Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 139/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-105

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnostiach

, zastúpeného

spoločnosťou Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Juraj Baláž, a

zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. augusta 2015 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky takto

rozhodol:

1. Základné právo a na zákonného sudcu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. augusta 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. augusta 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 452,61 € (slovom štyristopäťdesiatdva eur

a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Benkóczki, Baláž –

advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A, Bratislava, a trovy konania v sume

452,61 € (slovom štyristopäťdesiatdva eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča, Jarmočná 2264/3, Šaľa, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2015 doručená sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ v prvom rade“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

dovolacieho súdu“), ako aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a podľa listiny a práv podľa a 3 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“).

Ústavnému súdu bola 25. novembra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej aj

„sťažovateľ v druhom rade“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv a slobôd podľa , listiny a dohovoru vrátane jeho základného práva

na zákonného sudcu podľa a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru identickými rozhodnutiami dovolacieho a odvolacieho súdu, ako aj

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný

súd“) č. k. -2809 z 25. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok

špecializovaného trestného súdu z 25. septembra 2012“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom špecializovaného

trestného súdu z 25. septembra 2012 uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu

úkladnej vraždy podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) formou účastníctva podľa

písm. c) (sťažovateľ v prvom rade) a z obzvlášť závažného zločinu

úkladnej vraždy podľa a , a s poukazom

na a spolupáchateľstvom podľa

(sťažovateľ v druhom rade), za čo sťažovateľovi v prvom rade bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a uložený ochranný dohľad na dobu

3 rokov a sťažovateľovi v druhom rade bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

25 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom

stráženia a zároveň aj ochranný dohľad v trvaní troch rokov.

Proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podali sťažovatelia, ako aj prokurátor

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odvolania,

o ktorých rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 3. apríla

2013 tak, že ich zamietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podali

sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn.

z 25. júna 2014 (ďalej len „uznesenie z 25. júna 2014“) tak, že dovolanie

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietol.

Uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 25. júna 2014 na základe

sťažnosti podanej sťažovateľom v prvom rade ústavný súd zrušil nálezom sp. zn.

z 2. júna 2015. V označenom náleze vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa v prvom rade na zákonného sudcu podľa a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným

uznesením najvyššieho súdu z 25. júna 2014. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti

sťažovateľa v prvom rade nevyhovel (pozri bod 4 výroku označeného nálezu). Po zrušení

uznesenia najvyššieho súdu z 25. júna 2014 ústavným súdom rozhodol najvyšší súd ako

dovolací súd opätovne o dovolaniach sťažovateľov tak, že dovolania napadnutým

uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

(podľa názoru sťažovateľa v druhom rade aj rozsudkom špecializovaného trestného súdu)

k porušeniu nimi označených základných práv podľa a listiny a práv podľa

dohovoru. Sťažovatelia v prvom rade zhodne namietajú, že najvyšší súd ako dovolací súd

opätovne v ich trestnej veci porušil ich základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a listiny a právo podľa dohovoru (v časti týkajúcej sa

práva na zákonného sudcu, pozn.).

Sťažovatelia argumentujú v zásade identicky a v súvislosti s namietaným

neprípustným zásahom do základného práva na zákonného sudcu uvádzajú, že ak pôvodný

senát najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval o (prvom) dovolaní

sťažovateľa v prvom rade, nebol podľa záveru ústavného súdu vyjadreného v náleze sp. zn.

z 2. júna 2015 zákonný, tak ich vec nemala byť podľa ich názoru nanovo

pridelená v súlade s čl. II ods. 4 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2015 (ďalej len

„rozvrh práce na rok 2015“) v znení opatrenia č. 7 z 27. mája 2015, resp. opatrenia č. 8

z 19. júna 2015. Sťažovatelia argumentujú, že nie je (naďalej) zrejmé, prečo sa členmi

dovolacieho senátu, ktorý má (mal) rozhodnúť o dovolaní opätovne, nestali aj sudcovia

JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy, keďže na tento nedostatok poukázal už aj ústavný súd

v náleze sp. zn. z 2. júna 2015.

Z uvedených dôvodov sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia ich

základného práva na zákonného sudcu zaručeného a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. augusta 2015.

Obsahom sťažností boli aj ďalšie námietky sťažovateľov a s nimi súvisiace

namietané porušenie ďalších základných práv garantovaných a listinou, ak aj práv

garantovaných dohovorom označených v sťažnostiach.

Ústavný súd uznesením č. k. -54 z 1. marca 2017 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie základného

práva na zákonného sudcu zaručeného a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. augusta 2015, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol. Následne ústavný súd

uznesením č. k. -28 z 15. marca 2017 prijal na ďalšie konanie aj sťažnosť

sťažovateľa v druhom rade v časti, ktorou namieta porušenie základného práva

na zákonného sudcu zaručeného a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. augusta

2015, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol. Ústavný súd zároveň tretím výrokom

označeného uznesenia rozhodol o spojení konania o sťažnosti sťažovateľa v druhom rade

s konaním o sťažnosti sťažovateľa v prvom rade na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnych zástupcov

sťažovateľov a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedníčku najvyššieho

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právni zástupcovia sťažovateľov a predsedníčka

najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnych zástupcov sťažovateľov a predsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa

v druhom rade vyjadrila v prípise č. k. -4 z 18. februára 2016, ktorého súčasťou

bolo aj vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu 1 TdoV sp. zn. KP 3/2016

z 15. februára 2017 a zo 16. februára 2016 (ďalej len „vyjadrenie predsedu senátu“),

a k sťažnosti sťažovateľa v prvom rade v prípise č. k. -8 zo 16. februára 2017.

Následne sa predsedníčka najvyššieho súdu opätovne (po prijatí sťažností na ďalšie

konanie, pozn.) vyjadrila k obom sťažnostiam aj v prípise č. k. -8 z 13. júla 2017,

v ktorom len odkázala na svoje pôvodné vyjadrenia.

Vo vyjadrení predsedu senátu zo 16. februára 2016 sa uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci opätovne rozhodol v rovnakom senáte,

ktorý bol zložený podľa rozvrhu práce, t. j. z členov senátu, ktorý ho tvorili v čase

pridelenia – nápadu veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Z členov tohto senátu už nevykonávajú funkciu sudcovia JUDr. Stiffel,

JUDr. Lipovský, JUDr. Toman, JUDr. Jakubík (pôvodne bolo členov celkom 13).

Podľa rozvrhu práce, ak vec opätovne napadla Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, pridelí sa tomu senátu, ktorý rozhodoval o dovolaní (vo veci samej) naposledy.

Za senát, ktorý vo veci rozhodoval naposledy sa považuje aj senát označený v osobitnej

časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci

rozhodujúcich sudcov.

Veci, ktoré napadli senátom, dokončia senáty v pôvodnom zložení, vrátane

zastupovania.

Senát rozhodujúci v posudzovanej veci bol zložený v zmysle rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kompetencii riadiaceho predsedu senátu, zo

sudcov najvyššieho súdu, ktorí podľa rozvrhu práce tvorili tento senát v čase nápadu –

pridelenia veci, rešpektujúc aj ustanovenia o zastupovaní sudcov.

Pokiaľ by nebolo možné zostaviť senát týmto spôsobom, v zmysle rozvrhu práce

(mimoriadne okolnosti) senát by bol zložený zo všetkých sudcov trestnoprávneho kolégia,

resp. pléna Najvyššieho súdu Slovenskej republiky náhodným výberom pomocou

elektronického zariadenia. Aj s takouto možnosťou ráta rozvrh práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd predložil vyjadrenia najvyššieho súdu právnym zástupcom sťažovateľov

a vyzval ich k tomu, aby k nim zaujali svoje stanovisko.

Sťažovateľ v druhom rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval

na vyjadrenia najvyššieho súdu v podaní z 15. augusta 2017 (doručenom ústavnému súdu

17. augusta 2017), v ktorom uviedol, že „odkazuje bližšie na text samotnej sťažnosti (najmä

stať Ib). Dovolím si v krátkosti poukázať na to, že Najvyšší súd SR sa nevyjadruje

ku konkrétnostiam uvedeným v sťažnosti, a preto je jeho vyjadrenie len všeobecné,

bez konkrétnej argumentácie na skutkový stav, a teda je nepodložené jednotlivými

ustanoveniami rozvrhu práce Najvyššieho súdu, či v kontexte

práva sťažovateľa na zákonného sudcu a spravodlivý súdny proces. Zároveň sa

pridržiavame právneho názoru v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS

62/2015-50 z 2. 6. 2015, ktorý je plne použiteľný aj na namietané porušenie práva na

spravodlivé konanie a zákonného sudcu sťažovateľa v prejednávanej veci.“.

Sťažovateľ v prvom rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval

na vyjadrenia najvyššieho súdu v podaní z 1. augusta 2017 (doručenom ústavnému súdu

4. augusta 2017), v ktorom uviedol, že «V predmetnej veci sa jedná o opätovné

posudzovanie opakovaného porušenia práva sťažovateľa...

Po predchádzajúcom zrušujúcom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky

napadla vec opätovne na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 23. 06. 2015.

Dňa 06. 07. 2015 adresoval predseda senátu JUDr. Štefan Michálik prípis

elektronickej podateľni v zmysle, že na podklade Nálezu Ústavného súdu z 02. 06. 2015,

sp. zn. má byť vec zapísaná do senátu 1 TdoV (č. l. 2361).

Následne bolo vydané „Potvrdenie“ o tom, že Najvyšší súd prijal dňa 06. 07. 2015

návrh na začatie konania v právnej veci a spol. (č. l. 2362).

Pritom z č. l. 2348 súdneho spisu vyplýva, že prípisom zo dňa 01. 07. 2015 si

Najvyšší súd Slovenskej republiky od Špecializovaného trestného súdu vyžiadal spisový

materiál PK – 2 .

Nie je zrejmé, prečo bola predmetná vec priraďovaná až dňa 06. 07. 2015, teda

takmer dva týždne po jej skutočnom nápade na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa

23. 06. 2015.

Z č. l. 2364 súdneho spisu následne vyplýva úprava predsedu senátu, ktorý stanovil

termín neverejného zasadnutia na 04. 08. 2015 o 10.00 hod v zložení senátu: JUDr. Hudák,

JUDr. Dohňány, JUDr. Szabo, JUDr. Hatala.

Napriek záväznému právnemu názoru, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil v Náleze -50 Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne porušil

právo sťažovateľa na zákonného sudcu zakotvené v a

Listiny základných práv a slobôd aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko o dovolaní rozhodoval

ten istý „nezákonný“ senát, ktorý o dovolaní rozhodoval aj v rámci konania

.».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd aj pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľov vychádzal zo svojej

ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vzhľadom na svoje ústavné

postavenie vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , , , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Ústavný súd pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľov považuje

za potrebné upozorniť aj na tú časť svojej stabilizovanej judikatúry, v ktorej pripomína, že

k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného

práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu

spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv

a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu

takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci

bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi

zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (, , obdobne aj

, , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

garantovaného , listiny, ako aj práva garantovaného

ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Rovnako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému

sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že zásada

zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého

a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého

účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní

podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu (, ).

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom

za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch

pre posudzovaný prípad v a v predpisoch upravujúcich organizáciu

súdnictva a postavenie sudcov.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť

súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité

rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada

prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými

v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon ().

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zjavne vyplýva, že za zákonného sudcu

treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej

funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho

funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce

súdu ().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000). V každom

jednotlivom prípade musia byť aplikované jasné pravidlá a existovať jasné záruky,

ktoré zaistia objektivitu a transparentnosť a vylúčia akýkoľvek náznak svojvôle

pri prideľovaní jednotlivých vecí sudcom (napr. rozsudok DMD Group, a. s.,

proti Slovensku z 5. 10. 2010).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú

všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník

konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred

určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,

z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu, skladá sa senát

najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov. Predpis o konaní pred súdmi môže

ustanoviť, že senát najvyššieho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byť

vždy zložený z nepárneho počtu sudcov. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.

Ustanovenie § 16 ods. 2 platí rovnako.

Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu

senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý

predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako

spravodajcovi.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce

sa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi

a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov

a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi

konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho

úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať

jednotlivé úkony.

Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľov je posúdiť,

či v dovolacom konaní v ich trestnej veci vedenej najvyšším súdom

pod sp. zn. rozhodoval senát najvyššieho súdu v zákonnom zložení.

Pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu bola zásadnou skutočnosť, že v trestnej veci

sťažovateľov už v minulosti najvyšší súd v rámci dovolacieho konania rozhodoval

v identickom zložení senátu, ktorý tvorili sudca JUDr. Štefan Michálik ako predseda senátu

a sudcovia JUDr. Daniel Hudák, JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Peter Szabo

a JUDr. Peter Hatala ako členovia senátu, a to v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktoré vyústilo do uznesenia z 25. júna 2014. Označené uznesenie

najvyššieho súdu ústavný súd nálezom sp. zn. z 2. júna 2015 zrušil práve

z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

V odôvodnení nálezu ústavného súdu sp. zn. z 2. júna 2015 sa okrem

iného uvádza, že „... riadiaci predseda senátu JUDr. Milan Lipovský sa na rozhodovaní

senátu 1 TdoV v sťažovateľovej veci nepodieľal, hoci nemohol byť považovaný

za vylúčeného v zmysle . Keďže namiesto neho sa na

rozhodovaní o dovolaní podieľal iný – náhradný člen senátu, bolo zloženie senátu

najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci postihnuté vadou, ktorá ústavne neprípustným

spôsobom zasiahla do obsahu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu

zaručeného a listiny, ako aj do obsahu práva podľa

ods. 1 dohovoru zaručujúceho prerokovanie veci zákonne zriadeným a obsadeným súdom.

Ústavný súd zastáva názor, že obsahu základného práva na zákonného sudcu

zaručeného a listiny, resp. právu podľa

dohovoru vyhovuje len taká aplikácia dopadajúcich ustanovení , zákona

o súdoch a na základe neho vydaného rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senát

najvyššieho súdu zložený na základe rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradených

do konkrétneho senátu, teda že v prípade rozhodovania o mimoriadnych opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu ho budú tvoriť prví piati sudcovia

v poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami, predseda senátu a stáli členovia senátu.

Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch,

v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl.

) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti

sudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej

sudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu.

... Ústavný súd tiež poznamenáva, že najvyšší súd vo svojom stanovisku nevysvetlil

(a nevyplýva to ani z obsahu jeho spisu), z akých dôvodov boli pri rozhodovaní senátu

nahradení aj ďalší stáli členovia senátu, t. j. JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy.“.

Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že 6. júla 2015

predseda senátu JUDr. Štefan Michálik adresoval elektronickej podateľni pokyn

v nasledujúcom znení: „Na podklade Nálezu Ústavného súdu z 2. júna 20105, sp. zn.

zapíš do senátu 1 TdoV.“.

Elektronická podateľňa vydala 6. júla 2015 potvrdenie o tom, že najvyšší súd prijal

6. júla 2015 návrh na začatie konania v právnej veci a vec bola

pridelená na rozhodnutie senátu tunajšieho súdu 1 TdoV.

