Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/2/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu B., zastúpeného JUDr. M.

Š., proti ţalovanej S., o náhradu škody vo výške 1 394 144,59 €, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 31. augusta 2010, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 20. februára 2007,

č.k. -292 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 42 000 000 Sk

v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a trovy konania vo výške

1 301 668,50 Sk k rukám jeho právneho zástupcu. Vo veci rozhodol podľa § 18 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, keď dospel k záveru, ţe ţalobca preukázal existenciu

nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu

správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu

správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, ţe došlo ku znemoţneniu uplatnenia

jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej

zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy a to

vo výške 1 200 000 Sk x 35 rokov. Súd akceptoval uplatnený nárok ţalobcu na náhradu škody

čo do výšky z dôvodu, ţe pod pojmom škoda sa v občianskom, aj v obchodnom práve,

povaţuje skutočná škoda aj ušlý zisk a nahrádza sa celá škoda. V konaní bolo preukázané, ţe

ţalobca mal uzavretú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk

vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil, pre nemoţnosť

splnenia účelu nájomnej zmluvy, moţno potom povaţovať ušlé nájomné za celé obdobie, teda

za obdobie 35 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk ţalobcu. Podľa súdu prvého

stupňa z výkladu je zrejmé, ţe za nesprávny úradný postup

štátneho orgánu môţe byť povaţovaný aj jeho postup v konaní, ktorého výsledkom je

rozhodnutie, za podmienky, ţe toto rozhodnutie štátneho orgánu bolo zrušené po jeho

právoplatnosti iným štátnym orgánom výslovne z dôvodu, ţe bolo vydané na základe

nesprávneho úradného postupu a z tohto dôvodu je nezákonné, ako to bolo v tejto

prejednávanej veci. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody a zároveň ţalobca preukázal, ţe

sa snaţil o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody so ţalovanou, ale neúspešne.

Podľa názoru prvostupňového súdu boli splnené všetky podmienky preto, aby podľa § 18

bola ţalovaná zaviazaná na zaplatenie škody v celom rozsahu.

O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 27. septembra

2007, sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol

a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ţalobcovi podľa

názoru odvolacieho súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah štátu

k náhrade škody ţalobcu súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na celkové

okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe na strane ţalobcu

existovali také skutočnosti, pre ktoré bolo moţné vec posúdiť z hľadiska okolností hodných

osobitného zreteľa, ku ktorým došlo tým, ţe ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako

rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom

ţalobca svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniknutú nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené a nárok podal na súd potom, ako jeho

ţiadosti o predbeţné prerokovanie ţalovanou nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku

pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa , ak by

preukázal, ţe mu škoda vznikla. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej posúdil z hľadiska aktívnej legitimácie ţalobcu a existencie škody mu vzniklej,

vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu podľa

a a . Dospel k záveru, ţe medzi ţalobcom

a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. apríla 2003. Preto pokiaľ

podľa bol nájomník povinný platiť nájom iba počas

trvania nájomného vzťahu a keď medzi ţalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu

nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť ţalobcovi ročné

nájomné. Preto ak ţalobcovi vo vzťahu k spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5

nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok ţalobcu na náhradu škody

voči ţalovanému. Odvolací súd vyslovil názor, ţe ţalobcovi na základe zániku povinnosti

nájomníka platiť nájomné, nemohla vzniknúť ţiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku,

predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu rozsudkom zo 14. októbra

2008, sp.zn. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ). Odvolaciemu súdu vytkol, ţe z dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie). Poukázal v ďalšom na ustanovenia - a uviedol, ţe

z uvedeného moţno vyvodiť, ţe právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné

rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto

rozhodnutím spôsobená, t.j. vzniklo právo na plnenie. Konštatoval, ţe v predmetnej veci sa

javí, ţe podmienky, pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle

ţalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej

zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi

konania nejavia byť právne relevantné.

Krajský súd v Banskej Bystrici, po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom a vrátení mu

veci na ďalšie konanie, rozsudkom (v poradí tretím) z 19. marca 2009, sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi

222 399,25 € (6 700 000 Sk) v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania

nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj právny názor, vyslovený

v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. septembra 2006 č.k. -219, ktorého sa

v celom rozsahu pridrţiaval, a kde jednoznačne konštatoval, ţe ak stavebné konanie trpelo

vadami spočívajúcimi v tom, ţe nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho konania,

prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a nešlo v tomto smere

o nezákonný úradný postup. Týmto právnym názorom bol súd prvého stupňa viazaný, a preto

pokiaľ vyvodil vo svojom rozhodnutí zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom podľa , , rozhodol v rozpore

so zákonom ( ). Podotkol, ţe v uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd

naznačil moţnú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu z hľadiska ustanovenia , t.j. z hľadiska prípadu hodného

osobitného zreteľa, ak by ţalobca spĺňal podmienku, zakotvenú v ustanovení § 2 tohto

zákona. Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať

podmienky uplatnenia nároku ţalobcu podľa ustanovenia a nie

tohto zákona. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený

v zrušujúcom rozsudku, ktorým je odvolací súd viazaný a ktorý konštatoval, ţe ţalobca

pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle podmienky

naplnil, odvolací súd preto neuznal odvolacie dôvody ţalovanej právne relevantnými a mal

za to, ţe základ nároku ţalobcu je daný. Pokiaľ je základ nároku ţalobcu daný, spornou

zostala iba výška náhrady škody, ktorej sa ţalobca domáhal v sume 42 mil. Sk predstavujúcej

škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme

ušlého zisku vzniklej tým, ţe pre nezákonné rozhodnutie došlo ku znemoţneniu uplatnenia

jeho majetkového práva na mesačné nájomné splatné ročne vţdy 5. novembra, za obdobie 35

rokov z uzavretej nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou N. Súdu prvého stupňa tieţ

vytkol, ţe v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (viď zrušujúce

uznesenie zo dňa 14. septembra 2006 č.k. -219) opätovne vyhovel návrhu

ţalobcu v celom rozsahu a priznal ţalobcovi náhradu škody aj do budúcna, ako ušlého zisku

predstavujúceho nájomné ţalobcu za 35 rokov nájmu. Zdôraznil opätovne, ţe záver súdu

prvého stupňa o nahradení škody ţalobcovi voči štátu do budúcna je nesprávny, pretoţe

ţalobca sa domáhal zaplatenia tej škody, ktorá ţalobcovi, vychádzajúc zo splatnosti

nájomného ročne 1 200 000 Sk vţdy k 5. novembru kalendárneho roka, od roku 2009 ešte

nemohla ani vzniknúť. Vyslovil názor, ţe v danej veci výšku majetkovej ujmy, ako ušlého

zisku ţalobcu, ktorá prípadne vznikla nezákonným rozhodnutím, nie je moţné bez ďalšieho

stotoţniť s plnením titulom budúceho nájomného za obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak,

ako to ţiadal ţalobca. S prihliadnutím na všetky okolnosti, z ktorých je odvodzovaný nárok

ţalobcu na náhradu škody, konštatoval, ţe by bolo v rozpore s dobrými mravmi

a ustanovením , aby ţalovaná zaplatila ţalobcovi škodu, ktorú

uplatňoval v plnej sume nájomného, a uţ vonkoncom nie do budúcna za obdobie 35 rokov, t.j.

aţ do roku 2038. Odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR zistil, ţe tento nález

nadobudol právoplatnosť dňom 2. júna 2003. Konštatoval, ţe vychádzajúc zo zrušujúceho

rozsudku Najvyššieho súdu SR (v zmysle ktorého právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo

nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo ţalobcovi ako poškodenému právo na náhradu

škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo ţalobcu na plnenie dňom

2. júna 2003. Odvolací súd, viazaný názorom Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, ţe právo

ţalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku, mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania

odvolacieho súdu, t.j. za obdobie roku 2003 aţ do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).

Za rok 2003 potom ţalobcovi patrí náhrada škody ako ušlého zisku z nájomného za 7

mesiacov, za rok 2004 aţ 2008 – 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu predstavuje 6 700 000 Sk,

pri konverznom kurze 30,126 za €, to predstavuje 222 399,25 €. Iba táto škoda môţe

predstavovať ušlý zisk ţalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a iba

takúto sumu uloţil ţalovanej ţalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

odvolacieho súdu zaplatiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu a ţalovanej uznesením

z 24. marca 2010, sp.zn. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/

Opätovne odvolaciemu súdu vytkol, ţe z dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa,

bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Do pozornosti odvolaciemu súdu dal oznámenie spoločnosti B. z 22. júna 2009 o postúpení

pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici na spoločnosť C., ktorá uţ túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní a preto

bude potrebné, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal.

Krajský súd v Banskej Bystrici, potom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie,

uznesením (v poradí štvrtým rozhodnutím) z 31.augusta 2010 sp.zn. rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s otázkou singulárnej sukcesie na strane ţalobcu. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky

medzi ţalobcom a spoločnosťou C. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku odvolacieho

súdu. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom

na strane ţalobcu B. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacím súdom však ţalobca ţalovanú

pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Preto, aby svojím rozhodnutím odvolací súd neobišiel

inštančný postup a aby nedošlo na strane ţalobcu k odňatiu jeho práva konať pred súdom,

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu

uloţil povinnosť rozhodnúť o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania na strane ţalobcu

zo dňa 3. mája 2010 a procesne sa vysporiadať aj s oznámením spoločnosti C., ktorá

oznámila, ţe „vstupuje do príslušného konania ako účastník na strane navrhovateľa“. Keďţe

mal za to, ţe v danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil jednoznačný

právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, pridrţiaval sa dôvodov, ktoré uviedol

v zrušujúcom uznesení sp.zn.

zo dňa 14. septembra 2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť,

či ţalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu. Mal za to, ţe ak by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu

medzi ţalobcom a spoločnosťou N. dohodou, nevznikli by ţalobcovi nároky vyplývajúce

z platného nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej zmluvy. Nájomné je podľa § 671 ods. 1

povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného vzťahu.

V takom prípade by bol akýkoľvek nárok ţalobcu voči ţalovanému bezzákladný, pretoţe by

ţiadna škoda ţalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia povaţoval za

potrebné posúdiť ţalobný návrh ţalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania

nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku a ochrane

majetku vlastníka v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Súdu prvého stupňa uloţil doplniť dokazovanie na preukázanie

existencie škody, kauzálneho nexusu a s tým súvisiaceho legitímneho očakávania rozšírenia

vlastníctva ţalobcu. Mal za to, ţe iba v prípade, ţe prvostupňový súd zistí, ţe sú splnené

všetky tri zákonné podmienky pre náhradu škody podľa a 3 , bude

skúmať, či nárok ţalobcu je dôvodný v celom rozsahu. K výške škody odvolací súd opätovne

poukázal na svoj vyslovený právny názor, ţe z hľadiska ušlého zisku si ţalobca nemôţe

úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť aţ v budúcnosti.

Mal za to, ţe iba ak by prvostupňový súd zistil, ţe základ nároku je daný, ţalobcovi vznikla

škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,

mohol by ţalobe vyhovieť a priznať ţalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu

splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením , a , tvrdiac, ţe

postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Namietal, ţe napriek tomu, ţe odvolací súd vyhodnotil skutkový stav oproti prvostupňovému

súdu odlišne, dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil a vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania v rozpore s ustanovením v spojení s ustanovením

ods. 1, 3, 5 , čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal mu

tak právo vyjadrovať sa k súdom tvrdeným skutočnostiam a namietať na inštančne vyššom

súde správnosť právneho názoru súdu, ktorý z hľadiska doterajších právnych záverov

odvolacieho súdu sa mu javil nesporným. Mal za to, ţe odvolací súd rozhodol v absolútnom

rozpore s jeho skorším právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí z 19. marca 2009, sp.zn.

, o tom, ţe existencia škody preukázaná nebola, pričom ţalobca ani ţalovaná

po zrušení rozsudku dovolacím súdom nepredloţili nijaký nový podstatný dôkaz, ktorý by

uvedenú zásadnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci zo strany súdu odôvodňoval.

Podľa názoru ţalobcu v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ide o tzv.

„nečakané“ resp. „prekvapivé“ rozhodnutie a pre nedostatok odôvodnenia a vyjadrenia

právnych dôvodov aj o nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie. Mal za to, ţe odvolací súd

nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne

existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie

konanie len s ohľadom na určenie výšky škody. Výklad odvolacieho súdu v súvislosti

s určovaním výšky náhrady škody nemá podľa ţalobcu ţiadnu oporu v akomkoľvek právnom

predpise ani v dostupnej judikatúre, upravujúcich náhradu škody a určenie jej výšky.

Namietal tieţ, ţe odvolací súd v rozpore s ustanovením , nerozhodol

o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uloţil

súdu prvého stupňa. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( veta prvá ).

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a ţalobcovi neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca

vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore

s ustanovením , čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd, keďţe nešlo o procesné situácie uvedené

v ustanoveniach - c/ , na prejednanie odvolania nemusel nariadiť

pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle

a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by odvolací súd „nečakane“

zaloţil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Vtedy by bolo

ţalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne

vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa Pri zrušení

rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však zostáva

dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého

stupňa moţnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom

súde.

K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom

rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom

na určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, ţe zo systematického usporiadania

je zrejmé, ţe osobitne upravuje moţnosti prípustnosti

dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací

súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto

ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa

na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení

, V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné

nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo

prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92

ods. 2, 3 nerozhodol o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť

rozhodnúť o tomto návrhu uloţil súdu prvého stupňa.

Dovolací súd poukazuje na to, ţe ak tento zákon (t.j. )

neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní

pred súdom prvého stupňa ( ). Ak po začatí konania nastala právna

skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,

o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka

vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli

( ). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania nastala právna

skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto

navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyţaduje.

Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92 ods. 3

).

Ustanovenie a umoţňujú zmenu účastníkov konania, a to

v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým došlo po začatí súdneho konania. Zmena

účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.: z ustanovenia

vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je pouţiteľné ustanovenia a

(teda nie aj a )].

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe odvolací súd v danom prípade

nepostupoval správne, keď o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol

a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uloţil prvostupňovému súdu. Ustanovenia § 92 ods. 2,

3 , upravujúce zmenu účastníctva pri prevode alebo prechode práv alebo povinností,

platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva zostávajú všetky účinky spojené

s podaním návrhu zachované, procesný nástupca musí prijať stav konania taký, aký je, teda

i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca. Hoci odvolací

súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny postup odvolacieho súdu nezakladá vadu

konania v zmysle , nakoľko postupom odvolacieho súdu nedošlo

k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom.

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

ţalobcu nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia a ani z ustanovenia

Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení

s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová