Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 576/2017
PDF · 356.88 KB
No categories available
I. ÚS 576/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
15. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja
bytom zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Macaláková
& partners s. r. o., J. Milca 11, Žilina, v mene ktorej koná advokátka a konateľka
JUDr. Michaela Macaláková, vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 111/2016 z 24. mája 2017, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6 Co 950/2014 z 30. decembra 2015 a postupom a uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica sp. zn. 8 C 197/2014 z 15. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
24. augusta 2017 doručená sťažnosť a , obaja bytom
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 7 ods. 5 a čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 111/2016 z 24. mája 2017, postupom
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 950/2014
z 30. decembra 2015 a postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 197/2014 z 15. októbra 2014 (spolu ďalej len „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom doručeným okresnému
súdu domáhali proti (ďalej len „odporca“) povolenia obnovy konania
vedeného týmto súdom pod sp. zn. 4 C 484/1999 (ďalej len „pôvodné konanie“),
predmetom ktorého bolo určenie podielového spoluvlastníctva. V pôvodnom konaní
okresný súd rozsudkom z 23. septembra 2008 potvrdeným rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 265/2008 z 11. marca 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. apríla 2009,
určil, že „navrhovateľ (odporca, pozn.) je podielovým spoluvlastníkom parc. KN-C
o výmere 116 m2, k.ú. v podiele ½-ica, s poukazom na to, že sporná
parcela bola vytvorená s pkn. parc. č. a navrhovateľ... preukázal, že ½-icu
z nej zdedil po svojom otcovi “. V predmetných rozsudkoch bolo
konštatované, že predmetná parcela bola vytvorená z parcely „pkn. č. .
Z oznámenia Správy katastra Považská Bystrica z 28. marca 2012 sa sťažovatelia dozvedeli,
že „parc. č. KN-E je zbytkom spolu s parc. KN-E č. parcely
pkn. č. , čo potvrdzuje aj identifikácia z mapy ROEP, vydaná
Správou katastra Považská Bystrica“. Uvedené skutočnosti sú podľa sťažovateľov
v rozpore so závermi konajúcich súdov, preto sú toho názoru, že odporca nemôže
byť podielovým spoluvlastníkom parcely „KN-C , ako to vyplýva z označených
rozsudkov. O návrhu sťažovateľov rozhodol okresný súd uznesením (v poradí druhým)
sp. zn. 8 C 197/2014 z 15. októbra 2014, ktorým návrh na obnovu konania zamietol.
Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 950/2014
z 30. decembra 2015 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 111/2016 z 24. mája 2017 odmietol podľa § 447
písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ako procesne neprípustné.
3. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti najmä uviedli:
„Ako ťažiskový dôvod návrhu na obnovu konania sťažovatelia uvádzali - Oznámenie
Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012, pričom priamo a len z tohto
oznámenia vyplýva, že parcela KN-E a parcela KN-E sú zbytkom
pôvodnej pozemkovoknižnej parcely č. .
Po právnej stránke tento nový dôkaz možno kvalifikovať podľa § 228 ods. 1 písm. a),
b) OSP, nakoľko skutočnosti uvádzané v spomenutom oznámení boli v priamo rozpore
so závermi pôvodného konania o určenie vlastníckeho práva, resp. s výrokmi
a odôvodnením Rozsudku OS PB 4C/484/1999-241 a Rozsudku KS TN
sp. zn. 5Co/265/2005-257...
OS PB teda v konaní nezohľadnil skutočnosti vyplývajúce z Oznámenia Správy
katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012, ktorá sa týka totožnosti parciel
KN E s parcelou KN-C a skutočnosť, že parcela KN-E
je zostatkom parcely č. , pričom tieto skutočnosti sťažovateľom počas pôvodného
súdneho konania a rozhodovania neboli známe. Do sféry ich poznania sa dostali
až okamihom doručenia už špecifikovaného oznámenia Správy katastra PB. Uvedené
tvrdenie OS PB nevyvrátil, lebo síce konštatuje, že sťažovatelia mali takúto vedomosť
od roku 2004, ale konštatuje tak bez konkrétneho dôkazu.
... Oznámenie Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012 teda musí
byť kvalifikované ako nový dôkaz podľa § 228 ods.1, písm. a) OSP alebo § 228 ods. 1,
písm. B) OSP, preto sťažovatelia tento nemohli v čase pôvodného konania použiť, nakoľko
ním nielenže nedisponovali ale ani o skutočnostiach, ktoré tento listinný dôkaz potvrdzuje
nemali žiadnu vedomosť a túto vedomosť ani z objektívne im prístupných dokladov - výpisu
z registra obnovenej evidencie pozemkov, z kompletného návrhu registra, ktorý
bol k dispozícii na Obecnom úrade v dňoch od 30.10.2002 - 28.11.2002,
resp. z rozhodnutia o schválení registra č. 4/B04-00102-104 - IR2, získať nemohli.
Rovnako takúto vedomosť nemohli nadobudnúť ani zo znaleckého dokazovania
uskutočneného v pôvodnom konaní, keďže výsledkom tohto dokazovania sa stal záver,
že parcela KN-C č. bola vytvorená z parcely č. , teda nie tak ako sa uvádza
v Oznámení Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012.
... Podľa výkladu ustanovenia § 228 OSP ods. 1 písm. a), b) OSP je postačujúca
len možnosť, že dôkaz je spôsobilý privodiť vo veci priaznivejšie rozhodnutie, pričom fakty
vyplývajúce z Oznámenia Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012
sú v príkrom rozpore so skutkovými a následne tak aj právnymi závermi obsiahnutými
v rozhodnutiach v pôvodnom konaní... OS PB sa s týmto rozporom vôbec nezaoberal
a fakticky ho opomenul.
... Sťažovatelia sa trvalo domnievajú, že rovnako OS PB nielenže nesprávne
kvalifikoval dodržanie objektívnej i subjektívnej lehoty ako nevyhnutnej podmienky k
začatiu konania o obnove, ale sa s touto otázkou vôbec nevyporiadal...
OS PB sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberá ani určením, či bola dodržaná
3-mesačná subjektívna lehota a ani určením, či bola dodržaná 3-ročná objektívna lehota
pre podanie návrhu na obnovu konania. OS PB v tejto časti len stroho bez odôvodnenia
či podrobnejšej analýzy cituje ustanovenia vtedy platného právneho predpisu - OSP,
odôvodnenie vo vzťahu s splneniu/nesplneniu lehôt úplne absentuje, z ktorého dôvodu trpí
rozhodnutie aj v tejto časti vadou nedostatočného odôvodnenia...
Odôvodnenie Uznesenia KS TN sp.zn. 6Co/950/2014 zo dňa 30.12.2015 sťažovatelia
nepovažujú za dostatočné a presvedčivé, nakoľko odvolací súd odvolacími dôvodmi
nezaoberal a len formálnym spôsobom prevzal odôvodnenie z rozhodnutia Uznesenia
OS PB sp. zn. 8C/197/2014-62 zo dňa 15.10.2014, oprel sa výlučne o zistenia a právne
závery prvostupňového súdu a vlastné úvahy, smerujúce k stotožneniu sa so skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu neuviedol, pre ktoré skutočnosti je druhostupňové
rozhodnutie nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu...
Rovnako podľa názoru sťažovateľov došlo pri výkone rozhodovacej činnosti NSSR
k pochybeniu, ak dovolací súd uvádza, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 237 ods.
1 písm. f) OSP... Odvolací súd nenariadením pojednávania vo veci sťažovateľov zmaril
ich možnosť vykonávať vlastný vplyv na priebeh a výsledok konania, za ktorým účelom
zákon priznáva široké spektrum procesných práv, a to aj v odvolacom konaní. Dovolací súd
na uvedené neprihliadol, čím došlo k vylúčeniu aplikácie § 237 ods. 1 písm. f) OSP
a porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2
... dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí bez ďalšieho len právne a skutkovo stotožnil
so závermi prvostupňového a druhostupňového súdu, pričom predmetné rovnako ako ani
jeho predchodcovia v rámci vlastnej rozhodovacej činnosti nepodložil konkrétnymi
dôkazmi, resp. exaktným odôvodnení, a tak odôvodnenie napadnutého Uznesenia NS SR...
nezodpovedá kvalitám, ktoré je nevyhnutné garantovať všeobecne pri výkone rozhodovacej
činnosti zo strany súdu.“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa
- práva na garanciu prednosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie nie je potrebný
zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo vlastníka na rovnaký obsah vlastníckeho práva ako aj právo na rovnakú
ochranu jeho vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 veta druhá Ústavy Slovenskej
republiky,
- práva na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46
ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov v súlade s touto ústavou garantované čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR Uznesením
sp. zn. 4Cdo/111/2016 zo dňa 24.05.2017, Krajského súdu Trenčín Uznesením
sp. zn. 6Co/950/2014-76 zo dňa 30.12.2015, Okresného súdu Považská Bystrica Uznesením
sp. zn. 8C/197/2014-62 zo dňa 15.10.2014, porušené holi.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/111/2016 zo dňa
24.05.2017 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodovanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom spoločne a nerozdielne
finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,-Eur, ktoré sú sťažovateľom povinné Najvyšší súd
Slovenskej republiky, Krajský súd Trenčín a Okresný súd Považská Bystrica vyplatiť
rovnako spoločne a nerozdielne najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa...