Podľa rozvrhu práce na rok 2015 v znení opatrenia č. 1 zo 14. januára 2015,

opatrenia č. 2 z 12. februára 2013, opatrenia č. 3 z 12. marca 2015, opatrenia č. 4

z 31. marca 2015, opatrenia č. 5 zo 16. apríla 2015, opatrenia č. 6 z 29. apríla 2015,

opatrenia č. 7 z 27. mája 2015 a opatrenia č. 8 z 19. júna 2015 bolo zloženie senátu 1 TdoV

takéto:

1/ JUDr. Libor Duľa – predseda senátu,

2/ JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu,

3/ JUDr. Peter Krajčovič – stály člen senátu/predseda senátu,

4/ JUDr. Martin Piovartsy – stály člen senátu/predseda senátu,

5/ JUDr. Daniel Hudák – stály člen senátu/predseda senátu,

6/ JUDr. Viliam Dohňanský – náhradný člen senátu,

7/ JUDr. Pavol Farkaš – náhradný člen senátu,

8/ JUDr. Peter Szabo – náhradný člen senátu,

9/ JUDr. Peter Hatala – náhradný člen senátu a

10/ JUDr. Juraj Kliment – náhradný člen senátu.

Podľa poznámky č. 1 k osobitnej časti rozvrhu práce upravujúcej zloženie senátov

trestnoprávneho kolégia, ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu TdoV

alebo ak je senát TdoV z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci

predseda senátu výberom spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia, v akom sú

v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa

podľa všeobecnej časti rozvrhu práce.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dovolacieho súdu vydal senát 1 TdoV

v zložení JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu a členovia senátu JUDr. Daniel Hudák,

JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala. Z uvedeného vyplýva,

že okrem predsedu senátu JUDr. Michálika a člena senátu JUDr. Hudáka bol senát tvorený

náhradnými členmi senátu.

Ústavný súd v náleze sp. zn. z 2. júna 2015 vyslovil, že v prípade

rozhodovania o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho

súdu majú senát tvoriť prví piati sudcovia v poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami,

predseda senátu a stáli členovia senátu, a nie náhradníci. Keďže v čase prvého rozhodovania

(uznesenie sp. zn. z 25. júna 2014) o dovolaní sťažovateľov boli stálymi

členmi senátu 1 TdoV okrem JUDr. Milana Lipovského aj sudcovia JUDr. Štefan Michálik,

JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Piovartsy a JUDr. Daniel Hudák, ústavný súd konštatoval, že

nie je zrejmé, „z akých dôvodov boli pri rozhodovaní senátu nahradení aj ďalší stáli

členovia senátu, t. j. JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy“.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 2. júna 2015 je teda zreteľne

čitateľný právny záver ústavného súdu, v zmysle ktorého treba za zákonných sudcov

považovať stálych členov senátu v poradí, ako sú v rozvrhu práce uvedení. Namiesto stálych

členov senátu môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch,

v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl.

) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnosti

sudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacej

sudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).

Z § 18 zákona o súdoch vyplýva, že o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu rozhoduje senát zložený z predsedu senátu

a zo štyroch sudcov. Rozvrh práce však do dovolacích senátov najvyššieho súdu

( a 2 TdoV) zaraďuje vyšší počet sudcov ako päť, v danom prípade dokonca až

desať sudcov. Zároveň však v poznámke č. 1 k tejto časti rozvrhu práce ustanovuje

výkladové pravidlo, z ktorého vyplýva, že sudcovia uvedení v rozvrhu práce v poradí

od 6. miesta sú len náhradnými členmi senátu a na rozhodovaní senátu sa môžu zúčastniť,

len ak je senát TdoV z rôznych dôvodov neúplný. Navyše, toto doplnenie neúplného senátu

sa má vykonať podľa poradia, v akom sú sudcovia v prehľade o zložení senátu uvedení.

Vo vyjadreniach najvyššieho súdu k sťažnostiam sťažovateľov sa neuvádza, že

v preskúmavanej veci boli niektorí zo stálych členov senátu 1 TdoV z rozhodovania

o dovolaní sťažovateľov bol vylúčení a že existoval dôvod na to, aby namiesto nich

rozhodovali niektorí z náhradných členov senátu.

Predseda senátu vo vyjadrení zo 16. februára 2016 argumentuje odkazom na čl. II

ods. 4 rozvrhu práce na rok 2015 (aj keď ho explicitne neuvádza, pozn.), podľa ktorého

veci, ktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu po tom, čo najvyšší súd už

konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku,

sa po lustrácii pridelia senátu, ktorý vo veci samej rozhodoval naposledy, a to aj

v prípade, ak je nápad vecí do senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácii

práce niet alebo do senátu nie je väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec

sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci rozhodoval

naposledy, sa považuje aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým číslom, ak je

do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.

Vo vzťahu k tejto argumentácii najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že je

celkom nepochybné, že vec mala byť opätovne pridelená senátu 1 TdoV, ktorému bola

pridelená aj pôvodne. Pridelenie veci opätovne predloženej najvyššiemu súdu po tom, čo

najvyšší súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom

prostriedku senátu (v zložení, v ktorom senát vo veci samej rozhodoval naposledy,

pozn.), prichádza ale logicky do úvahy len v prípade, ak dôvody, pre ktoré bolo pôvodné

rozhodnutie najvyššieho súdu o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku

zrušené, nespočívali v neprípustnom zásahu do základného práva na zákonného sudcu

podľa . Inými slovami, v prípade, ak pôvodné rozhodnutie najvyššieho

súdu o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku bolo zrušené z dôvodu

porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa v dôsledku

nezákonného zloženia príslušného senátu, musí byť vec opätovne pridelená tomuto senátu

(v danom prípade ), avšak v jeho zákonnom zložení.

Na tomto základe ústavný súd musí opätovne konštatovať, že najvyšší súd vo svojom

vyjadrení nevysvetlil (a nevyplýva to ani z obsahu jeho spisu), z akých dôvodov boli

pri rozhodovaní senátu nahradení stáli členovia senátu, t. j. JUDr. Libor Duľa, JUDr. Peter

Krajčovič a JUDr. Martin Piovartsy.

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený

zo sudcov príslušného súdu, ktorí podľa rozvrhu práce tvorili tento senát v čase pridelenia

veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva

na zákonného sudcu podľa , však nezodpovedá prípad, ak sa zákonní

sudcovia nezúčastnia na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonných

predpokladov na ich nahradenie. V okolnostiach predloženej veci dospel ústavný súd

k záveru, že opatrením predsedu senátu najvyššieho súdu došlo k určeniu konkrétnych

sudcov rozhodujúcich v senáte spôsobom nerešpektujúcim vopred ustanovené pravidlá pre

jeho zloženie. Vo veciach sťažovateľov tak konal a rozhodoval senát najvyššieho súdu

v zložení, ktorý podľa názoru ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným

zákonom o sudcoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov), a tak ani ústavným

požiadavkám vyvoditeľným z , resp. listiny, ako aj

ods. 1 dohovoru. Uvedený postup najvyššieho súdu bol tak v rozpore so zásadou

prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce, ktorých

účelom je vylúčiť svojvoľný a účelový výber sudcov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa a listiny,

ako aj práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že postupom najvyššieho súdu

sp. zn. aj jeho uznesením zo 4. augusta 2015 bolo porušené základné právo

sťažovateľov na zákonného sudcu podľa , resp. listiny, ako

aj ich právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany

práv sťažovateľov aj vrátiť vec v zmysle

najvyššiemu súdu na nové prejednanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný

opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľov v zákonnom zložení senátu, pričom bude

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní

úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony

právnej služby vykonané v roku 2015, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €,

keďže vo veci boli poskytnuté úkony právnej služby aj v roku 2017. Každému

zo sťažovateľov priznal úhradu za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie

a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby v roku 2017

(vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa v prvom rade z 15. augusta 2017 a vyjadrenie

právneho zástupcu sťažovateľa v druhom rade z 1. augusta 2017 ) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon uskutočnený v roku

2015 po 139,83 € a v roku 2017 po 147,33 €, t. j. spolu 426,99 €, čo spolu s režijným

paušálom dvakrát po 8,39 € a jedenkrát po 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

452,61 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účty právnych

zástupcov sťažovateľov spoločnosti Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Baláž a JUDr. Ľudovíta Štangloviča,

Jarmočná 2264/3, Šaľa (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2017