Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 433/2011
PDF · 667.69 KB
No categories available
II. ÚS 433/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti B. spol. s r. o., B., právne zastúpenej
advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla
2011 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 porušil
základné právo spoločnosti B. spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
4. Spoločnosti B. spol. s r. o., primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
5. Spoločnosti B. spol. s r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 323,60 € (slovom tristodvadsaťtri eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd
v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu A., s. r. o., B.,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 433/2011-22 z 29. septembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
spoločnosti B. spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, v ktorej namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. októbra
2011 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení zo 16. novembra 2011 a najvyšší súd vo vyjadrení
z 8. decembra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd
vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Sťažovateľ sa domáhal podanou sťažnosťou v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie
konanie, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Co 97/2010 a jeho uznesením zo dňa 31. 8. 2010 bolo porušené základné právo
sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 4. 2011, sp. zn.
5 Cdo 2/2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 4. 2011, sp. zn.
5 Cdo 2/2011 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 8. 2010, sp. zn.
16 Co 97/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
4. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,-EUR,
ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na
účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
4. Ako vyplynulo zo sťažnosti a spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 8 C 103/2005, ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania
o podaných sťažnostiach, sťažovateľ doručil 26. augusta 2005 okresnému súdu žalobu,
ktorou sa domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) náhrady škody 42 000 000 Sk
s príslušenstvom. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že vyslovením nezákonnosti
územného rozhodnutia a postupom vedúcim k jeho vydaniu ústavným súdom (nálezom č. k.
II. ÚS 22/02-117 zo 16. apríla 2003) došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku
uzatvorenej na 35 rokov, ktorej základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie,
ktoré bolo vyhlásené za nezákonné. Nájomnú zmluvu z 5. novembra 2002 mal sťažovateľ
uzatvorenú s nájomcom A., spol. s r. o., k pozemku vo vlastníctve sťažovateľa, ročné
nájomné bolo dojednané na 1 200 000 Sk, účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice
pohonných hmôt. To, že pozemok bol spôsobilý na takýto účel, vyhlásil sťažovateľ svojmu
nájomcovi na základe toho, že Okresný úrad v B., odbor životného prostredia vydal 4. júla
2001 rozhodnutie č. 2001/02123/8KB, ev. č. 82/2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice
pohonných hmôt, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2001 (ďalej len „územné
rozhodnutie“). Po zrušení územného rozhodnutia ústavným súdom nájomca od nájomnej
zmluvy uzatvorenej so sťažovateľom odstúpil. Žalovaná suma 42 000 000 Sk zodpovedá
dojednanému ročnému nájomnému za obdobie 35 rokov.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 103/2005-165 z 26. mája 2006 žalobe vyhovel
v celom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 42 000 000 Sk a náhradu trov
konania. Bol toho názoru, že všetky podmienky na vznik nároku sťažovateľa na náhradu
škody proti žalovanému podľa zákona č. 58/1969 Zb. boli splnené.
Na odvolanie žalovaného krajský súd uznesením č. k. 16 Co 182/2006-219
zo 14. septembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie a zaoberať sa platnosťou nájomnej zmluvy,
spôsobom jej zániku, otázkou, či by sťažovateľovi vôbec vznikol nárok na nájomné, pretože
iba v takom prípade mu mohol vzniknúť ušlý zisk, ktorého by sa mohol domáhať
od žalovaného. Uviedol, že sťažovateľ sa však môže ušlého zisku domáhať iba do dňa
rozhodnutia súdu (ako splatného nájomného), pretože sťažovateľ sa nemôže úspešne
domáhať náhrady škody, ktorá by mu vznikla až v budúcnosti.
Okresný súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 105/2003-292
z 20. februára 2007 tak, že žalobe znova vyhovel v celom rozsahu. Mal preukázanú príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy, ktorú posúdil ako
platný právny úkon. Zastával názor, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu na strane
žalovaného sú splnené vo vzťahu k celému nároku, pričom prihliadol aj na správanie
a postoj účastníkov konania a neochotu žalovaného pri predbežnom prerokovaní nároku
rokovať so sťažovateľom.
Na odvolanie žalovaného krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 114/07-344
z 27. septembra 2007 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol
a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na rozdiel od okresného
súdu totiž dospel k záveru, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu neboli naplnené,
pretože nebolo v konaní sťažovateľom preukázané, že mu vznikla škoda. Nájomný vzťah
medzi sťažovateľom a jeho nájomcom neskončil odstúpením od zmluvy nájomcom (pre
nespôsobilosť predmetu nájmu na dohodnutý účel), ale dohodou (k 28. aprílu 2003), preto
sťažovateľ nemal nárok voči svojmu nájomcovi na platenie nájomného, a preto mu nemohla
vzniknúť ani škoda vo forme ušlého zisku, ktorú by si mohol vymáhať od žalovaného.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo zistenie
dovolacieho súdu, že hoci krajský súd dokazovanie nedoplnil, resp. nezopakoval, vyvodil
z dôkazov vykonaných okresným súdom odlišné skutkové závery (hodnotil ich inak), čím
účastníkom odňal možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd ďalej uviedol, že „z obsahu
dovolania sa javí ako dôvodná námietka dovolateľa, ktorý vytýka rozhodnutiu odvolacieho
súdu rozpor v názore, ktorý vo veci zaujal. Na jednej strane odvolací súd sám uviedol, že
žalobca spĺňa nárok na náhradu škody, na strane druhej, po vyhodnotení platnosti
nájomnej zmluvy medzi inými účastníkmi (nie účastníkmi konania), dochádza k záveru, že k
škode na strane žalobcu nedošlo“ (s. 9), a ďalej, že „z uvedeného (citácia a rozbor
ustanovení § 1 - 17 zák. č. 58/1969 Zb.) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia,
ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody,
ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniklo mu právo na plnenie. V
predmetnej veci sa javí, že podmienky, pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v
zmysle zák. č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací
súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému
vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ (s. 11).
Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca
2009, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi sumu 222 399,25 € (6 700 000 Sk), vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Vychádzal z toho, že
sťažovateľ síce splnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému, tak
ako to vyslovil aj dovolací súd (názorom ktorého je viazaný), avšak náhradu škody mu bolo
možné priznať iba do dňa rozhodovania súdu. V odvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 19/2008
(v zmysle ktorého s právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie
zrušené vzniklo žalobcovi ako poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto
rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo žalobcu na plnenie dňom 2. 6. 2003. Keďže krajský
súd bol viazaný názorom Najvyššieho súdu SR s poukazom ale na hore uvedené, dospel
k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku
dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008
(podľa zmluvy o nájme). Za rok 2003 potom patrí žalobcovi náhrada škody ako ušlého zisku
nájomného za 7 mesiacov, za rok 2004 až 2008 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu
predstavuje 6 700 000 Sk. Iba táto škoda môže predstavovať ušlý zisk žalobcu. Preto krajský
súd rozsudok okresného súdu zmenil a iba takúto sumu uložil povinnosť žalovanému
žalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu žalobcovi
zaplatiť.“ Proti tomuto rozsudku podal dovolanie sťažovateľ a žalovaný. Najvyšší súd
uznesením č. k. 5 Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010 zrušil rozsudok krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že krajský súd znova vyvodil z dôkazov
vykonaných okresným súdom iné skutkové závery bez toho, aby ich sám vykonal, resp.
zopakoval, a tým znova odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd
poukázal aj na to, že rozsudok krajského súdu je navyše nedostatočne odôvodnený.
Pre vadu podľa § 237 písm. f) OSP preto rozsudok dovolací súd znova zrušil –
„So zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f) O.s.p., na ktorú bolo
potrebné vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie“
(s. 12), a poukazujúc na ustanovenie § 243d OSP zdôraznil, že „ak dôjde k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej. Pritom je
právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.“.
Sťažovateľ podaním z 29. apríla 2010 (doručeným krajskému súdu 3. mája 2010)
oznámil krajskému súdu, že 19. apríla 2010 bola uzatvorená zmluva o postúpení
pohľadávky, ktorou sťažovateľ ako postupca postúpil spoločnosti C., spol. s r. o., Š. (ďalej
len „C., spol. s r. o.“), ako postupníkovi pohľadávku, ktorá je predmetom konania. Predložil
krajskému súdu zmluvu o postúpení pohľadávky a navrhol mu, aby pripustil vystúpenie
sťažovateľa z konania a vstup do konania C., spol. s r. o., ako nového žalobcu. Krajskému
súdu bol doručený aj súhlas C., spol. s r. o., so vstupom do konania.
Krajský súd znova vo veci rozhodol uznesením č. k. 16 Co 97/2010-507
z 31. augusta 2010, a to tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie a zdôraznil svoj vlastný skorší právny
názor o nemožnosti priznať náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie po rozhodnutí
súdu. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Iba ak by okresný súd zistil, že
základ nároku je daný, žalobcovi vznikla škoda a to vo výlučnej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, by mohol vyhovieť žalobe a priznať
žalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania
súdu.“ O návrhu na pripustenie zmeny v osobe žalobcu krajský súd nerozhodol.
Uznesenie krajského súdu č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 bolo
sťažovateľovi doručené 25. októbra 2010.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Co 97/2010-507
z 31. augusta 2010 dovolanie. Tvrdil, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože krajský súd prekvapivo svoje rozhodnutie založil na inom
právnom posúdení veci ako vo svojom skoršom rozhodnutí (v ktorom dospel k záveru, že
nárok sťažovateľa je daný, hoci iba za určité obdobie), nezopakoval a nedoplnil
dokazovanie, nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vyslovený v skorších
rozhodnutiach, z ktorého vyplývalo, že nárok sťažovateľa na náhradu škody je daný,
a krajský súd sa zaoberal už len jeho výškou. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd
vyslovil právny názor odlišný od pre neho záväzného názoru dovolacieho súdu, ktorým je
okresný súd viazaný, a navyše názor krajského súdu o tom, že náhrada škody môže
sťažovateľovi patriť len do rozhodnutia súdu, nemá oporu v žiadnom predpise ani dostupnej
judikatúre. Poukázal aj na to, že krajský súd mal pripustiť zmenu na strane žalobcu, čo však
neurobil.
Najvyšší súd o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.
5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 tak, že dovolanie odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c)
v spojení s § 243b ods. 5 OSP]. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Občiansky súdny
poriadok proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa,
dovolanie nepripúšťa (§ 236 ods. 1 a § 239 OSP) a vadu podľa § 237 OSP najvyšší súd
nezistil. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 bolo
sťažovateľovi doručené 5. mája 2011.
II.
5. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 došlo tým, že najvyšší súd už v rozhodnutí
zo 14. októbra 2008 vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého právoplatnosťou
rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné územné rozhodnutie zrušené, vzniklo sťažovateľovi
právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, čo krajský súd
najprv rešpektoval (a v časti žalobe sťažovateľa v 1. rade vyhovel) a následne nerešpektoval
a zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského
súdu č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 je tak v príkrom rozpore nielen
s rozhodnutím dovolacieho súdu, ale aj s vlastným skorším rozhodnutím krajského súdu.
Navyše, dovolací súd, ktorý je na to oprávnený, nezrušil zároveň s rozhodnutím krajského
súdu aj rozhodnutie okresného súdu, z čoho vyplýva, že toto nepovažoval za také, ktoré trpí
rovnakými vadami ako rozhodnutie krajského súdu. V rozhodnutiach najvyššieho súdu je
vyslovené aj to, ktorý súd a ako má procesné pochybenia napraviť, pričom týmto súdom je
krajský súd, a aj táto časť rozhodnutia najvyššieho súdu bola pre krajský súd záväzná.
Ak v tejto situácii krajský súd nerozhodol sám, ale zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, je to prejavom jeho svojvôle. Sťažovateľ považuje uznesenie
krajského súdu navyše za nedostatočne odôvodnené, pretože z neho nemožno zistiť, z akého
dôvodu je potrebné, aby okresný súd dokazoval opätovne už preukázané skutočnosti; podľa
akého ustanovenia právneho predpisu je obmedzená náhrada škody vo forme ušlého zisku
iba na obdobie do rozhodnutia súdu, ani to, z akého dôvodu mu neprislúchalo rozhodnúť
o zmene účastníkov na strane žalobcu. Dôvody rozhodnutia sú vnútorne rozporné, nie sú
racionálne, presvedčivé ani koherentné. Právne závery o potrebe opätovného zisťovania
škody sú svojvoľné, nevyplývajú zo žiadnych nových zistení krajského súdu či okresného
súdu, v odvolacom konaní neboli predložené ani označené nové dôkazy. Ak postupoval
krajský súd podstatne odlišne než pri svojom skoršom rozhodnutí, o to viac je nevyhnutné,
aby svoj nový názor na vec objasnil v odôvodnení rozhodnutia. Navyše, krajský súd sa
zaoberal výlučne skutočnosťami svedčiacimi v neprospech sťažovateľa.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011
odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné napriek
tomu, že boli splnené podmienky na jeho meritórne prerokovanie. Najvyšší súd vychádzal
z toho, že prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP sa vzťahuje len na rozsudok, hoci
toto ustanovenie nehovorí výslovne o „rozsudku“, ale o „rozhodnutí“. Najvyšší súd dôvodil
tým, že prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu je upravená v § 239 OSP,
kým § 238 OSP sa vzťahuje iba na rozhodovanie odvolacieho súdu rozsudkom. Najvyšší
súd nesprávne vyhodnotil potrebu a možnosť dotvorenia práva prostredníctvom výkladu
§ 238 ods. 2 OSP, naopak, ustanovenie vykladal neprípustne reštriktívne. Aj § 238 ods. 5
OSP hovorí o rozhodnutí, neobstojí preto výklad, podľa ktorého sa celé ustanovenie § 238
OSP vzťahuje iba na rozsudok. Adekvátnym výkladom § 238 ods. 2 OSP korešpondujúcim
jeho zmyslu je potom taký výklad, podľa ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje nielen
na rozsudok, ale aj na uznesenie.
6. K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr. 1152/2011
z 9. decembra 2011, v ktorom uviedol:
„Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazoval na to, že Krajský súd v Banskej
Bystrici v uznesení č. k. 16 Co/97/2010-507 zo dňa 31. augusta 2010 nerešpektoval záväzný
právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozhodnutí zo dňa 14. októbra 2008, je potrebné
poukázať na samotné odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí č. k. 5 Cdo 19/2008 zo dňa 14. októbra 2008 vytkol
odvolaciemu súdu, že ak sa chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, mal
dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si
tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov. Odvolací súd si nezadovážil
rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP,
a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné, pričom
dovolaciemu súdu neprislúcha v danom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.
V rámci dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, dovolací súd
uviedol, že dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia
odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú pre toto posúdenie dostatočný podklad.
Napriek tejto skutočnosti dovolací súd považoval za potrebné uviesť, že z obsahu dovolania
sa javí ako dôvodná námietka dovolateľa, ktorý vytýka rozhodnutiu odvolacieho súdu
rozpor v názore, ktorý vo veci zaujal. V predmetnej veci sa javí, že podmienky, pre
uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle z. č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo
konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi
skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť
právne relevantné.
Krajský súd v ďalšom konaní rozsudkom č. k. 16Co/266/2008-387 zo dňa 19. marca
2009 rozsudok okresného súdu zmenil a uložil povinnosť žalovanému žalobcovi zaplatiť
222.499,25 Eur (6.700.000.-- Sk) v lehote 30-ich dní od jeho právoplatnosti. V tomto
rozhodnutí krajský súd sčasti priznal poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola
rozhodnutím spôsobená, t. j., že mu vzniklo právo na plnenie, pričom špecifikoval výšku
nároku.
Následne na základe dovolania obidvoch strán sporu Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č. k. 5 Cdo 203/2009-451 zo dňa 24. marca 2010 rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/266/2008 z 19. marca 2009 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Opätovne odvolaciemu súdu bolo vytknuté, že nezopakoval dokazovanie,
ktoré už súd raz vykonal v rámci dokazovania na prvom stupni, ani dokazovanie nedoplnil
a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Považoval za neprípustné, aby odvolací súd ku
svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o čiastočnej opodstatnenosti žaloby
dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Najvyšší
súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní
podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých záverov, lebo skutkové zistenia
odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú pre toto posúdenie dostatočný podklad.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, následne uznesením č. k.
16Co/97/2010-507 zo dňa 31. augusta 2010 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s poukazom jednak na odôvodnenia rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako aj s uvedením, že v danej súdenej veci Najvyšší súd SR dosiaľ
nevyslovil jednoznačne právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, preto krajský súd
sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v zrušujúcom uznesení č. k. 16Co/182/2006-219 zo
dňa 14.09.2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť, či navrhovateľovi vznikol
nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu. Odvolací súd uznesenie riadne odôvodnil, uviedol v ňom vyjadrenia účastníkov
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie. Uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil, aj ako vec
právne posúdil, pričom poukázal aj na rozhodnutí ESĽP vo veci Pine Valley c/a Írsko
z r. 1991.
V tomto štádiu konania zatiaľ nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, vo veci
samej nebol dovolacím súdom vyslovený záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd
viazaný, vytýkané boli procesné pochybenia odvolacieho súdu, preto rozhodnutie krajského
súdu sp. zn. 16Co/97/2010-507 zo dňa 31.augusta 2010, ktoré je podľa názoru sťažovateľa
v príkrom rozpore správnym názorom dovolacieho súdu, jednak s jeho vlastným skorším
rozhodnutím, a je aj nedostatočne odôvodnené, nemôže poškodzovať sťažovateľa, a preto
sťažnosť sťažovateľa v tomto rozsahu považuje Krajský súd v Banskej Bystrici za
nedôvodnú.
Krajský súd zároveň poukazuje na vyjadrenie Mgr. Š. B., predsedu senátu 16Co
Krajského súdu v Banskej Bystrici k ústavnej sťažnosti zo dňa 8. novembra 2011, ako aj
vyjadrenie JUDr. M. K. k podnetu sťažovateľa C., spol. s r. o. Š., k návrhu na začatie
disciplinárneho konania zo dňa 30. mája 2011, kde sú podrobne rozvedené okolnosti
súdneho konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol tak, že
základné právo obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B., na súdnu ochranu podľa článkov
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 16Co/97/2010-507 z 31. augusta 2010 porušené nebolo.“
Krajský súd zároveň vyslovil súhlas s rozhodnutím ústavného súdu o veci bez
nariadenia ústneho prerokovania.
7. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti prípisom č. k. KP 4/2011-83 z 8. decembra
2011 uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal prípustnosť dovolania v danej veci
a dospel k záveru, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu
z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p. Následne sa sústredil na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 O.s.p. So zreteľom na dovolateľom
namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa
odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Dospel k záveru, že dovolateľ
namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Uviedol, že odvolací súd,
keďže nešlo o procesné situácie uvedené v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p.,
na prejednanie odvolania nemusel nariadiť pojednávanie. Osobitne sa zaoberal námietkou
dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval
a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody.
Najvyšší súd dospel k záveru, že zo systematického usporiadania Občianskeho súdneho
poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti dovolania voči rozsudku
odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p.
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval
záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto ustanovenie
upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa na
uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení
§ 239 ods. 1, 2 O.s.p. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné
nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo
prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle
Napokon sa zaoberal aj námietkou ohľadom nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie §
157 ods.2 O.s.p. Svoj záver dovolací súd náležité v odôvodnení sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia náležité právne vyargumentoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti
dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred
súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Súdna prax je už dlhodobo
konštantná v otázke prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V tomto
prípade dovolanie nie je prípustné z iných dôvodov než uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.
( napr. R 34/1995). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu
nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.
Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.
Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vec.“
Najvyšší súd zároveň vyslovil súhlas s rozhodnutím ústavného súdu o veci bez
nariadenia ústneho prerokovania.
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
9. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011
Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu
č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 a namietajúcej porušenie jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru najmä tým, že
najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné napriek tomu, že boli splnené
podmienky na jeho meritórne prejednanie podľa § 238 ods. 2 OSP, k čomu došlo podľa jeho
názoru predovšetkým v dôsledku toho, že najvyšší súd opomenul toto ustanovenie na vec
aplikovať, pretože zrejme dospel k záveru, že sa na vec nevzťahuje, a to v dôsledku
neprípustne zužujúceho výkladu, ktorým bol popretý jeho účel a zmysel. Podľa názoru
sťažovateľa treba ustanovenie § 238 ods. 2 OSP vykladať tak, že pripúšťa dovolanie proti
každému „rozhodnutiu“ (ako to je v ňom doslovne uvedené), a nie iba proti „rozsudku“.
Najvyšší súd uznesenie č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1
písm.a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny
poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v paragrafe 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou či dovolanie nie je prípustné podľa § 237
O.s.p.. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté v niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie
uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že
v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písmeno f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ z odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
právach a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich právach a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je zo hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval vo rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktorému právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde zo dôvodu, že
odvolací súd pri prejednávania rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na
zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konaniach bola v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS
251/03).
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
žalobca vyvodzuje z toho, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania
v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti
súdneho konania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesnej situácie uvedené
v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel
nariadiť pojednávanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p.. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konať.
K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by súd tak by odvolací súd
„nečakane“ založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa.
Vtedy by bolo žalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho
názoru na inštančne vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p..
Pri zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však
zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu
prvého stupňa možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne
vyššom súde.
K námietke dovolateľa, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom
rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na
určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, že zo systematického usporiadania Občianskeho
súdneho poriadku je zrejmé, že osobitne upravuje možnosti prípustnosti dovolania voči
rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie § 238 ods. 2
O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ako odvolací súd
nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil danej veci. Toto
ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje
sa na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená
v ustanovení § 239 ods. 1, 2 O.s.p.. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj
prípadné nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by
nezakladalo prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
V podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva zo ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel záveru, že v
odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, respektíve ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ak vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 188/06).
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92
ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť
rozhodnúť o tomto návrhu uložil súdu prvého stupňa.
Dovolací súd poukazuje na to že ak tento zákon (t. j. Občiansky súdny poriadok)
neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní
pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí konania nastala právna
skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,
po ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho
účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho
prešli (§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala
právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
navrhovateľa, súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.
Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92
ods. 3 O.s.p.).
Ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umožňujú zmenu účastníkov konania, a to
v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorých došlo po začatí súdneho konania. Zmena
účastníkov je prípustná aj odvolacom konaní [pozn: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p.
vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné ustanovenie § 92 ods. 1 a 4 O.s.p.
(teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)].
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že odvolací súd v danom
prípade nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania
nerozhodol a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu.
Ustanovenia § 92 ods. 2, 3 O.s.p., upravujúce zmenu účastníctva pri prevode alebo
prechode práv alebo povinností, platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva
zostávajú všetky účinky spojené s podaním návrhu zachované, procesný nástupca musí
prijať stav konania taký, aký je, teda i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil
jeho právny predchodca. Hoci odvolací súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny
postup odvolacieho súdu nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko
postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom...
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či so správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani za ustanovenia § 237 O.s.p..
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
10. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či neaplikovaním § 238 ods. 2 OSP na vec
sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažnosť treba považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/02,
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že rešpektuje spôsob, akým najvyšší súd
interpretuje svoju procesnú úpravu dovolania, ak tým nevybočí z medzí ústavnosti (porov.
II. ÚS 398/08, II. ÚS 149/09), v danom prípade čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prerokúvanej veci sa tak nestalo.
Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa odchýlil od rozhodnutia najvyššieho –
dovolacieho súdu tým, že nerešpektoval predchádzajúce dovolacie rozhodnutie, ktorým
bolo na základe § 237 písm. f) OSP zrušené rozhodnutie krajského súdu. Vychádzajúc
z textu § 238 ods. 2 OSP (Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.), podľa ktorého sa nerozlišuje, či rozhodnutím, od ktorého sa mal odvolací súd
odchýliť je rozsudok alebo uznesenie, sa sťažovateľ domnieva, že v namietanej veci
dovolanie prípustné bolo.
Najvyšší súd vychádzajúc zo skutočnosti, že namietané rozhodnutie má formu
uznesenia, najprv preskúmal prípustnosť podľa § 239 OSP a potom sa vyjadril aj
k prípustnosti podľa § 238 ods. 2 OSP. Uviedol, že vychádzajúc zo systematiky
Občianskeho súdneho poriadku, z umiestnenia § 238 ods. 2 OSP nemožno namietať
odchýlenie sa právneho názoru najvyššieho súdu, ku ktorému má dôjsť uznesením
krajského súdu. Pod rozhodnutím podľa § 238 ods. 2 OSP teda najvyšší súd myslí len
rozsudok.
Ústavný súd akceptuje argument systematikou, ktorý vyjadril najvyšší súd, avšak
ústavný súd ho v okolnostiach danej veci vníma materiálnejšie. Podľa ústavného súdu
uvedené výkladové starosti vyplývajú zo skutočnosti, že nie je vždy rozlišované dovolanie
týkajúce sa zmätočnosti na jednej strane (§ 237 OSP) a dovolanie z dôvodu nutnosti
zjednotiť judikatúru na strane druhej (§ 238 OSP a § 239 OSP; porovn. tiež novelu českého
OSŘ zákonom č. 30/2000 Sb.).
Najvyšší súd teda nearbitrárne v súlade s teoretickou koncepciou zákona dovolanie
odmietol. Neporušil takto základné právo sťažovateľa na prístup k súdu chránené čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Berúc do úvahy uvedenú skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde považoval sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu za zjavne
neopodstatnenú.
11. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010
Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu označených práv týmto rozhodnutím došlo
z dôvodu, že krajský súd nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho vyslovený vo veci sťažovateľa (v uznesení sp. zn. 5 Cdo 19/2008
zo 14. októbra 2008), tento svojím rozhodnutím poprel, hoci v skoršom rozhodnutí
(v rozsudku sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009) ho rešpektoval a vychádzal z neho.
Sťažovateľom napádané rozhodnutie je podľa jeho názoru v rozpore tak s rozhodnutím
najvyššieho súdu, ako aj so skorším rozhodnutím samotného krajského súdu, a ak v tejto
situácii krajský súd nerozhodol sám, ale zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, je to prejavom jeho svojvôle. Sťažovateľ zdôraznil, že krajský súd sa
napadnutým rozhodnutím, v ktorom vyslovil navyše právny názor odlišný od toho, ktorým
bol viazaný, snaží vyhnúť záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu tým, že vec vráti
prvostupňovému súdu.
12. Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:
«Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho
súdu SR, ktorým je viazaný, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. postupom podľa § 214
ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p.
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení poukázal na skutočnosť, že žalobca oznámil
žalovanému postúpenie pohľadávky vyplývajúcej z existencie právoplatného
a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť C., spol. s r.o.
so sídlom v Š., ktorá už na základe vykonateľného rozsudku Krajského súdu Banskej
Bystrici prisúdenú pohľadávku v sume 222.399,25 € vymáha v exekučnom konaní. Najvyšší
súd konštatoval, že je potrebné, aby sa touto skutočnosťou zaoberal odvolací súd.
Vychádzajúc z pokynu najvyššieho súdu krajský súd zaslal zrušujúce uznesenie
najvyššieho súdu Okresnému súdu v Banskej Bystrici, exekučnému oddeleniu na ďalší
urýchlený úradný postup podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. Predmetné
uznesenie najvyššieho súdu krajský súd zaslal aj JUDr. B. S., súdnemu exekútorovi,
z Exekútorského úradu zo sídlom B. Z úradného záznamu (č.l. 475 Okresného súdu Banská
Bystrica) vyplýva, že súdny exekútor JUDr. S., telefonicky oznámil tomuto súdu, že
poverenie č. 5102069999 zo dňa 11. 9. 2009, ktoré bolo uvedené v upovedomení o začatí
exekúcie EX 6951/2009, bolo vydané Okresným súdom Bratislava II. Omylom bol
nesprávne uvedený Okresný súd Banská Bystrica. Okresnému súdu Bratislava II, ako súdu
príslušnému na vybavenie podania Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č. 16 Co 97/2010
bolo preto preposlané uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 5 Cdo 203/2009 zo dňa 24. 3.
2010 k ďalšiemu úradnému postupu podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku.
Z podania žalobcu zo dňa 03. 05. 2010 krajský súd zistil, že navrhovateľ dňa 19. 04.
2010 uzavrel so spoločnosťou C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom registri
Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke... Zmluvu o postúpení pohľadávky, na
základe ktorej navrhovateľ ako postupca postúpil svoju pohľadávku vo výške 1.394.144,59
€ (42.000.000,- Sk) voči odporcovi, ktorej uplatňovanie je predmetom tohto súdneho
konania, na spoločnosť C., spol. s r.o. ako postupníka, a to s účinnosťou ku dňu podpisu
uvedenej Zmluvy o postúpení pohľadávky. V súčasnosti je tak vlastníkom súdne
uplatňovanej pohľadávky spoločnosť C., spol. s r.o. so sídlom Š., zapísaná v obchodnom
registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke...
Žalobca s poukazom na ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podal návrh,
aby súd pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ: B., spol. s r.o., so sídlom B.,
spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro,
vložka..., a do konania na jeho miesto vstúpil ako navrhovateľ C., spol. s r.o. so sídlom Š.,
zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu v Trnave, oddiel Sro, vo vložke...
Krajský súd sa oboznámil so zmluvou postúpení pohľadávky uzavretej medzi
žalobcom a spoločnosťou C., spol. s r.o. so sídlom Š., ktorú účastníci uzatvorili 19. 04.
2010, a ktorou v zmysle čl. 2 bod 1. postúpil žalobca, ako veriteľ, svoju pohľadávku voči
dlžníkovi, žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR
v celkovej výške 1.394.144,59 € (42 000 000 Sk) a jej celého samostatne uplatňovaného
príslušenstva v prospech postupníka C., spol. s r. o., ktorý predmetnou zmluvou túto
pohľadávku od žalobcu (postupcu) „kúpil do svojho vlastníctva“ a preberal a zaviazal sa za
ňu zaplatiť bližšie nešpecifikovanú odplatu za postúpenie. Zmluva nadobudla platnosť
a účinnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami (článok 6. bod 6. zmluvy).
Podaním zo dňa 28. 04. 2010 postupník spoločnosť C., spol. s r.o. oznámil, že do
konania vstupuje ako účastník na strane navrhovateľa podľa § 92 ods. 3 O.s.p..
Podľa § 216 ods. 1 O.s.p. v ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie
konanie neplatia.
Podľa § 92 ods. 1 až 4 O.s.p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania
vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má
vystupovať na strane navrhovateľa. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť,
s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa
koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené,
alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,
na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie
návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku
2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho,
kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na
začatie konania zostávajú zachované. Za súhlasu účastníkov môže súd pripustiť, aby
navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak
má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto
vstúpiť.
Návrhu na zmenu účastníka konania sa rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je
odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 a contrário). Z povahy sporu, o ktorý ide, ako i zo slov
„môže súd pripustiť“ vyplýva, že k zámene účastníka konania je potrebný návrh niektorého
z doterajších účastníkov konania. K zámene dôjde, až keď súd zámenu pripustí. Pokiaľ ide
o zámenu v osobe žalobcu, musí so zámenou prejaviť súhlas nielen doterajší žalobca, ale
k zámene musí dať súhlas tiež nový žalobca a prehlásiť, že vstupuje do konania namiesto
neho; pretože žalovaný môže mať záujem na tom, aby v danom prípade bolo meritórne
rozhodnutej, tiež o jeho právnom vzťahu k doterajšiemu žalobcovi, je k zámene v žalobcovej
osobe potrebný súhlas žalovaného. Rozšírenie účastníkov konania v odvolacom konaní nie
je prípustné. Od zámeny účastníka konania je potrebné odlíšiť procesné nástupníctvo,
univerzálnu sukcesiu, ktorá je možná – a nutná – bez akýchkoľvek obmedzujúcich
podmienok, a to i tam, kde by inak možná nebola. V tomto prípade hovoríme – z procesného
hľadiska – o procesnom nástupníctve. Univerzálnou sukcesiou nastáva prechod práv, kedy
k zmene účastníka síce dôjde, ale o tejto zmene nerozhoduje a nie je potrebný žiaden súhlas.
Vychádzajúc z hore uvedeného názoru, preto, aby nedošlo na strane žalobcu
k odňatiu jeho práva konať pred súdom, krajský súd rozsudok okresného súdu,
predovšetkým z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Povinnosťou okresného súdu bude rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania
na strane žalobcu zo dňa 03. 05. 2010 (č.l. 482 spisu). Okresný súd sa procesne vyporiada
aj s oznámením spoločnosti C., spol. s r.o., ktorá oznámila že „vstupuje do príslušného
konania ako účastník na strane navrhovateľa“.
K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd skutočnosť, že Najvyšší súd SR
sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s otázkou singulárnej sukcesie na strane
navrhovateľa. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou C.,
spol. s r.o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici.
V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B., spol. s r. o..
Po zrušujúcom rozhodnutí najvyšším súdom však žalobca žalovanú pohľadávku postúpil
v celom rozsahu. Krajský súd by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto
procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Predmetom konania v danej veci bolo zaplatenie sumy 42.000.000,- Sk škody
z ušlého zisku vzniklého žalobcovi, ako prenajímateľovi pozemku, zo zmluvy o nájme, potom
ako spoločnosť N, s. r. o., B., odstúpila ako nájomník od Zmluvy o nájme nehnuteľností,
uzavretej medzi žalobcom a touto spoločnosťou dňa 05. 11. 2002. Žalobca tvrdil, že
nájomník nájomný vzťah k ukončil odstúpením od zmluvy dôvodu zrušenia územného
rozhodnutia Okresného úradu v B., odbor životného prostredia č. ČSPH 2001/02123/8KB
zo dňa 04. 07. 2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice pohonných hmôt (ďalej ČSPH)
nálezom Ústavného súdu SR č. II. ÚS 22/02-117 dňa 16. 04. 2003. Žalobca pôvodne vyvodil
zodpovednosť žalovaného - SR, v zastúpení Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja
z ust. § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. a to z titulu nezákonného rozhodnutia
správneho orgánu, neskôr právny dôvod rozšíril na nesprávny úradný postup správneho
orgánu pri jeho vydávaní. Škodu v sume 42.000.000,- Sk žalobca uplatňoval ako ušlý zisk
dôvodiac, že v dôsledku odstúpenia nájomcu od nájomnej zmluvy žalobca ako prenajímateľ
nezískal, a v budúcnosti ani nezíska, ročné nájomné po 1.200.000,-Sk za 35 rokov
dohodnutého nájmu v celkovej sume 42.000.000,- Sk.
Nárok žalobca uplatňoval proti žalovanému, ako ústrednému štátnemu orgánu, do
pôsobnosti ktorého patrí príslušné odvetvie štátnej správy v zmysle ust. § 25 ods. 2 a § 9
ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. potom, ako v predbežnom prerokovaní tento ústredný orgán žiadosti
žalobcu o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, nevyhovel.
O návrhu žalobcu bolo prvýkrát vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom okresného
súdu dňa 26. 5. 2006. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 42.000.000,- Sk náhrady škody, titulom ušlého zisku, vyplývajúcej
z nesprávneho úradného postupu štátu, keď prekvalifikoval právny dôvod uplatnenej škody
na škodu spôsobenú správnym orgánom pri jeho nesprávnom úradnom postupe. Nárok
žalobcu súd prvého stupňa posúdil podľa § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/69 Zb. z titulu náhrady
škody vzniklej žalobcovi nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Na základe
odvolania žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici tento rozsudok okresného súdu
uznesením č. k. 16 Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pretože zistil, že žalovanému bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
okresný súd pre priznanie nároku žalobcu vychádzal zo skutočností, nikým netvrdených
a ktoré boli súdom ako právny dôvod vyhodnotené až v odôvodnení rozsudku. Krajský súd
rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z procesných dôvodov. Vo svojom zrušujúcom uznesení podrobne rozviedol,
na základe čoho je potrebné rozlíšiť dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci a podľa toho čoho je potrebné
kvalifikovať nároky uplatnené podľa §§ 1 až 17 zák. č. 58/69 Zb. a podľa § 18 a 19 tohto
zákona, keď prvotnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je existencia zrušeného rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán
aplikuje všeobecné pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad, a rozhoduje tak
o oprávneniach a povinnostiach individuálnych subjektov. Druhá forma objektívnej
zodpovednosti štátu podľa §§ 18 a 19 sa spája s nesprávnym úradným postupom, ktorým je
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci činnosti rozhodovacej,
avšak neodrazia sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia.
Krajský súd v zrušujúcom uznesení jednoznačne konštatoval, že ak stavebné konanie
trpelo vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho
konania, prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a nešlo
v tomto smere o nesprávny úradný postup.
V danej veci prvýkrát rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 Co/182/2006-219 dňa
14. 09. 2006. Z procesného dôvodu prvý rozsudok okresného súdu vydaný vo veci, podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalších konanie. Ako procesný dôvod
krajský súd konštatoval, že „až z napadnutého rozsudku sa odporca dozvedel že okresný súd
vyvodil iný právny záver a ako dôvod pre priznanie nároku navrhovateľa vychádzal
zo skutočností, nikým netvrdených a ktoré boli súdom vyhodnotené až dôvodov rozsudku.
V tomto štádiu už odporca nemal možnosť zaujímať k nim stanoviská a navrhovať dôkazy
na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj ich právnej relevantnosti
vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníkov
v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania zákonného princípu účastníka
konania, zakotvených v Občianskom súdnom poriadku, napr. v jeho oprávnení robiť
prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci
a pod. Odporcovi teda bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zároveň vyslovil
jednoznačný právny názor, že pokiaľ stavebné konanie Okresného úradu B. pri vydávaní
územného rozhodnutia trpelo vadami, spočívajúcimi v tom, že nebolo konané so všetkými
účastníkmi konania, táto vada sa prejavila v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a
preto v tomto smere nešlo o nesprávny úradný postup. Záverom v zrušujúcom uznesení
krajský súd uviedol, že ak by okresný súd zistil to, že nárok navrhovateľa čo do základu je
daný, mohol by vyhovieť návrhu iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase
rozhodovania súdu. Krajský súd v tomto zrušujúcom uznesení teda nekonštatoval, „že
žalobca spĺňa nárok na náhradu škody“. Takýto záver nevyplýva ani z dôvodov druhého
rozhodnutia krajského súdu, rozsudku č. k. 16 Co/114/07-344 zo dňa 27. 09. 2007. Naopak,
krajský súd na str. 350 spisu v dôvodoch iba konštatoval, že „pokiaľ potom navrhovateľ
svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, ktoré bolo zrušené, a nárok podá na súd I. st. potom, ako jeho žiadosti
o predbežné prerokovanie odporcom nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre
uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem
preukázal, že mu škoda vznikla. V závere tohto rozsudku je uvedené, že „navrhovateľovi
podľa názoru krajského súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah
štátu k náhrade škody navrhovateľa súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. Oboznámením
sa s obsahom dôvodov oboch zrušujúcich rozhodnutí NS SR krajský súd konštatuje, že ani
v jednom z týchto rozhodnutí nie je vyslovený záväzný právny názor, že žalobcovi škoda
vznikla, a ak áno, je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
štátu.
Krajský súd k zákonným podmienkam náhrady škody z nezákonného rozhodnutia
štátu opätovne zdôrazňuje:
Podľa § 2 zák. č. 58/69 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným
rozhodnutím, vydaným v tomto konaní.
Podľa § 3 tohto zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok
na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil
možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo
sťažnosť. Tak, ako je vyššie uvedené prvotnou podmienkou zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až 17 zákona (špecifickou súčasťou je
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe alebo treste) je
existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje všeobecné pravidlo
právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o oprávneniach a povinnostiach
individuálnych subjektov. Zákon neobsahuje žiadny negatívny výpočet dotknutých
rozhodnutí, teda sa vzťahuje na akýkoľvek akt aplikácie práva, vrátane rozhodnutí
procesného charakteru vydávaného v priebehu konania. Je pritom irelevantné, či ide
o výrok vo veci samej, alebo či ide o nezákonné rozhodnutie procesnej povahy, ktorým bola
spôsobená škoda. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu však podľa § 4 zák. č.
58/69 Zb. je, aby právoplatné, alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie,
bolo ako nezákonné zrušené, prípadne zmenené. Skutočnosť, že konanie vedené orgánom
štátu pri výkone jeho právomoci vyústilo v rozhodnutie, ktorého sa účastníci domáhajú,
sama o sebe nevylučuje zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/69 Zb. za škodu spôsobenú
v priebehu takéhoto konania nezákonným rozhodnutím procesného charakteru, prípadne
nesprávnym úradným postupom.
Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať
podmienky uplatnenia nároku žalobcu z hľadiska ust. § 3 zák. č. 58/69 Zb., a nie § 18 tohto
zákona.
Krajský súd, s ohľadom na celkové okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu
I. stupňa dospel k záveru, že na strane žalobcu existujú také skutočnosti, pre ktoré je možné
vec posúdiť z hľadiska okolností hodných osobitného zreteľa ku ktorým došlo tým, že
ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva
zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom žalobca svoj nárok odvodzoval zo
zodpovednosti štátu za škodu, vzniklú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré
bolo zrušené, a žalobca podal na súd I. stupňa po tom, ako jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie žalovaným nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre uplatnenie
náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 tohto zákona, ak by ovšem preukázal že mu
škoda vznikla.
Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20. februára 2007 (č. l.
292 spisu) vo veci samej pri otázke zisťovania vzniku škody vec posúdil z hľadiska aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu a existencie škody mu vzniklej, vychádzajúc zo zistenia zániku
nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 OZ a § 43c ods. 1 až 34 OZ. V rozsudku ktorým bol
ale Najvyšším súdom SR zrušený z procesných dôvodov, dospel k záveru, že medzi žalobcom
a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. 04. 2003. Preto podľa § 671
ods. 1 OZ bol nájomník povinný platiť nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď
medzi žalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo
aj k zániku povinnosti nájomníka platiť žalobcovi ročné nájomné. Preto, ak žalobcovi
vo vzťahu spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5 nájomnej zmluvy o platení
nájomného, je bezzákladný aj nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému. Krajský
súd vyslovil názor, že žalobcovi na základe zániku povinnosti nájomníka platiť nájomné,
nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku predstavujúceho budúce
platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu. Najvyšší súd SR v dôvodoch svojho
rozsudku, k tomuto záveru odvolacieho súdu uviedol, že sa „zaoberal právnymi
skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania, nejavia byť
právne relevantné.“.
Z uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že posledné rozhodnutie krajského súdu
bolo zrušené z procesných dôvodov, keď krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa
bez nariadenia pojednávania, čím odňal účastníkom konania možnosť vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom. Najvyšší súd konštatoval, že dovolateľmi napadnutý rozsudok
nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých
záverov odvolacím súdom. K dovolacím dôvodom obidvoch strán nezaujal žiadne právne
záväzné stanovisko, ktorým by bol krajský súd, vychádzajúc z dovolacích návrhov žalobcu
aj žalovaného, ako aj návrhov žalovaného na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom
oboch konateľov spoločnosti žalobcu, P. B. a Ing. I. H., výsluchom svedkov – konateľov
spoločnosti A., s.r.o., P. M. a I. O., ako aj výsluchom konateľky spoločnosti C., spol. s r.o.,
Mgr. Art. L. R.
Krajský súd k horeuvedenému záveru podľa názoru NS SR nemal zistený skutkový
stav, pretože nezopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a nevykonal iné
dokazovanie. Žalovaný sa takéhoto dokazovania opätovne domáhal v podaní došlom
krajskému súdu po vydaní uznesenia najvyššieho súdu. Navrhnuté dokazovanie presahuje
rámec možnosti odvolacieho súdu. Preto krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorý nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie
škody a jej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu, zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie dokazovanie vo veci. K takémuto postupu súdu odvolacieho
dochádza aj preto, že Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku k ušlému zisku ako
škode vzniklej žalobcovi a k tejto dovolacej námietke oboch dovolateľov žiadne stanovisko
nezaujal a nevyslovil žiaden záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný.
Krajský súd sa preto v celom rozsahu pridržiava svojho právneho názoru vysloveného
v zrušujúcom uznesení č. k. 16 Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006. V podrobnostiach na
dôvody v tejto časti uznesenia poukazuje a opätovne uvádza, že okresný súd mal zisťovať
vznik škody žalobcu ako ušlého zisku, ku dňu rozhodovania súdu, ak vôbec zistí existenciu
škody ako takej. Krajský súd zdôrazňuje, že žalobca si nemôže úspešne uplatniť nárok na
náhradu škody, ktorá by mu mala vzniknúť až v budúcnosti. Cena nájmu bola v bode 5
nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou N., spol. s r.o. ako účastníkmi
nájomného vzťahu explicitne zakotvená tak, že nájomné malo byť splatné vždy k 05. 11.
kalendárneho roka s tým, že nájomné za prvý rok užívania pozemkov malo byť splatné dňa
05. 11. 2003. Preto nárok žalobcu čo do výšky náhrady škody ako ušlého zisku by mohol
predstavovať iba plnenie ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu, ale iba v
prípade, ak sa zistí, že takáto škoda je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
štátu.
Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne
vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia
Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.
Zodpovednou štátu je objektívna (bez ohľadu na zavinenie). Predpokladom je
súčasné splnenie troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Pretože zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody ani neupravuje rozsah
jej náhrady, treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho
zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá
a) nastala v majetkovej sfére poškodeného,
b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a
c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje
majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie
je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekázané zväčšenie alebo
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti (v prejednávanej veci
v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu).
Otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky je potrebné vždy posúdiť so zreteľom na
konkrétne okolnosti toho – ktorého prípadu a reálne možnosti plnenia. V danej veci výšku
majetkovej ujmy, ako ušlého zisku žalobcu, ktorá prípadne vznikla nezákonným
rozhodnutím, nie možné bez ďalšieho stotožniť s plnením titulom budúceho nájomného za
obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak, ako to žiadal žalobca.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného,
ktorý poukázal na okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, časové
obdobie, kedy k čomu došlo a neexistenciu stavebného povolenia pre stavbu čerpacej
stanice, z ktorého bolo možné odvodzovať aj plnenie spoločnosti N., s.r.o., titulom
nájomného pre žalobcu. Ďalšiu okolnosť, ktorú bolo v danej veci potrebné zohľadniť je, že
s ohľadom na predimenzovanie čerpacích staníc PH, už postavených v danej lokalite, a zisk,
z toho pre túto spoločnosť plynúci, by bolo možné ťažko očakávať platenie nájomného
spoločnosťou N., s.r.o., žalobcovi za celú dobu dohodnutého nájmu 35 rokov.
Nezanedbateľnou okolnosťou je aj to, že žalobca nehnuteľnosť, následne odpredal, a to za
neporovnateľne nižšiu sumu, ako predstavovalo žalované nájomné.
Podľa § 3 OZ, výkon práva povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej
samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv
z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili
predovšetkým ich dohodou.
K dôvodom svojho zrušujúceho uznesenia zo dňa 14. 09. 2006 (č. l. 219 spisu
a nasl.), s ktorými sa krajský súd opätovne stotožňuje a na ne poukazuje a v podrobnostiach
na ne odkazuje, dodáva:
Na podklade žalôb na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov je možné poskytnúť ochranu za
predpokladu súčasného splnenia troch podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Z ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004,
a ktorým bol zrušený zákon č. 58/69 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa
spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným
rozhodnutím štátu ešte pred 1. júlom 2004, správne vec súd prvého stupňa posudzoval
podľa zákona č. 58/1969 Zb. Krajský súd už raz poukázal vo svojich rozhodnutiach na
skutočnosť, že zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonné rozhodnutie štátnych
orgánov, majúcich za následok škodu, má charakter občianskoprávnej zodpovednosti.
Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonu zákonom špeciálnym, preto
pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia
Pojem škody zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej
náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy
(§ 442 OZ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá: 1. nastala v majetkovej sfére
poškodeného, 2. je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a 3. je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné
znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného, oproti stavu pred škodnou
udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci
do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový
prospech (prekázané zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý
bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku
škodnej udalosti. Ušlý zisk teda je v podstate ušlým majetkovým prospechom koho a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný
vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými
dvoma základnými podmienkami.
Vznik škody, vrátane jej rozsahu, nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať
medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Ide o reťazec príčin, ktorý začína
nezákonným rozhodnutím, pokračuje následne vyvolanými príčinami, ktoré spôsobia škodu.
Reálna (majetková) hodnota žalovanej istiny nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého
súboru okolností, vplývajúcich na možnosť, napr. aj uspokojiť vymáhanú pohľadávku,
v neposlednej rade aj od solventnosti pôvodného povinného a jeho možnosti uspokojiť
pohľadávku žalobcu zo svojho majetku. V tomto smere krajský súd uvádza, že inú majetkovú
hodnotu by malo súdom prisúdené peňažné plnenie, ktoré by veriteľ mohol pri výkone
rozhodnutia bez problémov uplatniť napr. voči bonitnému dlžníkovi a úplne inú hodnotu by
mala ak dlžník v čase realizácie práva na plnenie z titulu existujúcej zmluvy už nemá
majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku veriteľa plniť.
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou zákon č. 58/69 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva
druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide
o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina
ju vyvolala. Pritom nie rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny
a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/92).
Príčinou vzniku škody nie skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/79).
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom
niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť
však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je
totiž priamo „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednou za škodu.
Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo povinnosťou
okresného súdu skúmať, či nezákonné rozhodnutie správneho orgánu bolo tak významným
článkom reťazca príčin a následkov, z ktorých by vznikla škoda, ktorú si žalobca uplatňuje.
Krajský súd dáva do pozornosti sled relevantných príčin a následkov nezákonného
rozhodnutia a predovšetkým vzniku, dĺžky trvania a spôsobu ukončenia nájomného vzťahu
medzi žalobcom a spoločnosťou A., z ktorého by bolo dôvodné zisťovať, v akom rozsahu sa
zmenšil majetok žalobcu, ktoré zmenšenie ako škodu žalobou uplatňuje. Z dosiaľ
vykonaného dokazovania však krajský súd nemá dôvod konštatovať, že žalobca preukázal
existenciu legitímneho očakávania svojho vlastníckeho práva.
Krajský súd poukazuje na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, na ochranu majetku a výklad troch pravidiel
všeobecnej povahy, vyjadrených ako princíp pokojného užívania majetku, možnosť zbavenia
majetku pri splnení určitých podmienok a priznania štátu, okrem iného možnosť upraviť
užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom na základe zákonov, ktorých prijatie
považuje pre tieto účely za potrebné. Tri pravidlá ochrany majetku navzájom súvisia. Je ich
potrebné interpretovať vo svetle všeobecného princípu pokojného užívania majetku.
Z praktického hľadiska to ale najmä znamená, že pri posudzovaní ktoréhokoľvek pravidla
súd sleduje, či namietaný zásah bol v súlade so spravodlivou rovnováhu medzi verejným
záujmom a požiadavku ochrany individuálnych práv. Vlastníci majetku v modernej
spoločnosti podliehajú aj množstvu iných opatrení a obmedzení, ktoré v konečnom dôsledku
zasahujú do ich výkonu vlastníckeho práva. Z hľadiska spravodlivosti to neznamená, že je
nevyhnutné odškodňovať majiteľa za prípadné výnosy, ktoré by mohol dosiahnuť v prípade,
ak by v danej oblasti nebola plánovaná žiadna výstavbou.
Krajský súd poukazuje na definíciu majetku zakotvenú v tomto článku, z ktorého však
okrem iného aj vyplýva, že rozsah ochrany vlastníckeho práva podľa tohto článku je
autonómny a nezávisí od rozsahu ochrany podľa vnútroštátneho práva. Jedna
z najznámejších koncepcií, rozširujúca tradičný pojem vlastníctva, je koncepcia tzv.
legitímnych očakávaní. Tradičný rozsah ochrany vlastníckeho práva sa vzťahuje na majetok
existujúci. Legitímne očakávanie svojím charakterom zodpovedá právu chránenému
predmetným článkom. Legitímny cieľ všeobecného záujmu podľa tretieho pravidla spočíva
v zosúladení užívania pozemku s právnymi predpismi zaručujúcim ich ochranu životného
prostredia. Je potrebné posúdiť primeranosť zásahu.
V danej veci sa žalobca po zrušení nezákonného rozhodnutia Ústavným súdom SR
ani nepokúsil požiadať o vydanie nového územného rozhodnutia, vôbec nepožiadal
o vydanie stavebného povolenia v súlade so zákonom. Naopak, dohodol sa na zrušení
nájomnej zmluvy.
Krajský súd poukazuje na prípad Pine Valley a ostatní proti Írsku, 1991, prípad
Groppera Radio AG a ostatní, 1990, v ktorých dôležitý problém, ktorý musel Súd vyriešiť
spočíval v otázke, či v tomto prípade oprávnenie stavať na pozemku na základe udeleného
stavebného povolenia má charakter práva chráneného článkom 1 Protokolu č. 1. Kladná
odpoveď Súdu bola zdôvodnená skutočnosťou že spoločnosť P. kúpila pozemok s úmyslom
výstavby nehnuteľností na ňom, stavebné povolenie bolo riadne zaregistrované vo verejných
záznamoch a platné. Až do rozhodnutia Najvyššieho súdu mohli teda sťažovatelia legitímne
očakávať, že môžu rozvíjať svoje aktivity v súlade s týmto povolením. Zrušujúci rozsudok
Najvyššieho súdu teda zasiahol do práva – legitímneho očakávania, ktoré svojím
charakterom zodpovedá právu chránenému predmetným článkom. Súd však túto situáciu
neposúdil ako zbavenie majetku v zmysle druhého pravidla, ale ako situáciu spadajúcu do
režimu tretieho pravidla. Zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu totiž skonštatoval, že
ministerstvo pri vydávaní stavebného povolenia prekročilo svoju právomoc a na jeho
vydanie nebolo vôbec oprávnené. Tento rozsudok bol teda vynesený za účelom dosiahnutia
užívania pozemku súlade s platnými zákonmi. Napriek tomu, že došlo k podstatnému
zníženiu hodnoty pozemku, tento sa nestal úplne bezcenným (existovali i alternatívne
spôsoby jeho využitia) a neskôr bol i predaný na trhu nehnuteľností. Legitímni cieľ
všeobecného záujmu podľa tretieho pravidla spočíval podľa názoru Súdu v zosúladení
užívania pozemku s právnymi predpismi zaručujúcich ochranu životného prostredia.
Zostávalo posúdiť primeranosť tohto zásahu. Sťažovateľ namietal, že vzhľadom na
neexistenciu náhrady škody, či možnosti opätovného vydania stavebného povolenia v súlade
so zákonom a so spätnou účinnosťou nemožno pokladať tento zásah za primeraný
sledovanému cieľu. Rozsudok najvyššieho súdu mal podľa Súdu zabezpečiť správnu
aplikáciu relevantných právnych predpisov ministerstvom vo všeobecnosti – nielen pokiaľ
ide o sťažovateľov. Súd použil častý argument, že išlo situáciu, ktorá obnášala prvok
určitého rizika tým skôr, že sťažovatelia vedeli nielen o územnom pláne, ale aj o pozícií
dublinskej mestskej rady voči akýmkoľvek zmenám voči tomuto plánu, ktorý v danej oblasti
nepočítal so stavebným rozvojom. S ohľadom na túto skutočnosť Súd nedospel k záveru, že
by zrušenie stavebného povolenia vydaného ministerstvom bez akéhokoľvek odškodnenia
sťažovateľov bolo možné považovať za neprimerané. Preto v danom prípade nedošlo
k porušeniu uvedeného článku.
Súd vyslovil právnu vetu, že neuznáva existenciu legitímnych očakávaní ako
vlastníckeho konceptu v prípade, že pôvodné vlastnícke právo sa efektívne nevykonávalo po
dlhú dobu a v prípade uplatňovania podmienečného práva, ak príslušná podmienka nebola
splnená (nižšie uvedených prípad Ladislav a Aurel Brežní proti Slovensku, 1996).
Keďže v danej súdenej veci Najvyšší súd SR dosiaľ nevýslovný jednoznačný právny
názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, krajský súd sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol
zrušujúcom uznesení č. k. 16 Co 182/2006-219 zo dňa 14. 09. 2006, a z ktorých vyplýva
predovšetkým potreba zistiť, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Ak by totiž došlo k ukončeniu
nájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou N., s.r.o. dohodou, nevznikli by
žalobcovi nároky vyplývajúce z platenia nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej zmluvy.
Nájomné je podľa § 671 ods. 1 OZ povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného
vzťahu. V takom prípade by akýkoľvek nárok žalobcu voči žalovanému bol bezzákladný,
pretože by žiadna škoda žalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia
treba posúdiť žalobný návrh žalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania
nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku
a ochrane majetku vlastníka v zmysle Článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práva základných slobôd.
V konaní na súde prvého stupňa bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom z
listín v spise sa nachádzajúcich vyplýva, že žalobca mal obdobnú nájomnú zmluvu
uzatvorenú so spoločnosťou S. Pre prijatie ústavnej sťažnosti však táto spoločnosť od
nájomnej zmluvy odstúpila práve s poukazom na širšie právne a spoločenské okolnosti,
ktoré prípravu výstavby čerpacej stanice sprevádzali. Z obsahu spisu dosiaľ nebolo zistené,
aký skutočný dôvod viedol účastníkov k uzavretiu nájomnej zmluvy, keď všeobecne známe
a medializované problémy okolo čerpacej stanice, musel byť nájomníkovi N., s.r.o. známe.
Preto z hľadiska legitímneho očakávania je potrebné bezpodmienečne zistiť, aké dôvody
viedli žalobcu a nájomníka k tomu, že nepožiadali o vydanie nového územného rozhodnutia
a prečo nedošlo k vydaniu nového stavebného povolenia na predmete nájmu a s tým
súvisiaceho ďalšieho správneho postupu pri vydávaní územného a stavebného rozhodnutia.
Za hľadiska činnosti alebo nečinnosti žalobcu je potrebné takisto posudzovať legitímne
očakávanie rozšírenia vlastníctva žalobcu.
Okresný súd ďalšom konaní doplní dokazovanie naznačeným smerom. Opätovne
vypočuje svedkov podľa návrhu žalovaného, a to nielen vo vzťahu k preukázaniu existencie
škody, ale aj na kauzálny nexus a s tým súvisiace legitímne očakávanie rozšírenia
vlastníctva žalobcu. Iba v prípade, že zistí, že sú splnené všetky tri zákonné podmienky pre
náhradu škody podľa § 2 a 3 zákona č. 58/69 Zb., bude skúmať, či nárok žalobcu je
dôvodný v celom rozsahu.
K výške škody krajský súd opätovne poukazuje na svoj jednoznačne vyslovený právny
názor, že z hľadiska ušlého zisku si žalobca nemôže úspešne uplatňovať nárok na náhradu
škody, ktorá by mu mohla vzniknúť až v budúcnosti. Iba ak by okresný súd zistil, že základ
nároku je daný, žalobcovi vznikla škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu by mohol vyhovieť žalobe a priznať žalobcovi ušlý zisk iba
do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.
Vychádzajúc z horeuvedeného krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.»
13. Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či zodpovedá ústavne
konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu,
podľa ktorého za daného procesného stavu bolo namieste vo veci rozhodnúť tak, že krajský
súd zruší rozsudok okresného súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, ako aj to, či takýmto
jeho postupom nedošlo k nerešpektovaniu už prv vysloveného záväzného právneho názoru
najvyšším súdom.
14. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, krajský
súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.
Argumentoval tým, že takýto jeho postup je nevyhnutný s ohľadom na skutočnosť, že
v priebehu odvolacieho konania bol krajskému súdu doručený návrh na pripustenie zmeny
účastníka na strane žalobcu, o ktorom patrí v záujme zachovania práv účastníkov rozhodnúť
okresnému súdu [„Preto, aby nedošlo na strane žalobcu k odňatiu jeho práva konať pred
súdom, krajský súd rozsudok okresného súdu, predovšetkým z procesných dôvodov zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Povinnosťou okresného súdu bude
rozhodnúť o návrhu žalobcu na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 3. 5.
2010(...) K tomuto procesnému postupu viedla krajský súd (aj) skutočnosť, že Najvyšší súd
SR sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal sa otázkou singulárnej sukcesie na strane
navrhovateľa (hoci) mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou
C., spol. s r.o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane navrhovateľa B.,
spol. s r.o. (...) Krajský súd v by svojím rozhodnutím obišiel inštančný postup. Preto z tohto
procesného dôvodu rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“].
Ďalej krajský súd odôvodnil svoj postup tým, že okresnému súdu bolo potrebné
uložiť doplniť dokazovanie opakovaným výsluchom oboch konateľov sťažovateľa,
konateľov spoločnosti A., s. r. o., a konateľa spoločnosti C., s. r. o., ktorých navrhoval
vypočuť žalovaný [„vychádzajúc z(...) návrhov žalovaného na doplnenie dokazovania
opätovným výsluchom oboch konateľov spoločnosti žalobcu, P. B. a Ing. I. H., výsluchom
svedkov - konateľov spoločnosti A., s.r.o., P. M. a I. O. ako aj výsluchom konateľky
spoločnosti C., spol. s r.o., Mgr. Art. L. R., (keďže) navrhnuté dokazovanie presahuje rámec
možnosti odvolacieho súdu(...) krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý
nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu k otázke zisťovania existencie škody a jej
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie dokazovanie vo veci.“]. Potrebu doplnenia dokazovania a predmet výsluchu svedkov
krajský súd v súvislosti s uložením tejto povinnosti okresnému súdu vysvetlil takto:
„Opätovne vypočuje svedkov podľa návrhu žalovaného, a to nielen vo vzťahu k preukázaniu
existencie škody, ale aj na kauzálny nexus a s tým súvisiace legitímne očakávanie rozšírenia
vlastníctva žalobcu.“
Napokon krajský súd nevyhnutnosť zrušenia rozhodnutia okresného súdu a vrátenia
veci okresnému súdu odôvodnil aj tým, že pri takomto postupe vychádzal zo zrušujúceho
rozhodnutia najvyššieho súdu [„Krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc zo zrušujúceho
uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým je viazaný(...) podľa § 221 ods. 1 písmeno f/ a h/
O.S.P. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu podľa odseku 2 tohto ustanovenia vrátil na
ďalšie konanie“].
15. Podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak... f)
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... h) súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav...
Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého
rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval
o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného
konania a dovolacieho konania.
Účelom a zmyslom kasačného oprávnenia odvolacieho súdu je napraviť také vady,
ktorými trpí konanie alebo rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nie je možné zhojiť
tým, že odvolací súd vo veci sám rozhodne.
V prípade vady podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP ide o situáciu, ku ktorej došlo
v konaní pred súdom prvého stupňa v čase do vydania jeho rozhodnutia, a to postupom
súdu alebo jeho rozhodnutím a došlo k nej vo vzťahu k účastníkovi konania. Odňatie
možnosti konať účastníkovi súdom prvého stupňa je taký postup súdu, ktorým účastníkovi
konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva.
O situáciu, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu, a preto nedostatočne zistil skutkový stav [§ 221
ods. 1 písm. h) OSP], môže ísť iba vtedy, keď sú splnené obe podmienky súčasne.
Nedostatočným zistením skutkového stavu v zmysle tohto ustanovenia nie je takýto prípad,
ak je dôsledkom neodstatočnej aktivity účastníka konania. Dôvodom na zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP nie je prípad, keď
prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, ale nepoužil správnu právnu normu alebo ju
nesprávne aplikoval, a ani prípad, ak použil správnu normu, ale nedostatočne zistil skutkový
stav.
V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom
výpočte § 221 OSP, odvolací nie je oprávnený prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pri svojom
rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že ak by o navrhovanej zmene účastníkov konania
podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP na strane žalobcu rozhodol sám v odvolacom konaní, odňal by
tým účastníkovi právo konať pred súdom. Nesprávnosť tohto názoru konštatoval v uznesení
sp. zn. 5 Cdo 2/2011 z 19. apríla 2011, keď uviedol: „Dovolací súd po preštudovaní spisu
dospel k záveru, že odvolací súd v danom prípade nepostupoval správne, keď o návrhu
žalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol a povinnosti rozhodnúť o tomto návrhu
uložil prvostupňovému súdu.“ (s. 14).
Významnejšia pre vec však je skutočnosť, že takouto argumentáciou nemožno
odôvodniť zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, pretože takýto postup prichádza do
úvahy iba v prípade, ak vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP trpí konanie pred súdom
prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie.
16. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že vykladať ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f)
OSP spôsobom, akým to urobil krajský súd, sa prieči jeho účelu a zmyslu.
17. Rovnako nepresvedčivo vyznieva aj odôvodnenie potreby zrušenia
prvostupňového rozhodnutia s ohľadom na nevyhnutnosť vykonať opakovaný výsluch
niektorých svedkov, ktorým má byť podľa názoru krajského súdu doplnené dokazovanie na
otázku „preukázania existencie škody, ale aj na kauzálne nexusu a s tým súvisiacich
legitímnych očakávaní rozšírenia vlastníctva žalobcu“. Takto totiž postupoval krajský súd
za situácie, keď dovolací súd výslovne dokazovanie takýchto skutočností označil v uznesení
sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 za také, „ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu
medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné“ (s. 11), a vyslovil aj právny názor
o danosti nároku žalobcu, ktorým je krajský súd viazaný.
Viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom
vyplýva z citovaného ustanovenia § 243d ods. 1 OSP. Samotný základ povinnosti
rešpektovať právny názor vyslovený nadriadeným súdom je súčasťou konceptu právneho
štátu, princípu ochrany základných práv a slobôd, ktorého súčasťou je aj princíp
preskúmateľnosti rozhodnutí. Slovenské občianske súdne konanie sa riadi kasačným
princípom (doplneným prvkami systému apelačného), ktorý je jedným z princípov civilného
procesu.
Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP stanovuje pre prípad, že v dovolacom konaní bolo
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, že odvolací súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Za dôvod
existencie tohto princípu považuje teória i súdna prax potrebu, aby bolo zabezpečené, že
právne závery dovolacieho súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie odvolacieho súdu
ich neopomenie.
Obsah pojmu „právny názor“ v ustanovení § 243d ods. 1 prvej a druhej vety OSP bol
definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že odvolací súd je viazaný názorom dovolacieho
súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má
byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom spočívali vady
v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
z akého dôvodu je potom rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje).
Pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke
ďalej postupovať.
Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, každý stupeň súdnictva
plní jemu zákonom určenú úlohu. Aj organizácia súdnictva musí garantovať naplnenie
základného práva účastníka občianskeho súdneho konania na súdnu ochranu. Aby sa tak
mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným. Úlohou dovolacieho
súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (napr.
§ 243b ods. 1 a 2 posledná veta OSP), pretože dovolací súd nemôže nahradiť v celom
rozsahu činnosť odvolacieho súdu prvého stupňa. Zmyslom ustanovenia § 243d OSP je
zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia
rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny
názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel
dovolacieho konania.
Občiansky súdny poriadok, ktorého súčasťou je aj ustanovenie § 243d OSP
ustanovujúce princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu, je
právnym predpisom, ktorý bezprostredne súvisí so základným právom na súdnu ochranu
a ktorého existenciu ústava (v čl. 46 ods. 1 ústavy) explicitne predpokladá („Každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde...“).
Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je
vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je
integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (Ústavní soud České republiky, PL. ÚS 37/03).
Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to
k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril právo podľa svojich predstáv
a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno takto vysvetľovať. Tomu
nasvedčuje aj samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sudca musí rozhodovať
v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný
rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto hranicou
stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania
zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona (II. ÚS 346/08).
Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v čl. 144 ods. 1 ústavy je len jedným
z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných
princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz
svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov)
právom (princíp legality). Princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom
dovolacieho súdu je potom legislatívnym premietnutím práve zákazu svojvôle a princípu
právnej istoty do súdneho rozhodovania. Tieto princípy musia byť zabezpečené tak, aby
bola vylúčená svojvôľa ktoréhokoľvek sudcu a aby bola garantovaná právna istota
účastníkov občianskeho súdneho konania.
18. Ako vyplýva z obsahu spisu vo veci sťažovateľa, v skoršom priebehu konania
v jednotlivých rozhodnutiach krajský súd a najvyšší súd uviedli okrem iného toto:
Najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k.
16 Co 114/07-344 z 27. septembra 2007, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,
že žaloba bola zamietnutá, v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra
2008, ktorým rozhodnutie krajského súdu zrušil, uviedol, že „z uvedeného (citácia a rozbor
ustanovení § 1 - 17 zák. č. 58/1969 Zb.) možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia,
ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu škody,
ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, tj vzniklo mu právo na plnenie. V predmetnej
veci sa javí, že podmienky, pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zák. č.
58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa
však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi
účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.“ (s. 11).
Krajský súd v rozsudku sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009, ktorým tentokrát
(opačne ako v skoršom svojom rozhodnutí) žalobe čiastočne vyhovel vychádzajúc z toho, že
sťažovateľ splnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody voči žalovanému (avšak
túto mu možno priznať iba za čas do rozhodnutia súdu) uviedol: „Vychádzajúc z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 19/2008(...) keďže krajský súd bol
viazaný názorom Najvyššieho súdu SR(...) dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu
škody titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania krajského súdu, t. j. za
obdobie roku 2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).“
Citovaná časť uznesenia najvyššieho súdu č. k. 16 Co 114/07-344 z 27. septembra
2007 je nepochybne vyslovením záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým bol
(a dosiaľ aj je) krajský súd viazaný. Ostatne, k takémuto pochopeniu tejto časti rozhodnutia
najvyššieho súdu dospel aj krajský súd, čo je nepochybne zrejmé z vyššie citovanej časti
jeho rozsudku sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009.
Najvyšší súd v nasledujúcom rozhodnutí o dovolaní (uznesenie č. k. 5 Cdo 203/2009-
451 z 24. marca 2010), ktorým rozsudok krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, uviedol, že „so zreteľom na to, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zrušil Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie“ (s. 12) a poukazujúc na ustanovenie § 243d OSP zdôraznil, že „ak dôjde
k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný.“.
Ako už bolo uvedené, pre odvolací súd je záväzný i právny názor spočívajúci v tom,
ako má po procesnej stránke ďalej postupovať. V situácii, keď s ohľadom na obsah
skoršieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 19/2008 zo 14. októbra 2008 možno
konštatovať, že v ňom bol vyslovený pre krajský súd záväzný právny názor, z ktorého
vyplýva, že nárok žalobcu je čo do základu daný a dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia boli
procesné pochybenia krajského súdu spočívajúce v dokazovaní viažucom sa na okolnosti,
z ktorých vyvodil krajský súd záver o tom, že v deň jeho rozhodnutia možno priznať
náhradu škody sťažovateľa iba do tohto dňa, a nie do budúcna, je úplne zrejmé s poukazom
na obsah uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 203/2009-451 z 24. marca 2010, že
povinnosťou krajského súdu je meritórne rozhodnúť vo veci po odstránení procesného
pochybenia, ktoré mu bolo vytknuté.
19. Ako však vyplýva z obsahu spisu, krajský súd sa v tejto situácii rozhodol
postupovať inak, a to navyše na základe úvah, ktoré neobstoja (z dôvodov ako sú už
uvedené). Nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu krajským súdom vyjadreného
v napadnutom rozhodnutí v tomto prípade porušuje princíp viazanosti odvolacieho súdu
právnym názorom dovolacieho súdu, ako aj zákaz svojvôle a princíp právnej istoty súdneho
rozhodovania. Postup krajského súdu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nesie preto
znaky svojvôle, a tým porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
20. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Keďže krajský súd uznesením č. k. 16 Co 97/2010-507 z 31. augusta 2010 porušil
označené práva sťažovateľa, ústavný súd zrušil toto jeho rozhodnutie a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu). S ohľadom na skutočnosť, že pre nápravu
porušených práv sťažovateľa postačuje zrušiť označené rozhodnutie krajského súdu,
ústavný súd osobitným výrokom tohto nálezu už nerozhodoval o zrušení uznesenia
najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 2/2011-546 z 19. apríla 2011.
21. Bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto náleze a meritórne rozhodnúť o odvolaní žalovaného proti rozsudku
okresného súdu, pričom predtým bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o návrhu
sťažovateľa na pripustenie zmeny v osobe žalobcu, to všetko v intenciách tohto nálezu
ústavného súdu.
Ústavný súd dáva osobitne do pozornosti krajskému súdu, že je viazaný nielen
právnym názorom vysloveným ústavným súdom v tomto náleze (§ 56 ods. 6 druhá veta
zákona o ústavnom súde), ale aj právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v jeho
rozhodnutiach v konaní sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a najmä v konaní sp. zn. 5 Cdo 19/2008
V.
22. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu
porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť
osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 7 000 €. Dôvodil
tým, že takéto rozhodnutie je namieste s ohľadom na celkovú dĺžku konania viac ako 69
mesiacov, dĺžku nečinnosti súdu, dĺžku rozhodovania o zmene účastníka konania (viac než
rok), ako aj s ohľadom na výrazne neefektívny postup súdu a predmet konania.
Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti prípadu sťažovateľovi nárok na
primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Keďže sťažovateľ dôvodil dĺžkou konania
a dĺžkou prieťahov v konaní, avšak v tejto časti jeho sťažnosť nebola prijatá na ďalšie
konanie, nemožno mu z týchto dôvodov nárok na primerané finančné zadosťučinenie
priznať.
23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. S poukazom na ustanovenie § 11
ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom vo výške 269,60 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania,
podanie sťažnosti) po 127,17 € a dva režijné paušály po 7,63 €.
Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma sa
zvyšuje o 20 % podľa § 27 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trov konania takto tvoria sumu 323,60 €.
Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku
rozhodnutia.
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
25. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012