Rozhodnutia odvolávajúce sa na tento prípad

augusta 2015, ktoré bolo takisto zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2017 z 25. októbra 2017 a vec sťažovateľa bola vrátená najvyššiemu súdu na novéSlovenskej republiky (naposledy Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. : II. ÚS 139/2017 zo dňa 25.10.2017) napadla vec opätovne na Najvyšší súd Slovenskej republikyNáleze III. ÚS 62/2015-50 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj v Náleze II. ÚS 139/2017 zo dňa 25.10.2017 opätovne porušil moje právo na zákonného sudcu zakotvené

382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté. Nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2017 z 24. októbra 2017 bolo v poradí aj druhé uznesenie najvyššieho súdu sp.právnemu názoru, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v Náleze II. ÚS 139/2017-105 Najvyšší súd SR napadnutým Uznesením porušil právo sťažovateľov na zákonnéhosúdu SR sp. zn. 1 Tdo V 17/2017). Z uvedeného vyplýva, že po vydaní Nálezu II. ÚS 139/2017-105 Najvyšší súd SR prejednal dovolanie sťažovateľov vychádzajúc zo zloženia

súde, ktorý o ich sťažnostiach rozhodol nálezom z 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 139/2017, takým spôsobom, že základné právo oboch menovaných obvinených na zákonnéhozn. III. ÚS 62/2015, na strane 15 a v náleze z 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 139/2017, na strane 18 zdôrazňuje, že „za senát zložený zo zákonných sudcov možno

predložil obvinený F. U. nález ústavného súdu z 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 139/2017. III. Konanie pred dovolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako