Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 423/2014
PDF · 270.37 KB
No categories available
I. ÚS 423/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central Europe, s. r. o.,
so sídlom T. G. Masaryka 8580, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central Europe, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central
Europe, s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) sa žalobca (Š. H.) domáhal proti sťažovateľke ako jeho bývalej
zamestnávateľke zaplatenia sumy 25 582,98 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody
podľa § 243 ods. 4 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce účinného do 31. marca 2002
(ďalej len „Zákonník práce“). Predmetná škoda mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku toho,
že mu sťažovateľka nevyplatila tzv. „cieľovú odmenu“, ktorej vyplatenie si pre prípad
skončenia pracovného pomeru mal žalobca na jednej strane a sťažovateľka na strane druhej
dojednať v „ods. 2 časti IX“ tzv. manažérskej zmluvy uzavretej 14. februára 2000 (ďalej len
„manažérska zmluva“), pričom žalobca mal svoj nárok odôvodniť tým, že v inom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 81/04 mal Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací v tejto veci rozhodnúť o neplatnosti
„ods. 2 časti IX“ dotknutej manažérskej zmluvy.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 81/2011 z 28. septembra 2012 žalobe žalobcu
vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25 582,98 €
s príslušenstvom, pričom na základe odvolania sťažovateľky krajský súd svojim rozsudkom
sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013 predmetný rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (obidva rozsudky v spojení nadobudli právoplatnosť 1. júla 2013).
Následne okresný súd svojím uznesením č. k. 15 C 18/2011-221 z 1. augusta 2013 rozhodol
o trovách konania.
Tak okresný súd, ako aj krajský súd založili svoje rozhodnutie na konštatovaní
najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 4 Cdo 132/07 zo 17. decembra 2008 (t. j. v rozhodnutí
v inej veci, pozn.) o neplatnosti dojednania v „ods. 2 časti IX“ dotknutej manažérskej
zmluvy, ktorého neplatnosť najvyšší súd konštatoval z dôvodu jeho rozporu
s ustanoveniami Zákonníka práce s tým, že okresný súd aj krajský súd konštatovali , že túto
neplatnosť zavinila sťažovateľka ako zamestnávateľka žalobcu, a nie samotný žalobca,
ktorý ako zamestnanec mal legitímne očakávanie na vyplatenie z neplatného právneho
úkonu dojednanej „cieľovej odmeny“, v dôsledku nevyplatenia ktorej mu tak mala v zmysle
§ 243 ods. 4 Zákonníka práce vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku v sume rovnajúcej sa
výške tejto „cieľovej odmeny“, o ktorú (sumu) sa jeho majetok mal zväčšiť, no v rozpore
s jeho očakávaniami sa nezväčšil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku
krajského súdu sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013, a to jednak z dôvodu, že krajský
súd podľa jej názoru priznal žalobcovi nárok na zaplatenie ním žalovanej finančnej čiastky
aj napriek už v minulosti najvyšším súdom konštatovanej neplatnosti právneho úkonu,
ktorý by mal byť právnym titulom tohto žalobou uplatneného finančného nároku
(t. j. z neplatného právneho úkonu nemôže plynúť žiadny právne relevantný a vymáhateľný
nárok), a jednak aj z dôvodu, že podľa sťažovateľky v zmysle aplikovaných ustanovení
Zákonníka práce o zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi
v dôsledku neplatnosti právneho úkonu, ktorého neplatnosť zamestnanec nezavinil, možno
zamestnancovi priznať iba náhradu škody vzniknutej z pracovno-právnych nárokov, pričom
„cieľová odmena“ dojednaná v manažérskej zmluve takýto charakter podľa sťažovateľky
nemala. Okrem toho sťažovateľka vidí arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu aj v tom, že
krajský súd podľa nej nezvážil, že podľa Zákonníka práce možno uhradiť iba tzv. skutočnú
škodu, t. j. škodu, ktorá už vznikla, a teda o hodnotu ktorej sa v dôsledku škodnej udalosti
už reálne zmenšil majetok poškodeného, a nie aj ušlý zisk, ktorý si uplatňoval žalobca
a ktorý predstavuje ujmu, ktorej hodnota sa rovná hodnote, o ktorú by sa majetok
poškodeného iba mohol zväčšiť, no nestalo sa tak.
V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:
«Tvrdíme, že Navrhovateľovi v tomto prípade nevznikla žiadna škoda a už vôbec nie
škoda skutočná, ktorú by bolo výlučne možné nahradiť podľa pracovnoprávnych predpisov.
... Neposkytnutie dohodnutého plnenia, ktoré je dohodnuté už samo o sebe v rozpore
s pracovnoprávnymi predpismi, nemôže byť podľa nášho názoru nikdy škodou (ušlým
ziskom), teda majetkovou ujmou, na ktorej náhradu by mohol mať zamestnanec právny
nárok.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že plnenie podľa vyššie uvedeného
ustanovenia Manažérskej zmluvy bolo takej povahy, že si ho zmluvné strany Manažérskej
zmluvy podľa platného a účinného práva nikdy nemohli a nesmeli dohodnúť, a teda by
Navrhovateľovi na takéto plnenie, a teda ani na sumu, ktorú v uvedenom občianskom
súdnom konaní Navrhovateľ od sťažovateľa požadoval, nikdy a za žiadnych okolností nebol
býval vznikol akýkoľvek právne relevantný nárok. ...
... z ustanovenia § 243 ods. 4 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov vyplýva, že v prípade ak zamestnanec nespôsobil neplatnosť právneho
úkonu výlučne sám, musia byť uspokojené ako náhrada škody všetky pracovnoprávne
nároky takejto fyzickej osoby (zamestnanca), či už vyplývajú zo zákona, kolektívnej zmluvy
alebo z vnútorného predpisu zamestnávateľa.
Podľa uvedeného ustanovenia teda môžu byť uspokojené len a len pracovnoprávne
nároky zamestnancov na náhradu škody (napríklad škoda z nevyplatenej mzdy podľa
neplatnej pracovnej zmluvy alebo nevyplatené odstupné v dôsledku neplatnej pracovnej
zmluvy alebo nevyplatené odstupné v dôsledku neplatnosti kolektívnej zmluvy), pričom
nárok Navrhovateľa uplatňovaný vo vyššie označenom občianskom súdnom konaní
pracovnoprávnym nárokom aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
jednoznačne nie je: „cieľovú odmenu“, tak ako je táto uvedená a definovaná v ustanovení
odseku 2. časti IX. Manažérskej zmluvy si zmluvné strany Manažérskej zmluvy podľa
pracovnoprávnych predpisov dohodnúť nemohli. Je predsa rozdiel, ak je neplatný úkon,
ktorým bol dohodnutý pracovnoprávny nárok (mzda podľa neplatnej pracovnej zmluvy) a
ak je neplatný úkon, ktorým bol dohodnutý nárok, ktorý pracovnoprávnym nárokom nie je
a ani nemohol byť (ako v tomto prípade „cieľová odmena“). ...
Žiadne ustanovenie zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov neustanovuje, že by bol zamestnávateľ povinný zamestnancovi nahradiť okrem
skutočnej škody aj inú škodu, resp. ušlý zisk. Ak sa Navrhovateľ v podstatnom občianskom
súdnom konaní žalobou ako bývalý zamestnanec od sťažovateľa ako bývalého
zamestnávateľa domáhal zaplatenia ušlého zisku, robil tak bez akéhokoľvek právneho
základu takéhoto nároku v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Podľa pracovnoprávnych predpisov platných a účinných v Slovenskej republike
minimálne od 1. 1. 1966 nie je možné zamestnancovi priznať ako náhradu škody ušlý zisk
(teda tzv. inú škodu), ale len náhradu škody skutočnej.
V tomto prípade Navrhovateľovi podľa našich tvrdení nikdy žiadna takáto skutočná
škoda nevznikla. ...
„Podľa usídleného názoru obsiahnutého v judikatúre sa za skutočnú škodu pokladá
majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení (úbytku, príp. strate,
zničení) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo
treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch
vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné
alebo účelné (porov. R 27/1977, R 5/1978)“ ... „Ušlým ziskom (v pôvodnom znení
Občianskeho zákonníka tzv. iná škoda) sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná
v peniazoch, ktorá - na rozdiel od skutočnej škody - spočíva vtom, že nedošlo k rozmnoženiu
(zväčšeniu) majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať
so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod (priebeh) veci.“
Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 16CoPr/l 3/2012-
209 z 23. 5. 2013 uvádza (poukazujúc na podľa nášho názoru v danej veci nepoužiteľné
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), že „skutočnou škodou je aj to, o čo by
sa majetok navrhovateľa zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu,
manažérsku a pod.) bola platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie
dohodnutej odmeny.“
Z vyššie citovaných záverov Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že Krajský
súd v Banskej Bystrici z úplne nepochopiteľných dôvodov vytvoril neprijateľnú konštrukciu,
ktorou zamenil ušlý zisk a skutočnú škodu navzájom, resp. ktorou spojil ušlý zisk a skutočnú
škodu do jedného pojmu, hoci v právnej teórii a súdnej praxi ide jednoznačne o dve
samostatné zložky tvoriace obsah pojmu škoda. ...
Navrhovateľovi sa reálne jeho existujúci majetok v dôsledku neplatnosti podstatného
ustanovenia Manažérskej zmluvy nijako nezmenšil, a teda k vzniku skutočnej škody u neho
nemohlo dôjsť.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti SENOBLE Central Európe, s.r.o. so sídlom T. G.
Masaryka 8580, 960 01 Zvolen, IČO: 31 629 857 domáhať sa svojho práva na nestrannom
a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 16 CoPr/13/2012-209 z 23. 5. 2013
porušené bolo.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 16 CoPr/13/2012-209
z 23.5.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 15 C 81/2011-221 z 1.8.2013.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
spoločnosti SENOBLE Central Európe, s.r.o. so sídlom T. G. Masaryka 8580,
960 01 Zvolen, IČO: 31 629 857 vo výške 1.026,60 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu na účet advokáta JUDr. Dušana Paulíka, Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica.“
Zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 15 C 81/2011-221 z 1. augusta 2013, ktorým
okresný súd po právoplatnom skončení konania na krajskom súde rozhodol o trovách
konania, sťažovateľka argumentačne odôvodnila jeho vecnou nadväznosťou na napádané
rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, od rozhodnutia ktorého je závislé aj rozhodnutie
o trovách konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1
dohovoru a v čl. 36 ods. 1 listiny v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013.
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v
prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:
«Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v súlade s predchádzajúcim uznesením
krajského súdu, ktorým bol jeho v poradí prvý rozsudok vo veci samej zrušený, vykonal
dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa
§ 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto
v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
a k najzásadnejším argumentom uvádzaným odporcom v odvolaní, odvolací súd dodáva
nasledovné: ...
Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal všetkými predpokladmi
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi v súlade s ust. § 243
ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002. Neplatnosť právneho úkonu,
a to manažérskej zmluvy (resp. jej časti), bola konštatovaná právoplatným rozhodnutím
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6 C/81/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 12 Co/46/09 zo dňa 19. 03. 2009. V dôsledku neplatnosti tohto
právneho úkonu, ktorú neplatnosť nespôsobil výlučne sám navrhovateľ, teda zamestnanec,
došlo ku skutočnosti, že navrhovateľovi nebola vyplatená „cieľová odmena“. Okresný súd
preto správne konštatoval, že navrhovateľovi vznikla škoda spočívajúca v zmenšení majetku
o to, o čo by sa jeho majetok zväčšil, keby ustanovenie manažérskej zmluvy bolo platné
a mal by nárok na výplatu tejto odmeny. Námietka odporcu, že plnenie, ktoré bolo medzi
účastníkmi konania dohodnuté bolo v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi, a teda
nemôže byť škodou, na ktorú by mohol mať zamestnanec právny nárok, odvolací súd
uvádza, že k uzavretiu manažérskej zmluvy došlo medzi účastníkmi zmluvy, kde navrhovateľ
vystupoval ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ. Išlo teda o pracovnoprávny
vzťah, na základe ktorého došlo k uzavretiu spornej zmluvy, resp. jej časti. Pokiaľ bolo
právoplatným rozhodnutím konštatované, že uvedený právny úkon, teda uzavretie zmluvy,
resp. jej časti je neplatné, vychádzajúc z právneho záveru, že medzi účastníkmi konania išlo
o pracovnoprávny vzťah, je nutné aplikovať ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce účinného
do 31. 03. 2002, ktorá zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou bez ohľadu
na zavinenie ktoréhokoľvek účastníka, ako aj bez ohľadu na to, či manažérska zmluva, resp.
jej časť bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi. I v tomto prípade znáša
zodpovednosť zamestnávateľ a následne je z toho nevyhnutné vyvodiť i jeho zodpovednosť
v zmysle ust. § 205b Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002. Ak odporca spochybňuje,
že škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla je škodou skutočnou, v tomto prípade aj odvolací
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2009,
kde najvyšší súd konštatuje, že skutočnou škodou je aj to o čo by sa majetok navrhovateľa
zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu, manažérsku a pod.) bola
platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny.
Ustanovenie § 243 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002, ale i v súčasnej dobe
platné ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., naďalej zachováva zvýšenú
ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu. Aj v rozhodnutí Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 4601/2007 zo dňa 18. 12. 2008, ktorý rozhodoval o škode s priamou
aplikáciou ust. § 243 ods. 4 a § 187 ods. 2 Zákonníka práce, bolo konštatované, že
neplatnosť dojednania o tzv. konkurenčnej doložke obsiahnutej v pracovnej zmluve
nepochybne nespôsobil navrhovateľ výlučne sám a nemôže mu, ako to vyplýva z ust. § 243
ods. 4 Zákonníka práce, byť neplatnosť právneho úkonu na ujmu a odporca je mu preto
povinný podľa ust. § 187 ods. 2 Zákonníka práce vzniknutú škodu nahradiť. Aj v tomto
prípade bola navrhovateľovi priznaná škoda, ktorá vznikla, resp. ktorá mohla vzniknúť
v dôsledku toho, že zamestnanec po skončení pracovného pomeru nevykonával výhodnejšiu
zárobkovú činnosť len preto, že dodržoval svoj záväzok z dojednania o tzv. konkurenčnej
doložke napriek tomu, že toto dojednanie bolo neplatné. Uvedené charakterizuje potrebu
chrániť zamestnanca pred zneužívaním silnejšieho postavenia zamestnávateľa. Aj
zo samotného znenia čl. IX. bod 2. manažérskej zmluvy vyplýva, že toto ustanovenie bolo
zahrnuté do manažérskej zmluvy s cieľom poskytnúť navrhovateľovi ako zamestnancovi
odmenu vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadom majetkových vzťahov
a tiež s poukazom na jeho úlohu intenzívne pracovať na dosiahnutí stabilizácie. Právne
predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú povahu, čo znamená,
že účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu uzavrieť len také zmluvy, resp. dohody, ktoré
sú upravené pracovnoprávnymi predpismi a ich zmluvná voľnosť sa môže uplatniť iba tam,
kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú (dovoľujú). V prípade, že pracovnoprávne
predpisy odchylnú úpravu práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu
neumožňujú, treba takúto úpravu považovať za nedovolenú a takýto záver neodporuje ani
ust. čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/3991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd. Ak navrhovateľ splnil podmienky upravené v manažérskej zmluve a aj
napriek tomu mu táto odmena vyplatená nebola, nemôže byť na ťarchu navrhovateľa ako
zamestnanca, že zmluva bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi. ...»
Podľa aplikovaného § 243 ods. 4 Zákonníka práce „Neplatnosť právneho úkonu
nemôže byť zamestnancovi na ujmu, pokiaľ neplatnosť nespôsobil výlučne sám; ak vznikne
zamestnancovi následkom takého neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ
povinný ju nahradiť.“
Základnou východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu bolo stotožnenie sa
s právnym názorom okresného súdu o neplatnosti právneho úkonu – a to manažérskej
zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako bývalým zamestnancom a sťažovateľkou ako jeho
bývalou zamestnávateľkou, podľa dojednania v „ods. 2 časti IX“ ktorej mal v zamestnanec
v prípade skončenia pracovného pomeru nárok, aby mu zamestnávateľka (sťažovateľka)
vyplatila jednorazovú tzv. „cieľovú odmenu“, pričom neplatnosť tohto dojednania mal
konštatovať najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 132/07, a to z dôvodu jeho
rozporu s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré neumožňovali dojednanie
takéhoto nároku medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Tento záver, t. j. záver
o neplatnosti označeného dojednania manažérskej zmluvy, ktorý bol jedným zo základných
predpokladov aplikácie citovaného ustanovenia § 243 ods. 4 Zákonníka práce
(t. j. existencia, resp. danosť neplatného právneho úkonu, pozn.), sťažovateľka sťažnosťou
podanou ústavnému súdu nespochybňovala, preto sa ústavný súd k tejto otázke
nevyjadroval.
