Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 478/2017
PDF · 315.38 KB
No categories available
I. ÚS 478/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy a výstavby
Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, zastúpeného PaedDr. Arpádom
Érsekom, ministrom dopravy a výstavby Slovenskej republiky, právne zastúpeného
, riaditeľkou odboru právnych služieb Ministerstva dopravy
a výstavby Slovenskej republiky, pre namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8 C 103/2005-292 z 20. februára 2007
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 179/2015-727 z 3. septembra
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej
republiky o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2017
doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej
republiky, Námestie slobody 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„ministerstvo“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.
8 C 103/2005-292 z 20. februára 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
16 Co 179/2015-727 z 3. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Sťažovateľka ku skutkovému stavu v právnej veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 8 C 103/2005 uviedla:
«Dňa 20.06.2001 podal žalobca na Okresný úrad Banská Bystrica, odbor životného
prostredia žiadosť o vydanie územného rozhodnutia pre umiestnenie stavby čerpacej stanice
PHM v Stavba.
Okresný úrad v Banskej Bystrici dňa 04.07.2001 vydal rozhodnutie o umiestnení
stavby Čerpacia stanica PHM Stavba“ na pozemku parc. č.
v k. ú. pod č. . Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 06.07.2001 (ďalej len „rozhodnutie o umiestnení stavby“).
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. II. ÚS 22/02/117 zo dňa 16.04.2003
rozhodol, že základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu rozhodnutím
Okresného úradu v Banskej Bystrici č. zo 04.07.2001
porušené bolo a zároveň pod druhým výrokom Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil
rozhodnutie Okresného úradu v Banskej Bystrici, č.
zo 04.07.2001.
Dňa 05.11.2002 uzatvoril žalobca so spoločnosťou nájomnú
zmluvu, predmetom ktorej bol nájom pozemku toho času vedený Katastrálnym úradom
2
, na ako parcela č. - ostatná plocha o výmere 814 m
2
a zastavané plochy a o výmere 11 ma parc. č. / zastavaná plocha o výmere
2
906 m(ďalej len „nájomná zmluva“).
Po tom, ako Ústavný súd SR vydal nález č. II. US 22/02/117 zo dňa 16.04.2003,
spoločnosť odstúpila od nájomnej zmluvy listom zo dňa 28.04.2003
označenom ako Zrušenie nájomnej zmluvy zo dňa 5.11.2002 - žiadosť, konateľ spoločnosti
ponúkol odporcovi zrušenie nájomnej zmluvy dohodou. Z rukou
napísaného prejavu vyplýva, že v ten istý deň dňa 28.04.2003 navrhovateľ súhlasil
s výpoveďou a ukončením nájomnej zmluvy ku dňu 28.04.2003.
dňa 27.06.2003 odstúpila od predmetnej nájomnej zmluvy.
Listom č. 313/2003 zo dňa 30.09.2003 zaslal žalobca ministerstvu návrh na
predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Žalobca skutočnú škodu odvodzoval
z nákladov, ktoré vynaložil na realizáciu zámeru výstavby čerpacej stanice vo výške
2.355.493,- Sk (78.188,05 Eur). Ušlý zisk podľa žalobcu predstavuje cena nájmu na dobu
35 rokov odo dňa uzatvorenia nájomnej zmluvy, a to vo výške 42.000.000,- Sk
(1. 394.144,60,- Eur).
Ministerstvo listom č. 1029/2003-920/Ka zo dňa 24.02.2004 oznámilo žalobcovi
zamietavé stanovisko týkajúce sa predbežného prejednania nároku na náhradu škody.
Žalobou zo dňa 25.08.2005 doručenou na Okresný súd Banská Bystrica sa žalobca
domáhal náhrady škody vo výške 42.000.000,- Sk (1.394.144.60,- Eur).
Okresný súd Banská Bystrica Rozsudkom č. k. 8C/103/2005 - 165 zo dňa 26.05.2006
priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 42.000.000,- Sk (1.394.144,60. - Eur) ako aj
trovy konania vo výške 704.987,- Sk (23.401,28.- Eur) (ďalej len „Rozsudok OS BB č. 1“).
Listom č. MVRR-2006-6358/37642-11 zo dňa 19.06.2006 podalo ministerstvo voči
Rozsudku OS BB č. 1 odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
uznesením č. 16Co 182/2006-219 zrušil Rozsudok OS BB č. 1 a vec vrátil Okresnému súdu
Banská Bystrica na ďalšie konanie (ďalej len „Zrušujúce uznesenie“).
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom 8C/103/2003-292 zo dňa 20.02.2007
rozhodol tak, uložil ministerstvu povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42.000.000,- Sk titulom
ušlého zisku a 1.301.668,50. - Sk ako trovy konania (ďalej len „Rozsudok OS BB č. 2“).
Listom č. MVRR-2007-8942/102083-3:214/340 zo dňa 05.04.2007 ministerstvo
podalo odvolanie proti Rozsudku OS BB č. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd
odvolací, Rozsudkom č. 16Co 114/07-344 zo dňa 27.09.2007 rozhodol tak, že zmenil
Rozsudok OS BB č. 2 tak, že návrh žalobcu zamietol (ďalej len „Rozsudok KS BB“).
Podaním zo dňa 02.01.2008 podal žalovaný dovolanie proti Rozsudku KS BB.
Dovolanie bolo doručené dňa 07.01.2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
č. 5 Cdo 19/2008 zo dňa 14.10.2008 zrušil Rozsudok KS BB a vec vrátil Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie (ďalej len „Rozsudok NS SR“).
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 16Co/266/2008 zo dňa 19.03.2009
zmenil Rozsudok OS BB č. 2 tak, že uložil ministerstvu povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
222.399,25,- Eur (6.700.000,- Sk) (ďalej len „rozsudok KS BB č. 2“). Ministerstvo listom
č. MVRR-2009/13398/24121-2 zo dňa 13.05.2009 podalo voči Rozsudku KS BB č. 2
dovolanie.
Rovnako tak žalobca podaním zo dňa 14.05.2009, doručeným Okresnému súdu
Banská Bystrica dňa 18.05.2009, podal voči Rozsudku KS BB č. 2 dovolanie. Medzičasom
žalobca oznámil ministerstvu listom zo dňa 22.06.2009, doručeným dňa 25.06.2009.
postúpenie pohľadávky titulom Rozsudku KS BB č. 2. na spoločnosť
Najvyšší súd SR uznesením č. 5 Cdo 203/2009-451 zo dňa 24.03.2010 zrušil
Rozsudok KS BB č. 2 a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie
(ďalej len „uznesenie NS SR“). Listom zo dňa 29.04.2010 žalobca podal na Krajský súd
v Banskej Bystrici návrh na zmenu účastníka konania a to tak, aby z konania vystúpil
žalobca a na jeho miesto vstúpila spoločnosť
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. 16Co/97/2010-507 zo dňa 31.08.2010
zrušil Rozsudok OS BB č. 2 a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie
(ďalej len „Zrušujúce uznesenie KS BB“).
Podaním zo dňa 24.11.2010, doručeným na Okresný súd Banská Bystrica dňa
26.11.2010, podal žalobca dovolanie proti Zrušujúcemu uzneseniu KS BB. Najvyšší súd SR
uznesením č. 5 Cdo 2/2011-546 zo dňa 19.04.2011 odmietol dovolanie žalobcu.
Nálezom Ústavného súdu SR č. II. ÚS 433/2011-71 zo dňa 11.07.2012 bolo
Zrušujúce uznesenie KS BB zrušené a vec bola vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na ďalšie konanie (ďalej len „Nález Ústavného súdu SR“).
Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. 9C/186/2010-558 zo dňa 19.07.2012
pripustil, aby z konania vystúpil žalobca a do konania na jeho miesto vstúpila spoločnosť
(ďalej len „Uznesenie OS BB o zmene žalobcu“). Proti
Uzneseniu OS BB o zmene žalobcu podalo ministerstvo odvolanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. 13Co/280/2012-570 zo dňa 02.10.2012
potvrdil Uznesenie OS BB o zmene žalobcu. Krajský súd v Banskej Bystrici Rozsudkom
č. 16 Co/332/2012-640 zo dňa 13.12.2012 Rozsudok OS BB č. 2 zmenil tak, že žalobcovi
priznal náhradu škody vo výške 398.327,03, - Eur a vo zvyšku žalobu zamietol (ďalej len
„Rozsudok KS BB č. k. 16Co/332/2012-640“). Proti Rozsudku KS BB č. 16Co/332/2012
podala spoločnosť (v postavení žalobcu) dovolanie.
Najvyšší súd SR uznesením č. 5 Cdo 175/2013-692 zo dňa 04.02.2015 zrušil
Rozsudok KS BB č. 16Co 332/2012-640 vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol,
a vo výroku o trovách konania a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie (ďalej len „Uznesenie NS SR č. 5Cdo 175/2013-692“).
podala na Krajský súd v Banskej Bystrici dňa
19.03.2015 žiadosť o rozhodnutie o zmene účastníka konania a to tak, aby na strane
žalobcu vystupovala opäť spoločnosť
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. 16Co/179/2015-718 zo dňa 05.08.2015
pripustil, aby do konania vstúpila spoločnosť na strane žalobcu.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 16 Co/179/2015-727 zo dňa 03.09.2015
potvrdil Rozsudok OS BB č. 2 vo výroku, ktorým Okresný súd Banská Bystrica uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 995.817,56,- Eur a zmenil výrok o náhrade
trov konania (ďalej len „Potvrdzujúci rozsudok KS BB“).
Listom č. 16024/2015/D220-SLP/66525 zo dňa 21.10.2015 ministerstvo podalo proti
Potvrdzujúcemu rozsudku OS BB dovolanie. Následne ministerstvo listom
č. 00418/2015/D220-SLP/ zo dňa 22.10.2015 podalo podnet na Generálnu prokuratúru na
podanie mimoriadneho opravného prostriedku.
Krajská prokuratúra Banská Bystrica listom č. Kc135/15/15/6600-8 zo dňa
14.12.2015 informovala ministerstvo o tom, že podnet odkladá bez toho, aby sa zaoberala
zákonnosťou napádaného rozhodnutia súdu, a to s poukazom na to, že ministerstvo podalo
riadne dovolanie, čím využilo iný právny prostriedok, ktorým je možné dosiahnuť nápravu,
pričom konanie o ňom má prednosť pred mimoriadnym dovolaním. Najvyšší súd SR
uznesením č. 5 Cdo 11/2016-785 zo dňa 19.04.2017 dovolanie ministerstva proti
Potvrdzujúcemu rozsudku OS BB odmietol ako neprípustné.»
3. Podľa názoru sťažovateľky ako žalovanej v dotknutom konaní vydaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím
bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Sťažovateľka zastáva názor, že odňatie
možnosti konať pred súdom spočíva v nepreskúmateľnosti (zmätočnosti) napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktorý uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
takmer 1 milión eur bez nariadenia pojednávania, pričom sa obmedzil len na konštatovanie
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v jednom odseku odôvodnenia. Takýto postup
podľa sťažovateľky nespĺňa požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdnych rozhodnutí,
ktorú na rozhodnutia kladú platné právne predpisy, ako aj rozhodovacia činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a ústavného súdu,
v zmysle ktorej nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba považovať za porušenie práva
účastníka na spravodlivý súdny proces, čo napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred
súdom. Súčasne nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavujú
závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom.
4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že nárok priznaný napadnutým rozhodnutím krajského
súdu predstavuje ušlý zisk žalobcu, ktorým je ušlé nájomné z nájomnej zmluvy uzatvorenej
žalobcom ako prenajímateľom na 35 rokov. Krajský súd o danom nároku rozhodol
nesprávne, ak uviedol, že je viazaný právnym názorom vysloveným v uznesení najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 175/2013. V predmetnom uznesení podľa sťažovateľky najvyšší súd
neuviedol záväzný právny názor, že ušlé nájomné je v tomto prípade do budúcnosti v celom
rozsahu potrebné považovať za ušlý zisk a ako také za vzniknutú škodu žalobcu, ale uviedol
iba všeobecnú definíciu ušlého zisku podľa právnej teórie a judikatúry.
Sťažovateľka zdôraznila, že dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozsudku krajského
súdu č. k. 16 Co 332/2012-640 (ktorým nároku žalobcu nevyhovel v celom rozsahu)
dovolacím súdom nebolo nesprávne právne posúdenie otázky ušlého zisku zo strany
krajského súdu, ale nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočívajúca v nedostatočnom
odôvodnení tohto rozhodnutia. Vymedzením pojmu ušlý zisk dovolací súd vytvoril iba
určitý argumentačnoprávny rámec tejto právnej otázky, s ktorým je potrebné sa
v rozhodnutí vysporiadať. Sťažovateľka namietala, že pokiaľ krajský súd považoval ušlé
nájomné žalobcu v celom rozsahu za ušlý zisk, bolo jeho povinnosťou sa v napadnutom
rozhodnutí riadne vysporiadať s argumentmi, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce,
obzvlášť, ak v konaní ide o povinnosť úhrady takmer 1 milióna eur. Krajský súd sa však iba
obmedzil na konštatovanie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, čo je
v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tomu
zodpovedajúcou požiadavkou na vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami majúcimi
rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.
5. Podľa názoru sťažovateľky «Rozhodujúcim argumentom pre posúdenie veci,
s ktorým je podľa nášho názoru potrebné sa vysporiadať, je taktiež právny názor
Najvyššieho súdu SR, ktorý v otázke priznania ušlého zisku do budúcnosti uviedol:
„Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte
len pripadne vznikne Na rozdiel od niektorých nárokov odškodňovaných v súvislosti so
škodou na zdraví. Občiansky zákonník neumožňuje priznanie ušlého zisku ani ako renty do
budúcnosti, teda ako opakujúce sa plnenie s možnosťou zmeny rozsudku v závislosti od
zmeny pomerov. Okrem toho vzhľadom na to, že vznik škody (skutočnej aj ušlého zisku) je
jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, je nevyhnutné, aby tento
predpoklad bol splnený najneskôr v dobe, kedy súd o nároku na náhradu škody rozhoduje.
Ak teda v preskúmanej veci konajúce súdy považujú za ušlý zisk aj budúcu ujmu na majetku
žalobcu, bolo potrebné pre nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke ich rozsudky
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, bez toho, aby bolo nutné
zaoberať sa aj správnosťou u výpočte výšky škody.“
Tiež poukazujeme na skutočnosť, že v zmysle judikatúry dôkazné bremeno pokiaľ ide
o preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode okolností BY získal určitý prospech
zaťažuje žalobcu, ktorý je povinný nepochybne preukázať splnenie všetkých podmienok
zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 OZ; ak toto bremeno neunesie,
nemôže byť v spore úspešný.
Takisto právna teória a judikatúra považujú za ušlý zisk to, čo z neuskutočňovania
podnikateľskej činnosti ušlo. V prípade náhrady ušlého zisku ide v právnej literatúre o typ
hmotnej škody, ktorý spočíva v tom, že majetok poškodeného sa predpokladaným spôsobom
v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil. Rozsah ušlého zisku je záležitosťou porovnania
súčasného stavu so stavom predchádzajúcim vzniku škodnej udalosti. V prípade ušlého
zisku ide súčasne o uplatnenie predpokladu vývoja, ak by nedošlo k škodovej udalosti.
Podľa všeobecnej zásady je potrebné výšku ušlého zisku určiť s ohľadom na to, čo by
poškodený v danom prípade dosiahol vzhľadom na všetky okolnosti. Z uvedených
charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú
(vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Tento majetkový
prospech teda musí byť konkrétny, reálne dosiahnuteľný, nie len hypotetický a jeho
dosiahnutie je potrebné zvážiť s ohľadom na všetky okolnosti.
Pod okolnosťami v tomto prípade je potrebné rozumieť napríklad tú skutočnosť, či by
žalobca s ohľadom na pravidelný chod vecí dosiahol požadovaný ušlý zisk, keďže sa nedá
s určitosťou uzavrieť, že by kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu (najmä z ohľadom
na jeho dĺžku) nedošlo k zániku nájomnej zmluvy z iných dôvodov (napríklad v dôsledku
toho, že na prevádzkovanie podnikateľského zámeru nájomcu nebudú vydané potrebné
rozhodnutia).
Máme za to, že so všetkými týmito skutočnosťami je potrebné sa v rozhodnutí
vysporiadať tak, aby bola naplnená požiadavka presvedčivého súdneho rozhodnutia.
Priznanie nároku odvolacím súdom bez riadneho odôvodnenia má za následok odňatie
možnosti ministerstva konať pred súdom.
Zároveň ak KS BB v rozhodnutí priznal žalobcovi nárok, ktorý v predchádzajúcom
rozhodnutí zamietol a k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia dovolacím súdom nedošlo
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ale len z dôvodu nepreskúmateľnosti
(nedostatočného zdôvodnenia) predošlého rozhodnutia, nemožno hovoriť o záväznom
právnom názore Najvyššieho súdu SR. Tento nespochybnil právny záver, resp. právne
posúdenie veci ohľadom nepriznania nároku žalobcu, ale v rámci definície pojmu ušlý zisk
iba vymedzil určitý právny rámec, s ktorým by sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí mal
vysporiadať.
Sme toho názoru, že žalobcovi neprináleží ušlý zisk v takom rozsahu, ako ho priznal
Krajský súd Banská Bystrica v Potvrdzujúcom rozsudku, a tento súd sa dopustil rozdielnosti
výkladu právnej normy upravujúcej právo poškodeného na náhradu škody...
...Sme toho názoru, že interpretácia právnej normy vykonaná súdmi vykazuje závažné
nedostatky blížiace sa k justičnému omylu, a teda takýmto výkladom bolo porušené ústavou
zaručené právo na spravodlivý proces. Máme za to, že k takémuto omylu však došlo.».
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„Základné právo ministerstva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo ministerstva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/179/2015-727 zo dňa
03.09.2015 a rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8C/103/2005-292 zo dňa
20.02.2007porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Co/179/2015-727 zo dňa 03.09.2015 a rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 8C/103/2005-292 zo dňa 20.02.2007 a vec vracia Okresnému súdu Banská
Bystrica na ďalšie konanie.“
7. V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka
navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
pretože výkonom napadnutého rozhodnutia krajského súdu by sťažovateľke mohla vzniknúť
veľká ujmu, keďže v prípade, ak by bol žalobca v exekučnom konaní úspešný a vymohol by
priznanú sumu, bolo by spätné vymáhanie v prípade úspešnosti tejto sťažnosti takmer
nemožné. Tieto finančné prostriedky sú prostriedkami zo štátneho rozpočtu a sú určené na
plnenie úloh štátu.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
12. Ako z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
8 C 103/2005-292 z 20. februára 2007 a rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 179/2015-
727 z 3. septembra 2015.
13. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu.
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
15. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
16. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či
sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel
k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených
námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože na
preskúmavanie jeho postupu je daná právomoc odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci
o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 16 Co 179/2015-727
z 3. septembra 2015.
17. Ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu,
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
18. Podstatou sťažnosti na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo tvrdenie sťažovateľky
o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia prijatého bez nariadenia pojednávania vyplývajúcej
z jeho nedostatočného odôvodnenia a nevysporiadania sa s jej zásadnými argumentmi.
Súčasne sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie ušlého zisku a v tejto súvislosti
odvolávanie sa krajského súdu na záväznosť právneho názoru vysloveného najvyšším
súdom v dovolacom konaní, ktorý podľa sťažovateľky bol len všeobecnou definíciou ušlého
zisku a predstavoval argumentačnoprávny rámec tejto právnej otázky (nie záväzný právny
názor), s ktorou sa krajský súd mal v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadať.
Priznanie ušlého zisku do budúcna považuje sťažovateľka za rozporné s platným právom
a judikatúrou najvyššieho súdu.
19. Pokiaľ ide o preskúmanie tohto rozhodnutia, ústavný súd v prvom rade podotýka,
že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr.
rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj
v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku krajského súdu
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
20. Z predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania
pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o náhrade škody (ušlého zisku) vo výške
42 000 000 Sk z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. V konaní bolo preukázané, že žalobca utrpel škodu
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (Okresného úradu v Banskej
Bystrici, odboru životného prostredia), ktoré bolo vydané nezákonným postupom, čo
konštatoval ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 22/02 zo 16. apríla 2003, ktorým predmetné
správne rozhodnutie zrušil. V dôsledku uvedeného bol zmarený účel nájomnej zmluvy
uzatvorenej na dobu určitú (35 rokov), ktorej predmetom bol nájom pozemku určeného na
výstavbu čerpacej stanice pohonných hmôt v zmysle právoplatného rozhodnutia správneho
orgánu a od ktorej nájomca následne v dôsledku zrušenia rozhodnutia o umiestnení stavby
Čerpacej stanice PHM , odstúpil. Z konania pred všeobecnými
súdmi vyplýva, že nárok žalobcu je daný, čo sa týka základu, keďže bola preukázaná
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom
škody (čo sťažovateľka v sťažnosti ani nerozporuje), spornou otázkou zostala v súdnom
konaní výška náhrady škody (ušlého zisku). Sťažovateľka na základe predchádzajúceho
rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 332/2012 z 13. decembra 2012 (zrušeného
v dovolacom konaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 175/2013 zo 4. februára
2015) vyplatila žalobcovi sumu 398 327,03 €, ktorá predstavuje „ušlé nájomné“ splatné ku
dňu vydania uvedeného rozhodnutia krajského súdu (v poradí piateho) v odvolacom konaní.
21. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (v poradí
šiestom) uviedol:
«Vzhľadom na právny názor najvyššieho súdu, že „ušlý zisk je ujmou spočívajúcou
v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k zväčšeniu majetkových
hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný chod veci dalo očakávať, že pri
pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu), mohol poškodený dôvodne
očakávať rozmnoženie svojho majetku, k čomu nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
a nakoniec, že pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo
reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný
prospech poškodený prišiel, aj keď bez odkazu na akékoľvek ustanovenie právneho
predpisu“. Odvolací súd považoval uvedené stanovisko, resp. právny názor najvyššieho
súdu za právny názor, ktorý je preň v zmysle ust. § 243d ods. 1 O. s. p. záväzný.
...Ako už bolo uvedené vyššie, okresný súd návrhu v celom rozsahu vyhovel, mal za
to, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného sú splnené vo vzťahu
k celému nároku, mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a zánikom nájomnej zmluvy, ktorú posúdil ako platný právny úkon. Ušlé nájomné okresný
súd považoval v celom rozsahu za ušlý zisk, pričom k otázke ušlého zisku zaujal najvyšší súd
právny názor v uznesení 5Cdo 175/2013 zo dňa 4. februára 2015, podľa ktorého je ušlý zisk
ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti
k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný chod veci dalo
očakávať. Vzhľadom na uvedený právny názor najvyššieho súdu, ktorým bol krajský súd
viazaný, krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny
potvrdil.»
22. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je toho času Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok
a Správny súdny poriadok (v čase vydania napadnutého rozhodnutia ním bol Občiansky
súdny poriadok, pozn.).
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
25. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
26. Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd
dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti
neobstojí. Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (platného a účinného v čase
vydania napadnutého rozhodnutia, pozn.) ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ústavný súd po
oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že jeho odôvodnenie
je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 toho času platného a účinného
Občianskeho súdneho poriadku, keďže sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré
formuloval okresný súd, a to je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné,
a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. K totožnému
posúdeniu dospel aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 11/2016 z 19. apríla 2017, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné a v ktorom vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu konštatoval splnenie kritérií pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
27. Ak sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdila, že toto
rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem
upravujúcich výšku náhradu škody, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne
nekonformný, ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s týmto jej názorom.
28. Zisk (ako ekonomická veličina) vo svojej podstate totiž vyjadruje efektívnosť
nejakej činnosti (aktivity, procesu) vyvíjanej na účely jeho dosiahnutia, pričom jeho výška
závisí od rozdielu medzi vstupmi investovanými do danej činnosti a jej výstupmi.
Najčastejšie sa tento pojem chápe v ekonomickej súvislosti, a to ako kladný rozdiel medzi
príjmami a výdavkami alebo výnosmi a nákladmi. Z tohto potom vyplýva, že ušlý zisk
predstavuje stratu očakávaného prínosu, ktorý bolo možné očakávať pri pravidelnom behu
vecí nebyť škodnej udalosti (I. ÚS 423/2014).
29. Podľa ustálenej judikatúry za ušlý zisk je preto potrebné považovať ujmu
spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.
Nepostačuje pritom samotná pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti,
ale musí byť naisto preukázané – a v tomto smere je dôkazné bremeno na poškodenom, že
nebyť protiprávneho konania, majetkový stav poškodeného by sa zvýšil. Popri určitej
dohode, resp. zmluve, ktorá poškodenému zaručovala určitý zisk, tu musí byť spravidla aj
spomínaný „obvyklý pravidelný chod vecí“. Za typický príklad vzniku škody možno
považovať prípad, keď v dôsledku škodovej udalosti nemohol vlastník veci realizovať
úžitkovú hodnotu veci tým, že vec dá do nájmu inému za odplatu, teda prevedie vec inému
na užívanie vrátane práva na úžitky tejto veci.
30. V prípade sťažovateľky išlo v napadnutom rozhodnutí o priznanie ušlého zisku,
ktorý predstavuje celkové nájomné, ktoré by žalobca získal v zmysle uzatvorenej nájomnej
zmluvy na dobu určitú, ak by nedošlo k zmareniu jej účelu v dôsledku nezákonného
rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd v zmysle vysloveného právneho názoru
najvyššieho súdu (ktorý ako primárny dôvod zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia
krajského súdu uviedol jeho nedostatočné odôvodnenie práve vo vzťahu k časti nájomného,
ktorého splatnosť ešte nenastala) priznal žalobcovi aj ušlý zisk za budúce obdobie až do
skončenia platnosti uzatvorenej nájomnej zmluvy. Iný postup a rozhodnutie krajského súdu
by podľa názoru ústavného súdu znamenal v budúcnosti iba opakovanie súdnych konaní
v určitých časových intervaloch len z toho dôvodu, aby bola naplnená požiadavka už
vzniknutého (splatného) ušlého zisku, keďže v danej právnej veci je možné považovať
ostatné skutkové okolnosti za preukázané.
31. Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť
sťažovateľky ani v tejto časti.
32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti
sťažnosťou napádaného rozhodnutia krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou namietaného
porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,
vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.
33. Za tejto situácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu
nedošlo k porušeniu práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto sťažnosť
odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017