Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 638/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. decembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť s trvalým pobytom mimo

územia Slovenskej republiky, prechodne , ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -155 z 26. októbra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2017 doručená a podaním doručeným 5. decembra 2017 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -155 z 26. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (s trvalým pobytom mimo

územia Slovenskej republiky) je účastníkom dedičského konania po poručiteľovi, a to jeho

otcovi zosnulom (ďalej len „poručiteľ“), ktoré

je vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1 D-237-2014. Predmetom dedičstva

je aj byt po poručiteľovi nachádzajúci sa v obytnom dome na

. Ako samotný sťažovateľ uvádza, «Keďže za byt vyše 3 roky nikto neplatil

Spoločenstvu Vlastníkov Bytov („SVB“), to si chce tento dlh teraz vymôcť dražbou bytu,

aj keď doposiaľ žiaden dedič nenadobudol vlastnícke právo k bytu». Vzhľadom na uvedené

sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 324

ods. 1 v spojení s v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), o ktorom rozhodol okresný súd svojím uznesením

č. k. -81 zo 14. septembra 2017 jeho zamietnutím. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľa svojím uznesením č. k. -155 z 26. októbra 2017 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -81 zo 14. septembra 2017 ako vecne správne.

V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Východiskom argumentácie sťažovateľa je jeho presvedčenie, podľa ktorého

„Vlastnícke právo k bytu sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľnosti, čo veľa krát

potvrdil aj Najvyšší súd SR. Z jasne a nepochybne vyplýva, že záložné

právo k bytu, ku ktorému nadobudne dedič vlastnícke právo až v budúcnosti právoplatným

uznesením o dedičstve a jeho následným vkladom do katastra nehnuteľností, vznikne až keď

sa v budúcnosti splnia tieto podmienky. Slová o byte a nebytových priestoroch sú v tomto

ustanovení v skutku tie isté ako názov zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, č. , a zjavne boli mienené aby

poukázali na to, že zákonné záložné právo k bytu a nebytovému priestoru, ktoré môže

vzniknúť podľa § 15 ods. 1 tohto zákona, môže vzniknúť až potom keď o vlastníckom práve

k bytu bude rozhodnuté v súdnom konaní o dedičstve a v správnom konaní o vklade

do katastra nehnuteľností.“. Sťažovateľ v podanej sťažnosti teda argumentuje tým, že

„... pokiaľ dedič nie je uvedený ako vlastník bytu na liste vlastníctva dostupnom

z katastrálneho úradu, žiaden záujemca o kúpu bytu mu zaň nedá peniaze a žiadna banka

mu naň nedá úver/hypotéku. List vlastníctva z katastrálneho úradu je dokladom

preukazujúcim vlastnícke právo k nehnuteľnostiam už stovky rokov v celom civilizovanom

svete a žiaden iný výklad vlastníckeho práva k bytu v právnom štáte neobstojí. V členskom

štáte EU nemôže byt v trhovej hodnote 110 tisíc eur scudziť dedičom Spoločenstvo

Vlastníkov Bytov kvôli pohľadávke 2 000 eur a predať ho na dražbe za 70 tisíc eur

nejakému známemu, zatiaľ čo zákon zabraňuje predať byt počas dedičského konania

dedičom samým za normálnu trhovú cenu.“.

4. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -155

z 26. októbra 2017 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -155 z 26. októbra

2017 súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

Z dôvodov zabezpečenia bytu poručiteľa a zabráneniu jeho dražbe pred tým než

vlastnícke právo k bytu nadobudnú dedičia alebo jeden z nich, Sťažovateľ žiada Ústavný

súd Slovenskej republiky, v zmysle , Čl. 19 Nariadenia

EU č. 650/2012, a a násl. , aby do právoplatného

rozhodnutia vo veci samej vydal nasledovné dočasné zabezpečovacie opatrenie:

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. (alebo Okresný

súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. ) je povinný vydať neodkladné

opatrenie na zabránenie dražby bytu po poručiteľovi , zomr.

, a to až do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa .“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“)

z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa

v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný

na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého

procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu

ochranu podľa a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie

uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne (, ).

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

11. Krajský súd v uznesení č. k. -155 z 26. októbra 2017 v podstatnom

uviedol:

«3. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle

§ 379 a § 380 ods. 1 C.sp. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. V súdenej veci sa žalobca domáha nariadenia neodkladného opatrenia ktorým by

súd žalovaným 1./ a 2./ uložil povinnosť zdržať sa návrhu na dražbu bytu č. ,

5. poschodie, nachádzajúceho sa v bytovom dome na ulici , súp. č.: ,

parc. č.: , druh stavby: 9, zapísaný na LV č. , okres: obec:

m. č. , kat. územie: (ďalej len „byt“) po poručiteľovi ,

zomr. , a to do času, pokiaľ vlastnícke právo k bytu nenadobudne vlastník,

ktorého určí súd v uznesení o dedičstve dôvodiac, že žalobca je účastníkom dedičského

konania po svojom otcovi , konanie ktoré ešte nie je

doposiaľ právoplatne skončené a súčasťou dedičstva po poručiteľovi je aj byt, o ktorého

návrh na dražbu ide. Dňa 24. 05. 2017 správca bytového domu na ulici

, zaslal žalobcovi e-mail, v ktorom oznámil, že za účelom

vymáhania pohľadávky žalovaného 2./ vo výške 3.330,40€, oslovil dražobnú spoločnosť

. za účelom uspokojenia pohľadávky, ktorú chce získať výťažkom z predaja bytu.

5. Súd prvej inštancie návrh na neodkladné opatrenie vo vzťahu k žalovanému 1./

zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1./ keďže žalobca

z hľadiska ním tvrdených skutkových okolností podstatných pre nariadenie neodkladného

opatrenia nepreukázal existenciu právneho vzťahu medzi ním a žalovaným 1./, so záverom

ktorým odvolací súd plne súhlasí. Pri skúmaní predpokladov nariadenia neodkladného

opatrenia je potrebné preskúmať existenciu a prípadnú povahu právneho vzťahu medzi

žalobcom a žalovaným 1./ a zohľadniť účinky, ktoré by neodkladné opatrenie mohlo mať

na žalovaného 1./, ktorému má byť uložená povinnosť zdržať sa návrhu na dražbu bytu.

Žalobca musí osvedčiť, že mu patrí právo, ktorého ochrany sa domáha a že je odôvodnené

uložiť žalovanému 1./ povinnosti v súvislosti s ochranou jeho práv, okolnosť ktorú žalobca

neosvedčil. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že medzi

žalobcom a žalovaným 1./ neexistuje žiaden priamy právny vzťah. Naviac, z návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia, ani z priložených dôkazov nevyplýva, že

žalovaný 1./ by v súvislosti s podaním návrhu na dražbu podnikal akékoľvek kroky. Keďže

neodkladné opatrenie nemožno nariadiť, keď je ohrozenie práv žalobcu iba domnelé,

bez osvedčenia akýchkoľvek objektívnych skutočností, ktoré by domnienku žalobcu

potvrdzovali, správne súd prvej inštancie návrh na neodkladné opatrenie vo vzťahu

k žalovanému 1./ z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol.

6. Pri vecnom prieskume správnosti napadnutého uznesenia vo vzťahu

k žalovanému 2./ odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie prijal záver, že „žalobca

a ostatní dedičia, ako potenciálni vlastníci bytu, neuhrádzajú platby do fondu prevádzky,

údržby a opráv a úhrady za plnenia v dome a namiesto nich tak robia ostatní spoluvlastníci

bytového domu, nevidí dôvod, prečo by mal žalovanému 2./ zakázať výkon jeho zákonného

záložného práva k bytu na uspokojenie svojej pohľadávky“, záver ktorý žalobca nepovažuje

za správny a úvahy na ktorých založil svoje rozhodnutie sú hypotetické, neopodstatnené

a nesprávne.

7. Podľa sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa.

vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie,

t. j., že dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetkovoprávnych vzťahov v celej šírke

a vo všetkých zložkách, tak ako do jeho práv a povinnosti. Žalobca nariadením

neodkladného opatrenia sleduje ochranu svojich práv spočívajúcich v tom, že žiada súd aby

zabezpečil nedotknuteľnosť vlastníckeho práva k bytu dedičom a to aj za situácie, kedy si

nielen žalobca ako jeden z dedičov, ale žiaden dedič neplní svoje povinnosti vyplývajúce mu

z dedičstva. Majetkové práva a takisto aj povinnosti smrťou poručiteľa nezanikajú, ale

prechádzajú na dedičov okamihom smrti, čo vyplýva priamo zo znenia ust. § 460

a iný výklad toto jednoznačné ustanovenie ani nepripúšťa. Žalobca

argumentuje tým, že k výkonu záložného práva nie je možné pristúpiť, keďže nie je určený

vlastník bytu na základe právoplatne skončeného dedičského konania, argumentácii ktorej

nie je možné prisvedčiť práve vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu nadobudnutia dedičstva.

Danú problematiku riešil aj NS ČR v rozsudku z 27. februára 2001 sp. zn.

ktorého práva veta znie: „K prechodu poručiteľom zanechaného majetku dochádza

bezprostredne okamihom smrti a nadobudnutie vlastníckeho práva dedičstvom nie je

podmienené rozhodnutím súdu, ktorým potvrdzuje nadobudnutie dedičstva“, záver ktorý

je plne aplikovateľný aj na území Slovenskej republiky, keďže ustanovenie § 460

bolo do 31. 12. 2013 v Českej a Slovenskej republike totožné.

Ak poručiteľ zanechal viac dedičov, sú v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania

dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu považovaní za spoluvlastníkov celého majetku

patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo

majetkových práv patriacich o dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne

a nerozdielne (rozsudok NS SR z 31. júla 2012 sp. zn. ). Vzhľadom

na uvedené sú právne irelevantné námietky žalobcu uplatnené v odvolaní, že žiaden

z dedičov doposiaľ nenadobudol vlastnícke právo k bytu, okolnosť ktorá bráni

žalovanému 2./ realizovať záložné právo, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého

uznesenia v zmysle v dôsledku jeho vecnej správnosti.»

12. Okresný súd v uznesení č. k. -81 zo 14. septembra 2017

v podstatnom uviedol:

„4. Podľa , pred začatím konania, počas konania a po jeho

skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

5. Podľa , neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu,

ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

6. Podľa , neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné

bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

7. Podľa , neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby

a) poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru

a navrhovateľ zo závažných dôvodov nepracuje,

b) zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde,

c) nenakladala s určitými vecami alebo právami,

d) niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala,

e) nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu

ku ktorej je dôvodne podozrivá z násilia,

f) nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko

alebo iné miesto, kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej

telesnú integritu alebo duševnú integritu svojím konaním ohrozuje,

g) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami

úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná

integrita môže byť takým konaním ohrozená,

h) sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala

k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.

8. Podľa , v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia sa

popri náležitostiach žaloby podľa , uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností

odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude

ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku,

ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého zabezpečovacieho

opatrenia sa navrhovateľ domáha.

9. Podľa , k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa

odvoláva.

10. Podľa , ak súd nepostupoval podľa , nariadi zabezpečovacie

opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia zamietne.

11. Podľa o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, Na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich

sa domu, spoločných častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva

a na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa bytu alebo

nebytového priestoru v dome, ktoré urobil vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome,

vzniká zo zákona k bytu alebo k nebytovému priestoru v dome záložné právo v prospech

spoločenstva; ak sa spoločenstvo nezriaďuje, vzniká zo zákona záložné právo v prospech

ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vznik a zánik záložného práva sa zapíše

do katastra nehnuteľností

12. Podľa o dobrovoľných dražbách,

dražobník je povinný upustiť od dražby najneskôr do jej začatia, ak je navrhovateľom

dražby záložný veriteľ a dlžník alebo vlastník predmetu dražby pred dražbou zloží

dražobníkovi na účely splnenia dlhu sumu rovnajúcu sa pohľadávke s príslušenstvom

vrátane nákladov dražby v rozsahu, v akom je povinný ich znášať; dražobník je oprávnený

prijať plnenie popri veriteľovi.

13. Súd posúdil návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj ním

predložené listinné dôkazy a dospel k záveru, že tomuto návrhu nemožno vyhovieť.

14. Pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania

rozhodnutia súdu prvej inštancie (skutkový a právny stav veci, v ktorej sa má rozhodovať

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia). Preto sa súd vyrovná len s tými

okolnosťami, ktoré existovali v danom čase použiteľného práva.

15. Žalobca iba tvrdil, no nijakým spôsobom nepreukázal, že žalovaný 1.) vykonáva

záložné právo dobrovoľnou dražbou nehnuteľnosti. Návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia voči žalovanému 1.) preto z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

žalovaného 1.) zamietol. Žalobca nijako nepreukázal právny vzťah medzi ním

a žalovaným 1.).

16. Voči žalovanému 2.) súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol

z dôvodu, že žalobca neosvedčil dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť

ochrana. Pohľadávka žalovaného 2.), ktorá vznikla po smrti otca žalobcu, nemôže byť

predmetom dedičstva (rozhodnutie NSSR sp. zn. zo dňa 08. 08. 2012)

a z toho dôvodu si ju žalovaný 2.) ani nemôže uplatniť v dedičskom konaní. V zmysle

ustanovenia zákonné záložné právo, je pohľadávka

žalovaného 2.) zabezpečená záložným právom k bytu v prospech žalovaného 2.). Pokiaľ

žalobca a ostatní dedičia, ako potenciálni vlastníci bytu, neuhrádzajú platby do fondu

prevádzky, údržby a opráv a úhrady za plnenia v dome a namiesto nich tak robia ostatní

spoluvlastníci bytového domu, súd nevidí dôvod, prečo by mal žalovanému 2.) zakázať

výkon jeho zákonného záložného práva k bytu na uspokojenie svojej pohľadávky.

17. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobcovi ako jednému z dedičov nič

nebráni v tom, aby dobrovoľne uhradil pohľadávku žalovaného 2.) a zabránil tak dražbe

bytu.“

13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998), vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

14. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať

za rozporné s , ako aj s dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd

rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,

resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.

15. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty

musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,

teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba také rozhodnutie považovať za rozporné s , ako aj s

dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné

a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú

odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému [(, ),

).“. (. Teória a prax. Doc. JUDr. Ján Drgonec,

DrSc., 2015, C. H. BECK, s. 865)].

16.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z rozhodnutia okresného súdu, pozn.) vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd

vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia a námietky,

ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa

o skutkové zistenia z nich odvodené právne závery. Vzhľadom na podrobnú a precíznu

právnu argumentáciu, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu predmetnej

právnej veci sťažovateľa s odkazmi aj na príslušnú právnu úpravu, nie je potrebné

z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné/vysvetľujúce argumenty.

16.2 Na zvýraznenie správnosti ústavný súd poukazuje na znenie viacerých

ustanovení o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“). Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster

nehnuteľností je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra

sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve,

vecnom bremene, o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva, ako aj o právach

vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku vyšších

územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú

trvať najmenej päť rokov.

Zo znenia § 28 ods. 1 katastrálneho zákona vyplýva, že práva k nehnuteľnostiam zo

zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje

inak. Podľa § 28 ods. 2 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1

vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 28 ods. 3 katastrálneho zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe

právoplatného rozhodnutia okresného úradu o jeho povolení. Naproti tomu podľa § 34

ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli,

zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu... práva k nehnuteľnostiam

osvedčené notárom... sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín

a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných

veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie.

16.3 Z uvedeného je zrejmé, že práva k predmetnej nehnuteľnosti budú/môžu byť

sťažovateľovi ako dedičovi po poručiteľovi priznané buď osvedčením o dedičstve, ktoré

vydá súdom poverený notár, alebo rozhodnutím súdu vydaným v konaní o dedičstve.

V každom prípade sa však práva k predmetnej nehnuteľnosti budú zapisovať do katastra

nehnuteľností záznamom, a nie zápisom, pričom záznamu katastrálny zákon pripisuje

deklaratórne účinky a zápisu konštitutívne účinky. V sťažovateľovom prípade to znamená,

že v konaní o dedičstve bude iba potvrdená skutočnosť, že nadobudol dedičstvo ako dedič

po poručiteľovi jeho smrťou, teda ku dňu jeho smrti, pričom účinky takéhoto rozhodnutia,

či už notára, alebo súdu, majú deklaratórne, a nie konštitutívne účinky. V dôsledku

uvedeného teda nie je možné akceptovať sťažovateľom predostretú argumentáciu v celom

jej rozsahu (pozri bod 3).

17. Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo na súdnu ochranu (, ). Z judikatúry

ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Navyše,

ústavný súd zhodne s ESĽP neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne

(Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A, č. 229, § 61, správa Európskej komisie

pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29), pretože je vecou

ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť

spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Všeobecné

súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152

ods. 4 (, ).

18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa (rovnako tak aj poľa listiny),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (, ).

19. Na podklade uvedených záverov ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2017