Podstata prvej námietky sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu spočívala
jednak v jej tvrdení o nemožnosti priznať žalobcovi (t. j. jej bývalému zamestnancovi)
peňažné plnenie z neplatného právneho úkonu, inými slovami, podľa sťažovateľky
z absolútne neplatného právneho úkonu nemôže principiálne vzniknúť žiadny vymáhateľný
právny nárok, a jednak v tvrdení sťažovateľky, že aplikované ustanovenie Zákonníka práce
malo predpokladať, že z neplatného právneho úkonu môžu byť zamestnancovi uhradené iba
nároky pracovnoprávnej povahy, t. j. nároky, ktorých dojednanie pracovnoprávne predpisy
umožňujú ako napr. mzda, odstupné, odchodné a pod., nie však nároky, ktoré takúto
pracovno-právnu povahu nemajú, pretože ich dojednanie podľa pracovno-právnych
predpisov ani neprichádza do úvahy.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky je nutné v prvom rade konštatovať,
že predpokladom vzniku záväzku na strane zamestnávateľa uhradiť škodu zamestnancovi
podľa citovaného § 243 ods. 4 Zákonníka práce, je existencia právneho dôvodu, ktorým je
zodpovednosť zamestnávateľa za ním spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu, t. j. nejde
o plnenie bez právneho dôvodu, tak ako to tvrdí sťažovateľka. A contrario, o plnenie bez
právneho dôvodu zamestnávateľom zamestnancovi na základe § 243 ods. 4 Zákonníka
práce by išlo v prípade, ak by zamestnancovi vznikla škoda v dôsledku výhradne ním
spôsobenej neplatnosti právneho úkonu, t. j. v tomto prípade by na strane zamestnanca
prijatím náhrady škody od zamestnávateľa, ktorá by zamestnancovi vznikla v dôsledku
protiprávneho konania jeho samého, došlo k bezdôvodnému obohateniu, t. j. v danom
prípade by zamestnávateľ plnil zamestnancovi bez právneho dôvodu. V danom prípade však
tak, ako už bolo uvedené, sťažovateľka nespochybnila závery o svojej zodpovednosti ako
zamestnávateľa za neplatnosť dojednania v „ods. 2 časti IX“ manažérskej zmluvy.
Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s námietkou sťažovateľky o nemožnosti
vzniku jej záväzku nahradiť škodu svojmu bývalému zamestnancovi z ňou spôsobenej
neplatnosti právneho úkonu (manažérskej zmluvy), pretože vznik záväzku nahradiť škodu
podľa ustanovenia § 243 ods. 4 Zákonníka práce nie je založený na zmluvnej zodpovednosti
(t. j. záväzok nahradiť škodu nevzniká zo zodpovednosti plynúcej z porušenia zmluvných
dojednaní), ale je založený na predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo),
t. j. predpokladom vzniku tohto záväzku je zodpovednosť za protiprávne pochybenia
pri vzniku právneho úkonu, resp. za protiprávne spôsobenie neplatnosti právneho úkonu
(právny inštitút upravujúci zodpovednosť za zavinenie v predzmluvnom štádiu), v dôsledku,
resp. v príčinnej súvislosti s ktorou (neplatnosťou) dochádza k vzniku škody.
Vzhľadom na uvedený špecifický charakter zodpovednostného záväzku podľa
§ 243 ods. 4 Zákonníka práce, ktorého predpokladom je neplatnosť právneho úkonu
v dôsledku protiprávneho konania pri jeho vzniku, bez ohľadu na obsah tohto právneho
úkonu (t. j. bez ohľadu na to, či jeho dojednania majú charakter napr. pracovnoprávny,
občianskoprávny či napr. obchodnoprávny a pod., pozn.), ústavný súd nemôže prisvedčiť
ani tej časti námietky sťažovateľky, podľa ktorej je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu
zamestnancovi podľa § 243 ods. 4 Zákonníka práce len z takého neplatného právneho
úkonu, ktorého dojednania majú pracovnoprávny charakter (t. j. ktorého obsahom je iba
dojednanie takého typu plnenia, ktorého dojednanie pracovnoprávne predpisy umožňujú,
pozn.).
Podľa ďalšej námietky sťažovateľky je rozsudok krajského súdu
sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013 arbitrárny aj z toho dôvodu, že krajský súd mal
priznať žalobcovi (bývalému zamestnancovi sťažovateľky) nárok na zaplatenie „ušlého
zisku“ (keďže mu priznal nárok na zaplatenie toho, o čo by sa mohol jeho majetok zväčšiť,
keby bola manažérska zmluva platná), a to aj napriek tomu, že podľa Zákonníka práce je
možné priznať iba náhradu tzv. skutočnej škody, pričom sťažovateľka súčasne poukázala
na judikatúru najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 4 M Cdo 23/08 z 21. decembra 2009
sp. zn. 4 Cdo 319/08 z 28. apríla 2010, pozn.), ktorá ustálila, že „Skutočnou škodou sa
rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého
stavu.“, zatiaľ čo ušlým ziskom je „... ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo
v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom
na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu
(výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto
postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo
škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku
ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v danej veci sa
žalobca síce formálno-právne domáhal priznania „ušlého zisku“, t. j. formálne použil
v žalobe tento pojmový aparát, avšak z hľadiska materiálneho obsahu ním uplatneného
nároku (zaplatenie jednorázovej „cieľovej odmeny“ v prípade skončenia pracovného
pomeru z organizačných dôvodov), ktorého dosiahnutie sa neodvíjalo, resp. nebolo závislé
na aktivite zamestnanca vyvíjanej pre účely dosiahnutia kladného hmotného prospechu
(t. j. zisku), možno uzavrieť, že žalobca sa v skutočnosti vecne domáhal náhrady skutočnej
škody, t. j. toho, o čo sa zmenšil jeho majetok nebyť neplatnosti manažérskej zmluvy,
resp. a contrario toho o čo by bol jeho majetok väčší nebyť neplatnosti manažérskej zmluvy.
Zisk (ako ekonomická veličina) vo svojej podstate totiž vyjadruje efektívnosť nejakej
činnosti (aktivity, procesu) vyvíjanej na účely jeho dosiahnutia, pričom jeho výška závisí
od rozdielu medzi vstupmi investovanými do danej činnosti a jej výstupmi. Najčastejšie sa
tento pojem chápe v ekonomickej súvislosti, a to ako kladný rozdiel medzi príjmami
a výdavkami alebo výnosmi a nákladmi. Z tohto potom vyplýva, že ušlý zisk predstavuje
stratu očakávaného prínosu, ktorý bolo možné očakávať pri pravidelnom behu vecí nebyť
škodnej udalosti.
V preskúmavanom prípade v „ods. 2 časti IX“ manažérskej zmluvy dojednaná
tzv. „cieľová odmena“, ktorej vyplatenie bolo viazané na skončenie pracovného pomeru
z organizačných dôvodov, a nie na aktivitu zamestnanca zameranú na ovplyvnenie jej
výšky, krajský súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľne ustálil, že v danom prípade sa
zamestnanec (žalobca) domáhal od sťažovateľky ako svojej bývalej zamestnávateľky
zaplatenia skutočnej škody.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti
sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou namietaného
porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,
vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a na neho nadväzujúceho uznesenia okresného súdu, ako aj
rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach
sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
Napokon nad rámec ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že v sťažnosti bolo
uvedené, že sťažovateľka je zastúpená advokátom, vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnosti
nebolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky kvalifikovaným právnym
zástupcom, pre účely konania pred ústavným súdom bolo potrebné považovať sťažovateľku
za nezastúpenú advokátom, pričom k odstráneniu tohto nedostatku nebola sťažovateľka
vyzvaná z dôvodu, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vyhodnotil jej
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014