Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central Europe, s. r. o.,

so sídlom T. G. Masaryka 8580, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v a práv zaručených v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central Europe, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central

Europe, s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného v (ďalej len „“) a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 23. mája 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) sa žalobca (Š. H.) domáhal proti sťažovateľke ako jeho bývalej

zamestnávateľke zaplatenia sumy 25 582,98 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody

podľa účinného do 31. marca 2002

(ďalej len „“). Predmetná škoda mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku toho,

že mu sťažovateľka nevyplatila tzv. „cieľovú odmenu“, ktorej vyplatenie si pre prípad

skončenia pracovného pomeru mal žalobca na jednej strane a sťažovateľka na strane druhej

dojednať v „ods. 2 časti IX“ tzv. manažérskej zmluvy uzavretej 14. februára 2000 (ďalej len

„manažérska zmluva“), pričom žalobca mal svoj nárok odôvodniť tým, že v inom konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. mal Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací v tejto veci rozhodnúť o neplatnosti

„ods. 2 časti IX“ dotknutej manažérskej zmluvy.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2012 žalobe žalobcu

vyhovel a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25 582,98 €

s príslušenstvom, pričom na základe odvolania sťažovateľky krajský súd svojim rozsudkom

sp. zn. z 23. mája 2013 predmetný rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil (obidva rozsudky v spojení nadobudli právoplatnosť 1. júla 2013).

Následne okresný súd svojím uznesením č. k. -221 z 1. augusta 2013 rozhodol

o trovách konania.

Tak okresný súd, ako aj krajský súd založili svoje rozhodnutie na konštatovaní

najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. zo 17. decembra 2008 (t. j. v rozhodnutí

v inej veci, pozn.) o neplatnosti dojednania v „ods. 2 časti IX“ dotknutej manažérskej

zmluvy, ktorého neplatnosť najvyšší súd konštatoval z dôvodu jeho rozporu

s ustanoveniami s tým, že okresný súd aj krajský súd konštatovali , že túto

neplatnosť zavinila sťažovateľka ako zamestnávateľka žalobcu, a nie samotný žalobca,

ktorý ako zamestnanec mal legitímne očakávanie na vyplatenie z neplatného právneho

úkonu dojednanej „cieľovej odmeny“, v dôsledku nevyplatenia ktorej mu tak mala v zmysle

vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku v sume rovnajúcej sa

výške tejto „cieľovej odmeny“, o ktorú (sumu) sa jeho majetok mal zväčšiť, no v rozpore

s jeho očakávaniami sa nezväčšil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2013, a to jednak z dôvodu, že krajský

súd podľa jej názoru priznal žalobcovi nárok na zaplatenie ním žalovanej finančnej čiastky

aj napriek už v minulosti najvyšším súdom konštatovanej neplatnosti právneho úkonu,

ktorý by mal byť právnym titulom tohto žalobou uplatneného finančného nároku

(t. j. z neplatného právneho úkonu nemôže plynúť žiadny právne relevantný a vymáhateľný

nárok), a jednak aj z dôvodu, že podľa sťažovateľky v zmysle aplikovaných ustanovení

o zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi

v dôsledku neplatnosti právneho úkonu, ktorého neplatnosť zamestnanec nezavinil, možno

zamestnancovi priznať iba náhradu škody vzniknutej z pracovno-právnych nárokov, pričom

„cieľová odmena“ dojednaná v manažérskej zmluve takýto charakter podľa sťažovateľky

nemala. Okrem toho sťažovateľka vidí arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu aj v tom, že

krajský súd podľa nej nezvážil, že podľa možno uhradiť iba tzv. skutočnú

škodu, t. j. škodu, ktorá už vznikla, a teda o hodnotu ktorej sa v dôsledku škodnej udalosti

už reálne zmenšil majetok poškodeného, a nie aj ušlý zisk, ktorý si uplatňoval žalobca

a ktorý predstavuje ujmu, ktorej hodnota sa rovná hodnote, o ktorú by sa majetok

poškodeného iba mohol zväčšiť, no nestalo sa tak.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:

«Tvrdíme, že Navrhovateľovi v tomto prípade nevznikla žiadna škoda a už vôbec nie

škoda skutočná, ktorú by bolo výlučne možné nahradiť podľa pracovnoprávnych predpisov.

... Neposkytnutie dohodnutého plnenia, ktoré je dohodnuté už samo o sebe v rozpore

s pracovnoprávnymi predpismi, nemôže byť podľa nášho názoru nikdy škodou (ušlým

ziskom), teda majetkovou ujmou, na ktorej náhradu by mohol mať zamestnanec právny

nárok.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že plnenie podľa vyššie uvedeného

ustanovenia Manažérskej zmluvy bolo takej povahy, že si ho zmluvné strany Manažérskej

zmluvy podľa platného a účinného práva nikdy nemohli a nesmeli dohodnúť, a teda by

Navrhovateľovi na takéto plnenie, a teda ani na sumu, ktorú v uvedenom občianskom

súdnom konaní Navrhovateľ od sťažovateľa požadoval, nikdy a za žiadnych okolností nebol

býval vznikol akýkoľvek právne relevantný nárok. ...

... z ustanovenia v znení

neskorších predpisov vyplýva, že v prípade ak zamestnanec nespôsobil neplatnosť právneho

úkonu výlučne sám, musia byť uspokojené ako náhrada škody všetky pracovnoprávne

nároky takejto fyzickej osoby (zamestnanca), či už vyplývajú zo zákona, kolektívnej zmluvy

alebo z vnútorného predpisu zamestnávateľa.

Podľa uvedeného ustanovenia teda môžu byť uspokojené len a len pracovnoprávne

nároky zamestnancov na náhradu škody (napríklad škoda z nevyplatenej mzdy podľa

neplatnej pracovnej zmluvy alebo nevyplatené odstupné v dôsledku neplatnej pracovnej

zmluvy alebo nevyplatené odstupné v dôsledku neplatnosti kolektívnej zmluvy), pričom

nárok Navrhovateľa uplatňovaný vo vyššie označenom občianskom súdnom konaní

pracovnoprávnym nárokom aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednoznačne nie je: „cieľovú odmenu“, tak ako je táto uvedená a definovaná v ustanovení

odseku 2. časti IX. Manažérskej zmluvy si zmluvné strany Manažérskej zmluvy podľa

pracovnoprávnych predpisov dohodnúť nemohli. Je predsa rozdiel, ak je neplatný úkon,

ktorým bol dohodnutý pracovnoprávny nárok (mzda podľa neplatnej pracovnej zmluvy) a

ak je neplatný úkon, ktorým bol dohodnutý nárok, ktorý pracovnoprávnym nárokom nie je

a ani nemohol byť (ako v tomto prípade „cieľová odmena“). ...

Žiadne ustanovenie v znení neskorších

predpisov neustanovuje, že by bol zamestnávateľ povinný zamestnancovi nahradiť okrem

skutočnej škody aj inú škodu, resp. ušlý zisk. Ak sa Navrhovateľ v podstatnom občianskom

súdnom konaní žalobou ako bývalý zamestnanec od sťažovateľa ako bývalého

zamestnávateľa domáhal zaplatenia ušlého zisku, robil tak bez akéhokoľvek právneho

základu takéhoto nároku v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Podľa pracovnoprávnych predpisov platných a účinných v Slovenskej republike

minimálne od 1. 1. 1966 nie je možné zamestnancovi priznať ako náhradu škody ušlý zisk

(teda tzv. inú škodu), ale len náhradu škody skutočnej.

V tomto prípade Navrhovateľovi podľa našich tvrdení nikdy žiadna takáto skutočná

škoda nevznikla. ...

„Podľa usídleného názoru obsiahnutého v judikatúre sa za skutočnú škodu pokladá

majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení (úbytku, príp. strate,

zničení) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo

treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch

vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné

alebo účelné (porov. R 27/1977, R 5/1978)“ ... „Ušlým ziskom (v pôvodnom znení

tzv. iná škoda) sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná

v peniazoch, ktorá - na rozdiel od skutočnej škody - spočíva vtom, že nedošlo k rozmnoženiu

(zväčšeniu) majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať

so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod (priebeh) veci.“

Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku č. k. /l 3/2012-

209 z 23. 5. 2013 uvádza (poukazujúc na podľa nášho názoru v danej veci nepoužiteľné

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), že „skutočnou škodou je aj to, o čo by

sa majetok navrhovateľa zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu,

manažérsku a pod.) bola platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie

dohodnutej odmeny.“

Z vyššie citovaných záverov Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že Krajský

súd v Banskej Bystrici z úplne nepochopiteľných dôvodov vytvoril neprijateľnú konštrukciu,

ktorou zamenil ušlý zisk a skutočnú škodu navzájom, resp. ktorou spojil ušlý zisk a skutočnú

škodu do jedného pojmu, hoci v právnej teórii a súdnej praxi ide jednoznačne o dve

samostatné zložky tvoriace obsah pojmu škoda. ...

Navrhovateľovi sa reálne jeho existujúci majetok v dôsledku neplatnosti podstatného

ustanovenia Manažérskej zmluvy nijako nezmenšil, a teda k vzniku skutočnej škody u neho

nemohlo dôjsť.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti SENOBLE Central Európe, s.r.o. so sídlom T. G.

Masaryka 8580, 960 01 Zvolen, IČO: 31 629 857 domáhať sa svojho práva na nestrannom

a nezávislom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici -209 z 23. 5. 2013

porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici -209

z 23.5.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. -221 z 1.8.2013.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

spoločnosti SENOBLE Central Európe, s.r.o. so sídlom T. G. Masaryka 8580,

960 01 Zvolen, IČO: 31 629 857 vo výške 1.026,60 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu na účet advokáta JUDr. Dušana Paulíka, Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica.“

Zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. -221 z 1. augusta 2013, ktorým

okresný súd po právoplatnom skončení konania na krajskom súde rozhodol o trovách

konania, sťažovateľka argumentačne odôvodnila jeho vecnou nadväznosťou na napádané

rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, od rozhodnutia ktorého je závislé aj rozhodnutie

o trovách konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie

základného práva zaručeného v a práv zaručených v

dohovoru a v čl. 36 ods. 1 listiny v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. mája 2013.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v

prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k

porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

().

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v súlade s predchádzajúcim uznesením

krajského súdu, ktorým bol jeho v poradí prvý rozsudok vo veci samej zrušený, vykonal

dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa

a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa .

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto

v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

a k najzásadnejším argumentom uvádzaným odporcom v odvolaní, odvolací súd dodáva

nasledovné: ...

Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal všetkými predpokladmi

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi v súlade s ust. § 243

ods. 4 účinného do 31. 03. 2002. Neplatnosť právneho úkonu,

a to manažérskej zmluvy (resp. jej časti), bola konštatovaná právoplatným rozhodnutím

Okresného súdu Zvolen sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 19. 03. 2009. V dôsledku neplatnosti tohto

právneho úkonu, ktorú neplatnosť nespôsobil výlučne sám navrhovateľ, teda zamestnanec,

došlo ku skutočnosti, že navrhovateľovi nebola vyplatená „cieľová odmena“. Okresný súd

preto správne konštatoval, že navrhovateľovi vznikla škoda spočívajúca v zmenšení majetku

o to, o čo by sa jeho majetok zväčšil, keby ustanovenie manažérskej zmluvy bolo platné

a mal by nárok na výplatu tejto odmeny. Námietka odporcu, že plnenie, ktoré bolo medzi

účastníkmi konania dohodnuté bolo v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi, a teda

nemôže byť škodou, na ktorú by mohol mať zamestnanec právny nárok, odvolací súd

uvádza, že k uzavretiu manažérskej zmluvy došlo medzi účastníkmi zmluvy, kde navrhovateľ

vystupoval ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ. Išlo teda o pracovnoprávny

vzťah, na základe ktorého došlo k uzavretiu spornej zmluvy, resp. jej časti. Pokiaľ bolo

právoplatným rozhodnutím konštatované, že uvedený právny úkon, teda uzavretie zmluvy,

resp. jej časti je neplatné, vychádzajúc z právneho záveru, že medzi účastníkmi konania išlo

o pracovnoprávny vzťah, je nutné aplikovať ust. účinného

do 31. 03. 2002, ktorá zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou bez ohľadu

na zavinenie ktoréhokoľvek účastníka, ako aj bez ohľadu na to, či manažérska zmluva, resp.

