Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 526/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátom JUDr. Václavom Sosnom, advokátska kancelária, Námestie slobody 2, Skalica,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 14. októbra 2011, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. marca 2016

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka sa na základe návrhu na začatie konania doručeného krajskému súdu

20. mája 1998 (ďalej len „žaloba“) domáhala proti

(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 39 500,76 € (pôvodne

1 190 000 Sk, pozn.) s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaná v období od

25. mája 1995 do 30. novembra 1995 z bežného bankového účtu spoločnosti

(ďalej len „ “

alebo len „právna predchodkyňa sťažovateľky“), celkom osemkrát neoprávnene vykonala

inkaso peňažných prostriedkov v súhrnnej výške zodpovedajúcej žalovanej sume (istine) na

úhradu časti dlhu spoločnosti

(ďalej len „ “), vyplývajúceho zo zmluvy

o úvere č. 95120-0 z 13. septembra 1993 (ďalej len „zmluva o úvere“) uzavretej medzi

žalovanou a

3. Rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľky ako nedôvodná v celom

rozsahu zamietnutá a sťažovateľke bola uložená povinnosť nahradiť žalovanej trovy tohto

konania.

4. Na základe riadne a včas podaného odvolania – riadneho opravného prostriedku

sťažovateľky – rozsudkom najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdený. Súčasne krajský súd žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania.

5. Následne sťažovateľka podala proti právoplatnému rozsudku krajského súdu

dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol uznesením najvyššieho súdu pre

jeho neprípustnosť odmietnutý. Uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu

nadobudlo právoplatnosť 17. augusta 2017.

6. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... Napriek jednoznačnému a nespornému skutkovému stavu... všeobecné súdy

nakoniec sťažovateľovi priznanie jeho žalobného nároku odopreli a v konaní boli postupne

počas 19 rokov trvania sporu (od roku 1998 do roku 2017) vydané celkovo štyri meritórne

rozhodnutia súdu prvého stupňa (pričom prvé tri žalobe vo väčšom alebo menšom

vyhoveli), šesť rozhodnutí odvolacieho súdu a tri rozhodnutia dovolacieho súdu...

Všetky dôkazy v predmetnom konaní boli vykonané pred súdom prvého stupňa v čase

pred vydaním prvého, druhého a tretieho rozhodnutia súdu prvého stupňa... Pred vydaním

prvých troch svojich rozhodnutí súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov

dostatočne zistil skutkový stav a správne ho vyhodnotil a vyvodil z neho aj správne právne

závery...

Až vo svojom treťom rozhodnutí... zo dňa 4.10.2007 Najvyšší súd SR ako odvolací

súd... náhle a nepredvídateľne zmenil svoj pohľad na v konaní preukázaný skutkový stav

a na jeho právne hodnotenie. To sa prejavilo tým, že... vo svojom treťom rozhodnutí

uviedol, že svedok vedel o vykonaných inkasách už od mája 1995 a bol s nimi

údajne uzrozumený... týmto svojim skutkovým záverom bez akéhokoľvek vysvetlenia popiera

a hrubým spôsobom dezinterpretuje skutočný obsah výpovede (resp. písomného vyhlásenia)

svedka z 15.11.2001 na čl. 112. Odvolací súd ignorujúc skutočnosť uviedol, že

„Z výpovede svedka vyplýva, že tento ako hlavný ekonóm sa

dozvedel o inkase žalovaného už pri prvom inkase t.j. 25.5.1995.“ Toto je ale evidentná

nepravda, pretože svedok u právneho predchodcu sťažovateľa (u spoločnosti

) pracoval až od decembra 1995 a vo svojom vyjadrení výslovne

uviedol, že o inkasách ako aj o ich neoprávnenosti sa dozvedel až v januári 1997 (tieto

skutočnosti svedok uviedol priamo vo svojej výpovedi, resp. v písomnom vyhlásení

na č.l. 112).

Odvolací súd vo svojom treťom rozhodnutí... zo dňa 4.10.2007) uviedol, „že žalovaný

mal súhlas konateľa oboch spoločností - p. .“ Z výpovedi svedka na

č.l. 209, ale vyplýva, že udelenie akéhokoľvek súhlasu nepotvrdil a výslovne uviedol, že on

účtovníctvu nerozumie a on sa účtovníctvom vôbec nezaoberal. Z toho vyplýva, že udelenie

súhlasu na predmetné inkasá v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané. Teda

odvolací súd týmto svojim skutkovým záverom bez akéhokoľvek vysvetlenia popiera

a hrubým spôsobom dezinterpretuje skutočný obsah výpovede svedka Žiadny

súhlas ani nikoho iného s žiadnym inkasom nevyplýva ani z listu

z 21.2.1995... Odvolací súd teda vo svojom treťom rozhodnutí

( zo dňa 4.10.2007) postupoval svojvoľne, arbitrárne...

Po zrušení tretieho rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom... vydal odvolací

súd svoje štvrté rozhodnutie (NS SR zo dňa 31.3.2011), ktorým vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom v tomto svojom rozhodnutí odvolací súd

uviedol, že je potrebné posudzovať dĺžku premlčacej lehoty podľa ustanovení Obchodného

zákonníka, teda že táto lehota je štvorročná a žalovaný nárok nie je premlčaný.

Iný záväzný právny názor odvolací súd vo svojom štvrtom rozhodnutí... nevyslovil

a iba uložil súdu prvého stupňa, aby v novom konaní vyzval žalovaného na predloženie

zmluvy o bežnom účte uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou

(a to napriek tomu, že táto spoločnosť nie je totožná s právnym predchodcom

sťažovateľa a táto zmluva s predmetným sporom nijako nesúvisí), aby opätovne posúdil list

právneho predchodcu sťažovateľa z 21.2.1995 (pričom súd nelogicky uvádza, že tento list je

na firemnom papieri ako tak aj (pričom ale

z textu a hlavičky tohto listu je nepochybné, že na č.l. 89 je jednoznačne list

), aby vyhodnotil písomné vyjadrenie (na č.l. 112)

a výsluch svedka (na č.l. 209). K posudzovaniu týchto dôkazov odvolací súd

vo svojom štvrtom rozhodnutí žiaden záväzný právny názor nevyslovil...

Následne vydal súd prvého stupňa svoje štvrté rozhodnutie... zo dňa 14.10.2011,

ktorým žalobu v plnom rozsahu zamietol. Z obsahu odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva,

že súd prvého stupňa bol pri svojom rozhodovaní výrazne ovplyvnený nesprávnymi

skutkovými a právnymi závermi zrušeného tretieho rozhodnutia odvolacieho súdu

( zo dňa 4.10.2007).

Pritom súd prvého stupňa nebol názormi vyslovenými v treťom rozhodnutí

odvolacieho súdu viazaný a naopak na ne nemal pri svojom rozhodovaní prihliadať. Súd

prvého stupňa mal postupovať v intenciách pokynu, ktorý mu odvolací súd udelil

v odôvodnení štvrtého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa v tejto fáze konania už sám nevykonal žiadny relevantný dôkaz,

ktorý by mohol podstatne zmeniť skutkové a právne hodnotenie veci...

Súd prvého stupňa vo svojom štvrtom rozhodnuté žiadnym relevantným spôsobom

neodôvodnil prečo tak diametrálne zmenil posudzovanie predmetnej veci...

Krajský súd Trnava posúdil nárok sťažovateľa ako nárok na náhradu škodu, pričom

ďalej skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi

protiprávnym konaním a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi

(resp. jeho právnemu predchodcovi)...

Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že konaním a rozhodovaním Krajského

súdu v Trnave ako súdu prvej inštancie, a následne aj Najvyšším súdom Slovenskej

republiky ako súdom odvolacím a dovolacím bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja

zasiahnuté do práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...»

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

28.6.2017, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

24.3.2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. zo dňa 14.10.2011

porušené bolo základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z

Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20

ods. 1 .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

28.6.2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -513 zo dňa

24.3.2015 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. zo dňa 14.10.2011 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie...“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

13. Ako to z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, a to

- rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu

tým, že krajský súd, ako aj najvyšší súd ako odvolací súd, preberúc nesprávne

skutkové a právne hodnotenia vyjadrené v dovolacom konaní už zrušenom rozsudku

najvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn. zo 4. októbra 2007 [ďalej len „tretie

rozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu“] a v úplnom protiklade tak s ich dovtedy

prijatým záverom bez vykonania ďalšieho dokazovania, nesprávne ustálili, že právo

majiteľa bežného bankového účtu (právnej predchodkyne sťažovateľky) na zaplatenie

neoprávnene inkasovaných (odpísaných) peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia zákonných podmienok právom na náhradu škody,

ktorý však v danej veci pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením

(zmluvnej) právnej povinnosti žalovanou a zmenšením majetku právnej predchodkyne

sťažovateľky sťažovateľke nie je možné priznať, pričom krajský súd, ako aj najvyšší súd

svoje rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o zmenu ich názoru, riadne a presvedčivo

neodôvodnili,

- uznesením najvyššieho súdu

tým, že najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

najvyššieho súdu ako neprípustné odmietol a svoje rozhodnutie tak isto riadne a presvedčivo

neodôvodnil, čím bolo sťažovateľke priznanie nároku na uspokojenie žalobou uplatnenej

pohľadávky (majetku) arbitrárne odopreté.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

15. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

K rozsudku krajského súdu

16. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

17. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa

preskúmania sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského sudu využitím riadneho

opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu aj účinne využila a o tomto jej odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom najvyššieho súdu.

18. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

K rozsudku najvyššieho súdu

19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, považoval lehotu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku

najvyššieho súdu (napr. , , ).

20. Vzhľadom však na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje

svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

21. Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (účinného v čase rozhodovania o odvolaní, pozn.), podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

22. Ústavný súd preto v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, v ktorom sa uvádza:

„... Najvyšší súd... ako súd dovolací uznesením zo dňa 24.2.2010 č. k.

1Obdo V 5/2008-375 rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa..., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... V odôvodnení... konštatoval

nedôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania práva s tým, že žaloba bola podaná

dňa 20.5.1998 a štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva uplynula 25.5.1999.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene

inkasovaných peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa

účtu alebo splnenia zmluvných podmienok a ak jej postupom, ktorý je porušením jej

povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma spočívajúca v zmenšení stavu peňažných

prostriedkov na jeho účte, je banka povinná mu podľa § 373 Obch. zák. škodu nahradiť.

Po čiastočnom zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci Najvyšší súd...

uznesením -379 zrušil rozsudok tunajšieho súdu č. k. -304

v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.190.000,- Sk... a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s poukazom na právny názor súdu dovolacieho

s tým, že pred opätovným rozhodnutím veci je potrebné vyzvať žalovaného na predloženie

Zmluvy o bežnom účte č. 8653255-189 uzatvorenej so spoločnosťou posúdiť

list konateľa z 21.2.1995, vyhodnotiť písomné vyjadrenie

, ako aj výsluch , a posúdiť spôsob a podmienky výkonu prevodov

so zákonom o platobnom styku.

Na výzvu súdu žalovaný zmluvu o bežnom účte uzatvorenú so spoločnosťou

nepredložil...

Obaja účastníci poukazovali na skutočnosť, že... platobný styk... upravovala vyhláška

Národnej banky Slovenska č. , v súvislosti s obsahom ktorej žalovaný uviedol,

že ustanovenie § 10 vyhlášky nevyžaduje písomnú formu príkazu na inkaso.

V súlade s právnym názorom vo veci rozhodujúcich súdov vyššieho stupňa súd

posudzoval v konaní uplatnený nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, nakoľko

existencia písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu - ako je

to predpokladané v bode 3. zmluvy o bežnom účte č. 8755155-189/0900, podľa ktorého

príkazy na disponovanie prostriedkami na účte dáva klient písomnou formou pobočke, ktorá

mu vedie účet, nebola preukázaná a v konečnom dôsledku žalovaným ani tvrdená.

V konaní nebola sporná existencia záväzkov obchodnej spoločnosti voči

žalovanému vyplývajúcich z úverových zmlúv, existencia obchodno-záväzkových vzťahov

medzi žalovaným a spoločnosťami a založených

zmluvami o bežnom účte, napriek tomu, že zmluva o bežnom účte predložená

nebola, spornou nebola skutočnosť, že žalovaný z bežného účtu

v období od 25.5.1995 do 30.11.1995 bez písomného súhlasu alebo príkazu majiteľa účtu

odpísal peňažné prostriedky v celkovej výške 39.500,76 eur (1.190.000,- Sk) a že tieto

použil na úhradu časti dlhu zo zmluvy o úvere č. 95120-0...

... súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že ako

konateľ súhlas k odpísaniu peňažných prostriedkov z bežného

účtu tejto spoločnosti žalovanému, hoci iba v ústnej forme, dal. Tento súhlas s odpísaním

prostriedkov na žalovaným uvádzaný účel jednoznačne potvrdila svedkyňa ...

jej hodnovernosť potvrdzujú nepriamo i iné vykonané dôkazy. V prvom rade list

zo dňa 21.2.1995 napísaný pod hlavičkou spoločnosti

žalovanému, resp. riaditeľke jeho , v ktorom adresátovi bola

ozrejmovaná účelovosť založenia spoločnosti v súvislosti

s kúpou a riadením závodu spoločnosťou pričom adresát bol v súvislosti

s preberaním záväzkov medzi spoločnosťami požiadaný o úpravu nezrovnalostí v zámene

názvov a v zmluvách, ktoré

úpravy odosielateľ prejavil ochotu dodatočne podpísať.

Nakoľko... (úverové) zmluvy so žalovaným uzavrela spoločnosť

obsahom listu podľa jeho výkladu súdom bol žalovaný žiadaný o opravu označenia dlžníka

na Tomuto záveru nasvedčuje aj použitie pečiatky

pri podpise úverovej zmluvy č. 95120-0 a pri podpise jej dodatku

zo dňa 6.4.1994.

Svedčí o ňom (o súhlase s odpísaním prostriedkov z účtu

i písomné vyjadrenie zo dňa 15.11.2001, v období rokov 1995-

1997 hlavného ekonóma ktorý potvrdil vedomosť spoločnosti

o odpisoch z jej účtu v období, keď spoločnosť mala nedostatok disponibilných finančných

prostriedkov (!), rokovania so žalovaným, ktorý poskytnutie úveru spoločnosti podmieňoval

prevzatím nesplateného úveru spoločnosti ako aj skutočnosť, že spoločnosť až

do roku 1997, kedy došlo ku zmene v jej vedení, nepochybovala o oprávnenosti a správnosti

postupu žalovaného. V neposlednom rade aj písomná žiadosť spoločnosti

o prolongáciu (predĺženie lehoty splatnosti) splátky úveru spoločnosti

predložená Najvyššiemu súdu na pojednávaní konanom dňa 16.5.2000.

Svoj súhlas s postupom žalovaného nepoprel, hoci ani nepotvrdil, svedok

, ktorý si podľa jeho výpovede na okolnosti súvisiace so sporom vôbec nepamätá.

Pri posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie 39.500,76 eur... súd v súlade

s právnym názorom dovolacieho súdu skúmal naplnenie zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti žalovaného za škodu podľa - porušenie

povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody

a porušením povinnosti.

Dospel pritom k záveru, že jediné porušenie povinnosti žalovaného zo záväzkového

vzťahu vzhľadom na súhlas (príkaz) spoločnosti udelený jej

konateľom spočívalo nie vo vykonaní odpísania prostriedkov z bežného

účtu spoločnosti, ale v nevyžadovaní pokynu v písomnej forme predpokladanej ustanovením

zmluvy o bežnom účte. Vznik škody, ktorá majiteľovi účtu takýmto spôsobom vznikla je

potom následkom dohody majiteľa účtu so žalovaným bez existencie priamej príčinnej

súvislosti (bezprostredný vzťah príčiny a následku) medzi porušením povinnosti a vznikom

škody, ktorá ako nutná náležitosť vzniku zodpovednosti za škodu nemôže byť nahradená iba

iným prístupom k nakladaniu s finančnými prostriedkami spoločnosti po zmene v jej vedení.

Z vyššie uvádzaných dôvodov súd konštatoval absenciu jedného zo zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a preto žalobu... o zaplatenie

39.500,76 eur ako nedôvodnú zamietol...“

23. Z rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu,

vyplýva, že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

krajského súdu. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem

iného ďalej uviedol:

„... Najvyšší súd... v súlade s ust. súc viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania rozhodol po preskúmaní odvolania bez nariadenia pojednávania

v zmysle ust. tak, že odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd mal zato, že v prejednávanej veci bolo zo strany prvostupňového súdu

vykonané dostatočné dokazovanie, z ktorého prvostupňový súd vyvodil vecne a právne

správne závery.

V konaní nebolo sporné, že žalovaný poskytol na základe uzatvorených úverových

zmlúv úvery... Predmetné zmluvy za spoločnosť podpísal p. ako

konateľ... tak, že k svojmu podpisu pridal pečiatku napriek

tomu, že spoločnosť podľa sídla uvedeného v obchodnom registri mala sídlo od jej vzniku

22. mája 1992 do jej výmazu t.j. 4. novembra 2005 na .

Dňa 20. decembra 1993 p. podpísal dodatok k ÚZ č.91317-8, dňa

27. marca 1994 k ÚZ č.91329-4 a dňa 6. apríla 1994 k ÚZ č.95120-0. Pri prvých dvoch

dodatkoch je len jeho podpis, na treťom dodatku okrem jeho podpisu je aj pečiatka

Konateľom v spoločnosti bol od 3. decembra 1993 do

21. decembra 1997 a tento bol konateľom aj v spoločnosti s ručením

obmedzeným od jej vzniku t.j. 22. mája 1992

do 22. apríla 1997.

Odvolací súd k námietke žalobcu o neexistencii dokladu oprávňujúceho žalovaného

k inkasu z bežného účtu právneho predchodcu žalobcu predmetnej čiastky dodáva, že táto

námietka nie je dôvodná. Prvostupňový súd vyhodnotil vecne správne list konateľa

spoločnosti a , v ktorom

vysvetľuje ako došlo k nezrovnalostiam v zámene názvu

a . Predmetný list z 21. februára 1995 bol adresovaný

p. .. V predmetnom liste taktiež uviedol, že

vzhľadom na komplikovanosť vedenia účtovníctva pri nábehu výroby vo firme

bolo odsúhlasené daňovým úradom v založenie s.r.o. a táto

celkovú evidenciu aj záväzky voči štátu prevádzala od začiatku kúpy závodu.

Odvolací súd dodáva, že predmetný list konateľa oboch spoločností s ručením

obmedzeným naplňuje znaky ustanovenia , podľa ktorého ak

dlžník plní svoj záväzok pomocou inej osoby, zodpovedá tak, akoby záväzok plnil sám, ak

tento zákon neustanovuje inak. Len v prípade, že u dlžníka nastali okolnosti vylučujúce

zodpovednosti ) a ak by tretia osoba (poskytujúca plnenie namiesto dlžníka) bola

priamo dlžníkom a aj u nej by nastali okolnosti vylučujúce zodpovednosť podľa § 374

, dlžník by neniesol zodpovednosť za nesplnenie záväzku treťou

osobou, ktorej plnenie zveril. Dohoda medzi dlžníkom a inej osoby pomocou ktorej dlžník

plní svoj záväzok nemusí mať písomnú formu.

Názor odvolacieho súdu umocňuje aj výpoveď bývalého hlavného ekonóma

spoločnosti (č.l.112),v ktorej

uviedol, že vie, že do vykonania inventarizácii t.j. januára 1997 žiadny predstaviteľ

spoločnosti vrátane spoločníkov a konateľov) nepochyboval

o oprávnenosti predmetných inkás a o správnosti postupu čo potvrdzuje aj

výpoveď (č.1.209),podľa ktorej si vlastne na nič nepamätá a list z 21. februára

1995 nespochybnil.

Odvolací súd preto ustálil, že k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného

nedošlo a rovnako dospel k názoru, ako súd prvého stupňa, že postup žalovaného nebol

spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu

prvého stupňa s prihliadnutím na ust. ...

Záverom odvolací súd dodáva, že súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci( ).Teda

hodnotenie dôkazov je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov, čo neznamená, že

súd si musí osvojiť ich hodnotenie podľa výkladu a názoru žalobcu...“

24. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že názor sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd už totiž dal jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa

v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

25. To istí platí, aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu (v spojení

s dôvodmi rozsudku krajského súdu), čo sa týka právneho názoru, že právo majiteľa

bežného bankového účtu na zaplatenie bankou neoprávnene inkasovaných (odpísaných)

peňažných prostriedkov voči banke nezakladá právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,

ale za splnenia zákonných podmienok právo na náhradu škody, ktorý bol vyjadrený

v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. V 5/2008 z 24. februára 2010

o zrušení tretieho rozhodnutia najvyššieho (odvolacieho) súdu a ktorým boli označené súdy

rozhodujúce ako súdy nižšieho stupňa viazané.

26. Krajský súd s odvolaním sa na pre ňu záväzné právne posúdenie veci v uznesení

najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. V 5/2008 z 24. februára 2010 a taktiež

viazaný pokynmi vyjadrenými v závere odôvodnenia uznesenia najvyššieho (odvolacieho)

súdu sp. zn. z 31. marca 2011 na doplnenia dokazovania a na posúdenie

a vysporiadanie sa s ďalšími podľa jeho názoru z hľadiska rozhodnutia veci podstatnými

okolnosťami [najvyšší (odvolací) súd však krajskému súdu nijako neurčil, ako má jednotlivé

dôkazy a okolnosti posúdiť a aké skutkové zistenia má ich posúdením vyvodiť (pozri záver

odôvodnenia tohto uznesenia] v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne

a logicky uviedol, ako dospel k záveru, podľa ktorého

súhlas k inkasu (odpísaniu) peňažných prostriedkov zo svojho bežného bankového účtu,

hoci len v ústnej forme, žalovanej udelila, a z tohto dôvodu porušenie „iba“ zmluvnej

právnej povinnosti žalovanej vyžiadať od tento súhlas

písomne vylučuje priamu príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej

a zmenšením majetku dôsledkom čoho sťažovateľke

(právnej nástupkyni pozn.) nie je možné nárok na náhradu

škody priznať.

27. Navyše, keď najvyšší (odvolací) súd v plnej miere stotožniac sa so skutkovými

a právnymi závermi krajského súdu na zvýraznenie správnosti týchto záverov s poukazom

na to, že úverové zmluvy vrátane zmluvy o úvere č. 95120-0 uzavreté medzi žalovanou

a , boli opatrené odtlačkom pečiatky „ “, napriek

tomu, že , mala počas celého obdobia svojej existencie sídlo na adrese

, dodatok zo 6. apríla 1994 k zmluve o úvere č. 95120-0 je opatrený

odtlačkom pečiatky „ “,

počas celého rozhodného obdobia, t. j. 3. decembra 1993 až do 22. apríla 1997, konateľom

, ako aj , bol svedok , ďalej na

obsah listu v záhlaví s uvedením „ “ z 21. februára 1995

adresovaného žalovanej a opatreného podpisom a na výpoveď svedka

pôsobiaceho v , od konca roku

1995 na pozícii hlavného ekonóma, podľa ktorého až do januára roku 1997 žiadny

z predstaviteľov tejto spoločnosti (vrátane spoločníkov a konateľov) nepochyboval

o oprávnenosti inkás (odpisov) žalovanej sumy a správnosti postupu žalovanej, vo svojom

rozhodnutí v rámci jeho odôvodnenia dodal, že v danej veci , svoj záväzok

voči žalovanej plnila prostredníctvom ako tretej osoby na

základe vzájomnej dohody, ktorá nevyžaduje písomnú formu, podľa názoru ústavného súdu

nijako nemožno dospieť k záveru, že by odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku krajského súdu nezodpovedalo požiadavkám ústavnosti z hľadiska

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie.

28. Ako už bolo uvedené, zmena právneho posúdenia danej veci a s tým spojená

nutnosť posúdenia iných okolností podstatných pre rozhodnutie, prípadne tých istých

okolností, avšak z iného aspektu, podľa zistenia ústavného súdu nemá svoj pôvod v treťom

rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007, ale v uznesení najvyššieho

(dovolacieho) súdu sp. zn. V 5/2008 z 24. februára 2010, ktorým bolo zrušené

a ktorého právne závery sú pre označené súdy rozhodujúce ako súdy nižšieho stupňa právne

záväzné.

29. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli najvyšší (odvolací) súd k rovnakým

záverom, ku ktorému dospel aj krajský (prvostupňový) súd, nemôžu podľa názoru

ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

30. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

odmietol ( ).

K uzneseniu najvyššieho súdu

31. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek tomu, že v rozsudku

najvyššieho súdu, ako ani v rozsudku krajského súdu nie je riadne a presvedčivo

odôvodnené, z akého dôvodu tieto súdy, preberúc nesprávne skutkové a právne hodnotenia

vyjadrené v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 bez

akéhokoľvek ďalšieho dokazovania a v úplnom protiklade s ich dovtedy prijatým záverom,

dospeli k názoru, že žaloba nie je dôvodná, jej dovolanie ako neprípustné odmietol, pričom

ani uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne a presvedčivo odôvodnené.

32. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

35. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

36. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... Dovolací súd... skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237

ods. 1 Žalovaný procesné vady konania v zmysle ust. až e/ a

nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

... So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom

bola odňatá možnosť pred ním konať (ust. ), pričom treba

zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle ust. nezakladá samo

tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie,

že k vade tejto povahy skutočne došlo.

... Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

... Dovolací súd preto dospel k záveru, že v konaní nedošlo k odňatiu možnosti

žalobcovi konať pred súdom v zmysle ust. ods. písm. f/

...Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre

prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ...

... Žalobca odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. ), a to

konkrétne v tom, že Najvyšší súd... vo svojom uznesení zo dňa 24. 02. 2010, č. k.

-375 uviedol, že „Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez

písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu alebo splnení podmienok určených v zmluve,

porušuje povinnosti stanovené v ust. ... Ak postupom

banky, ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca

v zmenšení stavu peňažných prostriedkov na jeho účte (škoda), je banka povinná mu podľa

§ 373 Obch. zákonníka škodu nahradiť.“

... So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že sa odvolací súd bez opodstatnenia

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ust. § 238 ods. 2

).

... Zo spisuje zrejmé, že dovolací súd „v tejto veci“ už rozhodoval, avšak v

rozhodnutí č. k. -375, na ktoré dovolateľ poukazuje, sa dovolací súd

primáme zaoberal premlčaním žalobcovho nároku a uviedol, že „k prvému (najstaršiemu)

prípadu inkasa došlo podľa žaloby 25. mája 1995. Štvorročná premlčacia lehota na

uplatnenie práva uplynula 25. mája 1999. Žaloba bola podaná 20. mája 1998, teda pred

uplynutím uvedenej lehoty, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu práva“. ...V ďalšom konaní

súdy tento vyslovený právny názor dovolacieho súdu rešpektovali. Taktiež v súvislosti s

posúdením plynutia premlčacej doby dovolací súd vyslovil, že: „Podľa názoru dovolacieho

súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene inkasovaných peňažných prostriedkov,

nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. V rámci zodpovednosti za

neoprávnený prospech nemožno riešiť prípad, keď povinnosť plniť je daná na základe

osobitného ustanovenia zákona alebo inej právnej povinnosti.“ V ďalšom skonštatoval, za

akých okolností môže dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany banky a v prípade, ak vznikne

škoda, je banka povinná túto nahradiť. Inými slovami, dovolací súd vyslovil návod na ďalší

postup súdov, ktoré v konaní budú musieť skúmať, či došlo k porušeniu povinnosti zo

zákona alebo zmluvy a následne skúmať, či došlo k vzniku škody s príčinnou súvislosťou k

porušeniu povinnosti. Tomuto zodpovedá aj formulácia odôvodnenia dovolacieho súdu „ak

banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu..., ak postupom banky,

ktorý je porušením jej povinností, vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca v

zmenšení stavu...“ Úmyslom odôvodnenia uvedenej časti rozhodnutia bolo, aby súd prvej

inštancie, resp. odvolací súd preskúmal všetky atribúty zodpovednosti za škodu. Súdy

nižších stupňov v ďalšom konaní, na ktoré im bola vec vrátená, závery dovolacieho súdu

rešpektovali (posudzovali nepremlčané právo na náhradu škody a skúmali podmienky

vzniku nároku na náhradu škody inkasovaných peňažných prostriedkov z účtu jeho

majiteľa)... Neobstojí teda námietka, že sa súdy nižších stupňov dopustili nerešpektovania

právneho názoru dovolacieho súdu, vyslovený v jeho rozsudku z 24. februára 2010, č. k. 1

ObdoV/5/2008-375... Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa ust. nie je

prípustné.

... Námietky žalovaného, ktorými vytýka súdu, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/

a nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. , však

sami osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by v konaní došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu, môže byť len

odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho

prípustnosti podľa ust. a nasl.

... So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. ako procesné neprípustné

odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania...»

37. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

38. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné.

