Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 359/2018
PDF · 253.6 KB
No categories available
II. ÚS 359/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Derevjaníkom, Kamenárska 17/A, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 227/2017-155 z 26. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2018 (v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu a zároveň aj
v listinnej podobe, pozn.) doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 9 Co 227/2017-155 z 26. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu I“)
a zároveň navrhol zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 1 D 237/2014-130 z 12. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“),
uznesenia krajského súdu č. k. 9 CoD 5/2015-255 z 30. októbra 2015 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu II“) a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 6 Cdo 217/2016-346 z 25. septembra 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v dedičskej veci po nebohom
st., zomrelom 27. marca 2014 (ďalej len „poručiteľ“), bol sťažovateľ (ku dňu
podania sťažnosti, pozn.) ako jeho dedič (syn) účastníkom konania o dedičstve vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 1 D 237/2014 (ďalej len „konanie o dedičstve“). Predmetom
dedičstva po poručiteľovi bol aj byt č. 51 nachádzajúci sa v bytovom dome na
(ďalej len „byt“).
3. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 11. novembra 2014 navrhol, aby
okresný súd v rámci konania o dedičstve v zmysle § 175e ods. 1 a nasl. zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov účinného do 30. júna 2016
urobil neodkladné opatrenie, a to ustanovením ním označenej osoby za správcu dedičstva,
resp. bytu (ďalej len „návrh na ustanovenie správcu dedičstva“).
4. Uznesením okresného súdu bol tento návrh na ustanovenie správcu dedičstva ako
nedôvodný zamietnutý.
5. Na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateľa (riadneho opravného
prostriedku) bolo uznesením krajského súdu II uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdené.
6. Následne sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu II riadne
a včas dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu
ako neprípustné odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
10. novembra 2017.
2
7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
«...Tento prípad je príkladom totálneho zlyhania súdov Slovenskej republiky,
od Okresného až po Najvyšší, robiť si povinnosti, ktoré im v dedičskom konaní ukladá
zákon, čím porušili sťažovateľove základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
... Ako jasne a nepochybne vyplýva z ustanovení Civilného mimosporového poriadku
(CMP), § 179 až 186, povinnosť zabezpečiť dedičstvo počas dedičského konania je
povinnosťou súdov. Podľa § 204 ods. 2, až „Po skončení prejednania dedičstva súd zruší
vykonané zabezpečenie dedičstva, ak k jeho zrušeniu nedošlo už skôr.“ Podľa § 201,
„Dedičia môžu veci patriace do dedičstva počas konania scudziť alebo urobiť iné opatrenia
presahujúce rámec obvyklého hospodárenia len so súhlasom súdu.“ Nič v súčasných
zákonoch Slovenskej republiky ani len nenaznačuje, že povinnosť zabezpečiť dedičstvo majú
dedičia. Naopak, § 182 CMP výslovne stanovuje, že ak na zabezpečenie dedičstva súd
ustanoví jedného z dedičov ako správcu, ten s tým musí súhlasiť...
...Vlastnícke právo k veciam patriacim do dedičstva sa nenadobúda smrťou
poručiteľa v praktickom živote ani podľa slovenského zákona, pretože je podmienené
odkladacími podmienkami podľa § 36 ods. 1, 2 a 5 OZ. Týmito sú prejav vôle dedičov
dedičstvo neodmietnuť (§ 463 ods. 1 OZ), spôsobilosťou dedičov (§ 469 OZ), a hlavne
potvrdením súdu o tom, kto sú dedičia, ktorí vlastnícke právo k jednotlivým veciam
patriacim do dedičstva smrťou poručiteľa nadobudli (§ 481 - 484 OZ)...
... Keďže dedičia do ukončenia dedičského konania nemajú k veciam patriacim
do dedičstva vlastnícke právo (v skutku k nim nemajú žiadne právo pomimo toho ktoré im
priznáva § 201 CMP), pre zabezpečenie aby práva jak všetkých dedičov tak veriteľov počas
dedičského konania mohli byť čo najlepšie uspokojené, procesné predpisy stanovene v CMP
sú absolútne kľúčové. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí..., uviedol: vo všeobecnosti
zmyslom neodkladných opatrení (s účinnosťou od 1.7.2016 neodkladných úkonov - § 179
C. m. p.) v dedičskom konaní je, aby nedošlo k poškodzovaniu alebo znehodnocovaniu
dedičstva. Jedným z neodkladných opatrení je aj ustanovenie správcu dedičstva, ktorého
účelom je ochrániť hodnoty tvoriace dedičstvo pred možnou ujmou, resp. urobiť úkony
3
na zachovanie tohto majetku. Za správcu dedičstvo bolo možné ustanoviť len toho, kto
s ustanovením súhlasí. V praxi bolo ustanovenie správcu využívané predovšetkým
v prípadoch, ak poručiteľ bol podnikateľom o bolo to dôležité z povahy jeho podnikateľskej
činnosti, alebo v iných prípadoch, keď by bez odbornej správy mohlo dôjsť k zníženiu, resp.
k zániku majetkových hodnôt poručiteľa alebo si to vyžadoval rozsah predmetu dedičstva.
...Ustanovenie správcu počas dlhého dedičského konania aspoň na také veci ako je
poručiteľov byt, za ktorý treba každý mesiac platiť je preto nie vec ktorú musia súdu
preukázať dedičia, ale potreba (v zmysle § 179 CMO) a súdna povinnosť urobiť aj
bez návrhu...
... Nesprávne je aj tvrdenie Najvyššieho súdu, že účelom neodkladných opatrení
rozhodne nebolo, aby súd (súdny komisár) riešil v konaní o dedičstve spory dedičov o tom,
ako majú veci patriace do dedičstva užívať. Obsah dovolateľom navrhovaného
neodkladného opatrenia však svedčí o tom, že so ním v podstate majú riešiť nezhody
dedičov v užívaní nehnuteľnosti (bytu) patriacej do dedičstva do skončenia konania
o dedičstve. Takéto neodkladné opatrenie nespĺňa účel, ktorému má neodkladné opatrenie
v dedičskom konaní slúžiť...
... Za byt treba každý mesiac platiť SVB, čo je pre dedičov, ktorí byt neužívajú len
čistá strata, zatiaľ čo bez vlastníckeho práva alebo ex offo poverenie vykonávať ohľadom
bytu právne úkony, dedičia nemôžu na byt uzatvoriť ani právoplatnú nájomnú zmluvu.
Predmetný byt ma trhovú prenajímateľnú hodnotu 550 eur mesačne a počas vyše troch
rokov čo žiaden z dedičov nebol ustanovený ako správca bytu s oprávnením ho prenajať,
dedičom ušiel zisk vyše 20 tisíc eur.
... K uzneseniu Krajského súdu, vydaného senátom 9Co... je potrebné poukázať
na skutočnosť, že ako vidieť z tej sťažnosti, dôvodom prečo Prenájom veci patriacej
do dedičstva ani odvolací súd nepovažuje za neodkladné opatrenie na zabezpečenie
dedičstva a k predaju bytu, nemôže dôjsť pred ukončením dedičského konania, keďže tento
je predmetom dedičstva..., je presne ten, že sudcovia tohto senátu zákon stále vykladajú tak,
že dedičia nadobúdajú vlastnícke právo k bytu už smrťou poručiteľa. To je, bohužiaľ,
deformácia asi všetkých na Slovensku vyškolených právnikov, ktorú spôsobil bývalý režim.
Súdy a sudcovia Slovenskej republiky, ktorá je súčasťou Európskej únie majú ale povinnosť
4
spravovať sa nie tým čo ich učili na nejakej právnej škole pred 20-30 rokmi, ale podľa toho
čo sľúbili podľa
lánku 145 ods. 4 Ústavy SR pred tým, než sa ujali sudcovskej funkcie, „že sa budem
spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami... a zákonmi, budem
vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a
nestranne.“ Senát 9Co sa tým zjavne neriadil, čím porušil sťažovateľove právo na súdnu
ochranu a spravodlivý proces ako sťažovateľ uviedol vo svojom dovolaní...
No a hore uvedené platí ešte viac na sudkyňu Okresného sudu Bratislava V v konaní
1 D/237/2014. Voči porušeniu základných práv sťažovateľa jej uznesením 1 D/237/2014
-130 sťažovateľ poukazuje na to čo uviedol vo svojom odvolaní... To, že okresný súd porušil
sťažovateľove základné práva aj tým že doposiaľ nerozhodol o sťažovateľovom druhom
návrhu na zabezpečenie dedičstva... alebo účastníkom konania nikdy nezaslal pohľadávky,
ktoré do dedičského konania prihlásil veriteľ... ktorý neskôr byt patriaci do dedičstva kvôli
týmto pohľadávkam vydražil, snáď nepotrebuje ani ďalší komentár...»
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/227/2017- 155
z 26. októbra 2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo/217/2014,
prípadne uzneseniu Krajského súdu v Bratislave 9CoD 5/2015-255, pripadne uzneseniu
Okresného súdu Bratislava V 1D/237/2014-130 súd zrušuje a vec vracia danému súdu
na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 325,42 € na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
5
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
6
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
ústavy a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru
uznesením krajského súdu I
14. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie označeného
základného práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa dohovoru uznesením krajského
súdu I aj sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. novembra 2017. Ako to samotný
sťažovateľ v sťažnosti z 28. novembra 2017 uviedol «... Keďže za byt vyše 3 roky nikto
neplatil Spoločenstvu vlastníkov bytov („SVB“), to si chce tento dlh teraz vymôcť dražbou
bytu, aj keď doposiaľ žiaden dedič nenadobudol vlastnícke právo k bytu». Vzhľadom
na uvedené sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na vydanie neodkladného opatrenia
podľa § 324 ods. 1 v spojení s § 325 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok účinný od 1. júla 2016 (ďalej aj „CSP“), o ktorom rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 6 C 34/2017-81 zo 14. septembra 2017 jeho zamietnutím. Na základe riadne
a včas podaného odvolania ako riadneho opravného prostriedku sťažovateľa bolo uznesením
krajského súdu I uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 34/2017-81 zo 14. septembra 2017
potvrdené ako vecne správne.
15. O sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 28. novembra 2017 rozhodol
ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 638/2017 z 12. decembra 2017 tak, že sťažnosť
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z odôvodnenia uznesenia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 638/2017 z 12. decembra 2017 vyplýva, že východiskom argumentácie
sťažovateľa bolo jeho presvedčenie, podľa ktorého „Vlastnícke právo k bytu sa nadobúda
vkladom do katastra nehnuteľností, čo veľa krát potvrdil aj Najvyšší súd SR. Z § 151f ods. 2
OZ jasne a nepochybne vyplýva, že záložné právo k bytu, ku ktorému nadobudne dedič
vlastnícke právo až v budúcnosti právoplatným uznesením o dedičstve a jeho následným
vkladom do katastra nehnuteľností, vznikne až keď sa v budúcnosti splnia tieto podmienky.
Slová o byte a nebytových priestorov sú v tomto ustanovení v skutku tie isté ako názov
zákona Národnej rady Slovenskej republiky o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
č. 182/1993 Z. z., a zjavne boli mienené, aby poukázali na to, že záložné právo k bytu
a nebytovému priestoru, ktoré môže vzniknúť podľa § 15 ods. 1 tohto zákona, môže vzniknúť
7
až potom, keď o vlastníckom práve k bytu bude rozhodnuté v súdnom konaní o dedičstve
o v správnom konaní o vklade do katastra nehnuteľností.“.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 28. novembra 2017 teda
argumentoval tým, že „...pokiaľ dedič nie je uvedený ako vlastník bytu na liste vlastníctva
dostupnom z katastrálneho úradu, žiaden záujemca o kúpu bytu mu zaň nedá peniaze
a žiadna banka mu naň nedá úver/hypotéku. List vlastníctva z katastrálneho úradu je
dokladom preukazujúcom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam už stovky rokov v celom
civilizovanom svete a žiaden iný výklad vlastníckeho práva k bytu v právnom štáte
neobstojí. V členskom štáte EU nemôže byt v trhovej hodnote 110 tisíc eur scudziť dedičom
Spoločenstvo Vlastníkov Bytov kvôli pohľadávke 2 000 eur a predať ho na dražbe za 70 tisíc
eur nejakému známemu, zatiaľ čo zákon zabraňuje predať byt počas dedičského konania
dedičom samým za normálnu trhovú cenu.“. Ústavný súd námietky sťažovateľa preskúmal
a dospel k záveru, že jeho sťažnosť bola zjavne neopodstatnená.
16. Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
17. Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je zakotvený v čl. 2 ústavy,
vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ústavnosti
vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí
rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu a spôsobu môže
uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy), čo sa
považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu
činnosť jej orgánov.
18. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označeného základného
práva podľa ústavy a listiny, ako aj označeného práva podľa dohovoru uznesením krajského
8
súdu I, pričom sťažovateľ už podal ústavnému súdu sťažnosť 28. novembra 2017, ktorou
namietal porušenie toho istého základného práva podľa ústavy, listiny a práva podľa
dohovoru tým istým uznesením krajského súdu I, pričom ústavný súd jeho námietky
preskúmal a skoršiu sťažnosť sťažovateľa z 28. novembra 2017 odmietol uznesením
sp. zn. I. ÚS 638/2017 z 12. decembra 2017 pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Z uvedeného
vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa z 10. januára 2018 v časti namietaného porušenia
označeného základného práva podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru uznesením
krajského súdu I sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol.
19. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu I) odmietol pre jej neprípustnosť [podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde].
K navrhovanému zrušeniu uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu II
a tiež uznesenia najvyššieho súdu
20. Ako to už bolo uvedené, sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha zrušenia
uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu II a tiež uznesenia najvyššieho súdu,
avšak bez toho, aby výslovne navrhol vysloviť, ktoré základné či iné právo (práva) boli
týmito uzneseniami porušené. Je pravda, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje
na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ústavy a listiny, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením okresného súdu, uznesením
krajského súdu II a tiež uznesením najvyššieho súdu, avšak tieto jeho tvrdenia môže ústavný
súd považovať iba za súčasť argumentácie, a nie za relevantný návrh, o ktorom môže
ústavný súd rozhodnúť.
21. Ústavný súd uvádza, že postup, pri ktorom by ústavný súd zrušil uznesenie
všeobecného súdu bez predchádzajúceho vyslovenia, že práva sťažovateľa boli týmto
uznesením porušené, ústava a ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Zrušenie
rozhodnutia je totiž viazané na vyhovenie sťažnosti a deklarovanie, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody,
9
prípadne ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127
ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
22. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti nedomáhal toho, aby ústavný súd vyslovil, že
ním iba v rámci argumentácie sťažnosti označené základné právo podľa ústavy a listiny, ako
aj právo podľa dohovoru boli uznesením okresného súdu, uznesením krajského súdu II
a tiež uznesením najvyššieho súdu porušené (tieto uznesenia následne bez ďalšieho žiada
v časti petitu zrušiť), a preto sa ústavný súd možným porušením týchto práv sťažovateľa
nezaoberal.
23. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný
súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konanie, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne
II. ÚS 117/05). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura
scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr.
advokáta).
24. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
(vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, uzneseniu krajského súdu II a tiež uzneseniu
najvyššieho súdu) odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
10
25. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo Trestného poriadku.
26. Podľa § 125 ods. 2 CSP (ustanovením § 473 CSP sa zrušil Občiansky súdny
poriadok, pozn.) podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu (zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.) treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu a ak sa dodatočne nedoručí v lehote do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
27. Ústavnému súdu bolo 12. januára 2018 v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu (prostredníctvom e-mailovej správy) doručené ďalšie podanie
sťažovateľa označené ako „Opravená sťažnosť“, ktorou sťažovateľ sťažnosť doručenú
ústavnému súdu 10. januára 2018 v časti návrhu (petitu) na vyslovenie porušenia ním
označených základných a iných práv síce opravil (zmenil), avšak keďže sťažovateľ
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) toto svoje podanie, ktoré je
nepochybne podaním vo veci samej, dodatočne v lehote do desiatich dní (a vôbec dosiaľ,
pozn.) ústavnému súdu v listinnej podobe, ako ani v elektronickej podobe autorizovanej
podľa osobitného predpisu nedoručil, ústavný súd podľa § 125 ods. 2 CSP na toto podanie
sťažovateľa neprihliadol (pozri bod 31 argumentácie toho uznesenia).
28. V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je
podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého
vyslovenia sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď
znenie petitu sťažnosti už vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá
ústavný súd dôvod spochybňovať.
11
29. Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval
sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci
samej (petitom).
30. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. januára 2018, resp. z jej petitu je
zjavné, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa ústavy a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
dohovoru uznesením krajského súdu I.
31. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou, resp. ďalšou časťou jej petitu zjavne iba
dôsledkom zrejmej nesprávnosti v písaní spisovej značky medzi inými domáha zrušenia
rozhodnutia označeného ako „Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.
6 Cdo/217/2014“, avšak z ostatného obsahu sťažnosti, resp. z poukazu v súvislosti s týmto
rozhodnutím v sťažnosti na jej „Prílohu 1“ (pozri prvú vetu na s. 2 sťažnosti a Prílohu 1
sťažnosti) je nepochybné, že sťažovateľ má na mysli práve uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 6 Cdo 217/2016-346 z 25. septembra 2017.
32. Sťažovateľ sa teda touto sťažnosťou, resp. ďalšou časťou jej petitu domáha
zrušenia aj uznesenia okresného súdu, aj uznesenia krajského súdu II, aj uznesenia
najvyššieho súdu.
33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalšom procesnom
návrhu sťažovateľa na náhradu trov konania v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa
ním ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2018
12