jej časť bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi. I v tomto prípade znáša

zodpovednosť zamestnávateľ a následne je z toho nevyhnutné vyvodiť i jeho zodpovednosť

v zmysle ust. účinného do 31. 03. 2002. Ak odporca spochybňuje,

že škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla je škodou skutočnou, v tomto prípade aj odvolací

súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

kde najvyšší súd konštatuje, že skutočnou škodou je aj to o čo by sa majetok navrhovateľa

zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu, manažérsku a pod.) bola

platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny.

Ustanovenie účinného do 31. 03. 2002, ale i v súčasnej dobe

platné ust. , naďalej zachováva zvýšenú

ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu. Aj v rozhodnutí Najvyššieho

súdu ČR sp. zn. zo dňa 18. 12. 2008, ktorý rozhodoval o škode s priamou

aplikáciou ust. a , bolo konštatované, že

neplatnosť dojednania o tzv. konkurenčnej doložke obsiahnutej v pracovnej zmluve

nepochybne nespôsobil navrhovateľ výlučne sám a nemôže mu, ako to vyplýva z ust. § 243

ods. 4 , byť neplatnosť právneho úkonu na ujmu a odporca je mu preto

povinný podľa ust. vzniknutú škodu nahradiť. Aj v tomto

prípade bola navrhovateľovi priznaná škoda, ktorá vznikla, resp. ktorá mohla vzniknúť

v dôsledku toho, že zamestnanec po skončení pracovného pomeru nevykonával výhodnejšiu

zárobkovú činnosť len preto, že dodržoval svoj záväzok z dojednania o tzv. konkurenčnej

doložke napriek tomu, že toto dojednanie bolo neplatné. Uvedené charakterizuje potrebu

chrániť zamestnanca pred zneužívaním silnejšieho postavenia zamestnávateľa. Aj

zo samotného znenia čl. IX. bod 2. manažérskej zmluvy vyplýva, že toto ustanovenie bolo

zahrnuté do manažérskej zmluvy s cieľom poskytnúť navrhovateľovi ako zamestnancovi

odmenu vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadom majetkových vzťahov

a tiež s poukazom na jeho úlohu intenzívne pracovať na dosiahnutí stabilizácie. Právne

predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú povahu, čo znamená,

že účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu uzavrieť len také zmluvy, resp. dohody, ktoré

sú upravené pracovnoprávnymi predpismi a ich zmluvná voľnosť sa môže uplatniť iba tam,

kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú (dovoľujú). V prípade, že pracovnoprávne

predpisy odchylnú úpravu práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu

neumožňujú, treba takúto úpravu považovať za nedovolenú a takýto záver neodporuje ani

ust. čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/3991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd. Ak navrhovateľ splnil podmienky upravené v manažérskej zmluve a aj

napriek tomu mu táto odmena vyplatená nebola, nemôže byť na ťarchu navrhovateľa ako

zamestnanca, že zmluva bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi. ...»

Podľa aplikovaného „Neplatnosť právneho úkonu

nemôže byť zamestnancovi na ujmu, pokiaľ neplatnosť nespôsobil výlučne sám; ak vznikne

zamestnancovi následkom takého neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ

povinný ju nahradiť.“

Základnou východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu bolo stotožnenie sa

s právnym názorom okresného súdu o neplatnosti právneho úkonu – a to manažérskej

zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako bývalým zamestnancom a sťažovateľkou ako jeho

bývalou zamestnávateľkou, podľa dojednania v „ods. 2 časti IX“ ktorej mal v zamestnanec

v prípade skončenia pracovného pomeru nárok, aby mu zamestnávateľka (sťažovateľka)

vyplatila jednorazovú tzv. „cieľovú odmenu“, pričom neplatnosť tohto dojednania mal

konštatovať najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. , a to z dôvodu jeho

rozporu s kogentnými ustanoveniami , ktoré neumožňovali dojednanie

takéhoto nároku medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Tento záver, t. j. záver

o neplatnosti označeného dojednania manažérskej zmluvy, ktorý bol jedným zo základných

predpokladov aplikácie citovaného ustanovenia

(t. j. existencia, resp. danosť neplatného právneho úkonu, pozn.), sťažovateľka sťažnosťou

podanou ústavnému súdu nespochybňovala, preto sa ústavný súd k tejto otázke

nevyjadroval.

Podstata prvej námietky sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu spočívala

jednak v jej tvrdení o nemožnosti priznať žalobcovi (t. j. jej bývalému zamestnancovi)

peňažné plnenie z neplatného právneho úkonu, inými slovami, podľa sťažovateľky

z absolútne neplatného právneho úkonu nemôže principiálne vzniknúť žiadny vymáhateľný

právny nárok, a jednak v tvrdení sťažovateľky, že aplikované ustanovenie

malo predpokladať, že z neplatného právneho úkonu môžu byť zamestnancovi uhradené iba

nároky pracovnoprávnej povahy, t. j. nároky, ktorých dojednanie pracovnoprávne predpisy

umožňujú ako napr. mzda, odstupné, odchodné a pod., nie však nároky, ktoré takúto

pracovno-právnu povahu nemajú, pretože ich dojednanie podľa pracovno-právnych

predpisov ani neprichádza do úvahy.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky je nutné v prvom rade konštatovať,

že predpokladom vzniku záväzku na strane zamestnávateľa uhradiť škodu zamestnancovi

podľa citovaného , je existencia právneho dôvodu, ktorým je

zodpovednosť zamestnávateľa za ním spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu, t. j. nejde

o plnenie bez právneho dôvodu, tak ako to tvrdí sťažovateľka. A contrario, o plnenie bez

právneho dôvodu zamestnávateľom zamestnancovi na základe § 243 ods. 4 Zákonníka

práce by išlo v prípade, ak by zamestnancovi vznikla škoda v dôsledku výhradne ním

spôsobenej neplatnosti právneho úkonu, t. j. v tomto prípade by na strane zamestnanca

prijatím náhrady škody od zamestnávateľa, ktorá by zamestnancovi vznikla v dôsledku

protiprávneho konania jeho samého, došlo k bezdôvodnému obohateniu, t. j. v danom

prípade by zamestnávateľ plnil zamestnancovi bez právneho dôvodu. V danom prípade však

tak, ako už bolo uvedené, sťažovateľka nespochybnila závery o svojej zodpovednosti ako

zamestnávateľa za neplatnosť dojednania v „ods. 2 časti IX“ manažérskej zmluvy.

Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s námietkou sťažovateľky o nemožnosti

vzniku jej záväzku nahradiť škodu svojmu bývalému zamestnancovi z ňou spôsobenej

neplatnosti právneho úkonu (manažérskej zmluvy), pretože vznik záväzku nahradiť škodu

podľa ustanovenia nie je založený na zmluvnej zodpovednosti

(t. j. záväzok nahradiť škodu nevzniká zo zodpovednosti plynúcej z porušenia zmluvných

dojednaní), ale je založený na predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo),

t. j. predpokladom vzniku tohto záväzku je zodpovednosť za protiprávne pochybenia

pri vzniku právneho úkonu, resp. za protiprávne spôsobenie neplatnosti právneho úkonu

(právny inštitút upravujúci zodpovednosť za zavinenie v predzmluvnom štádiu), v dôsledku,

resp. v príčinnej súvislosti s ktorou (neplatnosťou) dochádza k vzniku škody.

Vzhľadom na uvedený špecifický charakter zodpovednostného záväzku podľa

, ktorého predpokladom je neplatnosť právneho úkonu

v dôsledku protiprávneho konania pri jeho vzniku, bez ohľadu na obsah tohto právneho

úkonu (t. j. bez ohľadu na to, či jeho dojednania majú charakter napr. pracovnoprávny,

občianskoprávny či napr. obchodnoprávny a pod., pozn.), ústavný súd nemôže prisvedčiť

ani tej časti námietky sťažovateľky, podľa ktorej je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu

zamestnancovi podľa len z takého neplatného právneho

úkonu, ktorého dojednania majú pracovnoprávny charakter (t. j. ktorého obsahom je iba

dojednanie takého typu plnenia, ktorého dojednanie pracovnoprávne predpisy umožňujú,

pozn.).

Podľa ďalšej námietky sťažovateľky je rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 23. mája 2013 arbitrárny aj z toho dôvodu, že krajský súd mal

priznať žalobcovi (bývalému zamestnancovi sťažovateľky) nárok na zaplatenie „ušlého

zisku“ (keďže mu priznal nárok na zaplatenie toho, o čo by sa mohol jeho majetok zväčšiť,

keby bola manažérska zmluva platná), a to aj napriek tomu, že podľa je

možné priznať iba náhradu tzv. skutočnej škody, pričom sťažovateľka súčasne poukázala

na judikatúru najvyššieho súdu (napr. sp. zn. z 21. decembra 2009

sp. zn. z 28. apríla 2010, pozn.), ktorá ustálila, že „Skutočnou škodou sa

rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca

majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého

stavu.“, zatiaľ čo ušlým ziskom je „... ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo

v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom

na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku

poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu

(výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto

postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo

škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku

ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v danej veci sa

žalobca síce formálno-právne domáhal priznania „ušlého zisku“, t. j. formálne použil

v žalobe tento pojmový aparát, avšak z hľadiska materiálneho obsahu ním uplatneného

nároku (zaplatenie jednorázovej „cieľovej odmeny“ v prípade skončenia pracovného

pomeru z organizačných dôvodov), ktorého dosiahnutie sa neodvíjalo, resp. nebolo závislé

na aktivite zamestnanca vyvíjanej pre účely dosiahnutia kladného hmotného prospechu

(t. j. zisku), možno uzavrieť, že žalobca sa v skutočnosti vecne domáhal náhrady skutočnej

škody, t. j. toho, o čo sa zmenšil jeho majetok nebyť neplatnosti manažérskej zmluvy,

resp. a contrario toho o čo by bol jeho majetok väčší nebyť neplatnosti manažérskej zmluvy.

Zisk (ako ekonomická veličina) vo svojej podstate totiž vyjadruje efektívnosť nejakej

činnosti (aktivity, procesu) vyvíjanej na účely jeho dosiahnutia, pričom jeho výška závisí

od rozdielu medzi vstupmi investovanými do danej činnosti a jej výstupmi. Najčastejšie sa

tento pojem chápe v ekonomickej súvislosti, a to ako kladný rozdiel medzi príjmami

a výdavkami alebo výnosmi a nákladmi. Z tohto potom vyplýva, že ušlý zisk predstavuje

stratu očakávaného prínosu, ktorý bolo možné očakávať pri pravidelnom behu vecí nebyť

škodnej udalosti.

V preskúmavanom prípade v „ods. 2 časti IX“ manažérskej zmluvy dojednaná

tzv. „cieľová odmena“, ktorej vyplatenie bolo viazané na skončenie pracovného pomeru

z organizačných dôvodov, a nie na aktivitu zamestnanca zameranú na ovplyvnenie jej

výšky, krajský súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľne ustálil, že v danom prípade sa

zamestnanec (žalobca) domáhal od sťažovateľky ako svojej bývalej zamestnávateľky

zaplatenia skutočnej škody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou namietaného

porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne,

vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a na neho nadväzujúceho uznesenia okresného súdu, ako aj

rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach

sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

Napokon nad rámec ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že v sťažnosti bolo

uvedené, že sťažovateľka je zastúpená advokátom, vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnosti

nebolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky kvalifikovaným právnym

zástupcom, pre účely konania pred ústavným súdom bolo potrebné považovať sťažovateľku

za nezastúpenú advokátom, pričom k odstráneniu tohto nedostatku nebola sťažovateľka

vyzvaná z dôvodu, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vyhodnotil jej

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014