Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 433/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti B. spol. s r. o., B., právne zastúpenej

advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -507 z 31. augusta 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -546 z 19. apríla

2011 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo spoločnosti B. spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -507 z 31. augusta 2010

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

4. Spoločnosti B. spol. s r. o., primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

5. Spoločnosti B. spol. s r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 323,60 € (slovom tristodvadsaťtri eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd

v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu A., s. r. o., B.,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-22 z 29. septembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

spoločnosti B. spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -507 z 31. augusta 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-546 z 19. apríla 2011.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. októbra

2011 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení zo 16. novembra 2011 a najvyšší súd vo vyjadrení

z 8. decembra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd

vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Sťažovateľ sa domáhal podanou sťažnosťou v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie

konanie, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo dňa 31. 8. 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľa na prístup k súdu podľa SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 4. 2011, sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46

ods. 1 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 4. 2011, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 8. 2010, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,-EUR,

ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na

účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Ako vyplynulo zo sťažnosti a spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania

o podaných sťažnostiach, sťažovateľ doručil 26. augusta 2005 okresnému súdu žalobu,

ktorou sa domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „“) náhrady škody 42 000 000 Sk

s príslušenstvom. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že vyslovením nezákonnosti

územného rozhodnutia a postupom vedúcim k jeho vydaniu ústavným súdom (nálezom č. k.

-117 zo 16. apríla 2003) došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku

uzatvorenej na 35 rokov, ktorej základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie,

ktoré bolo vyhlásené za nezákonné. Nájomnú zmluvu z 5. novembra 2002 mal sťažovateľ

uzatvorenú s nájomcom A., spol. s r. o., k pozemku vo vlastníctve sťažovateľa, ročné

nájomné bolo dojednané na 1 200 000 Sk, účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice

pohonných hmôt. To, že pozemok bol spôsobilý na takýto účel, vyhlásil sťažovateľ svojmu

nájomcovi na základe toho, že Okresný úrad v B., odbor životného prostredia vydal 4. júla

2001 rozhodnutie č. 2001/02123/8KB, ev. č. 82/2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice

pohonných hmôt, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2001 (ďalej len „územné

rozhodnutie“). Po zrušení územného rozhodnutia ústavným súdom nájomca od nájomnej

zmluvy uzatvorenej so sťažovateľom odstúpil. Žalovaná suma 42 000 000 Sk zodpovedá

dojednanému ročnému nájomnému za obdobie 35 rokov.

Okresný súd rozsudkom č. k. -165 z 26. mája 2006 žalobe vyhovel

v celom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 42 000 000 Sk a náhradu trov

konania. Bol toho názoru, že všetky podmienky na vznik nároku sťažovateľa na náhradu

škody proti žalovanému podľa boli splnené.

Na odvolanie žalovaného krajský súd uznesením č. k. -219

zo 14. septembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie a zaoberať sa platnosťou nájomnej zmluvy,

spôsobom jej zániku, otázkou, či by sťažovateľovi vôbec vznikol nárok na nájomné, pretože

iba v takom prípade mu mohol vzniknúť ušlý zisk, ktorého by sa mohol domáhať

od žalovaného. Uviedol, že sťažovateľ sa však môže ušlého zisku domáhať iba do dňa

rozhodnutia súdu (ako splatného nájomného), pretože sťažovateľ sa nemôže úspešne

domáhať náhrady škody, ktorá by mu vznikla až v budúcnosti.

Okresný súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -292

z 20. februára 2007 tak, že žalobe znova vyhovel v celom rozsahu. Mal preukázanú príčinnú

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy, ktorú posúdil ako

platný právny úkon. Zastával názor, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu na strane

žalovaného sú splnené vo vzťahu k celému nároku, pričom prihliadol aj na správanie

a postoj účastníkov konania a neochotu žalovaného pri predbežnom prerokovaní nároku

rokovať so sťažovateľom.

Na odvolanie žalovaného krajský súd rozsudkom č. k. -344

z 27. septembra 2007 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol

a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na rozdiel od okresného

súdu totiž dospel k záveru, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu neboli naplnené,

pretože nebolo v konaní sťažovateľom preukázané, že mu vznikla škoda. Nájomný vzťah

medzi sťažovateľom a jeho nájomcom neskončil odstúpením od zmluvy nájomcom (pre

nespôsobilosť predmetu nájmu na dohodnutý účel), ale dohodou (k 28. aprílu 2003), preto

sťažovateľ nemal nárok voči svojmu nájomcovi na platenie nájomného, a preto mu nemohla

vzniknúť ani škoda vo forme ušlého zisku, ktorú by si mohol vymáhať od žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo zistenie

dovolacieho súdu, že hoci krajský súd dokazovanie nedoplnil, resp. nezopakoval, vyvodil

z dôkazov vykonaných okresným súdom odlišné skutkové závery (hodnotil ich inak), čím

účastníkom odňal možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd ďalej uviedol, že „z obsahu

dovolania sa javí ako dôvodná námietka dovolateľa, ktorý vytýka rozhodnutiu odvolacieho

súdu rozpor v názore, ktorý vo veci zaujal. Na jednej strane odvolací súd sám uviedol, že

žalobca spĺňa nárok na náhradu škody, na strane druhej, po vyhodnotení platnosti

nájomnej zmluvy medzi inými účastníkmi (nie účastníkmi konania), dochádza k záveru, že k

škode na strane žalobcu nedošlo“ (s. 9), a ďalej, že „z uvedeného (citácia a rozbor

ustanovení - 17 ) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia,

ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody,

ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie. V

predmetnej veci sa javí, že podmienky, pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v

zmysle žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací

súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému

vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ (s. 11).

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. marca

2009, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi sumu 222 399,25 € (6 700 000 Sk), vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému

náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Vychádzal z toho, že

sťažovateľ síce splnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému, tak

ako to vyslovil aj dovolací súd (názorom ktorého je viazaný), avšak náhradu škody mu bolo

možné priznať iba do dňa rozhodovania súdu. V odvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

(v zmysle ktorého s právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie

zrušené vzniklo žalobcovi ako poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto

rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo žalobcu na plnenie dňom 2. 6. 2003. Keďže krajský

súd bol viazaný názorom Najvyššieho súdu SR s poukazom ale na hore uvedené, dospel

k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku

dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008

(podľa zmluvy o nájme). Za rok 2003 potom patrí žalobcovi náhrada škody ako ušlého zisku

nájomného za 7 mesiacov, za rok 2004 až 2008 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu

predstavuje 6 700 000 Sk. Iba táto škoda môže predstavovať ušlý zisk žalobcu. Preto krajský

súd rozsudok okresného súdu zmenil a iba takúto sumu uložil povinnosť žalovanému

žalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu žalobcovi

zaplatiť.“ Proti tomuto rozsudku podal dovolanie sťažovateľ a žalovaný. Najvyšší súd

uznesením č. k. -451 z 24. marca 2010 zrušil rozsudok krajského súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že krajský súd znova vyvodil z dôkazov

vykonaných okresným súdom iné skutkové závery bez toho, aby ich sám vykonal, resp.

zopakoval, a tým znova odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd

poukázal aj na to, že rozsudok krajského súdu je navyše nedostatočne odôvodnený.

Pre vadu podľa preto rozsudok dovolací súd znova zrušil –

„So zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle , na ktorú bolo

potrebné vziať zreteľ ( ), zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie“

(s. 12), a poukazujúc na ustanovenie zdôraznil, že „ak dôjde k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej. Pritom je

právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.“.

Sťažovateľ podaním z 29. apríla 2010 (doručeným krajskému súdu 3. mája 2010)

oznámil krajskému súdu, že 19. apríla 2010 bola uzatvorená zmluva o postúpení

pohľadávky, ktorou sťažovateľ ako postupca postúpil spoločnosti C., spol. s r. o., Š. (ďalej

len „C., spol. s r. o.“), ako postupníkovi pohľadávku, ktorá je predmetom konania. Predložil

krajskému súdu zmluvu o postúpení pohľadávky a navrhol mu, aby pripustil vystúpenie

sťažovateľa z konania a vstup do konania C., spol. s r. o., ako nového žalobcu. Krajskému

súdu bol doručený aj súhlas C., spol. s r. o., so vstupom do konania.

Krajský súd znova vo veci rozhodol uznesením č. k. -507

z 31. augusta 2010, a to tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie a zdôraznil svoj vlastný skorší právny

názor o nemožnosti priznať náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie po rozhodnutí

súdu. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Iba ak by okresný súd zistil, že

základ nároku je daný, žalobcovi vznikla škoda a to vo výlučnej príčinnej súvislosti

s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, by mohol vyhovieť žalobe a priznať

žalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania

súdu.“ O návrhu na pripustenie zmeny v osobe žalobcu krajský súd nerozhodol.

Uznesenie krajského súdu č. k. -507 z 31. augusta 2010 bolo

sťažovateľovi doručené 25. októbra 2010.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. -507

z 31. augusta 2010 dovolanie. Tvrdil, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, pretože krajský súd prekvapivo svoje rozhodnutie založil na inom

právnom posúdení veci ako vo svojom skoršom rozhodnutí (v ktorom dospel k záveru, že

nárok sťažovateľa je daný, hoci iba za určité obdobie), nezopakoval a nedoplnil

dokazovanie, nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vyslovený v skorších

rozhodnutiach, z ktorého vyplývalo, že nárok sťažovateľa na náhradu škody je daný,

a krajský súd sa zaoberal už len jeho výškou. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd

vyslovil právny názor odlišný od pre neho záväzného názoru dovolacieho súdu, ktorým je

okresný súd viazaný, a navyše názor krajského súdu o tom, že náhrada škody môže

sťažovateľovi patriť len do rozhodnutia súdu, nemá oporu v žiadnom predpise ani dostupnej

judikatúre. Poukázal aj na to, že krajský súd mal pripustiť zmenu na strane žalobcu, čo však

neurobil.

Najvyšší súd o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.

-546 z 19. apríla 2011 tak, že dovolanie odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c)

v spojení s ]. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Občiansky súdny

poriadok proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa,

dovolanie nepripúšťa ( a ) a vadu podľa najvyšší súd

nezistil. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. -546 z 19. apríla 2011 bolo

sťažovateľovi doručené 5. mája 2011.

II.

5. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -507 z 31. augusta 2010 došlo tým, že najvyšší súd už v rozhodnutí

zo 14. októbra 2008 vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého právoplatnosťou

rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné územné rozhodnutie zrušené, vzniklo sťažovateľovi

právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, čo krajský súd

najprv rešpektoval (a v časti žalobe sťažovateľa v 1. rade vyhovel) a následne nerešpektoval

a zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského

súdu č. k. -507 z 31. augusta 2010 je tak v príkrom rozpore nielen

s rozhodnutím dovolacieho súdu, ale aj s vlastným skorším rozhodnutím krajského súdu.

Navyše, dovolací súd, ktorý je na to oprávnený, nezrušil zároveň s rozhodnutím krajského

súdu aj rozhodnutie okresného súdu, z čoho vyplýva, že toto nepovažoval za také, ktoré trpí

rovnakými vadami ako rozhodnutie krajského súdu. V rozhodnutiach najvyššieho súdu je

vyslovené aj to, ktorý súd a ako má procesné pochybenia napraviť, pričom týmto súdom je

krajský súd, a aj táto časť rozhodnutia najvyššieho súdu bola pre krajský súd záväzná.

Ak v tejto situácii krajský súd nerozhodol sám, ale zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie, je to prejavom jeho svojvôle. Sťažovateľ považuje uznesenie

krajského súdu navyše za nedostatočne odôvodnené, pretože z neho nemožno zistiť, z akého

dôvodu je potrebné, aby okresný súd dokazoval opätovne už preukázané skutočnosti; podľa

akého ustanovenia právneho predpisu je obmedzená náhrada škody vo forme ušlého zisku

iba na obdobie do rozhodnutia súdu, ani to, z akého dôvodu mu neprislúchalo rozhodnúť

o zmene účastníkov na strane žalobcu. Dôvody rozhodnutia sú vnútorne rozporné, nie sú

racionálne, presvedčivé ani koherentné. Právne závery o potrebe opätovného zisťovania

škody sú svojvoľné, nevyplývajú zo žiadnych nových zistení krajského súdu či okresného

súdu, v odvolacom konaní neboli predložené ani označené nové dôkazy. Ak postupoval

krajský súd podstatne odlišne než pri svojom skoršom rozhodnutí, o to viac je nevyhnutné,

aby svoj nový názor na vec objasnil v odôvodnení rozhodnutia. Navyše, krajský súd sa

zaoberal výlučne skutočnosťami svedčiacimi v neprospech sťažovateľa.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. -546 z 19. apríla 2011

odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné napriek

tomu, že boli splnené podmienky na jeho meritórne prerokovanie. Najvyšší súd vychádzal

z toho, že prípustnosť dovolania podľa sa vzťahuje len na rozsudok, hoci

toto ustanovenie nehovorí výslovne o „rozsudku“, ale o „rozhodnutí“. Najvyšší súd dôvodil

tým, že prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu je upravená v ,

kým sa vzťahuje iba na rozhodovanie odvolacieho súdu rozsudkom. Najvyšší

súd nesprávne vyhodnotil potrebu a možnosť dotvorenia práva prostredníctvom výkladu

, naopak, ustanovenie vykladal neprípustne reštriktívne. Aj

hovorí o rozhodnutí, neobstojí preto výklad, podľa ktorého sa celé ustanovenie

vzťahuje iba na rozsudok. Adekvátnym výkladom korešpondujúcim

jeho zmyslu je potom taký výklad, podľa ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje nielen

na rozsudok, ale aj na uznesenie.

6. K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr. 1152/2011

z 9. decembra 2011, v ktorom uviedol:

„Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazoval na to, že Krajský súd v Banskej

Bystrici v uznesení č. k. -507 zo dňa 31. augusta 2010 nerešpektoval záväzný

právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozhodnutí zo dňa 14. októbra 2008, je potrebné

poukázať na samotné odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozhodnutí č. k. zo dňa 14. októbra 2008 vytkol

odvolaciemu súdu, že ak sa chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, mal

dokazovanie v zmysle sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si

tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov. Odvolací súd si nezadovážil

rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle ,

a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné, pričom

dovolaciemu súdu neprislúcha v danom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.

V rámci dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, dovolací súd

uviedol, že dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Napriek tejto skutočnosti dovolací súd považoval za potrebné uviesť, že z obsahu dovolania

sa javí ako dôvodná námietka dovolateľa, ktorý vytýka rozhodnutiu odvolacieho súdu

rozpor v názore, ktorý vo veci zaujal. V predmetnej veci sa javí, že podmienky, pre

uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle z. č. žalobca naplnil, čo

konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi

skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť

právne relevantné.

Krajský súd v ďalšom konaní rozsudkom č. k. -387 zo dňa 19. marca

2009 rozsudok okresného súdu zmenil a uložil povinnosť žalovanému žalobcovi zaplatiť

222.499,25 Eur (6.700.000.-- Sk) v lehote 30-ich dní od jeho právoplatnosti. V tomto

rozhodnutí krajský súd sčasti priznal poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola

rozhodnutím spôsobená, t. j., že mu vzniklo právo na plnenie, pričom špecifikoval výšku

nároku.

Následne na základe dovolania obidvoch strán sporu Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením č. k. -451 zo dňa 24. marca 2010 rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. z 19. marca 2009 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Opätovne odvolaciemu súdu bolo vytknuté, že nezopakoval dokazovanie,

ktoré už súd raz vykonal v rámci dokazovania na prvom stupni, ani dokazovanie nedoplnil

a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Považoval za neprípustné, aby odvolací súd ku

svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o čiastočnej opodstatnenosti žaloby

dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Najvyšší

súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, následne uznesením č. k.

-507 zo dňa 31. augusta 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s poukazom jednak na odôvodnenia rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako aj s uvedením, že v danej súdenej veci Najvyšší súd SR dosiaľ

nevyslovil jednoznačne právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, preto krajský súd

sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v zrušujúcom uznesení č. k. -219 zo

dňa 14.09.2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť, či navrhovateľovi vznikol

nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho

orgánu. Odvolací súd uznesenie riadne odôvodnil, uviedol v ňom vyjadrenia účastníkov

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané

a ktoré nie. Uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil, aj ako vec

právne posúdil, pričom poukázal aj na rozhodnutí ESĽP vo veci Pine Valley c/a Írsko

z r. 1991.

V tomto štádiu konania zatiaľ nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, vo veci

samej nebol dovolacím súdom vyslovený záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd

viazaný, vytýkané boli procesné pochybenia odvolacieho súdu, preto rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. -507 zo dňa 31.augusta 2010, ktoré je podľa názoru sťažovateľa

v príkrom rozpore správnym názorom dovolacieho súdu, jednak s jeho vlastným skorším

rozhodnutím, a je aj nedostatočne odôvodnené, nemôže poškodzovať sťažovateľa, a preto

sťažnosť sťažovateľa v tomto rozsahu považuje Krajský súd v Banskej Bystrici za

nedôvodnú.

Krajský súd zároveň poukazuje na vyjadrenie Mgr. Š. B., predsedu senátu 16Co

Krajského súdu v Banskej Bystrici k ústavnej sťažnosti zo dňa 8. novembra 2011, ako aj

vyjadrenie JUDr. M. K. k podnetu sťažovateľa C., spol. s r. o. Š., k návrhu na začatie

disciplinárneho konania zo dňa 30. mája 2011, kde sú podrobne rozvedené okolnosti

súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol tak, že

základné právo obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B., na súdnu ochranu podľa článkov

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -507 z 31. augusta 2010 porušené nebolo.“

Krajský súd zároveň vyslovil súhlas s rozhodnutím ústavného súdu o veci bez

nariadenia ústneho prerokovania.

7. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti prípisom č. k. -83 z 8. decembra

2011 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal prípustnosť dovolania v danej veci

a dospel k záveru, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu

z možností prípustnosti dovolania podľa Následne sa sústredil na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 So zreteľom na dovolateľom

namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa

odňala možnosť konať pred súdom ( ). Dospel k záveru, že dovolateľ

namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Uviedol, že odvolací súd,

keďže nešlo o procesné situácie uvedené v ustanoveniach - c/ ,

na prejednanie odvolania nemusel nariadiť pojednávanie. Osobitne sa zaoberal námietkou

dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval

a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody.

