Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 260/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou, v. o. s.,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu

podľa a , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaniach vedených Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011

doručená sťažnosť J. J., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. mája

2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -77 z 2. marca 2009 bolo určené, že do dedičstva po neb. M. J. (ďalej

len „poručiteľ“) patrí polovičný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam ležiacim v kat.

území H. Konanie bolo vedené na základe žaloby sťažovateľky ako žalobkyne, pričom

žaloba smerovala proti A. J. (ďalej len „žalovaná“). Sťažovateľka bola druhou manželkou

poručiteľa a žalovaná zasa prvou manželkou. Prvé manželstvo bolo rozvedené, pričom

k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi poručiteľom a žalovanou nedošlo,

keďže nebola uzavretá dohoda a nebol ani podaný návrh na vyporiadanie súdnou cestou.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -114 z 24. augusta 2010 bol rozsudok

okresného súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Krajský súd sa pri

svojom rozhodovaní zaoberal len otázkou aktívnej legitimácie a zamietavé rozhodnutie

odôvodnil tým, že v sporoch týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do

dedičstva sú do úvahy prichádzajúci dedičia v postavení tzv. nerozlučných spoločníkov,

a preto v konaniach, v ktorých sa rieši spornosť dedičského práva, každopádne musia byť

všetci dedičia účastníkmi konania. V danom prípade podľa krajského súdu mal byť

účastníkom konania aj M. J. mladší. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. marca 2011 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu zamietnuté,

keďže najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo

k porušeniu označených článkov a dohovoru. Každé odôvodnenie rozsudku musí

obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

rozhodnutia, pričom súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený s poukazom na skutočnosti

zistené vykonaným dokazovaním a na právne závery, ktoré prijal. Všeobecné súdy sa týmito

zásadami neriadili. Nereagovali relevantným a dostatočným spôsobom na argumentáciu

sťažovateľky, podľa ktorej v danom prípade nejde o spor, v ktorom by mali dedičia

postavenie nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov. Krajský súd arbitrárne

aplikoval ustanovenie a nezvážil, či sa výrok

rozsudku musí nevyhnutne vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Okrem

toho z hmotného práva vyplývalo, že „osoby sú oprávnené, resp. povinné na niečo spoločné

a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, a preto nemohlo ísť o nerozlučné procesné

spoločenstvo, či už aktívne, alebo pasívne“.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

krajského súdu z 24. augusta 2010 a najvyššieho súdu zo 14. marca 2011 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2011 vyplýva, že

dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. augusta

2010 bolo zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu v prerokovávanej veci ide

o posúdenie vecnej legitimácie pri rozhodovaní o určenie predmetu dedičstva.

Z ustanovenia vyplýva, že ak je navrhovateľov

alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Ak však ide o také

spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov,

ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných (§ 91 ods. 2

). O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa musí

rozhodnutie vzťahovať na všetkých účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej strane, ide

vtedy, ak podľa ustanovení hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide,

nedeliteľnej povahy. Tak je to napr. v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva, o neplatnosť závetu poručiteľa, ktorý zanechal viac dedičov, v konaní

o popretie rodičovstva a pod. (pozri č. R I/1975). Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec

patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti,

môže uplatňovať (ako vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie

týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho

nástupcom. K nadobudnutia dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa,

keďže právna úprava vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem

iného predpokladá aj to, že dedičstvo musí byť súdom prerokované a rozhodnuté. Podľa

rozhodnutia o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda

s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia alebo

vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu tu teda nemôže byť istota, s akým

výsledkom konanie o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude dedičom a ako bude dedičstvo

vyporiadané medzi viacerými dedičmi. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do

právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do

dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv

patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne, ich

dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom

podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2

. V prípade, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol určitý

majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prerokovaný,

sú až do vyporiadania dedičstva týkajúcej sa tejto veci všetci dedičia považovaní za

vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní

voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ustanovenia

. Vzhľadom na tieto skutočnosti záver krajského

súdu o nemožnosti vyhovieť žalobe z dôvodu, že účastníkom konania nebol jeden

z právnych nástupcov poručiteľa (syn M. J.), bol vecne správny.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, a preto právomoc posúdiť uplatnené námietky sťažovateľky vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu. Navyše treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať

dovolanie aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

v konaní o určenie predmetu dedičstva musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci

dedičia, keďže rozhodnutie vo veci sa vzťahuje na každého z nich. Okrem toho spochybňuje

aj dostatočnosť a presvedčivosť argumentácie najvyššieho súdu.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že právny názor najvyššieho súdu je v plnom

súlade s ustálenou mnohoročnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v danej otázke.

Argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná, výstižná a presvedčivá. Rozsudok preto

v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Niet preto

ani príčiny na to, aby ústavný súd do rozsudku najvyššieho súdu zasiahol.

Napokon treba poznamenať, že sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu

o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že

účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi. V

závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej, ako má

sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí byť

účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011