Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 128 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (143)e69/384880.09ea1a.pdf
PDF · 166.7 KB
No categories available
3Cdo/197/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej
v právnej veci ţalobcov 1/ F. G., bývajúceho v S., 2/ J. G., bývajúceho v S., zastúpeného
JUDr. M. K., advokátom so sídlom vo V., M. č. X., 3/ J. G., bývajúceho v S., 4/ P. G.,
bývajúceho v S., 5/ M. G., bývajúceho v S., 6/ Š. J., bývajúceho v S., proti ţalovaným, 1/ J.
A., bývajúcemu v K., 2/ M. B., bývajúcej v S., 3/ Ing. J. D., bývajúcemu v S., o určenie vecí
patriacich do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 9 C 7/2005,
o dovolaní ţalobcu 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. apríla 2010 sp. zn. 12
Co 85/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 3/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa A. G. sa v konaní sp. zn. 9 C 216/2002 Okresného súdu Humenné
domáhala určenia, ţe je vlastníčkou parciel v katastrálnom území S., ktoré sú zapísané na liste
vlastníctva č. X. ako parcela č. X. a č. X.. Poukazovala na to, ţe geometrickým plánom č.
58/2001 boli vytvorené nové parcely č. X., X. a X., ktoré sú zapísané na listoch vlastníctva č.
X. a č. X. a na nich je ţalovaný 1/ vedený ako spoluvlastník parciel č. X. a X., ţalovaná 2/ ako
spoluvlastníčka parcely č. X. a ţalovaný 3/ ako vlastník parcely č. X.. Podľa tvrdení A. G.
boli tieto nehnuteľnosti pôvodne zapísané v pozemkovokniţnej zápisnici č. 648 ako podielové
spoluvlastníctvo jej rodičov A. A. a Z. A., ktorí jej nehnuteľnosti darovali v roku 1938
a odvtedy ich nerušene uţívala aţ dokým ich uţívanie neprevzal Štátny majetok v S.. Po roku
1992 jej ale nehnuteľnosti boli vrátené. V priebehu konania súd na návrh ţalobkyne pripustil,
aby sa zmenenou ţalobou domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k parcelám
v katastrálnom území S., ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako parcela č. X., X., X.
a X.. Po vykonaní dokazovania Okresný súd Humenné rozsudkom z 28. januára 2003 č.k. 9 C
216/2002-33 zamietol ţalobu ţalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala určenia, ţe je
vlastníčkou parcely v katastrálnom území S. vedenej ako parcela č. X.. Vec v prevyšujúcej
časti vylúčil na samostatné konanie. Krajský súd v Prešove uznesením zo 6. augusta 2004 sp.
zn. 2 Co 467/2003 pripustil späťvzatie ţaloby v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva parcely
č. X. a v tejto časti prvostupňový rozsudok zrušil a konanie zastavil.
V priebehu nasledujúceho konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Humenné
pod sp. zn. 9 C 7/2005, ţalobkyňa A. G. zomrela. Jej právni nástupcovia podali návrh na
pripustenie zmeny ţaloby; ţiadali určiť, ţe nehnuteľnosti v katastrálnom území S., ktoré sú
2
v katastri nehnuteľností vedené ako parcela č. X. – orná pôda vo výmere 1815 m, parcela č.
2 2
X. – orná pôda vo výmere 1815 ma parcela č. X. – orná pôda vo výmere 3630 m(ďalej len
„nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po A. G.. Účastníkmi navrhovanú zmenu ţaloby
pripustil Okresný súd Humenné uznesením z 9. mája 2006 č.k. 9 C 7/2005-101 a rozsudkom
z 24. septembra 2009 č.k. 9 C 7/2005-287 ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe nehnuteľnosti darovali v roku 1938
pôvodnej ţalobkyni jej rodičia. A. G. nehnuteľnosti uţívala dovtedy, kým ich nezačal uţívať
Štátny majetok v S.. Mala osem detí: 1. syna J. G. (ţalobca 2/), 2. zomrelú M. J., po ktorej
v konaní pokračoval ako ţalobca 6/ jej manţel Š. J. (M. J. mala päť detí), 3. syna J. G.
(ţalobca 3/), 4. syna P. G. (ţalobca 4/), 5. syna M. G. (ţalobca 5/), 6. syna Š. G., 7. syna F. G.
(ţalobca 1/) a 8. dcéru A. G.. Pokiaľ ţalobcovia uvádzali, ţe účastníkmi predmetného konania
nie sú Š. G. a A. G. preto, lebo sa (údajne) vzdali svojich dedičských práv po A. G., súd
prvého stupňa zastával opačný názor, ţe – so zreteľom na predmet konania – účastníkmi
konania napriek tomu mali byť nielen Š. G. a A. G., ale tieţ všetky deti M. J.. Vzhľadom na
to, ţe konania sa nezúčastnili všetci právni nástupcovia po A. G. ako nerozluční spoločníci
v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p., súd prvého stupňa ţalobu z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie
zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukázaním na § 142 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcov 1/ aţ 6/ Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. apríla 2010
sp. zn. 12 Co 85/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a proti svojmu rozsudku pripustil
dovolanie, lebo za zásadného právneho významu povaţoval otázku, či v konaní o určenie, ţe
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po XY, musia byť účastníkmi všetci jeho právni nástupcovia,
a to na strane ţalobcov alebo ţalovaných. Odvolací súd rozhodol tieţ o trovách odvolacieho
konania. V odôvodnení uviedol, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Poukázal na to, ţe dedičské konanie po nebohej A. G., ktoré sa
viedlo na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 13 D 450/2004, bolo uznesením zo 14.
decembra 2004 zastavené, lebo poručiteľka nezanechala ţiaden majetok. A. G. v konaniach
o dedičstve po svojich rodičoch A. A. a Z. A. (sp. zn. 13 D 419/95 a 13 D 418/95 Okresného
súdu Humenné) vyhlásila, ţe „dedičstvo odmieta v prospech svojich detí a vnukov“.
V predmetnom súdnom konaní nebolo ale ničím preukázané, ţe by sa Š. G. a A. G. (deti A.
G.) „vzdali dedičského práva“ po A. G.. Rovnako nebolo preukázané, ţe jediným dedičom po
M. J. (dcére A. G.) bol iba jej manţel Š. J., a nie aj jej deti. Z týchto dôvodov dospel odvolací
súd k záveru, ţe súd prvého stupňa po správnom konštatovaní, ţe účastníkmi konania nie sú
všetci tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia po zomrelej ţalobkyni A. G., ţalobu správne
z tohto dôvodu zamietol. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správne. V závere odôvodnenia zdôraznil, ţe účastníkmi konania,
v ktorom má byť určené, ţe určitá vec patrí do dedičstva, musia byť všetci do úvahy
prichádzajúci dedičia. Odvolací súd potvrdil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku
o trovách prvostupňového konania. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil
poukázaním na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca 2/ dovolanie. Nesúhlasil
s právnym názorom súdov, ţe účastníkmi konania mali byť všetci právni nástupcovia
pôvodnej ţalobkyne. Zastával názor, ţe nimi nemali byť tí, ktorí dedičstvo odmietli. Poukázal
pri tom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 162/2005
uverejnený v Justičnej revue č. 1/2007, v zmysle ktorého má odmietnutie dedičstva nielen
hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne účinky a v konaní o dedičstve stratí ten, kto dedičstvo
odmietol, postavenie účastníka konania. V dôsledku toho aj v konaní o určenie, ţe určitý
majetok patrí do dedičstva, uţ nie je vecne legitimovaný ten, kto dedičstvo odmietol. Podľa
názoru dovolateľa bolo preukázané, ţe Š. G. a A. G. a deti M. J. odmietli dedičstvo po A. G.
a tým prejavili, ţe nechcú byť jej dedičmi. Pokiaľ súdy nepovaţovali ich odmietnutie
dedičstva za preukázané, mali moţnosť vykonať v tomto smere dokazovanie, ktoré by
odstránilo všetky pochybnosti. Súdy tak ale nepostupovali. Vzhľadom na to sú závery súdu
zaloţené na nesprávnej aplikácii zákona. Zdôraznil, ţe ţalovaní nedostatok vecnej legitimácie
ţalobcov nikdy nenamietali. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ţalobcovia 3/ aţ 5/ a 6/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe nesúhlasia s právnym
záverom odvolacieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku. Ak odvolací súd zastával
názor, ţe účastníkmi konania majú byť všetci tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia
po A. G., mal ich vyzvať, aby sa vyjadrili, či chcú byť účastníkmi konania a v súvislosti s tým
im mal poskytnúť primerané poučenie. Súdy tak ale nepostupovali a tým ţalobcov ukrátili na
ich právach.
Ţalovaný 3/ vo svojom vyjadrení uviedol, ţe ţalobcovia sa snaţia spor predlţovať.
V konaní ţiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázali tvrdenia pôvodnej ţalobkyne A. G.
o vydrţaní nehnuteľností. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, ţe niektorí dedičia sa dedičstva „zriekli“,
ţalovanému 3/ nie je známe, kedy a kde sa tak stalo. Poznamenal, ţe vopred sa nemohli
„zriecť“ dedenia nehnuteľností, ktoré nikdy neboli vlastníctvom A. G.. Z týchto dôvodov
navrhol „dovolaniu nevyhovieť“.
Ţalobca 1/ a ţalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu uvedenému v § 238 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
ţe dovolanie nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to dovolací
súd ex offo skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.
a k tzv. iným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady tejto povahy
neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, ak je jeho rozhodnutie zásadného právneho
významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolateľ oprávnený napadnúť vydané rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len v konkrétne vymedzenej
otázke. V dovolacom konaní môţu byť v takom prípade predmetom súdneho posudzovania
iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený
procesnými prostriedkami (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.)].
V danom prípade odvolací súd pripustením dovolania vytvoril účastníkom konania
procesnú moţnosť domôcť sa v dovolacom konaní posúdenia správnosti riešenia otázky,
„či v konaní o určenie, ţe nehnuteľnosť patrí do dedičstva po XY, musia byť účastníkmi
všetci jeho právni nástupcovia, a to na strane ţalobcov alebo ţalovaných“. Dovolateľ túto
moţnosť vyuţil a podal dovolanie, v ktorom namieta správnosť právneho posúdenia veci
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Otázka, so zreteľom na ktorú odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie, bola uţ
v minulosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená. V uznesení z 28. septembra 2006
sp. zn. 3 Cdo 178/2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe ţaloba na určenie
predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov povaţovaná za prípustný prostriedok
riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. V právnej vete k rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2000 sp. zn. 3 Cdo 131/99, ktorý bol
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikovaný
ako R 65/2003, sa uvádza, ţe pre sporové konanie v zmysle § 175k ods. 2 O.s.p. treba
povaţovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle
ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p., a to ako na strane ţalobcov, tak i na strane ţalovaných.
Na rovnakých právnych záveroch spočívajú tieţ ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď napríklad rozsudky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 120/2009
a z 30. mája 2011 sp. zn. 1 Cdo 183/2009).
V prejednávanej veci sa ţalobcovia domáhali určenia, ţe nehnuteľnosti patria
do dedičstva po A. G.. Právna úprava prechodu dedičských práv a povinností vychádza z
princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Od smrti poručiteľa do potvrdenia
dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175
zca O.s.p.) existuje určitá neistota v tom, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, ako
bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi a kto z nich fakticky prevezme
dedičstvo. Preto pokiaľ poručiteľ zanechal viac dedičov, sú v období od smrti poručiteľa aţ
do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu povaţovaní za spoluvlastníkov
celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí
alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne
a nerozdielne. V konaní o určenie predmetu dedičstva majú z týchto dôvodov postavenie tzv.
nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. Záver odvolacieho súdu, ţe ţalobu bolo
potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie daného skutočnosťou, ţe
účastníkmi tohto sporového konania neboli všetci tí, ktorí nimi mali byť [účastníkmi konania
mali byť aj Š. G. a A. G. (deti A. G.) a tieţ M. B., A. K., Š. J., J. J. a V. J. (vnuci A. G.)], je
preto správny. Vzhľadom na tvrdenia dovolateľa, ţe menovaní dedičstvo odmietli, dovolací
súd osobitne uvádza nasledovné:
Dedič môţe dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí stať ústnym vyhlásením
na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným (§ 463 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môţe dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď
bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený.
Z dôleţitých dôvodov môţe súd túto lehotu predĺţiť (§ 464 Občianskeho zákonníka).
Dedičstvo nemôţe odmietnuť dedič, ktorý svojím počínaním dal najavo, ţe dedičstvo nechce
odmietnuť (§ 465 Občianskeho zákonníka). Prejav o odmietnutí dedičstva musí byť výslovný,
jednoznačný, musí sa týkať celého dedičstva a musí byť urobený voči súdu. Dedič môţe
dedičstvo odmietnuť len za seba. Dedičstvo nemôţe odmietnuť s právnymi účinkami
aj pre potomkov. Zástupca dediča môţe dedičstvo za zastúpeného dediča odmietnuť len
na základe takej plnej moci, ktorá ho oprávňuje na tento úkon.
Následky odmietnutia dedičstva, ktoré spočívajú v tom, ţe dedič, ktorý dedičstvo
právne účinne odmietol, nededí, nastávajú iba vtedy, ak odmietnutie dedičstva má všetky
zákonom predpokladané náleţitosti. Pre záver o opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe Š.
G., A. G., M. B., A. K., Š. J., J. J. a V. J. takýmto právne účinným spôsobom dedičstvo
odmietli a preto prestali byť nositeľmi dedičských práv po A. G., nedáva však spis ţiadny
relevantný podklad. Ţalobcovia, ktorých v tomto smere zaťaţovalo dôkazné bremeno,
neprodukovali ţiadne dôkazy preukazujúce, ţe v konaní o dedičstve po A. G. menovaní voči
súdu právne účinným spôsobom prejavili, ţe dedičstvo po nej odmietajú. V dovolaní
uvádzané odmietnutie dedičstva týmito osobami zostalo v dôsledku toho len v rovine ničím
nepreukázaných tvrdení. So zreteľom na to je opodstatnený záver odvolacieho súdu, ţe
menovaní majú naďalej právne postavenie osôb, o ktorých moţno mať dôvodne za to, ţe sú
dedičmi tejto poručiteľky. Odkaz dovolateľa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 162/2005 je preto celkom nenáleţitý.
Pokiaľ dovolateľ vytýkal súdom, ţe ho nepoučili o okruhu účastníkov predmetného
konania, dovolací súd uvádza, ţe otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva.
Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôţe súd odstrániť ex offo
a nemôţe o tomto nedostatku ţalobcu poučiť v zmysle § 5 O.s.p. Neposkytnutím poučenia
v tomto prípade nedochádza k odňatiu moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
lebo súd je povinný poskytnúť účastníkovi iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie
o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom
konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo
v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.
Z uvedeného vyplýva, ţe v dovolacom konaní v rámci, ktorý bol odvolacím súdom
vymedzený nastolením tzv. dovolacej otázky, sa ţalobcovi 2/ nepodarilo spochybniť
správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd so zreteľom na to dospel
k záveru, ţe v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.
Nakoľko v dovolaní uplatnený dovolací dôvod nie je daný a neboli zistené ani ďalšie
dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalobcovi 2/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní účastníci dovolacieho konania nepodali v tomto konaní návrh
na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p.), preto im dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová