Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/197/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej

v právnej veci ţalobcov 1/ F. G., bývajúceho v S., 2/ J. G., bývajúceho v S., zastúpeného

JUDr. M. K., advokátom so sídlom vo V., M. č. X., 3/ J. G., bývajúceho v S., 4/ P. G.,

bývajúceho v S., 5/ M. G., bývajúceho v S., 6/ Š. J., bývajúceho v S., proti ţalovaným, 1/ J.

A., bývajúcemu v K., 2/ M. B., bývajúcej v S., 3/ Ing. J. D., bývajúcemu v S., o určenie vecí

patriacich do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. apríla 2010 sp. zn. 12

Co 85/2009, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaným 1/ aţ 3/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa A. G. sa v konaní sp. zn. Okresného súdu Humenné

domáhala určenia, ţe je vlastníčkou parciel v katastrálnom území S., ktoré sú zapísané na liste

vlastníctva č. X. ako parcela č. X. a č. X.. Poukazovala na to, ţe geometrickým plánom č.

58/2001 boli vytvorené nové parcely č. X., X. a X., ktoré sú zapísané na listoch vlastníctva č.

X. a č. X. a na nich je ţalovaný 1/ vedený ako spoluvlastník parciel č. X. a X., ţalovaná 2/ ako

spoluvlastníčka parcely č. X. a ţalovaný 3/ ako vlastník parcely č. X.. Podľa tvrdení A. G.

boli tieto nehnuteľnosti pôvodne zapísané v pozemkovokniţnej zápisnici č. 648 ako podielové

spoluvlastníctvo jej rodičov A. A. a Z. A., ktorí jej nehnuteľnosti darovali v roku 1938

a odvtedy ich nerušene uţívala aţ dokým ich uţívanie neprevzal Štátny majetok v S.. Po roku

1992 jej ale nehnuteľnosti boli vrátené. V priebehu konania súd na návrh ţalobkyne pripustil,

aby sa zmenenou ţalobou domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k parcelám

v katastrálnom území S., ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako parcela č. X., X., X.

a X.. Po vykonaní dokazovania Okresný súd Humenné rozsudkom z 28. januára 2003 č.k. 9 C

216/2002-33 zamietol ţalobu ţalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala určenia, ţe je

vlastníčkou parcely v katastrálnom území S. vedenej ako parcela č. X.. Vec v prevyšujúcej

časti vylúčil na samostatné konanie. Krajský súd v Prešove uznesením zo 6. augusta 2004 sp.

zn. pripustil späťvzatie ţaloby v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva parcely

č. X. a v tejto časti prvostupňový rozsudok zrušil a konanie zastavil.

V priebehu nasledujúceho konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Humenné

pod sp. zn. , ţalobkyňa A. G. zomrela. Jej právni nástupcovia podali návrh na

pripustenie zmeny ţaloby; ţiadali určiť, ţe nehnuteľnosti v katastrálnom území S., ktoré sú

2

v katastri nehnuteľností vedené ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere 1815 m, parcela č.

2 2

X. – orná pôda vo výmere 1815 ma parcela č. X. – orná pôda vo výmere 3630 m(ďalej len

„nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po A. G.. Účastníkmi navrhovanú zmenu ţaloby

pripustil Okresný súd Humenné uznesením z 9. mája 2006 č.k. -101 a rozsudkom

z 24. septembra 2009 č.k. -287 ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania.

Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe nehnuteľnosti darovali v roku 1938

pôvodnej ţalobkyni jej rodičia. A. G. nehnuteľnosti uţívala dovtedy, kým ich nezačal uţívať

Štátny majetok v S.. Mala osem detí: 1. syna J. G. (ţalobca 2/), 2. zomrelú M. J., po ktorej

v konaní pokračoval ako ţalobca 6/ jej manţel Š. J. (M. J. mala päť detí), 3. syna J. G.

(ţalobca 3/), 4. syna P. G. (ţalobca 4/), 5. syna M. G. (ţalobca 5/), 6. syna Š. G., 7. syna F. G.

(ţalobca 1/) a 8. dcéru A. G.. Pokiaľ ţalobcovia uvádzali, ţe účastníkmi predmetného konania

nie sú Š. G. a A. G. preto, lebo sa (údajne) vzdali svojich dedičských práv po A. G., súd

prvého stupňa zastával opačný názor, ţe – so zreteľom na predmet konania – účastníkmi

konania napriek tomu mali byť nielen Š. G. a A. G., ale tieţ všetky deti M. J.. Vzhľadom na

to, ţe konania sa nezúčastnili všetci právni nástupcovia po A. G. ako nerozluční spoločníci

v zmysle , súd prvého stupňa ţalobu z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie

zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukázaním na

Na odvolanie ţalobcov 1/ aţ 6/ Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. apríla 2010

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a proti svojmu rozsudku pripustil

dovolanie, lebo za zásadného právneho významu povaţoval otázku, či v konaní o určenie, ţe

nehnuteľnosť patrí do dedičstva po XY, musia byť účastníkmi všetci jeho právni nástupcovia,

a to na strane ţalobcov alebo ţalovaných. Odvolací súd rozhodol tieţ o trovách odvolacieho

konania. V odôvodnení uviedol, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého

rozsudku ( ). Poukázal na to, ţe dedičské konanie po nebohej A. G., ktoré sa

viedlo na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. , bolo uznesením zo 14.

decembra 2004 zastavené, lebo poručiteľka nezanechala ţiaden majetok. A. G. v konaniach

o dedičstve po svojich rodičoch A. A. a Z. A. (sp. zn. a Okresného

súdu Humenné) vyhlásila, ţe „dedičstvo odmieta v prospech svojich detí a vnukov“.

V predmetnom súdnom konaní nebolo ale ničím preukázané, ţe by sa Š. G. a A. G. (deti A.

G.) „vzdali dedičského práva“ po A. G.. Rovnako nebolo preukázané, ţe jediným dedičom po

M. J. (dcére A. G.) bol iba jej manţel Š. J., a nie aj jej deti. Z týchto dôvodov dospel odvolací

súd k záveru, ţe súd prvého stupňa po správnom konštatovaní, ţe účastníkmi konania nie sú

všetci tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia po zomrelej ţalobkyni A. G., ţalobu správne

z tohto dôvodu zamietol. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správne. V závere odôvodnenia zdôraznil, ţe účastníkmi konania,

v ktorom má byť určené, ţe určitá vec patrí do dedičstva, musia byť všetci do úvahy

prichádzajúci dedičia. Odvolací súd potvrdil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku

o trovách prvostupňového konania. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil

poukázaním na v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca 2/ dovolanie. Nesúhlasil

s právnym názorom súdov, ţe účastníkmi konania mali byť všetci právni nástupcovia

pôvodnej ţalobkyne. Zastával názor, ţe nimi nemali byť tí, ktorí dedičstvo odmietli. Poukázal

pri tom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnený v Justičnej revue č. 1/2007, v zmysle ktorého má odmietnutie dedičstva nielen

hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne účinky a v konaní o dedičstve stratí ten, kto dedičstvo

odmietol, postavenie účastníka konania. V dôsledku toho aj v konaní o určenie, ţe určitý

majetok patrí do dedičstva, uţ nie je vecne legitimovaný ten, kto dedičstvo odmietol. Podľa

názoru dovolateľa bolo preukázané, ţe Š. G. a A. G. a deti M. J. odmietli dedičstvo po A. G.

a tým prejavili, ţe nechcú byť jej dedičmi. Pokiaľ súdy nepovaţovali ich odmietnutie

dedičstva za preukázané, mali moţnosť vykonať v tomto smere dokazovanie, ktoré by

odstránilo všetky pochybnosti. Súdy tak ale nepostupovali. Vzhľadom na to sú závery súdu

zaloţené na nesprávnej aplikácii zákona. Zdôraznil, ţe ţalovaní nedostatok vecnej legitimácie

ţalobcov nikdy nenamietali. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ţalobcovia 3/ aţ 5/ a 6/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe nesúhlasia s právnym

záverom odvolacieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku. Ak odvolací súd zastával

názor, ţe účastníkmi konania majú byť všetci tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia

po A. G., mal ich vyzvať, aby sa vyjadrili, či chcú byť účastníkmi konania a v súvislosti s tým

im mal poskytnúť primerané poučenie. Súdy tak ale nepostupovali a tým ţalobcov ukrátili na

ich právach.

Ţalovaný 3/ vo svojom vyjadrení uviedol, ţe ţalobcovia sa snaţia spor predlţovať.

V konaní ţiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázali tvrdenia pôvodnej ţalobkyne A. G.

o vydrţaní nehnuteľností. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, ţe niektorí dedičia sa dedičstva „zriekli“,

ţalovanému 3/ nie je známe, kedy a kde sa tak stalo. Poznamenal, ţe vopred sa nemohli

„zriecť“ dedenia nehnuteľností, ktoré nikdy neboli vlastníctvom A. G.. Z týchto dôvodov

navrhol „dovolaniu nevyhovieť“.

Ţalobca 1/ a ţalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu uvedenému v , preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru,

ţe dovolanie nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to dovolací

súd ex offo skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v

a k tzv. iným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady tejto povahy

neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, ak je jeho rozhodnutie zásadného právneho

významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle je

dovolateľ oprávnený napadnúť vydané rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), a to práve len v konkrétne vymedzenej

otázke. V dovolacom konaní môţu byť v takom prípade predmetom súdneho posudzovania

iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený

procesnými prostriedkami (viď veta druhá )].

V danom prípade odvolací súd pripustením dovolania vytvoril účastníkom konania

procesnú moţnosť domôcť sa v dovolacom konaní posúdenia správnosti riešenia otázky,

„či v konaní o určenie, ţe nehnuteľnosť patrí do dedičstva po XY, musia byť účastníkmi

všetci jeho právni nástupcovia, a to na strane ţalobcov alebo ţalovaných“. Dovolateľ túto

moţnosť vyuţil a podal dovolanie, v ktorom namieta správnosť právneho posúdenia veci

odvolacím súdom ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Otázka, so zreteľom na ktorú odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie, bola uţ

v minulosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená. V uznesení z 28. septembra 2006

sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe ţaloba na určenie

predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov povaţovaná za prípustný prostriedok

riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. V právnej vete k rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2000 sp. zn. , ktorý bol

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikovaný

ako R 65/2003, sa uvádza, ţe pre sporové konanie v zmysle treba

povaţovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle

ustanovenia , a to ako na strane ţalobcov, tak i na strane ţalovaných.

Na rovnakých právnych záveroch spočívajú tieţ ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (viď napríklad rozsudky z 27. októbra 2010 sp. zn.

a z 30. mája 2011 sp. zn. ).

V prejednávanej veci sa ţalobcovia domáhali určenia, ţe nehnuteľnosti patria

do dedičstva po A. G.. Právna úprava prechodu dedičských práv a povinností vychádza z

princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Od smrti poručiteľa do potvrdenia

dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175

zca ) existuje určitá neistota v tom, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, ako

bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi a kto z nich fakticky prevezme

dedičstvo. Preto pokiaľ poručiteľ zanechal viac dedičov, sú v období od smrti poručiteľa aţ

do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu povaţovaní za spoluvlastníkov

celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí

alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne

a nerozdielne. V konaní o určenie predmetu dedičstva majú z týchto dôvodov postavenie tzv.

nerozlučných spoločníkov v zmysle Záver odvolacieho súdu, ţe ţalobu bolo

potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie daného skutočnosťou, ţe

účastníkmi tohto sporového konania neboli všetci tí, ktorí nimi mali byť [účastníkmi konania

mali byť aj Š. G. a A. G. (deti A. G.) a tieţ M. B., A. K., Š. J., J. J. a V. J. (vnuci A. G.)], je

preto správny. Vzhľadom na tvrdenia dovolateľa, ţe menovaní dedičstvo odmietli, dovolací

súd osobitne uvádza nasledovné:

Dedič môţe dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí stať ústnym vyhlásením

na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným ( ).

Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môţe dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď

bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený.

Z dôleţitých dôvodov môţe súd túto lehotu predĺţiť ( ).

Dedičstvo nemôţe odmietnuť dedič, ktorý svojím počínaním dal najavo, ţe dedičstvo nechce

odmietnuť ( ). Prejav o odmietnutí dedičstva musí byť výslovný,

jednoznačný, musí sa týkať celého dedičstva a musí byť urobený voči súdu. Dedič môţe

dedičstvo odmietnuť len za seba. Dedičstvo nemôţe odmietnuť s právnymi účinkami

aj pre potomkov. Zástupca dediča môţe dedičstvo za zastúpeného dediča odmietnuť len

na základe takej plnej moci, ktorá ho oprávňuje na tento úkon.

Následky odmietnutia dedičstva, ktoré spočívajú v tom, ţe dedič, ktorý dedičstvo

právne účinne odmietol, nededí, nastávajú iba vtedy, ak odmietnutie dedičstva má všetky

zákonom predpokladané náleţitosti. Pre záver o opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe Š.

G., A. G., M. B., A. K., Š. J., J. J. a V. J. takýmto právne účinným spôsobom dedičstvo

odmietli a preto prestali byť nositeľmi dedičských práv po A. G., nedáva však spis ţiadny

relevantný podklad. Ţalobcovia, ktorých v tomto smere zaťaţovalo dôkazné bremeno,

neprodukovali ţiadne dôkazy preukazujúce, ţe v konaní o dedičstve po A. G. menovaní voči

súdu právne účinným spôsobom prejavili, ţe dedičstvo po nej odmietajú. V dovolaní

uvádzané odmietnutie dedičstva týmito osobami zostalo v dôsledku toho len v rovine ničím

nepreukázaných tvrdení. So zreteľom na to je opodstatnený záver odvolacieho súdu, ţe

menovaní majú naďalej právne postavenie osôb, o ktorých moţno mať dôvodne za to, ţe sú

dedičmi tejto poručiteľky. Odkaz dovolateľa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. je preto celkom nenáleţitý.

Pokiaľ dovolateľ vytýkal súdom, ţe ho nepoučili o okruhu účastníkov predmetného

konania, dovolací súd uvádza, ţe otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva.

Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôţe súd odstrániť ex offo

a nemôţe o tomto nedostatku ţalobcu poučiť v zmysle Neposkytnutím poučenia

v tomto prípade nedochádza k odňatiu moţnosti pred súdom konať ( ),

lebo súd je povinný poskytnúť účastníkovi iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie

o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom

konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa a bolo

v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Z uvedeného vyplýva, ţe v dovolacom konaní v rámci, ktorý bol odvolacím súdom

vymedzený nastolením tzv. dovolacej otázky, sa ţalobcovi 2/ nepodarilo spochybniť

správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd so zreteľom na to dospel

k záveru, ţe v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/

Nakoľko v dovolaní uplatnený dovolací dôvod nie je daný a neboli zistené ani ďalšie

dôvody uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

2/ podľa zamietol.

V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov

konania proti ţalobcovi 2/, ktorý úspech nemal ( ,

a ). Úspešní účastníci dovolacieho konania nepodali v tomto konaní návrh

na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania ( v spojení s

ods. 1 ), preto im dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová