Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 442/2017
PDF · 289.21 KB
No categories available
III. ÚS 442/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
obchodnou spoločnosťou JUDr. Alexander Kasatkin, LL.M., advokát, s. r. o., Čajakova 13,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Alexander Kasatkin, LL.M.,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II
č. k. 47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava II č. k. 47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017
z r u š u j e .
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat
centov) na účet jej právneho zástupcu – obchodnej spoločnosti JUDr. Alexander Kasatkin,
LL.M., advokát, s. r. o., Čajakova 13, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 442/2017-16 zo 4. júla 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Zároveň ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu. V časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie „práva
na ochranu rodinného života v zmysle čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na uloženie povinnosti iba na základe zákona podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky“ napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd sťažnosť odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako matka maloletej ,
nar. (ďalej len „maloletá“), je v procesnom postavení povinnej v konaní o výkon
rozhodnutia o úprave styku s maloletou. Otec maloletej , ,
je v uvedenom konaní v procesnom postavení oprávneného. Predmetné konanie je vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 47 Em 5/2016. Okresný súd napadnutým uznesením uložil
sťažovateľke poriadkovú pokutu v sume 1 000 €.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 49 P 160/2015-306 z 5. mája 2016 bolo nariadené
predbežné opatrenie, na základe ktorého bol otec maloletej oprávnený stretávať
sa maloletou každý utorok v čase od 15.30 h do 17.00 h, vždy za asistencie psychoterapeuta
v priestoroch , do právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej s tým, že prvé štyri stretnutia otca s maloletým dieťaťom sa budú realizovať
v prítomnosti psychológa a matky, ďalšie nasledujúce stretnutia len v prítomnosti otca
a psychológa, pričom matka bola povinná maloletú na styk s otcom riadne pripraviť
a v určenom čase ju otcovi za prítomnosti psychológa odovzdať na mieste výkonu styku
v priestoroch , kde si maloletú v čase určenom po ukončení styku prevezme.
4. Otec maloletej podal 20. júla 2016 návrh na výkon rozhodnutia o výchove
maloletých detí podľa § 370 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok (ďalej aj „CMP“), ktorým navrhol, aby súd začal s výkonom rozhodnutia –
uznesenia č. k. 49 P 160/2015-306 z 5. mája 2016. Otec maloletej návrh odôvodnil tým,
že matka nariadené predbežné opatrenie neplní, s maloletou sa stretnutí v
buď vôbec nezúčastňuje alebo maloletú na tieto stretnutia nepripravuje.
5. Sťažovateľka sa k uvedenému návrhu na výkon rozhodnutia vyjadrila tak,
že sa s ním nestotožňuje, keďže sa nevyhýba plneniu predbežného opatrenia. K veci tiež
uviedla: „V záujme Sťažovateľky je prvom rade zdravý a nerušený vývin maloletej dcéry
a jej zdravotný stav. Sťažovateľka dlhodobo, počas celého konania poukazuje
na skutočnosť, že dcéra nereaguje dobre na stretnutia s otcom bez toho, že by do toho ona
ako matka akokoľvek zasahovala. Samotný súd uznal, že maloleté dieťa svojho otca
odmieta, pričom však nie je však zrejmé z akého dôvodu. Sťažovateľka doložila do súdneho
spisu správy z lekárskych vyšetrení, z ktorých bolo zrejmé, prečo sa maloletá
stretnutí nezúčastnila. Zároveň Sťažovateľka založila do súdneho spisu prepis dvoch
stretnutí v s otcom, z ktorých jednoznačne vyplýva, že maloletá od
samého začiatku bez akejkoľvek aktivity tretej osoby má k otcovi odmietavý až panický
postoj a i napriek niekoľkým pokusom odmieta kontakt s otcom. Sťažovateľka založila do
súdneho spisu nahrávku zo stretnutia s otcom v parku , pričom v rámci tohto
stretnutia bol zo strany matky jednoznačný záujem prehĺbiť vzťah maloletej k otcovi. Na
tomto stretnutí sa dcéra od začiatku od otca odvracala, nemala záujem s ním komunikovať
a akokoľvek sa hrať. V určitom momente začala vydávať zvuky ako chrčanie a vrešťanie
smerom na otca s úmyslom vyjadriť svoj odmietavý postoj k danej situácii. Maloletá
sa následne rozutekala a chcela z miesta stretnutia utiecť...
Dovoľujeme si uviesť, že správanie sa Sťažovateľky vo vzťahu k nariadenému
predbežnému opatreniu len rešpektovalo záujem maloletej dcéry a jej psychický a zdravotný
stav. Sťažovateľka urobila maximum čo od nej v danej situácii možno vyžadovať. V rámci
možností zdravotného stavu dieťa nosila na stretnutia s otcom, pripravovala dieťa na tieto
stretnutia a nijakým spôsobom nezasahovala do týchto stretnutí. Skutočnosť, že dcéra
z vlastných vnútorných dôvodov odmieta svojho biologického otca nemôže zvrátiť správanie
sa matky, od ktorej by sa očakávalo, že bude silou a nátlakom nútiť dcéru, aby konala tak,
ako to vyžaduje otec. Poukazujeme na skutočnosť, že Sťažovateľka vždy a vopred
informovala otca ako aj zariadenie a súd, že v danom okamihu nie je možné
správať sa podľa nariadeného predbežného oparenia, nakoľko v tom bránili objektívne
skutočnosti nezávislé od vôle matky.
Zo všetkých lekárskych správ a iných dokumentov, ktoré boli súdu predkladané,
vyplýva fakt, že maloletá si sama, pod vplyvom nejakých udalostí vytvorila voči
otcovi blok a odmieta akúkoľvek jeho prítomnosť. Nie je možné od Sťažovateľky požadovať,
aby za každú cenu vyhovela želaniam otca, ak to nedovoľuje zdravotný a psychický stav
maloletej . V tomto smere je správanie sa na základe súdneho príkazu imitované
možnosťami, ktoré sú závislé od zdravotného a psychického stavu dieťaťa. Po všetkých
stretnutiach, ktoré maloletá absolvovala s otcom sa jej psychický stav zhoršil a trvalo
značný čas, kým sa dieťa dostalo do svojho normálneho a pokojného stavu. Vzhľadom na to
musela Sťažovateľka s dieťaťom po stretnutiach s otcom absolvovať vyšetrenia u odborného
lekára, detského psychiatra za účelom čo možno najkratšieho návratu do pokojného stavu.
V záujme čo najkomplexnejšieho posúdenia všetkých okolností a rozhodujúcich
skutočností sme navrhovali, aby súd v tejto súvislosti vyhodnotil všetky relevantné dôkazy
a ak by to bolo potrebné, aby aj nariadil pred výkonom rozhodnutia pojednávanie a vypočul
všetkých účastníkov konania a zodpovedné orgány. Zároveň sme žiadali, aby súd vyžiadal
podrobné správy zo stretnutí od Úradu Komisárky pre deti, nakoľko sa niektorých stretnutí
Komisárka pre deti pani Ing. Viera Tomanová, PhD. osobne zúčastnila, a aby sa tak
objasnili skutočnosti, ktoré predchádzali správaniu sa maloletej na stretnutiach
s otcom.“
6. Zo strany okresného súdu bola sťažovateľke adresovaná výzva z 12. augusta 2016,
v ktorej ju okresný súd vyzýval na dobrovoľné plnenie predbežného opatrenia a poučil ju
o následkoch jeho neplnenia.
7. Sťažovateľka opakovane na okresný súd apelovala, že „vzhľadom na neustále
sa zhoršujúci zdravotný a psychický stav maloletej po stretnutiach s otcom, a teda
na skutočnosť, že maloletej stretávanie s otcom neprospieva, nariadené predbežné
opatrenie nie je možné plniť tak, aby to bolo v záujme maloletého dieťaťa a jeho nerušeného
vývinu. Všetky tieto okolnosti spôsobili, že uložená povinnosť nie je v záujme maloletej
dcéry a pomery sa zmenili natoľko, že nariadené predbežné opatrenie je potrebné zrušiť
v zmysle ust. § 363 CMP. Sťažovateľka, ako aj vyšetrujúci lekár,
žiadali o vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré určí, či styk otca
s maloletou je na prospech dieťaťa, čo je príčinou stavov, ktoré dieťa v prítomnosti otca
nadobúda a či je nádej, že by pokračovanie v styku s otcom a hľadaní vhodných nástrojov
na budovanie a prehlbovanie vzťahu otca a maloletej mohlo viesť k nerušenému
a zdravému vzťahu otca a dcéry.“.
8. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že okresnému súdu pravidelne predkladá
lekárske správy, v ktorých lekári nateraz neodporúčajú styk otca s maloletou.
9. Napriek uvedeným skutočnostiam okresný súd uložil sťažovateľke napadnutým
uznesením poriadkovú pokutu v sume 1 000,- €.
10. Sťažovateľka tiež vytkla, že okresný súd „mal podľa platnej právnej úpravy
nariadiť výkon rozhodnutia uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie a až následne
vykonávať mediačnú fázu prostredníctvom písomnej výzvy, resp. prostredníctvom úkonov
smerujúcich k uskutočneniu výkonu rozhodnutia. Z ustanovení Civilného mimosporového
poriadku jednoznačne vyplýva nevyhnutnosť nariadenia výkonu rozhodnutia. Porušovateľ
teda vydal písomnú výzvu na dobrovoľné plnenie a uložil pokutu bez uznesenia o nariadení
výkonu rozhodnutia, voči ktorému je prípustné odvolanie a možné celú situáciu ďalej
riešiť.“. Podľa sťažovateľky nebol zo strany okresného súdu dodržaný ani postup v zmysle
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých (ďalej len „vyhláška“).
11. Sťažovateľka v závere sťažnosti uviedla, že po uskutočnení asistovaného styku
maloletej s otcom 14. februára 2017 sa jej výrazne zhoršil zdravotný stav. Následne
16. februára 2017 sa uskutočnilo psychiatrické vyšetrenie, na základe ktorého ošetrujúci
lekár dôrazne žiada o zastavenie pohovorov s maloletou a nestretávanie sa s otcom.
12. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že „Dňa 21. 02. 2017 informovala
ako odborný garant, pod dohľadom ktorej prebiehal asistovaný styk
v prostredníctvom mailu rodičov maloletej , že požiadala o zrušenie
uznesenia Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 5. 5. 2017 č. k. 49P/160/2015-306
v súvislosti s realizovaním asistovaných stretnutí na ich pracovisku z dôvodu snahy
o rešpektovanie práva maloletej na dobrom vzťahu k obom rodičom. Nariadené
predbežné opatrenie v tejto veci nemôže plniť a neplní svoj účel, nakoľko stretávanie otca
s maloletou je v rozpore s jej aktuálnym zdravotným stavom a v rozpore s jej
záujmom.“.
13. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. uznesením Okresného súd Bratislava II č. k. 47Em/5/2016/98 zo dňa 18. 01. 2017
boli porušené práva Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu rodinného života v zmysle
článku 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženie povinnosti iba
na základe zákona podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č. k. 47Em/5/2016/98 zo dňa 18. 01.
2017 sa zrušuje.
3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
14. Písomným podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2017 sťažovateľka
navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Uviedla, že
rozhodnutie o dočasnom opatrení nebude v rozpore s dôležitým verejným záujmom a bude
spĺňať aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 2130/2017 z 26. septembra
2017 doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2017 vyjadrila k sťažnosti predsedníčka
okresného súdu, v ktorom uviedla, že „podkladom pre rozhodnutie súdu bol riadne
v danom čase zistený skutkový stav, rozhodnutie je náležite odôvodnené. Uznesením zo dňa
11. 09. 2017 bolo konanie zastavené.“.
16. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
17. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
aj právny zástupca sťažovateľky, ktorý vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
18. októbra 2017 uviedol:
„Okresný súd Bratislava II uložil našej klientke pokutu bez predchádzajúceho
skúmania dôvodov, prečo nemožno uskutočňovať stretnutia maloletej s otcom.
