Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Sa-31-2019.pdf
PDF · 135.42 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/31/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcu O. A. E., bytom F.. W. XXX/XX, Q., právne zast. JUDr. Marekom Bujdošom, advokátom, Hlinky 262/6, Stropkov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, so sídlom ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti Y. V., bytom B. XXXX, IČO: 46 102 680 (ukončil podnikateľskú činnosť k 31.12.2019), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia postupu žalovanej zo dňa 15.10.2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach takto
rozhodol:
Z a m i e t a žalobu.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Argumenty žalobcu v správnej žalobe
1. Žalobou zo dňa 19.12.2019 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej zo dňa 15.10.2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu ako zamestnanca zamestnávateľa Y. V., IČO: 46 102 680 bytom B. XXXX a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Michalovce č. XXXXX-X/XXXX-MI zo dňa 6.8.2013, ktorým tá rozhodla ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z., že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.7.2012.
2. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v rozpore s ustanovením zák. č. 461/2003 Z.z. a Európskych platných právnych predpisov. Žalovaná svojím rozhodnutím a procesným postupom ukrátila žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch v intenciách ustanovenia § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.
3. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej v hmotnoprávnej a procesnoprávnej rovine. Nezákonnosť rozhodnutia žalovanej odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci, nepreskúmateľnosťou pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostatočným zistením skutkového stavu, rozporom v zisteniach žalovaného so skutkovým stavom, podstatným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za výsledok vydanie nezákonného rozhodnutia.
4. Bližšie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnemu posúdeniu právnych noriem planých pre územie SR s platnými právnymi normami Európskej únie, ktorým je Slovenská republika viazaná,
uviedol, že Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v Aténach dňa 16.04.2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti dňa 01.05.2004, ako nový členský štát Európskej únie zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojimi vstupom do Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktmi na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušností právnych predpisov uplatnených na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu: tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobková činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EU podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.
5. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že v rozhodnutiach Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce a žalovanej vychádzal správny orgán z nedostatočného zistenia skutkového stavu. Tento skutkový stav si nedostatočne zistil a vychádzal len z výpovede iných subjektov, nie dotknutých. Tieto svoje tvrdenia neoprel o žiaden dôkaz. Tvrdenie, že zamestnanec nevykonáva reálne pracovnú činnosť je zavádzajúce a klamlivé. Žalobcovi nebol poskytnutý žiadny priestor na preukázanie tých okolností, že je zamestnancom. Žalobca má pobyt cudzinca na Slovensku, kde vlastní aj byt v Medzilaborciach, kde vykonáva činnosť zamestnanca v súlade s pracovnou zmluvou. 6. K nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a rozporu zistenia žalovaného so skutkovým stavom žalobca namietal, že vykonáva riadne pracovnú činnosť na základe pracovnej zmluvy, jeho zamestnávateľ riadne vykonáva podnikateľskú činnosť na území SR, riadne si platí dane, vedie na Slovensku účtovníctvo, uhrádza faktúry, plní si svoje zákonné povinnosti a všetky povinnosti vyplývajúce z platných právnych predpisov pre územie SR. Má taktiež riadne sídlo na výkon svojej činnosti. Konštatovanie správneho orgánu, že sídlo nespĺňa základné kritériá registrovaného sídla ničím správny orgán neodôvodnil. Miesto sídla je riadna murovaná budova, využívaná ako celoročné sídlo podnikateľského subjektu. Zamestnávateľ žalobcu si riadne platí administratívne služby potrebné pre výkon činnosti a ďalšie iné svoje povinnosti. 7. K podstatnému porušeniu ustanovení konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za výsledok vydanie nezákonného rozhodnutia argumentoval, že žalobcovi nebol poskytnutý žiadny priestor na preukázanie tých okolností, že je zamestnancom. Žalobca má pobyt cudzinca na Slovensku, kde vlastní aj byt v Medzilaborciach a vykonáva činnosť zamestnanca v súlade s pracovnou zmluvou. 8. Poukázal na podobnú vec prejednávanú Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.: 7Sžsk/35/2017, ktorý zmenil a zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, a.s. z dôvodov, ktoré sú v ňom uvedené, pričom poukázal na rozhodujúci čl. 13 ods. 1 Základného nariadenia. 9. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) f) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej i Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania. II. Vyjadrenie žalovanej k žalobe
10. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Ide o základné nariadenie vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov.
11. Poukázala na účel týchto nariadení, okrem iných neumožniť, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, tzn. príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v čl. 11 (3) základného nariadenia. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t. j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené včl. 13 základného nariadenia.
12. Citovala čl. 13 (3) základného nariadenia pre aplikáciu ktorého je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale taktiež musí byť splnených niekoľko iných podstatných náležitostí, ako je napr. aj reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená. že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia: „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch...“. Rovnaký postoj zaujal v podobnom prípade aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10 Sžso/77/2015 zo dňa 22. júna 2016 (str.10).
13. Zopakovala, že dňa 25. februára 2013 vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 1. apríla 2011 do 25. februára 2013, popísala jej priebeh a výsledok v súlade s odvodnením napadnutého rozhodnutia.
14. Vyjadrila sa k definícii registrovaného sídla alebo miesta podnikania v zmysle čl. 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012. Pričom na základe výsledkov kontroly v mieste podnikania zamestnávateľa mala Sociálna poisťovňa za to, že miesto podnikania zamestnávateľa nespĺňa podmienky na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.
15. Ďalej zdôraznila povinnosť vyžadovanú v čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Z toho vyvodila, že dôkazné bremeno leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcovi a jeho zamestnávateľovi, pričom túto povinnosť, ktorá im vyplýva z vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili.
16. Žalobca ani zamestnávateľ nepredložili počas celého administratívneho konania Sociálnej poisťovni ani poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych (ďalej len „ZUS“) relevantné doklady, ktoré by preukazovali, že k reálnemu výkonu činnosti na území Slovenskej republiky skutočne došlo, a taktiež ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, n základe čoho Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec činnosť na území Slovenskej republiky reálne nevykonával.
17. Ďalej poukázala na to, že v súlade s článkom 76 (4) základného nariadenia oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Sociálna poisťovňa preto po skončení platnosti formulára E 101 (PD A1) č. XX-XXXXXXXX- XXX-XXX-A-XXXXXXX, ktorý bol vydaný na obdobie od 1. apríla 2011 do 31. júla 2012, nevystavila nový (pokračujúci) formulár a keďže skončením platnosti formulára E 101 nebol viac dôvod na registráciu žalobcu v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, pristúpila k vydaniu rozhodnutia č. XXXXX-X/XXXX-MI, zo dňa 6. augusta 2013, o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca dňa 31. júla 2012.
18. Dňa 15. augusta 2019 bolo Sociálnej poisťovni, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddziat w Rzeszowie, č. R XXXXXX/XXX, zo dňa 6. augusta 2019, ktorým ZUS, na základe analýzy zhromaždených dokumentov, určila, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 1. augusta 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
19. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.
20. Uviedla ďalej argumenty k obstarávaniu podkladov potrebných na vydanie rozhodnutia, k oprávneniu rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, k ich hodnoteniu podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
21. Zdôraznila, že žalobca mal možnosť uplatniť v konaní vo veci zániku povinného sociálneho poistenia všetky svoje procesné práva vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, k podkladom rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, mal žalobca právo vyjadriť sa v rámci odvolacieho konania, svoje právo žalobca uplatnil, pričom námietky voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu Sociálna poisťovňa, ústredie, preskúmala v celom rozsahu v rámci odvolacieho konania, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX, zo dňa 15. októbra 2019.
22. Podľa jej názoru žalobca vo svojej žalobe jednoznačne nepreukázal a nešpecifikoval, akým spôsobom bol napadnutým rozhodnutím poškodený na svojich právach. Zastáva názor, že vydaním napadnutého rozhodnutia v žiadnom prípade nebolo zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu.
23. Keďže ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle čl. 13 (3) základného nariadenia, žalobca podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t. j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. 24. K rozsudku sp. zn. 7Sžsk/35/2017, na ktorý poukázal žalobca, uviedla, že daný rozsudok nebolo možné aplikovať na prejednávaný prípad, pretože sa týka prípadov, kde bola uplatniteľná legislatíva určená dohodou podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, čo v posudzovanom prípade nenastalo.
25. Žalovaná na základe týchto skutočností navrhla žalobu zamietnuť.
III.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka k žalobe
26. Ďalší účastník konania nevyužil svoje právo a k žalobe sa nevyjadril.
IV.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
27. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), právneho predpisu upravujúceho postup správneho súdu v konaniach o správnych žalobách, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
28. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
29. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom
30. Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.
31. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
32. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne je zrejmé, že ide o konania o správnych žalobách v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. ustanoveniach SSP.
33. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
34. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
35. Podľa § 180 veta prvá SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba.
36. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na citované ustanovenie, upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 09.04.2021 do 23.04.2021. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní ( § 137 ods.3 SSP) dňa 22.04.2021.
37. Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie), toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
38. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
39. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
40. Podľa čl. 13 ods. 3 písm. základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
41. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
42. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
43. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
44. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
45. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
46. Podľa § 120 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (zákon), Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie. Sociálna poisťovňa plní funkciu prístupového bodu podľa osobitného predpisu na elektronickú výmenu údajov medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie v rozsahu sociálneho zabezpečenia podľa osobitného predpisu.
47. Správnou žalobou bolo napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 15.10.2019 č. XXXXX-X/XXXX- BA, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Michalovce č. XXXXX-X/XXXX-MI zo dňa 06.08.2013, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2012.
48. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí najskôr uviedla údaje týkajúce sa zamestnávateľa žalobcu, ďalej konštatovala, že žalobcu ako zamestnanca zapísal do registra poistencov zamestnávateľ od 01.04.2011. Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71
zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „nariadenie“) a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu poukázala na základné nariadenie článok 13, ktorý stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
49. Žalovaná ďalej poukázala, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.
50. Žalovaná konštatovala vykonanie kontroly prvostupňovým správnym orgánom dňa 25.2.2013 na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Bolo zistené vlastníctvo chaty zamestnávateľom v rekreačnej oblasti Vinné - Medvedia Hora, kde sa zamestnávateľ zdržiava podľa zistení len v letných mesiacoch, jeho adresa v Poľsku nebola známa; kontrolóri nemali možnosť preskúmať spôsob prideľovania práce zamestnancom na Slovensku, ani skutočné miesto výkonu ich práce; v čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiaden zamestnanec. Bolo zistené, že účtovnícke práce pre zamestnávateľa vykonáva Ing. J., so zamestnávateľom komunikuje e-mailom, prisľúbené údaje o zamestnávateľovi (telefónne číslo, trvalý pobyt) nepredložila. Na základe zistení pobočka Sociálnej poisťovne konštatovala, že nie sú splnené kritériá pre registrované sídlo spoločnosti, a neboli predložené doklady o reálnom výkone práce zamestnanca. Na základe výsledkov tejto kontroly došla k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca žalobcu na území Slovenskej republiky. Predmetné zistenia oznámila poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS) a táto akceptovala stanovisko Sociálnej poisťovne. Z uvedených dôvodov bolo vydané prvostupňové rozhodnutie.
51. Žalovaná uviedla, že ZUS dočasne určila, že zamestnanec podlieha od 01.04.2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, s čím Sociálna poisťovňa vzhľadom na stav informácii v tom čase, súhlasila a vystavila dňa 01.06.2012 formulár PD A1 č. XX-XXXXXXXX-XXX-XXX- A-XXXXXXX na obdobie od 01.04.2011 do 31.7.2012. Následne po uvedenej kontrole a po vzájomnej komunikácii so ZUS nevyhlásila vystavený formulár za neplatný, ale rozhodla, že nebude možné vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1, teda skončením jeho platnosti zanikol dôvod registrácie zamestnanca v systéme sociálneho poistenia SR, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce vydala prvostupňové rozhodnutie. Toto žalovaná hodnotila ako povinnosť pobočky za účelom odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov, keďže aj po uvedenom dátume ho
zamestnávateľ do registra prihlásil, čím došlo k zosúladeniu skutkového a právneho stavu. Po vydaní prvostupňového rozhodnutia došlo k rokovaniam medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS, a v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia bolo zo strany ZUS dňa 15.10.2019 doručené rozhodnutie č. R zo dňa 06.08.2019, ktorým ZUS určila, že žalobca podlieha od 01.08.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Keďže žalovaná toto nenamietala, stalo sa určenie legislatívy od 15.10.2019 v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia, definitívnym. Vzhľadom na túto skutočnosť vyhodnotila žalovaná odvolacie námietky žalobcu ako neopodstatnené.
52. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu ako zamestnanca do registra poistencov odo dňa 01.04.2011. Z formulára PD A1 č.XX- XXXXXXXX-XXX-XXX-A-XXXXXXXX vystaveného žalovanou dňa 01.06.2012 vyplýva, že legislatíva SR sa na žalobcu vzťahovala od 1.4.2011 do 31.7.2012.
53. Zo záznamu o kontrole zo dňa 07.03.2013 vyplýva, že pracovníci Sociálnej poisťovne pobočka Michalovce vykonali u zamestnávateľa žalobcu kontrolu dňa 25.02.2013 za obdobie od 01.04.2011 do 25.02.2013 na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa Y. V.. Bolo zistené, že je majiteľom chaty v rekreačnej oblasti Vinné- Medvedia Hora, zdržiava sa tam v letných mesiacoch, adresa trvalého pobytu v Poľsku nebola zistená, na skúmanej adrese sa zamestnávateľ ani zamestnanci nenachádzali. Podarilo sa zistiť osobu vykonávajúcu účtovnícke práce pre zamestnávateľa Ing. Q. J. zo Stropkova. Po neúspešnom kontakte e-mailom pri telefonickom kontakte potvrdila, že vykonáva pre tohto zamestnávateľa účtovnícke práce, ten sa zdržiava v Poľsku, na Slovensku len občas, v kontakte sú prostredníctvom e-mailu, faktúry pre neho nespracúva. Prisľúbené údaje o zamestnávateľovi požadované Sociálnou poisťovňou nedodala.
54. Následne dňa 06.08.2013 Sociálna poisťovňa pobočka Michalovce vydala rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2012. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
55. Žalovaná konanie o tomto odvolaní rozhodnutím zo dňa 07.10.2015 prerušila konanie do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.
56. Dňa 15.08.2019 bolo žalovanej doručené oznámenie ZUS zo dňa 06.08.2019 o tom, že vo vzťahu k žalobcovi podľa čl. 14 a čl. 16 (2) a (3) vykonávacieho nariadenia a čl. 11 (3) (a) základného určila počnúc 01.08.2012 poľskú legislatívu na základe zistení získaných od Sociálnej poisťovne pobočky Michalovce.
57. V prvom rade správny súd skúmal oprávnenie žalovanej vydať predmetné rozhodnutie, hoci táto námietka nebola explicitne v takejto podobe obsiahnutá v žalobných dôvodoch, keďže preskúmanie kompetencie orgánu verejnej správy konať vo veci je zásadnou otázkou už z pohľadu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
58. Podľa názoru správneho súdu takáto právomoc žalovanej vyplýva z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zák. č. 461/2003 Z. z., pretože toto ustanovenie zveruje žalovanej rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že v intenciách tohto ustanovenia žalovaná (aj prvostupňový orgán) postupovala z dôvodu, že formulár PD A1 bol vystavený žalobcovi na obdobie do 31.07.2012, nebol vydaný pokračujúci formulár, a napriek tomu žalobca bol zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov aj po 31.07.2012. Navyše na obdobie od 01.08.2012 už bola zo strany ZUS určená uplatniteľná poľská legislatíva vzťahujúca sa na žalobcu, žalovaná proti tomuto určeniu nenamietala po oznámení tohto určenia, a tak uplynutím 2 mesiacov od určenia legislatívy zo strany ZUS sa podľa čl. 16 (3) toto určenie stalo definitívnym.
59. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnemu posúdeniu právnych noriem platných pre územie SR žalobca argumentoval odkazujúc na základné nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Ďalej na podporu tohto žalobného dôvodu analyzoval čl. 11 a čl. 13 základného nariadenia. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje, že napadnutým rozhodnutím žalovaná, ani Sociálna poisťovňa pobočka Michalovce neurčovali uplatniteľnú
legislatívu aplikáciou uvedených ustanovení oboch nariadení, ale v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zák. č. 461/203 Z. z. pobočka Sociálnej poisťovne rozhodovala o zániku sociálneho poistenia žalobcu.
60. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že napadnutými rozhodnutiami nebolo rozhodované o uplatniteľnej legislatíve, preto posudzovanie, resp. skúmanie správnosti skutkových záverov žalovanej a procesných podmienok v týchto intenciách, ktoré by v prípade určovania uplatniteľnej legislatívy žalovanou ( resp. prvostupňovým orgánom) mali byť podkladom pre záver v tomto smere, nebolo súčasťou súdneho prieskumu, hoci ich správny súd vyššie stručne komentoval.
61. Správny súd dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. Sžso/20/2015 zo dňa 27.apríla 2016 z ktorého vyplýva:... „ Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl.15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné“.
62. Zároveň správny súd považuje za vhodné poukázať, že predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. Súd preto vyhodnocoval aj splnenie základného predpokladu pre posúdenie dôvodnosti správnej žaloby, a to porušenie alebo priame dotknutie práv a právom chránených záujmov žalobcu rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle § 2 ods. 2 SSP. Správne orgány rozhodli o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné verejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo mu však v poľskej republike. Z toho dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu subjektívnych práv žalobcu, čo je nevyhnutným predpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe.
63. V situácii, kedy žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy jedného členského štátu EÚ, ktorým bolo rozhodnuté o zániku jeho sociálneho poistenia, pričom súčasne vo vzťahu k rovnakému obdobiu bolo rozhodnuté orgánom verejnej správy iného členského štátu EÚ, že žalobca v tomto období podlieha právnym predpisom tohto štátu, je primerané vysloviť názor, že práva a právom chránené záujmy žalobcu v oblasti sociálneho poistenia a zabezpečenia neboli porušené, ani ohrozené (dotknuté), keďže boli garantované štátom EÚ zaradením žalobcu do systému jeho sociálneho poistenia a zabezpečenia nado všetku pochybnosť so všetkými z toho plynúcimi zákonnými prvkami. Námietka spochybňujúca tento záver (o garancii práv a právom chránených záujmov žalobcu v oblasti sociálneho poistenia a zabezpečenia) by však už musela byť založená na špecifických, osobitných žalobných argumentoch, ktoré by jednak museli byť obsahom správnej žaloby, súčasne by však museli byť presvedčivé v preukazovaní poškodenia, ohrozenia práva, právom chráneného záujmu v jednom členskom štáte, oproti stavu v inom členskom štáte. Podaná správna žaloba žalobcu však žiaden argument v tomto smere neobsahovala. Súlad takéhoto záveru s Ústavou SR je podporený názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. II. ÚS 889/2016 zo dňa 14.12.2016 v situácii, aká je aj v tejto veci, kedy správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľovi nevzniklo povinné verejnoprávne poistenie v SR, vzniklo mu však v Poľskej republike, zdôraznil, že je „sporné či vôbec došlo k ukráteniu subjektívnych práv sťažovateľa, ktoré je nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe, keďže mu boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané na území Slovenskej republiky“.
64. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ktoré mali mať základ v nedostatočnom zistení skutkového stavu, keďže záver o tom, že žalobca nevykonával reálne pracovnú činnosť je zavádzajúci a klamlivý, pretože žalobca má pobyt cudzinca na Slovensku, vlastní tu byt, činnosť zamestnanca vykonáva v súlade s pracovnou zmluvou, ďalej že zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na území SR, riadne platí dane, vedie v SR účtovníctvo, uhrádza faktúry, plní si zákonné povinnosti, miesto sídla je murovaná budova využívaná ako celoročné sídlo. Správny súd konštatuje, že tieto okolnosti týkajúce sa priamo
žalobcu nijakým spôsobom žalobca nepreukázal s výnimkou predloženia kópie o vlastníctve bytu v Medzilaborciach, čím sa mu nepodarilo spochybniť záver žalovanej vyplývajúci z vykonanej kontroly reálneho výkonu práce žalobcu zamestnancami pobočky Sociálnej poisťovne, a okolnosti týkajúce sa jeho zamestnávateľa žalobca preukázal len kópiou faktúry za služby poskytnuté v októbri 2019, čo je vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, irelevantné. Podľa § 196 ods. 6 veta prvá zákona č.461/2003 Z.z., účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navyše zamestnávateľ žalobcu ukončil podnikateľskú činnosť na území SR ku dňu 31.12.2020. Správny súd konštatuje, že žalovaná v rozhodnutí, aj prvostupňový orgán v Kontrolných zisteniach u zamestnávateľa (vonkajšia kontrola zo dňa 25.02.2013) uviedli detailné zistenia týkajúce sa pomerov zamestnávateľa žalobcu získané pri vykonaní kontroly v sídle zamestnávateľa.
65. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd vyhodnotil žalobné námietky ako nedôvodné, a preto správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
66. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods.1 v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP. Žalobca nebol v konaní úspešný, pre priznanie práva na náhradu trov konania žalovanej nenašiel výnimočné dôvody a pre priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi konania správny súd nezistil trovy vzniknuté a súvisiace s plnením povinností, ktoré by mu uložil správny súd, preto správny súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).