Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 139/2017
PDF · 336.22 KB
No categories available
II. ÚS 139/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 139/2017-105
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnostiach
, zastúpeného
spoločnosťou Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Juraj Baláž, a
zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom
Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoV 7/2015 a jeho uznesením zo 4. augusta 2015 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky takto
rozhodol:
1. Základné právo a na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 7/2015 a jeho uznesením
zo 4. augusta 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 7/2015
zo 4. augusta 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 452,61 € (slovom štyristopäťdesiatdva eur
a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Benkóczki, Baláž –
advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A, Bratislava, a trovy konania v sume
452,61 € (slovom štyristopäťdesiatdva eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča, Jarmočná 2264/3, Šaľa, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ v prvom rade“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoV 7/2015 a jeho uznesením zo 4. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
dovolacieho súdu“), ako aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 10/2012 a jeho uznesením
z 3. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“).
Ústavnému súdu bola 25. novembra 2015 doručená sťažnosť
(ďalej aj
„sťažovateľ v druhom rade“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny a dohovoru vrátane jeho základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru identickými rozhodnutiami dovolacieho a odvolacieho súdu, ako aj
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný
súd“) č. k. PK-2 T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok
špecializovaného trestného súdu z 25. septembra 2012“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom špecializovaného
trestného súdu z 25. septembra 2012 uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu
úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva podľa § 21 ods. 1
písm. c) Trestného zákona (sťažovateľ v prvom rade) a z obzvlášť závažného zločinu
úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c), e) a f) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. c) a § 140 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona (sťažovateľ v druhom rade), za čo sťažovateľovi v prvom rade bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a uložený ochranný dohľad na dobu
3 rokov a sťažovateľovi v druhom rade bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
25 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom
stráženia a zároveň aj ochranný dohľad v trvaní troch rokov.
Proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podali sťažovatelia, ako aj prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odvolania,
o ktorých rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla
2013 tak, že ich zamietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podali
sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.
1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 (ďalej len „uznesenie z 25. júna 2014“) tak, že dovolanie
podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.
Uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 25. júna 2014 na základe
sťažnosti podanej sťažovateľom v prvom rade ústavný súd zrušil nálezom sp. zn.
III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015. V označenom náleze vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa v prvom rade na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
uznesením najvyššieho súdu z 25. júna 2014. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti
sťažovateľa v prvom rade nevyhovel (pozri bod 4 výroku označeného nálezu). Po zrušení
uznesenia najvyššieho súdu z 25. júna 2014 ústavným súdom rozhodol najvyšší súd ako
dovolací súd opätovne o dovolaniach sťažovateľov tak, že dovolania napadnutým
uznesením sp. zn. 1 TdoV 7/2015 zo 4. augusta 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.
Podľa názoru sťažovateľov došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
(podľa názoru sťažovateľa v druhom rade aj rozsudkom špecializovaného trestného súdu)
k porušeniu nimi označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa
dohovoru. Sťažovatelia v prvom rade zhodne namietajú, že najvyšší súd ako dovolací súd
opätovne v ich trestnej veci porušil ich základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v časti týkajúcej sa
práva na zákonného sudcu, pozn.).
Sťažovatelia argumentujú v zásade identicky a v súvislosti s namietaným
neprípustným zásahom do základného práva na zákonného sudcu uvádzajú, že ak pôvodný
senát najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval o (prvom) dovolaní
sťažovateľa v prvom rade, nebol podľa záveru ústavného súdu vyjadreného v náleze sp. zn.
III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015 zákonný, tak ich vec nemala byť podľa ich názoru nanovo
pridelená v súlade s čl. II ods. 4 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2015 (ďalej len
„rozvrh práce na rok 2015“) v znení opatrenia č. 7 z 27. mája 2015, resp. opatrenia č. 8
z 19. júna 2015. Sťažovatelia argumentujú, že nie je (naďalej) zrejmé, prečo sa členmi
dovolacieho senátu, ktorý má (mal) rozhodnúť o dovolaní opätovne, nestali aj sudcovia
JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy, keďže na tento nedostatok poukázal už aj ústavný súd
v náleze sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015.
