Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina,

ktorou namieta porušenie , a a 2 Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 11. marca 2015

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) z 11. marca 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. mája 2016

(ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalobkyne účastníčkou konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredie Bratislava (ďalej len „správny orgán druhého stupňa“ alebo „žalovaný“)

sp. zn. 24711-2/2014-BA z 5. marca 2014, ktorým na základe odvolania sťažovateľky

potvrdila výrok rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca (ďalej len „správny orgán

prvého stupňa“) sp. zn. 46859-1/2013-CA zo 14. októbra 2013, ktorým určila,

že sťažovateľke „nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01. marca

2012 do 30. apríla 2013 podľa slovenskej legislatívy...“. Krajský súd žalobu sťažovateľky

napadnutým rozsudkom zamietol ako nedôvodnú podľa v tom čase platného a účinného

v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3

v spojení s .

Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že kontrolný

zamestnanci Sociálnej poisťovne pobočka Čadca vykonali kontrolu v sídle zamestnávateľa

zameranú na overenie reálneho výkonu činností jeho zamestnancov. V čase vykonania

kontroly 26. februára 2013 nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca, taktiež nebol

prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov

spoločnosti. Podľa vyjadrenia svedka v mieste sídla zamestnávateľa 26. februára 2013

sa v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec a ani konateľ spoločnosti.

Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že sťažovateľka reálne vykonáva

činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať

slovenským právnym predpisom. Správny orgán z toho dôvodu konštatoval,

že sťažovateľke nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi

V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka namietala nesprávne použitie

čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len

„základné nariadenie“) a spochybňovanie pracovnej zmluvy. Vykonané kontroly podľa

názoru sťažovateľky preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce

2

sa pracovníkov a ich práce. Ďalej tiež namietala, že práca, ktorú vykonávala, nemá

marginálny charakter.

Správny orgán druhého stupňa potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie ako vecne

správne argumentujúc tým, že v rámci kooperácie systémov sociálneho zabezpečenia bola

Sociálnej poisťovni doručená „informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS

Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských

samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých

prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc

Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS

z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.“. Vychádzajúc

z uvedeného, sociálna poisťovňa ako príslušný orgán posudzovala vznik poistného vzťahu

a vykonala kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky, pričom v rámci opakovanej kontroly vykonanej 5. marca 2013 v sídle tvrdeného

zamestnávateľa sa nachádzal konateľ spoločnosti, ako aj doklady zamestnávateľa. Pracovné

zmluvy boli so zamestnancami uzatvorené do 28. júna 2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto

dátume na 10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci dotknutej spoločnosti mali roznášať

letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky.

Zamestnávateľ im mal zadávať prácu telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty.

Správny orgán ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „na základe kontroly

sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území

Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ

síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky

a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce

zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov

alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na

určenom mieste. Firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. Vizitky dokazujú existenciu

podnikateľských subjektov v mieste, kde mal zamestnanec účastníka konania, podľa ním

predložených Štvrťročných správ o vykonaní prác, vykonávať činnosť, avšak tieto doklady

je možné na účely preverenia predmetu kontroly považovať za nedostatočné.“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „v posudzovanej veci

žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo v konaní nebolo sporné), z vykonaného

dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca

vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa ktorého miesto

podnikania resp. sídlo bolo na území SR...

...podľa názoru krajského súdu, žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie prác

podľa pracovnej zmluvy na základe ktorej mal vykonať práce promotéra služieb a

produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promotér (z

anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba,

ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov

atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť

prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca

zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potencionálnymi klientami

zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho

klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a technického

vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení .Úlohou promotéra nemôže byť len

fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené

doklady v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej

v pracovnej zmluve, ktorú mal žalobca vykonávať od 1.3.2012 na území SR.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu

základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu

ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané,

že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo

činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného

nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný,

existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských

štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3))

a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16

vykonávacieho nariadenia).

Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania,

ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho

4

orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili

závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole, ktorá

bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval

v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade

s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 1.3.2012

žalobca prácu reálne vykonával.

Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo

povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie

v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20

ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá

existenciu statusu žalobkyne ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v

rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška FO do

Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými údajmi a bol označený aj jej

zamestnávateľ Podanie a registrácia prihlášky však nie je

dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1

písm. a) zákona č , ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia,

poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným

predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobkyňa v konaní

nepreukázala.

Žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej žalobe

nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dna 01.03.2012 vykonával u označeného

zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov

poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Neuviedol skutkové

tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne

obdobie od 01.03.2012, preukázal. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol

povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových

tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 01.03.2012 pre zamestnávateľa

v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí

tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach. Žalobca mohol

skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre

zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentoval,

propagoval, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác

pre zamestnávateľa, potvrdili.

Keďže bolo preukázané,. že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť

v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa

s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu,

v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia).

Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na

čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh

vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.“.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu (vychádzajúc z obsahu rozsudku

najvyššieho súdu, pozn.) sťažovateľka zopakovala svoje výhrady proti postupu a záverom

správnych orgánov, ako aj krajského súdu. Najvyšší súd preskúmal odvolaním napadnutý

rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolacie námietky

sťažovateľky nie sú dôvodné a, súc viazaný rozsahom žalobných námietok, stotožnil

sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta predovšetkým

vo všeobecnosti arbitrárnosť a nedostatok odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajského

súdu a najvyššieho súdu. V tejto súvislosti uvádza, že vo veci konajúce súdy sa

nevysporiadali so záznamom «č. 34103-2/2013-CA zo dňa 07.03.2013 o vykonaní

zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky, ktorého súčasťou ako príloha je „Správa o kontrole“ (ďalej len „Záznam“)»,

ktorý má v nadväznosti na znenie o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov platnom v rozhodnom čase podľa názoru

sťažovateľky preukazovať skutočnosť, že sa nezistilo porušenie všeobecne záväzných

právnych predpisov alebo interných predpisov, lebo iba v tom prípade sa vypracúva záznam

o kontrole, ktorého súčasťou bola aj správa o kontrole. Sťažovateľka namieta nezákonnosť

dôkazu, ktorý nemohol slúžiť ako základ rozhodnutia správnych orgánov, keďže

preukazoval opak a to, že k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov nedošlo.

6

Ďalšou jej námietkou je, že záver vo veci konajúcich správnych orgánov a následne

aj všeobecných súdov, že nebol preukázaný reálny výkon práce sťažovateľky ako

zamestnanca na území Slovenskej republiky je arbitrárny, pretože neexistuje dôkaz

„preukazujúci, resp. vyvracajúci reálny výkon činnosti sťažovateľky“.

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 2 a a 2 napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho

súdu, napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

Sťažovateľka sa taktiež domáha priznania náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok krajského

súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd považuje ešte

pred rámcovým preskúmaním námietok sťažovateľky za žiaduce poukázať na skutočnosť,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

8

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Zároveň ústavný súd pripomína, že správne súdnictvo je vo všeobecnosti

špecifickým druhom súdneho konania, ktoré je ovládané koncentračnou zásadou. Podstata

koncentračnej zásady spočíva v tom, že vecné námietky, ktoré neboli uplatnené

v odvolacom konaní pred príslušným správnym orgánom druhého stupňa, nemožno úspešne

uplatňovať po prvýkrát v konaní o žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu správneho

orgánu podľa druhej hlavy piatej časti , keďže v opačnom

prípade by došlo k nežiaducemu zasahovaniu súdnej moci do kompetencií moci výkonnej,

resp. k nahrádzaniu činnosti správnych orgánov. Zároveň je koncentračná zásada obsiahnutá

aj v , podľa ktorého nemožno rozširovať okruh žalobných námietok

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že rozsah prieskumu správnych

súdov bol jednoznačne ustanovený rozsahom tých žalobných námietok, ktoré sťažovateľka

už predtým uplatnila v konaní pred správnymi orgánmi. Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že z odôvodnenia druhostupňového správneho orgánu nevyplýva,

že sťažovateľka v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom uplatnila námietku

týkajúcu sa záznamu ako dôkazu o tom, že nedošlo k porušeniu všeobecných právnych

predpisov, respektíve, že by poukazovala na nezákonnosť tohto dôkazu, z ktorého správny

orgán vychádzal. Takisto to nevyplýva ani z odôvodnení napadnutých rozsudkov, že by

sťažovateľka takúto námietku uplatnila v napadnutých konaniach pred všeobecným súdmi.

Sťažovateľka ani v konaní pred ústavným súdom nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by

preukazoval opak, preto ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľky

je neprípustná, pretože prvýkrát bola uplatnená až v konaní pred ústavným súdom.

Zároveň ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že predmetom súdneho

prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,

menia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovanej

veci sťažovateľky správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľke nevzniklo povinné

verejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, vzniklo jej však v Poľskej republike.

Z tohto dôvodu je sporné, či vôbec došlo k ukráteniu subjektívnych práv sťažovateľky,

ktoré je nevyhnutným materiálnym predpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe,

keďže jej boli zachované v zásade všetky jej práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré

požíva v Poľskej republike, a to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané

na území Slovenskej republiky (pozri čl. 13 ods. 5 základného nariadenia) (m. m.

).

K námietke arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti

s postupom pri určení právnych predpisov, ktoré sa na vec sťažovateľky mali uplatniť,

ústavný súd akcentuje, že už z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ktoré je potrebné

vnímať spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu ako jeden ucelený náhľad na právnu vec

sťažovateľky, pozn.) zrozumiteľne vyplýva, že základným predpokladom aplikácie

sťažovateľkou navrhovaných ustanovení predpisov Európskej únie bolo v prvom rade

preukázať, že sťažovateľka reálne vykonávala činnosť zamestnanca na území Slovenskej

republiky. Ako to zo zistení správnych orgánov a dôkazov produkovaných v konaní

vyplynulo, zamestnávateľ sťažovateľky a ani samotná sťažovateľka nepredložili žiaden

relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval sťažovateľkou tvrdený reálny výkon práce na území

Slovenskej republiky. Vychádzajúc z uvedeného a skutočností preukázaných v správnom

konaní počas realizovaných kontrol a ostatných podkladov, je záver najvyššieho súdu o tom,

že z dôvodu nepreukázania reálneho výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej

republiky jej nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

10

a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi , podľa

slovenskej legislatívy logický a ústavne akceptovateľný.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia najvyššieho súdu (ani krajského súdu)

nevykazuje znaky procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho súdu svojím

rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru medzi jeho obsahom a obsahom

základných práv garantovaných a 2 neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd zdôrazňuje,

že ide o ustanovenie , ktoré neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo

slobody, ale vyjadruje všeobecný ústavný princíp vzťahujúci sa na konanie orgánov verejnej

moci. Jeho aplikácia je v konaní o sťažnosti viazaná na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky, t. j. ústavný súd by mohol prípadne

vysloviť jeho porušenie len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo

slobody garantovaného , príp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených základných práv

podľa a 2 , nemohlo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu dôjsť ani

k porušeniu .

Obdobne ustanovuje princíp prednosti práva Európskej únie

pred vnútroštátnym právnym systémom. Vyslovenie porušenia prichádza

do úvahy len v spojitosti s vyslovením porušenia subjektívneho základného práva

sťažovateľky, teda v okolnostiach posudzovanej veci základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2 . Možnosť porušenia týchto základných práv však ústavným súdom nebola

zistená, preto je potrebné vyhodnotiť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv, napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

12

V Košiciach 3. mája 2017