Poukazujeme na nesprávny postup Okresného súdu Bratislava II, keď pri posudzovaní
návrhov otca porušil zákaz formalizmu a princíp materiálne ponímanej súdnej ochrany,
lebo všetky pre vec rozhodujúce skutočnosti posudzoval príliš formálne a na vec nenazeral
komplexne. Okresný súd Bratislava II zjavne nesprávne vyhodnotil dôležitosť záujmov
jednotlivých účastníkov konania, kedy záujem otca na styku s maloletou
autoritatívne a pod hrozbou finančných sankcií povýšil nad samotný záujem maloletého
dieťaťa. Ignoráciou tejto skutočnosti Okresný súd Bratislava II de facto úplne poprel zmysel
a podstatu jednej zo základných zásad Zákona o rodine, ktorá požíva rovnako aj
ústavnoprávnu ochranu a teda, že záujem dieťaťa je prvoradý pri akýchkoľvek postupoch
a riešeniach týkajúcich sa dieťaťa. V tejto súvislosti naša klientka neustále poukazovala
na závažnosť skutočností existujúcich na strane otca, ktoré bránia jeho stretávaniu
s maloletou , a to aj napriek vykonateľnému rozhodnutiu, ktorým bol styk upravený.
Ďalším rovnako dôležitým dôvodom, pre ktorý nedochádzalo k realizácii styku je zdravotný
stav maloletej , ktorá bola často a opakovane chorá, ako to vyplýva z prehľadu
vyšetrení maloletej . Naša klientka v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II
celý čas poukazovala na nepriaznivý vplyv stretávania sa otca s maloletou a jej
následný zdravotný stav, a teda že nejde o bezdôvodné marenie vykonateľného rozhodnutia.
Bez ohľadu na obsah vykonateľného rozhodnutia, Okresný súd Bratislava II mal za každých
okolností prihliadať a rešpektovať hlavne záujem dieťaťa.
Okresný súd Bratislava II sa uponáhľal pri ukladaní poriadkovej pokuty a
dostatočne procesne sa nezaoberal dôvodmi neplnenia povinností uložených zrušeným
rozhodnutím zo strany našej klientky. Navyše Okresný súd Bratislava II nedodržal pri
svojom postupe voči našej klientke ani zákonom predpísaný procesný postup. Týmto
postupom Okresného súdu Bratislava II teda došlo k neoprávneného zásahu do ústavných
práv našej klientky tak, ako sme uviedli v našej Ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.“
18. Právny zástupca sťažovateľky tiež vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
20. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Sťažovateľka sa sťažnosťou v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie,
domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
24. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
25. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
26. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
27. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
29. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
30. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci. Preto z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval aj
sťažovateľkou napadnuté uznesenie okresného súdu.
31. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým bola uložená
sťažovateľke ako povinnej poriadková pokuta v sume 1 000 €, odcitoval ustanovenia § 379
ods. 2, § 380, § 382 ods. 1 a 2, § 383 ods. 1 a 2, § 384 ods. 1, § 386 ods. 1 a § 387 CMP
a uviedol:
„Oprávnený sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 20. 07. 2016 domáhal výkonu
rozhodnutia - predbežného opatrenia tunajšieho súdu č. k. 49P/160/2015-306 zo dňa
05. 05. 2016, na základe ktorého bol otec , nar. oprávnený
stretávať sa s maloletou , nar. , každý utorok v čase
od 15.30 hod. do 17.00 hod., vždy za asistencie psychoterapeuta v priestoroch
, so sídlom do právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej s tým, že prvé štyri stretnutia otca s maloletým dieťaťom sa budú realizovať
v prítomnosti psychológa a matky, ďalšie nasledujúce stretnutia len v prítomnosti otca
a psychológa a pričom matka bola povinná maloletú na styk s otcom riadne pripraviť
a v určenom čase ju otcovi za prítomnosti psychológa odovzdať na mieste výkonu styku
v priestoroch , , kde si maloletú v čase
určenom po ukončení styku prevezme. Predbežné opatrenie nadobudlo vykonateľnosť
dňa 16. 05. 2016.
Súd výzvou zo dňa 18. 01. 2017 vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie rozhodnutia -
predbežného opatrenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 49P/160/2015-306 zo dňa 05. 05.
2016 a zároveň ju upozornil, že v prípade, ak táto výzva zostane bezvýsledná, bude jej
uložená poriadková pokuta v súlade s ust. § 382 ods. 1 CMP vo výške 1 000 eur, v prípade
ďalšieho bezdôvodného marenia odovzdania dieťaťa druhému rodičovi v zmysle
vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II súd pristúpi k výkonu rozhodnutia
odňatím dieťaťa podľa § 386 ods. 1 CMP.
Povinná vo svojom písomnom vyjadrení k výzve súdu na dobrovoľné plnenie
rozhodnutia uviedla, že sa v žiadnom prípade nevyhýba plneniu predbežného opatrenia
a poukazujúc na skutočnosť, že dcéra dobre nereaguje na stretnutia s otcom bez toho, že by
do toho akokoľvek zasahovala s uvedením, že všetky tieto skutočnosti potvrdzujú správy
ošetrujúcich lekárov maloletej dcéry a správy príslušného orgánu v oblasti sociálnoprávnej
ochrany detí. Vyjadrila názor, že vzhľadom na zhoršujúci zdravotný stav maloletej, ako aj
vzhľadom na to, že psychiatrické vyšetrenie zo dňa 22. 07. 2016, ktoré sa uskutočnilo
za účasti otca, ako aj kontrola zo dňa 20. 08. 2016 potvrdili, že maloletej stretávanie sa
s otcom neprospieva a zhoršuje jej zdravotný a psychický stav, predbežné opatrenie
nariadené rozhodnutím súdu č. k. 49P/160/2015-306 zo dňa 05. 05. 2016 nie je možné ďalej
plniť tak, aby to bolo v záujme maloletého dieťaťa a jeho nerušeného vývinu a preto
navrhla, aby súd zamietol návrh otca na výkon rozhodnutia.
Oprávnený v podaní doručenom súdu dňa 25. 11. 2016 uviedol, že povinná
opakovane odmieta plniť povinnosti uložené uznesením - predbežným opatrením
č. k. 49P/160/2015-306 zo dňa 05. 05. 2016, oprávnenému stretnutia s dcérou neumožňuje.
Od podania návrhu na výkon rozhodnutia dňa 20. 07. 2016 a jeho doplnení sa
neuskutočnilo žiadne stretnutie oprávneného s dcérou, nakoľko sa povinná s dcérou
do diagnostického centra opakovane nedostavila...
Vzhľadom k tomu, že matka nesplnila súdom uloženú povinnosť, svojím konaním
nerešpektuje vykonateľné súdne rozhodnutie poukazujúc, že maloletá má emočné
ťažkosti pri stretnutiach s otcom, nateraz však nie je zrejmé, či sú tieto spôsobené averziou
matky voči otcovi, ktorú prenáša aj na svoju dcéru alebo sú spôsobené nepriaznivým
psychickým stavom dieťaťa vyvolaným inými okolnosťami, čo by z hľadiska oprávnenej
osoby bolo neprípustné, súd v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením uložil
matke poriadkovú pokutu vo výške 1000,00 €, ktorú je povinná zaplatiť do 3 dní
od právoplatnosti tohto uznesenia na účet tunajšieho súdu. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na to, že povinná bola poučená o následkoch neuposlúchnutia výzvy a po doručení výzvy si
mala premyslieť, či bude oprávnenému aj naďalej brániť v styku s maloletou
na základe dôvodov, ktoré nie sú jednoznačné. Súd považuje sa potrebné zdôrazniť, že
pokutu 1000,- Euro podľa platnej právnej úpravy je možné uložiť opakovane (§ 382 ods. 1
CSP) a dokonca môže súd požiadať príslušný orgán o zastavenie výplaty rodičovského
príspevku alebo prídavku na dieťa, alebo prinútiť k odňatiu dieťaťa povinnej a k jeho
odovzdaniu otcovi na čas vymedzený v rozhodnutí súdu o úprave styku (§ 386 ods. 1, 2
CSP).
Súd na adresu povinnej konštatuje, že môže prispieť k zdravému a harmonickému
vývoju maloletej tým, že zaujme konštruktívny, vecný a racionálny prístup
k budovaniu vzťahu otca s maloletou .
Súd dáva obom rodičom do pozornosti, že by sa mali snažiť o také usporiadanie
vzťahov a také správanie, ktoré eliminuje nepriaznivé dôsledky naštrbeného vzťahu medzi
nimi na dieťa, nakoľko svojim správaním vplývajú na dieťa, sú vzorom pre svoje dieťa
a láskou k dieťaťu, pokojným prostredím a komunikáciou vytvárajú deťom priestor pre ich
zdravý psychický a fyzický vývin a rast.“
32. Podľa § 377 ods. 1 CMP proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia a proti
uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia je odvolanie prípustné.
33. Podľa § 378 CMP po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia alebo
súčasne s vydaním tohto uznesenia môže súd vykonať úkony a opatrenia smerujúce k tomu,
aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti.
34. Podľa § 379 ods. 1 CMP pred uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd
nariadiť pojednávanie a predvolať povinného, oprávneného, maloletého alebo orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Na pojednávaní vyzve povinného,
aby sa rozhodnutiu podrobil a upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených
v rozhodnutí.
35. Podľa § 379 ods. 2 CMP ak sa javí, že účel pojednávania možno dosiahnuť
aj písomnou výzvou, súd vyzve povinného na dobrovoľné plnenie a upozorní ho
na následky neplnenia.
36. Podľa § 382 ods. 1 CMP ak výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti
zostane bezvýsledná, súd môže uložiť povinnému pokutu do 1 000 €.
37. Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky súd po podaní návrhu na nariadenie výkonu
rozhodnutia (§ 376 ods. 1 zákona) alebo po začatí konania, ktoré sa začína bez návrhu
(§ 376 ods. 2 zákona), pred vydaním uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia zisťuje,
či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa
povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu.
38. Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky pri zisťovaní existencie ospravedlniteľných dôvodov
podľa odseku 1 súd zohľadňuje najmä správanie sa povinného pri plnení povinností
a správanie sa oprávneného pri realizácii práv vyplývajúcich z rozhodnutia, ako aj správanie
sa a názor maloletého.
39. Podľa § 3 ods. 5 vyhlášky ak súd zistí až po vydaní uznesenia o nariadení výkonu
rozhodnutia, že existujú ospravedlniteľné dôvody podľa odseku 1, súd nepostupuje
podľa § 379, 382 a 383 zákona a neuskutoční sa výkon rozhodnutia.
40. Zo sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu vyplýva, že okresný súd
nevydal uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia a napriek tomu vyzval sťažovateľku
ako povinnú na dobrovoľné plnenie povinnosti a následne jej uložil pokutu 1 000 €, keďže
táto výzva zostala bezvýsledná. Došlo tak k porušeniu procesného predpisu, ktorý
predpokladá vydanie uvedeného uznesenia pred alebo súčasne s úkonmi smerujúcimi
k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti. Navyše, proti uvedenému
uzneseniu je podľa § 377 ods. 1 CMP prípustné odvolanie, a teda nevydaním tohto
uznesenia sťažovateľka ako povinná nemohla využiť predmetný opravný prostriedok.
Okresný súd jej tak znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré jej dáva Civilný
mimosporový poriadok, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
41. Zároveň je z podaní sťažovateľky, ako aj z predloženého súdneho spisu zrejmé,
že Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 11 CoP 86/2017-813 z 15. mája 2017 zrušil
uznesenie okresného súdu č. k. 49 P 160/2015-306 z 5 mája 2016, ktorým bolo nariadené
predbežné opatrenie o úprave styku otca s maloletou a ktoré bolo exekučným titulom,
na základe ktorého bolo vedené konanie o výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletou
pod sp. zn. 47 Em 5/2016. Z uvedeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave vyplýva,
že uznesenie okresného súdu zrušil v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu maloletej.
Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súd v čase vydania
napadnutého uznesenia mal k dispozícii dôkazy o nepriaznivom zdravotnom stave maloletej
a o opakovanom odporúčaní detského psychiatra, aby sa maloletá nestretávala s otcom.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že okresný súd sa pred vydaním napadnutého uznesenia
dostatočne nezaoberal zisťovaním, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa
povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu v zmysle citovaných ustanovení vyhlášky.
42. Keďže vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo viacnásobné porušenie
procesných predpisov s možným závažným dosahom vo vzťahu k záujmom maloletej,
ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením v okolnostiach daného prípadu
došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
43. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
44. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, bolo pre dovŕšenie
ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
resp. podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušil.
III.
45. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 374,80 €.
46. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej
služby 1/6 z výpočtového základu.
47. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom
polroku 2016 v sume 884 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) po 147,33 €. Ďalej má právny
zástupca sťažovateľky nárok aj na režijný paušál 8,84 € za každý úkon podľa vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Uvedené sumy sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, keďže
právny zástupca sťažovateľky je platiteľom tejto dane. Náhrada trov konania, ktorú ústavný
súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 374,80 €.
48. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
49. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017