Z uvedených dôvodov sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia ich
základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2015 zo 4. augusta 2015.
Obsahom sťažností boli aj ďalšie námietky sťažovateľov a s nimi súvisiace
namietané porušenie ďalších základných práv garantovaných ústavou a listinou, ak aj práv
garantovaných dohovorom označených v sťažnostiach.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 139/2017-54 z 1. marca 2017 prijal na ďalšie
konanie sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie základného
práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2015
zo 4. augusta 2015, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol. Následne ústavný súd
uznesením č. k. II. ÚS 189/2017-28 z 15. marca 2017 prijal na ďalšie konanie aj sťažnosť
sťažovateľa v druhom rade v časti, ktorou namieta porušenie základného práva
na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2015 zo 4. augusta
2015, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol. Ústavný súd zároveň tretím výrokom
označeného uznesenia rozhodol o spojení konania o sťažnosti sťažovateľa v druhom rade
s konaním o sťažnosti sťažovateľa v prvom rade na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. II. ÚS 139/2017.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnych zástupcov
sťažovateľov a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedníčku najvyššieho
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právni zástupcovia sťažovateľov a predsedníčka
najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnych zástupcov sťažovateľov a predsedníčky
najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný
súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa
v druhom rade vyjadrila v prípise č. k. KP 3/2016-4 z 18. februára 2016, ktorého súčasťou
bolo aj vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu 1 TdoV sp. zn. KP 3/2016
z 15. februára 2017 a zo 16. februára 2016 (ďalej len „vyjadrenie predsedu senátu“),
a k sťažnosti sťažovateľa v prvom rade v prípise č. k. KP 3/2017-8 zo 16. februára 2017.
Následne sa predsedníčka najvyššieho súdu opätovne (po prijatí sťažností na ďalšie
konanie, pozn.) vyjadrila k obom sťažnostiam aj v prípise č. k. KP 3/2017-8 z 13. júla 2017,
v ktorom len odkázala na svoje pôvodné vyjadrenia.
Vo vyjadrení predsedu senátu zo 16. februára 2016 sa uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci opätovne rozhodol v rovnakom senáte,
ktorý bol zložený podľa rozvrhu práce, t. j. z členov senátu, ktorý ho tvorili v čase
pridelenia – nápadu veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky.
Z členov tohto senátu už nevykonávajú funkciu sudcovia JUDr. Stiffel,
JUDr. Lipovský, JUDr. Toman, JUDr. Jakubík (pôvodne bolo členov celkom 13).
Podľa rozvrhu práce, ak vec opätovne napadla Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, pridelí sa tomu senátu, ktorý rozhodoval o dovolaní (vo veci samej) naposledy.
Za senát, ktorý vo veci rozhodoval naposledy sa považuje aj senát označený v osobitnej
časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci
rozhodujúcich sudcov.
Veci, ktoré napadli senátom, dokončia senáty v pôvodnom zložení, vrátane
zastupovania.
Senát rozhodujúci v posudzovanej veci bol zložený v zmysle rozvrhu práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kompetencii riadiaceho predsedu senátu, zo
sudcov najvyššieho súdu, ktorí podľa rozvrhu práce tvorili tento senát v čase nápadu –
pridelenia veci, rešpektujúc aj ustanovenia o zastupovaní sudcov.
Pokiaľ by nebolo možné zostaviť senát týmto spôsobom, v zmysle rozvrhu práce
(mimoriadne okolnosti) senát by bol zložený zo všetkých sudcov trestnoprávneho kolégia,
resp. pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky náhodným výberom pomocou
elektronického zariadenia. Aj s takouto možnosťou ráta rozvrh práce Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.“
Ústavný súd predložil vyjadrenia najvyššieho súdu právnym zástupcom sťažovateľov
a vyzval ich k tomu, aby k nim zaujali svoje stanovisko.
Sťažovateľ v druhom rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval
na vyjadrenia najvyššieho súdu v podaní z 15. augusta 2017 (doručenom ústavnému súdu
17. augusta 2017), v ktorom uviedol, že „odkazuje bližšie na text samotnej sťažnosti (najmä
stať Ib). Dovolím si v krátkosti poukázať na to, že Najvyšší súd SR sa nevyjadruje
ku konkrétnostiam uvedeným v sťažnosti, a preto je jeho vyjadrenie len všeobecné,
bez konkrétnej argumentácie na skutkový stav, a teda je nepodložené jednotlivými
ustanoveniami rozvrhu práce Najvyššieho súdu, či zákona č. 757/2004 Z. z. v kontexte
práva sťažovateľa na zákonného sudcu a spravodlivý súdny proces. Zároveň sa
pridržiavame právneho názoru v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS
62/2015-50 z 2. 6. 2015, ktorý je plne použiteľný aj na namietané porušenie práva na
spravodlivé konanie a zákonného sudcu sťažovateľa v prejednávanej veci.“.
Sťažovateľ v prvom rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval
na vyjadrenia najvyššieho súdu v podaní z 1. augusta 2017 (doručenom ústavnému súdu
4. augusta 2017), v ktorom uviedol, že «V predmetnej veci sa jedná o opätovné
posudzovanie opakovaného porušenia práva sťažovateľa...
Po predchádzajúcom zrušujúcom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
napadla vec opätovne na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 23. 06. 2015.
Dňa 06. 07. 2015 adresoval predseda senátu JUDr. Štefan Michálik prípis
elektronickej podateľni v zmysle, že na podklade Nálezu Ústavného súdu z 02. 06. 2015,
sp. zn. III. ÚS 62/2015 má byť vec zapísaná do senátu 1 TdoV (č. l. 2361).
Následne bolo vydané „Potvrdenie“ o tom, že Najvyšší súd prijal dňa 06. 07. 2015
návrh na začatie konania v právnej veci a spol. (č. l. 2362).
Pritom z č. l. 2348 súdneho spisu vyplýva, že prípisom zo dňa 01. 07. 2015 si
Najvyšší súd Slovenskej republiky od Špecializovaného trestného súdu vyžiadal spisový
materiál PK – 2 T/12/2012.
Nie je zrejmé, prečo bola predmetná vec priraďovaná až dňa 06. 07. 2015, teda
takmer dva týždne po jej skutočnom nápade na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa
23. 06. 2015.
Z č. l. 2364 súdneho spisu následne vyplýva úprava predsedu senátu, ktorý stanovil
termín neverejného zasadnutia na 04. 08. 2015 o 10.00 hod v zložení senátu: JUDr. Hudák,
JUDr. Dohňány, JUDr. Szabo, JUDr. Hatala.
Napriek záväznému právnemu názoru, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil v Náleze III. ÚS 62/2015-50 Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne porušil
právo sťažovateľa na zákonného sudcu zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko o dovolaní rozhodoval
ten istý „nezákonný“ senát, ktorý o dovolaní rozhodoval aj v rámci konania
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd aj pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľov vychádzal zo svojej
ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vzhľadom na svoje ústavné
postavenie vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľov považuje
za potrebné upozorniť aj na tú časť svojej stabilizovanej judikatúry, v ktorej pripomína, že
k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného
práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu
spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv
a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu
takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci
bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi
zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj
II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06, III. ÚS 199/08).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva garantovaného čl. 6
ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Rovnako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému
sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že zásada
zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého
a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého
účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní
podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada
pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné
účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie
veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09, III. ÚS 212/2011).
Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,
ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom
za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch
pre posudzovaný prípad v Trestnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu
súdnictva a postavenie sudcov.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť
súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité
rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada
prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými
v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zjavne vyplýva, že za zákonného sudcu
treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej
funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho
funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce
súdu (III. ÚS 116/06).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000). V každom
jednotlivom prípade musia byť aplikované jasné pravidlá a existovať jasné záruky,
ktoré zaistia objektivitu a transparentnosť a vylúčia akýkoľvek náznak svojvôle
pri prideľovaní jednotlivých vecí sudcom (napr. rozsudok DMD Group, a. s.,
proti Slovensku z 5. 10. 2010).
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú
všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník
konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred
určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,
z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu, skladá sa senát
najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov. Predpis o konaní pred súdmi môže
ustanoviť, že senát najvyššieho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byť
vždy zložený z nepárneho počtu sudcov. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.
Ustanovenie § 16 ods. 2 platí rovnako.
Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu
senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý
predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako
spravodajcovi.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených
vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce
sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi
a organizuje činnosť senátu,
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov
a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi
konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho
úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať
jednotlivé úkony.
Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľov je posúdiť,
či v dovolacom konaní v ich trestnej veci vedenej najvyšším súdom
pod sp. zn. 1 TdoV 7/2015 rozhodoval senát najvyššieho súdu v zákonnom zložení.
Pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu bola zásadnou skutočnosť, že v trestnej veci
sťažovateľov už v minulosti najvyšší súd v rámci dovolacieho konania rozhodoval
v identickom zložení senátu, ktorý tvorili sudca JUDr. Štefan Michálik ako predseda senátu
a sudcovia JUDr. Daniel Hudák, JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Peter Szabo
a JUDr. Peter Hatala ako členovia senátu, a to v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoV 15/2013, ktoré vyústilo do uznesenia z 25. júna 2014. Označené uznesenie
najvyššieho súdu ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015 zrušil práve
z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V odôvodnení nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015 sa okrem
iného uvádza, že „... riadiaci predseda senátu JUDr. Milan Lipovský sa na rozhodovaní
senátu 1 TdoV v sťažovateľovej veci nepodieľal, hoci nemohol byť považovaný
za vylúčeného v zmysle § 31 ods. 3 Trestného poriadku. Keďže namiesto neho sa na
rozhodovaní o dovolaní podieľal iný – náhradný člen senátu, bolo zloženie senátu
najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci postihnuté vadou, ktorá ústavne neprípustným
spôsobom zasiahla do obsahu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu
zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj do obsahu práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru zaručujúceho prerokovanie veci zákonne zriadeným a obsadeným súdom.
Ústavný súd zastáva názor, že obsahu základného práva na zákonného sudcu
zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vyhovuje len taká aplikácia dopadajúcich ustanovení Trestného poriadku, zákona
o súdoch a na základe neho vydaného rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senát
najvyššieho súdu zložený na základe rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradených
do konkrétneho senátu, teda že v prípade rozhodovania o mimoriadnych opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu ho budú tvoriť prví piati sudcovia
v poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami, predseda senátu a stáli členovia senátu.
Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch,
v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl.
Trestného poriadku) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti
sudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej
sudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu.
... Ústavný súd tiež poznamenáva, že najvyšší súd vo svojom stanovisku nevysvetlil
(a nevyplýva to ani z obsahu jeho spisu), z akých dôvodov boli pri rozhodovaní senátu
nahradení aj ďalší stáli členovia senátu, t. j. JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy.“.
Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2015 ústavný súd zistil, že 6. júla 2015
predseda senátu JUDr. Štefan Michálik adresoval elektronickej podateľni pokyn
v nasledujúcom znení: „Na podklade Nálezu Ústavného súdu z 2. júna 20105, sp. zn.
III. ÚS 62/2015 zapíš do senátu 1 TdoV.“.
Elektronická podateľňa vydala 6. júla 2015 potvrdenie o tom, že najvyšší súd prijal
6. júla 2015 návrh na začatie konania v právnej veci a vec bola
pridelená na rozhodnutie senátu tunajšieho súdu 1 TdoV.
Podľa rozvrhu práce na rok 2015 v znení opatrenia č. 1 zo 14. januára 2015,
opatrenia č. 2 z 12. februára 2013, opatrenia č. 3 z 12. marca 2015, opatrenia č. 4
z 31. marca 2015, opatrenia č. 5 zo 16. apríla 2015, opatrenia č. 6 z 29. apríla 2015,
opatrenia č. 7 z 27. mája 2015 a opatrenia č. 8 z 19. júna 2015 bolo zloženie senátu 1 TdoV
takéto:
1/ JUDr. Libor Duľa – predseda senátu,
2/ JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu,
3/ JUDr. Peter Krajčovič – stály člen senátu/predseda senátu,
4/ JUDr. Martin Piovartsy – stály člen senátu/predseda senátu,
5/ JUDr. Daniel Hudák – stály člen senátu/predseda senátu,
6/ JUDr. Viliam Dohňanský – náhradný člen senátu,
7/ JUDr. Pavol Farkaš – náhradný člen senátu,
8/ JUDr. Peter Szabo – náhradný člen senátu,
9/ JUDr. Peter Hatala – náhradný člen senátu a
10/ JUDr. Juraj Kliment – náhradný člen senátu.
Podľa poznámky č. 1 k osobitnej časti rozvrhu práce upravujúcej zloženie senátov
trestnoprávneho kolégia, ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu TdoV
alebo ak je senát TdoV z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci
predseda senátu výberom spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia, v akom sú
v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa
podľa všeobecnej časti rozvrhu práce.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dovolacieho súdu vydal senát 1 TdoV
v zložení JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu a členovia senátu JUDr. Daniel Hudák,
JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala. Z uvedeného vyplýva,
že okrem predsedu senátu JUDr. Michálika a člena senátu JUDr. Hudáka bol senát tvorený
náhradnými členmi senátu.
Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015 vyslovil, že v prípade
rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho
súdu majú senát tvoriť prví piati sudcovia v poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami,
predseda senátu a stáli členovia senátu, a nie náhradníci. Keďže v čase prvého rozhodovania
(uznesenie sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014) o dovolaní sťažovateľov boli stálymi
členmi senátu 1 TdoV okrem JUDr. Milana Lipovského aj sudcovia JUDr. Štefan Michálik,
JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Piovartsy a JUDr. Daniel Hudák, ústavný súd konštatoval, že
nie je zrejmé, „z akých dôvodov boli pri rozhodovaní senátu nahradení aj ďalší stáli
členovia senátu, t. j. JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy“.
Z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 62/2015 z 2. júna 2015 je teda zreteľne
čitateľný právny záver ústavného súdu, v zmysle ktorého treba za zákonných sudcov
považovať stálych členov senátu v poradí, ako sú v rozvrhu práce uvedení. Namiesto stálych
členov senátu môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch,
v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl.
Trestného poriadku) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti
sudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej
sudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).
Z § 18 zákona o súdoch vyplýva, že o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu rozhoduje senát zložený z predsedu senátu
a zo štyroch sudcov. Rozvrh práce však do dovolacích senátov najvyššieho súdu
(1 TdoV a 2 TdoV) zaraďuje vyšší počet sudcov ako päť, v danom prípade dokonca až
desať sudcov. Zároveň však v poznámke č. 1 k tejto časti rozvrhu práce ustanovuje
výkladové pravidlo, z ktorého vyplýva, že sudcovia uvedení v rozvrhu práce v poradí
od 6. miesta sú len náhradnými členmi senátu a na rozhodovaní senátu sa môžu zúčastniť,
len ak je senát TdoV z rôznych dôvodov neúplný. Navyše, toto doplnenie neúplného senátu
sa má vykonať podľa poradia, v akom sú sudcovia v prehľade o zložení senátu uvedení.
Vo vyjadreniach najvyššieho súdu k sťažnostiam sťažovateľov sa neuvádza, že
v preskúmavanej veci boli niektorí zo stálych členov senátu 1 TdoV z rozhodovania
o dovolaní sťažovateľov bol vylúčení a že existoval dôvod na to, aby namiesto nich
rozhodovali niektorí z náhradných členov senátu.
