Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PO-4Sa/3/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Renátou Smajdovou, v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XX XXX D., E. F., právne zastúpený advokátkou JUDr. Zuzanou Kvakovou, so sídlom J. M. Geromettu 146/1, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: G. H. I., bytom G. XXX, XX XXX F., E. F. (pôvodne živnostník s miestom podnikania Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, s IČO: 47 632 020), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 23406-3/2018-BA zo dňa 09.05.2018, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 23406-3/2018-BA zo dňa 09.05.2018 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100%.

III. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania.

odôvodnenie:

I. Administratívne konanie

1. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca ako občan Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike bol v období od 01.03.2015 do 31.10.2015 zamestnancom zamestnávateľky G. H. I. DOMINEWS, s miestom podnikania Svidník, podnikajúcej v Slovenskej republike na základe živnostenského oprávnenia, ktorá prihlásila žalobcu v Sociálnej poisťovni do registra poistencov ako svojho zamestnanca v súlade s povinnosťami zamestnávateľa podľa o sociálnom poistení. A súčasne žalobca v označenom období vykonával samostatnú zárobkovú činnosť vo svojej domovskej krajine v Poľskej republike.

2. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Tarnówe listom č. 570000/70/2017- UBS-86112511470 zo dňa 04.04.2017 adresovaným žalobcovi a zároveň zaslaným Sociálnej poisťovni oznámila, že žalobca podlieha v rozhodnom období právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, keďže ide o osobu v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike, s pracovnoprávnym pomerom v Slovenskej republike s rozsahom prác len marginálneho charakteru. Sociálna poisťovňa určenie uplatniteľných právnych predpisov (uplatniteľnej legislatívy) poľskou inštitúciou ZUS vo vzťahu k žalobcovi nenamietala.

3. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS pri svojom oznámení a Sociálna poisťovňa pri nenamietaní predmetu tohto oznámenia postupovali podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné

nariadenie“) a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

4. V nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 3302-6/2017-SK zo dňa 30.05.2017 (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ a „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení tak, že žalobcovi ako zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u zamestnávateľky G. H. I. G. v období od 01.03.2015 do 31.10.2015 podľa slovenskej legislatívy.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca ako zamestnanec, rovnako ako jeho vtedajšia zamestnávateľka G. H. I. G..

6. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len žalovaná“) rozhodnutím č. 46440-2/2017-BA zo dňa 18.07.2017 konanie o odvolaní prerušila podľa § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne rozhodnutím č. 23406-3/2018-BA zo dňa 09.05.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietla podané odvolania a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

7. Z napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vyplýva, že svoje závery odôvodňovali určením uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky (uplatniteľnej legislatívy) na sociálne poistenie žalobcu v rozhodnom období s poukazom na vzťahujúce sa ustanovenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a na skutočnosť, že toto určenie sa stalo definitívnym tým, že Sociálna poisťovňa oznámenie poľskej inštitúcie ZUS nenamietala (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia).

II. Súdne konanie

8. Žalobou zo dňa 18.07.2018, doručenou Krajskému súdu v Prešove sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 23406-3/2018-BA zo dňa 09.05.2018 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Žalobca s poukazom na to, že k určeniu uplatniteľných právnych predpisov na jeho sociálne poistenie (zabezpečenie) podľa základného a vykonávacieho nariadenia je oprávnená poľská inštitúcia ZUS, namietal nedostatok oprávnenia žalovanej akokoľvek rozhodovať o vzniku či zániku jeho povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, a preto podľa neho žalovaná prekročila zákonom dané právomoci. A pre prípad, ak by bolo súdom posúdené, že žalovaná mala právomoc vydávať rozhodnutie o neexistencii poistenia žalobcu, zdôraznil, že v Poľskej republike v súčasnosti prebieha súdne konanie vo vzťahu k určeniu uplatniteľnej legislatívy zo strany poľského orgánu sociálneho poistenia, pričom táto informácia nebola súčasťou dôkazov, z ktorých mal správny orgán vychádzať pri rozhodovaní, t. j. nebol z jeho strany riadne zistený skutkový stav. Zároveň žalobca namietal nezákonne, účelovo vydané rozhodnutie o prerušení konania dňa 18.07.2017, keďže počas prerušenia neboli vykonané žiadne úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu, a žalovaná sa nezaoberala prebiehajúcim súdnym konaním.

9. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.04.2020 navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

10. Žalovaná zdôraznila definitívnosť určenia uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky na sociálne poistenie (zabezpečenie ) žalobcu v rozhodnom období. Konkrétne uviedla, že jej bol doručený list zo dňa 04.04.2017, ktorým ZUS určila, že žalobca podliehal v období od 01.03.2015 do 31.10.2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom vychádzala zo záveru, že práca, ktorú žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky, má len marginálny charakter. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym, a to po dvoch mesiacoch od doručenia informácie príslušným inštitúciám, ak žiadna zo strán toto určenie nerozporovala.

11. Žalovaná vo vzťahu k svojej právomoci rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia žalobcu v rozhodnom období v Slovenskej republiky zdôraznila, že napadnutým rozhodnutím nebolo rozhodované o uplatniteľnej legislatíve, ale len bolo vyhlásené to, že žalobcovi podľa slovenskej legislatívy nevzniklo sociálne poistenie, a to za účelom zosúladenia reálneho a registrovaného stavu podľa prihlášky, ktorou

zamestnávateľ žalobcu ako zamestnanca prihlásil do príslušného registra poistencov. Podľa žalovanej rozpor medzi reálnym a registrovaným stavom bolo nevyhnutné vyriešiť rozhodnutím o nevzniknutí poistenia podľa slovenských právnych predpisov, čím nedošlo k prekročeniu právomoci žalovanej danej zákonom, keďže išlo o rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla správnu žalobu zamietnuť.

12. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril. Zásielku s priloženou žalobou si v odbernej lehote neprevzal.

13. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -66 zo dňa 30.09.2020 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 23406-3/2018-BA zo dňa 09.05.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie podľa z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pretože žalovaný v čase vydania napadnutého rozhodnutia nemal preukázané, či došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov (uplatniteľnej legislatívy) v zmysle vzťahujúcej sa právnej úpravy EÚ s ohľadom na tvrdenie žalobcu, že využil dostupné opravné prostriedky voči určeniu uplatniteľnej legislatívy zo strany poľskej inštitúcie, pričom súdne konanie nie je ukončené. Nedostatočné zistenie skutkového stavu videl krajský súd v absencii informácie žalovanej o prebiehajúcom súdnom konaní pred poľským súdom resp. absencii dokladu o jeho výsledku v administratívnom spise. Krajský súd tiež uviedol, že v prípade preukázania definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov (uplatniteľnej legislatívy) Poľskej republiky právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu v rozhodnom období má výlučne iba poľská inštitúcia sociálneho poistenia ZUS, a nie Sociálna poisťovňa.

14. Proti rozsudku krajského súdu podala kasačnú sťažnosť žalovaná, v ktorej namietala záver krajského súdu o nedostatočnom zistení skutkového stavu pokiaľ ide o definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov (uplatniteľnej legislatívy) Poľskej republiky v zmysle vzťahujúcej sa právnej úpravy EÚ a dôvodila, že nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní v Poľskej republike. Žalovaná zdôraznil, že jedinou podmienkou, aby určenie uplatniteľnej legislatívy stalo definitívnym a konečným je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia oznámenia o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy (v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia). Žalovaná v kasačnej sťažnosti tiež zdôraznila, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovala, resp. formálne rozhodla, že žalobcovi nevzniklo vo vymedzenom období sociálne poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, čím ukončila registráciu žalobcu v registri poistencov. Zdôraznila, že postupovala v záujme právnej istoty žalobcu.

15. O kasačnej sťažnosti žalovanej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ aj „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. zo dňa 15.01.2021 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru kasačného súdu boli v danom prípade definitívne určené uplatniteľné právne predpisy (uplatniteľná legislatíva) Poľskej republiky, a to oznámením príslušnej poľskej inštitúcie – ZUS zo dňa 04.04.2017 zaslaným žalovanej na vedomie v spojení s následným postupom žalovanej a preto krajský súd nesprávne rozhodol, keď svoje rozhodnutie odôvodnil podľa tým, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Kasačný súd tiež (v bode 36. odôvodnenia) uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že v prípade definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia iba poľská inštitúcia ZUS, a na strane žalovaného by išlo o absenciu právomoci vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia žalobcu.

III. Relevantná právna úprava

16. Podľa bodu 15 základných východísk Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základného nariadenia) je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.

17. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia [Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia] „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

18. Podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „inštitúcia“ znamená v súvislosti s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo niektorých právnych predpisov.

19. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

20. V hlave II základného nariadenia (články 11 až 16), je upravené určenie príslušnosti právnych predpisov.

21. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

22. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

23. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

24. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [cc, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia], osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

25. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

26. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

27. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy

uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská snažia sa dosiahnuť dohodu súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

28. Podľa článku 2 ods. 2 (ďalej len „ “), štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

29. Podľa o sociálnom poistení, sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

30. Podľa o sociálnom poistení, sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

31. Podľa o sociálnom poistení, sociálna poisťovňa plní funkciu prístupového bodu podľa osobitného predpisu 67a) na elektronickú výmenu údajov medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie v rozsahu sociálneho zabezpečenia podľa osobitného predpisu.4)

IV. Posúdenie veci správnym súdom

32. S účinnosťou ku dňu 1. júna 2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej len „konajúci súd“ aj „správny súd“). V súlade s o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorý je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. V predmetnej veci je preto na konanie od 01.06.2023 príslušný Správny súd v Košiciach.

33. Správny súd v Košiciach po zistení, že ide o žalobu v sociálnej veci podľa a nasl. (ďalej len „“), žaloba spĺňa náležitosti ( a ), bola podaná oprávnenou osobou ( ) v zákonom stanovenej lehote ( ), meritórne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zákonnom rozsahu (, a ) a dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť podľa a vec vrátiť žalovanému podľa veta prvá na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov.

34. Správny súd pri posúdení veci vychádzal z vyššie citovanej relevantnej právnej úpravy, z právneho záveru kasačného súdu v jeho zrušujúcom rozhodnutí, ktorým bol viazaný, ako aj z už opakovane judikovaných záverov kasačného súdu v obdobných veciach.

35. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že nariadenia Európskeho parlamentu a rady sú v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie právnymi aktmi únie, majúce všeobecnú platnosť, sú záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, sú nástrojom unifikácie európskeho práva a ich použitie nie je možné vylúčiť rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu.

36. Právne záväznými aktmi na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku), sú základné nariadenie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (č. 883/2004) a jeho vykonávacie nariadenie (č. 987/2009).

37. Ako to vyplýva z bodu 15 východísk základného nariadenia dôvodom jej prijatia je potreba, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.

38. V hlave II základného nariadenia (články 11 až 16) je upravené určenie príslušnosti právnych predpisov sociálneho zabezpečenia pre osoby pohybujúce sa v rámci spoločenstva. Jednak v čl. 11 ods. 1 je výslovne stanovené, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a to, ktoré sú to právne predpisy (resp. právne predpisy sociálneho zabezpečenia ktorého členského štátu Európskej únie sa majú vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu) sa má určiť podľa pravidiel stanovených v ostatných ustanoveniach II. hlavy základného nariadenia. Pokiaľ ide o osobu, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je pravidlo určenia právnych predpisov členského štátu, ktorým má taká osoba podliehať vymedzené v čl. 13 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. V zmysle tohto pravidla to majú byť predpisy členského štátu bydliska tejto osoby, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, inak resp. ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska, sú to predpisy štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu.

39. V čl. 16 vykonávacieho nariadenia je upravený postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia. V zmysle tohto postupu osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu svojho bydliska. (čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia) Príslušná inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy pre túto osobu v zmysle pravidiel vymedzených v čl. 13 základného nariadenia, t. j. určí predpisy ktorého členského štátu sa vzťahujú na sociálne zabezpečenie tejto osoby. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. (čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia) Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v čl. 16 ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom. že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia)

40. Otázka či sa na konkrétnu osobu vzťahuje ustanovenie čl. 13 ods. 3 (v spojení s čl. 13 ods. 1) základného nariadenia a predpisy ktorého členského štátu sú rozhodné pre takúto osobu je otázkou hmotnoprávneho posúdenia, ktorá je v súlade s čl. 16 vykonávacieho nariadenia vo výlučnej pôsobnosti príslušnej inštitúcie sociálneho zabezpečenia štátu bydliska dotknutej osoby. V konaní nebolo sporným, že touto inštitúciou bola príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, ktorá určila, že na sociálne zabezpečenie žalobcu sa vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky a uvedené okrem žalobcu oznámila aj Sociálnej poisťovni ako inštitúcii sociálneho zabezpečenia (poistenia) v Slovenskej republike. V konaní taktiež nebolo sporným, že sociálna poisťovňa voči tomuto určeniu v dvojmesačnej lehote od jeho oznámenia nenamietala, čím sa v zmysle čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia toto určenie stalo definitívnym.

41. Pokiaľ bolo určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobcu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, uvedené vylučuje aplikáciu právnych predpisov iného členského štátu regulujúcich danú právnu oblasť, vrátane predpisov procesných.

42. Správny súd uzatvára, že pri definitívnom určení uplatniteľných právnych predpisov konkrétneho členského štátu Európskej únie (v danom prípade Poľskej republiky) na sociálne zabezpečenie pre konkrétnu fyzický osobu v konkrétnom období, nie je možné v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia vo vzťahu k tejto osobe a obdobiu aplikovať právne predpisy sociálneho zabezpečenia iného členského štátu (v danom prípade Slovenskej republiky), a to tak hmotnoprávne ako ani procesnoprávne predpisy. Vyplývajúc z uvedeného bola v danom prípade vylúčená aplikovateľnosť o sociálnom poistení na sociálne zabezpečenie (poistenie) žalobcu v rozhodnom období a tým vylúčená aj právomoc Sociálnej poisťovne konať vo veciach sociálneho poistenie žalobcu vo vzťahu k rozhodnému obdobiu a rozhodovať o statuse žalobcu ako poistenca v zmysle citovaného zákona.

43. Správny súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že bolo v kompetencii jej pobočky rozhodnúť o trvaní (netrvaní) sociálneho poistenia žalobcu v rozhodnom období, nakoľko týmto

rozhodnutím sa sledovala len právna istota žalobcu aj jeho zamestnávateľky a usporiadanie stavu registra poistencov, v ktorom bol žalobca svojou zamestnávateľkou prihlásený a skutočným stavom podľa ktorého poistencom v rozhodnom období nebol, lebo sa na neho vzťahovali predpisy Poľskej republiky. Naopak, v danom prípade bola žalovaná povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo veci konať, s použitím o správnom konaní (Správny poriadok).

44. Vzhľadom k uvedenému správny súd vyhodnotil ako dôvodnú primárnu námietku žalobcu o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu nedostatku právomoci tak prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného rozhodovať vo veci jeho sociálneho poistenia v rozhodnom období.

45. Samotná okolnosť, že žalobca podľa jeho tvrdenia využil prostriedky nápravy voči určeniu uplatniteľnej legislatívy zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, sa žiadnym spôsobom nemôže dotknúť definitívnosti určenia uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia, a v dôsledku toho absencie právomoci orgánov sociálneho zabezpečenia a poistenia Slovenskej republiky rozhodovať v jeho veci. Tu je potrebné poznamenať, že využitie takýchto prostriedkov nápravy zo strany žalobcu nebolo v administratívnom konaní žalobcom žiadnym spôsobom preukázané. V konečnom dôsledku aj žalobca využitie prostriedkov nápravy v Poľskej republike vo vzťahu k záverom poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia považoval za relevantné len pre prípad, ak sa súd nestotožní s jeho primárnou námietkou o absencii právomoci slovenského orgánu rozhodovať o jeho sociálnom zabezpečení (poistení) za rozhodné obdobie. Inak povedané len pre prípad, ak by bola daná právomoc slovenskej inštitúcie, v danom prípade Sociálnej poisťovne konať a rozhodnúť, považoval žalobca za podstatnú skutkovú okolnosť výsledkov posúdenia ním využitých prostriedkov nápravy v Poľskej republike a opomenutie zistenia tejto skutkovej okolnosti za dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pri takto koncipovaných žalobných námietkach v spojení so záverom súdu o dôvodnosti primárnej námietky žalobcu o absencii právomoci žalovaného konať a rozhodovať v jeho veci sa ostatná žalobná argumentácia stala bezpredmetnou.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd postupom podľa napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie (výrok I.).

47. Podľa veta prvá , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

48. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

49. Podľa , žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

50. Podľa , ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. Podľa ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.

51. Nakoľko bol žalobca v konaní pred správnym súdom úspešný, správny súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej (výrok II.).

52. V konaní pred kasačným súdom bol úspešný žalovaný, keď na základe ním podanej kasačnej sťažnosti bolo kasačným súdom zrušený rozsudok krajského súdu a vec vrátená na ďalšie konanie. Správny súd preto o nároku na náhradu trov konania v kasačnom konaní rozhodol podľa tak, že žalovanému náhradu trov voči žalobcovi nepriznal, keďže v kasačnom konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať a výnimočne ich priznať (výrok III.).

53. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa .

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný.

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.