Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/42/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcov: 1. A. B., C. XX, B., nar. XX.X.XXXX, 2. D. B., E. X, B., nar. XX.X.XXXX, 3. F. B., G. XX, B., nar. XX.XX.XXXX, 4. H. C. I. J., K., L., D., prechodne M. XX, B., nar. X.X.XXXX a 5. H. B., A. XX, B., nar. X.X.XXXX, zást. všetkých advokát G. N. B., B. XX, B., proti žalovanej: N. H., L. XXXX, O. N., O. D., nar. X.X.XXXX, zást. Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., Bajzova 2, Košice, IČO: 47 254 220, za ktorého ako konateľ koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, o určenie, že H. B., D. B. bola ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. - 1003 z 25. októbra 2024 v znení jeho opravného uznesenia č. k. - 1051 z 25. novembra 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej v znení opravného uznesenia, ako aj vo výroku o náhrade trov štátu.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalovanej proti žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, na ktoré plnenie žalobcovia 1 – 5 s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne.

Žalovanej proti žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, na ktoré plnenie žalobcovia 1 – 5 s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosti (byt a garáž špecifikované v žalobe), ktoré boli predmetom darovacej zmluvy z 26.8.2010 medzi ich právnym predchodcom (ďalej aj len ako „stará matka“ alebo aj len ako „poručiteľka“) ako darcom a žalovanou ako obdarovanou ku dňu smrti starej matky (24.11.2014) boli v jej výlučnom vlastníctve. Žalobu bola založená na skutkovom tvrdení, že v čase uzavretia darovacej zmluvy (26.8.2010) stará matka už bola v stave vylučujúcom jej schopnosť vnímať dôležitosť a obsah tohto scudzovacieho právneho úkonu, čo preukazovali tým, že následne pri psychiatrickom vyšetrení (21.1.2011) jej bola stanovená diagnóza „nešpecifikovaná demencia“. Pôvodnými žalobcami boli vnuci a vnučka darkyne, deti jej zomrelých synov N. a F.. Žalovaná je pozostalou dcérou zomrelého syna darkyne G.. V priebehu sporového konania zomrel aj pôvodne žalobca 3 D. B.. Jeho dedičmi boli pozostalá manželka H. B. (aktuálne žalobkyňa 5) a vtedy ešte maloletý syn D. H. B., nar. XX.XX.XXXX, s ktorými súd konal ako s procesnými nástupcami zomrelého žalobcu. Z osvedčenia o dedičstve po zomrelom žalobcovi ( z 20.3.2017) vyplynulo, že predĺžené dedičstvo po poručiteľovi v celosti nadobudla žalobkyňa 5, kolízny opatrovník v mene maloletého D. H. B. (vtedy žalobca 3) za súhlasu žalovanej vzal preto žalobu späť, na čo súd uznesením z 13.1.2023 konanie vo vzťahu medzi ním a žalovanou zastavil; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.2.2023.

2. Po kladnom vyhodnotení naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, vychádzajúc z okruhu dedičov po nebohej darkyni, ktorými sú žalobcovia vrátane zomrelého D. B. a žalovaná (v spise na č. l. 203), po ktorom ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzali pozostalá manželka a vtedy ešte maloletý syn, D. H., ktorý po právoplatnom zastavení konania už nebol stranou tohto sporu, hoci tvorili nútené spoločenstvo, uzavrel, že v spore je daná aktívna vecná legitimácia na strane žalobcov, ako i pasívna vecná legitimácia na strane žalovanej, ktorí podľa hmotného práva sú nositeľmi uplatneného práva alebo povinnosti.

3. Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, a to tak znaleckými posudkami znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria vrátane kontrolného znaleckého dokazovania, výsluchom znalca, ako aj písomným vyjadrením manžela žalovanej a čestnými vyhláseniami kolegýň neb. darkyne a po právnom posúdení veci podľa §38 ods. 1 a ods. 2 o. z. o právnych úkonoch posudzujúc, či z vykonaných dôkazov (ne)možno vyvodiť záver, že darkyňa v čase uzatvorenia darovacej zmluvy trpela duševnou chorobou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, resp. či v tom čase (ne)bola schopná posúdiť následky svojho konania, prípadne svoje konanie ovládať, dospel k záveru, že uvedené v konaní preukázané nebolo. Pretože svedecké výpovede boli jednak protichodné a jednak laické, ako z relevantnejších dôkazov vychádzal pri tomto závere zo zdravotnej dokumentácie darkyne, ako aj z jednotlivých znaleckých posudkov. Podľa znaleckého posudku H. M. zo 17.2.2014 duševný stav darkyne k 26.8.2010 bol natoľko komponovaný, že táto bola schopná posúdiť všetky významné súvislosti daného aktu, bola schopná nezávislého rozhodovania a bola si aj vedomá následkov tohto svojho konania, pričom ani psychologické vyšetrenie starej matky vykonané deň pred podpisom spornej darovacej zmluvy z hľadiska kognitívnych schopností nevylúčilo schopnosť menovanej vykonať sporný právny úkon. Opačný záver súdom ustanoveného znalca (H. H.) odmietol s podporou záverov ostatných znalcov vyjadrujúcich sa k danej otázke vrátane znaleckého ústavu s argumentom, že H. H. svoje závery o zdravotnom stave darkyne k 26.8.2010 s najväčšou pravdepodobnosťou vylučujúcou jej spôsobilosť k spornému právnemu úkonu vyslovil na neprípustnom retrospektívnom predpoklade a hodnotení jej zdravotného stavu vychádzajúc z výsledkov vyšetrenia jej zdravotného stavu v 01/2011 (Alzheimerova choroba atypického typu, t. j. so striedavým a nepravidelným priebehom).

4. Vychádzajúc z výsledkov znaleckého dokazovania so zreteľom na to, že darkyňa v relevantnom čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy nemala obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, pričom v konaní nebolo preukázané, že by darovacia zmluva bola absolútne neplatná z dôvodu, že poručiteľka ako darkyňa v čase jej podpísania nebola spôsobilá na právne úkony alebo že konala pod vplyvom duševnej poruchy, ktorá ju učinila na tento právny úkon nespôsobilou, uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti poručiteľka ku dňu svojej smrti stále vlastnila a žalobu ako neopodstatnenú preto zamietol; opravným uznesením z 25.11.2024 v spise na č. l. 1051 došlo k doplneniu dát narodenia sporových strán do záhlavia rozsudku.

5. Náhradu trov konania aplikovaním žiadnej zo strán nepriznal, za výnimočné považujúc jednak okolnosti, ktoré žalobcov ako potenciálnych dedičov darkyne viedli k uplatneniu nároku žalobou na súde po tom, čo zistili, že stará matka, v správaní ktorej spozorovali chorobné prejavy, všetok svoj hodnotný majetok darovala iba žalovanej a jednak charakter sporu, na rozhodnutie ktorého boli potrebné odborné znalosti, javilo sa mu spravodlivým úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznať, majúc zato, že tým jej finančná a majetková situácia nebude nejak zásadne zhoršená.

6. O trovách štátu, ktoré tento predbežne platil, podľa výsledkov konania rozhodol uplatniac princíp analógie iuris a princíp spravodlivosti, keď štátu proti neúspešným žalobcom priznal právo na náhradu trov konania a týchto preto zaviazal na ich náhradu spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho výroku vo veci samej, žalobcovia podali odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní prezentovali vecné dôvody svojej nespokojnosti s napadnutým rozsudkom, so spôsobom, ako súd sa vysporiadal najmä so znaleckým posudkom H. H., ale aj lekárskymi správami a výsledkami vyšetrení zdravotného stavu poručiteľky počnúc rokom 2000, cez rok 2006 vrátane psychologického vyšetrenia u C. B. z 25.8.2010 až k 21.1.2011 a výpoveďami svedkov. Súdu vytýkali, na ktoré dôkazy opomenul prihliadať (najmä preukazujúce protichodné správanie samotnej darkyne) a s ktorými sa nijako ani nevysporiadal, že absolútne sa nezaoberal žalobcami naznačenými vzájomnými

súvislosťami, že nesprávne, neúplne a jednostranne v prospech žalovanej hodnotil vykonané dôkazy vrátane znaleckých posudkov, v ktorých podľa nich znalci neprípustne sa vyjadrovali k právnym otázkam a navyše prekonaným judikatúrou Ústavného súdu ČR, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok považovali za nezrozumiteľný, nepresvedčivý, nepredvídateľný a preto neakceptovateľný. Podľa nich absolútna neplatnosť spornej darovacej zmluvy v konaní vyplynula pritom nepochybne, a to najmä z vlastnoručne napísaného listu darkyne zo 7.1.2011, z ktorého bolo zrejmé, že táto nemala vedomosť o tom, že jej byt si privlastnila žalovaná, k čomu rovnako absentovali akékoľvek úvahy súdu, hoci bol povinný sa tým vecne zaoberať.

8. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok vo veci samej potvrdil, pretože je vecne správny a odvolacie námietky a dôvody protistrany podľa nej neobstáli. Sama však podala odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania, pretože sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie, pre ktorý tento pristúpil k aplikácii na prejednávaný prípad. Podľa nej súd tak postupoval bez náležitého skúmania a odôvodnenia, prečo jej ako úspešnej žalovanej nebol priznaný nárok na náhradu trov konania iniciovaného neúspešnými žalobcami, ktorí v podstate sa len nestotožnili so slobodným rozhodnutím darkyne učineným pri jej plnom vedomí a uvedomení si všetkých následkov jej konania darovať sporné nehnuteľnosti žalovanej spornou darovacou zmluvou z 26.8.2010, pričom nijakým spôsobom nebolo preukázané ich tvrdenie, že k tomu, že celé relevantné dedičstvo po starej matke aktuálne je v jej vlastníctve, došlo nenáležitým konaním obdarovanej na základe pochybného právneho úkonu. Namietala preto, že aplikovaním došlo k prekročeniu hraníc sudcovskej úvahy, ktorá by odôvodňovala výnimočnosť nepriznania nároku na náhradu trov konania úspešnej strane, pričom súd zároveň ani nevykonal žiadne dokazovanie smerujúce k zisteniu existencie žalobcami tvrdených dôvodov hodných osobitného zreteľa, žalobcovia tieto hodnoverne nepreukázali, čo vo výsledku podľa nej viedlo k absurdnej situácii, že ako úspešná strana napriek nedôvodne podanej žalobe, proti ktorej bola nútená sa brániť, nesie zodpovednosť za vykonanie znaleckého dokazovania.

9. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia. S napadnutým rozhodnutím o trovách konania sa stotožnili, toto podľa nich nebolo svojvoľné, pričom protichodné výsledky vykonaného znaleckého dokazovania podľa nich potvrdili, že v ich prípade ani nešlo o zjavne bezúspešné uplatnenie práva a preto zvyšovanie zaťaženia žalobcov ešte aj náhradou trov konania protistrane, nepochybne by bolo nespravodlivé, neprimerane tvrdé a v rozpore s dobrými mravmi.

10. Na svojich odvolacích námietkach a stanoviskách k nim strany zotrvali aj v rámci odvolacej repliky a odvolacej dupliky.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo ( a a nasl. o odvolaní) a pretože mal za to, že pre rozhodnutie veci je rozhodujúce ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, postupom podľa vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu a) až 487 , v zmysle ktorých v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom s tým, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, pričom platný vychádza zo zásady dedenia ipso iure už okamihom smrti poručiteľa, avšak uplatňuje sa princíp úradnej ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá je zverená súdu ( – 219 ) a v dôsledku jej uplatnenia do nadobudnutia dedičstva medzi okamihom smrti poručiteľa a právnymi účinkami uznesenia o dedičstve vzniká obdobie, kedy osoba, v ktorej prospech svedčí niektorý z dôvodov dedenia, síce už prichádza do úvahy ako potenciálny nadobúdateľ dedičstva, ingerencia štátu však ešte nie je zavŕšená uznesením o dedičstve, pričom ak je viac dedičov po poručiteľovi, všetci prichádzajú do úvahy ako potenciálni dedičia a b) , v zmysle ktorého v konaní, ktorého predmetom je určenie predmetu dedičstva, akým je aj konanie o určenie vlastníckeho práva spätne ku dňu smrti poručiteľa, osoby, v prospech ktorých svedčí niektorý z dôvodov dedenia, majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozsudok sa musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, pričom procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných) a oboznámil ich, že s poukazom na tieto zákonné ustanovenia odvolací súd bude posudzovať otázku, či v tomto sporovom konaní ako procesný nástupca po zomrelom žalobcovi 3 D. B. vo vzťahu k právu, ktoré

je predmetom tohto konania, vystupuje ako žalobca alebo žalovaný každý, na koho sa musí vzťahovať rozsudok o určení predmetu dedičstva po zomrelej pôvodnej žalovanej 2.

12. Žalobcovia poukazom na súdnu prax reprezentovanú napr. rozhodnutím NS ČR vo veci , v zmysle ktorej k žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva, je legitimovaný ktorýkoľvek z potenciálnych dedičov samostatne, v podstate vyjadrili svoj nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu naznačeným v jeho výzve podľa , že v tomto spore ide o nerozlučné spoločenstvo strán sporu. S odvolaním sa na výslovne argumentovali, že ak by tento právny názor aj pripustili, uvedené by znamenalo, že na späťvzatie žaloby na pojednávaní 21.9.2022 kolíznym opatrovníkom vtedy mal. D. H. B. bol potrebný súhlas všetkých nerozlučných spoločníkov vystupujúcich na jednej strane, t. j. všetkých žalobcov a keďže k tomu v danom prípade nedošlo, vytýkali, že súd svojvoľným zastavením konania na základe tohto právne neúčinného späťvzatia žaloby bez súhlasu ostatných nerozlučných spoločníkov konanie zaťažil závažnou procesnou vadou, ktorá, odhliadnuc od vecných dôvodov odvolania žalobcov, musí mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Podľa žalovanej v nadväznosti na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít SR (, , ) a tiež aj na jedno rozhodnutie NS ČR (), z odôvodnení ktorých vo svojej odpovedi na výzvu odvolacieho súdu citovala, v tomto spore ako strana mal vystupovať aj syn zomrelého žalobcu 3 D. H. B.. Napadnutý zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie navrhla preto potvrdiť.

14. Predmetom konania je určenie, že stará matka pôvodných strán sporu ku dňu svojej smrti 24.11.2014 bola výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom daru medzi ňou a jej vnučkou (žalovaná) darovacou zmluvou z 26.8.2010. Ide o konanie, ktoré svojou povahou je obdobou konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v špecifickom prípade, keď jej údajný vlastník je už mŕtvy, pričom v prípade plurality dedičov poručiteľa, vychádzajúc z povahy hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, rozsudok súdu v tejto veci musí sa týkať všetkých dedičov poručiteľa, príp. ich právnych nástupcov (nútené spoločenstvo) rovnako, pričom títo až do právoplatného rozhodnutia súdu (súdneho komisára) v konaní o dedičstve sú považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Nemožno preto pripustiť, aby vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti voči jednotlivým dedičom prípadne vznikol odlišný právny stav a títo preto majú postavenie nerozlučných spoločníkov.

15. Tieto právne závery odvolacieho súdu plne korešpondujú ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, ktorá otázku okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (v čase smrti poručiteľa bola predmetom jeho vlastníctva) rieši rovnako (R 49/82, R 65/2003, sp. zn. , , , , , , , , ), t. j. v takomto spore v jej zmysle je nevyhnutné, aby sporovými stranami boli všetci dedičia. Vzhľadom na to odvolací súd nepovažoval za potrebné vecne sa vysporiadať s argumentáciou žalobcov založenou výlučne na právnom názore zahraničného súdu (rozsudok NS ČR z 9.1.2013, sp. zn. ), ktorý túto rozhodujúcu právnu otázku rieši spôsobom odporujúcim uvedenej ustálenej rozhodovacej praxi NS SR, z ktorej všeobecné súdy v záujme zabezpečenia právnej istoty (jednota rozhodovania) sú povinné vychádzať, v rovnakých podmienkach právnu normu majú aplikovať rovnakým spôsobom, diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo totožných veciach za rovnakej právnej úpravy v podmienkach materiálneho právneho štátu je neakceptovateľné (Čl. 2 ods. 2 ). Rozhodnutia najvyšších súdov cudzieho štátu vrátane rozhodnutí súdov ČR vydaných po zániku spoločného štátu, akým v tejto veci argumentovali aj žalobcovia, nemožno totiž považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít SR (Čl. 2 ), ako táto je definovaná v uznesení NS SR sp. zn. (R 71/2018).

16. Pokiaľ ide o dedičov poručiteľky, v konaní nebolo sporným, že táto XX.XX.XXXX zomrela ako vdova a že táto mala tri deti, ktoré ju všetky predumreli. Jej dedičmi právom jej zomrelých synov boli preto ich deti, vnuci a vnučky poručiteľky, ktorí všetci boli stranou tohto sporu od samého jeho začiatku. Krátko nato (XX.XX.XXXX) zomrel však aj pôvodne žalobca 3 D. B., čo znamenalo, že stranou tohto súdneho sporu, ako vyplynulo z výkladu poskytnutého v predchádzajúcich odsekoch tohto odôvodnenia, museli byť nielen všetci dedičia poručiteľky, ale aj všetci právni nástupcovia zomrelého dediča poručiteľky. V konaní nebolo totiž sporným, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom spornej darovacej zmluvy z 26.8.2010,

neboli zahrnuté do dedičstva ani po poručiteľke ani po žalobcovi, keďže tieto sú predmetom tejto určovacej žaloby a tak všetci dedičia poručiteľky vrátane všetkých právnych nástupcov žalobcu 3 sú subjekty, ktoré ako potenciálni dedičia sporného majetku, musia byť buď žalobcami alebo žalovanými v tomto sporovom konaní.

17. Uvedené platí bez ohľadu na to, ako sa dedičia zomrelého žalobcu medzi sebou vyporiadali ohľadom iného majetku patriaceho do dedičstva po tomto poručiteľovi v konaní sp. zn. . Bez právneho významu bol preto argument žalobcov, že podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. výlučným dedičom zomrelého žalobcu 3 bola len jeho pozostalá manželka, čo ani nezodpovedá objektívnej realite. Ako vyplynulo aj z oznámenia súdneho komisára prejednávajúceho dedičstvo po tomto poručiteľovi, okrem žalobkyne 5 jeho dedičom bol totiž aj pozostalý syn poručiteľa D. H. B., nar. XX.XX.XXXX. Pozostalá manželka zomrelého žalobcu 3 nebola teda jeho výlučným dedičom, len dedičstvo, ktoré bolo predmetom prejednania po tomto poručiteľovi v konaní sp. zn. na základe dohody všetkých jeho dedičov (v danom prípade oboch) nadobudla len sama ako jeho pozostalá manželka. Predmetná dedičská dohoda sa však týkala iného majetku poručiteľa, a neriešila osud sporného práva, ktoré je predmetom tohto sporového konania. Naopak, právny význam tohto sporu je práve v tom, že ak by žaloba bola úspešná, mohlo by sa následne ukázať, že do dedičstva po zomrelom žalobcovi patrilo aj právo k predmetu sporného daru odvodené od dedenia po poručiteľke, ktoré pri pôvodnom prejednaní dedičstva po žalobcovi ako sporné bolo neznáme. Z tohto pohľadu nebolo preto rozhodujúcim, že v konaní o dedičstve po zomrelom žalobcovi všetok jeho vtedy známy majetok nadobudla žalobkyňa 5, ale rozhodujúcim bolo, kto sú dedičia po zomrelom žalobcovi vo vzťahu k právu, o ktoré sa viedol tento súdny spor.

18. Keďže pozostalý syn zomrelého žalobcu bol dedičom po tomto poručiteľovi (hoci podľa dedičskej dohody konkrétny majetok po ňom nakoniec nenadobudol), nebolo možné bez ďalšieho vyvodiť, že by toto svoje postavenie uzavretím dedičskej dohody ohľadom iného majetku stratil. Žalobcami zmienené osvedčenie o dedičstve nijako sa preto netýkalo nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporného daru medzi poručiteľkou a žalovanou, určenie práva ku ktorým je predmetom tohto súdneho konania, ktorého po smrti pôvodne žalobcu 3 musia byť preto účastní všetci jeho dedičia, keďže jeho výsledok môže mať vplyv na rozsah majetku, ktorý ako tzv. novoobjavený prípadne má byť predmetom dedenia po zomrelom žalobcovi, pričom tento nadobudnúť môže aj jeho pozostalý syn.

19. Z predloženého spisu takto vyplynulo, že dedičmi poručiteľky právom jej zomrelých synov N. a F. boli vnuci poručiteľky D. B., D. B., F. B. (pôvodne žalobcovia 2, 3 a 4) a vnučky poručiteľky A. B. a C. I. J. (pôvodne žalobkyne 1 a 5); právom zomrelého syna G. dedičom poručiteľky bola jej vnučka N. H. (pôvodne žalovaná 1). Dedičmi zomrelého žalobcu 3 (D. B.) boli jeho pozostalá manželka H. B. (aktuálne žalobkyňa 5) a vtedy ešte maloletý syn D. H. B., nar. XX.XX.XXXX, s ktorými ako s procesnými nástupcami zomrelého žalobcu súd v tomto sporovom konaní ako so žalobcami po jeho smrti zozačiatku aj pokračoval, neskôr však pre späťvzatie žaloby kolíznym opatrovníkom v mene maloletého dediča na pojednávaní 21.9.2022 za súhlasu žalovanej uznesením z 13.1.2023 konanie vo vzťahu medzi ním a žalovanou zastavil; uznesenie právoplatnosť nadobudlo 10.2.2023.

20. Žalobcovia, ktorí v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ale ešte pred späťvzatím žaloby kolíznym opatrovníkom sami žiadali súd o zastavenie konania vo vzťahu k maloletému, vo svojom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu namietali, že predmetné uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané v rozpore s procesnou úpravou nerozlučného procesného spoločenstva pre nezisťovanie súhlasu ostatných žalobcov s týmto procesným úkonom ich nerozlučného spoločníka, z čoho vyvodzovali, že súd prvej inštancie maloletého mal naďalej považovať za stranu sporu a pokračovať s ním v konaní a že v tomto štádiu konania zaťaženého takou závažnou procesnou vadou jediným správnym riešením môže byť len zrušenie napadnutého rozsudku v odvolacom konaní. Odvolací súd tejto ich námietke neprisvedčil.

21. Zo spisu vyplynulo, že uznesenie súdu z 13.1.2023 o zastavení konania vo vzťahu medzi maloletým žalobcom a žalovanou riadne bolo doručené obom zástupcom sporových strán a po márnom uplynutí odvolacej lehoty toto nadobudlo právoplatnosť dňom 10.2.2023, čím s konečnou platnosťou bolo rozhodnuté o procesnom postavení tohto žalobcu v tomto sporovom konaní. Pokiaľ zákon neustanovuje inak, výrok právoplatného uznesenia súdu je záväzný pre súd i pre strany ( v spojení s jeho ) a odvolací súd v odvolacom konaní pri preskúmaní rozsudku vo veci samej, v rámci

ktorého nebol oprávnený preskúmavať správnosť skoršieho uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým vo vzťahu k jednému zo žalobcov konanie bolo zastavené, musel z neho vychádzať, a to bez ohľadu na to, že späťvzatie žaloby kolíznym opatrovníkom v mene maloletého žalobcu ako nerozlučného spoločníka ostatných žalobcov prípadne bolo procesne neúčinné. Uvedenú a prípadne aj iné procesné vady v predmetnom uznesení súdu prvej inštancie o zastavení konania či v jeho postupe predchádzajúcom jeho vydaniu žalobcovia mali možnosť uplatniť len prostredníctvom riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov proti tomuto rozhodnutiu v zákonných lehotách na to ustanovených, a nie až v tomto štádiu rozhodovania o odvolaní proti následne vydanému rozsudku vo veci samej, kedy odvolací súd uvedenú otázku už nebol oprávnený riešiť, inak by neprípustne ignoroval záväzné účinky právoplatnosti rozhodnutia súdu.

22. Za tejto procesnej situácie odvolací súd musel preto vychádzať zo záväzného procesného stavu založeného právoplatnosťou uznesenia súdu z 13.1.2023 o zastavení konania, podľa ktorého maloletý žalobca dňom 10.2.2023 prestal byť stranou tohto konania a nebolo preto možné ignorujúc záväzné účinky právoplatnosti rozhodnutia súdu prihliadať na argumentáciu odvolateľov, že tak ako aj dovtedy, s menovaným naďalej malo byť pokračované v tomto spore ako so žalobcom.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd po zistení týchto skutočností právne uzavrel, že v dôsledku smrti pôvodne žalobcu 3 po právoplatnom zastavení konania vo vzťahu medzi pozostalým synom zomrelého žalobcu a žalovanou okruh strán tohto sporového konania, ktorý určujú žalobcovia, bol určený odchylne od okruhu účastníkov konania o dedičstve po menovanom, po ktorom ako jeho procesný nástupca nedostatočne namiesto dvoch subjektov figuroval len jeden.

24. Vychádzajúc z výslovnej dikcie §78 ods. 2 CP odvolací súd dospel preto k záveru, že jediným možným následkom tohto nedostatku vecnej legitimácie vyplývajúceho z hmotného práva bolo zamietnutie žaloby, keďže sporové konanie v dôsledku neho prebiehalo bez účasti všetkých nútených procesných spoločníkov, ktorí z povahy veci stranou sporu mali byť (, 78 ), pričom tento nedostatok v rámci odvolacieho konania, na ktoré ustanovenie o pristúpení subjektov sa nepoužije ( ), nebolo možné odstrániť.

25. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci rozhodol preto vecne správne, hoci z iných dôvodov, než z ktorých vychádzal a ktoré ako pádne dôvody zamietnutia žaloby sám uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku a odvolací súd ho postupom podľa v merite veci preto potvrdil, pričom s ohľadom na právny záver, ktorý prijal, vecnými námietkami žalobcov uplatnenými v odvolaní proti meritu veci nadbytočne sa nezaoberal.

26. Rozsudok na Krajskom súde v Košiciach verejne bol vyhlásený 8.7.2026 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 22.6.2026 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke ( a za použitia ).

27. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona a prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť teda o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorého výnimočnosť môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane sporových strán. Vždy je však potrebné okolnosti konkrétneho prípadu zvážiť tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok tým nie je priznaný.

28. Odhliadnuc od iných dôvodov, odvolací súd už aj len vzhľadom na to, že okolnosti, pre ktoré muselo dôjsť k zamietnutiu žaloby, plne spočívali na žalobcoch, ktorí riadny ani mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu súdu z 13.1.2023 o zastavení konania nepodali, v dôsledku čoho márnym uplynutím odvolacej lehoty toto nadobudlo právoplatnosť, pričom sami ani neuviedli žiadne dôvody, pre ktoré by mohlo byť spravodlivé od úspešnej protistrany požadovať, aby táto trovy tohto nimi iniciovaného sporového konania znášala sama bez nároku na čo i len ich čiastočnú náhradu. Takéto dôvody vzhľadom na okolnosti na strane žalobcov nevzhliadol ani odvolací súd a na odvolanie žalovanej napadnuté

rozhodnutie o trovách konania medzi sporovými stranami navzájom aplikujúc zásadu úspechu vo veci ( ) preto zmenil tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku. Rovnako vzhľadom na výsledok konania odvolací súd ako vecne správny potvrdil závisiaci výrok napadnutého rozsudku o trovách štátu predstavovaných znalečným, ktoré v rozsahu, v ktorom neboli kryté preddavkom, štát predbežne platil zo svojich prostriedkov.

29. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa rozhodol aj o trovách odvolacieho konania ( ), a to rovnako aplikujúc zásadu úspechu v konaní ustanovenú v a v odvolacom konaní procesne plne úspešnej žalovanej priznal preto nárok na plnú náhradu jeho trov; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( ). Odvolatelia v odvolacom konaní netvrdili a vzhľadom na to, že v okolnostiach danej veci potvrdenie zamietavého rozsudku v merite veci v odvolacom konaní bolo nevyhnutné, odvolací súd ani sám nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa na rozhodnutie o trovách konania postupom podľa čo i len sčasti v prospech neúspešných žalobcov.

30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, ktorého si zvolí alebo využije možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).