Predseda senátu vo vyjadrení zo 16. februára 2016 argumentuje odkazom na čl. II
ods. 4 rozvrhu práce na rok 2015 (aj keď ho explicitne neuvádza, pozn.), podľa ktorého
veci, ktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu po tom, čo najvyšší súd už
konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku,
sa po lustrácii pridelia senátu, ktorý vo veci samej rozhodoval naposledy, a to aj
v prípade, ak je nápad vecí do senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácii
práce niet alebo do senátu nie je väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec
sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci rozhodoval
naposledy, sa považuje aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým číslom, ak je
do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.
Vo vzťahu k tejto argumentácii najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že je
celkom nepochybné, že vec mala byť opätovne pridelená senátu 1 TdoV, ktorému bola
pridelená aj pôvodne. Pridelenie veci opätovne predloženej najvyššiemu súdu po tom, čo
najvyšší súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom
prostriedku senátu (v zložení, v ktorom senát vo veci samej rozhodoval naposledy,
pozn.), prichádza ale logicky do úvahy len v prípade, ak dôvody, pre ktoré bolo pôvodné
rozhodnutie najvyššieho súdu o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku
zrušené, nespočívali v neprípustnom zásahu do základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Inými slovami, v prípade, ak pôvodné rozhodnutie najvyššieho
súdu o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku bolo zrušené z dôvodu
porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dôsledku
nezákonného zloženia príslušného senátu, musí byť vec opätovne pridelená tomuto senátu
(v danom prípade 1 TdoV), avšak v jeho zákonnom zložení.
Na tomto základe ústavný súd musí opätovne konštatovať, že najvyšší súd vo svojom
vyjadrení nevysvetlil (a nevyplýva to ani z obsahu jeho spisu), z akých dôvodov boli
pri rozhodovaní senátu nahradení stáli členovia senátu, t. j. JUDr. Libor Duľa, JUDr. Peter
Krajčovič a JUDr. Martin Piovartsy.
Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený
zo sudcov príslušného súdu, ktorí podľa rozvrhu práce tvorili tento senát v čase pridelenia
veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, však nezodpovedá prípad, ak sa zákonní
sudcovia nezúčastnia na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonných
predpokladov na ich nahradenie. V okolnostiach predloženej veci dospel ústavný súd
k záveru, že opatrením predsedu senátu najvyššieho súdu došlo k určeniu konkrétnych
sudcov rozhodujúcich v senáte spôsobom nerešpektujúcim vopred ustanovené pravidlá pre
jeho zloženie. Vo veciach sťažovateľov tak konal a rozhodoval senát najvyššieho súdu
v zložení, ktorý podľa názoru ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným
zákonom o sudcoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov), a tak ani ústavným
požiadavkám vyvoditeľným z čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Uvedený postup najvyššieho súdu bol tak v rozpore so zásadou
prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce, ktorých
účelom je vylúčiť svojvoľný a účelový výber sudcov.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,
ako aj práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že postupom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 7/2015 aj jeho uznesením zo 4. augusta 2015 bolo porušené základné právo
sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ako
aj ich právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany
práv sťažovateľov aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
najvyššiemu súdu na nové prejednanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný
opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľov v zákonnom zložení senátu, pričom bude
viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní
úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony
právnej služby vykonané v roku 2015, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €,
keďže vo veci boli poskytnuté úkony právnej služby aj v roku 2017. Každému
zo sťažovateľov priznal úhradu za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie
a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby v roku 2017
(vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa v prvom rade z 15. augusta 2017 a vyjadrenie
právneho zástupcu sťažovateľa v druhom rade z 1. augusta 2017 ) v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon uskutočnený v roku
2015 po 139,83 € a v roku 2017 po 147,33 €, t. j. spolu 426,99 €, čo spolu s režijným
paušálom dvakrát po 8,39 € a jedenkrát po 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
452,61 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účty právnych
zástupcov sťažovateľov spoločnosti Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Baláž a JUDr. Ľudovíta Štangloviča,
Jarmočná 2264/3, Šaľa (bod 3 výroku tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2017