39. Okrem toho, ako to však z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľka

vo svojej sťažnosti nenamieta, že by jej bola procesným postupom najvyššieho súdu alebo

krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a ani to, že by sa najvyšší súd, ako aj

krajský súd v napadnutých rozhodnutiach (rozsudkoch) bez opodstatnenia odchýlili od pre

nich záväzného právneho názoru vyjadreného v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu

sp. zn. V 5/2008 z 24. februára 2010 (v tejto časti sťažnostné námietky

nezodpovedajú dovolacím námietkam, pozn.), ale to, že sa stotožnili s nesprávnymi

skutkovými a právnymi hodnoteniami vyjadrenými v treťom rozhodnutí najvyššieho

(odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 a bez ďalšieho dokazovania a riadneho

a presvedčivého odôvodnenia v úplnom protiklade s ich dovtedajšími závermi ustálili, že

žalobou uplatnený nárok je v celom rozsahu nedôvodný.

40. V danej súvislosti však ústavný súd, ako už bolo uvedené, zdôrazňuje, že v danej

veci zmena právneho posúdenia a s tým spojená nutnosť posúdenia iných okolností

podstatných pre rozhodnutie, prípadne tých istých okolností, avšak z iného aspektu, nemá

svoj pôvod v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007, ale

práve v uznesení najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. V 5/2008 z 24. februára

2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že právo majiteľa bankového účtu na zaplatenie

neoprávnene inkasovaných (odpísaných) peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia zákonných podmienok právom na náhradu škody,

pričom najvyšší (dovolací) súd v napadnutom rozhodnutí rešpektovanie tohto právneho

názoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu vyčerpávajúcim

spôsobom odôvodnil.

41. Aj keď tretie rozhodnutie najvyššieho (odvolacieho) súdu zo 4. októbra 2007 nie

je predmetom ústavného prieskumu, ústavný súd v kontexte už uvedeného iba pre úplnosť

veci nad rámec vlastnej argumentácie dodáva, že sťažovateľkou namietané nesprávne

skutkové a právne hodnotenia vyjadrené v tomto rozhodnutí nemohli byť podkladom pre

rozsudok najvyššieho súdu opierajúci sa v podstatnej časti o rozsudok krajského súdu už aj

preto, že v treťom rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu bol žalobou uplatnený nárok

právne posudzovaný tak isto ako dovtedy, t. j. ako bezdôvodné obohatenie, iba že

bezdôvodné obohatenie nebolo ustálené na strane žalovanej, ale na strane ,

dôsledkom čoho žalobe nebolo vyhovené pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

42. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

43. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že

otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu

45. Ako to už bolo uvedené, sťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný riadny

opravný prostriedok (odvolanie) proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol najvyšší

súd. V súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrenou v čl. 127 ods. 1

právomoc iného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným a iným

právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti rozsudku krajského súdu aj v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu a uznesením najvyššieho súdu

46. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane

uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj označené základné právo), ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy

postupu vyplývajúce z až (). Novšia judikatúra ústavného

súdu už však smeruje aj k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu,

a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až (,

, , a pod.).

47. V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného základného práva však ústavný

súd konštatuje, že vzhľadom na záver najvyššieho (odvolacieho) súdu, podľa ktorého

sťažovateľke nevzniklo právo na to, aby žalovanej uložil povinnosť zaplatiť jej žalovanú

sumu z titulu náhrady škody, nemožno uvažovať o zásahu do tohto základného práva. Totiž,

ak najvyšší súd (zhodne s krajským súdom) ústavne konformným a akceptovateľným

spôsobom dospeli k záveru, že právo majiteľa bežného bankového účtu (právnej

predchodkyne sťažovateľky) na zaplatenie neoprávnene inkasovaných (odpísaných)

peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale za splnenia

zákonných podmienok právom na náhradu škody, a taktiež vyčerpávajúcim spôsobom

vysvetlili, z akého dôvodu (pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

povinnosti a zmenšením stavu peňažných prostriedkov na bankovom účte, pozn.)

sťažovateľke nie je možné nárok na náhradu škody voči žalovanej priznať, a tento jeho

názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je

zjavné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu

a označeným základným právom.

48. Napokon, ak najvyšší súd v rámci konania o dovolaní ústavne konformným

spôsobom vysvetlil svoj záver o neprípustnosti sťažovateľkou podaného dovolania,

dôsledkom čoho nebol oprávnený vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky, je akákoľvek príčinná súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

a označenými základným právom vylúčená.

49. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017