Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 202/2013
PDF · 197.83 KB
No categories available
IV. ÚS 202/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – sekcie
kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – západ,
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012 a jeho prípisom
z 3. septembra 2012, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Pn 675/2012 a jej prípisom z 9. októbra 2012, postupom Krajskej prokuratúry
v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 538/2012 a jej prípisom z 23. októbra 2012
a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.
IV/1 Gn 1852/2012 a jej prípisom zo 7. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2013 doručená sťažnosť Mgr. I. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – západ (ďalej len „odbor inšpekčnej
služby“), v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012 a jeho prípisom
z 3. septembra 2012 (ďalej aj „namietaný prípis odboru inšpekčnej služby“), postupom
Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Pn 675/2012 a jej prípisom z 9. októbra 2012 (ďalej aj „namietaný prípis
okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 538/2012 a jej prípisom z 23. októbra 2012
(ďalej aj „namietaný prípis krajskej prokuratúry“) a postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.
IV/1 Gn 1852/2012 a jej prípisom zo 7. decembra 2012 (ďalej aj „namietaný prípis
generálnej prokuratúry“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 28. mája 2012 trestné
oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom základe, že vyšetrovateľ
Policajného zboru v čase od 27. januára 2012 do 28. mája 2012 v služobnom
úrade odboru inšpekčnej služby v trestnej veci sp. zn. ČVS: SKIS-459/OISZ-V-2011, ktorú
má ako vyšetrovateľ Policajného zboru pridelenú, neumožnil sťažovateľovi, ktorý
má v uvedenej trestnej veci postavenie poškodeného, nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu,
nevyhotovil mu fotokópiu vyšetrovacieho spisu, neinformoval ho o vykonaných úkonoch
a jeho žiadosti nevybavil v lehote 7 dní, čím mal porušiť jeho práva vyplývajúce so zákona.
Uznesením vyšetrovateľa odboru inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012
z 20. júla 2012 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté s poukazom na to,
že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 1 písm. a), b),
c) a podľa ods. 2 Trestného poriadku. Predmetné uznesenie napadol sťažovateľ sťažnosťou,
ktorá bola uznesením okresnej prokuratúry zamietnutá.
Dňa 22. augusta 2012 požiadal sťažovateľ vyšetrovateľa, ktorý vydal
uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa z 20. júla 2012, o zaslanie
fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu odboru inšpekčnej služby sp. zn.
ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012.
Vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby prípisom sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-
2012 z 3. septembra 2012 nevyhovel žiadosti sťažovateľa o zaslanie fotokópie kompletného
vyšetrovacieho spisu, keďže s poukazom na § 69 ods. 1 Trestného poriadku podľa jeho
záveru sťažovateľ nemá postavenie ani jedného zo subjektov, ktorý je oprávnený
na poskytnutie fotokópie vyšetrovacieho spisu.
K rovnakému záveru dospela aj prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom prípise
sp. zn. 1 Pn 675/2012 z 9. októbra 2012, ktorým sťažovateľa upovedomila o vybavení jeho
podnetu na preskúmanie postupu vyšetrovateľa.
Prípisom krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kn 538/2012 z 23. októbra 2012 bolo
sťažovateľovi okrem iného oznámené, že „Právo na nazeranie do spisov a na obstarávanie
si ich kópií a častí na svoje trovy Trestný poriadok priznáva iba osobám taxatívne
uvedeným v ustanovení § 69 ods. 1, medzi ktoré osoba oznamovateľa nepatrí.“. Z tohto
dôvodu krajská prokuratúra podnet na preskúmanie postupu prokurátora odložila ako
nedôvodný.
Prípisom generálnej prokuratúry sp. zn. IV/1 Gn 1852/2012 zo 7. decembra 2012
bol vybavený opakovaný podnet sťažovateľa na preskúmanie postupu krajskej prokuratúry,
pričom generálna prokuratúra sa stotožnila so stanoviskom krajskej prokuratúry
a opakovaný podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila.
Sťažovateľ zastáva názor, že aj pred začatím trestného stíhania patria osobe,
ktorá o sebe vyhlasuje, že bola poškodená trestným činom, práva poškodeného podľa
Trestného poriadku, a preto postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mu odmietli
vyhotoviť fotokópiu vyšetrovacieho spisu, nebol správny a zasiahol do ním označených
základných práv.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 postupom MV SR – sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad
inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby – západ B. dňa 3. 9. 2012, postupom Okresnej
prokuratúry Bratislava III dňa 9. 10. 2012, postupom Krajskej prokuratúry Bratislava
zo dňa 223. 10. 2012 a Generálnej prokuratúry SR dňa 7. 12. 2012 porušené bolo.
2. Ministerstvo vnútra SR sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,
odbor inšpekčnej služby – západ B. je povinné sťažovateľovi zaslať kópiu spisového
materiálu vedeného pod ČVS:SKIS-411/OISZ-V-2011.
3. Ministerstvo vnútra – sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,
odbor inšpekčnej služby – západ Bratislava, Okresná prokuratúra Bratislava III, Krajská
prokuratúra Bratislava a Generálna prokuratúra SR sú povinné uhradiť sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výše 5.000 EUR.
4. Ministerstvo vnútra – sekcia kontroly inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,
odbor inšpekčnej služby – západ B., Okresná prokuratúra Bratislava III, Krajská
prokuratúra Bratislava a Generálna prokuratúra SR sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy
konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory príslušných orgánov verejnej moci, ktoré ich
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred týmito orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také
rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody, resp. tiež také, v ktorých k porušeniu základného práva alebo slobody
došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne
závery príslušných orgánov verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Sťažovateľ v postavení oznamovateľa podal 28. mája 2012 trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pričom sa označil za osobu poškodenú týmto
trestným činom. Označené trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa
odboru inšpekčnej služby sp. zn. ČVS: SKIS-411/OISZ-V-2012 z 20. júla 2012 odmietnuté
bez toho, aby vo veci bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Následne vyšetrovateľ
inšpekčnej služby v prípise z 3. septembra 2012 nevyhovel žiadosti sťažovateľa o zaslanie
fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu, pričom poukázal na § 69 ods. 1 Trestného
poriadku, z ktorého vyvodil, že sťažovateľ nemá postavenie ani jedného zo subjektov, ktorý
je oprávnený na obstarávanie fotokópie vyšetrovacieho spisu. K rovnakému právnemu
záveru dospeli v namietaných prípisoch aj okresná prokuratúra, krajská prokuratúra
a generálna prokuratúra. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že v jeho veci
konajúce orgány verejnej moci nesprávne interpretovali príslušné ustanovenie Trestného
poriadku (§ 69 ods. 1), keď nevyhoveli jeho žiadosti o zaslanie fotokópie kompletného
vyšetrovacieho spisu, čím podľa jeho názoru porušili jeho základné právo na inú právnu
ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti posúdiť, či právny názor, na základe ktorého príslušné orgány verejnej moci
nevyhoveli žiadosti sťažovateľa o zaslanie fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu,
je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, t. j. či ich postupom a namietanými
prípismi mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená
osoba, splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný
a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo
nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúcej údaje
o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť
je utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky
a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí; také trovy neuhrádza prokurátor,
probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora.
Také isté právo má zákonný zástupca obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby,
ak tieto osoby sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne
úkony je obmedzená. Iné osoby tak môžu urobiť so súhlasom predsedu senátu
a v prípravnom konaní so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, len ak je to potrebné
na uplatnenie ich práv.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti pri interpretácii obsahu a rozsahu
základných práv a slobôd zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv a základných slobôd
garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“).
Základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zodpovedá v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je aplikovateľný v prípade
poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo
odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová
proti Českej republike, rozhodnutie z 2. októbra 2006, č. 29858/03, oddiel 1).
Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že čl. 6 dohovoru je v zásade aplikovateľný, pokiaľ
sa poškodený k trestnému konaniu pripojil s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola
trestným činom spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude
môcť ten poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť
k odsúdeniu obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. marca 2009,
č. 27396/04, § 30 – 33).
Podľa názoru ústavného súdu sú uvedené právne názory ESĽP k výkladu čl. 6
dohovoru v plnom rozsahu uplatniteľné aj na interpretáciu základného práva na inú právnu
ochranu garantovaného predovšetkým prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy. Za týchto
okolností výklad § 69 ods. 1 Trestného poriadku obsiahnutý v namietanom prípise
vyšetrovateľa inšpekčnej služby, podľa ktorého v konkrétnych okolnostiach posudzovaného
prípadu sťažovateľ nie je osobou, ktorá disponuje právami vyplývajúcimi z § 69 ods. 1
Trestného poriadku, s ktorým sa v namietaných prípisoch stotožnili aj vo veci konajúce
orgány prokuratúry, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska z ústavného
hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v postavení oznamovateľa trestného činu
nemôže účinne namietať porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy (ktorých obsah je potrebné vykladať v intenciách čl. 6 ods. 1 dohovoru),
keďže práva z nich vyplývajúce sú aplikovateľné len na poškodeného v takom
trestnom konaní, v ktorom bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Navyše musí
ísť o poškodeného, ktorému trestným činom vznikla škoda, náhradu ktorej si v tomto
trestnom konaní uplatňuje.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi
obsahom základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a namietanými
postupmi a prípismi úradu inšpekčnej služby, okresnej prokuratúry, krajskej
prokuratúry a generálnej prokuratúry neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2013