Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 394/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. T., zastúpenej

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na inú právnu ochranu podľa

prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/4 GPt 51/14 z 28. mája

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2014

doručená sťažnosť J. T., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

sp. zn. IV/4 GPt 51/14 z 28. mája 2014 (ďalej len „napadnutý prípis“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala trestné oznámenie

o skutočnostiach svedčiacich o podozrení, že bola fyzicky a psychicky týraná svojím

bývalým priateľom. Na základe jej trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie vo veci

zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona. V predmetnej trestnej veci však nedošlo k vzneseniu obvinenia a uznesením

vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice

ČVS: ORP 2849/2 OVK KE-2012 z 28. marca 2013 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľky“)

bolo trestné stíhanie podľa ustanovenia zastavené,

t. j. z dôvodu, že „... je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie“.

Uznesenie vyšetrovateľky napadla sťažovateľka sťažnosťou, o ktorej rozhodla

Okresná prokuratúra Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn.

z 21. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry“) tak, že ju ako

nedôvodnú zamietla. V označenom uznesení okresnej prokuratúry sa okrem iného uvádza:

«Vyšetrovateľka vykonala rozsiahle dokazovanie, vypočula poškodenú, svedkov, bola

pribratá znalkyňa z odboru psychológie.

Poškodená J. T. podrobne vypovedala k spolužitiu s pánom K. Problémy nastali

v apríli 2008, kedy dal výpoveď v práci. Ona ho živila. Začal ju slovne napádať, nadával

jej. V lete 2009 sa k psychickému násiliu pridalo fyzické, stále ju za všetko kritizoval. Zničil

jej všetko šatstvo tak, že ho vyhádzal zo skrine a oblial červeným vínom. Vtedy ju aj chytil

za hrdlo až mala na ňom červené fľaky ale u lekára nebola, lebo sa bála. Vždy, keď mu

v niečom odporovala, tak ju chytil za hrdlo a ťahal ju za vlasy

Svedkyňa J. K. matka podozrivého M. K. k veci uviedla, že jej syn sa k poškodenej

J. T. stále pekne správal. Nikdy medzi nimi nebol problém. Vie o tom, že syn sa s ňou chcel

viackrát rozísť. Jej syn ju fyzicky nikdy nenapadol. Poškodená im vykrikovala, že ich syna

dostane do basy.

Svedok J. K. vypovedal zhodne ako svedkyňa J. K.

Svedok M. K. uviedol, že s poškodenou J. T. žil od roku 2008 normálnym spôsobom

v spoločnej domácnosti s jej synom V. On jej nikdy fyzicky neublížil ani ju psychicky

netýral. Hádali sa len občas, a to len kvôli tomu, lebo skoro nikdy neupratovala a nevarila.

Rozišiel sa s ňou potom ako sa strašne opila na Silvestra 2011. Neskôr ho uprosila, aby sa k

nej vrátil a aby mali dieťa. Išla na umelé oplodnenie. Nikdy ju neškrtil ani neťahal za vlasy

a ani jej nepoškodil žiadne veci.

Svedok V. T. – syn poškodenej vypovedal, že žil s mamou a pánom K. v spoločnej

domácnosti asi 1 rok, nikdy nebol svedkom že by sa hádali, že by ju pán K. terorizoval,

alebo ju fyzicky napadol.

Svedkyne A. D. a A. I. k veci uviedli, že pred nimi sa pán K. správal k J. T. normálne,

nikdy nevideli, že by medzi nimi boli nezhody. Bola však v strese, keď ju pán K. volal. Raz

im povedala, že ju pán K. sotil.

Znalkyňa E. K. (odvetvie psychológia) v závere znaleckého posudku uviedla, že

poškodená J. T. fabuluje /zavádzajúco vymýšľa/, promptne, presvedčivo, rýchlo a výrazne

podceňuje adresátov týchto textov, teda orgány činné v trestnom konaní. V jej osobnosti

boli zdiagnostikované aj rizikové markery psychopatie a sociopatie. Rovnako u nej nebola

zdiagnostikovaná odchýlka nasvedčujúca tomu, že môže trpieť psychiatrickou poruchou,

prípadne inou indikáciou pre zníženie jej rozpoznávacích schopností. Je plne zodpovedná

za svoje výroky, konanie a správanie. Má výrazný sklon sa štylizovať. Diagnostikované L

/Lží/ skóre je u poškodenej štatisticky významné, vysoké. Nasledujúca reprodukcia deja

nepresná v detailoch, časovej chronológii, časových sequenciách, neautentická. U

poškodenej bol zaznamenaný vysoký sklon k fabuláciám, lživosti a skresľovaniu skutočností,

Poškodená skutočne prežité nevierohodne a nepresne interpretuje, dopĺňa

vykonfabulovaným /účelovo vymysleným/. Má zdiagnostikovaný výrazný sklon zveličovať,

dramatizovať a tiež potrebu pomsty. Nie je schopná objektívne a pravdivo popísať okolnosti

„udalosť“, ktorá je predmetom trestného konania. U poškodenej J. T. neboli zaznamenané

symptómy PTSD, týrania fyzického – psychického ani sexuálneho, tak ako sú definované v

medzinárodných právnych a politických dokumentoch. Syndróm týranej osoby nie je možné

na základe znaleckého vyšetrenia a celkového psychického stavu v čase vyšetrenia u

poškodenej J. T. potvrdiť. Nevierohodnosť výpovede poškodenej je preukázaná aj tým, že vo

svojej výpovedi zo dňa 23. 01. 2013 uviedla, že začal otravovať formou SMS, telefonátmi a

emailom jej nadriadenú, že mu vykradla byt a keďže vedel príliš veľa interných vecí z jej

práce, všetko použil, osočoval ju a ohováral, preto sa slušne s nadriadeným dohodla a

odišla preč. Avšak opak potvrdzuje samotný zamestnávateľ, ktorý s poškodenou rozviazal

pracovný pomer pre neplnenie si pracovných povinností, nenavštevovanie lekární,

hromadenie sa sťažností z lekární, neriešenie kompenzácií a motivácií pre lekárne a

vymyslené PN. Zároveň vyvrátil je tvrdenie o tom, že svedok M. K. kontaktoval jej

nadriadenú za účelom osočovania a ohovárania poškodenej, ba naopak kontaktoval ju za

účelom manipulácie s výrobkami nájdenými v RD v S., o čom aj svedčí emailová

korešpondencia medzi svedkom M. K. a V. L., priamou nadriadenou poškodenej J. T.

V osobnom profile svedka M. K. neboli zaznamenané prejavy osobnej, presadzujúcej

sa vitality, hostility, ani tendencie k agresívnym a manipulatívnym reakciám. Osobnostne

ide o výkonový typ, s intelektovou orienáciou a dobrou reguláciou správania. Benígna

agresivita je u M. K. v norme, malígna symptomatológia pre agresivitu nie je u neho

zdiagnostikovaná, je neprítomná. Diagnostikovaním agresivity bola rovnako neprítomná

heteroagresia /proti okoliu/ ani autoagresia /agresia voči sebe samotnému/. Jeho osobnosť

je koherentná, bez patologických zmien a symptomatológie. L /Lží/ skóre je u svedka M. K.

nevýrazné, nízke, vyšetrením neboli zaznamenané cielené tendenčné odpovede, v kontexte

korešpondujúcom s predmetom vyšetrovania. Jeho výpovede sú z hľadiska psychologického

hodnoverné a použiteľné v trestnom konaní. Je schopný objektívne a pravdivo popísať

okolnosti „udalosť“, ktorá je predmetom trestného konania.

Po zhodnotení všetkých vyššie uvedených dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnom

súhrne som dospela k záveru, že konanie podozrivého nenapĺňa znaky zločinu týranie

blízkej osoby a zverenej osoby podľa .».

Dňa 27. augusta 2013 podala sťažovateľka podnet na preskúmanie postupu okresnej

prokuratúry, ktorý bol prípisom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská

prokuratúra“) sp. zn. 1/1 KPt 592/13 z 24. októbra 2013 (ďalej len „prípis krajskej

prokuratúry“) odložený ako nedôvodný. V označenom prípise krajskej prokuratúry sa

okrem iného uvádza:

„Z výsledkov vykonaného vyšetrovania a z hodnotenia jednotlivých dôkazov bolo

nepochybne preukázané, že sa nestal skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie.

Uvedené konštatovanie vyplynulo z nasledujúcich dôkazov. Okrem výpovede

podozrivého M. K., ktorý poprel spáchanie skutku a svedkov J. K., J. K., V. T., ktorí neboli

svedkami psychického či fyzického týrania poškodenej ani od nikoho nepočuli, že by malo

dôjsť k takému konaniu, rozhodujúcim dôkazom sú závery znaleckého posudku z odboru

psychológie. Znalkyňa E. K. konštatovala, že u poškodenej zaznamenala vysoký sklon

k fabuláciám, lživosti a skresľovaniu skutočností. Na základe výsledkov vyšetrovania

pamäťovej funkcie, všeobecnej a špecifickej hodnovernosti, intelektu, jej osobnostného

profilu, osobnostných charakteristík je jej výpoveď z hľadiska psychologického

nehodnoverná a nepoužiteľná v trestnom konaní.

Svedkyne A. I. a A. D., ktoré podľa podnetu by mali potvrdiť psychické a fyzické

týranie poškodenej, zhodne vypovedali, že nikdy neboli očitými svedkami nezhôd medzi J. T.

a M. K. O tom, ako sa tento mal chovať k poškodenej, vedia iba z jej rozprávania. Iba prvá

z uvedených svedkýň uviedla, že raz počula z mobilného telefónu ako K. kričal

na poškodenú.“

Následne sa sťažovateľka opakovaným podnetom domáhala preskúmania zákonnosti

postupu krajskej prokuratúry pri vybavovaní jej podnetu, ktorý vybavila generálna

prokuratúra napadnutým prípisom, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Už v liste z 25. októbra 2013, ktorým bolo v podstate vyhovené Vášmu návrhu

na vykonanie ďalších potrebných dôkazov, Vám bolo oznámené, že tunajšia prokuratúra

preskúmala dôvodnosť vznesenia obvinenia J. T. pre prečin krivého obvinenia podľa § 345

ods. 1 v jednočinnom súbehu s trestným činom krivej výpovede a krivej

prísahy podľa . Tento bol ako vyhodnotený ako nedôvodný

(list z 20. septembra 2013 č. k. -10).

Z Vášho podania a dodatočne vyžiadaných podkladov vyplýva, že na J. T. bola dňa

21. marca 2014 podaná obžaloba pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1

. Okresný súd Košice I predmetnú obžalobu prijal a riadne o nej koná

(termín hlavného pojednávania je vytýčený na deň 18. júna 2014.

Vzhľadom na uvedený procesný stav sú možnosti prokuratúry pri disponovaní

so žalobou výrazne limitované, osobitne zo strany generálnej prokuratúry.

V prvom rade si dovoľujem poukázať na aktuálny právny rámec upravujúci vnútorné

vzťahy medzi jednotlivými stupňami prokuratúry. Posledná novela zákona o prokuratúre

(č. ) sledovala výslovne obmedzenie „usmerňovacej“ činnosti nadriadenej

prokuratúry a to zavedením tzv. zákazu negatívnych pokynov (§ 6 ods. 8 zákona

o prokuratúre). Jej cieľom bolo poskytnúť širšie záruky procesnej samostatnosti

prokurátorov nižších stupňov prokuratúry. Zákaz sa týka aj vydávania pokynov

na nepodanie obžaloby. O to viac to platí v situácii, ak posudzovaná vec je v štádiu súdneho

konania, v ktorom súd môže naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia a nedostatky

z predchádzajúceho konania. Podaním obžaloby totiž nebol trestný proces ukončený, len

došlo k zmene postavenia prokurátora (stal sa stranou v trestnom konaní) a k zmene orgánu

rozhodujúce o merite veci. Jediným legitímnym orgánom oprávneným vyhodnotiť úplnosť

a zákonnosť dokazovania prípravného konania, opodstatnenosť obžaloby a rozhodnúť o nej

na základe dôkazov pred ním vykonaných, sa stal súd. Prioritne súd je zodpovedný

za priebeh a výsledok trestného konania v tomto štádiu. Zákonnosť a dôvodnosť svojho

rozhodnutia môže oprieť aj o dôkazy vykonané zo svojej vlastnej iniciatívy (§ 2 ods. 11

) alebo aj na návrh obvinenej.

Uvedené premisy uvádzam z toho dôvodu, že v súčasnosti „obnovenie“ trestného

konania vo veci týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa

ukončeného zastavením trestného stíhania podľa

z 28. marca 2013 by bolo kontraproduktívne. Obžaloba prvostupňovej prokuratúry sa

opiera práve o jeho výsledky a bolo by neefektívne a nelogické, aby prebiehalo súčasne

konanie takmer identickej povahy v konaní pred súdom a pred vyšetrovateľom. Viedlo by to

k duplicite trestných konaní a k nerešpektovaniu postavenia súdnej moci.

Vzhľadom k tomu považujem za prvoradé vykonať dokazovanie v súdnom procese

a vyčkať na jeho meritórne rozhodnutie. Až následne bude možné zaujať objektívne

stanovisko v predmetnej trestnej veci (podozrenie z domáceho násilia). Za súčasného stavu

je tak pokračovanie vo veci trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa

predčasné.»

Z citovaného možno vyvodiť, že po právoplatnom zastavení trestného stíhania

vo veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)

podal bývalý priateľ sťažovateľky trestné oznámenie na sťažovateľku,

na základe ktorého bola obvinená zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345

ods. 1 v jednočinnom súbehu s prečinom krivej výpovede a krivej prísahy

podľa , ktorého sa mala dopustiť tým, že úmyselne obvinila

bývalého priateľa zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208

ods. 1 písm. a) a v trestnom konaní uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá

mala podstatný význam pre rozhodnutie. Následne podala okresná prokuratúra

na sťažovateľku obžalobu pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného

zákona, o ktorej rozhodol Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) trestným

rozkazom sp. zn. z 31. marca 2014, ktorým sťažovateľku uznal vinnou

zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa . Sťažovateľka

podala proti trestnému rozkazu odpor.

Sťažovateľka zastáva názor, že generálna prokuratúra napadnutým prípisom vecne

nevybavila jej opakovaný podnet, keďže v ňom nezaujala stanovisko k jej námietkam

(nevykonanie výsluchov navrhovaných svedkov – G., Z., Z., T., nesprávne vyhodnotenie

výpovedí svedkýň D. a I., nezohľadnenie výpovedí svedkov G., I., T. v prospech

sťažovateľky učinených v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľke vo veci prečinu

krivého obvinenia podľa ). Takýto postup generálnej

prokuratúry považuje sťažovateľka za nezákonný, pričom v tejto súvislosti poukazuje

na ustanovenia až o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ako aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 2. októbra 2008, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Možno urobiť záver, že v konečnom dôsledku z pohľadu sťažovateľa došlo

k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae). Stalo sa tak jednak tým, že sťažovateľovi

bolo odopreté právo na meritórne preskúmanie vecnej správnosti uznesenia polície

zo 4. mája 2007 v rámci konania o sťažnosti postupom podľa , ale aj

tým, že mu bolo odopreté právo na vecné vybavenie jeho podania z 10. januára 2008

generálnou prokuratúrou v rámci inštitútu opakovaného podnetu postupom podľa zákona

o prokuratúre.“

Sťažovateľka tvrdí, že jej bolo odopreté právo na vecné vybavenie jej opakovaného

podnetu na najvyššom stupni hierarchickej sústavy orgánov prokuratúry, čím došlo

k porušeniu jej základného práva podľa .

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom takto:

„Právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR bolo

upovedomením Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV/4 GPt 51/14/1000-7 zo dňa

28. 5. 2014 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Generálnej prokuratúre SR pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje upovedomenie Generálnej prokuratúry SR

sp. zn. IV/4 GPt 51/14/1000-7 zo dňa 28. 5. 2014 a vracia vec Generálnej prokuratúre SR

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Z odôvodnenia sťažnosti (avšak bez toho, aby bol tento návrh uvedený v citovanom

petite, pozn.) vyplýva, že sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia

v sume 3 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody

došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd taktiež už opakovane vyslovil právny názor, v zmysle ktorého právo

na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného

oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou

základného práva sťažovateľa podľa (napr. , ,

). Uvedený článok garantuje ochranu pred protiústavným postupom

orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach

fyzických osôb alebo právnických osôb.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným

spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení

dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby

príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr.

, , , ), t. j. za porušenie základného

práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra

podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr.

, , atď.).

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave

vykladá v intenciách Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Článok 6 dohovoru podľa ESĽP nie je vôbec aplikovateľný v prípade poškodeného

v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez

toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej

republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1).

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa

poškodený k trestnému konaniu pripojil s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola

trestným činom spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude

môcť ten poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť

k odsúdeniu obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04,

bod 30 — 33).

Ústavný súd vo svojej judikatúre vychádza (z hľadiska namietaného zásahu do

základného práva podľa ) tiež z toho, že vo veci poškodeného sa konanie

začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je

vyjadrená najskôr vznesením obvinenia ().

V nadväznosti na uvedenú judikatúru ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci

nedošlo nikdy k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe. Sťažovateľka v postavení

oznamovateľky podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa . Uznesením

vyšetrovateľky bolo ale trestné stíhanie podľa

zastavené, teda z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné

stíhanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 2. októbra 2008, v ktorom ústavný súd síce vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa (tento bol taktiež v postavení oznamovateľa podozrenia zo spáchania

trestného činu, pozn.) podľa postupom generálnej prokuratúry pri

vybavovaní jeho opakovaného podnetu, avšak išlo zjavne o inú právnu situáciu ako

v posudzovanej veci sťažovateľky. Z odôvodnenia označeného nálezu, ako aj zo spisovej

dokumentácie vedenej ústavným súdom pod sp. zn. totiž vyplýva, že v tejto

veci sa orgány činné v trestnom konaní (tak polícia, ako aj orgány prokuratúry na všetkých

jej stupňoch) trestným oznámením sťažovateľa meritórne vôbec nezaoberali, čo neplatí

o veci sťažovateľky.

V prípade sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní vykonali rozsiahle

dokazovanie v štádiu „vo veci“, na základe výsledkov ktorého dospeli k záveru, že nie je

dôvod na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, naopak, je tu dôvod na zastavenie

trestného stíhania, keďže dospeli k záveru, že je preukázané, že sa skutok nestal. Okresná

prokuratúra, ako aj krajská prokuratúra sa meritórne zaoberali sťažnosťou, resp. podnetom

sťažovateľky a po preskúmaní uznesenia vyšetrovateľky a spisového materiálu vrátane

v konaní vykonaných dôkazov dospeli k záveru o nutnosti zastaviť trestné stíhanie, pričom

tento svoj záver aj náležite odôvodnili. Ich argumentácia je logická a zrozumiteľná, má

oporu vo vykonanom dokazovaní a podľa názoru ústavného súdu ju nemožno v nijakom

prípade považovať za svojvoľnú.

Prípis krajskej prokuratúry o vybavení jej podnetu bol právnej zástupkyni

sťažovateľky doručený (podľa údajov uvedených v sťažnosti) 29. októbra 2013. Opakovaný

podnet na preskúmanie postupu krajskej prokuratúry podala sťažovateľka 14. apríla 2014,

teda takmer pol roka po doručení prípisu krajskej prokuratúry, pričom v tom čase bola už

podaná na ňu obžaloba (21. marca 2014) pre prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1

, ktorého sa mala dopustiť tým, že úmyselne obvinila bývalého priateľa

zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona a v trestnom konaní uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá mala podstatný význam pre

rozhodnutie.

Za daných okolností ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor generálnej

prokuratúry vyjadrený v napadnutom prípise, podľa ktorého v trestnej veci vedenej

na základe oznámenia sťažovateľky pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej

osoby a zverenej osoby podľa a trestnej veci

vedenej proti sťažovateľke pre podozrenie zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa

ide v zásade o identické konania, v ktorých sa preverujú

v zásade identické skutkové okolnosti.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že generálna prokuratúra sa

zaoberala podaniami sťažovateľky týkajúcimi sa trestnej veci vedenej proti nej pre

podozrenie zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa ,

v ktorom sa meritórne vyjadrovala k dôvodnosti vznesenia obvinenia sťažovateľke, pričom

v prípise sp. zn. z 20. septembra 2013 vyslovila názor, že považuje

„Uznesenie vyšetrovateľky o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia... za dôvodné.“.

Za situácie, keď je na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom vykonávané dokazovanie

na preukázanie pravdivosti, resp. nepravdivosti tvrdení sťažovateľky o tom, že ju bývalý

priateľ fyzicky a psychicky týral, považuje ústavný súd postup generálnej prokuratúry pri

vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľky za správny a z ústavného hľadiska

za akceptovateľný a udržateľný. Nemožno sa preto stotožniť ani s tvrdením sťažovateľky,

že príslušné orgány prokuratúry sa vecne nezaoberali jej námietkami uvedenými v jej

podaniach (sťažnosti a podnetoch).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým prípisom generálnej prokuratúry vrátane postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014