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy
konania... do 30 dní od doručenia tohto nálezu...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy
a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy postupom a napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu, ktorými konajúce súdy
zamietli návrh sťažovateľov na povolenie obnovy konania a následne bolo odmietnuté
aj dovolanie sťažovateľov proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu. Podstatou
sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov so skutkovými a právnymi závermi konajúcich súdov,
ktoré sa nedostatočne vysporiadali s ich námietkami a argumentáciou uplatnenou v konaní,
v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia nespravodlivé, nezákonné a nedostatočne
odôvodnené.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 8 C 197/2014 z 15. októbra 2014
8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu,
keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré ním údajne mali byť
porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský
súd, pričom podanie odvolania sťažovatelia aj využili, hoci s nie priaznivým výsledkom.
9. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Co 950/2014 z 30. decembra 2015
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
11. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),
ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
13. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie a argumentáciu sťažovateľov
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správne, keď sa v celom
rozsahu stotožnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ako aj s jeho právnym
posúdením veci, na ktoré podľa § 219 ods. 2 OSP poukázal a ďalej uviedol:
«Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že všetky skutočnosti, uvádzané
navrhovateľmi 1), 2) v návrhu na obnovu konania, boli navrhovateľom známe
už v pôvodnom konaní. Z obsahu oznámenia Správy katastra Považská Bystrica zo dňa
28.03.2012 totiž vyplýva, že právnej zástupkyni navrhovateľov bolo oznámené, že podľa
podkladov, a to mapy evidencie nehnuteľností pozemky registra „E“ KN č.
a sú zbytkom pkn. parcely č. , a že pôvodná
parcela č. nie je v pozemnoknižnej mape rozdelená (rozdelenie bolo len v pkn.
vložkách) s tým, že takto bol vyšetrený právny stav aj pri spracovávaní ROEP
, ktorý bol potvrdený rozhodnutím ROEP č. 4/B04, vydanom OPÚ v Považskej
Bystrici. Z uvedeného rozhodnutia mal odvolací súd za preukázané, že spracovateľ registra
predložil spracovaný register na Okresný úrad, odbor pozemkový, poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva v Považskej Bystrici už dňa 15.10.2002 a výpis z registra obnovenej
evidencie pozemkov so sprievodným listom s poučením o možnosti podania námietky
bol doručený každému vlastníkovi so známym pobytom, teda aj navrhovateľom.
Navrhovatelia namietali, že z výpisu, ktorý im bol doručený, nevyplývala skutočnosť, ktorá
bola obsahom oznámenia Správy katastra Považská Bystrica zo dňa 28.03.2012, a teda,
že parc. KNE č. sú zbytkom pkn. parc. č. a tiež, že ani
z informatívnej grafickej mapy ROEP sa nedá usudzovať záver o tom, že pozemky reg. KNE
parc. č. sú zbytkom pkn. parc. č. .
Tieto námietky však vyvracia predmetná Správa katastra Považská Bystrica, z ktorej
jednoznačne vyplýva, že vyššie uvedený právny stav pri spracovaní evidencie pozemkov
(ROEP) bol potvrdený rozhodnutím o schválenom ROEP č. 4/B04, ktorý
vydal Obvodný pozemkový úrad v Považskej Bystrici. Zo stanoviska Obvodného
pozemkového úradu v Považskej Bystrici zo dňa 24.05.2012 (č.l. 15) vyplýva, že pod číslom
ROEP č. 4/B04 bolo vydané dňa 07.04.2004 rozhodnutie o schválení registra obnovenej
evidencie v k. ú. v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z., ktorým bol zapísaný
celý register do katastra nehnuteľností. Návrh registra bol zverejnený v obci 30 dní
k nahliadnutiu a súčasne každému vlastníkovi, ktorého miesto trvalého pobytu bolo známe,
bol doručený do vlastných rúk výpis z návrhu registra týkajúci sa pozemkov, ktoré boli
podľa zistených údajov v jeho vlastníctve, alebo správe. Z uvedeného je zrejmé,
že kompletný návrh registra bol taktiež k dispozícii k verejnému nahliadnutiu na Obecnom
úrade , a to v dňoch 30.10.2002 -28.11.2002, pričom o možnosti
nahliadnutia do návrhu registra boli občania upovedomení vyhláškou na miestnych
vývesných tabuliach, prostredníctvom miestneho rozhlasu a tiež prostredníctvom
regionálnej tlače. ROEP bol ukončený a rozhodnutie o jeho schválení
č. 4/B04-00102-104- IR2 nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2004. Vzhľadom na uvedené
sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že dôkazy, na ktoré
sa navrhovatelia 1), 2) odvolávajú, existovali už v čase rozhodovania súdu vo veci, sp. zn.
4C/484/1999, pričom minimálne v roku 2004 mali navrhovatelia preukázateľne možnosť
sa s tými dôkazmi oboznámiť, a teda ich aj použiť v konaní, ktorého obnovy sa domáhajú.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia 1), 2) vo svojom návrhu neuviedli žiadne
nové skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré by neboli súdu v pôvodnom konaní
známe, a ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní v zmysle § 228 ods. 1
písm. a) O. s. p. Odvolací súd zo spisu Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn.
4C/484/1999 taktiež nezistil, že by v pôvodnom konaní nastala situácia, kedy by existovala
objektívna prekážka k použitiu alebo vykonaniu nejakého dôkazu, ktorá by medzičasom
zanikla, a preto nie je daný dôvod pre povolenie obnovy konania ani podľa § 228 ods. 1
písm. b) O. s. p. Odvolací súd poukazuje na to, že obnova konania nie je opravným
prostriedkom, ktorým možno dosiahnuť nápravu nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktorá
má pôvod v nesprávnom postupe súdu, alebo je výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia veci (s výnimkou § 288 ods. 1 písm. c) - e) O. s. p.). Na nápravu nesprávneho
rozhodnutia v takýchto prípadoch slúži odvolanie alebo dovolanie. Obnova konania
je prostriedkom na nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch
v skutkovom zistení, ktoré nie sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu, ale okolnosťami,
ktoré účastníkovi objektívne neumožňovali použiť skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy
v pôvodnom konaní, alebo nemožnosťou vykonať dôkazy v pôvodnom konaní. V tomto smere
preto nebola dôvodná námietka odvolateľov, týkajúca sa znaleckého dokazovania
v pôvodnom konaní, nakoľko okolnosti, uvádzané ako dôvod na obnovu konania, sa týkajú
postupu súdu a v rozsahu vykonávaného dokazovania v konaní, pričom v zmysle § 228
ods. 1 O. s. p. nie sú taxatívnym dôvodom pre obnovu pôvodného konania. Občiansky súdny
poriadok v žiadnom z jeho ustanovení neoznačuje za dôvod, zakladajúci procesnú
prípustnosť obnovy konania, vecnú nesprávnosť právoplatného rozsudku. Námietky
odvolateľov neboli preto dôvodné.»
15. Obnova konania je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.
Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť
a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne
použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea
mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita
nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné
len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému
mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie
s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím.
Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých
sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy
konania je aj dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa
platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej
trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo
od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu
konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty
je v právnom štáte uprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným
rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci.
Teda, ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt
na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter
obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie
lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP).
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad
súkromného práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým (pozorným,
ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva.
Teda takým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
Ak by sťažovatelia mali skutočný záujem na ochrane svojho vlastníckeho práva, sami
sa mali vo vlastnom záujme o svoje právo starať. Táto zásada teda predpokladá,
že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať
prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07,
I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013).
17. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľom bol reálne
umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe nimi podaného návrhu
(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd
zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia
nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu
a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Záver krajského súdu, že vo veci sťažovateľov nie je
daný taxatívny dôvod na obnovu pôvodného konania v zmysle § 228 ods. 1 OSP, ústavný
súd považuje za dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný.
18. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 111/2016 z 24. mája 2017
20. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka
posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou
úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
21. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd ním
odmietol dovolanie sťažovateľov podľa § 447 písm. c) CSP, keďže dovolanie nesmerovalo
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, zároveň nezistil
vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP a ani iné vady konania v dovolacom konaní
nevyšli najavo. Najvyšší súd svoj právny záver o procesnej neprípustnosti dovolania
sťažovateľov odôvodnil takto:
«... Dovolatelia namietajú, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
... Z obsahu dovolania vyplýva možnosť, že dovolatelia namietanú procesnú vadu
vyvodzujú z toho, že prvoinštančný a odvolací súd mali ich návrhu vyhovieť a obnovu
konania povoliť, lebo tu bolo niekoľko „nových dôkazov“ v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p.
Pre tento prípad dovolací súd uvádza, že predmetná námietka by sa po obsahovej stránke
týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1
písm. a/ a b/ O. s. p. súdmi. Ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale odňatie možnosti
konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania a nie s právnym posúdením
veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom
sa účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
inštancií je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia.
... Dovolatelia tvrdia, že v ich prípade došlo pri rozhodovaní o návrhu na obnovu
konania k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), lebo súdy posudzovali
prípustnosť obnovy iba z aspektu jedného z viacerých nimi uplatnených dôvodov
(so zreteľom na rozhodnutie ROEP č. 4/B04 vydaným OPÚ v Považskej Bystrici)
a nezaoberali sa ďalšími dôkazmi zakladajúcimi prípustnosť a opodstatnenosť obnovy,
najmä oznámením Správy katastra Považská Bystrica z 28. marca 2012.
... Zo spisu vyplýva, že návrh žalobcov na obnovu konania neobsahuje žiadnu
konkretizáciu, v čom majú spočívať dôvody obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1
písm. a/ a b/ O. s. p. V návrhu sa uvádza, že až oznámenie Správy katastra Považská
Bystrica z 28. marca 2012 obsahuje informáciu o tom, že pozemky reg. KNE p. č.
a sú zbytkom pozemkovoknižnej parcely č.
a že žalobcovia neboli osobami bežne spôsobilými k vyčítaniu tejto významnej skutočnosti
z iných pridružených dokladov vrátane výpisu z registra obnovenej evidencie pozemkov,
z kompletného návrhu registra, ktorý bol k dispozícii na Obecnom úrade
od 30. októbra 2002 do 28. novembra 2002 a ani z rozhodnutia o schválení registra
č. 4/B04-00102-104-IR2.
... K tejto argumentácii žalobcov je potrebné uviesť nasledovné:
... Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok
ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom
konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať
nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej
povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru
namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku
napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú
prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).
... Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens)
súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze
súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové
prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu
na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným
existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O. s. p.),
a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221
ods. 1 písm. b/ O. s. p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny
podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá
skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje
obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich
označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p.,
avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie.
... O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní
(§ 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať
z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať
dokazovanie súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť
tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu (viď R 19/1975).
Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b/ O. s. p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania
tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie),
nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie - viď § 122 ods. 1 O. s. p.) vykonané
preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka.
... V zmysle vyššie uvedeného je z pohľadu dovolacieho súdu plne opodstatnená
argumentácia súdov nižších inštancií akcentujúca to, že žalobcovia už v pôvodnom konaní
mali vedomosť o znaleckom posudku , ktorý identifikoval parc. pkn. č.
ako parcelu KN teda potvrdil, že parc. KN-C bola vytvorená z pkn.
parc. a po opätovnom nariadení znaleckého dokazovania znalec potvrdil
správnosť znaleckého posudku . Žalobcovia taktiež mali vedomosť
o spracovávaní ROEP a rozhodnutí ROEP č. 4/B04-00102-104-IR2.
Pokiaľ žalobcovia v návrhu na obnovu konania, na ktoré poukázali aj v dovolaní, označili
za určujúci dôvod pre povolenie obnovy konania oznámenie Správy katastra Považská
Bystrica z 28. marca 2012, je nespochybniteľným faktom, že pri spracovávaní ROEP
spracovateľ registra predložil spracovaný register na Okresný úrad,
odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Považskej Bystrici
15. októbra 2002 a každému vlastníkovi so známym pobytom bol doručený výpis z registra
obnovenej evidencie pozemkov so sprievodným listom s poučením o možnosti podania
námietky.
... Dovolatelia poukazujú na to, že až v roku 2012 sa oboznámili s oznámením správy
katastra Považská Bystrica, nepopierajú ale, že už v pôvodnom konaní vedeli o skutočnosti,
že im bol doručený výpis z registra obnovenej evidencie zo 17. októbra 2002. Záver súdov
nižších inštancií o neprípustnosti obnovy konania je preto opodstatnený - žalobcovia
už v pôvodnom konaní mali procesnú možnosť navrhnúť vykonanie dokazovania
predmetným výpisom, prípadne inými dôkazmi viažucimi sa na jeho obsah. Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu je v tomto zmysle rozhodujúca sama existencia registra a výpis
z registra obnovenej evidencie a procesná možnosť označiť ho za dôkaz, nie konkrétne
rozhodnutie tvoriace jeho súčasť a otázka, či žalobcovia o tomto výpise a jeho obsahu
vedeli. Subjektívny, ničím nepodložený predpoklad žalobcov o tom, ako a s akými
výsledkami by asi prebiehalo dokazovanie súdom, pokiaľ by predmetný výpis označili
za dôkaz, nie je z uvedeného hľadiska právne významný. Na podstate tohto právneho záveru
dovolacieho súdu nemôže nič zmeniť skutočnosť, že žalobcovia mali údajne vedomosť
o vydaní výpisu z registra obnovenej evidencie iba v časti, ktorej sa ich týkal, nie však
(ako tvrdia) aj kompletnom návrhu registra, ktorý bol k dispozícii k verejnému nahliadnutiu
na obecnom úrade. Dovolací súd sa preto nestotožnil s ich názorom, že z hľadiska
existencie dôvodu obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O. s. p. nie je
významné to, že žalobcovia vedeli o výpise z registra obnovenej evidencie pozemkov,
o kompletnom návrhu registra, ktorý bol k dispozícii na obecnom úrade ,
o rozhodnutí o schválení registra č. 4/B04-00102-104, ale to, že neboli osobami bežne
spôsobilými k vyčítaniu významných skutočností z týchto dokladov.
... K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba dodať, že v danom
prípade išlo o návrh na obnovu konania, ktorým bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
vydaný v sporovom konaní. Ide o druh civilného procesu, v ktorom zodpovednosť
za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania. Ide o zásadu, ktorá
sa označuje ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem
iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania
od ich súčinnosti.
... Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným
postupom súdov nižších inštancií nedošlo v prípade žalobcov k odňatiu možnosti
pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio
iustitiae).
... Podľa názoru dovolateľov došlo k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. tým, že súdy oboch nižších inštancií vychádzali z nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci. Procesná vada, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, je relevantný
dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Sama
táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.
... Obdobne nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolatelia súdom tiež vytýkali,
je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.), ktorý ale nezakladá prípustnosť
dovolania.»
22. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné
so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, či so zásadami spravodlivého
procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné
a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol z dôvodu jeho
neprípustnosti. S poukazom na vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie napadnutého
uznesenia ústavný súd konštatuje, že spôsob aplikácie ustanovenia § 237 písm. f) OSP,
ako aj ustanovení upravujúcich obnovu konania podľa Občianskeho súdneho poriadku
najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov
pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľov
ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa
označeného článku ústavy.
23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že najvyšší súd porušil ich právo
na spravodlivý proces tým, že neprihliadol na to, že odvolací súd nenariadil v ich veci
pojednávanie, ústavný súd konštatuje, že z obsahu dovolania sťažovateľov, ktoré je prílohou
sťažnosti, nevyplýva, že by sťažovatelia uvedenú námietku uplatnili v dovolacom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1
ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným
súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Pretože sťažovatelia uplatnili
námietku nenariadenia pojednávania krajským súdom až v konaní pred ústavným súdom,
hoci ju mohli efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc.
24. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
25. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené
základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť
ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy,
ústavný súd konštatuje, že označený článok ústavy je na postup súdov konajúcich vo veci
sťažovateľov zjavne neaplikovateľný, keďže tieto nekonali a nerozhodovali podľa
ustanovení upravujúcich správne súdnictvo. Napokon ústavný súd vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy konštatuje, že tieto ustanovenia
ústavy vyjadrujú princípy právneho štátu, resp. určujú právny základ rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, a nemožno ich samostatne aplikovať (a teda ani namietať
ich porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb
alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným
súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00), iba ak v spojení s relevantným základným
právom alebo slobodou (m. m. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06). Z uvedených dôvodov
je sťažnosť aj v tejto časti pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými
skutočnosťami a označenými článkami ústavy zjavne neopodstatnená.
26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľov v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017