Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 638/2017
PDF · 285.93 KB
No categories available
I. ÚS 638/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť s trvalým pobytom mimo
územia Slovenskej republiky, prechodne , ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 227/2017-155 z 26. októbra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2017 doručená a podaním doručeným 5. decembra 2017 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 9 Co 227/2017-155 z 26. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (s trvalým pobytom mimo
územia Slovenskej republiky) je účastníkom dedičského konania po poručiteľovi, a to jeho
otcovi zosnulom (ďalej len „poručiteľ“), ktoré
je vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1 D-237-2014. Predmetom dedičstva
je aj byt po poručiteľovi nachádzajúci sa v obytnom dome na
. Ako samotný sťažovateľ uvádza, «Keďže za byt vyše 3 roky nikto neplatil
Spoločenstvu Vlastníkov Bytov („SVB“), to si chce tento dlh teraz vymôcť dražbou bytu,
aj keď doposiaľ žiaden dedič nenadobudol vlastnícke právo k bytu». Vzhľadom na uvedené
sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 324
ods. 1 v spojení s § 325 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), o ktorom rozhodol okresný súd svojím uznesením
č. k. 6 C 34/2017-81 zo 14. septembra 2017 jeho zamietnutím. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľa svojím uznesením č. k. 9 Co 227/2017-155 z 26. októbra 2017 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 34/2017-81 zo 14. septembra 2017 ako vecne správne.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Východiskom argumentácie sťažovateľa je jeho presvedčenie, podľa ktorého
„Vlastnícke právo k bytu sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľnosti, čo veľa krát
potvrdil aj Najvyšší súd SR. Z § 151f ods. 2 OZ jasne a nepochybne vyplýva, že záložné
právo k bytu, ku ktorému nadobudne dedič vlastnícke právo až v budúcnosti právoplatným
uznesením o dedičstve a jeho následným vkladom do katastra nehnuteľností, vznikne až keď
sa v budúcnosti splnia tieto podmienky. Slová o byte a nebytových priestoroch sú v tomto
ustanovení v skutku tie isté ako názov zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, č. 182/1993 Z. z., a zjavne boli mienené aby
poukázali na to, že zákonné záložné právo k bytu a nebytovému priestoru, ktoré môže
vzniknúť podľa § 15 ods. 1 tohto zákona, môže vzniknúť až potom keď o vlastníckom práve
k bytu bude rozhodnuté v súdnom konaní o dedičstve a v správnom konaní o vklade
do katastra nehnuteľností.“. Sťažovateľ v podanej sťažnosti teda argumentuje tým, že
„... pokiaľ dedič nie je uvedený ako vlastník bytu na liste vlastníctva dostupnom
z katastrálneho úradu, žiaden záujemca o kúpu bytu mu zaň nedá peniaze a žiadna banka
mu naň nedá úver/hypotéku. List vlastníctva z katastrálneho úradu je dokladom
preukazujúcim vlastnícke právo k nehnuteľnostiam už stovky rokov v celom civilizovanom
svete a žiaden iný výklad vlastníckeho práva k bytu v právnom štáte neobstojí. V členskom
štáte EU nemôže byt v trhovej hodnote 110 tisíc eur scudziť dedičom Spoločenstvo
Vlastníkov Bytov kvôli pohľadávke 2 000 eur a predať ho na dražbe za 70 tisíc eur
nejakému známemu, zatiaľ čo zákon zabraňuje predať byt počas dedičského konania
dedičom samým za normálnu trhovú cenu.“.
4. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/227/2017-155
z 26. októbra 2017 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/227/2017-155 z 26. októbra
2017 súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
Z dôvodov zabezpečenia bytu poručiteľa a zabráneniu jeho dražbe pred tým než
vlastnícke právo k bytu nadobudnú dedičia alebo jeden z nich, Sťažovateľ žiada Ústavný
súd Slovenskej republiky, v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, Čl. 19 Nariadenia
EU č. 650/2012, a § 179 a násl. Civilného Mimosporového Poriadku, aby do právoplatného
rozhodnutia vo veci samej vydal nasledovné dočasné zabezpečovacie opatrenie:
Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/227/2017 (alebo Okresný
súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/34/2017) je povinný vydať neodkladné
opatrenie na zabránenie dražby bytu po poručiteľovi , zomr.
, a to až do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa .“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc
súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto
interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.
K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu
a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)
z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa
v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný
na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého
procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie
uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Krajský súd v uznesení č. k. 9 Co 227/2017-155 z 26. októbra 2017 v podstatnom
uviedol:
«3. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle
§ 379 a § 380 ods. 1 C.sp. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
4. V súdenej veci sa žalobca domáha nariadenia neodkladného opatrenia ktorým by
súd žalovaným 1./ a 2./ uložil povinnosť zdržať sa návrhu na dražbu bytu č. ,
5. poschodie, nachádzajúceho sa v bytovom dome na ulici , súp. č.: ,
parc. č.: , druh stavby: 9, zapísaný na LV č. , okres: obec:
m. č. , kat. územie: (ďalej len „byt“) po poručiteľovi ,
zomr. , a to do času, pokiaľ vlastnícke právo k bytu nenadobudne vlastník,
ktorého určí súd v uznesení o dedičstve dôvodiac, že žalobca je účastníkom dedičského
konania po svojom otcovi , konanie ktoré ešte nie je
doposiaľ právoplatne skončené a súčasťou dedičstva po poručiteľovi je aj byt, o ktorého
návrh na dražbu ide. Dňa 24. 05. 2017 správca bytového domu na ulici
, zaslal žalobcovi e-mail, v ktorom oznámil, že za účelom
vymáhania pohľadávky žalovaného 2./ vo výške 3.330,40€, oslovil dražobnú spoločnosť
. za účelom uspokojenia pohľadávky, ktorú chce získať výťažkom z predaja bytu.
5. Súd prvej inštancie návrh na neodkladné opatrenie vo vzťahu k žalovanému 1./
zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1./ keďže žalobca
z hľadiska ním tvrdených skutkových okolností podstatných pre nariadenie neodkladného
opatrenia nepreukázal existenciu právneho vzťahu medzi ním a žalovaným 1./, so záverom
ktorým odvolací súd plne súhlasí. Pri skúmaní predpokladov nariadenia neodkladného
opatrenia je potrebné preskúmať existenciu a prípadnú povahu právneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným 1./ a zohľadniť účinky, ktoré by neodkladné opatrenie mohlo mať
na žalovaného 1./, ktorému má byť uložená povinnosť zdržať sa návrhu na dražbu bytu.
Žalobca musí osvedčiť, že mu patrí právo, ktorého ochrany sa domáha a že je odôvodnené
uložiť žalovanému 1./ povinnosti v súvislosti s ochranou jeho práv, okolnosť ktorú žalobca
neosvedčil. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že medzi
žalobcom a žalovaným 1./ neexistuje žiaden priamy právny vzťah. Naviac, z návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, ani z priložených dôkazov nevyplýva, že
žalovaný 1./ by v súvislosti s podaním návrhu na dražbu podnikal akékoľvek kroky. Keďže
neodkladné opatrenie nemožno nariadiť, keď je ohrozenie práv žalobcu iba domnelé,
bez osvedčenia akýchkoľvek objektívnych skutočností, ktoré by domnienku žalobcu
potvrdzovali, správne súd prvej inštancie návrh na neodkladné opatrenie vo vzťahu
k žalovanému 1./ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol.
6. Pri vecnom prieskume správnosti napadnutého uznesenia vo vzťahu
k žalovanému 2./ odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie prijal záver, že „žalobca
a ostatní dedičia, ako potenciálni vlastníci bytu, neuhrádzajú platby do fondu prevádzky,
údržby a opráv a úhrady za plnenia v dome a namiesto nich tak robia ostatní spoluvlastníci
bytového domu, nevidí dôvod, prečo by mal žalovanému 2./ zakázať výkon jeho zákonného
záložného práva k bytu na uspokojenie svojej pohľadávky“, záver ktorý žalobca nepovažuje
za správny a úvahy na ktorých založil svoje rozhodnutie sú hypotetické, neopodstatnené
a nesprávne.
7. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa.
Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie,
t. j., že dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetkovoprávnych vzťahov v celej šírke
a vo všetkých zložkách, tak ako do jeho práv a povinnosti. Žalobca nariadením
neodkladného opatrenia sleduje ochranu svojich práv spočívajúcich v tom, že žiada súd aby
zabezpečil nedotknuteľnosť vlastníckeho práva k bytu dedičom a to aj za situácie, kedy si
nielen žalobca ako jeden z dedičov, ale žiaden dedič neplní svoje povinnosti vyplývajúce mu
z dedičstva. Majetkové práva a takisto aj povinnosti smrťou poručiteľa nezanikajú, ale
prechádzajú na dedičov okamihom smrti, čo vyplýva priamo zo znenia ust. § 460
Občianskeho zákonníka a iný výklad toto jednoznačné ustanovenie ani nepripúšťa. Žalobca
argumentuje tým, že k výkonu záložného práva nie je možné pristúpiť, keďže nie je určený
vlastník bytu na základe právoplatne skončeného dedičského konania, argumentácii ktorej
nie je možné prisvedčiť práve vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu nadobudnutia dedičstva.
Danú problematiku riešil aj NS ČR v rozsudku z 27. februára 2001 sp. zn. 22Cdo 2563/99
ktorého práva veta znie: „K prechodu poručiteľom zanechaného majetku dochádza
bezprostredne okamihom smrti a nadobudnutie vlastníckeho práva dedičstvom nie je
podmienené rozhodnutím súdu, ktorým potvrdzuje nadobudnutie dedičstva“, záver ktorý
je plne aplikovateľný aj na území Slovenskej republiky, keďže ustanovenie § 460
Občianskeho zákonníka bolo do 31. 12. 2013 v Českej a Slovenskej republike totožné.
Ak poručiteľ zanechal viac dedičov, sú v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania
dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu považovaní za spoluvlastníkov celého majetku
patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo
majetkových práv patriacich o dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne
a nerozdielne (rozsudok NS SR z 31. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 197/2010). Vzhľadom
na uvedené sú právne irelevantné námietky žalobcu uplatnené v odvolaní, že žiaden
z dedičov doposiaľ nenadobudol vlastnícke právo k bytu, okolnosť ktorá bráni
žalovanému 2./ realizovať záložné právo, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého
uznesenia v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. v dôsledku jeho vecnej správnosti.»
12. Okresný súd v uznesení č. k. 6 C 34/2017-81 zo 14. septembra 2017
v podstatnom uviedol:
„4. Podľa § 324 ods. 1 CSP, pred začatím konania, počas konania a po jeho
skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
5. Podľa § 324 ods. 3 CSP, neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu,
ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
6. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
7. Podľa § 325 ods. 2 CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby
a) poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru
a navrhovateľ zo závažných dôvodov nepracuje,
b) zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde,
c) nenakladala s určitými vecami alebo právami,
d) niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala,
e) nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu
ku ktorej je dôvodne podozrivá z násilia,
f) nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko
alebo iné miesto, kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej
telesnú integritu alebo duševnú integritu svojím konaním ohrozuje,
g) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami
úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná
integrita môže byť takým konaním ohrozená,
h) sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala
k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.
8. Podľa § 326 ods. 1 CSP, v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia sa
popri náležitostiach žaloby podľa § 132 CSP, uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude
ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku,
ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého zabezpečovacieho
opatrenia sa navrhovateľ domáha.
9. Podľa § 326 ods. 2 CSP, k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa
odvoláva.
10. Podľa § 328 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi zabezpečovacie
opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia zamietne.
11. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, Na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich
sa domu, spoločných častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva
a na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa bytu alebo
nebytového priestoru v dome, ktoré urobil vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome,
vzniká zo zákona k bytu alebo k nebytovému priestoru v dome záložné právo v prospech
spoločenstva; ak sa spoločenstvo nezriaďuje, vzniká zo zákona záložné právo v prospech
ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vznik a zánik záložného práva sa zapíše
do katastra nehnuteľností
12. Podľa § 19 ods. 1 písm. k) zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách,
dražobník je povinný upustiť od dražby najneskôr do jej začatia, ak je navrhovateľom
dražby záložný veriteľ a dlžník alebo vlastník predmetu dražby pred dražbou zloží
dražobníkovi na účely splnenia dlhu sumu rovnajúcu sa pohľadávke s príslušenstvom
vrátane nákladov dražby v rozsahu, v akom je povinný ich znášať; dražobník je oprávnený
prijať plnenie popri veriteľovi.
13. Súd posúdil návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj ním
predložené listinné dôkazy a dospel k záveru, že tomuto návrhu nemožno vyhovieť.
14. Pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania
rozhodnutia súdu prvej inštancie (skutkový a právny stav veci, v ktorej sa má rozhodovať
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia). Preto sa súd vyrovná len s tými
okolnosťami, ktoré existovali v danom čase použiteľného práva.
15. Žalobca iba tvrdil, no nijakým spôsobom nepreukázal, že žalovaný 1.) vykonáva
záložné právo dobrovoľnou dražbou nehnuteľnosti. Návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia voči žalovanému 1.) preto z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
žalovaného 1.) zamietol. Žalobca nijako nepreukázal právny vzťah medzi ním
a žalovaným 1.).
16. Voči žalovanému 2.) súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol
z dôvodu, že žalobca neosvedčil dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť
ochrana. Pohľadávka žalovaného 2.), ktorá vznikla po smrti otca žalobcu, nemôže byť
predmetom dedičstva (rozhodnutie NSSR sp. zn. 6 M Cdo 12/2011 zo dňa 08. 08. 2012)
a z toho dôvodu si ju žalovaný 2.) ani nemôže uplatniť v dedičskom konaní. V zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. zákonné záložné právo, je pohľadávka
žalovaného 2.) zabezpečená záložným právom k bytu v prospech žalovaného 2.). Pokiaľ
žalobca a ostatní dedičia, ako potenciálni vlastníci bytu, neuhrádzajú platby do fondu
prevádzky, údržby a opráv a úhrady za plnenia v dome a namiesto nich tak robia ostatní
spoluvlastníci bytového domu, súd nevidí dôvod, prečo by mal žalovanému 2.) zakázať
výkon jeho zákonného záložného práva k bytu na uspokojenie svojej pohľadávky.
17. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobcovi ako jednému z dedičov nič
nebráni v tom, aby dobrovoľne uhradil pohľadávku žalovaného 2.) a zabránil tak dražbe
bytu.“
13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd
odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď
na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998), vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
14. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd
rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej
argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,
resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.
15. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty
musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,
teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1
dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné
a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú
odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému [(II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07),
II. ÚS 200/09).“. (Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Doc. JUDr. Ján Drgonec,
DrSc., 2015, C. H. BECK, s. 865)].
16.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozhodnutia okresného súdu, pozn.) vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd
vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia a námietky,
ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa
o skutkové zistenia z nich odvodené právne závery. Vzhľadom na podrobnú a precíznu
právnu argumentáciu, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu predmetnej
právnej veci sťažovateľa s odkazmi aj na príslušnú právnu úpravu, nie je potrebné
z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné/vysvetľujúce argumenty.
16.2 Na zvýraznenie správnosti ústavný súd poukazuje na znenie viacerých
ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“). Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster
nehnuteľností je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra
sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve,
vecnom bremene, o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva, ako aj o právach
vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku vyšších
územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú
trvať najmenej päť rokov.
Zo znenia § 28 ods. 1 katastrálneho zákona vyplýva, že práva k nehnuteľnostiam zo
zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje
inak. Podľa § 28 ods. 2 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1
vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 28 ods. 3 katastrálneho zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe
právoplatného rozhodnutia okresného úradu o jeho povolení. Naproti tomu podľa § 34
ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli,
zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu... práva k nehnuteľnostiam
osvedčené notárom... sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín
a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných
veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie.
16.3 Z uvedeného je zrejmé, že práva k predmetnej nehnuteľnosti budú/môžu byť
sťažovateľovi ako dedičovi po poručiteľovi priznané buď osvedčením o dedičstve, ktoré
vydá súdom poverený notár, alebo rozhodnutím súdu vydaným v konaní o dedičstve.
V každom prípade sa však práva k predmetnej nehnuteľnosti budú zapisovať do katastra
nehnuteľností záznamom, a nie zápisom, pričom záznamu katastrálny zákon pripisuje
deklaratórne účinky a zápisu konštitutívne účinky. V sťažovateľovom prípade to znamená,
že v konaní o dedičstve bude iba potvrdená skutočnosť, že nadobudol dedičstvo ako dedič
po poručiteľovi jeho smrťou, teda ku dňu jeho smrti, pričom účinky takéhoto rozhodnutia,
či už notára, alebo súdu, majú deklaratórne, a nie konštitutívne účinky. V dôsledku
uvedeného teda nie je možné akceptovať sťažovateľom predostretú argumentáciu v celom
jej rozsahu (pozri bod 3).
17. Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo na súdnu ochranu (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Z judikatúry
ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Navyše,
ústavný súd zhodne s ESĽP neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne
(Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A, č. 229, § 61, správa Európskej komisie
pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29), pretože je vecou
ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť
spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Všeobecné
súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152
ods. 4 ústavy (I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako tak aj poľa čl. 36 ods. 1 listiny),
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
19. Na podklade uvedených záverov ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú
sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2017