Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6To/102/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného W. A., nar. XX. P. XXXX v H., trvalé bydlisko P. č. XXXX/XX, N. - F., pre zločin podvodu podľa , , o odvolaní obžalovaného a poškodeného M. O. proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 27. mája 2020, č. k. -1640, na verejnom zasadnutí konanom 3. júna 2021 v Trnave, takto

rozhodol:

I.

Podľa , , zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o náhrade škody.

Na základe sa

obžalovaný W. A., nar. XX. P. XXXX v H., trvalé bydlisko P. č. XXXX/XX, N. - F.,

o d s u d z u j e

podľa , , , a , na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Na základe sa obžalovaný podľa zaväzuje nahradiť poškodeným

- L. R., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H. škodu vo výške 24.600 € a

- M. O., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom S., W. č. XXXX/XX škodu vo výške 57.591 €.

Podľa sa poškodení L. R. a M. O. sa so zvyškami svojich nárokov na náhradu škody odkazujú na civilný proces.

II. Podľa sa odvolanie poškodeného M. O. zamieta.

odôvodnenie:

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 27. mája 2020, č. k. -1640, uznal obžalovaného W. A. (ďalej len obžalovaný) za vinného v bode 1/ zo zločinu podvodu podľa , (ďalej len Tr. zák.) a v bode 2/ zo zločinu podvodu podľa , Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

1/ obvinený W. A. pod nepravdivou zámienkou výhodného investovania finančných prostriedkov využil U. C., ktorý v dňoch 23.01.2008 a 24.04.2008 v Trnave uzavrel s M. O. Zmluvy o spoločnom podnikaní, na základe ktorých mali byť M. O. zhodnotené jeho finančné prostriedky a mal mu byť vyplácaný 2 %-tný mesačný výnos, pričom M. O. na bankový účet U. C. poukázal dňa 23.01.2008 sumu 1.000.000,- SKK a dňa 24.04.2008 sumu 1.400.000,- SKK, ktoré U. C. zo svojho bankového účtu poukázal na bankový účet obvineného W. A., avšak obvinený W. A. peniaze poskytnuté M. O. neinvestoval a ani iným spôsobom nezhodnotil, ale ich použil pre vlastnú potrebu a na vyplácanie výnosov iným osobám ako aj M. O., čím poškodenému M. O. spôsobil škodu vo výške najmenej 79.655,40 EUR (2.400.000,- SKK), 2/ obvinený W. A. pod nepravdivou zámienkou výhodného investovania finančných prostriedkov vylákal od L. R. finančné prostriedky vo výške 30.000,- EUR tak, že s L. R. uzavrel dňa 01.11.2010 Zmluvu o spoločnom podnikaní, na základe ktorej L. R. previedol na účet W. A. sumu 30.000,- EUR, ktoré mali byť zhodnotené a L. R. mal byť vyplácaný 2 %-tný mesačný výnos, pričom W. A. už v čase uzavretia Zmluvy o spoločnom podnikaní nemal v úmysle uvedené finančné prostriedky zhodnotiť, tieto použil pre vlastnú potrebu ako aj na vyplácanie výnosov iným osobám ako aj L. R., ktorému na výnosoch vyplatil celkom sumu 5.400,- EUR, čím poškodenému L. R. spôsobil škodu vo výške najmenej 30.000,- Eur. Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j), § 38 ods. 2, a Tr. zák. na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, na výkon ktorého ho podľa Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne podľa (ďalej len ) okresný súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému L. R. vo výške 30.000 € a poškodenému M. O. vo výške 79.655,40 €. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že poškodení mali záujem investovať svoje voľné finančné zdroje prostredníctvom osoby obžalovaného, pričom poškodený M. R. tak urobil prostredníctvom U. C., na účet ktorého poukázal najskôr sumu 1 mil. SKK a následne sumu 1,4 mil. SKK a tento ich obratom poukázal na účet obžalovaného a poškodený L. R. tak, že sumu 30 tis. EUR poukázal priamo na účet obžalovaného. Okresný súd uviedol, že obžalovaný túto skutočnosť potvrdil, avšak namietal, že v jeho konaní nie je možné vzhliadnuť podvodné konanie. Pri dokazovaní sa okresný súd zameral na odpoveď na otázku, či dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní preukazujú to, že obžalovaný s peňažnými prostriedkami poškodených nakladal tak, že ich investoval resp. s nimi nejakým spôsobom obchodoval za účelom ich zhodnotenia s cieľom dosiahnutia zisku tak, aby poškodeným mohol vyplácať sľúbené výnosy. Obžalovaný tvrdil, že v minulosti ponúkal obchodovanie na burze s cennými papiermi, pričom pri tejto činnosti sa dostal k osobe O. Z., ktorý ho mal informovať o výhodnejších možnostiach obchodovania ako je burza cenných papierov. O. Z. mal dať obžalovanému kontakty na nejaké osoby v zahraničí, pričom obžalovaný mal vycestovať do zahraničia, kde sa mal stretnúť s nejakými osobami, ktoré mu mali vysvetliť podstatu obchodovania a mali ako osobu zastrešujúcu toto obchodovanie označiť osobu O. P.. Zaujímavé v tejto súvislosti je však to, že obžalovaný sám okresnému súdu nevedel vysvetliť podstatu obchodovania a teda zhodnocovania či investovania prostriedkov, ktoré od poškodených získal, čo je v rozpore s jeho tvrdením, že mu podstata obchodovania bola v zahraničí vysvetlená ako i to, že bývalá partnerka obžalovaného Ing. O. potvrdila, že obžalovaný cudzie jazyky neovláda. Obžalovaný ďalej uvádzal, že sa v Zürichu stretol s p. Y. M., a to za prítomnosti O. P., pričom obžalovaného mala pri obchodovaní a vstupovaní do akýchsi investičných programov zastupovať spoločnosť PROFINOWA ESTABLISHMENT. Svedok Y. M., ktorého obžalovaný označoval za zástupcu menovanej spoločnosti ale poprel, že by obžalovaného poznal a poprel i to, že by mal oprávnenie zastupovať menovanú spoločnosť. Z výpovede svedka G. T. tiež vyplynulo, že menovaná spoločnosť počas celej svojej existencie žiaden obchod nerealizovala. Obžalovaný k obchodovaniu uviedol len jednu konkrétnu okolnosť, že peniaze na jeho účte museli byť istý čas 2 až 3 mesiace blokované z dôvodu, že s peniazmi nesmel hýbať, pretože švajčiarska banka sa pri obchodovaní musela vedieť preukázať existenciou voľných zdrojov z cudzích prostriedkov. Vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že by H. N., a. s. akokoľvek blokovala účet obžalovaného pre účely „pingovania“, ako to vypovedal obžalovaný, keď zo správy tejto banky vyplýva, že banka neeviduje žiadny podnet zo strany zahraničných bánk týkajúci sa obžalovaného. Napokon zo správy menovanej banky je zrejmé, že išlo o bežný osobný účet a nie o osobitný účet, ktorý by obžalovaný v banke otvoril za účelom zhromažďovania a následného investovania akumulovaných finančných prostriedkov a navyše z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný na účet bežne prijímal a z neho aj uhrádzal rôzne platby. Okresný súd ďalej argumentoval tým, že obaja poškodení zrejme s vidinou ľahkého a vysokého zisku obžalovanému zverili peniaze a obom boli po istú dobu vyplácané dohodnuté výnosy, čo majú poškodení spoločné so svedkami, ktorí boli na hlavnom pojednávaní vypočutí resp. ktorých výpovede boli na

hlavnom pojednávaní prečítané (Ing. L. O., M. C., D. O., O. B., F. G.), pretože aj svedkovia takto prostredníctvom obžalovaného investovali svoje peniaze a bol im vyplácaný mesačný výnos vo výške 2% z investovanej sumy, pričom niektorí zo svedkov svoje investície priebežne navyšovali. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žiadnemu z poškodených a ani žiadnemu zo svedkov nebola vyplatená celá suma investovanej istiny spolu s výnosmi. Vo všeobecnosti je možné ustáliť, že z investovanej čiastky 100% pri vyplácaní mesačného výnosu 2% z istiny mohol obžalovaný každému z investujúcich takto vyplácať výnos celkom 50 mesiacov, čo je obdobie štyroch rokov a dvoch mesiacov bez toho, aby si ktorýkoľvek z nich niečo všimol a bez toho, aby sa skutočnosť, že obžalovaný žiadne obchodovanie či investovanie nerealizuje prejavila a investujúci zistili, že boli podvedení. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď obžalovaného, ktorý priznal, že poškodení neboli v zmluvách a ani iným spôsobom informovaní, že ich peniaze môžu byť použité na vyplácanie výnosov aj pre ďalších investujúcich ako aj to, že tak robil, čím vlastne poprel jeho tvrdenie o tom, že zhromaždené voľné zdroje investujúcich alokoval na svojom účte a výnosy vyplácal zo zisku z obchodovania resp. investovania. Obhajobu obžalovaného nepodporil ani ním navrhovaný svedok Ing. O. P., prostredníctvom ktorého mal obžalovaný do roku 2008 resp. 2009 investovať akumulované zdroje od investujúcich, pretože tento svedok síce potvrdil, že mal s obžalovaným podpísanú zmluvu o spoločnom podnikaní z roku 2004, na základe ktorej obžalovanému dával ponuky ohľadom podnikania, podstata ktorých bola investovanie peňazí krátkodobo alebo dlhodobo za účelom získania výnosov avšak súčasne uviedol, že s obžalovaným nemal dohodnutú konkrétnu výšku výnosu, pretože na kapitálových trhoch je možné generovať tak výnos ako aj stratu, čo je potom v rozpore s tvrdeniami obžalovaného ako aj obsahom Zmlúv o spoločnom podnikaní uzavretých s poškodenými, ktorým obžalovaný garantoval pevný mesačný výnos vo výške 2% z investovanej istiny. Na tomto mieste okresný súd skonštatoval, že aj výpoveď svedka Ing. P. je plná rozporov, pretože tento svedok uviedol, že obchodovanie fungovalo do roku 2010, kedy začali súdne spory s investormi, a to s viacerými subjektmi, pričom podstata sporu je v tom, že svedok mal garantované výnosy a tie mu neboli vyplatené. Takéto vyjadrenie svedka ale nekorešponduje s jeho vyjadrením vo vzťahu k obžalovanému, s ktorým nemal dohodnutú konkrétu výšku výnosu, hoci sám tvrdí, že jemu boli výnosy garantované. Zároveň si tento svedok odporuje v tom, že na jednej strane tvrdí, že mal s obžalovaným podpísanú zmluvu o spoločnom podnikaní z roku 2004, na základe ktorej obžalovanému dával ponuky ohľadom podnikania, podstata ktorých bola investovanie peňazí krátkodobo alebo dlhodobo za účelom získania výnosov, avšak jedných dychom tiež tvrdí to, že medzi ním a obžalovaným nikdy nebola spísaná žiadna zmluva a požičiavanie peňazí prebiehalo len na základe ústnej dohody, pričom s obžalovaným nikdy neboli dohodnutí tak, že by svedok mal prostriedky požičané obžalovaným investovať v rámci svojich podnikateľských aktivít za resp. pre obžalovaného a nemohol a ani obžalovanému nikdy nesľúbil žiaden výnos z požičania peňazí. Vierohodnosť tohto svedka nepodporuje ani jeho ďalšie vyjadrenie vo vzťahu k spoločnosti PROFINOWA ESTABLISHMENT, podľa ktorého pozná Y. M. osobne, pričom oprávnenie Y. M. zastupovať spoločnosť navonok ako výkonný riaditeľ a aj za menovanú spoločnosť podpisovať si overoval z verejne dostupného výpisu z obchodného registra a vyjadrenie, podľa ktorého menovaná spoločnosť podnikala v oblasti obchodných a finančných služieb a poradenstva v týchto oblastiach, pričom s touto spoločnosťou spolupracoval do roku 2010, pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, menovaná spoločnosť nikdy žiaden obchod neuzatvorila a ani reálne nepodnikala a svedok Y. M. nikdy za spoločnosť nebol oprávnený konať, čo potvrdzuje aj výpis z obchodného registra tejto spoločnosti, takže tvrdenie svedka Ing. P. o tom, že si túto skutočnosť preveril v obchodnom registri a že s menovanou spoločnosťou spolupracoval pri obchodoch nemôže byť pravdivé. Okresný súd ďalej dôvodil tým, že na hlavnom pojednávaní boli oboznámené zmluvné dokumenty, ktoré mali byť uzavreté medzi obžalovaným a spoločnosťou PROFINOWA ESTABLISHMENT, avšak svedok G. T. poprel ich pravosť a potvrdil, že menovaná spoločnosť nikdy žiaden obchod neuzatvorila a spravovala len vlastný majetok a svedok Y. M. potvrdil, že za menovanú spoločnosť nebol oprávnený konať a ani za ňu nekonal. Takéto dokumenty tak zrejme mali pre obžalovaného vytvoriť akúsi clonu a deklarovať, že peniaze investuje, hoci tak v skutočnosti nikdy nerobil. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na dokument označený ako „Dohoda o neodvolateľnom poplatku / platobný rozkaz pre osoby poverené transakciou priameho predaja a obchodných investičných programov“, podľa ktorého pokladníkom pri obchodovaní mala byť banka F. Y. N. U. s účtom vedeným v M. O. Y. O. N., D., avšak banka F. Y. na základe interného objasňovania uviedla, že neeviduje žiadnu súvislosť s osobou obžalovaného, osobami M. G. a T. C. a ani so spoločnosťou PROFINOWA ESTABLISHMENT. Ani ďalšie vykonané dôkazy v ničom nepodporili obhajobu obžalovaného, keď z daňových priznaní spoločnosti PEKOSS s.r.o. (spoločnosť označená na zmluve o spoločnom podnikaní so svedkom Ing. P.) vyplynulo, že táto nevykazovala žiadne zisky a z výpisu zo živnostenského registra obžalovaného

vyplynulo, že tento nepodnikal v žiadnom takom predmete podnikania, ktorý by mal nejakú súvislosť s obchodovaním na finančných trhoch či zhodnocovaním finančných prostriedkov. Z odpovedí bánk vo vzťahu k obžalovanému vyplynulo, že tento mal účty vedené len v H. N., a.s. a Z. Z., a.s., čo síce na jednej strane obžalobu nepodporuje, ale na strane druhej nepodporuje ani tvrdenia obžalovaného o zhodnocovaní peňazí, kedy by súd očakával, že takéto podnikanie obžalovanému prináša zisky a tento by zrejme mal v tejto súvislosti založené viaceré účty. Okresný súd preto uzavrel, že vykonané dokazovanie nepotvrdilo obhajobu obžalovaného, že tento prostriedky poškodených investoval či zhodnocoval, naopak potvrdilo to, že tieto prostriedky nikdy investované neboli a obžalovaný ich použil na vyplácanie výnosov tak poškodeným ako aj iným investujúcim, a teda od počiatku vedel, že peniaze poškodených v skutočnosti nebudú investované. Obžalovaný tým, že z vkladov investujúcich po istú dobu týmto vyplácal dohodnuté výnosy, vedome a fiktívne vytváral zdanie, že peniaze zhodnocuje, že toto zhodnocovanie je výhodné a bezpečné, čo poškodeným potvrdili iné osoby, ktoré obžalovanému tiež zverili svoje peniaze. V prípade poškodeného L. R. ide o situáciu, kedy bol tento poškodený priamo obžalovaným na spoločnej dovolenke informovaný resp. oboznámený s možnosťou výhodného investovania, pričom obžalovaný poškodenému tiež garantoval vrátenie investovanej istiny do jedného mesiaca od žiadosti. Obžalovaný teda na škodu majetku poškodeného L. R. seba obohatil tým, že tohto poškodeného uviedol do omylu v tom, že peniaze poškodeného výhodne a bezpečne zhodnotí, pričom od počiatku vedel, že tak nespraví a na základe omylu, ktorý obžalovaný u poškodeného L. R. vyvolal, poškodený urobil majetkovú dispozíciu, teda previedol sumu 30.000,- EUR na účet obžalovaného, čím obžalovaný poškodenému spôsobil na jeho majetku značnú škodu. V prípade poškodeného M. O. bola situácia taká, že obžalovaný využil omyl tohto poškodeného, ktorý sa dôvodne domnieval, že investovanie je výhodné a najmä bezpečné, keďže o takejto možnosti bol upovedomený zo strany jeho vtedajšej priateľky O. G. (pozn. - teraz B.), ktorá obžalovanému tiež poskytla svoje voľné financie a boli jej vyplácané dohodnuté výnosy, čo vyplynulo aj z výpovede tejto svedkyne. Poškodený M. O. sa s obžalovaným stretol až rok po investovaní svojich peňazí. Poškodený sa pritom snažil od U. C. zistiť podrobnosti o investovaní, ktorý však poškodenému uviedol len toľko, že peniaze sú na účte vo švajčiarskej banke a všetko ostatné je predmetom obchodného tajomstva. Bol to práve svedok U. C., ktorý obžalovaného informoval o záujme poškodeného M. O. investovať svoje peniaze a obžalovaný využil omyl poškodeného v tom, že ide o reálne, výnosné a bezpečné zhodnocovanie peňazí a teda obžalovaný na škodu majetku poškodeného M. O. seba obohatil tým, že využil omyl poškodeného, ktorý urobil majetkovú dispozíciu a sumu v súčte 2,4 mil. SKK previedol na účet U. C. a ten následne na účet obžalovaného, čím obžalovaný spôsobil na majetku poškodeného M. O. značnú škodu. V oboch prípadoch obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle ustanovenia § 15 písm. a) Tr. zák., pretože v jeho konaní bola prítomná tak vedomostná ako aj vôľová zložka konania. Pri ukladaní trestu okresný súd ustálil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť, a to riadne vedenie života pred spáchaním trestného činu v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák., pričom vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žiadna priťažujúca okolnosť. Stíhané skutky boli posúdené ako samostatné skutky spáchané viacerými konaniami, medzi ktorými absentuje časová súvislosť, a preto konanie obžalovaného neposúdil ako jeden pokračujúci trestný čin. Okresný súd tak aplikoval ust. § 38 ods. 2 a ods. 3 Tr. zák., pričom hornú hranicu trestu odňatia slobody znížil o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá je od 3 do 10 rokov. Keďže obžalovaný spáchal dva úmyselné trestné činy, pričom oba sú zločinmi a tieto spáchal viacerými skutkami, ukladal obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody, pričom použil § 41 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák., pričom okresný súd bol obžalovanému v zmysle druhej vety § 34 ods. 6 Tr. zák. povinný uložiť trest odňatia slobody. Pri ukladaní trestu okresný súd zohľadňoval aj čas spáchania skutkov, od ktorého uplynulo v prípade poškodeného L. R. takmer 10 rokov a v prípade poškodeného M. O. ešte dlhšia doba, pričom dospel k záveru, že v prípade obžalovaného je trestom spôsobilým naplniť jeho účel v individuálnej a aj generálnej prevencii trest odňatia slobody na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Zohľadňujúc však rozsah spôsobenej škody bol okresný súd toho názoru, že obžalovanému nie je možné uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pretože takýto trest by neplnil nielen individuálnu, ale najmä generálnu prevenciu, a preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody ako trest nepodmienečný. Keďže obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone testu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Keďže obžalovaný trestnými činmi spôsobil poškodeným škodu v podobe úbytku na ich majetku, okresný súd mu v súlade s ustanovením uložil povinnosť poškodeným nahradiť škodu, a to každému vo výške zodpovedajúcej výške investovaných peňazí. Nezohľadňoval pritom skutočnosť, že obom poškodeným boli nejaké výnosy vyplatené, pretože k ich výplate sa obžalovaný zaviazal poškodeným nad rámec investovanej istiny. Obžalovanému tak uložil povinnosť nahradiť poškodenému L. R. škodu vo výške 30.000,- EUR a poškodenému M. O. škodu vo výške 79.655,40 EUR, čo je ekvivalent sumy 2.400.000,- SKK, ktoré obžalovanému poskytol poškodený M. O. prostredníctvom U. C.. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor Okresnej prokuratúry Senica (ďalej len prokurátor) vzdal práva podať odvolanie vo vzťahu ku všetkým výrokom. Poškodený M. O. uviedol, že si ponecháva lehotu na podanie odvolania. Obžalovaný podal odvolanie čo do výroku o vine aj treste a zároveň aj voči konaniu, ktoré im predchádzalo. Obžalovaný podané odvolanie odôvodnil písomným podaním prostredníctvom obhajcu prof. JUDr. Tomáša Strémyho, PhD., v ktorom uviedol, že skutok, za ktorý bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom nie je trestným činom, preto mal byť podľa spod obžaloby oslobodený. Neboli totiž naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu podvodu podľa , Tr. zák., ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Jeho údajné konanie, ktorým mal naplniť znaky skutkovej podstaty podvodu nebolo kryté vyžadovanou formou zavinenia. Argumentoval tým, že pri trestnom čine podvodu sa s poukazom na Tr. zák. vyžaduje zavinenie aspoň vo forme nepriameho úmyslu, pričom požadovanou formou zavinenia musia byť kryté všetky znaky skutkovej podstaty. A poňatie podvodného úmyslu musí predchádzať jeho konaniu. V zmysle nikoho nemožno stíhať len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Teda, fakt, že momentálne nedisponuje prostriedkami na zaplatenie neodôvodňuje jeho trestné stíhanie, pokiaľ nekonal v podvodnom úmysle. Musel by mať už v čase uzatvárania zmlúv s poškodenými úmysel neplniť ich. Konanie, ktoré nasleduje časovo po uzatvorení predmetnej zmluvy príp. po vykonaní majetkovej dispozície, aj keď v omyle nemožno podradiť pod skutkovú podstatu trestného činu podvodu, a to ani vtedy, ak by malo podvodný charakter. Z jeho konania, keďže zo začiatku riadne plnil svoje zmluvné záväzky voči poškodeným, je evidentné, že k nevyplácaniu dohodnutých výnosov došlo až následne z dôvodu jeho neschopnosti plniť tento zmluvný záväzok. Mal eminentný záujem plniť svoj zmluvný záväzok, avšak okolnosti, ktoré nastali až po uzavretí predmetných zmlúv mu to znemožnili. Obžalovaný je toho názoru, že z uvedených okolností nemožno vyvodiť ani jeho nepriamy úmysel. Skutočnosti, ktoré mu znemožnili plniť nastali až po uzavretí predmetných zmlúv a samotná neschopnosť plniť záväzky, pokiaľ do nich nevstupoval podvodným úmyslom, nemôže odôvodňovať trestné stíhanie. Ďalej argumentoval tým, že poškodení M. O. a L. R. konali nezodpovedne, postupovali v rozpore so všeobecnou prevenčnou povinnosťou podľa , lebo pokiaľ by konali s obvyklou mierou opatrnosti, tak by mohli odhaliť jeho údajné klamstvá a predísť omylu. Nemôže byť preto trestnoprávne postihnutý za údajné vyvolanie tohto omylu. Pre zodpovedanie otázky akú mieru opatrnosti boli poškodení povinní vynaložiť, bude nevyhnutné posúdiť ako by sa v danej situácii, za daných okolností zachoval priemerne starostlivý človek. Toto posúdenie bude nevyhnutné pre posúdenie príčinnej súvislosti medzi jeho údajným konaním a omylom poškodeného. V prípade, že poškodený nekonal s náležitou opatrnosťou, ktorou by sa mohol vyhnúť omylu, nebude možné vyvodiť trestnú zodpovednosť z údajného konania voči nemu. V zmysle všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa je každý povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k škodám. V zmysle predmetného ustanovenia každý je povinný zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je, objektívne povedané, spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko vzniku škôd na majetku. Pri vykonávaní majetkových dispozícií sa od fyzickej osoby vyžaduje určitá nevyhnutná miera opatrnosti z jej strany, ktorá zodpovedá miere nebezpečenstva, ktoré možno v konkrétnom prípade očakávať alebo predvídať. Ak sa tak zo strany osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu nestane, a to aj napriek tomu, že bežnými (ľahko dostupnými) prostriedkami mohla omyl zistiť (eliminovať), mala by si takáto osoba niesť zodpovednosť za spôsobený následok primárne sama a mala by sa domáhať ochrany svojich práv civilného práva a nie trestného. Ak sa poškodený sám, svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol ľahko vyvarovať, ocitol v situácii, keď v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpil k neistému obchodu a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vysporiadať taktiež sám, a to za použitia súkromnoprávnych inštrumentov.“ (Najvyšší súd ČR rozhodnutie z 25. mája 2010 sp. zn. ). Obžalovaný ďalej v odvolaní argumentoval, že z výpovede poškodených L. R. a M. O. vyplýva, že títo mu poskytli finančné prostriedky bez akýchkoľvek informácií o tom, o aké fondy a projekt ide, aké banky vo

Švajčiarsku tieto fondy a projekty riadia a o akých investorov ide. Poškodení sa uspokojili s odpoveďou, že sa jedná o obchodné tajomstvo, pričom na základe týchto minimálnych informácií s ním uzavreli zmluvu, resp. so svedkom U. C. a poskytli mu finančné prostriedky. Vzhľadom na to že poškodení postupovali vyslovene ľahkovážne, nesplnili si svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť a nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, čím by sa mohli vyhnú omylu, ktorý u ich nastal, nie je daná príčinná súvislosť medzi jeho konaním a omylom, ktorý nastal u poškodených, teda nemôže byť vyvodená trestná zodpovednosť voči nemu. S poukazom na vyššie uvedené je obžalovaný toho názoru, že skutok, za ktorý bol uznaný za vinného, nie je trestným činom a z tohoto dôvodu v konečnom návrhu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých výrokoch podľa a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa K odvolaniu obžalovaného sa písomným podaním doručeným okresnému súdu 11. septembra 2020 vyjadril poškodený M. O.. Vo vyjadrení uviedol, že obžalovaný sa bráni tak, že tvrdí, že skutok, z ktorého bol v konaní uznaný vinným nie je trestným činom a snaží sa to dokázať tvrdením, že mu nemal na jeho podvod „ naletieť“, nemal mu dôverovať, a tak by o svoje úspory nebol prišiel. Podľa názoru poškodeného je obrana obžalovaného proti právnej logike civilizovaného sveta, osobne ho uráža, lebo vinu za škodu ktorú utrpel dáva jemu a vlastne tvrdí, že keby mu nenaletel /ergo nebol hlúpy/, tak by o peniaze neprišiel. Poškodený si je vedomý chyby, že mu naletel, na svoju obranu uviedol, že jednal s obžalovaným na odporučenie dôvernej známej a obžalovaný mal premyslené chovanie, ako aj verbálnu komunikáciu, ktorá pôsobila dôveryhodne. Poškodený má vedomosť, že poškodených ako on bolo oveľa viac, avšak niektorých obžalovaný uspokojil vrátením aspoň vkladu a niektorí sa z rôznych dôvodov s obžalovaným nesporia. Poškodený dodal, že keby toto mala byť relevantná obrana, tak potom sa môže trestný čin podvodu vymazať z Tr. zák., pretože skutkovou podstatou trestného činu podvodu podľa Tr. zák. je práve to, že niekto sa obohatí na škodu cudzieho majetku tým, že niekoho uvedie do omylu, alebo využije niečí omyl, obohatí sa na jeho škodu. V konaní pritom bolo preukázané, že obžalovaný podvodom voči poškodeným spôsobil značnú škodu a dopustil sa kvalifikovanej podstaty trestného činu podvodu podľa Tr. zák. Zvlášť poškodený poukázal na to, že obžalovaný v odvolaní vlastne nepopieral, že svojim konaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu podvodu, hoci to tak explicitne nenazýva, ale bránil sa tým, že neobozretným konaním mu poškodení k spáchaniu skutku dopomohli. Poškodený dodal, že obžalovaný vymyslel a zosnoval spôsob, ako od ľudí pod zámienkou zhodnotenia úspor vyláka peniaze a tieto namiesto akéhokoľvek čo i len pokusu zhodnotenia, užíva pre svoje potreby a vypláca z nich fiktívne výnosy pre iných podvedených „ investorov“. Poškodený je toho názoru, že okresný súd správne právne posúdil vec, keď obžalovaného odsúdil za spáchanie trestného činu podvodu a v ďalšom poukázal na správne dôvody uvedené v odsudzujúcom rozsudku. Vzhľadom na vyššie uvedené v konečnom návrhu poškodený žiadal, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa ako nedôvodné zamietol a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. K odvolaniu obžalovaného sa písomným podaním doručeným okresnému súdu 17. septembra 2020 vyjadril aj poškodený L. R.. Vo vyjadrení stručne uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom okresného súdu. Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril. Odvolanie voči vyššie citovanému rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote aj samotný poškodený M. O., konkrétne písomným podaním doručeným okresnému súdu 3. júna 2020. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s trestom uloženým obžalovanému, domnieva sa, že je nízky z dôvodu, že obžalovaný absolútne nepriznal vinu, neuvedomuje si závažnosť svojho konania, neprejavil žiadnu ľútosť a neospravedlnil sa za jeho podvodné konanie, klamal a stále klame vo všetkých svojich výpovediach. Správa sa akoby on sám bol poškodený, preto navrhol zvýšiť trest obžalovanému aspoň na 6 rokov nepodmienečne a žiadal náhradu vzniknutej škody. Obžalovaný ani prokurátor sa k dôvodom odvolania poškodeného nevyjadrili. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie o oboch odvolaniach dňa 25. septembra 2020. Za účelom prejednania oboch odvolaní nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 3. júna 2021, na ktorý sa dostavili prokurátor KP, obžalovaný, jeho obhajca prof. JUDr. Tomáš Strémy, PhD. a poškodený M. O.. Verejné zasadnutie sa konalo v neprítomnosti poškodeného L. R., ktorý sa napriek upovedomeniu na verejné zasadnutie nedostavil. Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko žiadne návrhy v tomto smere neboli.

Prokurátor KP v konečnom návrhu uviedol, že po vyhodnotení všetkých skutočností týkajúcich sa odsudzujúceho rozsudku zastáva názor, že skutkový stav bol dostatočne zistený, všetky dôkazy vykonané v prípravnom konaní, ako i v konaní pred súdom boli náležitým zákonným spôsobom vyhodnotené a toto zhodnotenie dokazovania vyústilo do správneho a zákonného rozhodnutia. Rozsudok okresného súdu preto považuje za správny a zákonný vo vzťahu ku všetkým jeho výrokom, preto odvolanie obžalovaného podrobne zdôvodnené jeho obhajcom navrhuje ako nedôvodné podľa zamietnuť. Čo sa týka odvolania poškodeného, tento sa má právo vyjadriť iba k výroku k náhrade škody, nie k ostatným výrokom rozsudku, preto jeho odvolanie rovnako navrhol ako neopodstatnené zamietnuť. Poškodený M. O. navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu, prípadne aby zvážil výšku trestu, lebo je na najnižšej možnej hranici a závažnosť trestného činu, ktorého sa dopustil obžalovaný nielen voči nemu, ale aj voči ostatným poškodeným, dáva možnosť ďalším takýmto podvodníkom ďalej konať také podvody, ako robil obžalovaný. Obhajca obžalovaného prof. JUDr. Tomáš Strémy, PhD. sa v rámci konečného návrhu pridržal písomne podaného odvolania z 25. augusta 2020 a dôvodov v ňom uvedených a teda žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok podľa zrušil vo všetkých výrokoch a vec podľa vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Obžalovaný sa pridržal toho, čo uviedol jeho obhajca, dodal, že okresný súd nevzal do úvahy dodatočnú výpoveď svedka T., ktorá preukazuje, že on nekonal s podvodným úmyslom, pretože pri prvej výpovedi svedok uviedol, že obžalovaného nepozná a že nepozná ani G., ktorý podpisoval zmluvu a pri dodatočnej výpovedi si na všetko spomenul, že ju pozná, že mala byť spoločníčkou PROFINOWA ESTABLISHMENT, táto výpoveď na okresnom súde bola a on sa o nej dozvedel až po vynesení rozsudku. Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa . Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali oprávnené osoby - obžalovaný a poškodený, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli a urobili tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania, avšak také chyby nezistil. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je sčasti dôvodné, no odvolanie poškodeného M. O. dôvodné nie je. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, obžalovaný mu v odvolaní konkrétne procesné pochybenia nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy následne v súlade s ust. vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného. O správnosti a úplnosti skutkových zistení, ako aj o vine obžalovaného nemal ani krajský súd žiadne pochybnosti. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Rovnako okresný súd odôvodnil aj výrok o náhrade škody. Rovnako sa okresný súd podrobne venoval aj obhajobným námietkam obžalovaného. Krajský súd sa s podrobným zdôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje bez potreby vecne správne argumenty opakovať. Krajský súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutia o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, tento v podstate okresným súdom ustálené skutkové zistenia v bodoch 1/ a 2/ skutkovej vety výroku o vine rozsudku nenamietal, keďže vôbec nebrojil proti rozsahu vykonaného dokazovania, ani proti spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany okresného súdu. Jeho odvolacie námietky spočívali výlučne v namietaní existencie (naplnenia) zákonných znakov skutkovej podstaty zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. V prvom rade namietal absenciu zavinenia čo i len vo forme nepriameho úmyslu tvrdiac, že u neho podvodný úmysel nebol nikdy daný, že mal a má záujem svoje záväzky splniť, no dostal sa do platobnej neschopnosti, pričom v zmysle SR nikoho nemožno stíhať len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. K tomu krajský súd uvádza, že zavinenie je najvýznamnejším znakom subjektívnej stránky trestného činu a tvorí jej obligatórnu súčasť. Bez zavinenia niet trestného činu, ani trestu. Inak povedané, trestnosť činu a trestná zodpovednosť páchateľa je založená na zavinení. Zavinenie ako také je definované ako vnútorný, psychický vzťah páchateľa k podstatným prvkom trestného činu a tvoria ho dve zložky, vedomostná a vôľová. Podľa prítomnosti vôľovej zložky v zavinení páchateľa sa ďalej rozlišuje zavinenie úmyselné a zavinenie z nedbanlivosti. Úmyselné zavinenie predpokladá existenciu zložky vôľovej i vedomostnej. Keďže je zavinenie vnútorný, psychický vzťah, na jeho existenciu a formu možno usudzovať iba na základe konkrétnych (objektívnych) okolností, za ktorých mal byť trestný čin spáchaný a zo všetkých vykonaných dôkazov významných z tohto hľadiska. Pri zisťovaní okolností, významných pre záver o zavinení, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku. Správne okresný súd uzavrel, že v tomto prípade vykonané dokazovanie nepotvrdilo obhajobu obžalovaného, že by finančné prostriedky oboch poškodených reálne investoval či zhodnocoval v cudzine buď sám, alebo prostredníctvom tretích osôb. Investovanie na finančných trhoch podlieha prísnej regulácii a povoľovaniu, pričom obžalovaný nemal potrebnú licenciu, dokonca nemal ani patričné vzdelanie a neovládal ani cudzí jazyk, aby mohol komunikovať so spoločnosťami v cudzine, cez ktoré mal investovať. Ním uvádzaná spoločnosť PROFINOWA ESTABLISHMENT poprela akýkoľvek kontakt s obžalovaným. Obžalovaného nepodporil ani ním navrhnutý svedok Ing. O. P.. Naopak, dokazovaním bolo preukázané, že poškodenými L. R. a M. O. vložené finančné prostriedky nikdy reálne investované neboli a obžalovaný ich v podstate použil sčasti pre vlastné potreby a sčasti na spätné vyplácanie výnosov jednak týmto poškodeným, ale ako vyplynulo z dokazovania (výsluchov svedkov a z prečítaných listín) aj ďalším investujúcim osobám, ktorých podľa obžalovaného mohlo byť okolo 40 až 45, boli to ľudia z rodiny a dobrí známi. Podľa názoru krajského súdu ide o klasický prípad podvodnej investorskej operácie známej ako tzv. Ponziho schéma (pyramídová hra), kde sľubované výnosy na úrovni 24% ročne nie sú vytvárané reálnymi finančnými operáciami, ale sú vyplácané z vkladov neskorších investorov. V tomto názore utvrdzuje krajský súd aj fakt, že samotný obžalovaný popisoval investovanie na hlavnom pojednávaní len veľmi všeobecne a na otázku súdu uviedol, že sa bližšie k procesu obchodovania vyjadriť nevie. Ak na základe vyššie uvedených faktov hodnotí zavinenie objektívny pozorovateľ, musí dospieť k jedinému záveru, že priamy úmysel podľa Tr. zák. uviesť oboch poškodených do omylu s cieľom sa na ich úkor obohatiť, bol u obžalovaného od začiatku nepochybne daný, keďže obžalovaný už v čase uzavretia zmluvy resp. obdržania finančných prostriedkov od poškodených vedel, že nimi vložené peniaze reálne investované nebudú, no im predstieral opak, čím ich uvádzal do omylu. Nejde teda o platobnú neschopnosť, ktorá by u neho nastala dodatočne po uzavretí záväzku, toto tvrdenie podľa názoru krajského súdu obžalovaný produkuje účelovo s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ ide o druhú rovinu odvolacích námietok, obžalovaný sa bránil tým, že obaja poškodení nedodržali povinnú resp. obvyklú mieru opatrnosti, v dôsledku čoho nemôže byť jeho konanie trestné. Voči tejto argumentácii sa ostro ohradil poškodený M. O., no treba uviesť, že obžalovaný má pravdu v tom, že nie každé konanie v podobe uvádzania do omylu sa považuje za naplnenie zákonného znaku trestného činu podvodu. Z uvedeného dôvodu je rozšírená premisa, že musí ísť o také klamlivé konanie, ktoré nie je možné pri bežnej opatrnosti odhaliť. Na tomto mieste je vhodné poukázať na ustanovenie , ktoré upravuje všeobecnú preventívnu povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie, resp. táto právna úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne vzťahy, ako aj na obchodno- právne vzťahy. Toto ustanovenie obsahuje princíp generálnej prevencie, ktorý sa týka každého subjektu súkromného práva, a teda každý je povinný vždy zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať. S poukazom na ustanovenie sa skúma (hodnotí) aj miera zavinenia poškodeného, a to buď v konkrétnom prípade (so zreteľom na konkrétneho konajúceho v danej situácii) alebo v objektívnom zmysle (so zreteľom na akéhokoľvek konajúceho/priemerne starostlivého človeka/v danej situácii). Uvedené členenie a hodnotenie zavinenia poškodeného je nutné uplatňovať aj v rámci dokazovania v trestnom konaní, v ktorom je smerodajné pre dokazovanie, resp. skúmanie obvyklej miery opatrnosti. Ako bolo naznačené, povinnosť, resp. požiadavka dodržiavania obvyklej miery opatrnosti sa vzťahuje na každú osobu. Obvyklá miera opatrnosti má teda svoj základ v súkromnoprávnych vzťahoch, pričom jej podstata spočíva v tom, či klamaný (poškodený) mohol klamanie (uvádzanie nepravdivých skutočností) zistiť, t. j. či klamaná osoba (poškodený) mohla za dodržania obvyklej miery opatrnosti svojmu „omylu“ zabrániť. To, že pri trestnom čine podvodu je nutné skúmať obvyklú mieru opatrnosti na strane poškodeného potvrdil aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. , v ktorom okrem iného uviedol, že „ak ide o súkromnoprávny vzťah je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich záujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od nich je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť v prípadoch, v ktorých sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. Ak sa poškodený sám, svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol ľahko vyvarovať, ocitol v situácii keď v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpil k neistému obchodu a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vysporiadať taktiež sám, a to za použitia súkromnoprávnych inštrumentov. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratický a právny štát je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka pri ochrane vlastných práv a majetkových záujmov. Trestným postihom nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví ktoré sú primárne určené na ochranu majetkových práv a záujmov. Podľa Ústavného súdu ČR vyjadreného v náleze zo dňa 29.04.2004 sp. zn. je celkom neprípustná prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom totiž dochádza k nerovnému postaveniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve nie sú tieto predpoklady celkom jasne zistené (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 23.03.2004 sp. zn. ). Vyššie uvedené tézy ako právne akceptovateľné, súladné so zákonom a ústavne konformné akceptoval aj Ústavný súd SR /pozri uznesenie ÚS SR sp. zn. z 9. februára 2018/. V tomto prípade dokazovaním bolo preukázané, že obaja poškodení boli uvedení do omylu už pri uzatváraní zmlúv resp. vkladaní finančných prostriedkov. Správne okresný súd v tomto smere uviedol, že obžalovaný tým, že z vkladov investujúcich po istú dobu týmto vyplácal dohodnuté výnosy, vedome a fiktívne vytváral okolo seba zdanie, že peniaze úspešne zhodnocuje, že toto zhodnocovanie je výhodné, čo poškodeným potvrdili aj iné osoby, ktoré obžalovanému tiež zverili svoje peniaze a dostávali „výnosy“, čím poškodených nepriamo utvrdzovali v tom, že toto investovanie je aj bezpečné. Obžalovaný pritom samotný spôsob investovania nielen pred poškodenými, ale aj pred svedkami, tajil, označoval to buď za obchodné tajomstvo alebo investovanie popisoval len veľmi všeobecne, čím objektívne sťažoval proces verifikácie zo strany podvedených osôb. Poukazoval tiež na to, že spolupracuje so skúsenými investormi. Obžalovaný robil takpovediac drahoty aj s prijímaním nových investorov, o čom vypovedal nielen poškodený M. O., ktorý nemohol investovať na priamo, ale musel ísť cez prostredníka U. C. (svedok C. poškodenému tvrdil, že investovanie je len pre dobrých známych a pre rodinu, ale že mu s tým pomôže), ale napr. aj svedkyňa O. N. N. pri výsluchu uviedla, že keď chcel „investovať“ aj jej otec, tak jej obžalovaný uviedol, že nových klientov už neprijíma, preto ona vložila otcove peniaze cez seba.

Obžalovaný tým vytváral zdanie, že toto výhodné a bezpečné investovanie je len pre vyvolených, no v konečnom dôsledku ponúkané peniaze od osôb vždy prijal. Zo strany obžalovaného tak išlo o konanie dôkladne premyslené. Ak na základe vyššie uvedených faktov hodnotí dodržanie obvyklej miery opatrnosti zo strany poškodených objektívny pozorovateľ, musí dospieť k jedinému záveru, že poškodení klamlivé konanie obžalovaného nemohli jednoducho odhaliť, keďže obžalovaný postupoval v celku sofistikovane. Inak povedané, podľa názoru krajského súdu obaja poškodení dodržali v posudzovanom prípade takú mieru opatrnosti, akú bolo možné po nich vzhľadom na ich vek, vzdelanie a skúsenosti spravodlivo požadovať. Tieto námietky obžalovaného preto opäť krajský súd vyhodnotil ako tendenčné, opäť produkované s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Pokiaľ obžalovaný poukazoval v odvolaní na subsidiaritu trestnej represie, resp. princíp ultima ratio, že štát nemá do jeho záväzkovo-právnych vzťahov zasahovať normami trestného práva, k tomu krajský súd uvádza, že Najvyšší súd SR už skôr vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu upraveného v ust. § 10 ods. 2 Tr. zák.; teda len pri prečinoch, kde je toto pravidlo plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. V danom prípade je konanie obžalovaného právne kvalifikované vzhľadom na výšku spôsobenej škody pri oboch skutkoch ako zločin /zločin je formálna kategória/, kde princíp ultima ratio nemožno aplikovať. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine za nedôvodné a dodáva, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. K výroku o treste Keďže bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a krajský súd tento výrok nezrušil, postupom podľa preskúmal v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste, ktorý má vo výroku o vine svoj podklad. Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaný mu v odvolaní žiadne chyby nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom žiadne pochybenia nezistil. Zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie ohľadom výroku o treste procesne správne a v rozsahu dostatočnom na zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Pokiaľ ide samotný o výrok o treste, obžalovaný mu konkrétne pochybenia nevytýkal. Pri prieskume tohto výroku sa preto krajský súd zameral na všeobecné posúdenie zákonnosti a primeranosti uloženého trestu, keďže chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania nezistil. Na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. , Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu , čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný

zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa Tr. zák. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ust. Tr. zák. prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pokiaľ ide o otázku prísnosti trestu, k tomu krajský súd uvádza, že neprimerane prísne (ale samozrej- me i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu nepri- merané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože ta- kéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spra- vodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto ak- ceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považo- vať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci po- žiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu (pozri ). Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u obžalovaného preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a správne u neho ustálil len jednu poľahčujúcu okolnosť a síce, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život podľa Tr. zák. A hoci obžalovaný spáchal dva zločiny, správne mu okresný súd nepriznal priťažujúcu okolnosť podľa Tr. zák., že spáchal viac trestných činov, nakoľko priznanie tejto priťažujúcej okolnosti znemožňovala súčasná aplikácia ust. , Tr. zák., teda ukladanie úhrnného trestu za použitia tzv. asperačnej zásady. Rovnako správne dospel okresný súd k záveru, že obžalovanému je potrebné ukladať úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody, tu najmä vzhľadom postoj obžalovaného k žalovanej trestnej činnosti, na spôsob spáchania trestného činu a výšku spôsobenej škody. Avšak pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, krajský súd považoval okresným súdom vymeraný 3 ročný nepodmienečný trest odňatia slobody za neprimerane prísny a to nielen s poukazom na samotnú dĺžku trestného konania, ale aj obdobie, ktoré od spáchania oboch skutkov medzičasom uplynulo. Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a pro- cesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri uk- ladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa Tr. zák. účinné- ho do 1. januára 2006 (teraz Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom (pozri R 10/2011). Z vyšetrovacej časti spisu je zrejmé, že trestné oznámenie podal jeden z poškodených 22. apríla 2013, druhý 14. novembra 2013, pričom obvinenie bolo obžalovanému pre jeden skutok oznámené 22. decembra 2015 a pre druhý 30. novembra 2015, teda až po dvoch rokoch. Pokiaľ ide o súdnu časť konania, obžaloba napadla na Okresnom súde Senica dňa 10. februára 2017, tento súd vec postúpil na Okresný súd Trnava dňa 7. apríla 2017, pričom okresný súd vo veci rozhodol napadnutým

rozsudkom 27. mája 2020, teda až po troch rokoch. Z obsahu spisového materiálu je pritom zistiteľné, že sa obžalovaný hlavným pojednávaniam na okresnom súde nijako nevyhýbal a konanie nemaril ani v jeho predsúdnej fáze. Krajskému súdu bol spisový materiál predložený na rozhodnutie o odvolaní 25. septembra 2020, pričom o odvolaní obžalovaného bolo rozhodnuté na verejnom zasadnutí konanom až 3. júna 2021, opäť nie z viny obžalovaného, ale z dôvodov protipandemických opatrení v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19. Možno uzavrieť, že konanie na súdoch trvalo spolu viac ako štyri roky, prípravné konanie bez mála dva roky a vyšetrovateľovi rovnako dva roky trvalo, kým od prijatia trestných oznámení obžalovanému vzniesol obvinenie. Pritom táto trestná vec s dvomi poškodenými z pohľadu krajského súdu nebola nijako skutkovo a ani právne zložitá. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že v tomto prípade došlo zo strany OČTK a súdov k zbytočným prieťahom v konaní, v dôsledku čoho trestné konanie nie z viny obžalovaného trvalo neprimerane dlho, ktorá okolnosť odôvodňuje pri ukladaní trestu obžalovanému použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a ulože- nie mu trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. Krajský súd preto napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušil a keďže mu to procesná situácii dovoľovala, sám o treste pre obžalovaného rozhodol tak, že mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, čo je o 1 (jeden) rok menej, ako je dol- ná hranica trestnej sadzby ustanovenej Tr. zák. Takto uložený trest podľa názoru krajského súdu zodpovedá kritériám stanoveným v ust. § 34 Tr. zák. a je aj trestom primeraným, spravodlivým, ktorý súčasne v sebe obsahuje prvky tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania obžalovaného a tiež zohľadňuje aj na samotnú dĺžku trestného konania. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, okresný súd správne obžalovaného zaradil podľa ust. § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Tento výrok preto krajský súd ako vecne správny prevzal. K výroku o náhrade škody Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, obžalovaný mu konkrétne pochybenia nevytýkal a nenamietal ani konanie mu predchádzajúce. Z obsahu jeho odvolania ako celku je zrejmé, že nechce byť zaviazaný k náhrade škody, lebo sa nedopustil žalovanej trestnej činnosti. Keďže aj výrok o náhrade škody má svoj podklad vo výroku o vine, ktorý na podklade odvolania obžalovaného nebol zrušený, tak krajský súd postupom podľa preskúmal v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o náhrade škody. Na základe prieskumu krajský súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie aj ohľadom tohto výroku procesne správne a v rozsahu dostatočnom na zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Okresný súd tiež postupoval správne, keď obžalovaného postupom podľa zaviazal nahradiť poškodeným L. R. a M. O. škodu, ktorú si obaja v prípravnom konaní riadne a včas uplatnili, keďže škoda im bola spôsobená v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného. Súčasne však krajský súd zistil, že okresný súd pochybil pri ustálení výšky škody spôsobenej obom poškodeným, keďže dôsledne nezohľadnil sumy, ktoré obžalovaný poškodeným doposiaľ vyplatil. Okresný súd bolo toho názoru, že výška spôsobenej škody v tomto prípade zodpovedá výške investovaných peňazí poškodenými (istine) a že sumy, ktoré obžalovaný obom poškodeným doteraz vyplatil, nemožno započítať na istinu, lebo ide o výnosy z investovanej sumy, ku ktorým výnosom sa predsa obžalovaný zmluvne zaviazal. Táto úvaha podľa krajského súdu nie je správna. Obžalovaný mal od začiatku úmysel obohatiť sa na úkor oboch poškodených práve na úrovni nimi investovaných súm, pričom uzavreté zmluvy mali len zakryť tento jeho podvodný úmysel. Takéto zmluvy sú preto podľa názoru krajského súdu od začiatku neplatné, ergo nemožno sa domáhať ani v nich dohodnutých výnosov. U obžalovaného na základe trestnej činnosti došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vydať len v takom rozsahu, v ako ho prijal. Z uvedeného dôvodu je treba sumy, ktoré obžalovaný preukázateľne medzičasom tomu-ktorému poškodenému vyplatil, považovať za čiastočnú náhradu škody. To platí o to viac, že poškodeným v podstate vrátil ich vlastné peniaze (časť z nich), ktoré od nich podvodne vylákal. Predmetný názor potvrdzuje aj judikatúra súdov (pozri R 42/1990), podľa ktorej pri závere o výške škody spôsobenej na cudzom majetku trestným činom podvodu spáchaným vylákaním veci podvodným sľubom zaplatenia dohodnutej sumy treba vychádzať zo skutočnej hodnoty veci, a nie z výšky dohodnutej sumy. Inak povedané, treba vychádzať z toho, čo bolo vylákané, nie z toho, čo bolo sľúbené.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd napadnutý rozsudok zrušil aj vo výroku o náhrade škody, a keďže výsledky dokazovania vykonaného pred okresným súdom mu to umožňovali (nebolo sporné, koľko obžalovaný tomu-ktorému poškodenému vrátil), tak obžalovaného zaviazal nahradiť poškodenému L. R. škodu vo výške 24.600 € a M. O. škodu vo výške 57.591 €. A keďže si obaja v adhéznom konaní uplatnili viac ako im krajský súd priznal, tak oboch poškodených so zvyškom ich nárokov na náhradu škody krajský súd postupom podľa odkázal na civilný proces. K odvolaniu poškodeného M. O. Pokiaľ ide o odvolanie poškodeného M. O., krajský súd zistil, že poškodený odvolanie podal v zákonom stanovenej lehote a voči rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné. Z obsahu písomne odôvodneného odvolania poškodeného M. O. je zrejmé, že odvolaním napadol tak výrok o náhrade škody, ako aj výrok o treste. Konanie predchádzajúce obom výrokom v odvolaní nenamietal. Pokiaľ ide o výrok o treste, odvolanie podal v neprospech obžalovaného a domáhal sa ním, aby bol obžalovanému uložený prísnejší trest. Výroku o náhrade škody v odvolaní výslovne žiadne chyby nevytýkal, no z obsahu jeho odvolania ako celku je zrejmé, že aj výrok o náhrade napádal v neprospech obžalovaného. V zmysle je poškodený oprávnený rozsudok súdu prvého stupňa napadnúť odvolaním výhradne len kvôli nesprávnosti výroku o náhrade škody, prípadne ho môže napadnúť aj preto, že výrok o náhrade škody nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok o náhrade škody je nesprávny alebo že chýba (, ). Pokiaľ teda poškodený M. O. podal odvolanie aj čo do výroku o treste, tak ho podal voči takému výroku rozsudku, voči ktorému v zmysle odvolanie ako poškodený nie je oprávnený podať. V tejto časti by preto jeho odvolanie malo byť krajským súdom postupom podľa zamietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Keďže ale odvolanie, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, tvorí v zmysle ustálenej súdnej praxe jeden celok a je nedeliteľné a poškodený M. O. odvolaním napadol aj výrok o náhrade škody, ktorý odvolaním napadnúť mohol, krajský súd preskúmal napadnutý výrok o náhrade škody, ako aj konanie mu predchádzajúce, pričom zistil len také skutočnosti rozvedené vyššie v texte tohto uznesenia, ktoré odôvodňovali zmeniť výrok o náhrade škody v prospech obžalovaného. Na základe vyššie uvedeného potom krajský súd konštatuje, že nakoľko nezistil skutočnosti odôvodňujúce zmenu výroku o náhrade škody v neprospech obžalovaného, tak odvolanie poškodeného M. O. postupom podľa ako celok zamietol ako nedôvodné. Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.