Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 526/2017
PDF · 402.01 KB
No categories available
I. ÚS 526/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Václavom Sosnom, advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Skalica,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 19 Cb 1/2011
zo 14. októbra 2011, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obo 34/2015 z 24. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 ObdoV 15/2016 z 28. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Cb 1/2011
zo 14. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 34/2015 z 24. marca 2016
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 ObdoV 15/2016 z 28. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka sa na základe návrhu na začatie konania doručeného krajskému súdu
20. mája 1998 (ďalej len „žaloba“) domáhala proti
(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 39 500,76 € (pôvodne
1 190 000 Sk, pozn.) s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaná v období od
25. mája 1995 do 30. novembra 1995 z bežného bankového účtu spoločnosti
(ďalej len „ “
alebo len „právna predchodkyňa sťažovateľky“), celkom osemkrát neoprávnene vykonala
inkaso peňažných prostriedkov v súhrnnej výške zodpovedajúcej žalovanej sume (istine) na
úhradu časti dlhu spoločnosti
(ďalej len „ “), vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č. 95120-0 z 13. septembra 1993 (ďalej len „zmluva o úvere“) uzavretej medzi
žalovanou a
3. Rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľky ako nedôvodná v celom
rozsahu zamietnutá a sťažovateľke bola uložená povinnosť nahradiť žalovanej trovy tohto
konania.
4. Na základe riadne a včas podaného odvolania – riadneho opravného prostriedku
sťažovateľky – rozsudkom najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdený. Súčasne krajský súd žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania.
5. Následne sťažovateľka podala proti právoplatnému rozsudku krajského súdu
dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol uznesením najvyššieho súdu pre
jeho neprípustnosť odmietnutý. Uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu
nadobudlo právoplatnosť 17. augusta 2017.
6. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«... Napriek jednoznačnému a nespornému skutkovému stavu... všeobecné súdy
nakoniec sťažovateľovi priznanie jeho žalobného nároku odopreli a v konaní boli postupne
počas 19 rokov trvania sporu (od roku 1998 do roku 2017) vydané celkovo štyri meritórne
rozhodnutia súdu prvého stupňa (pričom prvé tri žalobe vo väčšom alebo menšom
vyhoveli), šesť rozhodnutí odvolacieho súdu a tri rozhodnutia dovolacieho súdu...
Všetky dôkazy v predmetnom konaní boli vykonané pred súdom prvého stupňa v čase
pred vydaním prvého, druhého a tretieho rozhodnutia súdu prvého stupňa... Pred vydaním
prvých troch svojich rozhodnutí súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dostatočne zistil skutkový stav a správne ho vyhodnotil a vyvodil z neho aj správne právne
závery...
Až vo svojom treťom rozhodnutí... zo dňa 4.10.2007 Najvyšší súd SR ako odvolací
súd... náhle a nepredvídateľne zmenil svoj pohľad na v konaní preukázaný skutkový stav
a na jeho právne hodnotenie. To sa prejavilo tým, že... vo svojom treťom rozhodnutí
uviedol, že svedok vedel o vykonaných inkasách už od mája 1995 a bol s nimi
údajne uzrozumený... týmto svojim skutkovým záverom bez akéhokoľvek vysvetlenia popiera
a hrubým spôsobom dezinterpretuje skutočný obsah výpovede (resp. písomného vyhlásenia)
svedka z 15.11.2001 na čl. 112. Odvolací súd ignorujúc skutočnosť uviedol, že
„Z výpovede svedka vyplýva, že tento ako hlavný ekonóm sa
dozvedel o inkase žalovaného už pri prvom inkase t.j. 25.5.1995.“ Toto je ale evidentná
nepravda, pretože svedok u právneho predchodcu sťažovateľa (u spoločnosti
) pracoval až od decembra 1995 a vo svojom vyjadrení výslovne
uviedol, že o inkasách ako aj o ich neoprávnenosti sa dozvedel až v januári 1997 (tieto
skutočnosti svedok uviedol priamo vo svojej výpovedi, resp. v písomnom vyhlásení
na č.l. 112).
Odvolací súd vo svojom treťom rozhodnutí... zo dňa 4.10.2007) uviedol, „že žalovaný
mal súhlas konateľa oboch spoločností - p. .“ Z výpovedi svedka na
č.l. 209, ale vyplýva, že udelenie akéhokoľvek súhlasu nepotvrdil a výslovne uviedol, že on
účtovníctvu nerozumie a on sa účtovníctvom vôbec nezaoberal. Z toho vyplýva, že udelenie
súhlasu na predmetné inkasá v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané. Teda
odvolací súd týmto svojim skutkovým záverom bez akéhokoľvek vysvetlenia popiera
a hrubým spôsobom dezinterpretuje skutočný obsah výpovede svedka Žiadny
súhlas ani nikoho iného s žiadnym inkasom nevyplýva ani z listu
z 21.2.1995... Odvolací súd teda vo svojom treťom rozhodnutí
(6 Obo 223/2006 zo dňa 4.10.2007) postupoval svojvoľne, arbitrárne...
Po zrušení tretieho rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom... vydal odvolací
súd svoje štvrté rozhodnutie (NS SR 5 Obo 46/2010 zo dňa 31.3.2011), ktorým vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom v tomto svojom rozhodnutí odvolací súd
uviedol, že je potrebné posudzovať dĺžku premlčacej lehoty podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, teda že táto lehota je štvorročná a žalovaný nárok nie je premlčaný.
Iný záväzný právny názor odvolací súd vo svojom štvrtom rozhodnutí... nevyslovil
a iba uložil súdu prvého stupňa, aby v novom konaní vyzval žalovaného na predloženie
zmluvy o bežnom účte uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou
(a to napriek tomu, že táto spoločnosť nie je totožná s právnym predchodcom
sťažovateľa a táto zmluva s predmetným sporom nijako nesúvisí), aby opätovne posúdil list
právneho predchodcu sťažovateľa z 21.2.1995 (pričom súd nelogicky uvádza, že tento list je
na firemnom papieri ako tak aj (pričom ale
z textu a hlavičky tohto listu je nepochybné, že na č.l. 89 je jednoznačne list
), aby vyhodnotil písomné vyjadrenie (na č.l. 112)
a výsluch svedka (na č.l. 209). K posudzovaniu týchto dôkazov odvolací súd
vo svojom štvrtom rozhodnutí žiaden záväzný právny názor nevyslovil...
Následne vydal súd prvého stupňa svoje štvrté rozhodnutie... zo dňa 14.10.2011,
ktorým žalobu v plnom rozsahu zamietol. Z obsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva,
že súd prvého stupňa bol pri svojom rozhodovaní výrazne ovplyvnený nesprávnymi
skutkovými a právnymi závermi zrušeného tretieho rozhodnutia odvolacieho súdu
(6 Obo 223/2006 zo dňa 4.10.2007).
Pritom súd prvého stupňa nebol názormi vyslovenými v treťom rozhodnutí
odvolacieho súdu viazaný a naopak na ne nemal pri svojom rozhodovaní prihliadať. Súd
prvého stupňa mal postupovať v intenciách pokynu, ktorý mu odvolací súd udelil
v odôvodnení štvrtého rozhodnutia odvolacieho súdu.
Súd prvého stupňa v tejto fáze konania už sám nevykonal žiadny relevantný dôkaz,
ktorý by mohol podstatne zmeniť skutkové a právne hodnotenie veci...
Súd prvého stupňa vo svojom štvrtom rozhodnuté žiadnym relevantným spôsobom
neodôvodnil prečo tak diametrálne zmenil posudzovanie predmetnej veci...
Krajský súd Trnava posúdil nárok sťažovateľa ako nárok na náhradu škodu, pričom
ďalej skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi
protiprávnym konaním a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi
(resp. jeho právnemu predchodcovi)...
Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že konaním a rozhodovaním Krajského
súdu v Trnave ako súdu prvej inštancie, a následne aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky ako súdom odvolacím a dovolacím bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja
zasiahnuté do práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...»
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1ObdoV/15/2016 zo dňa
28.6.2017, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Obo/34/2015 zo dňa
24.3.2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/1/2011 zo dňa 14.10.2011
porušené bolo základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1ObdoV/15/2016 zo dňa
28.6.2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Obo/34/2015-513 zo dňa
24.3.2015 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 19Cb/1/2011 zo dňa 14.10.2011 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
13. Ako to z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to
- rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu
tým, že krajský súd, ako aj najvyšší súd ako odvolací súd, preberúc nesprávne
skutkové a právne hodnotenia vyjadrené v dovolacom konaní už zrušenom rozsudku
najvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn. 6 Obo 223/2006 zo 4. októbra 2007 [ďalej len „tretie
rozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu“] a v úplnom protiklade tak s ich dovtedy
prijatým záverom bez vykonania ďalšieho dokazovania, nesprávne ustálili, že právo
majiteľa bežného bankového účtu (právnej predchodkyne sťažovateľky) na zaplatenie
neoprávnene inkasovaných (odpísaných) peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia zákonných podmienok právom na náhradu škody,
ktorý však v danej veci pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením
(zmluvnej) právnej povinnosti žalovanou a zmenšením majetku právnej predchodkyne
sťažovateľky sťažovateľke nie je možné priznať, pričom krajský súd, ako aj najvyšší súd
svoje rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o zmenu ich názoru, riadne a presvedčivo
neodôvodnili,
- uznesením najvyššieho súdu
tým, že najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie sťažovateľky proti rozsudku
najvyššieho súdu ako neprípustné odmietol a svoje rozhodnutie tak isto riadne a presvedčivo
neodôvodnil, čím bolo sťažovateľke priznanie nároku na uspokojenie žalobou uplatnenej
pohľadávky (majetku) arbitrárne odopreté.
IV.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
15. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
K rozsudku krajského súdu
16. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
17. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa
preskúmania sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského sudu využitím riadneho
opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu aj účinne využila a o tomto jej odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom najvyššieho súdu.
18. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K rozsudku najvyššieho súdu
19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej
len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, považoval lehotu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku
najvyššieho súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
20. Vzhľadom však na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje
svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
21. Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (účinného v čase rozhodovania o odvolaní, pozn.), podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
22. Ústavný súd preto v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, v ktorom sa uvádza:
„... Najvyšší súd... ako súd dovolací uznesením zo dňa 24.2.2010 č. k.
1Obdo V 5/2008-375 rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa..., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... V odôvodnení... konštatoval
nedôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania práva s tým, že žaloba bola podaná
dňa 20.5.1998 a štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva uplynula 25.5.1999.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene
inkasovaných peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa
účtu alebo splnenia zmluvných podmienok a ak jej postupom, ktorý je porušením jej
povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma spočívajúca v zmenšení stavu peňažných
prostriedkov na jeho účte, je banka povinná mu podľa § 373 Obch. zák. škodu nahradiť.
Po čiastočnom zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci Najvyšší súd...
uznesením 5 Obo 46/2010-379 zrušil rozsudok tunajšieho súdu č. k. 19Cb 163/1998-304
v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.190.000,- Sk... a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s poukazom na právny názor súdu dovolacieho
s tým, že pred opätovným rozhodnutím veci je potrebné vyzvať žalovaného na predloženie
Zmluvy o bežnom účte č. 8653255-189 uzatvorenej so spoločnosťou posúdiť
list konateľa z 21.2.1995, vyhodnotiť písomné vyjadrenie
, ako aj výsluch , a posúdiť spôsob a podmienky výkonu prevodov
so zákonom o platobnom styku.
Na výzvu súdu žalovaný zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so spoločnosťou
nepredložil...
Obaja účastníci poukazovali na skutočnosť, že... platobný styk... upravovala vyhláška
Národnej banky Slovenska č. 275/1994 Z. z., v súvislosti s obsahom ktorej žalovaný uviedol,
že ustanovenie § 10 vyhlášky nevyžaduje písomnú formu príkazu na inkaso.
V súlade s právnym názorom vo veci rozhodujúcich súdov vyššieho stupňa súd
posudzoval v konaní uplatnený nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, nakoľko
existencia písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu - ako je
to predpokladané v bode 3. zmluvy o bežnom účte č. 8755155-189/0900, podľa ktorého
príkazy na disponovanie prostriedkami na účte dáva klient písomnou formou pobočke, ktorá
mu vedie účet, nebola preukázaná a v konečnom dôsledku žalovaným ani tvrdená.
V konaní nebola sporná existencia záväzkov obchodnej spoločnosti voči
žalovanému vyplývajúcich z úverových zmlúv, existencia obchodno-záväzkových vzťahov
medzi žalovaným a spoločnosťami a založených
zmluvami o bežnom účte, napriek tomu, že zmluva o bežnom účte predložená
nebola, spornou nebola skutočnosť, že žalovaný z bežného účtu
v období od 25.5.1995 do 30.11.1995 bez písomného súhlasu alebo príkazu majiteľa účtu
odpísal peňažné prostriedky v celkovej výške 39.500,76 eur (1.190.000,- Sk) a že tieto
použil na úhradu časti dlhu zo zmluvy o úvere č. 95120-0...
... súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že ako
konateľ súhlas k odpísaniu peňažných prostriedkov z bežného
účtu tejto spoločnosti žalovanému, hoci iba v ústnej forme, dal. Tento súhlas s odpísaním
prostriedkov na žalovaným uvádzaný účel jednoznačne potvrdila svedkyňa ...
jej hodnovernosť potvrdzujú nepriamo i iné vykonané dôkazy. V prvom rade list
zo dňa 21.2.1995 napísaný pod hlavičkou spoločnosti
žalovanému, resp. riaditeľke jeho , v ktorom adresátovi bola
ozrejmovaná účelovosť založenia spoločnosti v súvislosti
s kúpou a riadením závodu spoločnosťou pričom adresát bol v súvislosti
s preberaním záväzkov medzi spoločnosťami požiadaný o úpravu nezrovnalostí v zámene
názvov a v zmluvách, ktoré
úpravy odosielateľ prejavil ochotu dodatočne podpísať.
Nakoľko... (úverové) zmluvy so žalovaným uzavrela spoločnosť
obsahom listu podľa jeho výkladu súdom bol žalovaný žiadaný o opravu označenia dlžníka
na Tomuto záveru nasvedčuje aj použitie pečiatky
pri podpise úverovej zmluvy č. 95120-0 a pri podpise jej dodatku
zo dňa 6.4.1994.
Svedčí o ňom (o súhlase s odpísaním prostriedkov z účtu
i písomné vyjadrenie zo dňa 15.11.2001, v období rokov 1995-
1997 hlavného ekonóma ktorý potvrdil vedomosť spoločnosti
o odpisoch z jej účtu v období, keď spoločnosť mala nedostatok disponibilných finančných
prostriedkov (!), rokovania so žalovaným, ktorý poskytnutie úveru spoločnosti podmieňoval
prevzatím nesplateného úveru spoločnosti ako aj skutočnosť, že spoločnosť až
do roku 1997, kedy došlo ku zmene v jej vedení, nepochybovala o oprávnenosti a správnosti
postupu žalovaného. V neposlednom rade aj písomná žiadosť spoločnosti
o prolongáciu (predĺženie lehoty splatnosti) splátky úveru spoločnosti
predložená Najvyššiemu súdu na pojednávaní konanom dňa 16.5.2000.
Svoj súhlas s postupom žalovaného nepoprel, hoci ani nepotvrdil, svedok
, ktorý si podľa jeho výpovede na okolnosti súvisiace so sporom vôbec nepamätá.
Pri posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie 39.500,76 eur... súd v súlade
s právnym názorom dovolacieho súdu skúmal naplnenie zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka - porušenie
povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody
a porušením povinnosti.
Dospel pritom k záveru, že jediné porušenie povinnosti žalovaného zo záväzkového
vzťahu vzhľadom na súhlas (príkaz) spoločnosti udelený jej
konateľom spočívalo nie vo vykonaní odpísania prostriedkov z bežného
účtu spoločnosti, ale v nevyžadovaní pokynu v písomnej forme predpokladanej ustanovením
zmluvy o bežnom účte. Vznik škody, ktorá majiteľovi účtu takýmto spôsobom vznikla je
potom následkom dohody majiteľa účtu so žalovaným bez existencie priamej príčinnej
súvislosti (bezprostredný vzťah príčiny a následku) medzi porušením povinnosti a vznikom
škody, ktorá ako nutná náležitosť vzniku zodpovednosti za škodu nemôže byť nahradená iba
iným prístupom k nakladaniu s finančnými prostriedkami spoločnosti po zmene v jej vedení.
Z vyššie uvádzaných dôvodov súd konštatoval absenciu jedného zo zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a preto žalobu... o zaplatenie
39.500,76 eur ako nedôvodnú zamietol...“
23. Z rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu,
vyplýva, že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
krajského súdu. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem
iného ďalej uviedol:
„... Najvyšší súd... v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p. súc viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania rozhodol po preskúmaní odvolania bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. tak, že odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd mal zato, že v prejednávanej veci bolo zo strany prvostupňového súdu
vykonané dostatočné dokazovanie, z ktorého prvostupňový súd vyvodil vecne a právne
správne závery.
V konaní nebolo sporné, že žalovaný poskytol na základe uzatvorených úverových
zmlúv úvery... Predmetné zmluvy za spoločnosť podpísal p. ako
konateľ... tak, že k svojmu podpisu pridal pečiatku napriek
tomu, že spoločnosť podľa sídla uvedeného v obchodnom registri mala sídlo od jej vzniku
22. mája 1992 do jej výmazu t.j. 4. novembra 2005 na .
Dňa 20. decembra 1993 p. podpísal dodatok k ÚZ č.91317-8, dňa
27. marca 1994 k ÚZ č.91329-4 a dňa 6. apríla 1994 k ÚZ č.95120-0. Pri prvých dvoch
dodatkoch je len jeho podpis, na treťom dodatku okrem jeho podpisu je aj pečiatka
Konateľom v spoločnosti bol od 3. decembra 1993 do
21. decembra 1997 a tento bol konateľom aj v spoločnosti s ručením
obmedzeným od jej vzniku t.j. 22. mája 1992
do 22. apríla 1997.
Odvolací súd k námietke žalobcu o neexistencii dokladu oprávňujúceho žalovaného
k inkasu z bežného účtu právneho predchodcu žalobcu predmetnej čiastky dodáva, že táto
námietka nie je dôvodná. Prvostupňový súd vyhodnotil vecne správne list konateľa
spoločnosti a , v ktorom
vysvetľuje ako došlo k nezrovnalostiam v zámene názvu
a . Predmetný list z 21. februára 1995 bol adresovaný
p. .. V predmetnom liste taktiež uviedol, že
vzhľadom na komplikovanosť vedenia účtovníctva pri nábehu výroby vo firme
bolo odsúhlasené daňovým úradom v založenie s.r.o. a táto
celkovú evidenciu aj záväzky voči štátu prevádzala od začiatku kúpy závodu.
Odvolací súd dodáva, že predmetný list konateľa oboch spoločností s ručením
obmedzeným naplňuje znaky ustanovenia § 331 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak
dlžník plní svoj záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, akoby záväzok plnil sám, ak
tento zákon neustanovuje inak. Len v prípade, že u dlžníka nastali okolnosti vylučujúce
zodpovednosti § 374 ObZ) a ak by tretia osoba (poskytujúca plnenie namiesto dlžníka) bola
priamo dlžníkom a aj u nej by nastali okolnosti vylučujúce zodpovednosť podľa § 374
Obchodného zákonníka, dlžník by neniesol zodpovednosť za nesplnenie záväzku treťou
osobou, ktorej plnenie zveril. Dohoda medzi dlžníkom a inej osoby pomocou ktorej dlžník
plní svoj záväzok nemusí mať písomnú formu.
Názor odvolacieho súdu umocňuje aj výpoveď bývalého hlavného ekonóma
spoločnosti (č.l.112),v ktorej
uviedol, že vie, že do vykonania inventarizácii t.j. januára 1997 žiadny predstaviteľ
spoločnosti vrátane spoločníkov a konateľov) nepochyboval
o oprávnenosti predmetných inkás a o správnosti postupu čo potvrdzuje aj
výpoveď (č.1.209),podľa ktorej si vlastne na nič nepamätá a list z 21. februára
1995 nespochybnil.
Odvolací súd preto ustálil, že k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného
nedošlo a rovnako dospel k názoru, ako súd prvého stupňa, že postup žalovaného nebol
spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu
prvého stupňa s prihliadnutím na ust. § 331 Obchodného zákonníka...
Záverom odvolací súd dodáva, že súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci(§ 132 O. s. p.).Teda
hodnotenie dôkazov je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, čo neznamená, že
súd si musí osvojiť ich hodnotenie podľa výkladu a názoru žalobcu...“
24. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu dospel k záveru, že názor sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd už totiž dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa
v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny
základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.
25. To istí platí, aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu (v spojení
s dôvodmi rozsudku krajského súdu), čo sa týka právneho názoru, že právo majiteľa
bežného bankového účtu na zaplatenie bankou neoprávnene inkasovaných (odpísaných)
peňažných prostriedkov voči banke nezakladá právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ale za splnenia zákonných podmienok právo na náhradu škody, ktorý bol vyjadrený
v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010
o zrušení tretieho rozhodnutia najvyššieho (odvolacieho) súdu a ktorým boli označené súdy
rozhodujúce ako súdy nižšieho stupňa viazané.
26. Krajský súd s odvolaním sa na pre ňu záväzné právne posúdenie veci v uznesení
najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010 a taktiež
viazaný pokynmi vyjadrenými v závere odôvodnenia uznesenia najvyššieho (odvolacieho)
súdu sp. zn. 5 Obo 46/2010 z 31. marca 2011 na doplnenia dokazovania a na posúdenie
a vysporiadanie sa s ďalšími podľa jeho názoru z hľadiska rozhodnutia veci podstatnými
okolnosťami [najvyšší (odvolací) súd však krajskému súdu nijako neurčil, ako má jednotlivé
dôkazy a okolnosti posúdiť a aké skutkové zistenia má ich posúdením vyvodiť (pozri záver
odôvodnenia tohto uznesenia] v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne
a logicky uviedol, ako dospel k záveru, podľa ktorého
súhlas k inkasu (odpísaniu) peňažných prostriedkov zo svojho bežného bankového účtu,
hoci len v ústnej forme, žalovanej udelila, a z tohto dôvodu porušenie „iba“ zmluvnej
právnej povinnosti žalovanej vyžiadať od tento súhlas
písomne vylučuje priamu príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej
a zmenšením majetku dôsledkom čoho sťažovateľke
(právnej nástupkyni pozn.) nie je možné nárok na náhradu
škody priznať.
27. Navyše, keď najvyšší (odvolací) súd v plnej miere stotožniac sa so skutkovými
a právnymi závermi krajského súdu na zvýraznenie správnosti týchto záverov s poukazom
na to, že úverové zmluvy vrátane zmluvy o úvere č. 95120-0 uzavreté medzi žalovanou
a , boli opatrené odtlačkom pečiatky „ “, napriek
tomu, že , mala počas celého obdobia svojej existencie sídlo na adrese
, dodatok zo 6. apríla 1994 k zmluve o úvere č. 95120-0 je opatrený
odtlačkom pečiatky „ “,
počas celého rozhodného obdobia, t. j. 3. decembra 1993 až do 22. apríla 1997, konateľom
, ako aj , bol svedok , ďalej na
obsah listu v záhlaví s uvedením „ “ z 21. februára 1995
adresovaného žalovanej a opatreného podpisom a na výpoveď svedka
pôsobiaceho v , od konca roku
1995 na pozícii hlavného ekonóma, podľa ktorého až do januára roku 1997 žiadny
z predstaviteľov tejto spoločnosti (vrátane spoločníkov a konateľov) nepochyboval
o oprávnenosti inkás (odpisov) žalovanej sumy a správnosti postupu žalovanej, vo svojom
rozhodnutí v rámci jeho odôvodnenia dodal, že v danej veci , svoj záväzok
voči žalovanej plnila prostredníctvom ako tretej osoby na
základe vzájomnej dohody, ktorá nevyžaduje písomnú formu, podľa názoru ústavného súdu
nijako nemožno dospieť k záveru, že by odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s odôvodnením rozsudku krajského súdu nezodpovedalo požiadavkám ústavnosti z hľadiska
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie.
28. Ako už bolo uvedené, zmena právneho posúdenia danej veci a s tým spojená
nutnosť posúdenia iných okolností podstatných pre rozhodnutie, prípadne tých istých
okolností, avšak z iného aspektu, podľa zistenia ústavného súdu nemá svoj pôvod v treťom
rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007, ale v uznesení najvyššieho
(dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010, ktorým bolo zrušené
a ktorého právne závery sú pre označené súdy rozhodujúce ako súdy nižšieho stupňa právne
záväzné.
29. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli najvyšší (odvolací) súd k rovnakým
záverom, ku ktorému dospel aj krajský (prvostupňový) súd, nemôžu podľa názoru
ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K uzneseniu najvyššieho súdu
31. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek tomu, že v rozsudku
najvyššieho súdu, ako ani v rozsudku krajského súdu nie je riadne a presvedčivo
odôvodnené, z akého dôvodu tieto súdy, preberúc nesprávne skutkové a právne hodnotenia
vyjadrené v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 bez
akéhokoľvek ďalšieho dokazovania a v úplnom protiklade s ich dovtedy prijatým záverom,
dospeli k názoru, že žaloba nie je dôvodná, jej dovolanie ako neprípustné odmietol, pričom
ani uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne a presvedčivo odôvodnené.
32. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
35. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone.
36. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«... Dovolací súd... skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237
ods. 1 O. s. p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/
O. s. p. nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
... So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom
bola odňatá možnosť pred ním konať (ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), pričom treba
zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá samo
tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie,
že k vade tejto povahy skutočne došlo.
... Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
... Dovolací súd preto dospel k záveru, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcovi konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. písm. f/ O. s. p.
...Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre
prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci ...
... Žalobca odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2 O. s. p.), a to
konkrétne v tom, že Najvyšší súd... vo svojom uznesení zo dňa 24. 02. 2010, č. k.
1 ObdoV/5/2008-375 uviedol, že „Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez
písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo splnení podmienok určených v zmluve,
porušuje povinnosti stanovené v ust. § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka... Ak postupom
banky, ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca
v zmenšení stavu peňažných prostriedkov na jeho účte (škoda), je banka povinná mu podľa
§ 373 Obch. zákonníka škodu nahradiť.“
... So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že sa odvolací súd bez opodstatnenia
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2
O. s. p.).
... Zo spisuje zrejmé, že dovolací súd „v tejto veci“ už rozhodoval, avšak v
rozhodnutí č. k. 1 ObdoV/5/2008-375, na ktoré dovolateľ poukazuje, sa dovolací súd
primáme zaoberal premlčaním žalobcovho nároku a uviedol, že „k prvému (najstaršiemu)
prípadu inkasa došlo podľa žaloby 25. mája 1995. Štvorročná premlčacia lehota na
uplatnenie práva uplynula 25. mája 1999. Žaloba bola podaná 20. mája 1998, teda pred
uplynutím uvedenej lehoty, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva“. ...V ďalšom konaní
súdy tento vyslovený právny názor dovolacieho súdu rešpektovali. Taktiež v súvislosti s
posúdením plynutia premlčacej doby dovolací súd vyslovil, že: „Podľa názoru dovolacieho
súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene inkasovaných peňažných prostriedkov,
nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. V rámci zodpovednosti za
neoprávnený prospech nemožno riešiť prípad, keď povinnosť plniť je daná na základe
osobitného ustanovenia zákona alebo inej právnej povinnosti.“ V ďalšom skonštatoval, za
akých okolností môže dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany banky a v prípade, ak vznikne
škoda, je banka povinná túto nahradiť. Inými slovami, dovolací súd vyslovil návod na ďalší
postup súdov, ktoré v konaní budú musieť skúmať, či došlo k porušeniu povinnosti zo
zákona alebo zmluvy a následne skúmať, či došlo k vzniku škody s príčinnou súvislosťou k
porušeniu povinnosti. Tomuto zodpovedá aj formulácia odôvodnenia dovolacieho súdu „ak
banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu..., ak postupom banky,
ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca v
zmenšení stavu...“ Úmyslom odôvodnenia uvedenej časti rozhodnutia bolo, aby súd prvej
inštancie, resp. odvolací súd preskúmal všetky atribúty zodpovednosti za škodu. Súdy
nižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery dovolacieho súdu
rešpektovali (posudzovali nepremlčané právo na náhradu škody a skúmali podmienky
vzniku nároku na náhradu škody inkasovaných peňažných prostriedkov z účtu jeho
majiteľa)... Neobstojí teda námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania
právneho názoru dovolacieho súdu, vyslovený v jeho rozsudku z 24. februára 2010, č. k. 1
ObdoV/5/2008-375... Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p. nie je
prípustné.
... Námietky žalovaného, ktorými vytýka súdu, že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. a nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., však
sami osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by v konaní došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu, môže byť len
odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho
prípustnosti podľa ust. § 236 a nasl. O. s. p.
... So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesné neprípustné
odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania...»
37. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
38. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné.
39. Okrem toho, ako to však z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľka
vo svojej sťažnosti nenamieta, že by jej bola procesným postupom najvyššieho súdu alebo
krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a ani to, že by sa najvyšší súd, ako aj
krajský súd v napadnutých rozhodnutiach (rozsudkoch) bez opodstatnenia odchýlili od pre
nich záväzného právneho názoru vyjadreného v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu
sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára 2010 (v tejto časti sťažnostné námietky
nezodpovedajú dovolacím námietkam, pozn.), ale to, že sa stotožnili s nesprávnymi
skutkovými a právnymi hodnoteniami vyjadrenými v treťom rozhodnutí najvyššieho
(odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 a bez ďalšieho dokazovania a riadneho
a presvedčivého odôvodnenia v úplnom protiklade s ich dovtedajšími závermi ustálili, že
žalobou uplatnený nárok je v celom rozsahu nedôvodný.
40. V danej súvislosti však ústavný súd, ako už bolo uvedené, zdôrazňuje, že v danej
veci zmena právneho posúdenia a s tým spojená nutnosť posúdenia iných okolností
podstatných pre rozhodnutie, prípadne tých istých okolností, avšak z iného aspektu, nemá
svoj pôvod v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007, ale
práve v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 z 24. februára
2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že právo majiteľa bankového účtu na zaplatenie
neoprávnene inkasovaných (odpísaných) peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia zákonných podmienok právom na náhradu škody,
pričom najvyšší (dovolací) súd v napadnutom rozhodnutí rešpektovanie tohto právneho
názoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnil.
41. Aj keď tretie rozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 nie
je predmetom ústavného prieskumu, ústavný súd v kontexte už uvedeného iba pre úplnosť
veci nad rámec vlastnej argumentácie dodáva, že sťažovateľkou namietané nesprávne
skutkové a právne hodnotenia vyjadrené v tomto rozhodnutí nemohli byť podkladom pre
rozsudok najvyššieho súdu opierajúci sa v podstatnej časti o rozsudok krajského súdu už aj
preto, že v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu bol žalobou uplatnený nárok
právne posudzovaný tak isto ako dovtedy, t. j. ako bezdôvodné obohatenie, iba že
bezdôvodné obohatenie nebolo ustálené na strane žalovanej, ale na strane ,
dôsledkom čoho žalobe nebolo vyhovené pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
42. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
43. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že
otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu
45. Ako to už bolo uvedené, sťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný riadny
opravný prostriedok (odvolanie) proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší
súd. V súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrenou v čl. 127 ods. 1
ústavy právomoc iného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným a iným
právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti rozsudku krajského súdu aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho súdu
46. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane
uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj označené základné právo), ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Novšia judikatúra ústavného
súdu už však smeruje aj k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu,
a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09,
III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.).
47. V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného základného práva však ústavný
súd konštatuje, že vzhľadom na záver najvyššieho (odvolacieho) súdu, podľa ktorého
sťažovateľke nevzniklo právo na to, aby žalovanej uložil povinnosť zaplatiť jej žalovanú
sumu z titulu náhrady škody, nemožno uvažovať o zásahu do tohto základného práva. Totiž,
ak najvyšší súd (zhodne s krajským súdom) ústavne konformným a akceptovateľným
spôsobom dospeli k záveru, že právo majiteľa bežného bankového účtu (právnej
predchodkyne sťažovateľky) na zaplatenie neoprávnene inkasovaných (odpísaných)
peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia
zákonných podmienok právom na náhradu škody, a taktiež vyčerpávajúcim spôsobom
vysvetlili, z akého dôvodu (pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej
povinnosti a zmenšením stavu peňažných prostriedkov na bankovom účte, pozn.)
sťažovateľke nie je možné nárok na náhradu škody voči žalovanej priznať, a tento jeho
názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je
zjavné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu
a označeným základným právom.
48. Napokon, ak najvyšší súd v rámci konania o dovolaní ústavne konformným
spôsobom vysvetlil svoj záver o neprípustnosti sťažovateľkou podaného dovolania,
dôsledkom čoho nebol oprávnený vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky, je akákoľvek príčinná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu
a označenými základným právom vylúčená.
49. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2017