Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7d8/363051.053818.pdf
PDF · 156.17 KB
No categories available
5Cdo/2/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 2/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu B., zastúpeného JUDr. M.
Š., proti ţalovanej S., o náhradu škody vo výške 1 394 144,59 €, vedenej na Okresnom súde
Banská Bystrica pod sp.zn. 8 C 103/2005, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 31. augusta 2010, sp.zn. 16 Co 97/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z 20. februára 2007,
č.k. 8 C 103/2005-292 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 42 000 000 Sk
v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a trovy konania vo výške
1 301 668,50 Sk k rukám jeho právneho zástupcu. Vo veci rozhodol podľa § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, keď dospel k záveru, ţe ţalobca preukázal existenciu
nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu
správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu
správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, ţe došlo ku znemoţneniu uplatnenia
jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej
zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy a to
vo výške 1 200 000 Sk x 35 rokov. Súd akceptoval uplatnený nárok ţalobcu na náhradu škody
čo do výšky z dôvodu, ţe pod pojmom škoda sa v občianskom, aj v obchodnom práve,
povaţuje skutočná škoda aj ušlý zisk a nahrádza sa celá škoda. V konaní bolo preukázané, ţe
ţalobca mal uzavretú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk
vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil, pre nemoţnosť
splnenia účelu nájomnej zmluvy, moţno potom povaţovať ušlé nájomné za celé obdobie, teda
za obdobie 35 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk ţalobcu. Podľa súdu prvého
stupňa z výkladu § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, ţe za nesprávny úradný postup
štátneho orgánu môţe byť povaţovaný aj jeho postup v konaní, ktorého výsledkom je
rozhodnutie, za podmienky, ţe toto rozhodnutie štátneho orgánu bolo zrušené po jeho
právoplatnosti iným štátnym orgánom výslovne z dôvodu, ţe bolo vydané na základe
nesprávneho úradného postupu a z tohto dôvodu je nezákonné, ako to bolo v tejto
prejednávanej veci. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody a zároveň ţalobca preukázal, ţe
sa snaţil o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody so ţalovanou, ale neúspešne.
Podľa názoru prvostupňového súdu boli splnené všetky podmienky preto, aby podľa § 18
zákona č. 58/1969 Zb. bola ţalovaná zaviazaná na zaplatenie škody v celom rozsahu.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 27. septembra
2007, sp.zn. 16 Co 114/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol
a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ţalobcovi podľa
názoru odvolacieho súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah štátu
k náhrade škody ţalobcu súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na celkové
okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe na strane ţalobcu
existovali také skutočnosti, pre ktoré bolo moţné vec posúdiť z hľadiska okolností hodných
osobitného zreteľa, ku ktorým došlo tým, ţe ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako
rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom
ţalobca svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniknutú nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené a nárok podal na súd potom, ako jeho
ţiadosti o predbeţné prerokovanie ţalovanou nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku
pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak by
preukázal, ţe mu škoda vznikla. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej posúdil z hľadiska aktívnej legitimácie ţalobcu a existencie škody mu vzniklej,
vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a § 43c ods. 1 a § 34 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe medzi ţalobcom
a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. apríla 2003. Preto pokiaľ
podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol nájomník povinný platiť nájom iba počas
trvania nájomného vzťahu a keď medzi ţalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu
nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť ţalobcovi ročné
nájomné. Preto ak ţalobcovi vo vzťahu k spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5
nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok ţalobcu na náhradu škody
voči ţalovanému. Odvolací súd vyslovil názor, ţe ţalobcovi na základe zániku povinnosti
nájomníka platiť nájomné, nemohla vzniknúť ţiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku,
predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu rozsudkom zo 14. októbra
2008, sp.zn. 5 Cdo 19/2008 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytkol, ţe z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd
prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo
doplnenie). Poukázal v ďalšom na ustanovenia § 1 - § 17 zákona č. 58/1969 Zb. a uviedol, ţe
z uvedeného moţno vyvodiť, ţe právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné
rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto
rozhodnutím spôsobená, t.j. vzniklo právo na plnenie. Konštatoval, ţe v predmetnej veci sa
javí, ţe podmienky, pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
ţalobca naplnil, čo konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej
zaoberal právnymi skutočnosťami, ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi
konania nejavia byť právne relevantné.
Krajský súd v Banskej Bystrici, po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom a vrátení mu
veci na ďalšie konanie, rozsudkom (v poradí tretím) z 19. marca 2009, sp.zn. 16 Co 266/2008
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi
222 399,25 € (6 700 000 Sk) v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj právny názor, vyslovený
v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. septembra 2006 č.k. 16 Co 182/2006-219, ktorého sa
v celom rozsahu pridrţiaval, a kde jednoznačne konštatoval, ţe ak stavebné konanie trpelo
vadami spočívajúcimi v tom, ţe nebolo konané so všetkými účastníkmi správneho konania,
prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného rozhodnutia a nešlo v tomto smere
o nezákonný úradný postup. Týmto právnym názorom bol súd prvého stupňa viazaný, a preto
pokiaľ vyvodil vo svojom rozhodnutí zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., rozhodol v rozpore
so zákonom (§ 226 O.s.p.). Podotkol, ţe v uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd
naznačil moţnú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu z hľadiska ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. z hľadiska prípadu hodného
osobitného zreteľa, ak by ţalobca spĺňal podmienku, zakotvenú v ustanovení § 2 tohto
zákona. Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať
podmienky uplatnenia nároku ţalobcu podľa ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a nie § 18
tohto zákona. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený
v zrušujúcom rozsudku, ktorým je odvolací súd viazaný a ktorý konštatoval, ţe ţalobca
pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. podmienky
naplnil, odvolací súd preto neuznal odvolacie dôvody ţalovanej právne relevantnými a mal
za to, ţe základ nároku ţalobcu je daný. Pokiaľ je základ nároku ţalobcu daný, spornou
zostala iba výška náhrady škody, ktorej sa ţalobca domáhal v sume 42 mil. Sk predstavujúcej
škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme
ušlého zisku vzniklej tým, ţe pre nezákonné rozhodnutie došlo ku znemoţneniu uplatnenia
jeho majetkového práva na mesačné nájomné splatné ročne vţdy 5. novembra, za obdobie 35
rokov z uzavretej nájomnej zmluvy medzi ním a spoločnosťou N. Súdu prvého stupňa tieţ
vytkol, ţe v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (viď zrušujúce
uznesenie zo dňa 14. septembra 2006 č.k. 16 Co 182/2006-219) opätovne vyhovel návrhu
ţalobcu v celom rozsahu a priznal ţalobcovi náhradu škody aj do budúcna, ako ušlého zisku
predstavujúceho nájomné ţalobcu za 35 rokov nájmu. Zdôraznil opätovne, ţe záver súdu
prvého stupňa o nahradení škody ţalobcovi voči štátu do budúcna je nesprávny, pretoţe
ţalobca sa domáhal zaplatenia tej škody, ktorá ţalobcovi, vychádzajúc zo splatnosti
nájomného ročne 1 200 000 Sk vţdy k 5. novembru kalendárneho roka, od roku 2009 ešte
nemohla ani vzniknúť. Vyslovil názor, ţe v danej veci výšku majetkovej ujmy, ako ušlého
zisku ţalobcu, ktorá prípadne vznikla nezákonným rozhodnutím, nie je moţné bez ďalšieho
stotoţniť s plnením titulom budúceho nájomného za obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak,
ako to ţiadal ţalobca. S prihliadnutím na všetky okolnosti, z ktorých je odvodzovaný nárok
ţalobcu na náhradu škody, konštatoval, ţe by bolo v rozpore s dobrými mravmi
a ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, aby ţalovaná zaplatila ţalobcovi škodu, ktorú
uplatňoval v plnej sume nájomného, a uţ vonkoncom nie do budúcna za obdobie 35 rokov, t.j.
aţ do roku 2038. Odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 22/02 zistil, ţe tento nález
nadobudol právoplatnosť dňom 2. júna 2003. Konštatoval, ţe vychádzajúc zo zrušujúceho
rozsudku Najvyššieho súdu SR (v zmysle ktorého právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo
nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo ţalobcovi ako poškodenému právo na náhradu
škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo ţalobcu na plnenie dňom
2. júna 2003. Odvolací súd, viazaný názorom Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, ţe právo
ţalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku, mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania
odvolacieho súdu, t.j. za obdobie roku 2003 aţ do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme).
Za rok 2003 potom ţalobcovi patrí náhrada škody ako ušlého zisku z nájomného za 7
mesiacov, za rok 2004 aţ 2008 – 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu predstavuje 6 700 000 Sk,
pri konverznom kurze 30,126 za €, to predstavuje 222 399,25 €. Iba táto škoda môţe
predstavovať ušlý zisk ţalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a iba
takúto sumu uloţil ţalovanej ţalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
odvolacieho súdu zaplatiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu a ţalovanej uznesením
z 24. marca 2010, sp.zn. 5 Cdo 203/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Opätovne odvolaciemu súdu vytkol, ţe z dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa,
bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Do pozornosti odvolaciemu súdu dal oznámenie spoločnosti B. z 22. júna 2009 o postúpení
pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici na spoločnosť C., ktorá uţ túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní a preto
bude potrebné, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal.
Krajský súd v Banskej Bystrici, potom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie,
uznesením (v poradí štvrtým rozhodnutím) z 31.augusta 2010 sp.zn. 16 Co 97/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal
s otázkou singulárnej sukcesie na strane ţalobcu. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky
medzi ţalobcom a spoločnosťou C. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku odvolacieho
súdu. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom
na strane ţalobcu B. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacím súdom však ţalobca ţalovanú
pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Preto, aby svojím rozhodnutím odvolací súd neobišiel
inštančný postup a aby nedošlo na strane ţalobcu k odňatiu jeho práva konať pred súdom,
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu
uloţil povinnosť rozhodnúť o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania na strane ţalobcu
zo dňa 3. mája 2010 a procesne sa vysporiadať aj s oznámením spoločnosti C., ktorá
oznámila, ţe „vstupuje do príslušného konania ako účastník na strane navrhovateľa“. Keďţe
mal za to, ţe v danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil jednoznačný
právny názor, ktorým by bol odvolací súd viazaný, pridrţiaval sa dôvodov, ktoré uviedol
v zrušujúcom uznesení sp.zn.
16 Co 182/2006 zo dňa 14. septembra 2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť,
či ţalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu. Mal za to, ţe ak by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu
medzi ţalobcom a spoločnosťou N. dohodou, nevznikli by ţalobcovi nároky vyplývajúce
z platného nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej zmluvy. Nájomné je podľa § 671 ods. 1
Občianskeho zákonníka povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného vzťahu.
V takom prípade by bol akýkoľvek nárok ţalobcu voči ţalovanému bezzákladný, pretoţe by
ţiadna škoda ţalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia povaţoval za
potrebné posúdiť ţalobný návrh ţalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania
nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku a ochrane
majetku vlastníka v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Súdu prvého stupňa uloţil doplniť dokazovanie na preukázanie
existencie škody, kauzálneho nexusu a s tým súvisiaceho legitímneho očakávania rozšírenia
vlastníctva ţalobcu. Mal za to, ţe iba v prípade, ţe prvostupňový súd zistí, ţe sú splnené
všetky tri zákonné podmienky pre náhradu škody podľa § 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb., bude
skúmať, či nárok ţalobcu je dôvodný v celom rozsahu. K výške škody odvolací súd opätovne
poukázal na svoj vyslovený právny názor, ţe z hľadiska ušlého zisku si ţalobca nemôţe
úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť aţ v budúcnosti.
Mal za to, ţe iba ak by prvostupňový súd zistil, ţe základ nároku je daný, ţalobcovi vznikla
škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,
mohol by ţalobe vyhovieť a priznať ţalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu
splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe
postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Namietal, ţe napriek tomu, ţe odvolací súd vyhodnotil skutkový stav oproti prvostupňovému
súdu odlišne, dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil a vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 213
ods. 1, 3, 5 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal mu
tak právo vyjadrovať sa k súdom tvrdeným skutočnostiam a namietať na inštančne vyššom
súde správnosť právneho názoru súdu, ktorý z hľadiska doterajších právnych záverov
odvolacieho súdu sa mu javil nesporným. Mal za to, ţe odvolací súd rozhodol v absolútnom
rozpore s jeho skorším právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí z 19. marca 2009, sp.zn.
16 Co 266/2008, o tom, ţe existencia škody preukázaná nebola, pričom ţalobca ani ţalovaná
po zrušení rozsudku dovolacím súdom nepredloţili nijaký nový podstatný dôkaz, ktorý by
uvedenú zásadnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci zo strany súdu odôvodňoval.
Podľa názoru ţalobcu v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ide o tzv.
„nečakané“ resp. „prekvapivé“ rozhodnutie a pre nedostatok odôvodnenia a vyjadrenia
právnych dôvodov aj o nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie. Mal za to, ţe odvolací súd
nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne
existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie
konanie len s ohľadom na určenie výšky škody. Výklad odvolacieho súdu v súvislosti
s určovaním výšky náhrady škody nemá podľa ţalobcu ţiadnu oporu v akomkoľvek právnom
predpise ani v dostupnej judikatúre, upravujúcich náhradu škody a určenie jej výšky.
Namietal tieţ, ţe odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92 ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol
o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uloţil
súdu prvého stupňa. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok
dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalobcovi neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca
vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore
s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd, keďţe nešlo o procesné situácie uvedené
v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť
pojednávanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.
K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by odvolací súd „nečakane“
zaloţil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Vtedy by bolo
ţalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne
vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Pri zrušení
rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však zostáva
dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého
stupňa moţnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom
súde.
K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom
rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom
na určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, ţe zo systematického usporiadania
Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, ţe osobitne upravuje moţnosti prípustnosti
dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací
súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto
ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa
na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení
§ 239 ods. 1, 2 O.s.p. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné
nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo
prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92
ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť
rozhodnúť o tomto návrhu uloţil súdu prvého stupňa.
Dovolací súd poukazuje na to, ţe ak tento zákon (t.j. Občiansky súdny poriadok)
neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní
pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí konania nastala právna
skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,
o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka
vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli
(§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania nastala právna
skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyţaduje.
Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92 ods. 3
O.s.p.).
Ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umoţňujú zmenu účastníkov konania, a to
v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým došlo po začatí súdneho konania. Zmena
účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p.
vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je pouţiteľné ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 O.s.p.
(teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)].
Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, ţe odvolací súd v danom prípade
nepostupoval správne, keď o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania nerozhodol
a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uloţil prvostupňovému súdu. Ustanovenia § 92 ods. 2,
3 O.s.p., upravujúce zmenu účastníctva pri prevode alebo prechode práv alebo povinností,
platia aj pre odvolacie konanie. Pri zmene účastníctva zostávajú všetky účinky spojené
s podaním návrhu zachované, procesný nástupca musí prijať stav konania taký, aký je, teda
i s procesnými úkonmi, ktoré dovtedy v konaní urobil jeho právny predchodca. Hoci odvolací
súd vo veci nepostupoval správne, tento nesprávny postup odvolacieho súdu nezakladá vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko postupom odvolacieho súdu nedošlo
k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
ţalobcu nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie ( § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. apríla 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová