Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 478/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy a výstavby

Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, zastúpeného PaedDr. Arpádom

Érsekom, ministrom dopravy a výstavby Slovenskej republiky, právne zastúpeného

, riaditeľkou odboru právnych služieb Ministerstva dopravy

a výstavby Slovenskej republiky, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -292 z 20. februára 2007

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -727 z 3. septembra

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej

republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2017

doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej

republiky, Námestie slobody 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„ministerstvo“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-292 z 20. februára 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-727 z 3. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Sťažovateľka ku skutkovému stavu v právnej veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. uviedla:

«Dňa 20.06.2001 podal žalobca na Okresný úrad Banská Bystrica, odbor životného

prostredia žiadosť o vydanie územného rozhodnutia pre umiestnenie stavby čerpacej stanice

PHM v Stavba.

Okresný úrad v Banskej Bystrici dňa 04.07.2001 vydal rozhodnutie o umiestnení

stavby Čerpacia stanica PHM Stavba“ na pozemku parc. č.

v k. ú. pod č. . Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 06.07.2001 (ďalej len „rozhodnutie o umiestnení stavby“).

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. zo dňa 16.04.2003

rozhodol, že základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu rozhodnutím

Okresného úradu v Banskej Bystrici č. zo 04.07.2001

porušené bolo a zároveň pod druhým výrokom Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil

rozhodnutie Okresného úradu v Banskej Bystrici, č.

zo 04.07.2001.

Dňa 05.11.2002 uzatvoril žalobca so spoločnosťou nájomnú

zmluvu, predmetom ktorej bol nájom pozemku toho času vedený Katastrálnym úradom

2

, na ako parcela č. - ostatná plocha o výmere 814 m

2

a zastavané plochy a o výmere 11 ma parc. č. / zastavaná plocha o výmere

2

906 m(ďalej len „nájomná zmluva“).

Po tom, ako Ústavný súd SR vydal nález č. zo dňa 16.04.2003,

spoločnosť odstúpila od nájomnej zmluvy listom zo dňa 28.04.2003

označenom ako Zrušenie nájomnej zmluvy zo dňa 5.11.2002 - žiadosť, konateľ spoločnosti

ponúkol odporcovi zrušenie nájomnej zmluvy dohodou. Z rukou

napísaného prejavu vyplýva, že v ten istý deň dňa 28.04.2003 navrhovateľ súhlasil

s výpoveďou a ukončením nájomnej zmluvy ku dňu 28.04.2003.

dňa 27.06.2003 odstúpila od predmetnej nájomnej zmluvy.

Listom č. 313/2003 zo dňa 30.09.2003 zaslal žalobca ministerstvu návrh na

predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Žalobca skutočnú škodu odvodzoval

z nákladov, ktoré vynaložil na realizáciu zámeru výstavby čerpacej stanice vo výške

2.355.493,- Sk (78.188,05 Eur). Ušlý zisk podľa žalobcu predstavuje cena nájmu na dobu

35 rokov odo dňa uzatvorenia nájomnej zmluvy, a to vo výške 42.000.000,- Sk

(1. 394.144,60,- Eur).

Ministerstvo listom č. 1029/2003-920/Ka zo dňa 24.02.2004 oznámilo žalobcovi

zamietavé stanovisko týkajúce sa predbežného prejednania nároku na náhradu škody.

Žalobou zo dňa 25.08.2005 doručenou na Okresný súd Banská Bystrica sa žalobca

domáhal náhrady škody vo výške 42.000.000,- Sk (1.394.144.60,- Eur).

Okresný súd Banská Bystrica Rozsudkom č. k. - 165 zo dňa 26.05.2006

priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 42.000.000,- Sk (1.394.144,60. - Eur) ako aj

trovy konania vo výške 704.987,- Sk (23.401,28.- Eur) (ďalej len „Rozsudok OS BB č. 1“).

Listom č. MVRR-2006-6358/37642-11 zo dňa 19.06.2006 podalo ministerstvo voči

Rozsudku OS BB č. 1 odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

uznesením č. -219 zrušil Rozsudok OS BB č. 1 a vec vrátil Okresnému súdu

Banská Bystrica na ďalšie konanie (ďalej len „Zrušujúce uznesenie“).

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom -292 zo dňa 20.02.2007

rozhodol tak, uložil ministerstvu povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42.000.000,- Sk titulom

ušlého zisku a 1.301.668,50. - Sk ako trovy konania (ďalej len „Rozsudok OS BB č. 2“).

Listom č. MVRR-2007-8942/102083-3:214/340 zo dňa 05.04.2007 ministerstvo

podalo odvolanie proti Rozsudku OS BB č. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd

odvolací, Rozsudkom č. -344 zo dňa 27.09.2007 rozhodol tak, že zmenil

Rozsudok OS BB č. 2 tak, že návrh žalobcu zamietol (ďalej len „Rozsudok KS BB“).

Podaním zo dňa 02.01.2008 podal žalovaný dovolanie proti Rozsudku KS BB.

Dovolanie bolo doručené dňa 07.01.2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

č. zo dňa 14.10.2008 zrušil Rozsudok KS BB a vec vrátil Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie (ďalej len „Rozsudok NS SR“).

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. zo dňa 19.03.2009

zmenil Rozsudok OS BB č. 2 tak, že uložil ministerstvu povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

222.399,25,- Eur (6.700.000,- Sk) (ďalej len „rozsudok KS BB č. 2“). Ministerstvo listom

č. MVRR-2009/13398/24121-2 zo dňa 13.05.2009 podalo voči Rozsudku KS BB č. 2

dovolanie.

Rovnako tak žalobca podaním zo dňa 14.05.2009, doručeným Okresnému súdu

Banská Bystrica dňa 18.05.2009, podal voči Rozsudku KS BB č. 2 dovolanie. Medzičasom

žalobca oznámil ministerstvu listom zo dňa 22.06.2009, doručeným dňa 25.06.2009.

postúpenie pohľadávky titulom Rozsudku KS BB č. 2. na spoločnosť

Najvyšší súd SR uznesením č. -451 zo dňa 24.03.2010 zrušil

Rozsudok KS BB č. 2 a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie

(ďalej len „uznesenie NS SR“). Listom zo dňa 29.04.2010 žalobca podal na Krajský súd

v Banskej Bystrici návrh na zmenu účastníka konania a to tak, aby z konania vystúpil

žalobca a na jeho miesto vstúpila spoločnosť

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. -507 zo dňa 31.08.2010

zrušil Rozsudok OS BB č. 2 a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie

(ďalej len „Zrušujúce uznesenie KS BB“).

Podaním zo dňa 24.11.2010, doručeným na Okresný súd Banská Bystrica dňa

26.11.2010, podal žalobca dovolanie proti Zrušujúcemu uzneseniu KS BB. Najvyšší súd SR

uznesením č. -546 zo dňa 19.04.2011 odmietol dovolanie žalobcu.

Nálezom Ústavného súdu SR č. -71 zo dňa 11.07.2012 bolo

Zrušujúce uznesenie KS BB zrušené a vec bola vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie (ďalej len „Nález Ústavného súdu SR“).

Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. -558 zo dňa 19.07.2012

pripustil, aby z konania vystúpil žalobca a do konania na jeho miesto vstúpila spoločnosť

(ďalej len „Uznesenie OS BB o zmene žalobcu“). Proti

Uzneseniu OS BB o zmene žalobcu podalo ministerstvo odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. -570 zo dňa 02.10.2012

potvrdil Uznesenie OS BB o zmene žalobcu. Krajský súd v Banskej Bystrici Rozsudkom

č. -640 zo dňa 13.12.2012 Rozsudok OS BB č. 2 zmenil tak, že žalobcovi

priznal náhradu škody vo výške 398.327,03, - Eur a vo zvyšku žalobu zamietol (ďalej len

„Rozsudok KS BB č. k. -640“). Proti Rozsudku KS BB č.

podala spoločnosť (v postavení žalobcu) dovolanie.

Najvyšší súd SR uznesením č. -692 zo dňa 04.02.2015 zrušil

Rozsudok KS BB č. -640 vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol,

a vo výroku o trovách konania a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie (ďalej len „Uznesenie NS SR č. -692“).

podala na Krajský súd v Banskej Bystrici dňa

19.03.2015 žiadosť o rozhodnutie o zmene účastníka konania a to tak, aby na strane

žalobcu vystupovala opäť spoločnosť

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. -718 zo dňa 05.08.2015

pripustil, aby do konania vstúpila spoločnosť na strane žalobcu.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. -727 zo dňa 03.09.2015

potvrdil Rozsudok OS BB č. 2 vo výroku, ktorým Okresný súd Banská Bystrica uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 995.817,56,- Eur a zmenil výrok o náhrade

trov konania (ďalej len „Potvrdzujúci rozsudok KS BB“).

Listom č. 16024/2015/D220-SLP/66525 zo dňa 21.10.2015 ministerstvo podalo proti

Potvrdzujúcemu rozsudku OS BB dovolanie. Následne ministerstvo listom

č. 00418/2015/D220-SLP/ zo dňa 22.10.2015 podalo podnet na Generálnu prokuratúru na

podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Krajská prokuratúra Banská Bystrica listom č. -8 zo dňa

14.12.2015 informovala ministerstvo o tom, že podnet odkladá bez toho, aby sa zaoberala

zákonnosťou napádaného rozhodnutia súdu, a to s poukazom na to, že ministerstvo podalo

riadne dovolanie, čím využilo iný právny prostriedok, ktorým je možné dosiahnuť nápravu,

pričom konanie o ňom má prednosť pred mimoriadnym dovolaním. Najvyšší súd SR

uznesením č. -785 zo dňa 19.04.2017 dovolanie ministerstva proti

Potvrdzujúcemu rozsudku OS BB odmietol ako neprípustné.»

3. Podľa názoru sťažovateľky ako žalovanej v dotknutom konaní vydaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím

bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Sťažovateľka zastáva názor, že odňatie

možnosti konať pred súdom spočíva v nepreskúmateľnosti (zmätočnosti) napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ktorý uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

takmer 1 milión eur bez nariadenia pojednávania, pričom sa obmedzil len na konštatovanie

správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v jednom odseku odôvodnenia. Takýto postup

podľa sťažovateľky nespĺňa požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdnych rozhodnutí,

ktorú na rozhodnutia kladú platné právne predpisy, ako aj rozhodovacia činnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a ústavného súdu,

v zmysle ktorej nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba považovať za porušenie práva

účastníka na spravodlivý súdny proces, čo napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred

súdom. Súčasne nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavujú

závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že nárok priznaný napadnutým rozhodnutím krajského

súdu predstavuje ušlý zisk žalobcu, ktorým je ušlé nájomné z nájomnej zmluvy uzatvorenej

žalobcom ako prenajímateľom na 35 rokov. Krajský súd o danom nároku rozhodol

nesprávne, ak uviedol, že je viazaný právnym názorom vysloveným v uznesení najvyššieho

súdu sp. zn. . V predmetnom uznesení podľa sťažovateľky najvyšší súd

neuviedol záväzný právny názor, že ušlé nájomné je v tomto prípade do budúcnosti v celom

rozsahu potrebné považovať za ušlý zisk a ako také za vzniknutú škodu žalobcu, ale uviedol

iba všeobecnú definíciu ušlého zisku podľa právnej teórie a judikatúry.

Sťažovateľka zdôraznila, že dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozsudku krajského

súdu č. k. -640 (ktorým nároku žalobcu nevyhovel v celom rozsahu)

dovolacím súdom nebolo nesprávne právne posúdenie otázky ušlého zisku zo strany

krajského súdu, ale nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočívajúca v nedostatočnom

odôvodnení tohto rozhodnutia. Vymedzením pojmu ušlý zisk dovolací súd vytvoril iba

určitý argumentačnoprávny rámec tejto právnej otázky, s ktorým je potrebné sa

v rozhodnutí vysporiadať. Sťažovateľka namietala, že pokiaľ krajský súd považoval ušlé

nájomné žalobcu v celom rozsahu za ušlý zisk, bolo jeho povinnosťou sa v napadnutom

rozhodnutí riadne vysporiadať s argumentmi, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce,

obzvlášť, ak v konaní ide o povinnosť úhrady takmer 1 milióna eur. Krajský súd sa však iba

obmedzil na konštatovanie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, čo je

v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tomu

zodpovedajúcou požiadavkou na vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami majúcimi

rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.

5. Podľa názoru sťažovateľky «Rozhodujúcim argumentom pre posúdenie veci,

s ktorým je podľa nášho názoru potrebné sa vysporiadať, je taktiež právny názor

Najvyššieho súdu SR, ktorý v otázke priznania ušlého zisku do budúcnosti uviedol:

„Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte

len pripadne vznikne Na rozdiel od niektorých nárokov odškodňovaných v súvislosti so

škodou na zdraví. neumožňuje priznanie ušlého zisku ani ako renty do

budúcnosti, teda ako opakujúce sa plnenie s možnosťou zmeny rozsudku v závislosti od

zmeny pomerov. Okrem toho vzhľadom na to, že vznik škody (skutočnej aj ušlého zisku) je

jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, je nevyhnutné, aby tento

predpoklad bol splnený najneskôr v dobe, kedy súd o nároku na náhradu škody rozhoduje.

Ak teda v preskúmanej veci konajúce súdy považujú za ušlý zisk aj budúcu ujmu na majetku

žalobcu, bolo potrebné pre nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke ich rozsudky

zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, bez toho, aby bolo nutné

zaoberať sa aj správnosťou u výpočte výšky škody.“

Tiež poukazujeme na skutočnosť, že v zmysle judikatúry dôkazné bremeno pokiaľ ide

o preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode okolností BY získal určitý prospech

zaťažuje žalobcu, ktorý je povinný nepochybne preukázať splnenie všetkých podmienok

zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia ; ak toto bremeno neunesie,

nemôže byť v spore úspešný.

Takisto právna teória a judikatúra považujú za ušlý zisk to, čo z neuskutočňovania

podnikateľskej činnosti ušlo. V prípade náhrady ušlého zisku ide v právnej literatúre o typ

hmotnej škody, ktorý spočíva v tom, že majetok poškodeného sa predpokladaným spôsobom

v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil. Rozsah ušlého zisku je záležitosťou porovnania

súčasného stavu so stavom predchádzajúcim vzniku škodnej udalosti. V prípade ušlého

zisku ide súčasne o uplatnenie predpokladu vývoja, ak by nedošlo k škodovej udalosti.

Podľa všeobecnej zásady je potrebné výšku ušlého zisku určiť s ohľadom na to, čo by

poškodený v danom prípade dosiahol vzhľadom na všetky okolnosti. Z uvedených

charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú

(vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Tento majetkový

prospech teda musí byť konkrétny, reálne dosiahnuteľný, nie len hypotetický a jeho

dosiahnutie je potrebné zvážiť s ohľadom na všetky okolnosti.

Pod okolnosťami v tomto prípade je potrebné rozumieť napríklad tú skutočnosť, či by

žalobca s ohľadom na pravidelný chod vecí dosiahol požadovaný ušlý zisk, keďže sa nedá

s určitosťou uzavrieť, že by kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu (najmä z ohľadom

na jeho dĺžku) nedošlo k zániku nájomnej zmluvy z iných dôvodov (napríklad v dôsledku

toho, že na prevádzkovanie podnikateľského zámeru nájomcu nebudú vydané potrebné

rozhodnutia).

Máme za to, že so všetkými týmito skutočnosťami je potrebné sa v rozhodnutí

vysporiadať tak, aby bola naplnená požiadavka presvedčivého súdneho rozhodnutia.

Priznanie nároku odvolacím súdom bez riadneho odôvodnenia má za následok odňatie

možnosti ministerstva konať pred súdom.

Zároveň ak KS BB v rozhodnutí priznal žalobcovi nárok, ktorý v predchádzajúcom

rozhodnutí zamietol a k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia dovolacím súdom nedošlo

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ale len z dôvodu nepreskúmateľnosti

(nedostatočného zdôvodnenia) predošlého rozhodnutia, nemožno hovoriť o záväznom

právnom názore Najvyššieho súdu SR. Tento nespochybnil právny záver, resp. právne

posúdenie veci ohľadom nepriznania nároku žalobcu, ale v rámci definície pojmu ušlý zisk

iba vymedzil určitý právny rámec, s ktorým by sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí mal

vysporiadať.

Sme toho názoru, že žalobcovi neprináleží ušlý zisk v takom rozsahu, ako ho priznal

Krajský súd Banská Bystrica v Potvrdzujúcom rozsudku, a tento súd sa dopustil rozdielnosti

výkladu právnej normy upravujúcej právo poškodeného na náhradu škody...

...Sme toho názoru, že interpretácia právnej normy vykonaná súdmi vykazuje závažné

nedostatky blížiace sa k justičnému omylu, a teda takýmto výkladom bolo porušené

zaručené právo na spravodlivý proces. Máme za to, že k takémuto omylu však došlo.».

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„Základné právo ministerstva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základné právo ministerstva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -727 zo dňa

03.09.2015 a rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -292 zo dňa

20.02.2007porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. -727 zo dňa 03.09.2015 a rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. -292 zo dňa 20.02.2007 a vec vracia Okresnému súdu Banská

Bystrica na ďalšie konanie.“

7. V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

pretože výkonom napadnutého rozhodnutia krajského súdu by sťažovateľke mohla vzniknúť

veľká ujmu, keďže v prípade, ak by bol žalobca v exekučnom konaní úspešný a vymohol by

priznanú sumu, bolo by spätné vymáhanie v prípade úspešnosti tejto sťažnosti takmer

nemožné. Tieto finančné prostriedky sú prostriedkami zo štátneho rozpočtu a sú určené na

plnenie úloh štátu.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

12. Ako z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.

-292 z 20. februára 2007 a rozsudkom krajského súdu č. k.

727 z 3. septembra 2015.

13. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.

14. Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

15. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa

ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

16. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či

sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel

k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených

námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože na

preskúmavanie jeho postupu je daná právomoc odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci

o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. -727

z 3. septembra 2015.

17. Ústavný súd odmietol podľa sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu,

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

18. Podstatou sťažnosti na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo tvrdenie sťažovateľky

o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia prijatého bez nariadenia pojednávania vyplývajúcej

z jeho nedostatočného odôvodnenia a nevysporiadania sa s jej zásadnými argumentmi.

Súčasne sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie ušlého zisku a v tejto súvislosti

odvolávanie sa krajského súdu na záväznosť právneho názoru vysloveného najvyšším

súdom v dovolacom konaní, ktorý podľa sťažovateľky bol len všeobecnou definíciou ušlého

zisku a predstavoval argumentačnoprávny rámec tejto právnej otázky (nie záväzný právny

názor), s ktorou sa krajský súd mal v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadať.

Priznanie ušlého zisku do budúcna považuje sťažovateľka za rozporné s platným právom

a judikatúrou najvyššieho súdu.

19. Pokiaľ ide o preskúmanie tohto rozhodnutia, ústavný súd v prvom rade podotýka,

že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr.

rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj

v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku krajského súdu

(napr. , , ).

20. Z predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania

pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o náhrade škody (ušlého zisku) vo výške

42 000 000 Sk z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom. V konaní bolo preukázané, že žalobca utrpel škodu

v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (Okresného úradu v Banskej

Bystrici, odboru životného prostredia), ktoré bolo vydané nezákonným postupom, čo

konštatoval ústavný súd v náleze sp. zn. zo 16. apríla 2003, ktorým predmetné

správne rozhodnutie zrušil. V dôsledku uvedeného bol zmarený účel nájomnej zmluvy

uzatvorenej na dobu určitú (35 rokov), ktorej predmetom bol nájom pozemku určeného na

výstavbu čerpacej stanice pohonných hmôt v zmysle právoplatného rozhodnutia správneho

orgánu a od ktorej nájomca následne v dôsledku zrušenia rozhodnutia o umiestnení stavby

Čerpacej stanice PHM , odstúpil. Z konania pred všeobecnými

súdmi vyplýva, že nárok žalobcu je daný, čo sa týka základu, keďže bola preukázaná

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom

škody (čo sťažovateľka v sťažnosti ani nerozporuje), spornou otázkou zostala v súdnom

konaní výška náhrady škody (ušlého zisku). Sťažovateľka na základe predchádzajúceho

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2012 (zrušeného

v dovolacom konaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. februára

2015) vyplatila žalobcovi sumu 398 327,03 €, ktorá predstavuje „ušlé nájomné“ splatné ku

dňu vydania uvedeného rozhodnutia krajského súdu (v poradí piateho) v odvolacom konaní.

21. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (v poradí

šiestom) uviedol:

«Vzhľadom na právny názor najvyššieho súdu, že „ušlý zisk je ujmou spočívajúcou

v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k zväčšeniu majetkových

hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný chod veci dalo očakávať, že pri

pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu), mohol poškodený dôvodne

očakávať rozmnoženie svojho majetku, k čomu nedošlo práve v dôsledku konania škodcu

a nakoniec, že pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo

reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný

prospech poškodený prišiel, aj keď bez odkazu na akékoľvek ustanovenie právneho

predpisu“. Odvolací súd považoval uvedené stanovisko, resp. právny názor najvyššieho

súdu za právny názor, ktorý je preň v zmysle ust. záväzný.

...Ako už bolo uvedené vyššie, okresný súd návrhu v celom rozsahu vyhovel, mal za

to, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného sú splnené vo vzťahu

k celému nároku, mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

a zánikom nájomnej zmluvy, ktorú posúdil ako platný právny úkon. Ušlé nájomné okresný

súd považoval v celom rozsahu za ušlý zisk, pričom k otázke ušlého zisku zaujal najvyšší súd

právny názor v uznesení zo dňa 4. februára 2015, podľa ktorého je ušlý zisk

ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti

k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný chod veci dalo

očakávať. Vzhľadom na uvedený právny názor najvyššieho súdu, ktorým bol krajský súd

viazaný, krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny

potvrdil.»

22. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je toho času ,

a (v čase vydania napadnutého rozhodnutia ním bol Občiansky

súdny poriadok, pozn.).

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ).

24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

25. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , I. ÚS 17/01).Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

26. Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd

dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti

neobstojí. Podľa (platného a účinného v čase

vydania napadnutého rozhodnutia, pozn.) ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ústavný súd po

oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že jeho odôvodnenie

je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 toho času platného a účinného

, keďže sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré

formuloval okresný súd, a to je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné,

a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. K totožnému

posúdeniu dospel aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné a v ktorom vo vzťahu

k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu konštatoval splnenie kritérií pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle .

27. Ak sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdila, že toto

rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem

upravujúcich výšku náhradu škody, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne

nekonformný, ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s týmto jej názorom.

28. Zisk (ako ekonomická veličina) vo svojej podstate totiž vyjadruje efektívnosť

nejakej činnosti (aktivity, procesu) vyvíjanej na účely jeho dosiahnutia, pričom jeho výška

závisí od rozdielu medzi vstupmi investovanými do danej činnosti a jej výstupmi.

Najčastejšie sa tento pojem chápe v ekonomickej súvislosti, a to ako kladný rozdiel medzi

príjmami a výdavkami alebo výnosmi a nákladmi. Z tohto potom vyplýva, že ušlý zisk

predstavuje stratu očakávaného prínosu, ktorý bolo možné očakávať pri pravidelnom behu

vecí nebyť škodnej udalosti ().

29. Podľa ustálenej judikatúry za ušlý zisk je preto potrebné považovať ujmu

spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu

majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.

Nepostačuje pritom samotná pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti,

ale musí byť naisto preukázané – a v tomto smere je dôkazné bremeno na poškodenom, že

nebyť protiprávneho konania, majetkový stav poškodeného by sa zvýšil. Popri určitej

dohode, resp. zmluve, ktorá poškodenému zaručovala určitý zisk, tu musí byť spravidla aj

spomínaný „obvyklý pravidelný chod vecí“. Za typický príklad vzniku škody možno

považovať prípad, keď v dôsledku škodovej udalosti nemohol vlastník veci realizovať

úžitkovú hodnotu veci tým, že vec dá do nájmu inému za odplatu, teda prevedie vec inému

na užívanie vrátane práva na úžitky tejto veci.

30. V prípade sťažovateľky išlo v napadnutom rozhodnutí o priznanie ušlého zisku,

ktorý predstavuje celkové nájomné, ktoré by žalobca získal v zmysle uzatvorenej nájomnej

zmluvy na dobu určitú, ak by nedošlo k zmareniu jej účelu v dôsledku nezákonného

rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd v zmysle vysloveného právneho názoru

najvyššieho súdu (ktorý ako primárny dôvod zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia

krajského súdu uviedol jeho nedostatočné odôvodnenie práve vo vzťahu k časti nájomného,

ktorého splatnosť ešte nenastala) priznal žalobcovi aj ušlý zisk za budúce obdobie až do

skončenia platnosti uzatvorenej nájomnej zmluvy. Iný postup a rozhodnutie krajského súdu

by podľa názoru ústavného súdu znamenal v budúcnosti iba opakovanie súdnych konaní

v určitých časových intervaloch len z toho dôvodu, aby bola naplnená požiadavka už

vzniknutého (splatného) ušlého zisku, keďže v danej právnej veci je možné považovať

ostatné skutkové okolnosti za preukázané.

31. Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť

sťažovateľky ani v tejto časti.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

sťažnosťou napádaného rozhodnutia krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou namietaného

porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,

vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

33. Za tejto situácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu

nedošlo k porušeniu práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto sťažnosť

odmietol v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2017