Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 106/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Miroslava Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie

SNP 270/3, Trnava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Peter Pacalaj,

pre namietané porušenie práva na inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn.

z 24. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2017 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením prokurátora

Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „prokurátor“) sp. zn.

z 24. októbra 2017.

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, odboru kriminálnej polície (ďalej len

„vyšetrovateľ“) ČVS: ORP 5/3-VYS-B3-2017 z 1. júna 2017 bolo podľa § 197 ods. 1

písm. d) v platnom znení (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľov pre zločin podvodu podľa § 221

ods. 1 a 3 písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Prokurátor uznesením sp. zn.

z 23. júna 2017 odmietol sťažovateľmi podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)

. Ďalším uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-810/3-VYS-B3-2017

z 27. septembra 2017 bolo podľa odmietnuté

trestné oznámenie sťažovateľov pre trestný čin úžery podľa .

Prokurátor uznesením sp. zn. z 24. októbra 2017 odmietol sťažovateľmi

podanú sťažnosť podľa . V ostatnom podali

sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovatelia v podanej sťažnosti nesúhlasili s postupom orgánov činných v trestnom

konaní, ktoré sa nemali dôsledne zaoberať podanými trestnými oznámeniami sťažovateľov,

ktoré bez náležitého odôvodnenia, zistenia skutkových okolností a v rozpore

s preukázanými skutočnosťami odmietli postupom podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku. Sťažovatelia vo všeobecnej rovine svojej argumentácie poukázali na to, že

„Trestné oznámenia, ktoré podali Sťažovatelia boli vyšetrovateľom odmietnuté a následné

sťažnosti, ktoré Sťažovatelia proti týmto uzneseniam podali, boli uzneseniami Okresnej

prokuratúry (vrátane napádaného Uznesenia) zamietnuté. Sťažovatelia tak nemôžu žiadnym

spôsobom brániť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré im boli porušené konaním Veriteľa

a následne rozhodnutiami vyšetrovateľa a Okresnej prokuratúry. Uznesenie Okresnej

prokuratúry je nezákonné a Sťažovateľom tak bola zmarená možnosť domáhať sa ich práv

pred štátnym orgánom. Niet pochýb o tom, že Okresná prokuratúra sa dopustila porušenia

zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), keďže v rozpore so skutkovým

stavom a so svojimi vyjadreniami nedôvodné a nesprávne zamietla sťažnosť, ktorá je

prípustná proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní.“. V konkrétnej rovine

svojej argumentácie zdôraznili, že „(i) Uznesenie vykazuje znaky zjavnej arbitrárnosti,

pretože z Uznesenia ÚS SR nie je zrejmé, na základe akých skutočností prokurátor usúdil,

že policajt predmetné trestné oznámenie Sťažovateľov posúdil správne a postupoval v

súlade so zákonom, čiže vôbec nie je zrejmé, na základe čoho bolo rozhodnuté o zamietnutí

sťažnosti (Uznesenie vychádza zo svojvôle a je a priori nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť); (ii) konanie predchádzajúce vydaniu Uznesenia je v rozpore s čl. 46

ods. 1 SR, nakoľko z dôvodu odmietnutia trestných oznámení a následným

zamietnutím sťažností, ktoré vydaniu Uznesenia predchádzali, Sťažovatelia nemohli brániť

svoje práva a právom chránené záujmy pred nezávislým a nestranným súdom. Okresná

prokuratúra sa Uznesením dopustila porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti

(denegatio iustitiae); (iii) Uznesenie Okresnej prokuratúry má priamy negatívny vplyv na

právne postavenie Sťažovateľov, pretože nečinnosť a vydávanie nepreskúmateľných

rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní spôsobuje Sťažovateľom ujmu. Napriek

tomu, že v uvedenej veci bolo na okresnom súde v prospech Sťažovateľov vydané

neodkladné opatrenie, t.j. existuje dôvodný predpoklad, že v predmetnej veci v širšom

zmysle došlo k nezákonnému konaniu, čo je skonštatované aj v Uznesení, Okresné

riaditeľstvo policajného zboru trestné oznámenia Sťažovateľov odmietlo ako nedôvodné

a Okresná prokuratúra zamietla všetky sťažnosti Sťažovateľov; (iv) Uznesenie Okresnej

prokuratúry je založené na skutočnostiach prípadu, ktoré z dokazovania nemohli vyplynúť,

a to najmä, avšak nielen, na skutočnosti, že Sťažovatelia uzavreli nevýhodnú zmluvu nie

z toho dôvodu, že by veriteľ zneužil ich tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo

rozrušenie, ale z dôvodu, že neboli dostatočne pozorní a opatrní pri ochrane svojich

záujmov (niektoré z nich sú nižšie priebežne spomenuté a vyvrátené); (v) Uznesením

Okresná prokuratúra zamietla sťažnosť, ktorá smerovala proti uzneseniu o odmietnutí

trestného oznámenia, ktoré je v rozpore so zákonom, nakoľko v uznesení, ktorým bolo

trestné oznámenie odmietnuté, chýbala obligatórna náležitosť a to náležité odôvodnenie

v zmysle . Napriek tomu, že Okresná prokuratúra túto skutočnosť uznala

a odsúdila ako nesprávnu, sťažnosť Sťažovateľov zamietla. V zmysle základných ústavných

princípov je tak Uznesenie Okresnej prokuratúry, ako aj predošlé uznesenie o odmietnutí

trestného oznámenia nepreskúmateľné.“.

V petite podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 24.10.2017 porušené

bolo.

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 24.10.2017 sa zrušuje

a vracia jej vec na ďalšie konanie.

3. Okresná prokuratúra Bratislava III je povinná zaplatiť Sťažovateľom náhradu trov

konania vo výške 374,81 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba

nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich

ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo

k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci

svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého

porušenie sa namieta ().

Z uznesenia prokurátora sp. zn. z 24. októbra 2017 v podstatnom

vyplýva:

„Podľa ustanovenia , ak nie je dôvod na

začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2, prokurátor alebo policajt

uznesením vec odmietne. Toto ustanovenie je možné použiť však iba

vtedy, ak nepripadá do úvahy odovzdanie veci príslušnému orgánu na prejednanie

priestupku alebo iného správneho deliktu alebo odovzdanie inému orgánu na disciplinárne

konanie.

Podľa ustanovenia policajt začne trestné stíhanie,

ak nie je dôvod na postup podľa ustanovenia alebo ods. 2 .

Na základe vyššie uvedeného som zistil, že policajt predmetné trestné oznámenie

oznamovateľov posúdil správne a postupoval v súlade so zákonom, keď v danej veci

rozhodol v zmysle ustanovenia .

V tomto smere poukazujem na to, že dňa 01.06.2017 bolo uznesením

vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Odboru kriminálnej polície

pod ČVS: ORP-5/3-VYS-B3-2017 podľa

odmietnutá vec podozrenia zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.

a) na skutkovom základe, ktorý je totožný ako v prejednávanom prípade.

V uvedenom prípade oznamovatelia podali trestné oznámenia na podozrivého

pre zločin podvodu podľa , a to v súvislosti

s uzatvorenou zmluvou o pôžičke zo dňa 28.06.2013 medzi oznamovateľmi ako solidárnymi

dlžníkmi a podozrivým ako veriteľom, ktorá je predmetom aj tohto

trestného konania.

Voči uzneseniu vyšetrovateľa PZ pod ČVS: ORP-5/3-VYS-B3-2017 zo dňa

01.06.2017 podali oznamovatelia ako oprávnené osoby v zákonom stanovenej lehote

sťažnosti. O predmetných sťažnostiach bolo rozhodnuté uznesením prokurátora tunajšej

prokuratúry sp. zn. zo dňa 23.06.2017 tak, že podľa § 193 ods. 1

písm. c) sťažnosti oznamovateľov zamietol z dôvodu, že neboli dôvodné.

Oznamovatelia v novo podanom trestnom oznámení zo dňa 04.09.2017 uvádzajú

rovnaké skutkové okolnosti prípadu, ale označujú skutok, ktorého sa mal dopustiť podozrivý

pri uzatváraní zmluvy o pôžičky nie ako trestný čin podvodu, čo označovali

v pôvodných trestných oznámeniach, ale ako trestný čin úžery podľa § 235 Trestného

zákona. V tomto novo podanom trestnom oznámení sú uvedené nové skutočnosti len

ohľadom toho ako sa vyvíja ich civilnoprávny spor s na okresnom súde,

konkrétne konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby a určenie vlastníckeho práva, keď súd

vydal v prospech oznamovateľov neodkladné opatrenie a ďalej poukázali na to, že majú

vedomosť o tom, že o nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom prevodu prostredníctvom

Slovenského pozemkového fondu, na základe čoho aj poskytoval pôžičku

oznamovateľovi , mal už v čase pred poskytnutím pôžičky záujem

, ktorý podľa oznamovateľov mal zmariť uzatvorenie kúpnej zmluvy. Vo

zvyšnej časti trestného oznámenia oznamovatelia sa zaoberajú trestným činom úžery, keď

vykladajú jeho jednotlivé znaky a súčasne poukazujú na to, že v predmetnom prípade boli

naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu úžery.

V predchádzajúcej trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-5/3-VYS-B3-2017 rovnako sa

týkajúcej zmluvy o pôžičke uzavretej medzi dlžníkmi - oznamovateľmi a veriteľom -

vedenej pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 221

bolo v uznesení prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. 1

Pn 1243/16/1103 zo dňa 23.06.2017 konštatované, že vyhodnotením zadovážených dôkazov

danom prípade absentuje záver, že boli naplnené zákonné znaky trestného činu podvodu

podľa a rovnako nie je dané ani dôvodné podozrenie zo spáchania

iného trestného činu upraveného v . Teda už v predchádzajúcom

rozhodnutí prokurátora bolo po komplexnom preskúmaní prípadu konštatované, že v tejto

veci nielenže neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221

, ale aj akéhokoľvek iného trestného činu upraveného v Trestnom zákona,

t.j. aj vrátane trestného činu úžery podľa . V tomto smere sa

stotožňujem s odôvodnením uvedeného rozhodnutia, v ktorom boli uvedené skutkové

okolnosti prípadu i samotné právne posúdenie zisteného skutkového stavu a v plnej miere

naň odkazujem V novo podanom trestnom oznámení nie sú uvedené žiadne skutočnosti

takého charakteru, ktoré by odôvodňovali iný záver aký bol už v tejto veci prijatý.

Oznamovatelia poukázali v novo podanom trestnom oznámení, že na okresnom súde

bol v ich prospech vydané neodkladné opatrenie, čo v konečnom dôsledku len dokazuje to,

že predmetný civilnoprávny spor medzi oznamovateľmi a podozrivým je

potrebné riešiť v prvom rade prostriedkami civilného práva tak ako sa napokon aj aktuálne

deje prostredníctvom civilného súdu. Opätovne zdôrazňujem, že civilné vzťahy sa primárne

majú riešiť použitím súkromnoprávnych inštrumentov a je neprípustné, aby sa takéto vzťahy

riešili na úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva.

Pre úplnosť veci pokiaľ ide o oznamovateľmi tvrdené podozrenie zo spáchania

trestného činu úžery podľa k uvedenému nadväzujúc aj na

predchádzajúce odôvodnenie rozhodnutia tunajšej prokuratúry sp. zn.

zo dňa 23.06.2017 opätovne uvádzam, že dlžníci uzavreli pre nich nevýhodnú zmluvu nie

z dôvodu toho, že by veriteľ (v tomto prípade ) zneužil ich tieseň, neskúsenosť,

rozumovú slabosť alebo rozrušenie, ale z dôvodu, že neboli dostatočne pozorní a opatrní pri

ochrane svojich záujmov. Z uvedeného dôvodu je preto bez významu ďalej to, že veriteľ

následne získal predajom zálohu (nehnuteľností) peňažnú čiastku podstatne

prevyšujúcu hodnotu jeho nesplatenej pohľadávky (bližšie k tomu pozri rozsudok NS ČR

sp. zn. zo dňa 25.09.2001). Zo strany podozrivého nebolo

zachytené to, že by pri uzatváraní zmluvy o pôžičke zneužíval tieseň, neskúsenosť, rozumovú

slabosť alebo rozrušenie oznamovateľov. Práve naopak bolo preukázané, že sami

oznamovatelia iniciovali uzavretie zmluvy o pôžičke, keď aktívne na základe odporúčania

ich známej vyhľadali za účelom, aby im bola poskytnutá finančná hotovosť

z dôvodu vysporiadania si úverov, resp. kúpy pozemkov a následne pri samotnom uzavretí

zmluvy súhlasili s jej podmienkami zmluvy a teda aj so zriadením záložného práva na

nehnuteľnosti v prospech .

Podozrivý oznamovateľom v tomto prípade vyšiel v ústrety, keď na

základe ich žiadosti im poskytol finančnú hotovosť. To za akých podmienok si zmluvné

strany dojednali poskytnutie pôžičky je už vecou zmluvnej slobody účastníkov právneho

úkonu. Ako už bolo uvedené nemožno trestným postihom jedného účastníka

súkromnoprávneho vzťahu nahradzovať nevyhnutnú mieru opatrnosti druhého účastníka pri

ochrane vlastných práv a majetkových záujmov. V tomto prípade nedostatočná opatrnosť

a nepozornosť zo strany oznamovateľov bola skutočným dôvodom uzavretia zmluvy

o pôžičke za tam uvedených podmienok a nie ich tieseň, neskúsenosť alebo rozumová

slabosť.

S prihliadnutím na všetky okolnosti nastolenej veci možno preto konštatovať, že

sťažnosť oznamovateľov nie je dôvodná, a preto nebol zistený žiadny zákonný dôvod na

zrušenie napadnutého uznesenia.“

Z uznesenia prokurátora sp. zn. z 23. júna 2017 v podstatnom

vyplýva:

«Policajt preskúmal trestné oznámenie oznamovateľov

a , do vyšetrovacieho spisu zabezpečil jednotlivé listinné materiály, po

čom dospel k záveru, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa

, nakoľko v danom prípade nedošlo k naplneniu zákonných

znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1. ods. 3 písm. a)

, a ani iného trestného činu.

Na základe vyššie uvedeného som zistil, že policajt predmetné trestné oznámenia

oznamovateľov posúdil správne a postupoval v súlade so zákonom, keď v danej veci

rozhodol v zmysle ustanovenia . Pokiaľ ide

námietku oznamovateľov, o tom, že uznesenie nie je riadne odôvodnené, tak tejto námietke

je potrebné prisvedčiť, nakoľko predmetné odôvodnenie skutočne neobsahuje všetky

náležitosti tak, ako to predpisuje ust . Tento nedostatok

však bude odstránený v rámci opravného (sťažnostného) konania, keďže prokurátor v rámci

odôvodnenia tohto uznesenia v náležitej a potrebnej forme poukáže na jednotlivé dôkazy

a právne úvahy, tak ako to vyžaduje ust ...

V nadväznosti na vyššie opísané konštatujem, že konajúci vyšetrovateľ PZ

zhromaždil dostatočný dôkazný materiál (výpoveď , výpovede

oznamovateľov a v rámci zápisníc o trestnom

oznámení, zmluva o pôžičke zo dňa 28.06.2013, zmluva o zriadení záložného práva k

nehnuteľnostiam zo dňa 28.06.2013, dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 28.06.2013,

znalecké posudky č. 234/2013 a 235/2013 vypracované znalcom z odboru stavebníctvo

, odhad hodnoty nehnuteľností, čestné prehlásenie ,

výpis z účtu potvrdzujúci vklad a výber finančných prostriedkov z

poskytnutej pôžičky a ostatný listinný materiál), ktorý v súlade so zásadou upravenou v ust.

poskytoval náležitý podklad na prijatie zákonného

rozhodnutia. Tento dôkazný materiál bol taktiež zákonne v zmysle § 2 ods. 12 Trestného

poriadku vyhodnotený...

Z obsahu trestných oznámení podanými oznamovateľmi vyplýva, že

v roku 2013 sa spolu s otcom , mamou a

dohodli, že si vysporiadajú úvery poskytnuté v iných bankách, ktoré mala

v Poštovej banke a spol. Home Credit Slovakia, ako aj kúpu pozemku,

ktorý síce užívali, ale neboli jeho vlastníkmi. V tom čase im známa ( )

odporučila , s tým, že on by im peniaze vo výške 45 000 eur požičal. Chceli

uzavrieť dve zmluvy o pôžičke ( vo výške 25.000 eur a vo výške

20.000 eur), ale pán ich presvedčil, aby zmluvu o pôžičke uzatvorili iba jednu na

sumu 45.000 €, s tým že budú vystupovať ako solidárni dlžníci. Pôžičku podmienil

zriadením záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve rodičov a

druhú vo vlastníctve . Nakoľko záložné právo bolo zriadené na

nehnuteľnosť vo vlastníctve rodičov , boli títo taktiež zahrnutí do zmluvy

o pôžičke. Následne sa dňa 28.06.2013 stretli všetci štyria dlžníci s v jeho

kancelárii , kde podpísali Zmluvu o pôžičke (č.l. 27-31

vyšetrovacieho spisu) uzavretú v zmysle ustanovenia a nasl. ,

na ktorej podpisy boli overené notárskym úradom

. V zmluve o pôžičke je uvedené na aký účel bola pôžička

poskytnutá a to na úhradu kúpnej ceny voči Slovenskému pozemkovému fondu a na

vysporiadanie záväzkov voči Poštovej banke, a.s. a spol. Home Credit Slovakia, a.s.

Pôžička mala byť vyplatená v plnej výške na účet vedený v Tatra banke,

a.s. , a to v troch častiach. Prvá v sume 26.000 €, druhá v sume

13.000 € a tretia v sume 32.000 €, celková výška pôžičky uvedená v Zmluve je v sume

71.000 €. Prvú časť pôžičky v sume 26.000 € podľa ústnej dohody s ihneď

po jej nabehnutí na účet vybrali v celej výške a túto obratom vyplatili

v hotovosti ako províziu z poskytnutej pôžičky. Až následne mal poskytnúť

zvyšné peniaze. Vyplatenie zvyšnej časti pôžičky tiež podmienil zápisom záložného práva na

spomínané nehnuteľnosti v jeho prospech. Druhú časť pôžičky v sume 13.000 € zaslal na

účet až po zapísaní záložného práva na nehnuteľnosti v jeho prospech.

Vyplatenie zvyšnej časti pôžičky v sume 32.000 € podmienil podpisom Dodatku č. 1 k

Zmluve o pôžičke zo dňa 28.06.2013 (č.l. 35-40 vyšetrovacieho spisu). Tento dodatok opäť

všetci štyria podpísali dňa 10.07.2013 v a podpisy na

zmluve nechali overiť na notárskom úrade ,

. V zmluve je ako pristupujúci dlžník uvedený pán ,

, bytom , ktorého vôbec nepoznali, ale s podpisom

dodatku súhlasili, pretože potrebovali vyplatiť dohodnutú zvyšnú časť pôžičky v sume

32.000 €. V zmysle dodatku sumu 32.000 € rozdelil na ďalšie časti, a to 7.700 € bolo

vyplatených na účet . 7.300 € malo byť vyplatených na účet

. Posledná časť mala byť vyplatená v sume 17.000 € na účet , k

výplate tejto časti už nedošlo. Keď sa ho pýtali, prečo neposlal poslednú časť pôžičky v

sume 17.000 € povedal, že preto lebo zistil, že s tými pozemkami, na ktorých vysporiadanie

vlastníckych práv si pôžičku brali, sa nič nedeje. Z poskytnutej pôžičky vrátili

sumu 26.000 € dňa 28.06.2013, o vrátení tejto sumy nemá žiadny doklad, peniaze

odovzdali priamo v pobočke banky neznámemu mužovi, ktorý sprevádzal .

Potom ako im odmietol vyplatiť poslednú časť pôžičky v sume 17.000 €, sa s ním chceli

dohodnúť a navrhli mu, že pôžičku mu vyplatia z hypotéky, ktorú by dostali na pozemok, s

čím ale nesúhlasil, taktiež sa nevedel konkrétne vyjadriť k sume, ktorú mu vlastne dlhujú.

Pôžička mala byt v zmysle dohody splatená do konca septembra 2013, keďže sa im

nepodarilo dohodnúť, k splateniu pôžičky nedošlo, následkom čoho došlo veriteľom k

uplatneniu záložného práva v prospech nehnuteľností, ktoré tvorili zábezpeku poskytnutej

pôžičky.

Na základe tohto podaného trestného oznámenia bol dňa 07.04 2017 podľa § 196

ods. 2 vypočutý aj , , ktorý uviedol,

že pani a pána spoznal na základe oslovenia sprostredkovateľmi.

Do jeho kancelárie prišla skupina asi 10 ľudí, ktorí žiadali o pôžičku účelom, ktorej mala

byť úhrada kúpnej ceny za presne identifikovaný pozemok a iné osobné záležitosti.

Po prieskume ohľadom predmetného pozemku sa rozhodol poskytnúť žiadateľom pôžičku.

Pôžičku poskytol za účelom kúpy tohto pozemku, ktorý sa mal následne rozdeliť na 3 časti,

z ktorých jedna mala pripadnúť , čím vlastne malo dôjsť aj k vyplateniu

poskytnutej pôžičky. Následne nastal problém v tom, že od oznamovateľov žiadal

preukázanie účelu použitia doposiaľ poskytnutých prostriedkov z pôžičky, na čo mu

oznamovatelia poskytli vyjadrenie, že tento účel nevedia preukázať, keďže vraj malo ísť

o úplatky pre niekoho. Z tohto dôvodu sa rozhodol, aby , ktorý bol jedným

zo sprostredkovateľov a ktorého už poznal, pristúpil k predmetnej pôžičke, pokiaľ s tým

ostatní dlžníci budú súhlasiť. K sume 26.000 Eur, ktorá mala byť vyplatená ako provízia,

ale nie je zakotvená v Zmluve o pôžičke, p. uviedol, že je to absolútny nezmysel

a z poskytnutej pôžičky mu nevrátili ani cent.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu dotknutého konania, tak k nemu uvádzam

nasledovné:

Podľa kto na škodu cudzieho majetku seba alebo

iného obohatí tým. že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na

cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok, pričom ochrana majetkových

práv sa poskytuje bez ohľadu na druh a formu vlastníctva. Dôležité však je, že pri trestnom

čine podvodu sa poskytuje ochrana cudziemu majetku, t.j. majetku, ktorý nepatrí

páchateľovi, resp. ktorý nepatrí výlučne páchateľovi (napr. pokiaľ ide o vec, ktorá je

v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb).

Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu sa skladá ako väčšina

trestných činov z konania, následku a príčinným vzťahom medzi konaním a následkom.

Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu je naplnená vtedy, pokiaľ

páchateľ uvádzaním tretej osoby do omylu (aktívna forma), alebo pokiaľ páchateľ využije

omyl tretej osoby (pasívna forma), seba alebo iného obohatí a v tejto príčinnej súvislosti

vznikne na cudzom majetku ako následok tohto konania škoda v požadovanej výške.

Z uvedeného možno konštatovať, že uvádzanie do omylu, predstavuje aktívnu činnosť, ktorá

spočíva v predstieraní skutočností, ktoré sú v rozpore s realitou, resp. ktoré vôbec neexitujú.

Naproti tomu využitie omylu predstavuje konanie páchateľa, pri ktorom síce samotný omyl

sám nevyvolal, ale jeho existenciu na úkor poškodeného pre svoj alebo iného prospech

využil. Následkom podvodu podľa je teda vznik škody a obohatenie

páchateľa alebo inej osoby.

Podstatné taktiež je, že majetková dispozícia poškodeného musí byť nevyhnutne

uskutočnená v súvislosti s omylom, ktorý u nej páchateľ vyvolal resp. tento využil, aby tak

seba alebo iného obohatil. Inými slovami povedané, len v prípade pokiaľ páchateľ uvádza

poškodeného do omylu, a tento v dôsledku takéhoto omylu vykoná majetkovú dispozíciu

(napr. poskytne finančné prostriedky alebo určitý tovar), v dôsledku čoho vznikne na jeho

majetku potrebná škoda a páchateľ alebo iná osoba sa týmto konaním obohatí, možno

hovoriť o podvodnom konaní v zmysle .

Trestný čin podvodu je navyše úmyselným súdnym deliktom, čo znamená, že skutková

podstata trestného činu podvodu vyžaduje, aby bolo úmyselným zavinením páchateľa

pokryté nielen to, že „iného uvádza do omylu alebo využíva iného omyl“, ale úmyselným

zavinením páchateľa musí byť pokryté aj to, že takýmto konaním chce „spôsobiť na cudzom

majetku škodu“ a zároveň chce „seba alebo iného obohatiť.“

Vyššie uvedené skutočnosti však v posudzovanom prípade zachytené neboli. V tomto

prípade nebolo totiž zo strany p. zachytené uvádzanie nepravdivých

skutočností pri uzatváraní vyššie uvedených zmlúv v čase pred samotným uzatvorením

predmetných právnych vzťahov.

Oznamovatelia aktívne na základe odporúčania ich známej ( )

sami vyhľadali za účelom, aby im bola poskytnutá finančná hotovosť z dôvodu

vysporiadania si úverov, resp. kúpy pozemkov, pričom súhlasil s poskytnutím

peňažnej pôžičky pod podmienkou, že sa v jeho prospech zriadi záložné právo

k nehnuteľnostiam vo vlastníctve rodičov oznamovateľa , resp.

vo vlastníctve oznamovateľky , s čím oznamovatelia súhlasili a dňa

28.06.2013 zmluvu o pôžičke podpísali. Oznamovatelia teda súhlasili s podmienkami

zmluvy a aj so zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v prospech .

Žiadna osoba ich nenútila k tomu, aby uskutočnili predmetný právny úkon. Oznamovatelia

výlučne sami dobrovoľne a slobodne uzatvorili zmluvu o pôžičke a uvedené sa rovnako týka

aj zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, resp. dodatku č. 1 k zmluve o

pôžičke zo dňa 28 06.2013, ktorým sa zmenil obsah primárnej zmluvy. K uvedenému citujem

výpoveď : „Po podpise tohto dodatku, s ktorým sme opäť bez nátlaku

súhlasili...“ Princíp autonómie vôle strán je jedným zo základných zásad občianskeho

práva, nakoľko vyjadruje významný atribút v rovine záväzkovo - právnych vzťahov (v rámci

zmlúv), a to zmluvnú slobodu (alebo zmluvnú autonómiu) účastníkov právnych úkonov, ako

aj vlastnícku slobodu - sloboda nadobúdať a užívať majetok. Oznamovatelia pokiaľ mali v

úmysle uzavrieť zmluvu s iným obsahom, resp. podmienkami, mali si to dohodnúť s druhou

zmluvnou stranou, resp. v prípade nedosiahnutého konsenzu nemali pristúpiť k uzavretiu

predmetných zmlúv.

Bolo na slobodnej vôli oznamovateľov, či pristúpia na podmienky navrhovanej

zmluvy, resp. na akých podmienkach zmluvy sa účastníci právnych úkonov dohodnú a či

vôbec uzavrú zmluvu s . Z výpovede a je

zrejmé, že v čase podpisovania zmlúv boli uzrozumení s tým, že uzatvárajú zmluvu o pôžičke

za tam ustanovených podmienok a s tým, že na zabezpečenie svojich záväzkov voči

poskytnú záložné právo na príslušných nehnuteľnostiach. Rovnako sa to týka aj

uzatvorenia dodatku č 1 k zmluve o pôžičke, kde pristúpil ako spoludlžník .

V tomto prípade nebola primárne dodržaná obvyklá miera opatrnosti zo strany

oznamovateľov, keď si dôsledne neuvedomili podstatu a význam uzavretých právnych

úkonov a najmä samotné podmienky zmlúv.

Na tomto mieste je vhodné poukázať na ustanovenie ,

ktoré upravuje všeobecnú preventívnu povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo

ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie, resp.

táto právna úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne vzťahy, ako aj na obchodno-právne

vzťahy. Toto ustanovenie obsahuje princíp generálnej prevencie, ktorý sa týka každého

subjektu súkromného práva, a teda každý je povinný vždy zachovávať taký stupeň

opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne

požadovať.

S poukazom na ustanovenie sa skúma (hodnotí) aj

miera zavinenia poškodeného, a to buď v konkrétnom prípade (so zreteľom na konkrétneho

konajúceho v danej situácii) alebo v objektívnom zmysle (so zreteľom na akéhokoľvek

konajúceho/priemerne starostlivého človeka/v danej situácii).

Uvedené členenie a hodnotenie zavinenia poškodeného je nutné uplatňovať aj

v rámci dokazovania v trestnom konaní, v ktorom je smerodajné pre dokazovanie, resp.

skúmanie obvyklej miery opatrnosti.

Ako bolo naznačené, povinnosť, resp. požiadavka dodržiavania obvyklej miery

opatrnosti sa vzťahuje na každú osobu. Obvyklá miera opatrnosti má teda svoj základ

v súkromnoprávnych vzťahoch, pričom jej podstata spočíva v tom, či klamaný (poškodený)

mohol klamanie (uvádzanie nepravdivých skutočností) zistiť, t. j. či klamaná osoba

(poškodený) mohla za dodržania obvyklej miery opatrnosti svojmu „omylu“ zabrániť.

To, že pri trestnom čine podvodu je nutné skúmať obvyklú mieru opatrnosti na strane

poškodeného potvrdil aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. ,

v ktorom okrem iného uviedol, že „ak ide o súkromnoprávny vzťah je potrebné trvať na tom,

aby na ochranu svojich záujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto

vzťahu. Od nich je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržiavali aspoň

elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť v prípadoch, v ktorých sú pre to ľahko

dosiahnuteľné prostriedky. Ak sa poškodený sám, svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa

mohol ľahko vyvarovať, ocitol v situácii keď v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpil

k neistému obchodu a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty

musí vysporiadať taktiež sám, a to za použitia súkromnoprávnych inštrumentov.“

V tomto prípade dokazovaním nebolo preukázané, že by oznamovatelia boli uvedení

do omylu pri uzatváraní zmlúv s . S poukazom na uvedené skutočnosti je

zrejmé, že sa sami, svojou neopatrnosťou, ocitli v situácii, keď v rámci súkromnoprávneho

vzťahu v dôsledku naplnenia podmienok upravených v zmluve o pôžičke došlo k výkonu

záložného práva zo strany záložného veriteľa (pozn. to či oprávnene došlo

k naplneniu zmluvných podmienok pre uplatnenie záložného práva je nutné posudzovať

v civilnom konaní), a teda s dôsledkami tejto neopatrnosti sa musia vysporiadať taktiež

sami a to za použitia súkromnoprávnych inštrumentov. Z hľadiska princípov, na ktorých je

založený demokratický a právny štát je neprijateľné, aby trestným postihom jedného

účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti

druhého účastníka pri ochrane vlastných práv a majetkových záujmov. Trestným postihom

nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví ktoré sú primárne určené na

ochranu majetkových práv a záujmov.

Podľa Ústavného súdu ČR vyjadreného v náleze zo dňa 29.04.2004 sp. zn.

je celkom neprípustná prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na

úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom totiž dochádza

k nerovnému postaveniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci

k rovnosti občanov. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili

k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho

splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve nie sú tieto

predpoklady celkom jasne zistené (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 23.03.2004 sp. zn.

).

Oznamovatelia ako účastníci súkromnoprávneho vzťahu sa evidentne neusilovali

v požadovanej miere o zodpovedajúcu ochranu svojich práv a majetkových záujmov, zrejme

si neuvedomili, aký dosah a význam má pre nich uzavretá zmluva o pôžičke resp. jej

dodatok č. 1 vrátane zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Inými slovami

povedané, oznamovatelia mali pri uzatváraní predmetných zmlúv dodržať potrebnú mieru

obvyklej opatrnosti. Zdôrazňujem, že je v zmysle uzavretých zmlúv platne

a oprávnene záložným veriteľom vyššie špecifikovaných nehnuteľností, preto je oprávnený

za splnenia dohodnutých zmluvných podmienok na výkon záložného práva vo vzťahu

k uvedeným predmetom zálohu.

Zo skutkových zistení vyplýva, že oznamovatelia sami aktívne vyhľadali p.

a teda iniciovali uzavretie zmluvy o pôžičke, na ktorej sa napokon spoločným

konsenzom dohodli, pričom boli si vedomí za akých podmienok (okrem iného

na zabezpečenie svojich peňažných záväzkov poskytli veriteľovi záložné právo

k nehnuteľnostiam) túto zmluvu, resp. ďalšie právne úkony uzatvárajú. Nebol tu preukázaný

ani omyl, či podvod vykonaný na oznamovateľoch.

Ďalej z tvrdení oznamovateľov ani nie je celkom zrejmé z akého dôvodu si mysleli, že

pri uzatváraní zmluvy o pôžičke konal v úmysle oboch poškodených uviesť do

omylu a obohatiť seba, resp. tretie osoby na ich úkor. V tejto súvislosti poukazujem aj na

výpoveď oznamovateľa , ktorý uviedol, cit.: „pri prvom stretnutí sme

žiadne podozrenie, že nás chce p. nejakým spôsobom podviesť nemali, vtedy

vystupoval solídne, jeho návrhy sa nám zdali v poriadku, nemali sme k nim žiadne výhrady

a zdalo sa nám úplne v poriadku, že si od p. požičiavame čiastku vo výške 45.000 eur

a vrátime mu čiastku vo výške 71.000 eur.“ Predmetom dokazovania pri trestnom čine

podvodu ako už bolo vyššie poukázané je totiž najmä to že či pri samotnom uzatváraní

zmluvy došlo k uvedeniu oznamovateľov do omylu, resp. k využitiu ich omylu s cieľom

obohatiť sa na škodu ich majetku. Totiž v prípade záväzkových vzťahov je pri trestnom čine

podvodu nevyhnutné, aby k samotnému uvádzaniu do omylu došlo ešte v čase pred

samotným uzavretím zmluvy, nakoľko len vtedy možno hovoriť, že majetková dispozícia

poškodenej osoby bolo vykonaná v dôsledku omylu. Pokiaľ dochádza zo strany páchateľa

k uvádzaniu nepravdivých skutočností (alebo k využívaniu omylu) až po uzavretí zmluvy

v čase jej trvania, nemožno hovoriť o podozrení zo spáchania trestného činu podvodu.

Preto v čase po uzavretí daných zmlúv sú na účely trestného konania irelevantné

skutočnosti, ktoré sa týkajú toho ako jednotlivé zmluvné strany plnili svoje povinnosti

vyplývajúce z uzavretých právnych úkonov (teda či došlo k splateniu pôžičky, či veriteľ

oprávnene odmietol vyplatiť časť pôžičky atď.). Na tomto mieste poukazujem, že pokiaľ

došlo k porušeniu zmluvných povinností, je potrebné sa brániť prostriedkami civilného

práva.

Vyhodnotením dôkaznej situácie, teda vyhodnotením zadovážených dôkazov v súhrne

i jednotlivo možno konštatovať, že v danom prípade absentuje záver, že boli naplnené

zákonné znaky trestného činu podvodu podľa , a to jednak

objektívnej stránky skutkovej podstaty daného trestného činu podvodu a rovnako aj

subjektívnej stránky skutkovej podstaty menovaného trestného činu v zmysle zákonom

požadovanej formy zavinenia podlá v spojení s Trestného

zákona.

Rovnako konštatujem, že po komplexnom vyhodnotení nastolenej veci nie je dané ani

dôvodné podozrenie zo spáchania iného trestného činu upraveného v

S prihliadnutím na všetky okolnosti nastolenej veci možno preto konštatovať, že

námietky obsiahnuté v sťažnostiach oznamovateľov nie sú dôvodné a preto nebol zistený

žiadny zákonný dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia.»

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi uplatneným námietkam v prvom rade

pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

podľa týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom

uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto

orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej

moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pri

interpretácii obsahu a rozsahu základných práv a slobôd zohľadňuje judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv

a základných slobôd garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“). Formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

IV. ÚS 195/07,).

Sťažovatelia v posudzovanej veci namietajú porušenie svojho základného práva na

inú právnu ochranu podľa , ktorému v štruktúre práv garantovaných

dohovorom zodpovedá právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

uznesením prokurátora sp. zn. z 24. októbra 2017. Vo vzťahu

k námietkam sťažovateľov ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej súčasťou základného práva na inú právnu ochranu je aj jemu

zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zákonom ustanoveným

spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom dotknutá osoba oznamuje skutočnosti podľa nej

nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a o vybavení takého oznámenia dotknutú

osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto práva však nie je právo, aby orgány činné

v trestnom konaní podaniu oznamovateľa vyhoveli v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho

predstáv (, , , ). Ústavný súd

opakovane judikoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej

osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody

podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo

slobôd (, ). Inými slovami, právo na vznesenie obvinenia a trestné

stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno

považovať za súčasť základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, , ). Posúdenie, či je dôvod

na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je

vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Z judikatúry ESĽP taktiež vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je aplikovateľný v prípade

poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo

odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (rozhodnutie ESĽP

Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Poškodeným nevyplývajú z čl. 6 dohovoru, pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená

na „trestnom obvinení“ inej osoby, nijaké práva v trestnom konaní vrátane začatia a vedenia

trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie ESĽP vo veci Helmers v. Švédsko

z 29. 10. 1991, § 29)].

Z judikatúry ESĽP (tiež napr. rozhodnutie vo veci Krumpel a Krumpelová

v. Slovensko z 5. 7. 2005, bod 40) a následne aj z judikatúry ústavného súdu

(napr. , , ) je teda zrejmé, že nárok profitovať

zo záruk dohovoru, ako aj majú v trestnom konaní len tí

poškodení, ktorí si v rámci tohto konania uplatnili nárok na náhradu škody

(občianskoprávny prvok v rámci trestnoprávneho konania) proti konkrétnej osobe –

obvinenému, resp. obžalovanému ( ), ktorej identita je známa

najskôr od vznesenia obvinenia. Poškodený v trestnom konaní teda požíva ochranu podľa

(a dohovoru) až od momentu vznesenia obvinenia

konkrétnej osobe, proti ktorej si svoj nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom aj

riadne uplatnil (napr. , , , ).

Ústavný súd v naznačenom smere dáva sťažovateľom do pozornosti, že z právneho

poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín

Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného

právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho

potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu (,

). Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného

konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je

prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských

hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa

trestného činu, resp. poškodeného (). Pre účely ochrany individuálnych

subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne

inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne

v dispozícii osobe, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych

subjektívnych práv. Ústavný súd teda vníma trestné právo ako prostriedok ultima ratio (ide

o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe

aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má

byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších

porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti,

hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané,

sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia prokurátora sp. zn.

z 24. októbra 2017 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia prokurátora sp. zn.

z 23. júna 2017) ústavný súd konštatuje, že prokurátor konal v medziach

svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami

a , ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú

logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom, ústavne

konformný a po jeho preskúmaní ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľmi

namietaným porušením ich základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Prokurátor po dôslednom rozbore skutkových okolností

veci a konania tak samotných sťažovateľov, ktorí aktívne sami vyhľadali

a ho oslovili s návrhom na poskytnutie pôžičky, ako aj samotného konania ,

ktorý sťažovateľom pôžičku aj poskytol, dospel k záveru o absencii trestnoprávneho prvku

v jeho konaní pri poskytnutí pôžičky; tieto závery nepovažuje ústavný súd za svojvoľné

a arbitrárne.

Z dokazovania, ktoré bolo v rámci prípravného konania vykonané a ktoré aj

prokurátor v jeho uznesení sp. zn. z 23. júna 2017 predostrel, je

explicitne zrejmé, že sťažovateľom bola poskytnutá pôžička za nevýhodných podmienok,

avšak od tejto skutočnosti nie je možné paušálne odvodzovať aj naplnenie trestnoprávnej

zodpovednosti poskytovateľa pôžičky , či už z trestného činu podvodu podľa

, alebo úžery podľa . Ústavný súd považoval

za ústavne akceptovateľné odôvodnenia prokurátora, ktorý predovšetkým v uznesení sp. zn.

z 23. júna 2017 poukázal na prítomnosť civilnoprávnej roviny

v predmetnej veci a s poukazom aj na judikatúru vyšších súdov (a to na rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a Ústavného súdu Českej sp. zn.

) a tiež aj v spojení so skutočnosťou, že v civilnom konaní bolo vyhovené

ich návrhu na vydanie predbežného opatrenia, uzavrel, že v rámci dokazovania vykonaného

v prípravnom konaní sa nepodarilo preukázať, že pri poskytnutí pôžičky

sťažovateľom zneužil ich tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie a z tohto

zistenia vychádza aj záver prokurátora o absencii trestnoprávneho prvku v jeho konaní.

Prokurátor v rámci svojej argumentácie predostretej v jeho uzneseniach sp. zn.

z 24. októbra 2017 a sp. zn. z 23. júna 2017, naopak,

akcentoval právny záver o tom, že nie je možné inštitútmi trestného konania trestať

občianskoprávnu zodpovednosť, či už napr. za bezdôvodné obohatenie podľa § 451 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), alebo iné v rámci záväzkových vzťahov, alebo skrz obsah

trestnoprávnych noriem posudzovať a dokonca trestať kontraktačnú voľnosť konajúcich

subjektov vrátane posudzovania splnenia podmienok vyplývajúcich napr. z § 39, § 39a

a iných , a to navyše v konfrontácii s vedomým opomenutím

(absenciou) plnenia prevenčných povinností sťažovateľov v rámci záväzkových vzťahov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2018