Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 442/2017
PDF · 229.46 KB
No categories available
III. ÚS 442/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
obchodnou spoločnosťou JUDr. Alexander Kasatkin, LL.M., advokát, s. r. o.,
, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Alexander Kasatkin, LL.M.,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, „práva na ochranu rodinného života
v zmysle čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženie povinnosti iba
na základe zákona podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky“ uznesením
Okresného súdu Bratislava II č. k. 47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017
p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k.
47 Em 5/2016-98 z 18. januára 2017.
3. Sťažnosť vo zvyšnej časti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), „práva na ochranu rodinného života v zmysle čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy
a práva na uloženie povinnosti iba na základe zákona podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy“
uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 47 Em 5/2016-98
z 18. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako matka maloletej ,
(ďalej len „maloletá“), je v procesnom postavení povinnej v konaní o výkon
rozhodnutia o úprave styku s maloletou. Otec maloletej, , ,
je v uvedenom konaní v procesnom postavení oprávneného. Predmetné konanie je vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 47 Em 5/2016. Okresný súd napadnutým uznesením uložil
sťažovateľke poriadkovú pokutu v sume 1 000 €.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 49 P 160/2015-306 z 5. mája 2016 bolo nariadené
predbežné opatrenie, na základe ktorého bol otec maloletej oprávnený stretávať sa
s maloletou každý utorok v čase od 15.30 h do 17.00 h, v priestoroch TERA VIVA vždy
za asistencie psychoterapeuta, , do právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej s tým, že prvé štyri stretnutia otca s maloletým dieťaťom sa budú
realizovať v prítomnosti psychológa a matky, ďalšie nasledujúce stretnutia len v prítomnosti
otca a psychológa, pričom matka bola povinná maloletú na styk s otcom riadne pripraviť
a v určenom čase ju otcovi za prítomnosti psychológa odovzdať na mieste výkonu styku
v priestoroch TERA VIVA, kde si maloletú v čase určenom po ukončení styku prevezme.
4. Dňa 20. júla 2016 podal otec maloletej návrh na výkon rozhodnutia o výchove
maloletých detí podľa § 370 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok, ktorým navrhol, aby súd začal s výkonom rozhodnutia – uznesenia č. k.
49 P 160/2015-306 z 5. mája 2016. Otec maloletej návrh odôvodnil tým, že matka nariadené
predbežné opatrenie neplní, s maloletou sa stretnutí v TERA VIVA buď vôbec
nezúčastňuje, alebo maloletú na tieto stretnutia nepripravuje.
5. Sťažovateľka sa k uvedenému návrhu na výkon rozhodnutia vyjadrila tak, že sa
s ním nestotožňuje, pretože sa nevyhýba plneniu predbežného opatrenia. K veci tiež uviedla:
„V záujme Sťažovateľky je prvom rade zdravý a nerušený vývin maloletej dcéry a jej
zdravotný stav. Sťažovateľka dlhodobo, počas celého konania poukazuje na skutočnosť, že
dcéra nereaguje dobre na stretnutia s otcom bez toho, že by do toho ona ako matka
akokoľvek zasahovala. Samotný súd uznal, že maloleté dieťa svojho otca odmieta, pričom
však nie je však zrejmé z akého dôvodu. Sťažovateľka doložila do súdneho spisu správy
z lekárskych vyšetrení, z ktorých bolo zrejmé, prečo sa maloletá stretnutí
nezúčastnila. Zároveň Sťažovateľka založila do súdneho spisu prepis dvoch stretnutí
v TERA VIVA s otcom, z ktorých jednoznačne vyplýva, že maloletá od samého
začiatku bez akejkoľvek aktivity tretej osoby má k otcovi odmietavý až panický postoj
a i napriek niekoľkým pokusom odmieta kontakt s otcom. Sťažovateľka založila do súdneho
spisu nahrávku zo stretnutia s otcom v parku Janka Kráľa, pričom v rámci tohto stretnutia
bol zo strany matky jednoznačný záujem prehĺbiť vzťah maloletej k otcovi. Na tomto
stretnutí sa dcéra od začiatku od otca odvracala, nemala záujem s ním komunikovať
a akokoľvek sa hrať. V určitom momente začala vydávať zvuky ako chrčanie a vrešťanie
smerom na otca s úmyslom vyjadriť svoj odmietavý postoj k danej situácii. Maloletá
sa následne rozutekala a chcela z miesta stretnutia utiecť. ...
Dovoľujeme si uviesť, že správanie sa Sťažovateľky vo vzťahu k nariadenému
predbežnému opatreniu len rešpektovalo záujem maloletej dcéry a jej psychický a zdravotný
stav. Sťažovateľka urobila maximum čo od nej v danej situácii možno vyžadovať. V rámci
možností zdravotného stavu dieťa nosila na stretnutia s otcom, pripravovala dieťa na tieto
stretnutia a nijakým spôsobom nezasahovala do týchto stretnutí. Skutočnosť, že dcéra
z vlastných vnútorných dôvodov odmieta svojho biologického otca nemôže zvrátiť správanie
sa matky, od ktorej by sa očakávalo, že bude silou a nátlakom nútiť dcéru, aby konala tak,
ako to vyžaduje otec. Poukazujeme na skutočnosť, že Sťažovateľka vždy a vopred
informovala otca ako aj zariadenie TERA VIVA a súd, že v danom okamihu nie je možné
správať sa podľa nariadeného predbežného oparenia, nakoľko v tom bránili objektívne
skutočnosti nezávislé od vôle matky.
Zo všetkých lekárskych správ a iných dokumentov, ktoré boli súdu predkladané,
vyplýva fakt, že maloletá si sama, pod vplyvom nejakých udalostí vytvorila voči
otcovi blok a odmieta akúkoľvek jeho prítomnosť. Nie je možné od Sťažovateľky požadovať,
aby za každú cenu vyhovela želaniam otca, ak to nedovoľuje zdravotný a psychický stav
maloletej . V tomto smere je správanie sa na základe súdneho príkazu imitované
možnosťami, ktoré sú závislé od zdravotného a psychického stavu dieťaťa. Po všetkých
stretnutiach, ktoré maloletá absolvovala s otcom sa jej psychický stav zhoršil a trvalo
značný čas, kým sa dieťa dostalo do svojho normálneho a pokojného stavu. Vzhľadom na to
musela Sťažovateľka s dieťaťom po stretnutiach s otcom absolvovať vyšetrenia u odborného
lekára, detského psychiatra za účelom čo možno najkratšieho návratu do pokojného stavu.
V záujme čo najkomplexnejšieho posúdenia všetkých okolností a rozhodujúcich
skutočností sme navrhovali, aby súd v tejto súvislosti vyhodnotil všetky relevantné dôkazy
a ak by to bolo potrebné, aby aj nariadil pred výkonom rozhodnutia pojednávanie a vypočul
všetkých účastníkov konania a zodpovedné orgány. Zároveň sme žiadali, aby súd vyžiadal
podrobné správy zo stretnutí od Úradu Komisárky pre deti, nakoľko sa niektorých stretnutí
Komisárka pre deti pani Ing. Viera Tomanová, PhD. osobne zúčastnila, a aby sa tak
objasnili skutočnosti, ktoré predchádzali správaniu sa maloletej na stretnutiach
s otcom.“
6. Zo strany okresného súdu bola sťažovateľke adresovaná výzva z 12. augusta 2016,
v ktorej ju okresný súd vyzýval na dobrovoľné plnenie predbežného opatrenia a poučil ju
o následkoch jeho neplnenia.
7. Sťažovateľka opakovane na okresný súd apelovala, že „vzhľadom na neustále sa
zhoršujúci zdravotný a psychický stav maloletej po stretnutiach s otcom, a teda
na skutočnosť, že maloletej stretávanie s otcom neprospieva, nariadené predbežné
opatrenie nie je možné plniť tak, aby to bolo v záujme maloletého dieťaťa a jeho nerušeného
vývinu. Všetky tieto okolnosti spôsobili, že uložená povinnosť nie je v záujme maloletej
dcéry a pomery sa zmenili natoľko, že nariadené predbežné opatrenie je potrebné zrušiť
v zmysle ust. § 363 CMP. Sťažovateľka, ako aj vyšetrujúci lekár,
žiadali o vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré určí, či styk otca
s maloletou je na prospech dieťaťa, čo je príčinou stavov, ktoré dieťa v prítomnosti otca
nadobúda a či je nádej, že by pokračovanie v styku s otcom a hľadaní vhodných nástrojov
na budovanie a prehlbovanie vzťahu otca a maloletej mohlo viesť k nerušenému
a zdravému vzťahu otca a dcéry.“.
8. Tiež poukázala na to, že pravidelne predkladá okresnému súdu lekárske správy,
v ktorých lekári nateraz neodporúčajú styk otca s maloletou.
9. Napriek uvedeným skutočnostiam okresný súd uložil sťažovateľke napadnutým
uznesením poriadkovú pokutu v sume 1 000 €.
10. Sťažovateľka zároveň vytkla, že okresný súd „mal podľa platnej právnej úpravy
nariadiť výkon rozhodnutia uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie a až následne
vykonávať mediačnú fázu prostredníctvom písomnej výzvy, resp. prostredníctvom úkonov
smerujúcich k uskutočneniu výkonu rozhodnutia. Z ustanovení Civilného mimosporového
poriadku jednoznačne vyplýva nevyhnutnosť nariadenia výkonu rozhodnutia. Porušovateľ
teda vydal písomnú výzvu na dobrovoľné plnenie a uložil pokutu bez uznesenia o nariadení
výkonu rozhodnutia, voči ktorému je prípustné odvolanie a možné celú situáciu ďalej
riešiť.“. Podľa jej názoru zo strany okresného súdu nebol dodržaný ani postup v zmysle
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých.
11. Sťažovateľka v závere sťažnosti uviedla, že po uskutočnení asistovaného styku
maloletej s otcom 14. februára 2017 sa jej zdravotný stav výrazne zhoršil. Následne sa
uskutočnilo psychiatrické vyšetrenie 16. februára 2017, na základe ktorého ošetrujúci lekár
dôrazne žiadal o zastavenie pohovorov s maloletou a nestretávanie sa s otcom.
12. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že „Dňa 21.02.2017 informovala
ako odborný garant, pod dohľadom ktorej prebiehal asistovaný styk
v TERA VIVA prostredníctvom mailu rodičov maloletej , že požiadala o zrušenie
uznesenia Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 5.5.2017 č.k. 49P/160/2015-306 v súvislosti
s realizovaním asistovaných stretnutí na ich pracovisku z dôvodu snahy o rešpektovanie
práva maloletej na dobrom vzťahu k obom rodičom. Nariadené predbežné opatrenie
v tejto veci nemôže plniť a neplní svoj účel, nakoľko stretávanie otca s maloletou je
v rozpore s jej aktuálnym zdravotným stavom a v rozpore s jej záujmom.“.
13. Navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. uznesením Okresného súd Bratislava II č.k. 47Em/5/2016/98 zo dňa 18.01.2017
boli porušené práva Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu rodinného života v zmysle
článku 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženie povinnosti iba
na základe zákona podľa článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k. 47Em/5/2016/98 zo dňa 18.01.2017
sa zrušuje.
3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
14. Písomným podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2017 sťažovateľka
navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Uviedla, že
rozhodnutie o dočasnom opatrení nebude v rozpore s dôležitým verejným záujmom a bude
spĺňať aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
II.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
18. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
19. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
21. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom
o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Keďže nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach
a ani dôvody na jej odmietnutie v danej časti, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej
obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie
konanie.
II. 2 K návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
22. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého
uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť
o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by
výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa
väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží
orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa
dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
23. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu a dôvodov
sťažnosti, berúc pritom do úvahy skutočnosť, že napadnuté uznesenie okresného súdu je
právoplatné a vykonateľné, a teda je ako také pohľadávkovým titulom na výkon
rozhodnutia podľa § 9 ods. 1 zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych
pohľadávok v znení neskorších predpisov, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka
osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný výsledok konania
pred ústavným súdom nezmaril v dôsledku núteného výkonu napadnutého uznesenia.
Bez tohto dočasného opatrenia by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade
vyslovenia neústavnosti napadnutého uznesenia okresného súdu k vážnej ujme na strane
sťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť okresnému
súdu či iným osobám následkom odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Návrh
sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení pritom nie je v rozpore s dôležitým
verejným záujmom.
24. Ústavný súd preto v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.
II. 3 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy
25. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie „práva na ochranu rodinného života
v zmysle čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy“. K tomu ústavný súd uvádza, že právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života je upravené v čl. 19
ods. 2 ústavy.
26. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom
a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.
Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana
detí a mladistvých.
27. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
28. Článkom 41 ústavy sa manželstvu, rodičovstvu a rodine priznáva ochrana v rámci
piateho oddielu druhej hlavy ústavy, ktorý má názov Hospodárske, sociálne a kultúrne
práva. Ak by sa pri vymedzovaní obsahu práv priznaných podľa čl. 41 neprihliadlo na
názov piateho oddielu druhej hlavy ústavy, medzi právom na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a medzi ochranou manželstva,
rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 by nebol rozdiel. Ústavodarca však obe práva upravil
v rozdielnych oddieloch ústavy preto, aby sa s obomi ustanoveniami ústavy spojil iný
obsah, aby štát mal iné povinnosti pri zabezpečovaní práv, ktoré priznal oprávneným
osobám (II. ÚS 47/97).
29. Článok 41 ústavy priznáva ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny ako
inštitútom. Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom početných právnych noriem
rodinného, finančného alebo aj trestného práva [napr. § 13 zákona č. 94/1963 Zb. Zákon
o rodine v znení neskorších predpisov, ktorý konštatuje, že manželstvo nemôže uzavrieť
maloletý, § 15 písm. b) zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších
predpisov, v ktorom sa konštatuje, že základ dane sa zníži o 9 000 Sk ročne na vyživované
dieťa žijúce v spoločnej domácnosti s daňovníkom - fyzickou osobou a pod.], ktorých
základom nie sú subjektívne práva, ale ktoré vychádzajú z materiálnej podstaty zmyslu
a účelu manželstva i rodiny, ako sa tieto po stáročia rešpektujú v európskom kultúrnom
priestore (II. ÚS 47/97).
30. Článkom 41 ods. 1 ústavy sa teda priznáva ochrana spoločenským inštitútom.
Subjektom ochrany podľa tohto ustanovenia ústavy sú aj dve skupiny osôb, a to deti
a mladiství. V článku 41 ods. 4 ústavy je upravené právo rodičov na starostlivosť o deti
a ich výchovu, právo detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť, a tiež možnosť obmedziť
práva rodičov a odlúčiť maloleté deti od rodičov proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
31. Z uvedených skutočností vplýva nesprávnosť a nepresnosť označenia základného
práva sťažovateľkou vo vzťahu k uvádzaným ustanoveniam čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.
Zároveň ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a právami podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy. Sťažovateľka svojou
sťažnosťou namieta porušenie označených práv výlučne napadnutým uznesením okresného
súdu, ktorého predmetom je uloženie poriadkovej pokuty, čo je procesný inštitút, hoci
v súvislosti s výkonom rozhodnutia vo veci maloletého dieťaťa.
32. K uvedenému ústavný súd pripomína, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide
vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
33. Z týchto dôvodov ústavný súd v danej časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako aj pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
II. 4 K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
34. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu namietala aj
porušenie „práva na uloženie povinnosti iba na základe zákona podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)
ústavy“. Podľa uvedeného ustanovenia povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. V súvislosti
s označeným článkom ústavy ústavný súd konštatuje, že predmetný článok ústavy
neobsahuje žiadne základné práva alebo slobody, o ktorých by ústavný súd bol povolaný
rozhodovať v rámci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
35. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavy,
čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4 ústavy ústavný súd už uviedol, že tieto články ústavy sú
vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú
charakter všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého
ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010,
m. m. I. ÚS 518/2013).
36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017