Najvyšší súd dospel k záveru, že zo systematického usporiadania Občianskeho súdneho

poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti dovolania voči rozsudku

odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval

záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto ustanovenie

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa na

uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení

, V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné

nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo

prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle

Napokon sa zaoberal aj námietkou ohľadom nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie §

157 ods.2 Svoj záver dovolací súd náležité v odôvodnení sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia náležité právne vyargumentoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti

dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred

súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Súdna prax je už dlhodobo

konštantná v otázke prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol

rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V tomto

prípade dovolanie nie je prípustné z iných dôvodov než uvedených v ustanovení

( napr. R 34/1995). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.

Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vec.“

Najvyšší súd zároveň vyslovil súhlas s rozhodnutím ústavného súdu o veci bez

nariadenia ústneho prerokovania.

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

9. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu č. k. -546 z 19. apríla 2011

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu

č. k. -546 z 19. apríla 2011 a namietajúcej porušenie jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru najmä tým, že

najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné napriek tomu, že boli splnené

podmienky na jeho meritórne prejednanie podľa , k čomu došlo podľa jeho

názoru predovšetkým v dôsledku toho, že najvyšší súd opomenul toto ustanovenie na vec

aplikovať, pretože zrejme dospel k záveru, že sa na vec nevzťahuje, a to v dôsledku

neprípustne zužujúceho výkladu, ktorým bol popretý jeho účel a zmysel. Podľa názoru

sťažovateľa treba ustanovenie vykladať tak, že pripúšťa dovolanie proti

každému „rozhodnutiu“ (ako to je v ňom doslovne uvedené), a nie iba proti „rozsudku“.

Najvyšší súd uznesenie č. k. -546 z 19. apríla 2011 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia , dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm.a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( veta prvá ).

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny

poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v paragrafe 237 (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa , ale sa zaoberal aj otázkou či dovolanie nie je prípustné podľa

. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté v niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie

uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písmeno f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumieť taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ z odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

právach a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich právach a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je zo hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval vo rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktorému právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde zo dôvodu, že

odvolací súd pri prejednávania rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konaniach bola v zmysle § 237

písm. f/ namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II. ÚS

251/03).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

žalobca vyvodzuje z toho, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania

v rozpore s ustanovením , čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti

súdneho konania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesnej situácie uvedené

v ustanoveniach - c/ , na prejednanie odvolania nemusel

nariadiť pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov

v zmysle a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konať.

K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by súd tak by odvolací súd

„nečakane“ založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa.

Vtedy by bolo žalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho

názoru na inštančne vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa .

Pri zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však

zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu

prvého stupňa možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne

vyššom súde.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom

rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na

určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, že zo systematického usporiadania Občianskeho

súdneho poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti dovolania voči

rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie § 238 ods. 2

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ako odvolací súd

nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil danej veci. Toto

ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje

sa na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená

v ustanovení , . V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj

prípadné nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by

nezakladalo prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu

v zmysle

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

V podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva zo ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel záveru, že v

odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jeho

rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, respektíve ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ak vyplýva aj z

judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu ().

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92

ods. 2, 3 nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť

rozhodnúť o tomto návrhu uložil súdu prvého stupňa.

Dovolací súd poukazuje na to že ak tento zákon (t. j. )

neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní

pred súdom prvého stupňa ( ). Ak po začatí konania nastala právna

skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,

po ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho

účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho

prešli ( ). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala

právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto

navrhovateľa, súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92

ods. 3 ).

Ustanovenie a umožňujú zmenu účastníkov konania, a to

v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorých došlo po začatí súdneho konania. Zmena

účastníkov je prípustná aj odvolacom konaní [pozn: z ustanovenia

vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné ustanovenie a

(teda nie aj a )].

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že odvolací súd v danom

prípade nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania

nerozhodol a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu.

Ustanovenia , , upravujúce zmenu účastníctva pri prevode alebo

prechode práv alebo povinností, platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva

zostávajú všetky účinky spojené s podaním návrhu zachované, procesný nástupca musí

prijať stav konania taký, aký je, teda i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil

jeho právny predchodca. Hoci odvolací súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny

postup odvolacieho súdu nezakladá vadu konania v zmysle , nakoľko

postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom...

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle . V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či so správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia a ani za ustanovenia .

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b

ods. 5 odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

10. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či neaplikovaním na vec

sťažovateľa došlo k porušeniu a dohovoru.

Sťažnosť treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

, ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že rešpektuje spôsob, akým najvyšší súd

interpretuje svoju procesnú úpravu dovolania, ak tým nevybočí z medzí ústavnosti (porov.

, ), v danom prípade a dohovoru.

V prerokúvanej veci sa tak nestalo.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa odchýlil od rozhodnutia najvyššieho –

dovolacieho súdu tým, že nerešpektoval predchádzajúce dovolacie rozhodnutie, ktorým

bolo na základe zrušené rozhodnutie krajského súdu. Vychádzajúc

z textu (Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.), podľa ktorého sa nerozlišuje, či rozhodnutím, od ktorého sa mal odvolací súd

odchýliť je rozsudok alebo uznesenie, sa sťažovateľ domnieva, že v namietanej veci

dovolanie prípustné bolo.

Najvyšší súd vychádzajúc zo skutočnosti, že namietané rozhodnutie má formu

uznesenia, najprv preskúmal prípustnosť podľa a potom sa vyjadril aj

k prípustnosti podľa . Uviedol, že vychádzajúc zo systematiky

, z umiestnenia nemožno namietať

odchýlenie sa právneho názoru najvyššieho súdu, ku ktorému má dôjsť uznesením

krajského súdu. Pod rozhodnutím podľa teda najvyšší súd myslí len

rozsudok.

Ústavný súd akceptuje argument systematikou, ktorý vyjadril najvyšší súd, avšak

ústavný súd ho v okolnostiach danej veci vníma materiálnejšie. Podľa ústavného súdu

uvedené výkladové starosti vyplývajú zo skutočnosti, že nie je vždy rozlišované dovolanie

týkajúce sa zmätočnosti na jednej strane ( ) a dovolanie z dôvodu nutnosti

zjednotiť judikatúru na strane druhej ( a ; porovn. tiež novelu českého

OSŘ zákonom č. 30/2000 Sb.).

Najvyšší súd teda nearbitrárne v súlade s teoretickou koncepciou zákona dovolanie

odmietol. Neporušil takto základné právo sťažovateľa na prístup k súdu chránené čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedenú skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde považoval sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu za zjavne

neopodstatnenú.

11. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -507 z 31. augusta 2010

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu označených práv týmto rozhodnutím došlo

z dôvodu, že krajský súd nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho vyslovený vo veci sťažovateľa (v uznesení sp. zn.

zo 14. októbra 2008), tento svojím rozhodnutím poprel, hoci v skoršom rozhodnutí

(v rozsudku sp. zn. z 19. marca 2009) ho rešpektoval a vychádzal z neho.

Sťažovateľom napádané rozhodnutie je podľa jeho názoru v rozpore tak s rozhodnutím

najvyššieho súdu, ako aj so skorším rozhodnutím samotného krajského súdu, a ak v tejto

situácii krajský súd nerozhodol sám, ale zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, je to prejavom jeho svojvôle. Sťažovateľ zdôraznil, že krajský súd sa

napadnutým rozhodnutím, v ktorom vyslovil navyše právny názor odlišný od toho, ktorým

bol viazaný, snaží vyhnúť záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu tým, že vec vráti

prvostupňovému súdu.

12. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho

súdu SR, ktorým je viazaný, preskúmal vec podľa postupom podľa

ods. 2 bez nariadenia pojednávania, a podľa a

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení poukázal na skutočnosť, že žalobca oznámil

žalovanému postúpenie pohľadávky vyplývajúcej z existencie právoplatného

a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť C., spol. s r.o.

so sídlom v Š., ktorá už na základe vykonateľného rozsudku Krajského súdu Banskej

Bystrici prisúdenú pohľadávku v sume 222.399,25 € vymáha v exekučnom konaní. Najvyšší

súd konštatoval, že je potrebné, aby sa touto skutočnosťou zaoberal odvolací súd.

Vychádzajúc z pokynu najvyššieho súdu krajský súd zaslal zrušujúce uznesenie

najvyššieho súdu Okresnému súdu v Banskej Bystrici, exekučnému oddeleniu na ďalší

urýchlený úradný postup podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. Predmetné

uznesenie najvyššieho súdu krajský súd zaslal aj JUDr. B. S., súdnemu exekútorovi,

z Exekútorského úradu zo sídlom B. Z úradného záznamu (č.l. 475 Okresného súdu Banská

Bystrica) vyplýva, že súdny exekútor JUDr. S., telefonicky oznámil tomuto súdu, že

poverenie č. 5102069999 zo dňa 11. 9. 2009, ktoré bolo uvedené v upovedomení o začatí

exekúcie EX 6951/2009, bolo vydané Okresným súdom Bratislava II. Omylom bol

nesprávne uvedený Okresný súd Banská Bystrica. Okresnému súdu Bratislava II, ako súdu

príslušnému na vybavenie podania Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č.

bolo preto preposlané uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa 24. 3.

2010 k ďalšiemu úradnému postupu podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku.

Z podania žalobcu zo dňa 03. 05. 2010 krajský súd zistil, že navrhovateľ dňa 19. 04.

2010 uzavrel so spoločnosťou C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom registri

Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke... Zmluvu o postúpení pohľadávky, na

základe ktorej navrhovateľ ako postupca postúpil svoju pohľadávku vo výške 1.394.144,59

€ (42.000.000,- Sk) voči odporcovi, ktorej uplatňovanie je predmetom tohto súdneho

konania, na spoločnosť C., spol. s r.o. ako postupníka, a to s účinnosťou ku dňu podpisu

uvedenej Zmluvy o postúpení pohľadávky. V súčasnosti je tak vlastníkom súdne

uplatňovanej pohľadávky spoločnosť C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom

registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke...

Žalobca s poukazom na ust. podal návrh,

aby súd pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ: B., spol. s r.o., so sídlom B.,

spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro,

vložka..., a do konania na jeho miesto vstúpil ako navrhovateľ C., spol. s r.o. so sídlom Š.,

zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke...

Krajský súd sa oboznámil so zmluvou postúpení pohľadávky uzavretej medzi

žalobcom a spoločnosťou C., spol. s r.o. so sídlom Š., ktorú účastníci uzatvorili 19. 04.

2010, a ktorou v zmysle čl. 2 bod 1. postúpil žalobca, ako veriteľ, svoju pohľadávku voči

dlžníkovi, žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR

v celkovej výške 1.394.144,59 € (42 000 000 Sk) a jej celého samostatne uplatňovaného

príslušenstva v prospech postupníka C., spol. s r. o., ktorý predmetnou zmluvou túto

pohľadávku od žalobcu (postupcu) „kúpil do svojho vlastníctva“ a preberal a zaviazal sa za

ňu zaplatiť bližšie nešpecifikovanú odplatu za postúpenie. Zmluva nadobudla platnosť

a účinnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami (článok 6. bod 6. zmluvy).

Podaním zo dňa 28. 04. 2010 postupník spoločnosť C., spol. s r.o. oznámil, že do

konania vstupuje ako účastník na strane navrhovateľa podľa .

Podľa v ustanovenia a , a pre odvolacie

konanie neplatia.

Podľa až 4 na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania

vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má

vystupovať na strane navrhovateľa. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť,

s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa

koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené,

alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,

na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie

návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku

2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho,

kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na

začatie konania zostávajú zachované. Za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby

navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak

má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto

vstúpiť.

Návrhu na zmenu účastníka konania sa rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je

odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 a contrário). Z povahy sporu, o ktorý ide, ako i zo slov

„môže súd pripustiť“ vyplýva, že k zámene účastníka konania je potrebný návrh niektorého

z doterajších účastníkov konania. K zámene dôjde, až keď súd zámenu pripustí. Pokiaľ ide

o zámenu v osobe žalobcu, musí so zámenou prejaviť súhlas nielen doterajší žalobca, ale

k zámene musí dať súhlas tiež nový žalobca a prehlásiť, že vstupuje do konania namiesto

neho; pretože žalovaný môže mať záujem na tom, aby v danom prípade bolo meritórne

rozhodnutej, tiež o jeho právnom vzťahu k doterajšiemu žalobcovi, je k zámene v žalobcovej

osobe potrebný súhlas žalovaného. Rozšírenie účastníkov konania v odvolacom konaní nie

je prípustné. Od zámeny účastníka konania je potrebné odlíšiť procesné nástupníctvo,

univerzálnu sukcesiu, ktorá je možná – a nutná – bez akýchkoľvek obmedzujúcich

podmienok, a to i tam, kde by inak možná nebola. V tomto prípade hovoríme – z procesného

hľadiska – o procesnom nástupníctve. Univerzálnou sukcesiou nastáva prechod práv, kedy

k zmene účastníka síce dôjde, ale o tejto zmene nerozhoduje a nie je potrebný žiaden súhlas.

Vychádzajúc z hore uvedeného názoru, preto, aby nedošlo na strane žalobcu

k odňatiu jeho práva konať pred súdom, krajský súd rozsudok okresného súdu,

predovšetkým z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Povinnosťou okresného súdu bude rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania

na strane žalobcu zo dňa 03. 05. 2010 (č.l. 482 spisu). Okresný súd sa procesne vyporiada

aj s oznámením spoločnosti C., spol. s r.o., ktorá oznámila že „vstupuje do príslušného

konania ako účastník na strane navrhovateľa“.

K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd skutočnosť, že Najvyšší súd SR

sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s otázkou singulárnej sukcesie na strane

navrhovateľa. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou C.,

spol. s r.o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici.

V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B., spol. s r. o..

Po zrušujúcom rozhodnutí najvyšším súdom však žalobca žalovanú pohľadávku postúpil

v celom rozsahu. Krajský súd by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto

procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Predmetom konania v danej veci bolo zaplatenie sumy 42.000.000,- Sk škody

z ušlého zisku vzniklého žalobcovi, ako prenajímateľovi pozemku, zo zmluvy o nájme, potom

ako spoločnosť N, s. r. o., B., odstúpila ako nájomník od Zmluvy o nájme nehnuteľností,

uzavretej medzi žalobcom a touto spoločnosťou dňa 05. 11. 2002. Žalobca tvrdil, že

nájomník nájomný vzťah k ukončil odstúpením od zmluvy dôvodu zrušenia územného

rozhodnutia Okresného úradu v B., odbor životného prostredia č. ČSPH 2001/02123/8KB

zo dňa 04. 07. 2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice pohonných hmôt (ďalej ČSPH)

nálezom Ústavného súdu SR č. -117 dňa 16. 04. 2003. Žalobca pôvodne vyvodil

zodpovednosť žalovaného - SR, v zastúpení Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja

z ust. § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. a to z titulu nezákonného rozhodnutia

správneho orgánu, neskôr právny dôvod rozšíril na nesprávny úradný postup správneho

orgánu pri jeho vydávaní. Škodu v sume 42.000.000,- Sk žalobca uplatňoval ako ušlý zisk

dôvodiac, že v dôsledku odstúpenia nájomcu od nájomnej zmluvy žalobca ako prenajímateľ

nezískal, a v budúcnosti ani nezíska, ročné nájomné po 1.200.000,-Sk za 35 rokov

dohodnutého nájmu v celkovej sume 42.000.000,- Sk.

Nárok žalobca uplatňoval proti žalovanému, ako ústrednému štátnemu orgánu, do

pôsobnosti ktorého patrí príslušné odvetvie štátnej správy v zmysle ust. § 25 ods. 2 a § 9

ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. potom, ako v predbežnom prerokovaní tento ústredný orgán žiadosti

žalobcu o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, nevyhovel.

O návrhu žalobcu bolo prvýkrát vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom okresného

súdu dňa 26. 5. 2006. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 42.000.000,- Sk náhrady škody, titulom ušlého zisku, vyplývajúcej

z nesprávneho úradného postupu štátu, keď prekvalifikoval právny dôvod uplatnenej škody

na škodu spôsobenú správnym orgánom pri jeho nesprávnom úradnom postupe. Nárok

žalobcu súd prvého stupňa posúdil podľa § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/69 Zb. z titulu náhrady

škody vzniklej žalobcovi nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Na základe

odvolania žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici tento rozsudok okresného súdu

uznesením č. k. -219 zo dňa 14. 09. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, pretože zistil, že žalovanému bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že

okresný súd pre priznanie nároku žalobcu vychádzal zo skutočností, nikým netvrdených

a ktoré boli súdom ako právny dôvod vyhodnotené až v odôvodnení rozsudku. Krajský súd

rozsudok okresného súdu podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z procesných dôvodov. Vo svojom zrušujúcom uznesení podrobne rozviedol,

na základe čoho je potrebné rozlíšiť dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci a podľa toho čoho je potrebné

kvalifikovať nároky uplatnené podľa §§ 1 až 17 zák. č. 58/69 Zb. a podľa § 18 a 19 tohto

zákona, keď prvotnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím je existencia zrušeného rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán

aplikuje všeobecné pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad, a rozhoduje tak

o oprávneniach a povinnostiach individuálnych subjektov. Druhá forma objektívnej

zodpovednosti štátu podľa §§ 18 a 19 sa spája s nesprávnym úradným postupom, ktorým je

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho

činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci činnosti rozhodovacej,

avšak neodrazia sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia.

Krajský súd v zrušujúcom uznesení jednoznačne konštatoval, že ak stavebné konanie

trpelo vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho

konania, prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a nešlo

v tomto smere o nesprávny úradný postup.

V danej veci prvýkrát rozhodol krajský súd uznesením č. k. -219 dňa

14. 09. 2006. Z procesného dôvodu prvý rozsudok okresného súdu vydaný vo veci, podľa

zrušil a vec mu vrátil na ďalších konanie. Ako procesný dôvod

krajský súd konštatoval, že „až z napadnutého rozsudku sa odporca dozvedel že okresný súd

vyvodil iný právny záver a ako dôvod pre priznanie nároku navrhovateľa vychádzal

zo skutočností, nikým netvrdených a ktoré boli súdom vyhodnotené až dôvodov rozsudku.

V tomto štádiu už odporca nemal možnosť zaujímať k nim stanoviská a navrhovať dôkazy

na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj ich právnej relevantnosti

vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníkov

v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania zákonného princípu účastníka

konania, zakotvených v , napr. v jeho oprávnení robiť

prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci

a pod. Odporcovi teda bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zároveň vyslovil

jednoznačný právny názor, že pokiaľ stavebné konanie Okresného úradu B. pri vydávaní

územného rozhodnutia trpelo vadami, spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými

účastníkmi konania, táto vada sa prejavila v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a

preto v tomto smere nešlo o nesprávny úradný postup. Záverom v zrušujúcom uznesení

krajský súd uviedol, že ak by okresný súd zistil to, že nárok navrhovateľa čo do základu je

daný, mohol by vyhovieť návrhu iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase

rozhodovania súdu. Krajský súd v tomto zrušujúcom uznesení teda nekonštatoval, „že

žalobca spĺňa nárok na náhradu škody“. Takýto záver nevyplýva ani z dôvodov druhého

rozhodnutia krajského súdu, rozsudku č. k. -344 zo dňa 27. 09. 2007. Naopak,

krajský súd na str. 350 spisu v dôvodoch iba konštatoval, že „pokiaľ potom navrhovateľ

svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím

správneho orgánu, ktoré bolo zrušené, a nárok podá na súd I. st. potom, ako jeho žiadosti

o predbežné prerokovanie odporcom nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre

uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem

preukázal, že mu škoda vznikla. V závere tohto rozsudku je uvedené, že „navrhovateľovi

podľa názoru krajského súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah

štátu k náhrade škody navrhovateľa súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. Oboznámením

sa s obsahom dôvodov oboch zrušujúcich rozhodnutí NS SR krajský súd konštatuje, že ani

v jednom z týchto rozhodnutí nie je vyslovený záväzný právny názor, že žalobcovi škoda

vznikla, a ak áno, je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu

štátu.

Krajský súd k zákonným podmienkam náhrady škody z nezákonného rozhodnutia

štátu opätovne zdôrazňuje:

Podľa § 2 zák. č. 58/69 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným

rozhodnutím, vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 tohto zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok

na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil

možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo

sťažnosť. Tak, ako je vyššie uvedené prvotnou podmienkou zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až 17 zákona (špecifickou súčasťou je

zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe alebo treste) je

existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje všeobecné pravidlo

právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o oprávneniach a povinnostiach

individuálnych subjektov. Zákon neobsahuje žiadny negatívny výpočet dotknutých

rozhodnutí, teda sa vzťahuje na akýkoľvek akt aplikácie práva, vrátane rozhodnutí

procesného charakteru vydávaného v priebehu konania. Je pritom irelevantné, či ide

o výrok vo veci samej, alebo či ide o nezákonné rozhodnutie procesnej povahy, ktorým bola

spôsobená škoda. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu však podľa § 4 zák. č.

58/69 Zb. je, aby právoplatné, alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie,

bolo ako nezákonné zrušené, prípadne zmenené. Skutočnosť, že konanie vedené orgánom

štátu pri výkone jeho právomoci vyústilo v rozhodnutie, ktorého sa účastníci domáhajú,

sama o sebe nevylučuje zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/69 Zb. za škodu spôsobenú

v priebehu takéhoto konania nezákonným rozhodnutím procesného charakteru, prípadne

nesprávnym úradným postupom.

Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať

podmienky uplatnenia nároku žalobcu z hľadiska ust. § 3 zák. č. 58/69 Zb., a nie § 18 tohto

zákona.

Krajský súd, s ohľadom na celkové okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu

I. stupňa dospel k záveru, že na strane žalobcu existujú také skutočnosti, pre ktoré je možné

vec posúdiť z hľadiska okolností hodných osobitného zreteľa ku ktorým došlo tým, že

ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva

zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom žalobca svoj nárok odvodzoval zo

zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré

bolo zrušené, a žalobca podal na súd I. stupňa po tom, ako jeho žiadosti o predbežné

prerokovanie žalovaným nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre uplatnenie

náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem preukázal že mu

škoda vznikla.

Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20. februára 2007 (č. l.

292 spisu) vo veci samej pri otázke zisťovania vzniku škody vec posúdil z hľadiska aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu a existencie škody mu vzniklej, vychádzajúc zo zistenia zániku

nájomného vzťahu podľa a až 34 . V rozsudku ktorým bol

ale Najvyšším súdom SR zrušený z procesných dôvodov, dospel k záveru, že medzi žalobcom

a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. 04. 2003. Preto podľa § 671

ods. 1 bol nájomník povinný platiť nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď

medzi žalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo

aj k zániku povinnosti nájomníka platiť žalobcovi ročné nájomné. Preto, ak žalobcovi

vo vzťahu spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5 nájomnej zmluvy o platení

nájomného, je bezzákladný aj nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému. Krajský

súd vyslovil názor, že žalobcovi na základe zániku povinnosti nájomníka platiť nájomné,

nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku predstavujúceho budúce

platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu. Najvyšší súd SR v dôvodoch svojho

rozsudku, k tomuto záveru odvolacieho súdu uviedol, že sa „zaoberal právnymi

skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania, nejavia byť

právne relevantné.“.

Z uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že posledné rozhodnutie krajského súdu

bolo zrušené z procesných dôvodov, keď krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa

bez nariadenia pojednávania, čím odňal účastníkom konania možnosť vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom. Najvyšší súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok

nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých

záverov odvolacím súdom. K dovolacím dôvodom obidvoch strán nezaujal žiadne právne

záväzné stanovisko, ktorým by bol krajský súd, vychádzajúc z dovolacích návrhov žalobcu

aj žalovaného, ako aj návrhov žalovaného na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom

oboch konateľov spoločnosti žalobcu, P. B. a Ing. I. H., výsluchom svedkov – konateľov

spoločnosti A., s.r.o., P. M. a I. O., ako aj výsluchom konateľky spoločnosti C., spol. s r.o.,

Mgr. Art. L. R.

Krajský súd k horeuvedenému záveru podľa názoru NS SR nemal zistený skutkový

stav, pretože nezopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a nevykonal iné

dokazovanie. Žalovaný sa takéhoto dokazovania opätovne domáhal v podaní došlom

krajskému súdu po vydaní uznesenia najvyššieho súdu. Navrhnuté dokazovanie presahuje

rámec možnosti odvolacieho súdu. Preto krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorý nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie

škody a jej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu, zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie dokazovanie vo veci. K takémuto postupu súdu odvolacieho

dochádza aj preto, že Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku k ušlému zisku ako

škode vzniklej žalobcovi a k tejto dovolacej námietke oboch dovolateľov žiadne stanovisko

nezaujal a nevyslovil žiaden záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný.

Krajský súd sa preto v celom rozsahu pridržiava svojho právneho názoru vysloveného

v zrušujúcom uznesení č. k. -219 zo dňa 14. 09. 2006. V podrobnostiach na

dôvody v tejto časti uznesenia poukazuje a opätovne uvádza, že okresný súd mal zisťovať

vznik škody žalobcu ako ušlého zisku, ku dňu rozhodovania súdu, ak vôbec zistí existenciu

škody ako takej. Krajský súd zdôrazňuje, že žalobca si nemôže úspešne uplatniť nárok na

náhradu škody, ktorá by mu mala vzniknúť až v budúcnosti. Cena nájmu bola v bode 5

nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou N., spol. s r.o. ako účastníkmi

nájomného vzťahu explicitne zakotvená tak, že nájomné malo byť splatné vždy k 05. 11.

kalendárneho roka s tým, že nájomné za prvý rok užívania pozemkov malo byť splatné dňa

05. 11. 2003. Preto nárok žalobcu čo do výšky náhrady škody ako ušlého zisku by mohol

predstavovať iba plnenie ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu, ale iba v

prípade, ak sa zistí, že takáto škoda je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím

štátu.

Podľa pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne

vzťahy upravené v tomto zákone .

Zákon je vo vzťahu k predpisom špeciálnym a ustanovenia

sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.

Zodpovednou štátu je objektívna (bez ohľadu na zavinenie). Predpokladom je

súčasné splnenie troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody

a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Pretože bližšie nedefinuje pojem škody ani neupravuje rozsah

jej náhrady, treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho

zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá

a) nastala v majetkovej sfére poškodeného,

b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a

c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

Podľa sa uhrádza skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje

majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie

je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekázané zväčšenie alebo

rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti (v prejednávanej veci

v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu).

Otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky je potrebné vždy posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti toho – ktorého prípadu a reálne možnosti plnenia. V danej veci výšku

majetkovej ujmy, ako ušlého zisku žalobcu, ktorá prípadne vznikla nezákonným

rozhodnutím, nie možné bez ďalšieho stotožniť s plnením titulom budúceho nájomného za

obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak, ako to žiadal žalobca.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného,

ktorý poukázal na okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, časové

obdobie, kedy k čomu došlo a neexistenciu stavebného povolenia pre stavbu čerpacej

stanice, z ktorého bolo možné odvodzovať aj plnenie spoločnosti N., s.r.o., titulom

nájomného pre žalobcu. Ďalšiu okolnosť, ktorú bolo v danej veci potrebné zohľadniť je, že

s ohľadom na predimenzovanie čerpacích staníc PH, už postavených v danej lokalite, a zisk,

z toho pre túto spoločnosť plynúci, by bolo možné ťažko očakávať platenie nájomného

spoločnosťou N., s.r.o., žalobcovi za celú dobu dohodnutého nájmu 35 rokov.

Nezanedbateľnou okolnosťou je aj to, že žalobca nehnuteľnosť, následne odpredal, a to za

neporovnateľne nižšiu sumu, ako predstavovalo žalované nájomné.

Podľa , výkon práva povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej

samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv

z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili

predovšetkým ich dohodou.

K dôvodom svojho zrušujúceho uznesenia zo dňa 14. 09. 2006 (č. l. 219 spisu

a nasl.), s ktorými sa krajský súd opätovne stotožňuje a na ne poukazuje a v podrobnostiach

na ne odkazuje, dodáva:

Na podklade žalôb na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov je možné poskytnúť ochranu za

predpokladu súčasného splnenia troch podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Z ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004,

a ktorým bol zrušený zákon č. 58/69 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa

spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným

rozhodnutím štátu ešte pred 1. júlom 2004, správne vec súd prvého stupňa posudzoval

podľa Krajský súd už raz poukázal vo svojich rozhodnutiach na

skutočnosť, že zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonné rozhodnutie štátnych

orgánov, majúcich za následok škodu, má charakter občianskoprávnej zodpovednosti.

je vo vzťahu k Občianskemu zákonu zákonom špeciálnym, preto

pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia

.

Pojem škody bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej

náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy

( ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá: 1. nastala v majetkovej sfére

poškodeného, 2. je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a 3. je napraviteľná poskytnutím

majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

Podľa sa uhrádza skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo (ušlý

zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné

znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného, oproti stavu pred škodnou

udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci

do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový

prospech (prekázané zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý

bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku

škodnej udalosti. Ušlý zisk teda je v podstate ušlým majetkovým prospechom koho a spočíva

v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný

vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že

škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nezákonného rozhodnutia alebo

nesprávneho úradného postupu, môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými

dvoma základnými podmienkami.

Vznik škody, vrátane jej rozsahu, nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať

medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Ide o reťazec príčin, ktorý začína

nezákonným rozhodnutím, pokračuje následne vyvolanými príčinami, ktoré spôsobia škodu.

Reálna (majetková) hodnota žalovanej istiny nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého

súboru okolností, vplývajúcich na možnosť, napr. aj uspokojiť vymáhanú pohľadávku,

v neposlednej rade aj od solventnosti pôvodného povinného a jeho možnosti uspokojiť

pohľadávku žalobcu zo svojho majetku. V tomto smere krajský súd uvádza, že inú majetkovú

hodnotu by malo súdom prisúdené peňažné plnenie, ktoré by veriteľ mohol pri výkone

rozhodnutia bez problémov uplatniť napr. voči bonitnému dlžníkovi a úplne inú hodnotu by

mala ak dlžník v čase realizácie práva na plnenie z titulu existujúcej zmluvy už nemá

majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku veriteľa plniť.

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím

a škodou zákon č. 58/69 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje

priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva

druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím

a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide

o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina

ju vyvolala. Pritom nie rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny

a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/92).

Príčinou vzniku škody nie skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/79).

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom

niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť

však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je

totiž priamo „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť

preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností

prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon

spája zodpovednou za škodu.

Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo povinnosťou

okresného súdu skúmať, či nezákonné rozhodnutie správneho orgánu bolo tak významným

článkom reťazca príčin a následkov, z ktorých by vznikla škoda, ktorú si žalobca uplatňuje.

Krajský súd dáva do pozornosti sled relevantných príčin a následkov nezákonného

rozhodnutia a predovšetkým vzniku, dĺžky trvania a spôsobu ukončenia nájomného vzťahu

medzi žalobcom a spoločnosťou A., z ktorého by bolo dôvodné zisťovať, v akom rozsahu sa

zmenšil majetok žalobcu, ktoré zmenšenie ako škodu žalobou uplatňuje. Z dosiaľ

vykonaného dokazovania však krajský súd nemá dôvod konštatovať, že žalobca preukázal

existenciu legitímneho očakávania svojho vlastníckeho práva.

Krajský súd poukazuje na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, na ochranu majetku a výklad troch pravidiel

všeobecnej povahy, vyjadrených ako princíp pokojného užívania majetku, možnosť zbavenia

majetku pri splnení určitých podmienok a priznania štátu, okrem iného možnosť upraviť

užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom na základe zákonov, ktorých prijatie

považuje pre tieto účely za potrebné. Tri pravidlá ochrany majetku navzájom súvisia. Je ich

potrebné interpretovať vo svetle všeobecného princípu pokojného užívania majetku.

Z praktického hľadiska to ale najmä znamená, že pri posudzovaní ktoréhokoľvek pravidla

súd sleduje, či namietaný zásah bol v súlade so spravodlivou rovnováhu medzi verejným

záujmom a požiadavku ochrany individuálnych práv. Vlastníci majetku v modernej

spoločnosti podliehajú aj množstvu iných opatrení a obmedzení, ktoré v konečnom dôsledku

zasahujú do ich výkonu vlastníckeho práva. Z hľadiska spravodlivosti to neznamená, že je

nevyhnutné odškodňovať majiteľa za prípadné výnosy, ktoré by mohol dosiahnuť v prípade,

ak by v danej oblasti nebola plánovaná žiadna výstavbou.

Krajský súd poukazuje na definíciu majetku zakotvenú v tomto článku, z ktorého však

okrem iného aj vyplýva, že rozsah ochrany vlastníckeho práva podľa tohto článku je

autonómny a nezávisí od rozsahu ochrany podľa vnútroštátneho práva. Jedna

z najznámejších koncepcií, rozširujúca tradičný pojem vlastníctva, je koncepcia tzv.

legitímnych očakávaní. Tradičný rozsah ochrany vlastníckeho práva sa vzťahuje na majetok

existujúci. Legitímne očakávanie svojím charakterom zodpovedá právu chránenému

predmetným článkom. Legitímny cieľ všeobecného záujmu podľa tretieho pravidla spočíva

v zosúladení užívania pozemku s právnymi predpismi zaručujúcim ich ochranu životného

prostredia. Je potrebné posúdiť primeranosť zásahu.

V danej veci sa žalobca po zrušení nezákonného rozhodnutia Ústavným súdom SR

ani nepokúsil požiadať o vydanie nového územného rozhodnutia, vôbec nepožiadal

o vydanie stavebného povolenia v súlade so zákonom. Naopak, dohodol sa na zrušení

nájomnej zmluvy.

Krajský súd poukazuje na prípad Pine Valley a ostatní proti Írsku, 1991, prípad

Groppera Radio AG a ostatní, 1990, v ktorých dôležitý problém, ktorý musel Súd vyriešiť

spočíval v otázke, či v tomto prípade oprávnenie stavať na pozemku na základe udeleného

stavebného povolenia má charakter práva chráneného článkom 1 Protokolu č. 1. Kladná

odpoveď Súdu bola zdôvodnená skutočnosťou že spoločnosť P. kúpila pozemok s úmyslom

výstavby nehnuteľností na ňom, stavebné povolenie bolo riadne zaregistrované vo verejných

záznamoch a platné. Až do rozhodnutia Najvyššieho súdu mohli teda sťažovatelia legitímne

očakávať, že môžu rozvíjať svoje aktivity v súlade s týmto povolením. Zrušujúci rozsudok

Najvyššieho súdu teda zasiahol do práva – legitímneho očakávania, ktoré svojím

charakterom zodpovedá právu chránenému predmetným článkom. Súd však túto situáciu

neposúdil ako zbavenie majetku v zmysle druhého pravidla, ale ako situáciu spadajúcu do

režimu tretieho pravidla. Zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu totiž skonštatoval, že

ministerstvo pri vydávaní stavebného povolenia prekročilo svoju právomoc a na jeho

vydanie nebolo vôbec oprávnené. Tento rozsudok bol teda vynesený za účelom dosiahnutia

užívania pozemku súlade s platnými zákonmi. Napriek tomu, že došlo k podstatnému

zníženiu hodnoty pozemku, tento sa nestal úplne bezcenným (existovali i alternatívne

spôsoby jeho využitia) a neskôr bol i predaný na trhu nehnuteľností. Legitímni cieľ

všeobecného záujmu podľa tretieho pravidla spočíval podľa názoru Súdu v zosúladení

užívania pozemku s právnymi predpismi zaručujúcich ochranu životného prostredia.

Zostávalo posúdiť primeranosť tohto zásahu. Sťažovateľ namietal, že vzhľadom na

neexistenciu náhrady škody, či možnosti opätovného vydania stavebného povolenia v súlade

so zákonom a so spätnou účinnosťou nemožno pokladať tento zásah za primeraný

sledovanému cieľu. Rozsudok najvyššieho súdu mal podľa Súdu zabezpečiť správnu

aplikáciu relevantných právnych predpisov ministerstvom vo všeobecnosti – nielen pokiaľ

ide o sťažovateľov. Súd použil častý argument, že išlo situáciu, ktorá obnášala prvok

určitého rizika tým skôr, že sťažovatelia vedeli nielen o územnom pláne, ale aj o pozícií

dublinskej mestskej rady voči akýmkoľvek zmenám voči tomuto plánu, ktorý v danej oblasti

nepočítal so stavebným rozvojom. S ohľadom na túto skutočnosť Súd nedospel k záveru, že

by zrušenie stavebného povolenia vydaného ministerstvom bez akéhokoľvek odškodnenia

sťažovateľov bolo možné považovať za neprimerané. Preto v danom prípade nedošlo

k porušeniu uvedeného článku.

Súd vyslovil právnu vetu, že neuznáva existenciu legitímnych očakávaní ako

vlastníckeho konceptu v prípade, že pôvodné vlastnícke právo sa efektívne nevykonávalo po

dlhú dobu a v prípade uplatňovania podmienečného práva, ak príslušná podmienka nebola

splnená (nižšie uvedených prípad Ladislav a Aurel Brežní proti Slovensku, 1996).

Keďže v danej súdenej veci Najvyšší súd SR dosiaľ nevýslovný jednoznačný právny

názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, krajský súd sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol

zrušujúcom uznesení č. k. -219 zo dňa 14. 09. 2006, a z ktorých vyplýva

predovšetkým potreba zistiť, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej

súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Ak by totiž došlo k ukončeniu

nájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou N., s.r.o. dohodou, nevznikli by

žalobcovi nároky vyplývajúce z platenia nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej zmluvy.

Nájomné je podľa povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného

vzťahu. V takom prípade by akýkoľvek nárok žalobcu voči žalovanému bol bezzákladný,

pretože by žiadna škoda žalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia

treba posúdiť žalobný návrh žalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania

nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku

a ochrane majetku vlastníka v zmysle Článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práva základných slobôd.

V konaní na súde prvého stupňa bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom z

listín v spise sa nachádzajúcich vyplýva, že žalobca mal obdobnú nájomnú zmluvu

uzatvorenú so spoločnosťou S. Pre prijatie ústavnej sťažnosti však táto spoločnosť od

nájomnej zmluvy odstúpila práve s poukazom na širšie právne a spoločenské okolnosti,

ktoré prípravu výstavby čerpacej stanice sprevádzali. Z obsahu spisu dosiaľ nebolo zistené,

aký skutočný dôvod viedol účastníkov k uzavretiu nájomnej zmluvy, keď všeobecne známe

a medializované problémy okolo čerpacej stanice, musel byť nájomníkovi N., s.r.o. známe.

Preto z hľadiska legitímneho očakávania je potrebné bezpodmienečne zistiť, aké dôvody

viedli žalobcu a nájomníka k tomu, že nepožiadali o vydanie nového územného rozhodnutia

a prečo nedošlo k vydaniu nového stavebného povolenia na predmete nájmu a s tým

súvisiaceho ďalšieho správneho postupu pri vydávaní územného a stavebného rozhodnutia.

Za hľadiska činnosti alebo nečinnosti žalobcu je potrebné takisto posudzovať legitímne

očakávanie rozšírenia vlastníctva žalobcu.

Okresný súd ďalšom konaní doplní dokazovanie naznačeným smerom. Opätovne

vypočuje svedkov podľa návrhu žalovaného, a to nielen vo vzťahu k preukázaniu existencie

škody, ale aj na kauzálny nexus a s tým súvisiace legitímne očakávanie rozšírenia

vlastníctva žalobcu. Iba v prípade, že zistí, že sú splnené všetky tri zákonné podmienky pre

náhradu škody podľa § 2 a 3 zákona č. 58/69 Zb., bude skúmať, či nárok žalobcu je

dôvodný v celom rozsahu.

K výške škody krajský súd opätovne poukazuje na svoj jednoznačne vyslovený právny

názor, že z hľadiska ušlého zisku si žalobca nemôže úspešne uplatňovať nárok na náhradu

škody, ktorá by mu mohla vzniknúť až v budúcnosti. Iba ak by okresný súd zistil, že základ

nároku je daný, žalobcovi vznikla škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu by mohol vyhovieť žalobe a priznať žalobcovi ušlý zisk iba

do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.

Vychádzajúc z horeuvedeného krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.»

13. Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či zodpovedá ústavne

konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu,

podľa ktorého za daného procesného stavu bolo namieste vo veci rozhodnúť tak, že krajský

súd zruší rozsudok okresného súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, ako aj to, či takýmto

jeho postupom nedošlo k nerešpektovaniu už prv vysloveného záväzného právneho názoru

najvyšším súdom.

14. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, krajský

súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa a .

Argumentoval tým, že takýto jeho postup je nevyhnutný s ohľadom na skutočnosť, že

v priebehu odvolacieho konania bol krajskému súdu doručený návrh na pripustenie zmeny

účastníka na strane žalobcu, o ktorom patrí v záujme zachovania práv účastníkov rozhodnúť

okresnému súdu [„Preto, aby nedošlo na strane žalobcu k odňatiu jeho práva konať pred

súdom, krajský súd rozsudok okresného súdu, predovšetkým z procesných dôvodov zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Povinnosťou okresného súdu bude

rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 3. 5.

2010(...) K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd (aj) skutočnosť, že Najvyšší súd

SR sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal sa otázkou singulárnej sukcesie na strane

navrhovateľa (hoci) mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou

C., spol. s r.o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B.,

spol. s r.o. (...) Krajský súd v by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto

procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“].

Ďalej krajský súd odôvodnil svoj postup tým, že okresnému súdu bolo potrebné

uložiť doplniť dokazovanie opakovaným výsluchom oboch konateľov sťažovateľa,

konateľov spoločnosti A., s. r. o., a konateľa spoločnosti C., s. r. o., ktorých navrhoval

vypočuť žalovaný [„vychádzajúc z(...) návrhov žalovaného na doplnenie dokazovania

opätovným výsluchom oboch konateľov spoločnosti žalobcu, P. B. a Ing. I. H., výsluchom

svedkov - konateľov spoločnosti A., s.r.o., P. M. a I. O. ako aj výsluchom konateľky

spoločnosti C., spol. s r.o., Mgr. Art. L. R., (keďže) navrhnuté dokazovanie presahuje rámec

možnosti odvolacieho súdu(...) krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý

nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie škody a jej

príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie dokazovanie vo veci.“]. Potrebu doplnenia dokazovania a predmet výsluchu svedkov

krajský súd v súvislosti s uložením tejto povinnosti okresnému súdu vysvetlil takto:

„Opätovne vypočuje svedkov podľa návrhu žalovaného, a to nielen vo vzťahu k preukázaniu

existencie škody, ale aj na kauzálny nexus a s tým súvisiace legitímne očakávanie rozšírenia

vlastníctva žalobcu.“

Napokon krajský súd nevyhnutnosť zrušenia rozhodnutia okresného súdu a vrátenia

veci okresnému súdu odôvodnil aj tým, že pri takomto postupe vychádzal zo zrušujúceho

rozhodnutia najvyššieho súdu [„Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho

uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým je viazaný(...) podľa § 221 ods. 1 písmeno f/ a h/

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu podľa odseku 2 tohto ustanovenia vrátil na

ďalšie konanie“].

15. Podľa a súd rozhodnutie zruší, len ak... f)

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... h) súd prvého

stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav...

Podľa ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého

rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval

o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného

konania a dovolacieho konania.

Účelom a zmyslom kasačného oprávnenia odvolacieho súdu je napraviť také vady,

ktorými trpí konanie alebo rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nie je možné zhojiť

tým, že odvolací súd vo veci sám rozhodne.

V prípade vady podľa ide o situáciu, ku ktorej došlo

v konaní pred súdom prvého stupňa v čase do vydania jeho rozhodnutia, a to postupom

súdu alebo jeho rozhodnutím a došlo k nej vo vzťahu k účastníkovi konania. Odňatie

možnosti konať účastníkovi súdom prvého stupňa je taký postup súdu, ktorým účastníkovi

konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

priznáva.

O situáciu, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu, a preto nedostatočne zistil skutkový stav [§ 221

ods. 1 písm. h) ], môže ísť iba vtedy, keď sú splnené obe podmienky súčasne.

Nedostatočným zistením skutkového stavu v zmysle tohto ustanovenia nie je takýto prípad,

ak je dôsledkom neodstatočnej aktivity účastníka konania. Dôvodom na zrušenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa nie je prípad, keď

prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, ale nepoužil správnu právnu normu alebo ju

nesprávne aplikoval, a ani prípad, ak použil správnu normu, ale nedostatočne zistil skutkový

stav.

V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom

výpočte , odvolací nie je oprávnený prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pri svojom

rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že ak by o navrhovanej zmene účastníkov konania

podľa a na strane žalobcu rozhodol sám v odvolacom konaní, odňal by

tým účastníkovi právo konať pred súdom. Nesprávnosť tohto názoru konštatoval v uznesení

sp. zn. z 19. apríla 2011, keď uviedol: „Dovolací súd po preštudovaní spisu

dospel k záveru, že odvolací súd v danom prípade nepostupoval správne, keď o návrhu

žalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol a povinnosti rozhodnúť o tomto návrhu

uložil prvostupňovému súdu.“ (s. 14).

Významnejšia pre vec však je skutočnosť, že takouto argumentáciou nemožno

odôvodniť zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, pretože takýto postup prichádza do

úvahy iba v prípade, ak vadou podľa trpí konanie pred súdom

prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie.

16. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že vykladať ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f)

spôsobom, akým to urobil krajský súd, sa prieči jeho účelu a zmyslu.

17. Rovnako nepresvedčivo vyznieva aj odôvodnenie potreby zrušenia

prvostupňového rozhodnutia s ohľadom na nevyhnutnosť vykonať opakovaný výsluch

niektorých svedkov, ktorým má byť podľa názoru krajského súdu doplnené dokazovanie na

otázku „preukázania existencie škody, ale aj na kauzálne nexusu a s tým súvisiacich

legitímnych očakávaní rozšírenia vlastníctva žalobcu“. Takto totiž postupoval krajský súd

za situácie, keď dovolací súd výslovne dokazovanie takýchto skutočností označil v uznesení

sp. zn. zo 14. októbra 2008 za také, „ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu

medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné“ (s. 11), a vyslovil aj právny názor

o danosti nároku žalobcu, ktorým je krajský súd viazaný.

Viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom

vyplýva z citovaného ustanovenia . Samotný základ povinnosti

rešpektovať právny názor vyslovený nadriadeným súdom je súčasťou konceptu právneho

štátu, princípu ochrany základných práv a slobôd, ktorého súčasťou je aj princíp

preskúmateľnosti rozhodnutí. Slovenské občianske súdne konanie sa riadi kasačným

princípom (doplneným prvkami systému apelačného), ktorý je jedným z princípov civilného

procesu.

Ustanovenie stanovuje pre prípad, že v dovolacom konaní bolo

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, že odvolací súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Za dôvod

existencie tohto princípu považuje teória i súdna prax potrebu, aby bolo zabezpečené, že

právne závery dovolacieho súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie odvolacieho súdu

ich neopomenie.

Obsah pojmu „právny názor“ v ustanovení prvej a druhej vety bol

definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho

súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má

byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom spočívali vady

v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

z akého dôvodu je potom rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje).

Pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke

ďalej postupovať.

Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, každý stupeň súdnictva

plní jemu zákonom určenú úlohu. Aj organizácia súdnictva musí garantovať naplnenie

základného práva účastníka občianskeho súdneho konania na súdnu ochranu. Aby sa tak

mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným. Úlohou dovolacieho

súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (napr.

a posledná veta ), pretože dovolací súd nemôže nahradiť v celom

rozsahu činnosť odvolacieho súdu prvého stupňa. Zmyslom ustanovenia je

zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia

rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny

názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel

dovolacieho konania.

, ktorého súčasťou je aj ustanovenie

ustanovujúce princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu, je

právnym predpisom, ktorý bezprostredne súvisí so základným právom na súdnu ochranu

a ktorého existenciu (v ) explicitne predpokladá („Každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde...“).

Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je

vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je

integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (Ústavní soud České republiky, ).

Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to

k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril právo podľa svojich predstáv

a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno takto vysvetľovať. Tomu

nasvedčuje aj samotný text , v zmysle ktorého sudca musí rozhodovať

v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný

rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto hranicou

stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania

zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona ().

Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v je len jedným

z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných

princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz

svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov)

právom (princíp legality). Princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom

dovolacieho súdu je potom legislatívnym premietnutím práve zákazu svojvôle a princípu

právnej istoty do súdneho rozhodovania. Tieto princípy musia byť zabezpečené tak, aby

bola vylúčená svojvôľa ktoréhokoľvek sudcu a aby bola garantovaná právna istota

účastníkov občianskeho súdneho konania.

18. Ako vyplýva z obsahu spisu vo veci sťažovateľa, v skoršom priebehu konania

v jednotlivých rozhodnutiach krajský súd a najvyšší súd uviedli okrem iného toto:

Najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k.

-344 z 27. septembra 2007, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,

že žaloba bola zamietnutá, v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. zo 14. októbra

2008, ktorým rozhodnutie krajského súdu zrušil, uviedol, že „z uvedeného (citácia a rozbor

ustanovení - 17 ) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia,

ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody,

ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, tj vzniklo mu právo na plnenie. V predmetnej

veci sa javí, že podmienky, pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zák. č.

žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa

však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi

účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ (s. 11).

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 19. marca 2009, ktorým tentokrát

(opačne ako v skoršom svojom rozhodnutí) žalobe čiastočne vyhovel vychádzajúc z toho, že

sťažovateľ splnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému (avšak

túto mu možno priznať iba za čas do rozhodnutia súdu) uviedol: „Vychádzajúc z rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. (...) keďže krajský súd bol

viazaný názorom Najvyššieho súdu SR(...) dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu

škody titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za

obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).“

Citovaná časť uznesenia najvyššieho súdu č. k. -344 z 27. septembra

2007 je nepochybne vyslovením záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým bol

(a dosiaľ aj je) krajský súd viazaný. Ostatne, k takémuto pochopeniu tejto časti rozhodnutia

najvyššieho súdu dospel aj krajský súd, čo je nepochybne zrejmé z vyššie citovanej časti

jeho rozsudku sp. zn. z 19. marca 2009.

Najvyšší súd v nasledujúcom rozhodnutí o dovolaní (uznesenie č. k.

451 z 24. marca 2010), ktorým rozsudok krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, uviedol, že „so zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237

písm. f/ , na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ ( ), zrušil Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie“ (s. 12) a poukazujúc na ustanovenie zdôraznil, že „ak dôjde

k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej.

Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.“.

Ako už bolo uvedené, pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom,

ako má po procesnej stránke ďalej postupovať. V situácii, keď s ohľadom na obsah

skoršieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2008 možno

konštatovať, že v ňom bol vyslovený pre krajský súd záväzný právny názor, z ktorého

vyplýva, že nárok žalobcu je čo do základu daný a dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia boli

procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v dokazovaní viažucom sa na okolnosti,

z ktorých vyvodil krajský súd záver o tom, že v deň jeho rozhodnutia možno priznať

náhradu škody sťažovateľa iba do tohto dňa, a nie do budúcna, je úplne zrejmé s poukazom

na obsah uznesenia najvyššieho súdu č. k. -451 z 24. marca 2010, že

povinnosťou krajského súdu je meritórne rozhodnúť vo veci po odstránení procesného

pochybenia, ktoré mu bolo vytknuté.

19. Ako však vyplýva z obsahu spisu, krajský súd sa v tejto situácii rozhodol

postupovať inak, a to navyše na základe úvah, ktoré neobstoja (z dôvodov ako sú už

uvedené). Nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu krajským súdom vyjadreného

v napadnutom rozhodnutí v tomto prípade porušuje princíp viazanosti odvolacieho súdu

právnym názorom dovolacieho súdu, ako aj zákaz svojvôle a princíp právnej istoty súdneho

rozhodovania. Postup krajského súdu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nesie preto

znaky svojvôle, a tým porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

IV.

20. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd uznesením č. k. -507 z 31. augusta 2010 porušil

označené práva sťažovateľa, ústavný súd zrušil toto jeho rozhodnutie a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu). S ohľadom na skutočnosť, že pre nápravu

porušených práv sťažovateľa postačuje zrušiť označené rozhodnutie krajského súdu,

ústavný súd osobitným výrokom tohto nálezu už nerozhodoval o zrušení uznesenia

najvyššieho súdu č. k. -546 z 19. apríla 2011.

21. Bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze a meritórne rozhodnúť o odvolaní žalovaného proti rozsudku

okresného súdu, pričom predtým bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o návrhu

sťažovateľa na pripustenie zmeny v osobe žalobcu, to všetko v intenciách tohto nálezu

ústavného súdu.

Ústavný súd dáva osobitne do pozornosti krajskému súdu, že je viazaný nielen

právnym názorom vysloveným ústavným súdom v tomto náleze (§ 56 ods. 6 druhá veta

), ale aj právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v jeho

rozhodnutiach v konaní sp. zn. a najmä v konaní sp. zn.

( ).

V.

22. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu

porušil, aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť

osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 7 000 €. Dôvodil

tým, že takéto rozhodnutie je namieste s ohľadom na celkovú dĺžku konania viac ako 69

mesiacov, dĺžku nečinnosti súdu, dĺžku rozhodovania o zmene účastníka konania (viac než

rok), ako aj s ohľadom na výrazne neefektívny postup súdu a predmet konania.

Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti prípadu sťažovateľovi nárok na

primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Keďže sťažovateľ dôvodil dĺžkou konania

a dĺžkou prieťahov v konaní, avšak v tejto časti jeho sťažnosť nebola prijatá na ďalšie

konanie, nemožno mu z týchto dôvodov nárok na primerané finančné zadosťučinenie

priznať.

23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. S poukazom na ustanovenie § 11

ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom vo výške 269,60 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania,

podanie sťažnosti) po 127,17 € a dva režijné paušály po 7,63 €.

Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma sa

zvyšuje o 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trov konania takto tvoria sumu 323,60 €.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012