Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 126/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Stred,

Banská Bystrica, a jeho opatrením z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod

ČVS: -2019, ako aj postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne a jej

opatrením z 9. decembra 2019 v konaní vedenom pod č. k. -18 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho

ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru

inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Stred, Banská Bystrica (ďalej aj „úrad inšpekčnej

služby“), a jeho opatrením z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod ČVS: UIS-235/0-

OISS-2019 (ďalej len „namietaný postup úradu inšpekčnej služby“), ako aj postupom

Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej aj „krajská prokuratúra“) a jej opatrením

z 9. decembra 2019, v konaní vedenom pod č. k. -18 (ďalej len „namietaný

postup krajskej prokuratúry“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal úradu

inšpekčnej služby oznámenie o okolnostiach nasvedčujúcich, že došlo k spáchaniu trestného

činu na tom skutkovom základe, že neznámi zdravotnícki zamestnanci Ústavu na výkon

väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody vystavovali zdravotné preukazy

na výkon epidemiologicky závažných činností (napr. kuchár, mäsiar) osobám, ktoré boli

nakazené vírusom hepatitídy typu C. Orgány činné v trestnom konaní predmetné oznámenie

sťažovateľa vybavili tak, že ho podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) odmietli, pričom ich

procesný postup je podľa tvrdenia sťažovateľa v súčasnosti taktiež predmetom prieskumu

ústavným súdom, avšak v inom konaní. Podstata dôvodov ústavnej sťažnosti preskúmavanej

v tomto konaní spočíva v tom, že sťažovateľ (podľa jeho názoru v procesnom postavení

oznamovateľa trestného činu a zároveň poškodeného) v trestnom konaní vedenom úradom

inšpekčnej služby pod ČVS: -2019 požiadal podľa

vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby o vyhotovenie fotokópie vyšetrovacieho spisu a jeho

následné zaslanie do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

Opatrením vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby z 29. októbra 2019 bol sťažovateľ

písomne vyrozumený o zaslaní fotokópie požadovaného vyšetrovacieho spisu s tým, že boli

uskutočnené opatrenia proti prezradeniu lekárskeho tajomstva, a to znečitateľnením tých

častí vyšetrovacieho spisu, ktoré obsahovali údaje zo zdravotnej dokumentácie dotknutých

osôb. Po oboznámení sa s predmetným opatrením sťažovateľ požiadal 11. novembra 2019

o preskúmanie namietaného postupu vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby

prostredníctvom prokurátora krajskej prokuratúry. Prokurátor krajskej prokuratúry

opatrením z 9. decembra 2019 vydaným pod č. k. -18 upovedomil

sťažovateľa o tom, že namietaný postup vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby považuje za

zákonný.

3. Namietaným postupom úradu inšpekčnej služby a namietaným postupom krajskej

prokuratúry došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , a taktiež k porušeniu jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v konkrétnom namieta

najmä nasledujúce. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal, že § 69 ods. 5

neumožňuje vyšetrovateľovi znečitateľniť tú časť vyšetrovacieho spisu,

ktorá obsahuje informácie o zdravotnom stave určitých osôb, keďže za dodržanie

lekárskeho tajomstva zodpovedá lekár podľa príslušných všeobecne záväzných právnych

predpisov, a nie orgány činné v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa ak sa takéto

údaje dostali legálnou cestou do vyšetrovacieho spisu, nebolo v kompetencii vyšetrovateľa

úradu inšpekčnej služby urobiť opatrenia zamedzujúce právu sťažovateľa na nazeranie

do spisu. V ďalšom sťažovateľ poukazuje taktiež na svojvoľný postup prokurátora krajskej

prokuratúry, keďže tento sa podľa jeho názoru nedostatočným spôsobom zaoberal

obmedzením práva oznamovateľa na prístup k celému vyšetrovaciemu spisu zo strany

vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby, čím svojvoľným výkladom poprel materiálny

význam . Namietaný postup krajskej prokuratúry preto sťažovateľ

považuje za ,,zjavný argumentačný faul“ prokurátora, pričom argumentáciu použitú

na odôvodnenie upovedomenia prokurátora krajskej prokuratúry z 9. decembra 2019

vydaného pod č. k. -18 označuje za ,,balast“, ktorý má odpútať pozornosť

od jadra problému. Podľa názoru sťažovateľa je na č. listu 57 a č. listu 58 vyšetrovacieho

spisu jednoznačne preukázané, že jeden z odsúdených ( ) trpel na hepatitídu

typu C a napriek tejto skutočnosti vykonával v ústave na výkon trestu odňatia slobody prácu

kuchára. Sťažovateľ je presvedčený, že k znečitateľneniu predmetných častí vyšetrovacieho

spisu zo strany vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby a následnému ,,odobreniu“ tohto

postupu ako zákonného zo strany prokurátora krajskej prokuratúry došlo úmyselne na účel

zmarenia vyšetrovania ním oznámeného skutku.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru

inšpekčnej služby Stred, Banská Bystrica a jeho opatrením z 29. októbra 2019 v konaní

vedenom pod ČVS: -2019, ako aj postupom Krajskej prokuratúry

v Trenčíne a jej opatrením z 9. decembra 2019 v konaní vedenom pod

č. k. -18 porušené boli. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje

opatrenie krajskej prokuratúry z 9. decembra 2019 v konaní vedenom pod

č. k. -18 zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie. V závere svojej ústavnej

sťažnosti sťažovateľ koncipuje žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, ktorú odôvodňuje

svojimi nepriaznivými majetkovými pomermi, keďže sa od roku 2013 nachádza v ústave na

výkon trestu odňatia slobody a zároveň nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný

navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti

ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou

osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže

ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde

o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

K namietanému postupu úradu inšpekčnej služby a jeho opatreniu z 29. októbra

2019 v konaní vedenom pod ČVS: -2019

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

vyplývajúceho z , ako aj práva vyplývajúceho z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach bližšie vymedzených v bode 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia,

ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť postupom úradu inšpekčnej služby a jeho

opatrením z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod ČVS: -2019 tým, že

mu ako oznamovateľovi trestného činu v predmetnom konaní bola na základe jeho žiadosti

podľa do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

zaslaná fotokópia požadovaného vyšetrovacieho spisu s tým, že boli

uskutočnené opatrenia proti prezradeniu lekárskeho tajomstva, a to znečitateľnením tých

častí vyšetrovacieho spisu, ktoré obsahovali údaje zo zdravotnej dokumentácie dotknutých

osôb.

11. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených , a taktiež systém

ochrany ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej

zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, respektíve ľudským právam

a základným slobodám vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií ( ), a to tak, že všetky orgány verejnej moci sú v rámci

výkonu svojej pôsobnosti primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, respektíve ľudských práv a základných slobôd

( ). Orgány verejnej moci sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc iných orgánov verejnej moci, respektíve v prípade

nefunkčnosti činnosti týchto orgánov, ktoré sa na ochrane ústavnosti primárne podieľajú

(, , , ).

12. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto

uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa postupu úradu inšpekčnej služby a jeho

opatrenia z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod ČVS: -2019 ústavný

súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti,

ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. , upravujúci inštitút

nazerania do spisov prostredníctvom svojho ustanovenia § 69 ods. 2, poskytuje priestor aj

na preskúmanie závažnosti dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní (spravidla

policajt) celkom alebo sčasti odmietol vymedzeným subjektom realizovať súbor procesných

oprávnení súvisiacich s právom nazerať do spisov. Podľa citovaného ustanovenia Trestného

poriadku je orgánom verejnej moci, oprávneným na preskúmanie dôvodov odmietnutia

práva nazrieť do vyšetrovacieho spisu, prokurátor (v prípade, že právo nazerať do spisov

bolo celkom alebo sčasti odmietnuté zo strany policajta). Rozhodovanie o odôvodnenosti

odmietnutia nazretia do celého vyšetrovacieho spisu zo strany policajta bolo v konkrétnom

prípade zverené prokurátorovi, ktorý namietaný postup policajta preskúmal v konaní

vedenom pod č. k. -18, ktorého výsledkom bolo upovedomenie sťažovateľa

o tom, že namietaný postup vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby považuje za zákonný.

13. Ochranu základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným

slobodám sťažovateľa bola oprávnená a zároveň povinná poskytnúť krajská prokuratúra v

rámci preskúmania postupu vyšetrovateľa inšpekčnej služby uvedeného v predchádzajúcom

bode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti namietanému postupu úradu inšpekčnej

služby, ako aj jeho opatreniu z 29. októbra 2019. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí

tejto časti ústavnej sťažnosti podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému postupu krajskej prokuratúry a jej opatreniu z 9. decembra

2019 v konaní vedenom pod č. k. -18

14. Ako vyplýva z bodov 1 až 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia, sťažovateľ

v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že krajská prokuratúra namietaným postupom, ako aj

opatrením z 9. decembra 2019 porušila jeho označené základné právo garantované ,

resp. právo garantované dohovorom, keďže prokurátor krajskej prokuratúry sa podľa názoru

sťažovateľa nedostatočným spôsobom zaoberal obmedzením práva oznamovateľa na prístup

k celému vyšetrovaciemu spisu zo strany vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby, až

napokon realizácii uvedeného procesného práva zo strany sťažovateľa nevyhovel, čím

„svojvoľným výkladom poprel materiálny význam ustanovenia “.

15. V uvedených súvislostiach je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1. marca 2019

bolo prostredníctvom o ochrane oznamovateľov protispoločenskej

činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov novelizované ustanovenie § 69 ods. 1

, pričom výpočet subjektov oprávnených na nazeranie do spisov

v trestnom konaní bol rozšírený o oznamovateľa trestného činu v prípade, ak nie je zároveň

poškodeným. Oznamovateľ trestného činu a poškodený trestným činom tak majú od

nadobudnutia účinnosti predmetnej novelizácie vo vzťahu k právu

nazerať do spisov v trestnom konaní de iure rovnaké procesné postavenie, a preto podľa

názoru ústavného súdu nie je bližšie potrebné zaoberať sa konkrétnym procesným

postavením sťažovateľa v trestnom konaní vedenom úradom inšpekčnej služby. Túto

skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné osobitne zdôrazniť, keďže vo

svojej ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ sám zmätočne označuje za oznamovateľa –

poškodeného.

16. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd v zásade nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušných orgánov verejnej moci,

ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k určitému procesnému postupu, ani

preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná (m. m. ,

, , , ).

17. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti súbežne namieta porušenie jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného ,

a taktiež porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1

dohovoru. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti pri interpretácii obsahu a rozsahu

základných práv a slobôd zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv a základných slobôd garantovaných

dohovorom. Základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa

zodpovedá v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Z judikatúry ESĽP však vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je aplikovateľný

na poškodeného v trestnom konaní, ktorého trestné oznámenie bolo odložené bez toho, aby

bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej republike,

rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1). Z ustálenej judikatúry ESĽP taktiež

vyplýva, že čl. 6 dohovoru je v zásade aplikovateľný iba v prípade, pokiaľ sa poškodený

k trestnému konaniu pripojil a uplatnil si v rámci adhézneho konania svoj nárok na náhradu

škody, ktorá mu bola v príčinnej súvislosti s trestným činom spôsobená. Namietať porušenie

práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru zo strany orgánov verejnej moci teda nemôže

poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu

obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, § 30 – § 33).

Podľa názoru ústavného súdu sú uvedené právne názory ESĽP k výkladu čl. 6 dohovoru

v plnom rozsahu uplatniteľné aj na interpretáciu základného práva na inú právnu ochranu

garantovaného predovšetkým prostredníctvom ().

19. Navyše, je potrebné uviesť, že slovo ,,každý“ v nezahŕňa

rovnaký okruh oprávnených subjektov v akomkoľvek type zákonom upraveného konania.

V prvom rade je potrebné uviesť, že iné osoby sa stotožňujú s pojmom ,,každý“ v rámci

trestného konania a iné osoby v rámci civilného konania (). V nadväznosti

na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia je potrebné

zdôrazniť, že poškodenému, ktorý sa pripojil k trestnému stíhaniu páchateľa trestného činu

a zároveň si v adhéznom konaní uplatnil svoj nárok na náhradu škody, prislúcha ochrana len

podľa civilnej časti čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda len pokiaľ ide o rozhodovanie o občianskych

právach a záväzkoch poškodeného, medzi ktoré nepochybne patrí konanie a rozhodovanie

o náhrade škody, ktorá mu v príčinnej súvislosti s trestným činom vznikla. Sťažovateľ však

takým poškodeným v posudzovanom prípade nebol.

20. Argumentom a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu) je podľa názoru

ústavného súdu, aj v súlade s už citovanou judikatúrou ESĽP, možné uzavrieť nasledujúce:

ak čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné ani vo svojej civilnej rovine aplikovať na ochranu

práv tých poškodených, ktorí sa trestného konania zúčastňujú len s cieľom prispieť

k odsúdeniu obvineného (bez uplatnenia svojho nároku na náhradu škody v trestnom

konaní), nemôže sa tento článok vzťahovať ani na oznamovateľa trestného činu, ktorý

zároveň nie je poškodeným, a to aj napriek skutočnosti, že procesné oprávnenia

oznamovateľa trestného činu boli výrazným spôsobom posilnené najmä prostredníctvom

zmienenej novelizácie účinnej od 1. marca 2019. Procesné postavenie

sťažovateľa ako oznamovateľa trestného činu v trestnom konaní vedenom úradom

inšpekčnej služby nedeterminuje taký spor, ktorého výsledok by mal vplyv na jeho

materiálne postavenie. Článok 6 ods. 1 dohovoru sa totiž vo svojej civilnej časti vzťahuje

iba na spory, ktoré sa týkajú občianskych práv a záväzkov, pričom výsledok sporu musí mať

priamy a rozhodujúci vplyv na práva sťažovateľa (Le Compte a ďalší proti Belgicku,

rozhodnutie z 23. 6. 1981, č. 6878/75, oddiel 49). Pri posúdení neaplikovateľnosti čl. 6 ods.

1 dohovoru na procesné postavenie osoby poškodenej trestným činom, ktorá si náhradu

škody v trestnom konaní neuplatňuje, a oznamovateľa trestného činu je spoločným

menovateľom skutočnosť, že ani v jednom z oboch zmienených prípadov v rámci trestného

konania nejde o taký spor, ktorý by sa týkal občianskych práv a záväzkov uvedených osôb,

a zároveň by mal materiálny vplyv na ich práva. V načrtnutých súvislostiach je možné

dodať, že legislatívne zmeny, uskutočnené na vnútroštátnej úrovni, nemusia vždy esenciálne

nájsť svoj odraz v medzinárodne inštitucionalizovanom mechanizme ochrany ľudských práv

a základných slobôd, ktorý v konkrétnom prípade predstavuje čl. 6 ods. 1 dohovoru

a k nemu prislúchajúca judikatúra ESĽP, a teda môžu existovať mimo jeho rámca.

21. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že medzi namietaným postupom krajskej

prokuratúry a jej opatrením z 9. decembra 2019 a obsahom práv, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti výslovne formuloval. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú prax, v zmysle

ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho prípade nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Keďže ústavný súd, tak ako to je

uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, skonštatoval dôvody

pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa v prevažnej miere pre jej zjavnú

neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť, rozhodol o žiadosti sťažovateľa

o ustanovenie advokáta tak, že jej nevyhovel (bod 2 výroku).

23. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu