Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/3/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcov : 1./ A. B., nar. X. XX. XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., 2./ D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G. XXX, XXX XX E., 3./ A. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. G. XXX, XXX XX E., 4./ H. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G. XXX, XXX XX E., 5./ H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., 6./ E. D., nar. X. X. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., 7./ E. D., nar. XX. X. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., 8./ J. D., nar. XX. X. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., 9./ K. L., nar. XX. X. XXXX, bytom I. E. XXX, I. E., a 10./ D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E., všetci zast. SLOVÍK LAW, s.r.o., so sídlom Rubínova 1, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 55691641 proti žalovanej vo vzťahu ku parcele č. 3004, k. ú. E. : Slovenskej republike, zast. Slovenským pozemkovým fondom, Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17335345, a žalovanej vo vzťahu ku parcele č. 3006, k. ú. E. : Slovenskej republike, zast. Okresným úradom Žilina, Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o určenie, že nehnuteľné veci patria do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že ku dňu smrti poručiteľa - H. L., nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. X. XXXX, naposledy bytom E. XX, boli bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 3004, o výmere 170 m2, orná pôda, k. ú. E., obec E., okres Ružomberok, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, ako aj pozemku registra „E“ parc. č. 3006, o výmere 157 m2, orná pôda, k. ú. E., obec E., okres Ružomberok, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, H. L., nar. XX. X. XXXX a M. L., nar. XX. X. XXXX, obaja vtedy bytom E. XX, a to v spoluvlastníckom podiele 1/1. II. Žalobcovia v 1. až 10. rade n e m a j ú n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 10. 1. 2024, doručenou na tunajší súd 11. 1. 2024 sa vtedajší žalobcovia (žalobcovia v 1. až 4. rade) domáhali rozhodnutia, ktorým by súd určil, že H. L., nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. X. XXXX, naposledy bytom E. XX bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, k. ú. E., obec E., N. H., a to pozemku registra „E“ parc. č. 3006, o výmere 157 m2, orná pôda, v podiele 1/1 k celku, ako aj určenia, že táto osoba bola ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, k. ú. E., obec E., N. H., a to pozemku registra „E“ parc. č. 3004 o výmere 170 m2, orná pôda v podiele 1/1 k celku, pričom si tiež uplatnili nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tento žalobný návrh odôvodnili vtedajší žalobcovia tým, že žalobkyňa v 1. rade je dcérou neb. H. L., nar. XX. X. XXXX, ktorý zomrel XX. X. XXXX a neb. M. L., H. O., nar. XX. X. XXXX, ktorá zomrela XX. XX. XXXX. Majetok po tomto poručiteľovi bol prejednaný notárom na základe poverenia tunajšieho súdu s tým, že dedičské konanie bolo právoplatne skončené vydaním osvedčenia o dedičstve sp. zn. (D 1551/95), v zmysle ktorého sa nadobúdateľkou celého dedičstva stala A. F., H. L., nar. XX. XX. XXXX. Ďalšími účastníkmi tohto dedičského konania boli žalobkyňa v 1. rade, uvedená M. L., K. L., nar. XX. X. XXXX a dedičia po neb. F. D., nar. XX. X. XXXX, a to manžel E. D., nar. X. X. XXXX a jej deti E. D., nar. XX. X. XXXX, H. D., nar. XX. XX. XXXX, J. D., nar. XX. X. XXXX. Žalobkyňa v 1. rade je dcérou M. L., nar. XX. X. XXXX a dedičmi po nej boli K. L., nar. XX. X. XXXX, A. F., nar. XX.

XX. XXXX, žalobkyňa v 1. rade a dedičia po neb. F. D., nar. XX. X. XXXX : manžel E. D., nar. X. X. XXXX a jej deti E. D., nar. XX. X. XXXX, H. D., nar. XX. XX. XXXX a J. D., nar. XX. X. XXXX. Dedičské konanie po M. L. bolo právoplatne skončené vydaním osvedčenia o dedičstve sp. zn. () príslušným notárom na základe poverenia Okresného súdu v Ružomberku. Dcéra H. L. a M. L. A. F., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. X. XXXX a dedičmi po nej boli manžel D. F., nar. XX. X. XXXX a žalobcovia v 2. až 4. rade. Dedičské konanie po A. F. bolo právoplatne skončené vydaním osvedčenia o dedičstve sp. zn. () a to notárom na základe poverenia Okresného súdu Ružomberok. Žalobcovia v 1. až 4. rade, teda sú dedičmi po H. L. a M. L.. Ďalšími dedičmi po H. L. a M. L. podľa vedomostí týchto žalobcov sú : K. L., nar. XX. X. XXXX, E. D., nar. X. X. XXXX, E. D., nar. XX. X. XXXX, H. D., nar. XX. XX. XXXX a J. D., nar. XX. X. XXXX. Žalobcovia v 2. až 4. rade sú zároveň podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu so súp. č. 95 postavenom na pozemku s parc. č. 56, ku ktorému nie je pridelený list vlastníctva. Žalobca v 2. rade je výlučným vlastníkom pozemku registra „E“ parc. č. 3007, o výmere 181 m2, orná pôda, k. ú. E., obec E., N. H., zapísaný na LV č. XXXX a to v podiele 1/1. Rodinný dom sa nachádza v oplotenom areáli nasledovných pozemkov nachádzajúcich sa v okrese Ružomberok, obec E., k. ú. E., a to : pozemok registra „E“ parc. č. 3004, o výmere 170 m2, zapísaný na LV č. XXXX, kde bola ako výlučný vlastník tejto parcely v podiele 1/1 až do októbra 2023 zapísaná neb. P. O., pozemok registra „E“ parc. č. 3006 o výmere 157 m2 zapísané na LV č. XXXX, kde bola takisto táto osoba do októbra 2023 zapísaná ako výlučná vlastníčka, pozemok registra „E“ parc. č. 3005, o výmere 127 m2, zapísané na LV č. XXXX, kde ako výlučný vlastník tejto parcely v podiele 1/1 k celku bol zapísaný H. L. a pozemok registra „E“ parc. č. 3007, o výmere 181 m2 zapísané na LV č. XXXX, kde ako výlučný vlastník tejto parcely v podiele 1/1 je zapísaný žalobca v 2. rade. Na základe uznesenia sp. zn. : , Dnot104/2017 sa vlastníkom pozemku registra „E“ parc. č. 3004 a parc. č. 3006 stala Slovenská republika, ktorá tieto parcely nadobudla ako odúmrť po P. O.. Správa parcely č. 3004 pripadla Slovenskému pozemkovému fondu a parcely č. 3006 Okresnému úradu Žilina ako zákonným správcom nehnuteľného majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky. Následne žalobcovia v 1. až 4. rade uviedli históriu užívania predmetných pozemkov. Žalobcovia v 2. až 4. rade sú vnukmi neb. H. L., ktorý zomrel XX. X. XXXX a neb. M. L., ktorá zomrela XX. XX. XXXX, a žalobkyňa v 1. rade je ich dcérou. H. L. a M. L. boli v minulosti vlastníkmi rodinného domu so súp. č. 95. Táto výstavba bola povolená na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v Ružomberku z 5. 4. 1951 a uskutočnila sa na parcele č. 3005. Rodinný dom bol predmetom dedičského konania po H. L.. V súčasnosti je parcela č. 3005 evidovaná na meno H. L. z dôvodu, že nebola predmetom dedičského konania po H. L.. Predmetnú vec riešila žalobkyňa v 1. rade, ktorá na tunajší súd podala návrh na začatie konania o dedičstve o novoobjavenom majetku, ktorý je vedený pod sp. zn. : . Vec bola pridelená notárke a v čase podania žaloby bolo naplánované prejednanie dedičstva na január 2024. Na základe kúpnej zmluvy z 29. 11. 1962 uzatvorenej medzi P. O. a M. L., H. O. došlo ku prevodu vlastníckeho práva ku pozemku s parc. č. 3007 na M. L. a tento pozemok parc. č. 3007 bolo predmetom dedičského konania po M. L.. Žalobcovia v 1. až 4. rade poukázali na to, že môžu byť na niektorých miestach uvedené priezviská O. a O.. Na základe kúpnopredajnej zmluvy z 12. 3. 1963 uzatvorenej medzi H. L. a P. O., ktorá bola podpísaná pred dvoma svedkami došlo k odpredaju pozemku parc. č. 3006 a pozemku parc. č. 3004 a to z P. O. a H. L.. K odpredajú týchto pozemkov sa pristúpilo z dôvodu, že tam H. L. postavil dom a bolo tam postavené aj humno čo vyplýva aj z bodu jedna tejto kúpnej zmluvy. Vlastníctvo H. L. ku predmetným pozemkom, ktoré boli predmetom tejto kúpnej zmluvy však nebolo nikdy zapísané na príslušný list vlastníctva. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa len domnievali, že zo strany P. O. a H. L. asi nedošlo ku ohláseniu predmetného prevodu katastrálnemu úradu, a preto tento prevod nebol zohľadnený v katastri nehnuteľností. H. L. a M. L. tak od roku 1963 užívali pozemky parc. č. 3004 a 3006, parc. č. 3005 a 3007, rodinný dom a humno, aj so svojimi deťmi ako jeden celok, a to v domnienke, že sú plne oprávnení tieto nehnuteľnosti užívať ako svoje vlastné, nakladať s nimi ako so svojimi vlastnými bez zabezpečenia zosúladenia údajov v katastri nehnuteľností s faktickým stavom. O uvedenom svedčí podľa nich aj skutočnosť, že všetky spomenuté pozemky spolu s rodinným domom a humnom boli po celý čas oplotené ako jeden areál, pričom oplotenie zostalo zachované až do dnešného dňa. H. L. a M. L. prežili v rodinnom dome a na predmetných pozemok celý svoj život spolu s nimi rodinný dom užívali aj ich deti a to K. L., nar. XX. X. XXXX, A. F., nar. XX. XX. XXXX, žalobkyňa v 1. rade a F. D.. Okrem nich trávili kopu času a prežili kopec chvíľ v rodinnom dome a na predmetných pozemkoch medzi ktoré patria aj uvedené vydržané pozemky aj vnúčatá H. L. a Q. L., medzi ktoré patria aj žalobcovia v 2. až 4. rade. Predmetom dedičstva po H. L. bol rodinný dom so súp. č. XX, ktorý zdedila A. F., H. L., matka žalobcov v 2. až 4. rade a v rámci tohto dedičského konania bolo zároveň zriadené vecné bremeno doživotného bývania v tomto rodinnom dome v prospech M. L. a K. L.. Nástupkyňou po M. L. sa stala A. F., H. L. a matka žalobcov v 2. až 4. rade a medzi dedičstvo po M. L. patril aj pozemok s parc. č. 3007, k. ú. E.. Po

smrti H. L. a M. L. užívali rodinný dom aj s priľahlými pozemkami K. L., A. F. spolu s manželom, a svojimi deťmi. Po smrti A. F. zdedili rodinný dom so súp. č. XX žalobca v 2. rade až v 4. rade, každý v podiele 1/3 k celku. Pozemok 3007 zdedil žalobca v 2. rade v podiele 1/1 k celku. Po smrti A. F. ostal dom naďalej užívať jej brat K. L., žalobcovia v 2. až 4. rade v dome už nebývajú, ale rovnako za života svojich starých rodičov a starých rodičov sa o dom a jeho okolie po celé roky starajú a obhospodarujú ho tak ako by bolo ich vlastné. Žalobcovia ako bežní ľudia nikdy neriešili vlastníctvo ku pozemkom 3004, 3006, nakoľko na to nemali dôvod. Žalobcovia a ani iní žijúci príbuzní neriešili ani to, že po H. L. ostal nevyporiadaný pozemok 3005, v súvislosti s čím je v súčasnosti vedené konanie o dedičstve o novoobjavenom majetku. O uvedenom skutkovom stave a o tom, že H. L. a M. L. nie sú zapísaní ako vlastníci pozemkov parc. č. 3004 a 3006 sa žalobcovia dozvedeli až tento rok a to od H. B., syna žalobkyne v 1. rade. Podľa žalobcov v 1. až 4. rade sa H. L. v zmysle platnej právnej úpravy stal vlastníkom pozemkov parc. č. 3004 a 3006 po uplynutí 10 rokov. Pritom keď bola ako vlastníčka pozemkov parc. č. 3004 a 3006 evidovaná neb. P. O. žalobcovia nemali voči komu podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Právny zástupca žalobcov preto telefonicky kontaktoval príslušný katastrálny odbor, ktorý ho odkázal na Okresný úrad Žilina, s tým, že predmetná vec sa rieši od roku 2017, a stále nebol určený správca týchto pozemkov, ktoré zdedila Slovenská republika, nakoniec však došlo k prepisu vlastníka. S ohľadom na dĺžku čakania na stanoviská štátnych orgánov žalobcovia pristúpili rovno k podaniu žaloby a to z dôvodu časovej úspory. Naliehavý právny záujem žalobcovia odôvodnili ochranou svojho vlastníckeho práva ako zákonných dedičov po H. L.. V prípade, ak sa potvrdí, že H. L. bol v čase smrti vlastníkom pozemkov 3004 a 3006 môžu si potom žalobcovia, ako aj ďalší zákonní dedičia po H. L. uplatniť svoje právo titulom dedičstva. Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Z uvedeného dôvodu je potom na strane žalobcov daný naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe, teda, že sporné nehnuteľnosti patria do vlastníctva ich právneho predchodcu - poručiteľa. Aktívne legitimovaným na podanie tejto žaloby je spravidla ten, kto tvrdí, že vec patrí do dedičstva, pasívne legitimovaným je spravidla subjekt, ktorý toto právo popiera a robí si nárok na uvedenú vec. Naliehavý právny záujem daný keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému. Toto priaznivé ovplyvnenie môže spočívať aj v založení možnosti uplatnenia vlastného vynútiteľného práva k predmetu určenia. Následne v rámci právnej argumentácie žalobcovia v 1. až 4. rade poukázali na , , , , a . Ďalej argumentovali poukazom na nález ústavného súdu, sp. zn. : z 1. 6. 2022, kde sa uvádza, že otázka naliehavého právneho záujmu sa skúma vo vzťahu k aktuálnemu právnemu stavu, resp. aktuálnej právnej neistote, avšak to nebráni ani minulému určeniu, pokiaľ má toto minulé určenie význam aj pre súčasné právne vzťahy, a tým ústavný súd odmietol argumentáciu gramatickým výkladom právnej normy, kde zákon hovorí o tom, či tu právo je alebo nie je a nie o tom, či tu právo bolo alebo nebolo, nakoľko túto argumentáciu nepovažoval ústavný súd za súladnú s účelom naliehavého právneho záujmu ani s právom na súdnu ochranu, čím ústavný súd reagoval na judikatúru, ktorá určenie do minulosti nepripúšťala a paušálne obmedzenie určenia minulej udalosti považoval za nesprávnu a nevyplývajúcu zo žiadneho zákonného ustanovenia.

2. Vo vyjadrení k žalobe žalovanej (v zastúpení Okresným úradom Žilina) z 19. 3. 2024, ktoré bolo doručené na tunajší súd 20. 3. 2024, žalovaná uviedla, že žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo H. L. z kúpnej zmluvy uzatvorenej 12. 3. 1963 medzi P. O. a H. L., avšak žalovaná namietala, že tu neexistuje naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva H. L., ktorý zomrel v roku 1995, teda vzhľadom na uplynulú dobu 30 rokov od jeho smrti a takmer 60 rokov od uzatvorenia kúpnej zmluvy. Ako žalobcovia sú podľa nej uvedení iba niektorí dedičia po poručiteľovi H. L. a ostatní dedičia pritom tiež nemajú záujem na naliehavom určení vlastníckeho práva. Vzhľadom na to, že žalobcovia v 1. až 4. rade predložili ako dôkaz aj kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi P. O. a M. L., v novembri 1962 na pozemok parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľností, tak žalovaná z nej zistila, že v bode 3 tejto zmluvy sa spomína, že M. bola manželkou H. L. od roku 1951, pričom vtedy právnou úpravou majetkovoprávnych vzťahov medzi manželmi až do 31. 3. 1964 upravoval kde v jeho až upravoval zákonné majetkové spoločenstvo s tým, že imanie, ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva s výnimkou z toho, čo nadobudne dedičstvom alebo darom alebo čo slúži jeho osobným potrebám alebo výkonu jeho povolania tvorí tzv. získaný majetok a získané majetky obidvoch manželov sú majetkom ich spoločným ako zákonné majetkové spoločenstvo. A teda, ak ženatý H. L. uzatvoril na pozemok kúpnu zmluvu v roku 1963 nemohol existovať naliehavý právny záujem na určení jeho výlučného vlastníckeho práva k pozemku.

Ďalej v bode 5 tejto zmluvy sa tiež uvádza, že kúpna zmluva sa stane splatnou až po privolení ONV v Liptovskom Mikuláši a zaplatení prevodného poplatku, a teda P. O. a manžel M. L. mali vedomosť, že na uzatvorenie platnej kúpnej zmluvy je potrebné schválenie ONV a zaplatenie prevodného poplatku, čo však sa vedome rozhodli obísť, a teda neboli dobromyseľní v tom, že uzatvárajú platnú kúpnu zmluvu. Kúpna zmluva bola uzatvorená za prítomnosti dvoch svedkov, ktorých mená sú nečitateľné a preto žalovaná navrhla, aby po upresnení mena adresy boli svedkovia vypočutí o okolnostiach, dôvodoch a čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. SR v zastúpení Okresným úradom Žilina nadobudla nehnuteľnosť do vlastníctva na základe dedičského uznesenia Okresného súdu Ružomberok sp. zn. , zo 4. 4. 2019, právoplatného 29. 5. 2019 a zapísaného do katastra nehnuteľností v roku 2023 ako odúmrť po poručiteľke P. O., nar. XX. X. XXXX, naposledy bytom H., A. A. XXXX/XX, zomr. X. X. XXXX. Keďže táto osoba zomrela v roku 2017 žalobcovia v 1. až 4. rade ako dedičia mali dostatok času na vyporiadanie vlastníckeho práva k pozemku. Štát zákonným spôsobom nadobudol pozemok do vlastníctva a zaplatil aj poplatky súvisiace s vysporiadaním dedičstva. Žalovaná na záver požiadala, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení, teda že vec patrí do vlastníctva zomretého H. L., a v prípade, ak by súd rozhodol inak požiadali, aby nezaviazal zaplatiť Slovenskú republiku trovy konania, a to ani v časti z dôvodu, že Slovenská republika nezapríčinila vznik sporu, ale že spor vznikol z dôvodu uzatvorenia neplatnej kúpnej zmluvy H. L. a žalobcovia si neusporiadali vlastnícke právo k pozemku s P. O., čím naopak Slovenskej republike bola spôsobená škoda zaplatením notárskych poplatkov zastupovaním v dedičskom konaní v tomto súdnom spore ako aj nákladmi so správou pozemku.

3. Dňa 9. 4. 2024 bolo na tunajší súd doručené ďalšie vyjadrenie žalovanej k žalobe (prostredníctvom zástupcu SPF) z 20. 3. 2024, v ktorom žalovaná uviedla, že žalobcovia v 1. až 4. rade sa podanou žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti pozemkom registra „E“ parc. č. 3006 a 3004, k.ú. E. titulom vydržania a odvodzujú uplatnené právo od vlastníckeho práva ich právnych predchodcov k pozemkom, ktoré boli získané na základe kúpnej zmluvy z roku 1963. Podľa žaloby títo žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko totožný stav je tu minimálne od roku 2006. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. : publikovaný pod č. R 22/2017 uviedli, že naliehavý právny záujem nie je daný, ak sa petit žaloby skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neviažu na odstránenie konkrétnej spornosti žalobcom uplatneného práva. Ďalej s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 3. 2019, sp. zn. : uviedli, že podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa je právny záujem na požadovanom určení na skúmaní ktorého založili súdy svoje rozhodnutie. Právny záujem na procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné ďalšie súdne konanie. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú pritom možno považovať určovaciu žalobu pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem na určenie právneho vzťahu alebo práva zaťažuje toho kto sa určenia domáha, teda žalobcu. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Pokiaľ by boli tvrdenia žalobcov preukázané jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností SPF by ponechal rozhodnutie vo veci na úvahe súdu. SPF ale nesúhlasí s priznaním náhrady trov konania žalobcom a navrhol, aby súd v zmysle (výnimočne) s prihliadnutím na okolnosti sporu, ako aj okolnosti na strane žalovaných subjektov, teda z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalobcom náhradu trov konania, pretože SPF svojim konaním, resp. správaním nezapríčinil zápis na príslušnom liste vlastníctva a so zreteľom na jeho postoj v priebehu konania mal za to, že priznaním náhrady trov konania žalobcom za danej situácie by sa javilo voči žalovaným ako neprimerane tvrdé, nespravodlivé a odporovalo by dobrým mravom.

4. Dňa 28. 6. 2024 bola doručená na tunajší súd replika žalobcov v 1. ž 4. rade z 27. 6. 2024, v ktorej títo uviedli, že trvajú na tom čo uviedli ohľadne naliehavého právneho záujmu v žalobe a dodali, že žalobcovia v 1. až 4. rade ako dedičia po H. L. nemajú inú možnosť ako sa domôcť dodatočného prejednania dedičstva, ktoré sú predmetom tohto sporu, t.j. určenia, že nehnuteľnosti boli ku dňu jeho smrti v jeho vlastníctve. V tomto prípade je teda určovacia žaloba vhodne zvolený prostriedok ochrany

ich práv, nakoľko bez určenia vlastníctva H. L. ku dňu jeho smrti by nemohli byť nehnuteľnosti prejednané v dodatočnom dedičskom konaní po H. L.. Nezaradenie sporného majetku alebo dlhov (podľa ) nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. V prípade, že by dedičské konanie bolo skončené, avšak súd na podklade určovacej žaloby rozhodol o tom, že vec patrí do dedičstva potom možno iniciovať dodatočné dedičské konanie. V tomto dodatočnom dedičskom konaní sa vyrieši aj otázka vlastníckeho práva jednotlivých dedičov majetku poručiteľa. Žalobcovia lustráciou na katastrálnej mape v roku 2023 zistili, že sporné majetku sú evidované na P. O., resp. Slovenskú republiku a nie na žalobcov v 2. až 4. rade ako sa domnievala celá rodina, nakoľko sporné pozemky rodina užívala ešte za života H. L. a M. L. a žalobcovia sa po celý čas domnievali, že sporné pozemky boli predmetom dedičského konania a došlo k ich prededeniu. Slovenská republika bola zapísaná ako vlastník sporných pozemkov titulom odúmrtí na základe uznesenia sp. zn. : , po P. O. a po získaní zmlúv predložených spolu so žalobou prišla rodina k zisteniu nesúladu medzi zápisom v katastri a skutočnosťou. Uvedené založilo dôvod, pre ktorý došlo k podaniu tejto žaloby až teraz. Aj ostatní dedičia majú naliehavý právny záujem na určenie vlastníctva H. L., a plánujú pristúpiť do tohto konania na strane žalobcov. S ohľadom na počet dedičov preto bola žaloba podaná žalobcami v 1. až 4. rade s tým, že po udelení plných mocí právnemu zástupcovi zo strany ostatných dedičov po H. L., bude na súd podaný návrh žalobcov na pristúpenie ďalších subjektov do tohto konania. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného v 2. rade o nadobudnutí sporných nehnuteľností do zákonného majetkového spoločenstva manželov - následne pretransformovaného do BSM podľa žalobcovia uviedli, že podľa ich názoru je postačujúce určenie, že nehnuteľnosti patrili v čase smrti H. L., pričom to či boli predmetom BSM manželov môže byť vysporiadané v rámci dodatočného dedičského konania k týmto nehnuteľnostiam. S ohľadom na právnu istotu, že žalobcovia pristúpili k predloženiu alternatívneho petitu pre účely zistenia, že nehnuteľnosti by patrili do BSM. Vo vzťahu k argumentácii ohľadom platnosti kúpnej zmluvy tvrdenej žalovaným v 2. rade žalobcovia uviedli, že žalobkyňa v 1. rade v tom čase mala 10 rokov a objektívne sa nevie vyjadriť k okolnostiam uzatvorenia tejto zmluvy a žalobcovia v 2. až 4. rade v tom čase ešte neboli narodení, narodili sa až potom, takže rovnako sa k tomuto nevedeli vyjadriť. H. L. a M. L. boli jednoduchí robotníci, ktorí pravdepodobne neriešili, či je zmluvu potrebné ešte niekam predložiť, ale podstatné pre H. L. bolo to, že došlo k jej uzavretiu a pozemky mohol užívať ako svoje na základe kúpnej zmluvy s pani O., zároveň samostatne uzatvárala zmluvu M. L. a následne samostatne H. L., pričom H. L. vo svojej zmluve, ktorá je predmetom tohto sporu nemal uvedené, že by sa na jej platnosť vyžadoval akýkoľvek ďalší úkon, a teda nemožno tu hovoriť o tom, že by bol v tomto smere nedobromyseľný, a to aj s ohľadom na ustanovenia vtedy platného . Žalobcovia poukázali na judikát R 44/2003 Ústavného súdu ČR, podľa ktorého k 1. 4. 1964 sa stala zmluva o prevode nehnuteľnosti účinnou, aj keď strany nepožiadali o súhlas Okresný národný výbor k prevodu podľa Ďalej žalobcovia poukázali na z roku 1950 a tohto . Poukázali na to, že od roku 1951 do roku 1964 bola intabulačná zásada pretrhnutá a zápis do pozemkovej knihy bol dobrovoľný a mal len deklaratórny charakter. V pozemkovej knihe sa tak neevidovali všetky zmeny vlastníctva. Povinnosť zápisu do pozemkovej knihy bola v tomto období zrušená. S ohľadom na uvedené podľa žalobcov tak bolo nesporné, že zmluva uzatvorená medzi H. L. a P. O. je platným právnym úkonom, na základe ktorého H. L. nadobudol vlastnícke právo k parcelám, ktoré sú predmetom tohto sporu a po celý čas bola jeho držba dobromyseľná, o čom svedčí aj vyhlásenie v zmluve, že kupovateľ vstúpil do úžitku odkúpenej veci k nehnuteľnosti ešte v roku 1963, a teda H. L. ako aj celá jeho rodina nehnuteľnosti po celý čas užívali dobromyseľne. Zároveň sa P. O. voči rodine L. nikdy nedomáhala upustenia od užívania týchto nehnuteľností z titulu jej vlastníckeho práva, a tieto nehnuteľnosti boli po celý čas H. L. a jeho rodinou užívané a oplotené. Žalobcovia tak mali za to, že žaloba je podaná dôvodne a s ohľadom na právnu istotu žalobcovia (a po následnom pristúpení ostatných zákonných dedičov) navrhli, aby súd rozhodol tak, že určí, že H. L. bol ku dňu smrti vlastníkom pozemkov registra „E“ parc. č. 3006 a 3004, alternatívne pritom navrhli, že pre prípad, ak by súd vyhodnotil, že sporné nehnuteľnosti patrili do BSM H. L. a Q. L., aby súd rozhodol, že určuje, že H. L. a M. L., H. O. boli ku dňu smrti H. L. vlastníkmi nehnuteľností - pozemkov registra „E“ parc. č. 3006 a 3004, k. ú. E. s tým, že si uplatnili nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Dňa 1. 8. 2024 bola na tunajší súd doručená duplika žalovanej (v zastúpení Okresného úradu Žilina) z 1. 8. 2024, v ktorej poukázala na z roku 1950, na a z roku 1950, ako aj v znení platnom k 1. 4. 1964 a v znení platnom k 1. 4. 1964, pričom ďalej pokračovala v argumentácii, že žalobcovia predložili ako dôkaz aj kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi P. O. a M. L. v novembri 1962 na pozemok parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá bola riadne zapísaná v katastri

nehnuteľností a dokonca aj registrovaná Štátnym notárstvom, takže P. O. a M. L. ako aj jej manžel mali preukázateľne vedomosť o tom ako uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností. Podľa žalobcov je nepochybné, že k 30. 3. 1963 nebola kúpna zmluva schválená Národným výborom, nebola zapísaná v pozemkovej knihe a ani nebola registrovaná Štátnym notárstvom, na rozdiel od druhej kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená krátko pred touto zmluvou, kde boli všetky právne predpisy dodržané. Dedičstvo po H. L. bolo právoplatne prejednané 5. 6. 2001 pod sp. zn. : D 1551/95, a dedičstvo po M. L. pod sp. zn. : Dnot 12/2007 dňa 29. 10. 2007. Od prejednania dedičstiev mali žalobcovia vedomosť, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom dedičstva, pretože rozhodnutia im boli riadne doručené. Žalobcovia tvrdia, že boli dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria, lebo ich užívali, ale predložené dôkazy pritom preukazujú dobromyseľnosť účastníkov kúpnej zmluvy, od ktorej odvodili svoj nárok. Žalovaná, tak požiadala Okresný súd Liptovský Mikuláš, aby v celom rozsahu zamietol žalobu z dôvodu existencie naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosť patrí do vlastníctva zomretého H. L. a v prípade, ak by súd rozhodol inak požiadali, aby súd nezaviazal zaplatiť Slovenskú republiku trovy konania žalobcov, pretože spor vznikol výlučne z dôvodu nedbanlivostného konania účastníkov kúpnej zmluvy a žalobcov.

6. Dňa 15. 8. 2024 bolo na tunajší súd doručené podanie - návrh žalobcov v 1. až 4. rade na pristúpenie ďalších účastníkov do konania zo 14. 8. 2024, v ktorom títo uviedli, že navrhujú, aby súd v zmysle pripustil na strane žalobcov pristúpenie H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. E. XXX ako syna neb. F. D., nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. X. XXXX, E. D., nar. X. X. XXXX, bytom I. E. XXX, ako manžela nebohej F. D. predtým uvedenej, E. D. nar. 31. 5. 1969, bytom I. E. XXX, ako syna uvedenej F. D., J. D., nar. XX. X. XXXX, bytom I. E. XXX, ako dcéry nebohej F. D. a K. L., nar. XX. X. XXXX, bytom E. XX, ako syna nebohého H. L.. S tým, že vyššie uvedené osoby súhlasia s ich vstupom do konania a tento súhlas je obsiahnutý v priloženej udelenej plnej moci ich právnemu zástupcovi zo strany pristupujúcich žalobcov. Uvedený návrh odôvodnili žalobcovia v 1. až 4. rade tým, že sa domáhajú v tomto konaní určenia, že H. L. bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľností parc. č. 3006 a 3004, k. ú. E. alternatívne (v prípade, ak by súd vyhodnotil, že sporné nehnuteľnosti patria do BSM H. L. a M. L.), aby súd určil, že H. L. a M. L. boli ku dňu smrti H. L. vlastníkmi týchto nehnuteľností a v predchádzajúcich podaniach uviedli, že aj ostatní zákonní dedičia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníctva H. L. a plánujú prístup do tohto konania na strane žalobcov a súčasne uviedli, že po udelení plnej moci zástupcovi zo strany ostatných dedičov po H. L. bude na súd podaný návrh žalobcov na pristúpenie ďalších subjektov do tohto konania.

7. Uznesením vyššieho súdneho úradníka tunajšieho súdu z 15. 1. 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6. 2. 2025 bolo rozhodnuté o tom, že sa pripúšťa, aby do konania na strane žalobcov pristúpili v predchádzajúcom odseku uvedené osoby (H. D., E. D. L., E. D. A., J. D. a K. L.), čo súd odôvodnil spôsobom podrobne uvedeným v tomto uznesení.

8. Na pojednávaní 1. 4. 2025 žalobcovia v 1. až 9. rade uviedli, že trvajú na podanej žalobe v celom rozsahu, požiadali, aby súd vyhovel jednému z navrhnutých dvoch žalobných petitov v celom rozsahu s tým, že preukázali svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore ako aj naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva ich právneho predchodcu resp. právnych predchodcov a to z dôvodu, že iným spôsobom sa nevedia domôcť ochrany svojich vlastníckych práv a bez rozhodnutia súdu nie je možné zmeniť aktuálny zápis v katastri nehnuteľností. Mali za to, že je možné určiť tento právny vzťah aj do minulosti, nakoľko má jeho určenie význam aj pre súčasné právne vzťahy. Mali za to, že H. L. nadobudol od P. O. kúpnou zmluvou obe sporné parcely, parc. č. 3004 a 3006, k. ú. E., avšak nedošlo k jej zápisu do pozemkovej knihy. Podotkli, že od roku 1951 do roku 1964 bola intabulačná zásada pretrhnutá a zápis do pozemkovej knihy bol dobrovoľný a mal len deklaratórny charakter, a teda vlastnícke právo tu vzniklo uzatvorením samotnej zmluvy. Pán L. vstúpil do užívania oboch týchto parciel už v roku 1963 čo deklaruje aj samotná kúpna zmluva, zároveň aj bol predložený evidenčný list. Taktiež uvádza, že ako pán L., tak aj jeho manželka boli oprávnenými držiteľmi oboch týchto parciel, takže mali za to, že ak by náhodou aj súd uzavrel, že kúpna zmluva nebola platná, tak tam došlo k vydržaniu vlastníckeho práva po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a považovali za potrebné usporiadať tieto vzťahy, teda resp. určiť skutočnosti, ktoré sú predmetom žalobného petitu. Žalovaná na tomto pojednávaní (v zastúpení Okresným úradom Žilina) uviedla, že žaloba bola podaná až v roku 2024 a chcela by poukázať na skutočnosť, že údajná kúpna zmluva bola uzatvorená v roku 1963, pričom žaloba bola podaná až v roku 2024, čo je 61 rokov. Na určenie nehnuteľností musí byť daný naliehavý právny záujem a požiadala, by sa súd vyjadril ku skutočnosti, či záujem je naozaj naliehavý, keď k podaniu žaloby došlo až 61 rokov po uzatvorení kúpnej zmluvy. Takisto namietli formuláciu petitu žaloby, ktorá smeruje do minulosti,

teda, že ide o retroaktívne rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zásadami právneho a demokratického štátu, a tiež poukázala na to, že predávajúca P. O. uzatvorila s M. L. manželkou H. L. kúpnu zmluvu na parcelu č. 3007 už v novembri 1962 a pritom táto kúpna zmluva bola zapísaná v katastri nehnuteľností, a teda v súčasnosti je na liste vlastníctva a o päť mesiacov neskôr uzatvorila P. O. kúpnu zmluvu s manželom M. L., H. L., ktorú predložili žalobcovia, ale táto zmluva tieto právne náležitosti nespĺňa, pretože nie je v katastri zapísaná. Žalovaná poukázala na to, že predávajúca P. O. tak teda určite vedela ako má uzatvoriť kúpnu zmluvu v súlade s vtedajšími právnymi predpismi, lebo prvá zmluva tak uzatvorená bola a je aj v katastri zapísaná a žalovaná vyjadrila počudovanie nad tým prečo táto druhá zmluva bola uzatvorená ako neplatná, a teda či tam bol úmysel, aby ušetrili na poplatkoch alebo aby nevystupovali ako oficiálni vlastníci nehnuteľnosti, čo už žalovaná nevedela povedať, ale namietla dobromyseľnosť uzatvorenia zmluvy, pretože v tejto predchádzajúcej zmluve jednoznačne vyplýva, že tá vedomosť ako správne uzatvoriť zmluvu v zmysle vtedajších právnych predpisov tam bola. Ďalej žalovaná poukázala na skutočnosť, že štát zdedil, keďže žalobcovia uzatvorili zmluvu v neplatnej forme pozemky v zmysle právnych predpisov, a teda notári a súd vychádzali z platnej právnej úpravy a údajov katastra, a na základe toho im boli pozemky prisúdené, a preto požiadala, aby bez ohľadu na výsledok aby súd nepriznal žalobcom trovy konania, pretože by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže SR nehnuteľnosti nadobudla tým, že sa postupovalo v súlade s právnymi predpismi a naopak žalobcovia nedodržali všetky právne predpisy, ktoré boli potrebné na to, aby zmluva bola platná.

9. Žalovaná na tomto pojednávaní (v zastúpení SPF) uviedla, že Slovenský pozemkový fond sa v plnom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia.

10. Po predbežnom právnom posúdení veci zo strany súdu a vykonaní časti listinných dôkazov na tomto pojednávaní (vzhľadom na skutočnosť, že došlo k zisteniu, že došlo k opomenutiu jedného účastníka) navrhli žalobcovia v 1. až 9. rade odročenie tohto pojednávania, aby zabezpečili splnomocnenie za pána D. F., nar. XX. X. XXXX, ktorý by mal byť takisto účastníkom na strane žalobcov, a tým by sa zhojil súdom zistený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, na ktorý návrh obaja zástupcovia žalovanej reagovali tak (po výmene názorov medzi žalobcami v 1. až 9. rade a žalovanou), že zhodne navrhli odročenie predmetného pojednávania, čo potom viedlo k povinnosti súdu rozhodnúť podľa os. 1 o prerušení tohto konania na minimálnu dobu 3 mesiacov, konkrétne do 1. 7. 2025, ktoré uznesenie bolo vyhlásené na tomto pojednávaní.

11. Dňa 14. 4. 2025 bolo na tunajší súd doručené podanie žalobcov v 1. a 9. rade, v ktorom títo navrhli, aby súd v konaní ďalej pokračoval a navrhli, aby súd v zmysle pripustil na strane žalobcov pristúpenie aj D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G. XXX, ktorý so vstupom do konania súhlasil a jeho súhlas je obsiahnutý v udelenej plnej moci právnemu zástupcovi v tejto veci.

12. Uznesením tunajšieho súdu z 19. 5. 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. 5. 2025 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní pôvodne prerušenom do 1. 7. 2025.

13. Uznesením vyššej súdnej úradníčky tunajšieho súdu z 31. 7. 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. 9. 2025 bolo rozhodnuté o tom, že sa pripúšťa, aby do konania na strane žalobcov pristúpil D. F., nar. XX. X. XXXX, bytom E. G. XXX, s ktorým sa bude po právoplatnosti tohto uznesenia konať ako so žalobcom v 10. rade, čo súd odôvodnil spôsobom uvedeným bližšie uvedený v odôvodnení tohto uznesenia.

14. Na pojednávaní 4. 12. 2025 žalobcovia v 1. až 10. rade uviedli, že sa stotožňujú s (novým) predbežným právnym názorom súdu, prezentovaným na tomto pojednávaní, mali rovnako za to, že došlo k vydržaniu pozemkov, ktoré sú predmetom podanej žaloby, a s ohľadom na obsah predbežného právneho názoru súdu nepovažovali za potrebné sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, nakoľko to, čo by boli povedali vo svojom vyjadrení už bolo v predbežnom právnom názore súdu, a zároveň súhlasili aj s tým, že sa nebude vykonávať ďalší výsluch žalobcov 1. až 4. rade, pretože mali za to, že sú splnené predpoklady na to, aby súd rozhodol v zmysle eventuálneho petitu žalobcov, a teda navrhli, aby súd (v zmysle eventuálneho petitu) rozhodol, že tie nehnuteľnosti patrili v tom čase do BSM, a zároveň v zmysle dohody na poslednom pojednávaní žalobcovia vyhlásili, že v prípade úspechu v spore si neuplatnia trovy konania, a preto požiadali, aby súd nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania. Súhlasili potom aj s ďalším prezentovaným doplnením predbežného právneho posúdenia súdu.

15. Na tomto pojednávaní zástupca žalovanej (SPF) uviedol, že rešpektuje predbežný právny názor súdu, nemal žiadne návrhy na dokazovanie a ponechal rozhodnutie vo veci na úvahe súdu, a požiadal len, aby neboli priznané trovy žiadnej zo strán. Súhlasil potom aj s ďalším prezentovaným doplnením predbežného právneho posúdenia súdu.

16. Na tomto pojednávaní ďalší zástupca žalovanej (Okresný úrad Žilina) požiadal súd, aby sa ešte vyjadril k niektorým ich námietkam, a to konkrétne, že žiadali zamietnuť žalobu z dôvodu, že zmluva bola uzavretá v roku 1963, a že uplynulo už 61 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy, a že právny záujem na určení nie je naliehavý. Tiež poukáal na dedičské uznesenie sp. zn. : D 1551/95, ktoré sa týkalo poručiteľa H. L., kde sa na strane 3 uvádza, že predmetom dedenia sú nehnuteľnosti v celosti rodinný dom súp. č. XX D. E., bez pozemku, ktorý nie je majetkoprávne vysporiadaný, ako dedičstvo po H. L., po ktorom sa mala nehnuteľnosť vydržať, a že teda v tom dedičskom uznesení nie sú uvedené žiadne pozemky a účastníkmi dedičského konania bola manželka M. aj všetky deti, že vlastne už v tomto období, ak teda vedeli o tom, že majú nejaké iné pozemky, mali možnosť si to nejako vysporiadať, a odvtedy uplynulo už 30 rokov, a ešte požiadal, aby sa súd vyjadril k právnej otázke, že či petit ako bol formulovaný nie retroaktívny a v rozpore s SR. K následne doplnenému predbežnému právnemu posúdeniu súdu sa nevyjadril.

17. Súd dospel k zisteniu (relevantného) skutkového stavu už len na základe nesporných skutkových tvrdení (pre nepopretie protistranou podľa , resp. pre výslovnú zhodnosť skutkových tvrdení strán sporu podľa ), vo vzťahu ku ktorým nebolo potrebné vykonávať dokazovanie (z. hospodárnosti konania podľa Základných princípov .)

18. Za nesporné tak považoval súd nasledovné skutkové tvrdenia strán sporu.

19. Dňa 12. 3. 1963 uzatvorila P. L. ako predávajúca a H. L., nar. XX. X. XXXX ako kupujúci, písomnú kúpnu zmluvu, ktorej predmetom mal byť predaj pozemkov registra „E“ parc. č. 3004 a parc. č. 3006, obidva k. ú. E. (podrobnejšie označených vo výrokovej časti tohto rozsudku). V súvislosti s touto kúpnou zmluvou nedošlo k jej registrácii na štátnom notárstve (zápisu do poplatkového registra), k zápisu do pozemkovej knihy (ani potom do evidencie nehnuteľností a katastra nehnuteľností), a ani k privoleniu zo strany Okresného národného výboru s týmto prevodom, ale len k vstupu do faktickej držby zo strany H. L., ktorá trvala až do času jeho smrti 29. 8. 1995. H. L. sa ujal držby pozemkov parc. č. 3004 a parc. č. 3006 na základe tejto kúpnej zmluvy, pričom v rámci oploteného areálu (spoločne s inými pozemkami) tieto pozemky užíval ako vlastné, a pritom mu nikto, a to ani zapísaný pôvodný vlastník (P. L.), v tomto užívaní nebránil (uvedené vyplynulo aj zo stanoviska obce Ludrová z 28. 3. 2025 ako vykonaného listinného dôkazu.) Taktiež nebolo sporné, že uvedené dva pozemky neboli zapísané na H. L. v pozemkovej knihe v období do 31. 3. 1964 (a v období od 1. 4. 1964 v evidencii nehnuteľností, a v období od 1. 1. 1992 v katastri nehnuteľností.) Aktuálne je na LV č. XXXX P. G. XXXX zapísaná ako výlučná vlastníčka týchto dvoch pozemkov žalovaná. Ďalej bolo tiež nesporné, že v novembri 1962 bola medzi P. L. ako predávajúcou a manželkou H. L. - M. L. ako kupujúcou uzatvorená kúpna zmluva týkajúca sa pozemku parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá zmluva už bola riadne zapísaná v pozemkovej knihy (a potom aj v evidencii nehnuteľností), a taktiež bola riadne zaregistrovaná na štátnom notárstve, pričom nechýbalo pri nej ani privolenie Okresného národného výboru, ktoré náležitosti boli tiež výslovne zahrnuté do textu tejto kúpnej zmluvy z roku 1962 (v čl. 5.) Na žalovanú boli uvedené dva pozemky zapísané v katatstri nehnuteľností na základe dedičského uznesenia Okresného súdu Ružomberok sp. zn. : , zo 4. 4. 2019, právoplatného 29. 5. 2019 a zapísaného do katastra nehnuteľností v roku 2023, ako odúmrť po poručiteľke P. O., nar. XX. X. XXXX, naposledy bytom H., A. A. XXXX/XX, zomr. X. X. XXXX.

20. Pri právnom posúdení takto zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami.

21. Súdna prax aj právna teória akceptuje žaloby o určenie, či poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu svojej smrti, pričom pripúšťa sa tiež formulácia žalobného petitu o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (viď aj komentár k , C.H.BECK, 2016, strana 469, autori : Števček a kolektív, ale tiež napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : , zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 3/2011, R 32/2011, ktorého závery potvrdilo aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. : z 20. 7. 2016.) Ide tu o osobitný druh určovacej žaloby podľa , pričom naliehavý právny záujem ako zákonná podmienka tejto

určovacej žaloby je v takomto prípade daná, pretože ak sa vyhovie žalobe, bude sa môcť žalobca (v dodatočnom dedičskom konaní) domáhať práv, ktoré mu patria titulom dedenia (viď aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. : z 8. 9. 2015, ktorého závery boli potvrdené aj v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. : z 20. 7. 2016.)

22. Pokiaľ ide o aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, tak účastníkmi konania o určenie, že vec patrí do dedičstva musia byť všetky do úvahy prichádzajúci dedičia, a to ak súhlasia so žalobou na strane žalobcov, a ak nesúhlasia so žalobou, na strane žalovaných, a samozrejme ako žalovaný aj osoba, ktorej svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : , či rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. : alebo rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. : .)

23. V predmetnom konaní pritom boli medzi stranami sporu všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po H. L. a M. L., ako aj osoba, ktorej svedčal zápis v katastri nehnuteľností, a to najneskôr k času vyhlásenia rozsudku, keďže súd na základe opakovaných návrhov žalobcov rozhodoval o pristúpení ďalších žalobcov do konania, aby takto zhojili počiatočný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, týkajúci sa chýbajúceho okruhu potenciálnych dedičov ako strán sporu.

24. Predmetom tohto konania bola (žalobou v spojení aj s doplnením žalobného petitu z repliky nastolená) otázka, či H. L., nar. XX. X. XXXX bol ku dňu svojej smrti, teda k 29. 8. 1995 vlastníkom pozemkov registra „E“ parc. č. 3006, k. ú. E. a parc. č. 3004 k.ú. E., eventuálne otázka, či H. L., nar. XX. X. XXXX a M. L., nar. XX. X. XXXX boli ku dňu smrti poručiteľa - H. L., nar. XX. X. XXXX, teda ku 29. 8. 1995 bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemkov registra „E“ parc. č. 3004 a parc. č. 3006, obidva k. ú. E..

25. Išlo teda o zložený petit, kedy sa žalobcovia v 1. až 10. rade v primárnom petite domáhali určenia, že H. L. bol v čase svojej smrti vlastníkom týchto dvoch nehnuteľností, a len v prípade (in eventum), ak by súd nepovažoval tento primárny petit za dôvodný sa domáhali v subsidiárnom (eventuálnom) petite určenia, že ku dňu smrti poručiteľa - H. L. boli bezpodielovými spoluvlastníkmi týchto dvoch pozemkov H. L. a jeho manželka M. L.. Teda nešlo tu (podľa obsahu - ) o tzv. alternatívny petit, pretože pri tomto sa správne žiada, aby súd zaviazal žalovaného na dve (alebo viaceré) alternatívne plnenia (čo prichádza do úvahy napr. vtedy, keď je záväzok možné splniť viacerými spôsobmi a právo voľby má dlžník.) A v prípade, ak súd zistí, že primárny petit je dôvodný a tomuto návrhu vyhovie, tak potom o eventuálnom petite ani nerozhoduje, avšak ak zistí, že dôvodný je len eventuálny petit, návrh vyplývajúci z primárneho petitu zamietne (viď aj R 52/1999.)

26. Žalobcovia v 1. až 10. rade odvodzovali oba svoje eventuálne uplatnené nároky na základe kúpnej zmluvy z 12. 3. 1963, ktorú mali uzatvoriť P. L. ako predávajúca a H. L. nar. XX. X. XXXX ako kupujúci, ktorej predmetom mal byť predaj pozemkov registra „E“ parc. č. 3004 a parc. č. 3006, obidva k. ú. E., v súvislosti s ktorou nedošlo k jej registrácii na štátnom notárstve (zápisu do poplatkového registra), zápisu do pozemkovej knihy, ani k privoleniu zo strany Okresného národného výboru, ale len k vstupu do faktickej držby zo strany H. L., ktorá trvala až do času jeho smrti v roku 1995.

27. Súd však dospel k záveru, že túto kúpnu zmluvu z 12. 3. 1963, uzatvorenú medzi H. L. a P. L. je potrebné považovať za neplatnú, a to preto, že (účinný od 1. 7. 1957 do 31. 3. 1964), teda v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy (v ) podmieňoval platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností zápisom do poplatkového registra (registráciou na štátnom notárstve), hoci v tom čase účinný - (účinný od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964) nevyžadoval na prevod nehnuteľností registráciu zmluvy o prevode nehnuteľností na štátnom notárstve (tak ako to potom výslovne vyžadoval nový účinný od 1. 4. 1964 - )

28. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy pre absenciu registrácie tejto zmluvy na štátnom notárstve (jej zápisu do poplatkového registra), a tým k záveru o absencii platného zmluvného právneho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto pozemkom zo strany H. L., súd už ani nepovažoval za potrebné (hospodárne) riešiť otázku, či bolo zo strany Okresného národného výboru dané privolenie v zmysle , a preto ďalej prichádzalo do úvahy len riešiť, či došlo k nadobudnutie predmetných dvoch pozemkov H. L. na základe inštitútu vydržania.

29. Len na okraj súd poznamenáva, že v období od 1. 1. 1951 až do 31. 3. 1964, teda za účinnosti - síce zostal zachovaný zápis do pozemkovej knihy, avšak ten vo vzťahu k zmene vlastníka nemal (oproti minulosti) z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva konštitutívny význam (mal len evidenčný charakter.) Dôsledkom ktorého stavu bolo množstvo zmien v osobách vlastníkov nehnuteľností bez toho, aby táto zmena našla svoj odraz v pozemkovej knihe. Teda samotná skutočnosť, že prevod na základe kúpnej zmluvy z 12. 3. 1963 nebol v tom čase zapísaný v pozemkovej knihe, nemal v tomto prípade žiadnu relevanciu z hľadiska nadobudnutia vlastníctva H. L.. Ale nakoniec (ak by aj mal) na záver o tom, že na základe uvedenej kúpnej zmluvy vlastnícke právo na H. L. neprešlo, postačovalo už len zistenie, že táto zmluva o prevode nehnuteľností nebola zaregistrovaná na štátnom notárstve (v zmysle ), čo spôsobovalo absolútnu neplatnosť tejto zmluvy o prevode nehnuteľností.

30. Pokiaľ ide o inštitút vydržania, tak tento sa v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964

- v obmedzenej miere zachoval (bol upravený v a nasl.) avšak len vtedy, ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve, pričom aj v tomto prípade mohol vydržať vec len oprávnený držiteľ, pričom sa tiež predpokladala oprávnenosť držby. Právna úprava vyžadovala dobromyseľnosť nielen pri vstupe do držby, ale aj počas celej vydržacej doby a zákon vyžadoval pre vydržanie nehnuteľnosti vydržaciu dobu 10 rokov. V období od 1. 4. 1964 do 31. 3. 1983 - inštitút vydržania úplne vypustil a vydržanie vôbec neupravoval, pričom pokiaľ nedošlo k vydržaniu do 31. 3. 1964, tak k vydržaniu za účinnosti tohto znenia zákona nemohlo dôjsť. Až novelou účinnou od 1. 4. 1983 () došlo k opätovnému zavedeniu inštitútu vydržania, a to v takej podobe, v ktorej platil až do 31. 12. 1991. Vydržanie však vtedy tiež bolo zúžené len na fyzické osoby (občanov) a týkalo sa len vecí, ktoré mohli byť v osobnom vlastníctve, a teda boli z neho vylúčené veci, ktoré mohli byť len v socialistickom vlastníctve alebo veci, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Vydržacia doba bola pritom stanovená na 10 rokov pre nehnuteľné veci a do plynutia vydržacej doby sa mohla započítať aj držba vykonávaná pred 1. 4. 1983. K uplynutiu vydržacej doby však mohlo dôjsť najskôr 1 rok po účinnosti , t.j. k 1. 4. 1984. Následne od 1. 1. 1992 až doteraz platí nová právna úprava vydržania obsiahnutá v ( v znení neskorších predpisov), ktorá umožňovala a stále umožňuje vydržanie vlastníckeho práva aj k nehnuteľnostiam (už bez predchádzajúcich obmedzení), a to oprávnenému držiteľovi, ktorý mal nehnuteľnosť v držbe aspoň po dobu 10 rokov, pričom z prechodného ustanovenia (aj v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru) vyplynulo, že do vydržacej doby bolo možné započítať aj dobu držby uskutočnenú pred 1. 1. 1992, a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom vydržania podľa právnej úpravy platnej pred týmto dátumom. Za oprávneného držiteľa sa pritom podľa právnej úpravy účinného od 1. 1. 1992 (v zmysle ) považoval a stále považuje držiteľ, ktorý bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí (s tým, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.)

