Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžsk/6/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: I. I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., právne zastúpený advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou so sídlom J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: A. O. J., bytom A., o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 23406-3/2018-BA zo dňa 9.5.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -66 zo dňa 30. septembra 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. -66 zo dňa 30. septembra 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Krajský súd v Prešove (ďalej ako „krajský súd“, resp. „správny súd“) rozsudkom č. k. -66 zo dňa 30. septembra 2020 zrušil rozhodnutie žalovanej č. 23406-3/2018-BA zo dňa 9.5.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) postupom podľa (ďalej len „“) a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznal nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a zamestnávateľa žalobcu Dominika Agata Kolek DOMINEWS, s miestom podnikania Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 47 632 a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej len „správny orgán I. stupňa“), č. 3302-6/2017-SK zo dňa 30.5.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bolo rozhodnuté, že pánovi I. I. D., nar. X.X.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Dominika Agata Kolek DOMINEWS (ďalej len „zamestnávateľ“) od 1.3.2015 do 31.10.2015 podľa slovenskej legislatívy. Správny orgán I. stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako i na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Správny orgán I. stupňa tiež uviedol, že mu bolo v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia listom poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-XXXXXXXXXXX zo dňa 4.4.2017 oznámené, že p. I. I. D. od 1.3.2015 do 31.10.2015 podlieha právnym predpisom Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia.

3. Žalovaná preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa, vyhodnotila ho ako vecne správne, v súlade so zákonom, preto ho zamietla v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. Žalovaná poukázala najmä na príslušné ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia, na ich záväznosť a na postup, na základe ktorého bolo výsledne určené, že žalobca v období od 1.3.2015 do 31.10.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalovaná odôvodnila svoje rozhodnutie najmä tým, že v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia jej bolo zo strany ZUS doručené oznámenie č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-XXXXXXXXXXX. zo dňa 4.4.2017 (ďalej len „oznámenie ZUS“), ktorým ZUS určila, že žalobca v období od 1.3.2015 do 31.10.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. ZUS uznala, že činnosť vykonávaná žalobcom na území Slovenskej republiky bola marginálneho charakteru, s ohľadom na jej rozsah (12 hodín mesačne za mzdu 30 EUR) mala tvoriť okolo 1,53% z celkovej pracovnej aktivity žalobcu a s ohľadom na jeho samostatnú zárobkovú činnosť vykonávanú na území Poľskej republiky od 5.3.2012. Žalovaná tiež konštatovala, že z koordinačných nariadení pre ňu nevyplýva povinnosť opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS pre definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy. Pokiaľ žalobca podal odvolanie voči určeniu uplatniteľnej legislatívy v Poľskej republike, žalovaná uviedla, že nie je viazaná názorom súdu Poľskej republiky, na jej určovanie nie sú príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení.

4. Krajský súd, s poukazom na obsah súdneho a administratívneho spisu, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, dospel k záveru, že žalovaná v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia nemala preukázané, že došlo k definitívnemu rozhodnutiu o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd konštatoval (bod 34 odôvodnenia), že v preskúmavanej veci ZUS ako inštitúcia štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať pod čl. 13 základného nariadenia „dala žalovanej listom zo dňa 4.4.2017 na vedomie, že v súlade s čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 883/2004“ žalobca podlieha poľským právnym predpisom sociálneho poistenia, pričom uvedené určenie príslušnosti právnych predpisov je predbežné podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009.“ Krajský súd ďalej uvádza, že „V predmetnom liste, ktorý bol adresovaný žalobcovi a zároveň bol doručený Sociálnej poisťovni na vedomie, bol žalobca upovedomený aj o tom, že v prípade ak nesúhlasí s určením uplatniteľných právnych predpisov, má právo požiadať miestnu pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia.“ Napriek tvrdeniu žalobcu o vedení súdneho sporu v Poľskej republike vo veci zrušenia rozhodnutia ZUS o určení poľskej legislatívy, nebola podľa krajského súdu súčasťou administratívneho spisu, resp. vyjadrenia žalovanej žiadna informácia o prebiehajúcom konaní, resp. o jeho stave a súčasťou spisu nebolo ani konečné rozhodnutie v predmetnej veci. Správny súd poukázal na závery prijaté rozhodnutím Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „sp. zn. zo dňa 16.5.2018“ (pozn. krajský súd v tejto súvislosti citoval z rozhodnutia veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zo dňa 4.12.2018) a tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 14.12.2016, ktorého závery sú podľa názoru správneho súdu použiteľné aj na preskúmavané konanie. Vzhľadom na uvedené krajský súd vyhodnotil, že ZUS bola oprávnená určiť uplatniteľnú legislatívu v preskúmavanom prípade, avšak správne orgány Slovenskej republiky neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Podľa názoru krajského súdu bolo úlohou orgánov sociálneho zabezpečenia vyčkať do momentu, kedy dôjde k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, ktoré nebude možné napadnúť na súde. Následne, ak sa určenie uplatniteľnej legislatívy stane konečným, nebude mať žalovaná právomoc vôbec konať a rozhodnúť o vzniku, resp. nevzniknutí poistenia podľa slovenskej legislatívy. Správnemu súdu nie je z obsahu administratívneho spisu zrejmé, či už došlo k definitívnemu určeniu príslušnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi, zistený skutkový stav je nedostatočný na posúdenie uvedenej otázky a na zistenie, či správne orgány Slovenskej republiky mali právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

5. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu včas podala kasačnú sťažnosť žalovaná (ďalej aj ako „sťažovateľka“) z dôvodov podľa a a žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka poukázala na body 32 a 38 napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka je toho názoru, že bola oprávnená vydať preskúmavané rozhodnutie a toto bolo vydané v súlade so o sociálnom poistení (ďalej len „“).

6. Podľa sťažovateľky jej bolo listom č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-XXXXXXXXXXX zo dňa 4.4.2017 doručené oznámenie poľskej inštitúcie ZUS, ktorá „v súlade s článkom 16 ods. 2“ vykonávacieho nariadenia určila, že žalobca, v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia podlieha od 1. 3. 2015 do 31.10.2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sťažovateľka, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala a preto sa podľa sťažovateľky v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia toto určenie stalo definitívnym, v tejto súvislosti poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 27.4.2015.

7. Sťažovateľka poukázala na vyššiu právnu silu koordinačných nariadení, ktorá vylučuje podľa sťažovateľky vplyv prípadných administratívnych, resp. súdnych konaní podľa vnútroštátnych predpisov na vnútroštátnej úrovni na určenie uplatniteľnej legislatívy. Sťažovateľka je toho názoru, že nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Podľa sťažovateľky jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľnej legislatívy stalo definitívnym a v zmysle koordinačných nariadení konečným je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia oznámenia o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia).

8. Sťažovateľka zdôraznila, že preskúmavaným rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovala, resp. len formálne rozhodla, že žalobcovi nevzniklo od 1.3.2015 do 31.10.2015 sociálne poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, čím žalovaná ukončila registráciu žalobcu v registri poistencov. Žalovaná má za to, že postupovala v záujme právnej istoty žalobcu a že ak by postupovala iným spôsobom ako vydaním napadnutého rozhodnutia, tak by porušila práva účastníkov konania.

9. Sťažovateľka tiež namietala, že sa krajský súd nevysporiadal zo záverom najvyššieho súdu, vyjadrenom v rozsudku sp. zn. zo dňa 22.8.2017, poukázala aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu s obdobným právnym záverom (, , , ) a na rozhodnutia krajských súdov.

10. Žalobkyňa a ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa , v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti žalovanej, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk ( v spojení s ust. ) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

12. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS listom č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-XXXXXXXXXXX zo dňa 4.4.2017 (bez vyznačenia dátumu doručenia listu žalovanej), vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, oznámila žalobcovi, že v období od 1.3.2015 do 31.10.2015 podliehal poľským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, na základe čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, v súvislosti s čl. 13 ods. 3 a čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia. Z obsahu predmetného listu ďalej vyplýva, že ZUS analýzou predložených dokumentov zistila, že žalobca od 5. 3. 2012 vykonával na území Poľskej republiky samostatnú zárobkovú činnosť a od 1.3.2015 do 31.10.2015 ako zamestnanec spoločnosti DOMINEWS Dominika Agata Kolek, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, vykonával pre túto spoločnosť prácu na území Slovenskej republiky. Po ukončení objasňujúceho konania ZUS konštatoval a odôvodnil marginálnosť činnosti vykonávanej žalobcom na území Slovenskej republiky, pričom určil, že v prípade žalobcu sa neuplatňuje čl. 13 základného nariadenia, ale čl. 11 ods. 3 písm. a) tohto nariadenia a v danom prípade ide o poľské právne predpisy. Predmetný list bol adresovaný žalobcovi a daný na vedomie žalovanej.

13. Kasačný súd konštatuje, že v administratívnom a ani v súdnom spise, ktoré boli predložené kasačnému súdu, sa nenachádza list, ktorý by obsahom zodpovedal bodu 34 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

14. Rovnako sa v týchto spisoch nenachádza žiadna iná komunikácia žalovanej a ZUS vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi a ani doklad, ktorým by žalovaná alebo ZUS určila inú ako poľskú uplatniteľnú legislatívu alebo ju spochybnila.

15. V uvedených spisoch sa nenachádza žiadny doklad, ktorý by preukazoval žalobcom tvrdené prebiehajúce súdne konanie vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy pred súdom v Poľskej republike, resp. doklad o výsledku takéhoto konania.

16. Kasačný súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu ďalej zistil, že hoci poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS označila, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, samostatný dokument s označením dohoda sa v spise nenachádza. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná posúdila oznámenie ZUS č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-XXXXXXXXXXX zo dňa 4.4.2017 ako predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a postupovala podľa čl. 16 ods. 3 tohto nariadenia tak, že v stanovenej dvojmesačnej lehote toto určenie nenamietala, preto sa uplynutím tejto lehoty podľa žalovanej stalo definitívnym.

17. V prvom rade kasačný súd uvádza, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv pred nezákonnou činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.

18. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

19. Podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na účely tohto nariadenia “inštitúcia“ znamená v súvislosti s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo niektorých právnych predpisov.

20. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

21. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

22. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

23. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

24. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

25. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

26. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa vykonávacieho nariadenia. 27. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

28. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

29. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

30. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa ( ).

31. Slovenská republika vstupom do Európskej únie ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.

32. Základné nariadenie v II. hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

V čl. 11 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanovil, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, určí sa príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.

33. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

34. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

35. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá by mala podliehať čl. 13 základného nariadenia. Na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je teda príslušná poľská inštitúcia ZUS.

36. V tejto súvislosti nie je dôvodná sťažnostná námietka, že žalovaná bola oprávnená vydať preskúmavané rozhodnutie v súlade so a kasačný súd sa v tejto otázke stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že v prípade definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia iba inštitúcia ZUS. Neobstojí tvrdenie žalovanej, že žalovaná preskúmavaným rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi nevzniklo povinné poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. V prípade, ak by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, išlo by o absenciu právomoci žalovanej vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia, keďže zákon o sociálnom poistení, ktorý v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky hmotnoprávne i procesnoprávne upravuje oblasť sociálneho poistenia, nie je aplikovateľný. Žalovaná v prípade, ak by zistila, že nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu, má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa o správnom konaní (Správny poriadok). Uvedený právny názor korešponduje s rozsudkom NS SR sp.zn. zo dňa 25.11.2020, uverejneným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 47/2021.

37. Vo vzťahu k ďalšej sťažnostnej námietke, že nebol zo strany sťažovateľky nedostatočne zistený skutkový stav týkajúci sa definitívneho učenia uplatniteľnej legislatívy, kasačný súd konštatuje, táto námietka je dôvodná. Krajský súd nespochybnil oprávnenie ZUS určiť uplatniteľnú legislatívu v prejednávanom prípade. Svoje rozhodnutie o zrušení preskúmavaného rozhodnutia založil na absencii informácie o prebiehajúcom súdnom konaní pred poľským súdom, resp. na absencii dokladu o jeho výsledku v administratívnom spise. Kasačný súd však poukazuje na skutočnosť, že sám žalobca v správnom konaní, ale ani v konaní pred správnym súdom nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia, že sa prejednávaná vec stala predmetom správneho odvolacieho konania alebo súdneho konania na

základe právnych predpisov Poľskej republiky. Pritom v zmysle § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení ako účastník správneho konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

38. V tejto súvislosti sa krajský súd v bode 34 odôvodnenia odvoláva na list ZUS zo dňa 4.4.2017 (bez uvedenia čísla listu), ktorý však nie je súčasťou administratívneho a ani súdneho spisu, v ktorom malo byť podľa správneho súdu určené, že žalobca podlieha poľským právnym predpisom sociálneho poistenia v súlade s čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 883/2004, pričom uvedené určenie je predbežné podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009“ a žalobca bol upovedomený o tom, že v prípade ak nesúhlasí s určením uplatniteľných právnych predpisov, má právo požiadať miestnu pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia. V tejto časti považuje kasačný súd rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné.

39. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi bola príslušnou poľskou inštitúciou ZUS v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia určená uplatniteľná poľská legislatíva v oblasti sociálneho zabezpečenia oznámením ZUS č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-XXXXXXXXXXX. zo dňa 4.4.2017, zaslaným žalovanej na vedomie, pričom žalovaná posúdila uvedené oznámenie ako predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a postupovala podľa čl. 16 ods. 3 tohto nariadenia.

40. V danom prípade nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie žalobcu, že napadol určenie uplatniteľnej legislatívy poľským ZUS zo dňa 4.4.2017, či už pred poľskými správnymi orgánmi alebo súdmi (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení). Je preto potrebné z určenia ZUS zo dňa 4.4.2017 vychádzať. Kasačný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky -10, podľa ktorého: „Určenie uplatniteľných právnych predpisov možno považovať za verejnoprávnu dohodu sui generis, uzatvorenú medzi príslušnými inštitúciami dvoch členských štátov, v ktorej predmetom je vymedzenie uplatniteľných právnych predpisov pri zohľadnení kritérií ustanovených dotknutými nariadeniami“. V prípade ak nedôjde k interpretačným rozporom medzi dotknutými orgánmi, je predmetná dohoda uzavretá aj konkludentne uplynutím rozhodnej doby (tzv. definitívne určenie). Len v prípade v prípade existencie neistoty (čl. 16 ods.4 vykonávacieho nariadenia) sa požaduje určenie rozhodného práva vzájomnou výslovnou dohodou inštitúcií dotknutých členských štátov. Vzhľadom na absenciu nesúhlasného stanoviska žalovaného v rozhodnom období došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľného práva uplynutím ustanovenej lehoty. V súlade s čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia sa predbežné alebo definitívne určenie dotknutej osobe bezodkladne oznámi, čo v danom prípade vo vzťahu k žalobcovi zabezpečila príslušná poľská inštitúcia ZUS. Dokumenty (vrátane podporných dokladov), ktoré osvedčujú situáciu na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, vydané inštitúciou členského štátu, sú v súlade s čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uznávané inštitúciami iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil alebo nevyhlásil za neplatné.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd dospel k záveru, že medzi žalovanou ZUS došlo postupom podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré žalovaná akceptovala. Správny súd preto nesprávne rozhodol, keď odôvodnil zrušenie preskúmavaného rozhodnutia tým, že zistený skutkový stav je nedostatočný na posúdenie uvedenej otázky, keď podľa názoru správneho súdu z obsahu administratívneho spisu nebolo zrejmé, či vo vzťahu k žalobcovi už došlo k definitívnemu určeniu príslušnej legislatívy.

42. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, že ďalší účastník, pôvodne podnikajúci na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba - podnikateľ Dominika Agata Kolek DOMINEWS, s miestom podnikania Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 47 632 020, ukončil podľa údajov zo Živnostenského registra Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 4.4.2017. Status podnikateľa je len osobitou vlastnosťou fyzickej osoby. Preto po jeho strate je potrebné nahliadať naň ako na fyzickú osobu, vrátane jeho označenia ( ). Keďže zápis v živnostenskom registri, vrátane miesta činnosti zahraničnej osoby, nie je aktuálny, v ďalšom konaní bude potrebné ďalšiemu účastníkovi - fyzickej osobe doručovať písomnosti na adresu jeho pobytu.

43. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu podľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude krajský súd vychádzať z

právneho názoru, že medzi žalovanou a ZUS došlo postupom podľa vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov a to právnych predpisov Poľskej republiky a vo veci znovu rozhodne. Krajský súd je viazaný právnym názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí ( ).

44. V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania ( ).

45. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 2:1. 1. Podľa pripájam svoje odlišné stanovisko k rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. decembra 2021.

2. Podstatou sporu bola použiteľnosť o sociálnom poistení v konaní, ktoré žalovaná viedla proti žalobcovi - občanovi Poľskej republiky s bydliskom tamže. Žalobca bol v pracovnom pomere k ďalšej účastníčke s miestom výkonu práce v Slovenskej republike, zároveň bol samostatne zárobkovo činnou osobou v Poľskej republike. V Slovenskej republike ho jeho zamestnávateľka prihlásila na sociálne poistenie ako zamestnanca. Príslušná inštitúcia Poľskej republiky podľa vykonávacieho nariadenia rozhodla, že sa naňho vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky. Žalovaná ako inštitúcia vykonávajúca sociálne poistenie v Slovenskej republiky svojím rozhodnutím, ktoré je predmetom prieskumu, rozhodla, že žalobcovi sociálne poistenie podľa slovenských predpisov nevzniklo.

3. Kasačný súd vyslovil názor, že na vydanie takéhoto rozhodnutia nemala Sociálna poisťovňa právomoc, pretože v dôsledku rozhodnutia príslušnej inštitúcie Poľskej republiky sa stal neaplikovateľným celý zákon o sociálnom poistení, teda jeho hmotnoprávna aj procesnoprávna časť. Tento záver podľa kasačného súdu vyplýva z čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Jeho znenie považoval kasačný súd za jednoznačné a navyše objasnené výkladom Súdneho dvora, takže sa nepovažoval za potrebné obracať s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Kasačný súd takisto odkázal na rozhodnutie sp. zn. , ktorý bol uverejnený ako judikát R 47/2021. S týmito závermi kasačného súdu však nemôžem súhlasiť.

I.

Aplikovateľnosť zákona o sociálnom poistení

4. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia upravuje podmienky, za ktorých sa predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stáva definitívnym. Judikát R 47/2021, na ktorý sa odvoláva väčšina senátu, z mne neznámych dôvodov používa pojem „uplatniteľná legislatíva“, ktorý nezodpovedá pojmom použitým v tomto nariadení. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. c) vykonávacieho nariadenia sa totiž na jeho účely uplatňujú vymedzenia pojmov uvedené v základnom nariadení. Pojem „právne predpisy“ (nie „uplatniteľná legislatíva“) je pritom vymedzený v čl. 1 písm. l) základného nariadenia tak, že znamenajú v súvislosti s každým členským štátom zákony, nariadenia a iné povinné ustanovenia a všetky ostatné vykonávajúce opatrenia týkajúce sa odvetví sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa uplatňuje článok 3 ods. 1. Podľa čl. 3 ods. 1 základného nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú nemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve, dávok v invalidite, dávok v starobe, pozostalostných dávok, dávok v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania, podpory pri úmrtí, dávok v nezamestnanosti, preddôchodkových dávok a rodinných dávok. Ustanovením čl. 1 písm. l) základného nariadenia sa pritom väčšina senátu vo svojom rozsudku vôbec nezaoberá.

5. Z uvedených ustanovení, ako aj z odôvodnení vykonávacieho nariadenia vyplýva, že cieľom vykonávacieho nariadenia je koordinovať hmotnoprávne pravidlá, na základe ktorých sa určí právny poriadok, ktorými sa bude spravovať účasť v sociálnom zabezpečení a práva a povinnosti v súvislosti s plneniami poskytovanými z tohto zabezpečenia. Naopak, z týchto ustanovení vôbec nevyplýva, že by cieľom malo byť úplné nahradenie alebo potlačenie vnútroštátnych predpisov, ktoré sa týkajú organizácie systému sociálneho zabezpečenia a pôsobnosti a právomocí domácich nositeľov sociálneho poistenia v rámci vlastného právneho poriadku. Na základe toho nepovažujem za správny záver judikátu R 47/2021,

že určenie uplatniteľnej legislatívy v dôsledku jej definitívneho určenia podľa vykonávacieho nariadenia vylučuje aplikáciu o sociálnom poistení ako takého. Nepochybne vykonávacieho nariadenia vylučuje možnosť Sociálnej poisťovne podriadiť pracovníka iným právnym predpisom než tým, ktoré boli definitívne určené za uplatniteľné. Nie je však zrejmé, prečo by mal automaticky vylučovať aplikáciu celého o sociálnom poistení, teda všetkých jeho ustanovení vrátane tých, ktoré upravujú oprávnenia Sociálnej poisťovne v rámci našich právnych predpisov. Nie je zrejmé, prečo by mali byť vylúčené oprávnenia Sociálnej poisťovne ako také, en bloc, a to vrátane tých, ktoré nijako neodporujú určeniu uplatniteľných právnych predpisov podľa vykonávacieho nariadenia.

6. Väčšina senátu sa pokúsila podporiť svoje závery odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. júla 2017, C-89/16, Szoja, kde išlo o odpoveď na prejudiciálnu otázku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento rozsudok sa však vôbec netýkal výkladu pojmu „právne predpisy“ v čl. 1 písm. l) základného nariadenia a už vôbec neriešil otázku použiteľnosti vnútroštátnych procesných predpisov. Zo skutkového stavu, ktorý bol základom rozsudku vo veci C-89/16, ako aj z podstaty právneho problému je zrejmé, že v ňom išlo o postup pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov, nie rozsah aplikácie týchto predpisov. Nevedno prečo si väčšina senátu vybrala práve citáciu odseku 35 tohto rozsudku, ktorá len sumarizuje všeobecné závery judikatúry k čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Tento odsek pritom nijako nepodporuje závery väčšiny senátu, skôr naopak. Ak cieľom zásady výlučnosti, ktorú upravuje čl. 11 ods. 1, je odstrániť nerovnosti v zaobchádzajú s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, potom nie je jasné, ako by takáto nerovnosť mohla vyplynúť z aplikácie procesných predpisov. O nerovnosti má zmysel hovoriť len v súvislosti s hmotnoprávnymi predpismi, ktoré upravujú jednotlivé aspekty odvetví sociálneho zabezpečenia (napr. započítateľnosť či nezapočítateľnosť určitých dôb poistenia, vymeriavacích základov a podobne). Takisto rozsudok z 9. marca 2006, C-493/04, Piatkowski, sa nijako netýkal aplikácie procesných predpisov. Jeho podstatou bola totiž otázka, či a v akom rozsahu možno v inom členskom štáte do vymeriavacieho základu pre výpočet poistného zahrnúť príjmy, ktoré sa v členskom štáte bydliska do vymeriavacieho základu nezahŕňajú.

7. Ak by sa záver väčšiny senátu, že „zákon o sociálnom poistení, ktorý v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky hmotnoprávne aj procesnoprávne upravuje oblasť sociálneho poistenia, nie je aplikovateľný“ mal aplikoval skutočne tak, ako bol vyslovený, znamenalo by to miestami až absurdné dôsledky. Prvý z nich ponúka samotný rozsudok kasačného súdu, ktorý napriek tomu, že považuje za neaplikovateľný zákon o sociálnom zabezpečení ako celok, v odsekoch 28 a 29 cituje dve jeho ustanovenia. Cituje teda ustanovenia zákona, ktorý podľa jeho vlastného záveru je ako celok neaplikovateľný. Možno však uviesť aj iné, a to celkom praktické príklady. Nemôže sa aplikovať § 145 zákona o sociálnom poistení o vrátení poistného. Pritom práve vrátenie prípadného zaplateného poistného by malo byť logickým následkom toho, že voči osobe, ktorá platila príspevky (poistné) do slovenského systému, bude neskôr definitívne ustálené, že v danom čase mala podliehať právnym predpisom iného členského štátu. Prečo by sa nemohol aplikovať § 236 zákona o sociálnom poistení o zodpovednosti príjemcu za neoprávnene prijaté dávky, ak boli takej osobe už vyplatené určité dávky? Prečo by sa nemohol aplikovať § 237, ak nárok na takúto dávku vznikol v dôsledku nesprávneho potvrdenia určitých skutočností? Z rovnakých dôvodov nevidím dôvod, prečo by Sociálna poisťovňa nemohla vydať rozhodnutie, ktorým - v nadväznosti na rozhodnutie príslušnej inštitúcie Poľskej republiky podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia - vysloví, že sociálne poistenie podľa slovenských predpisov nevzniklo. To, že nevzniklo, totiž nie je ničím iným než logickým dôsledkom toho, že slovenské právne predpisy niesú uplatniteľné.

8. Na rozdiel od väčšiny senátu mám vážne pochybnosti o tom, že určenie uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia by malo viesť k tomu, že by sa zákon o sociálnom poistení nemal použiť vôbec. Určite sa nemá použiť jeho hmotnoprávna časť, teda úprava vzniku, zániku, prerušenia sociálneho poistenia a jednotlivých dávok. V ostatných častiach by som však vždy zvažoval, aké ustanovenie vnútroštátneho práva spadá pod pojem „právnych predpisov“ podľa čl. 1 písm. l) základného nariadenia, najmä či jeho použitie by odporovalo zásade výlučnosti podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia tak, ako ju vykladá judikatúra Súdneho dvora.

II.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

9. Podstata veci teda podľa mňa spočíva vo výklade citovaného čl. 1 písm. l) základného nariadenia, nie čl. 11 ods. 1 tohto nariadenia, ako to uzavrela väčšina senátu. Už v judikáte R 47/2021 pritom najvyšší súd svoj právny názor oprel o výklad iných ustanovení tohto nariadenia, ako aj vykonávacieho nariadenia. Tak či onak, vo veci ide v prvom rade o výklad práva Európskej únie.

10. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí, že ak sa otázka platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Pri výklade pojmu „prípustný opravný prostriedok“ sa uplatňuje tzv. konkrétna teória, teda rozhodné je, či je opravný prostriedok prípustný v príslušnom súdnom konaní. Pritom sa za „opravný prostriedok“ považuje v zásade len plnohodnotný opravný prostriedok. Súdny dvor EÚ už vyslovil, že súdom podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ bol najvyšší súd konajúci o odvolaní v rámci správneho súdnictva, aj keď proti jeho rozhodnutiu bola prípustná ústavná sťažnosť. Možnosť podať na ústavný súd opravný prostriedok proti rozhodnutiam vnútroštátneho súdu, ktorý sa obmedzuje na preskúmanie prípadného porušenia práv a slobôd zaručených alebo medzinárodným dohovorom, neumožňuje domnievať sa, že by sa tento vnútroštátny súd nemal považovať za súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný podľa vnútroštátneho práva opravný prostriedok v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ (rozsudok z 15. januára 2013, C-416/10, Križan a iní proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia, ods. 72).

11. Uvedené závery sa plne vzťahujú aj na kasačný súd, proti rozhodnutiam ktorého takisto nie je prípustný iný opravný prostriedok než ústavná sťažnosť na ústavný súd. Najvyšší správny súd ako súd kasačný je teda súdom, ktorý je v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ vždy povinný obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou výkladu práva Európskej únie.

12. Judikatúra Súdneho dvora EÚ z tejto povinnosti pripúšťa tri výnimky: a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair; pozri najmä rozsudok zo 6. októbra 2021, C-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 33). Na túto judikatúru nadviazala aj judikatúra ústavného súdu, podľa ktorého súd uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ poruší základné právo strán konania na zákonného sudcu, ak nepoloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, hoci nie sú splnené uvedené výnimky (porov. nález sp. zn. ).

13. Výnimka pod písmenom a) neprichádza v prerokúvanej veci do úvahy: je zjavné, že vylúčenie právomoci Sociálnej poisťovne vyvodil najvyšší súd v judikáte R 47/2021 práve zo znenia čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, teda z práva Európskej únie. Podľa dostupných údajov pritom k tomuto ustanoveniu neexistuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá by záver najvyššieho súdu potvrdzovala. Väčšina senátu síce tento záver vyvodila z čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a odkazovala v tejto súvislosti na judikatúru. Ako som však uviedol v odseku 6, táto judikatúra sa netýka výkladu rozsahu pojmu právne predpisy podľa čl. 1 písm. l) základného nariadenia. Neprichádza teda do úvahy ani výnimka pod písmenom b). Je teda otázka, či ide v danej veci o acte clair, teda či správny výklad ustanovení práva Európskej únie je celkom jasné.

14. Či ide o tento prípad, môže vnútroštátny súd podľa aktuálnej judikatúry Súdneho dvora uzavrieť až potom, čo sa ubezpečil, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru. Výlučne v prípade, že sú splnené tieto podmienky, nemusí tento vnútroštátny súd položiť otázku Súdnemu dvoru a môže ju vyriešiť na vlastnú zodpovednosť. Existenciu takejto možnosti treba posúdiť v závislosti na charakteristikách vlastných právu Únie, osobitných ťažkostiach, ktoré predstavuje jeho výklad, a riziku rozdielov v judikatúre v rámci Únie. Na úvod treba zohľadniť, že právne predpisy Únie sú vypracované vo viacerých jazykov a že rôzne jazykové znenia sú rovnako záväzné. Formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie sa nemôže chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami, keďže ustanovenia práva Únie sa majú vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie. Vnútroštátny súd síce nemusí byť v tomto smere povinný skúmať každú jednu z jazykových verzií daného ustanovenia práva Únie, musí však uvážiť rozdiely medzi jazykovými zneniami tohto ustanovenia, s ktorými sa oboznámil, najmä pokiaľ na tieto rozdiely poukazujú účastníci konania. Aj

v prípade zhodnosti jazykových znení však treba zohľadniť, že právo Únie používa vlastnú, osobitnú terminológiu. Právne pojmy v práve Únie a v jednotlivých národných právnych poriadkoch nemusia mať nevyhnutne rovnaký obsah. Konečne treba každé ustanovenie práva Únie vidieť v jeho súvislostiach a vykladať ho vo svetle všetkého práva Únie, jeho cieľov a jeho stupňa vývoja v čase aplikácia dotknutého predpisu. Len v prípade, ak vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni dospeje na základe všetkých uvedených výkladových kritérií k záveru, že neexistujú skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať rozumnú pochybnosť o správnom výklade práva Únie, nebude musieť položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok C-561/19, ods. 40 až 47).

15. Po zohľadnení týchto pravidiel je podľa mňa mimoriadne pochybné, či obsahom a účelom čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia bolo skutočne zbaviť nositeľa štátu, ktorého právne predpisy nie sú uplatniteľné, akejkoľvek právomoci na konanie, a to aj v otázkach, ktoré by potenciálne mohli byť pracovníkovi na prospech alebo ktoré sa nijako nepriečia cieľom, ktoré koordinačné predpisy sledujú. Domnievam sa, že najvyšší súd nemohol dospieť k záveru uvedenému v judikáte R 47/2021 bez toho, aby Súdnemu dvoru položil príslušnú prejudiciálnu otázku na správny výklad čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Takisto sa domnievam, že ani kasačný súd v tu prerokúvanej veci nemohol dospieť k svojim záverom bez toho, aby položil prejudiciálnu otázku na správny výklad čl. 1 písm. l) základného nariadenia.

16. Preto som presvedčený, že neboli splnené podmienky, ktoré by kasačný súd zbavili povinnosti podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.