Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 576/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

15. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja

bytom zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Macaláková

& partners s. r. o., J. Milca 11, Žilina, v mene ktorej koná advokátka a konateľka

JUDr. Michaela Macaláková, vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4

a základných práv podľa a 2 a

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. mája 2017, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 30. decembra 2015 a postupom a uznesením Okresného súdu

Považská Bystrica sp. zn. z 15. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

24. augusta 2017 doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 7 ods. 5 a čl. 152

ods. 4 (ďalej len „“) a základných práv podľa

ods. 1 a 2 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2017, postupom

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. decembra 2015 a postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 15. októbra 2014 (spolu ďalej len „napadnuté

rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom doručeným okresnému

súdu domáhali proti (ďalej len „odporca“) povolenia obnovy konania

vedeného týmto súdom pod sp. zn. (ďalej len „pôvodné konanie“),

predmetom ktorého bolo určenie podielového spoluvlastníctva. V pôvodnom konaní

okresný súd rozsudkom z 23. septembra 2008 potvrdeným rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. marca 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. apríla 2009,

určil, že „navrhovateľ (odporca, pozn.) je podielovým spoluvlastníkom parc. KN-C

o výmere 116 m2, k.ú. v podiele ½-ica, s poukazom na to, že sporná

parcela bola vytvorená s pkn. parc. č. a navrhovateľ... preukázal, že ½-icu

z nej zdedil po svojom otcovi “. V predmetných rozsudkoch bolo

konštatované, že predmetná parcela bola vytvorená z parcely „pkn. č. .

Z oznámenia Správy katastra Považská Bystrica z 28. marca 2012 sa sťažovatelia dozvedeli,

že „parc. č. KN-E je zbytkom spolu s parc. KN-E č. parcely

pkn. č. , čo potvrdzuje aj identifikácia z mapy ROEP, vydaná

Správou katastra Považská Bystrica“. Uvedené skutočnosti sú podľa sťažovateľov

v rozpore so závermi konajúcich súdov, preto sú toho názoru, že odporca nemôže

byť podielovým spoluvlastníkom parcely „KN-C , ako to vyplýva z označených

rozsudkov. O návrhu sťažovateľov rozhodol okresný súd uznesením (v poradí druhým)

sp. zn. z 15. októbra 2014, ktorým návrh na obnovu konania zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. decembra 2015 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2017 odmietol podľa § 447

písm. c) (ďalej len „“) ako procesne neprípustné.

3. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti najmä uviedli:

„Ako ťažiskový dôvod návrhu na obnovu konania sťažovatelia uvádzali - Oznámenie

Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012, pričom priamo a len z tohto

oznámenia vyplýva, že parcela KN-E a parcela KN-E sú zbytkom

pôvodnej pozemkovoknižnej parcely č. .

Po právnej stránke tento nový dôkaz možno kvalifikovať podľa § 228 ods. 1 písm. a),

b) , nakoľko skutočnosti uvádzané v spomenutom oznámení boli v priamo rozpore

so závermi pôvodného konania o určenie vlastníckeho práva, resp. s výrokmi

a odôvodnením Rozsudku OS PB -241 a Rozsudku KS TN

sp. zn. -257...

OS PB teda v konaní nezohľadnil skutočnosti vyplývajúce z Oznámenia Správy

katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012, ktorá sa týka totožnosti parciel

KN E s parcelou KN-C a skutočnosť, že parcela KN-E

je zostatkom parcely č. , pričom tieto skutočnosti sťažovateľom počas pôvodného

súdneho konania a rozhodovania neboli známe. Do sféry ich poznania sa dostali

až okamihom doručenia už špecifikovaného oznámenia Správy katastra PB. Uvedené

tvrdenie OS PB nevyvrátil, lebo síce konštatuje, že sťažovatelia mali takúto vedomosť

od roku 2004, ale konštatuje tak bez konkrétneho dôkazu.

... Oznámenie Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012 teda musí

byť kvalifikované ako nový dôkaz podľa , alebo ,

písm. B) , preto sťažovatelia tento nemohli v čase pôvodného konania použiť, nakoľko

ním nielenže nedisponovali ale ani o skutočnostiach, ktoré tento listinný dôkaz potvrdzuje

nemali žiadnu vedomosť a túto vedomosť ani z objektívne im prístupných dokladov - výpisu

z registra obnovenej evidencie pozemkov, z kompletného návrhu registra, ktorý

bol k dispozícii na Obecnom úrade v dňoch od 30.10.2002 - 28.11.2002,

resp. z rozhodnutia o schválení registra č. 4/B04-00102-104 - IR2, získať nemohli.

Rovnako takúto vedomosť nemohli nadobudnúť ani zo znaleckého dokazovania

uskutočneného v pôvodnom konaní, keďže výsledkom tohto dokazovania sa stal záver,

že parcela KN-C č. bola vytvorená z parcely č. , teda nie tak ako sa uvádza

v Oznámení Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012.

... Podľa výkladu ustanovenia ods. 1 písm. a), b) je postačujúca

len možnosť, že dôkaz je spôsobilý privodiť vo veci priaznivejšie rozhodnutie, pričom fakty

vyplývajúce z Oznámenia Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012

sú v príkrom rozpore so skutkovými a následne tak aj právnymi závermi obsiahnutými

v rozhodnutiach v pôvodnom konaní... OS PB sa s týmto rozporom vôbec nezaoberal

a fakticky ho opomenul.

... Sťažovatelia sa trvalo domnievajú, že rovnako OS PB nielenže nesprávne

kvalifikoval dodržanie objektívnej i subjektívnej lehoty ako nevyhnutnej podmienky k

začatiu konania o obnove, ale sa s touto otázkou vôbec nevyporiadal...

OS PB sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberá ani určením, či bola dodržaná

3-mesačná subjektívna lehota a ani určením, či bola dodržaná 3-ročná objektívna lehota

pre podanie návrhu na obnovu konania. OS PB v tejto časti len stroho bez odôvodnenia

či podrobnejšej analýzy cituje ustanovenia vtedy platného právneho predpisu - ,

odôvodnenie vo vzťahu s splneniu/nesplneniu lehôt úplne absentuje, z ktorého dôvodu trpí

rozhodnutie aj v tejto časti vadou nedostatočného odôvodnenia...

Odôvodnenie Uznesenia KS TN sp.zn. zo dňa 30.12.2015 sťažovatelia

nepovažujú za dostatočné a presvedčivé, nakoľko odvolací súd odvolacími dôvodmi

nezaoberal a len formálnym spôsobom prevzal odôvodnenie z rozhodnutia Uznesenia

OS PB sp. zn. -62 zo dňa 15.10.2014, oprel sa výlučne o zistenia a právne

závery prvostupňového súdu a vlastné úvahy, smerujúce k stotožneniu sa so skutkovými

a právnymi závermi prvostupňového súdu neuviedol, pre ktoré skutočnosti je druhostupňové

rozhodnutie nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu...

Rovnako podľa názoru sťažovateľov došlo pri výkone rozhodovacej činnosti NSSR

k pochybeniu, ak dovolací súd uvádza, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 237 ods.

1 písm. f) ... Odvolací súd nenariadením pojednávania vo veci sťažovateľov zmaril

ich možnosť vykonávať vlastný vplyv na priebeh a výsledok konania, za ktorým účelom

zákon priznáva široké spektrum procesných práv, a to aj v odvolacom konaní. Dovolací súd

na uvedené neprihliadol, čím došlo k vylúčeniu aplikácie

a porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2

.

... dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí bez ďalšieho len právne a skutkovo stotožnil

so závermi prvostupňového a druhostupňového súdu, pričom predmetné rovnako ako ani

jeho predchodcovia v rámci vlastnej rozhodovacej činnosti nepodložil konkrétnymi

dôkazmi, resp. exaktným odôvodnení, a tak odôvodnenie napadnutého Uznesenia NS SR...

nezodpovedá kvalitám, ktoré je nevyhnutné garantovať všeobecne pri výkone rozhodovacej

činnosti zo strany súdu.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa

- práva na garanciu prednosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie nie je potrebný

zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom podľa ,

- právo vlastníka na rovnaký obsah vlastníckeho práva ako aj právo na rovnakú

ochranu jeho vlastníckeho práva zaručené v veta druhá Slovenskej

republiky,

- práva na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46

ods. 1 a ods. 2 ,

- právo na výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov v súlade s touto garantované

Slovenskej republiky postupom a rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR Uznesením

sp. zn. zo dňa 24.05.2017, Krajského súdu Trenčín Uznesením

sp. zn. -76 zo dňa 30.12.2015, Okresného súdu Považská Bystrica Uznesením

sp. zn. -62 zo dňa 15.10.2014, porušené holi.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24.05.2017 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodovanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom spoločne a nerozdielne

finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,-Eur, ktoré sú sťažovateľom povinné Najvyšší súd

Slovenskej republiky, Krajský súd Trenčín a Okresný súd Považská Bystrica vyplatiť

rovnako spoločne a nerozdielne najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy

konania... do 30 dní od doručenia tohto nálezu...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a

a základných práv podľa a 2 a postupom a napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu, ktorými konajúce súdy

zamietli návrh sťažovateľov na povolenie obnovy konania a následne bolo odmietnuté

aj dovolanie sťažovateľov proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu. Podstatou

sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov so skutkovými a právnymi závermi konajúcich súdov,

ktoré sa nedostatočne vysporiadali s ich námietkami a argumentáciou uplatnenou v konaní,

v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia nespravodlivé, nezákonné a nedostatočne

odôvodnené.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 15. októbra 2014

8. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu,

keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré ním údajne mali byť

porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský

súd, pričom podanie odvolania sťažovatelia aj využili, hoci s nie priaznivým výsledkom.

9. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa

(, ).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. decembra 2015

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

11. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

13. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie a argumentáciu sťažovateľov

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 (ďalej aj „OSP“) ako vecne správne, keď sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ako aj s jeho právnym

posúdením veci, na ktoré podľa poukázal a ďalej uviedol:

«Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že všetky skutočnosti, uvádzané

navrhovateľmi 1), 2) v návrhu na obnovu konania, boli navrhovateľom známe

už v pôvodnom konaní. Z obsahu oznámenia Správy katastra Považská Bystrica zo dňa

28.03.2012 totiž vyplýva, že právnej zástupkyni navrhovateľov bolo oznámené, že podľa

podkladov, a to mapy evidencie nehnuteľností pozemky registra „E“ KN č.

a sú zbytkom pkn. parcely č. , a že pôvodná

parcela č. nie je v pozemnoknižnej mape rozdelená (rozdelenie bolo len v pkn.

vložkách) s tým, že takto bol vyšetrený právny stav aj pri spracovávaní ROEP

, ktorý bol potvrdený rozhodnutím ROEP č. 4/B04, vydanom OPÚ v Považskej

Bystrici. Z uvedeného rozhodnutia mal odvolací súd za preukázané, že spracovateľ registra

predložil spracovaný register na Okresný úrad, odbor pozemkový, poľnohospodárstva

a lesného hospodárstva v Považskej Bystrici už dňa 15.10.2002 a výpis z registra obnovenej

evidencie pozemkov so sprievodným listom s poučením o možnosti podania námietky

bol doručený každému vlastníkovi so známym pobytom, teda aj navrhovateľom.

Navrhovatelia namietali, že z výpisu, ktorý im bol doručený, nevyplývala skutočnosť, ktorá

bola obsahom oznámenia Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012, a teda,

že parc. KNE č. sú zbytkom pkn. parc. č. a tiež, že ani

z informatívnej grafickej mapy ROEP sa nedá usudzovať záver o tom, že pozemky reg. KNE

parc. č. sú zbytkom pkn. parc. č. .

Tieto námietky však vyvracia predmetná Správa katastra Považská Bystrica, z ktorej

jednoznačne vyplýva, že vyššie uvedený právny stav pri spracovaní evidencie pozemkov

(ROEP) bol potvrdený rozhodnutím o schválenom ROEP č. 4/B04, ktorý

vydal Obvodný pozemkový úrad v Považskej Bystrici. Zo stanoviska Obvodného

pozemkového úradu v Považskej Bystrici zo dňa 24.05.2012 (č.l. 15) vyplýva, že pod číslom

ROEP č. 4/B04 bolo vydané dňa 07.04.2004 rozhodnutie o schválení registra obnovenej

evidencie v k. ú. v zmysle , ktorým bol zapísaný

celý register do katastra nehnuteľností. Návrh registra bol zverejnený v obci 30 dní

k nahliadnutiu a súčasne každému vlastníkovi, ktorého miesto trvalého pobytu bolo známe,

bol doručený do vlastných rúk výpis z návrhu registra týkajúci sa pozemkov, ktoré boli

podľa zistených údajov v jeho vlastníctve, alebo správe. Z uvedeného je zrejmé,

že kompletný návrh registra bol taktiež k dispozícii k verejnému nahliadnutiu na Obecnom

úrade , a to v dňoch 30.10.2002 -28.11.2002, pričom o možnosti

nahliadnutia do návrhu registra boli občania upovedomení vyhláškou na miestnych

vývesných tabuliach, prostredníctvom miestneho rozhlasu a tiež prostredníctvom

regionálnej tlače. ROEP bol ukončený a rozhodnutie o jeho schválení

č. 4/B04-00102-104- IR2 nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2004. Vzhľadom na uvedené

sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že dôkazy, na ktoré

sa navrhovatelia 1), 2) odvolávajú, existovali už v čase rozhodovania súdu vo veci, sp. zn.

, pričom minimálne v roku 2004 mali navrhovatelia preukázateľne možnosť

sa s tými dôkazmi oboznámiť, a teda ich aj použiť v konaní, ktorého obnovy sa domáhajú.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia 1), 2) vo svojom návrhu neuviedli žiadne

nové skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré by neboli súdu v pôvodnom konaní

známe, a ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní v zmysle § 228 ods. 1

písm. a) Odvolací súd zo spisu Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn.

taktiež nezistil, že by v pôvodnom konaní nastala situácia, kedy by existovala

objektívna prekážka k použitiu alebo vykonaniu nejakého dôkazu, ktorá by medzičasom

zanikla, a preto nie je daný dôvod pre povolenie obnovy konania ani podľa § 228 ods. 1

písm. b) Odvolací súd poukazuje na to, že obnova konania nie je opravným

prostriedkom, ktorým možno dosiahnuť nápravu nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktorá

má pôvod v nesprávnom postupe súdu, alebo je výsledkom nesprávneho právneho

posúdenia veci (s výnimkou - e) ). Na nápravu nesprávneho

rozhodnutia v takýchto prípadoch slúži odvolanie alebo dovolanie. Obnova konania

je prostriedkom na nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch

v skutkovom zistení, ktoré nie sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu, ale okolnosťami,

ktoré účastníkovi objektívne neumožňovali použiť skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy

v pôvodnom konaní, alebo nemožnosťou vykonať dôkazy v pôvodnom konaní. V tomto smere

preto nebola dôvodná námietka odvolateľov, týkajúca sa znaleckého dokazovania

v pôvodnom konaní, nakoľko okolnosti, uvádzané ako dôvod na obnovu konania, sa týkajú

postupu súdu a v rozsahu vykonávaného dokazovania v konaní, pričom v zmysle § 228

ods. 1 nie sú taxatívnym dôvodom pre obnovu pôvodného konania. Občiansky súdny

poriadok v žiadnom z jeho ustanovení neoznačuje za dôvod, zakladajúci procesnú

prípustnosť obnovy konania, vecnú nesprávnosť právoplatného rozsudku. Námietky

odvolateľov neboli preto dôvodné.»

15. Obnova konania je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravným

prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.

Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť

a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne

použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea

mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita

nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte ( ) narušiteľné

len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému

mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie

s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím.

Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých

sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy

konania je aj dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa

platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej

trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu

konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty

je v právnom štáte uprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným

rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci.

Teda, ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt

na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter

obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie

lehoty na obnovu konania nie je prípustné ( ).

16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad

súkromného práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým (pozorným,

ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva.

Teda takým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje

procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

Ak by sťažovatelia mali skutočný záujem na ochrane svojho vlastníckeho práva, sami

sa mali vo vlastnom záujme o svoje právo starať. Táto zásada teda predpokladá,

že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať

prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. ,

, ).

17. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľom bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe nimi podaného návrhu

(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd

zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia

nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu

a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Záver krajského súdu, že vo veci sťažovateľov nie je

daný taxatívny dôvod na obnovu pôvodného konania v zmysle , ústavný

súd považuje za dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný.

18. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , , ).

19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25

ods. 2 v časti namietaného porušenia základného práva podľa

postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. mája 2017

20. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (m. m. ). Prvoradou

úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. ,

, , ).

21. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ním

odmietol dovolanie sťažovateľov podľa , keďže dovolanie nesmerovalo

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, zároveň nezistil

vadu konania podľa a ani iné vady konania v dovolacom konaní

nevyšli najavo. Najvyšší súd svoj právny záver o procesnej neprípustnosti dovolania

sťažovateľov odôvodnil takto:

«... Dovolatelia namietajú, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

... Z obsahu dovolania vyplýva možnosť, že dovolatelia namietanú procesnú vadu

vyvodzujú z toho, že prvoinštančný a odvolací súd mali ich návrhu vyhovieť a obnovu

konania povoliť, lebo tu bolo niekoľko „nových dôkazov“ v zmysle

Pre tento prípad dovolací súd uvádza, že predmetná námietka by sa po obsahovej stránke

týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1

písm. a/ a b/ súdmi. Ustanovenie , ale odňatie možnosti

konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania a nie s právnym posúdením

veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom

sa účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

inštancií je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne

prípustné dovolanie (viď ), nie je ale procesnou vadou konania

v zmysle a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia.

... Dovolatelia tvrdia, že v ich prípade došlo pri rozhodovaní o návrhu na obnovu

konania k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), lebo súdy posudzovali

prípustnosť obnovy iba z aspektu jedného z viacerých nimi uplatnených dôvodov

(so zreteľom na rozhodnutie ROEP č. 4/B04 vydaným OPÚ v Považskej Bystrici)

a nezaoberali sa ďalšími dôkazmi zakladajúcimi prípustnosť a opodstatnenosť obnovy,

najmä oznámením Správy katastra Považská Bystrica z 28. marca 2012.

... Zo spisu vyplýva, že návrh žalobcov na obnovu konania neobsahuje žiadnu

konkretizáciu, v čom majú spočívať dôvody obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1

písm. a/ a b/ V návrhu sa uvádza, že až oznámenie Správy katastra Považská

Bystrica z 28. marca 2012 obsahuje informáciu o tom, že pozemky reg. KNE p. č.

a sú zbytkom pozemkovoknižnej parcely č.

a že žalobcovia neboli osobami bežne spôsobilými k vyčítaniu tejto významnej skutočnosti

z iných pridružených dokladov vrátane výpisu z registra obnovenej evidencie pozemkov,

z kompletného návrhu registra, ktorý bol k dispozícii na Obecnom úrade

od 30. októbra 2002 do 28. novembra 2002 a ani z rozhodnutia o schválení registra

č. 4/B04-00102-104-IR2.

... K tejto argumentácii žalobcov je potrebné uviesť nasledovné:

... Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom

konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať

nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej

povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru

namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku

napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú

prípustnosť obnovy konania podľa (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

... Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens)

súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze

súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní ( ),

a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221

ods. 1 písm. b/ ). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny

podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo

dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá

skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje

obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich

označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle ,

avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie.

... O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní

( ), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať

z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia

alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať

dokazovanie súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť

tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu (viď R 19/1975).

Ustanovenie sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania

tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie),

nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie - viď ) vykonané

preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka.

... V zmysle vyššie uvedeného je z pohľadu dovolacieho súdu plne opodstatnená

argumentácia súdov nižších inštancií akcentujúca to, že žalobcovia už v pôvodnom konaní

mali vedomosť o znaleckom posudku , ktorý identifikoval parc. pkn. č.

ako parcelu KN teda potvrdil, že parc. KN-C bola vytvorená z pkn.

parc. a po opätovnom nariadení znaleckého dokazovania znalec potvrdil

správnosť znaleckého posudku . Žalobcovia taktiež mali vedomosť

o spracovávaní ROEP a rozhodnutí ROEP č. 4/B04-00102-104-IR2.

Pokiaľ žalobcovia v návrhu na obnovu konania, na ktoré poukázali aj v dovolaní, označili

za určujúci dôvod pre povolenie obnovy konania oznámenie Správy katastra Považská

Bystrica z 28. marca 2012, je nespochybniteľným faktom, že pri spracovávaní ROEP

spracovateľ registra predložil spracovaný register na Okresný úrad,

odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Považskej Bystrici

15. októbra 2002 a každému vlastníkovi so známym pobytom bol doručený výpis z registra

obnovenej evidencie pozemkov so sprievodným listom s poučením o možnosti podania

námietky.

... Dovolatelia poukazujú na to, že až v roku 2012 sa oboznámili s oznámením správy

katastra Považská Bystrica, nepopierajú ale, že už v pôvodnom konaní vedeli o skutočnosti,

že im bol doručený výpis z registra obnovenej evidencie zo 17. októbra 2002. Záver súdov

nižších inštancií o neprípustnosti obnovy konania je preto opodstatnený - žalobcovia

už v pôvodnom konaní mali procesnú možnosť navrhnúť vykonanie dokazovania

predmetným výpisom, prípadne inými dôkazmi viažucimi sa na jeho obsah. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu je v tomto zmysle rozhodujúca sama existencia registra a výpis

z registra obnovenej evidencie a procesná možnosť označiť ho za dôkaz, nie konkrétne

rozhodnutie tvoriace jeho súčasť a otázka, či žalobcovia o tomto výpise a jeho obsahu

vedeli. Subjektívny, ničím nepodložený predpoklad žalobcov o tom, ako a s akými

výsledkami by asi prebiehalo dokazovanie súdom, pokiaľ by predmetný výpis označili

za dôkaz, nie je z uvedeného hľadiska právne významný. Na podstate tohto právneho záveru

dovolacieho súdu nemôže nič zmeniť skutočnosť, že žalobcovia mali údajne vedomosť

o vydaní výpisu z registra obnovenej evidencie iba v časti, ktorej sa ich týkal, nie však

(ako tvrdia) aj kompletnom návrhu registra, ktorý bol k dispozícii k verejnému nahliadnutiu

na obecnom úrade. Dovolací súd sa preto nestotožnil s ich názorom, že z hľadiska

existencie dôvodu obnovy konania v zmysle a nie je

významné to, že žalobcovia vedeli o výpise z registra obnovenej evidencie pozemkov,

o kompletnom návrhu registra, ktorý bol k dispozícii na obecnom úrade ,

o rozhodnutí o schválení registra č. 4/B04-00102-104, ale to, že neboli osobami bežne

spôsobilými k vyčítaniu významných skutočností z týchto dokladov.

... K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba dodať, že v danom

prípade išlo o návrh na obnovu konania, ktorým bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

vydaný v sporovom konaní. Ide o druh civilného procesu, v ktorom zodpovednosť

za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania. Ide o zásadu, ktorá

sa označuje ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem

iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania

od ich súčinnosti.

... Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným

postupom súdov nižších inštancií nedošlo v prípade žalobcov k odňatiu možnosti

pred súdom konať ( ) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio

iustitiae).

... Podľa názoru dovolateľov došlo k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ tým, že súdy oboch nižších inštancií vychádzali z nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci. Procesná vada, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, je relevantný

dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Sama

táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.

... Obdobne nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolatelia súdom tiež vytýkali,

je relevantný dovolací dôvod ( ), ktorý ale nezakladá prípustnosť

dovolania.»

22. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné

so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, či so zásadami spravodlivého

procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné

a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol z dôvodu jeho

neprípustnosti. S poukazom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie napadnutého

uznesenia ústavný súd konštatuje, že spôsob aplikácie ustanovenia ,

ako aj ustanovení upravujúcich obnovu konania podľa

najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľov

ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

označeného článku .

23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd porušil ich právo

na spravodlivý proces tým, že neprihliadol na to, že odvolací súd nenariadil v ich veci

pojednávanie, ústavný súd konštatuje, že z obsahu dovolania sťažovateľov, ktoré je prílohou

sťažnosti, nevyplýva, že by sťažovatelia uvedenú námietku uplatnili v dovolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1

a limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným

súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, , ). Pretože sťažovatelia uplatnili

námietku nenariadenia pojednávania krajským súdom až v konaní pred ústavným súdom,

hoci ju mohli efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd

na jej posúdenie nemá právomoc.

24. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené

základné právo sťažovateľov podľa , v nadväznosti na to nemohlo dôjsť

ani k porušeniu . Čo sa týka namietaného porušenia ,

ústavný súd konštatuje, že označený článok je na postup súdov konajúcich vo veci

sťažovateľov zjavne neaplikovateľný, keďže tieto nekonali a nerozhodovali podľa

ustanovení upravujúcich správne súdnictvo. Napokon ústavný súd vo vzťahu

k namietanému porušeniu a konštatuje, že tieto ustanovenia

vyjadrujú princípy právneho štátu, resp. určujú právny základ rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, a nemožno ich samostatne aplikovať (a teda ani namietať

ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb

alebo právnických osôb podľa prostredníctvom sťažnosti pred ústavným

súdom (napr. , ), iba ak v spojení s relevantným základným

právom alebo slobodou (m. m. , ). Z uvedených dôvodov

je sťažnosť aj v tejto časti pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými

skutočnosťami a označenými článkami zjavne neopodstatnená.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľov v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017