31. Pri hodnotení dobromyseľnosti (dobrej viery) sa berie do úvahy to, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa pritom posudzuje objektívne, so zreteľom na všetky okolnosti a musí sa vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo, pričom postačuje, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (hoci aj z objektívneho hľadiska tu nie je.) Oprávnená držba sa teda nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak tu bol domnelý právny dôvod. Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti aspoň v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, však musí byť tiež podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné.

32. V tejto veci bolo pritom nesporné, že H. L. sa ujal držby pozemkov parc. č. 3004 a parc. č. 3006 na základe kúpnej zmluvy od P. L. 12. 3. 1963, pričom v rámci oploteného areálu (spoločne s inými pozemkami) tieto pozemky užíval ako vlastné, a pritom mu nikto, a to ani zapísaný pôvodný vlastník (P. L.) v tomto užívaní nebránila (uvedené vyplýva aj zo stanoviska obce Ludrová z 28. 3. 2025.) Taktiež nebolo sporné, že uvedené dva pozemky neboli zapísané na H. L. v pozemkovej knihe do 31. 3. 1964

(a od 1. 4. 1964 v evidencii nehnuteľností, a od 1. 1. 1992 v katastri nehnuteľností), ako aj to, že ku prevodu tejto nehnuteľnosti z P. L. na H. L. nebolo dané privolenie Okresného národného výboru a tiež, že táto zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve (zapísaná v poplatkovom registri.)

33. Pokiaľ žalovaná spochybňovala dobrú vieru H. L., tou okolnosťou, že na základe inej kúpnej zmluvy uzatvorenej v novembri 1962 medzi P. L. ako predávajúcou a manželkou H. L. M. L. ako kupujúcou, týkajúcou sa pozemku parc. č. 3007, k. ú. E., ktorá zmluva bola riadne zapísaná v pozemkovej knihy (a potom aj v evidencii nehnuteľností), a taktiež bola riadne zaregistrovaná na štátnom notárstve, pričom nechýbalo pri nej ani privolenie Okresného národného výboru, ktoré náležitosti boli tiež výslovne zahrnuté do textu tejto kúpnej zmluvy z roku 1962 (v čl. 5), tak k tejto námietke súd uvádza, že rozhodujúca pre účely tohto konania bola dobromyseľnosť H. L.. H. L. však nebol účastníkom kúpnej zmluvy z roku 1962, a iba púha skutočnosť, že bol manželom M. L., ktorá bola kupujúcou podľa kúpnej zmluvy z roku 1962, a rovnako ani skutočnosť, že predávajúcou v prípade obidvoch kúpnych zmlúv bola tá istá osoba (P. L.) ešte neodôvodňuje bezpečný záver, že H. L. mal vedomosť o takýchto zákonných náležitostiach platného a účinného prevodu nehnuteľností, teda že bol z tohto dôvodu nedobromyseľný. Vzťahy medzi ľuďmi (aj v rámci manželstva) bývajú rôznej povahy, manželia nemuseli spolu komunikovať podrobne o všetkých aspektoch týkajúcich sa kúpnopredajných zmlúv, ktoré uzatvorili, a už vôbec takto nemusela komunikovať s H. L. predávajúca P. L..

34. V tejto súvislosti súd poukazuje tiež na , druhej vety , kedy pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba bola oprávnená, a teda pokiaľ by aj bolo možné mať pochybnosti o tom, či M. L. (ako manželka H. L.) alebo P. L. (ako predávajúca pri obidvoch kúpnych zmluvách) informovali H. L. o týchto zákonných náležitostiach účinného a platného prevodu nehnuteľností, bolo potrebné mať H. L. za dobromyseľného, a teda za oprávneného držiteľa.

35. Pokiaľ ide o (predpokladanú) existenciu právneho omylu H. L., keď tento konal nepoznajúc zákonné ustanovenia týkajúceho sa platného a účinného prevodu nehnuteľností v danom období, tak súd tento právny omyl vyhodnotil ako ospravedlniteľný, a to preto, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom. Nemôže byť pritom rozhodujúce, že eventuálne aj nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci, totiž treba považovať aj také nadobudnutie veci, ktoré je v súlade s dobrými mravmi, a v tejto súvislosti je pritom rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú kúpnu cenu podľa uzatvorenej kúpnej zmluvy v písomnej podobe. Tento právny názor vyplýva z toho, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa SR, základného práva na súdnu ochranu podľa SR, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia , ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníkom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý by túto možnosť vylučoval, resp. ju obmedzoval podstatným spôsobom nemôže byť považovaný za ústavne konformný (viď aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. : zo 14. 11. 2018, ktorým došlo k významnej zmene dovtedajšej ustálenej súdnej praxe dotýkajúcej sa ospravedlniteľného právneho omylu, keď sa dovtedy za neospravedlniteľný považoval aj taký právny omyl, ktorý vychádzal z neznalosti jasného nepochybného znenia zákona, za ktoré bolo považované aj ustanovenie o potrebe registrácie zmluvy o prevode nehnuteľností na štátnom notárstve.)

36. Vychádzajúc z nesporného (resp. aj preukázaného) niekoľko desaťročí nerušeného užívania predmetných dvoch pozemkov zo strany H. L., súd dospel k záveru, že H. L. k 1. 1. 1992 podľa (aj v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru), teda vzhľadom na umožnenie započítania doby oprávnenej držby aj v období pred 1. 1. 1992, kedy vydržanie takýchto poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva fyzickej osoby nebolo možné, došlo k vydržaniu týchto dvoch pozemkov H. L., teda k nadobudnutiu vlastníckeho práva k týmto dvom pozemkom jeho osobou, čím sa k 1. 1. 1992 tieto dva pozemky dostali (podľa ) do bezpodielového spoluvlastníctva manželov H. L. a M. L..

37. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že je irelevantné, že pre obdobie od roku 1963 až do 1. 1. 1992 M. L. mala vedomosť o zákonných náležitostiach prevodu nehnuteľností, pretože ona nebola

účastníčkou kúpnej zmluvy z 12. 3. 1963, a teda ona nebola subjektom, ktorý k 1. 1. 1992 nadobudol tieto pozemky vydržaním, pretože ona sa stala spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti výlučne z titulu ustanovenia , teda nie vzhľadom na svoju dobrú vieru.

38. Vzhľadom na uvedené bolo možné mať za to, že nie je dôvodný žalobný petit (primárny), ktorým sa žalobcovia v 1. až 10. rade domáhali určenia, že k času smrti H. L., bol tento výlučným vlastníkom predmetných dvoch pozemkov, keďže k času jeho úmrtia k 29. 8. 1995 tieto dva pozemky neboli v jeho výlučnom vlastníctve, ale v bezpodielovom spoluvlastníctve jeho a jeho manželky M. L., a preto bol dôvodný len subsidiárny (eventuálny) petit na určenie, že k času smrti H. L. tieto dva pozemky boli v BSM H. L. a M. L..

39. Vzhľadom na to, že žalobcovia boli v konaní úspešní, mali byť mať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak vzhľadom na to, že navrhli, aby súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania, súd z toho nepriamo vyvodil, že pre prípad svojho úspechu si výslovne neuplatnili nárok na náhradu trov konania, a preto rozhodol podľa tak, že žalobcovia v 1. až 10. rade nemajú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.