Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 126/2020
PDF · 221.47 KB
No categories available
II. ÚS 126/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Stred,
Banská Bystrica, a jeho opatrením z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod
ČVS: UIS-235/0-OISS-2019, ako aj postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne a jej
opatrením z 9. decembra 2019 v konaní vedenom pod č. k. 4 Kn 95/19/3300-18 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho
ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru
inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Stred, Banská Bystrica (ďalej aj „úrad inšpekčnej
služby“), a jeho opatrením z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod ČVS: UIS-235/0-
OISS-2019 (ďalej len „namietaný postup úradu inšpekčnej služby“), ako aj postupom
Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej aj „krajská prokuratúra“) a jej opatrením
z 9. decembra 2019, v konaní vedenom pod č. k. 4 Kn 95/19/3300-18 (ďalej len „namietaný
postup krajskej prokuratúry“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal úradu
inšpekčnej služby oznámenie o okolnostiach nasvedčujúcich, že došlo k spáchaniu trestného
činu na tom skutkovom základe, že neznámi zdravotnícki zamestnanci Ústavu na výkon
väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody vystavovali zdravotné preukazy
na výkon epidemiologicky závažných činností (napr. kuchár, mäsiar) osobám, ktoré boli
nakazené vírusom hepatitídy typu C. Orgány činné v trestnom konaní predmetné oznámenie
sťažovateľa vybavili tak, že ho podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“) odmietli, pričom ich
procesný postup je podľa tvrdenia sťažovateľa v súčasnosti taktiež predmetom prieskumu
ústavným súdom, avšak v inom konaní. Podstata dôvodov ústavnej sťažnosti preskúmavanej
v tomto konaní spočíva v tom, že sťažovateľ (podľa jeho názoru v procesnom postavení
oznamovateľa trestného činu a zároveň poškodeného) v trestnom konaní vedenom úradom
inšpekčnej služby pod ČVS: UIS-235/0-OISS-2019 požiadal podľa § 69 Trestného poriadku
vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby o vyhotovenie fotokópie vyšetrovacieho spisu a jeho
následné zaslanie do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
Opatrením vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby z 29. októbra 2019 bol sťažovateľ
písomne vyrozumený o zaslaní fotokópie požadovaného vyšetrovacieho spisu s tým, že boli
uskutočnené opatrenia proti prezradeniu lekárskeho tajomstva, a to znečitateľnením tých
častí vyšetrovacieho spisu, ktoré obsahovali údaje zo zdravotnej dokumentácie dotknutých
osôb. Po oboznámení sa s predmetným opatrením sťažovateľ požiadal 11. novembra 2019
o preskúmanie namietaného postupu vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby
prostredníctvom prokurátora krajskej prokuratúry. Prokurátor krajskej prokuratúry
opatrením z 9. decembra 2019 vydaným pod č. k. 4 Kn 95/19/3300-18 upovedomil
sťažovateľa o tom, že namietaný postup vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby považuje za
zákonný.
3. Namietaným postupom úradu inšpekčnej služby a namietaným postupom krajskej
prokuratúry došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a taktiež k porušeniu jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v konkrétnom namieta
najmä nasledujúce. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal, že § 69 ods. 5
Trestného poriadku neumožňuje vyšetrovateľovi znečitateľniť tú časť vyšetrovacieho spisu,
ktorá obsahuje informácie o zdravotnom stave určitých osôb, keďže za dodržanie
lekárskeho tajomstva zodpovedá lekár podľa príslušných všeobecne záväzných právnych
predpisov, a nie orgány činné v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa ak sa takéto
údaje dostali legálnou cestou do vyšetrovacieho spisu, nebolo v kompetencii vyšetrovateľa
úradu inšpekčnej služby urobiť opatrenia zamedzujúce právu sťažovateľa na nazeranie
do spisu. V ďalšom sťažovateľ poukazuje taktiež na svojvoľný postup prokurátora krajskej
prokuratúry, keďže tento sa podľa jeho názoru nedostatočným spôsobom zaoberal
obmedzením práva oznamovateľa na prístup k celému vyšetrovaciemu spisu zo strany
vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby, čím svojvoľným výkladom poprel materiálny
význam § 69 Trestného poriadku. Namietaný postup krajskej prokuratúry preto sťažovateľ
považuje za ,,zjavný argumentačný faul“ prokurátora, pričom argumentáciu použitú
na odôvodnenie upovedomenia prokurátora krajskej prokuratúry z 9. decembra 2019
vydaného pod č. k. 4 Kn 95/19/3300-18 označuje za ,,balast“, ktorý má odpútať pozornosť
od jadra problému. Podľa názoru sťažovateľa je na č. listu 57 a č. listu 58 vyšetrovacieho
spisu jednoznačne preukázané, že jeden z odsúdených ( ) trpel na hepatitídu
typu C a napriek tejto skutočnosti vykonával v ústave na výkon trestu odňatia slobody prácu
kuchára. Sťažovateľ je presvedčený, že k znečitateľneniu predmetných častí vyšetrovacieho
spisu zo strany vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby a následnému ,,odobreniu“ tohto
postupu ako zákonného zo strany prokurátora krajskej prokuratúry došlo úmyselne na účel
zmarenia vyšetrovania ním oznámeného skutku.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru
inšpekčnej služby Stred, Banská Bystrica a jeho opatrením z 29. októbra 2019 v konaní
vedenom pod ČVS: UIS-235/0-OISS-2019, ako aj postupom Krajskej prokuratúry
v Trenčíne a jej opatrením z 9. decembra 2019 v konaní vedenom pod
č. k. 4 Kn 95/19/3300-18 porušené boli. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje
opatrenie krajskej prokuratúry z 9. decembra 2019 v konaní vedenom pod
č. k. 4 Kn 95/19/3300-18 zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie. V závere svojej ústavnej
sťažnosti sťažovateľ koncipuje žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, ktorú odôvodňuje
svojimi nepriaznivými majetkovými pomermi, keďže sa od roku 2013 nachádza v ústave na
výkon trestu odňatia slobody a zároveň nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
K namietanému postupu úradu inšpekčnej služby a jeho opatreniu z 29. októbra
2019 v konaní vedenom pod ČVS: UIS-235/0-OISS-2019
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
vyplývajúceho z ústavy, ako aj práva vyplývajúceho z kvalifikovanej medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach bližšie vymedzených v bode 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia,
ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť postupom úradu inšpekčnej služby a jeho
opatrením z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod ČVS: UIS-235/0-OISS-2019 tým, že
mu ako oznamovateľovi trestného činu v predmetnom konaní bola na základe jeho žiadosti
podľa § 69 Trestného poriadku do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
zaslaná fotokópia požadovaného vyšetrovacieho spisu s tým, že boli
uskutočnené opatrenia proti prezradeniu lekárskeho tajomstva, a to znečitateľnením tých
častí vyšetrovacieho spisu, ktoré obsahovali údaje zo zdravotnej dokumentácie dotknutých
osôb.
11. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou, a taktiež systém
ochrany ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej
zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, respektíve ľudským právam
a základným slobodám vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií (čl. 127 ods. 1 ústavy), a to tak, že všetky orgány verejnej moci sú v rámci
výkonu svojej pôsobnosti primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, respektíve ľudských práv a základných slobôd
(čl. 152 ods. 4 ústavy). Orgány verejnej moci sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc iných orgánov verejnej moci, respektíve v prípade
nefunkčnosti činnosti týchto orgánov, ktoré sa na ochrane ústavnosti primárne podieľajú
(II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09).
12. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto
uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa postupu úradu inšpekčnej služby a jeho
opatrenia z 29. októbra 2019 v konaní vedenom pod ČVS: UIS-235/0-OISS-2019 ústavný
súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti,
ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. Trestný poriadok, upravujúci inštitút
nazerania do spisov prostredníctvom svojho ustanovenia § 69 ods. 2, poskytuje priestor aj
na preskúmanie závažnosti dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní (spravidla
policajt) celkom alebo sčasti odmietol vymedzeným subjektom realizovať súbor procesných
oprávnení súvisiacich s právom nazerať do spisov. Podľa citovaného ustanovenia Trestného
poriadku je orgánom verejnej moci, oprávneným na preskúmanie dôvodov odmietnutia
práva nazrieť do vyšetrovacieho spisu, prokurátor (v prípade, že právo nazerať do spisov
bolo celkom alebo sčasti odmietnuté zo strany policajta). Rozhodovanie o odôvodnenosti
odmietnutia nazretia do celého vyšetrovacieho spisu zo strany policajta bolo v konkrétnom
prípade zverené prokurátorovi, ktorý namietaný postup policajta preskúmal v konaní
vedenom pod č. k. 4 Kn 95/19/3300-18, ktorého výsledkom bolo upovedomenie sťažovateľa
o tom, že namietaný postup vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby považuje za zákonný.
13. Ochranu základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným
slobodám sťažovateľa bola oprávnená a zároveň povinná poskytnúť krajská prokuratúra v
rámci preskúmania postupu vyšetrovateľa inšpekčnej služby uvedeného v predchádzajúcom
bode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu
preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti namietanému postupu úradu inšpekčnej
služby, ako aj jeho opatreniu z 29. októbra 2019. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí
tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému postupu krajskej prokuratúry a jej opatreniu z 9. decembra
2019 v konaní vedenom pod č. k. 4 Kn 95/19/3300-18
14. Ako vyplýva z bodov 1 až 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia, sťažovateľ
v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že krajská prokuratúra namietaným postupom, ako aj
opatrením z 9. decembra 2019 porušila jeho označené základné právo garantované ústavou,
resp. právo garantované dohovorom, keďže prokurátor krajskej prokuratúry sa podľa názoru
sťažovateľa nedostatočným spôsobom zaoberal obmedzením práva oznamovateľa na prístup
k celému vyšetrovaciemu spisu zo strany vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby, až
napokon realizácii uvedeného procesného práva zo strany sťažovateľa nevyhovel, čím
„svojvoľným výkladom poprel materiálny význam ustanovenia § 69 Trestného poriadku“.
15. V uvedených súvislostiach je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1. marca 2019
bolo prostredníctvom zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej
činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov novelizované ustanovenie § 69 ods. 1
Trestného poriadku, pričom výpočet subjektov oprávnených na nazeranie do spisov
v trestnom konaní bol rozšírený o oznamovateľa trestného činu v prípade, ak nie je zároveň
poškodeným. Oznamovateľ trestného činu a poškodený trestným činom tak majú od
nadobudnutia účinnosti predmetnej novelizácie Trestného poriadku vo vzťahu k právu
nazerať do spisov v trestnom konaní de iure rovnaké procesné postavenie, a preto podľa
názoru ústavného súdu nie je bližšie potrebné zaoberať sa konkrétnym procesným
postavením sťažovateľa v trestnom konaní vedenom úradom inšpekčnej služby. Túto
skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné osobitne zdôrazniť, keďže vo
svojej ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ sám zmätočne označuje za oznamovateľa –
poškodeného.
16. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd v zásade nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušných orgánov verejnej moci,
ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k určitému procesnému postupu, ani
preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná (m. m. I. ÚS 13/00,
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
17. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti súbežne namieta porušenie jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy,
a taktiež porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti pri interpretácii obsahu a rozsahu
základných práv a slobôd zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv a základných slobôd garantovaných
dohovorom. Základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zodpovedá v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Z judikatúry ESĽP však vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je aplikovateľný
na poškodeného v trestnom konaní, ktorého trestné oznámenie bolo odložené bez toho, aby
bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej republike,
rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1). Z ustálenej judikatúry ESĽP taktiež
vyplýva, že čl. 6 dohovoru je v zásade aplikovateľný iba v prípade, pokiaľ sa poškodený
k trestnému konaniu pripojil a uplatnil si v rámci adhézneho konania svoj nárok na náhradu
škody, ktorá mu bola v príčinnej súvislosti s trestným činom spôsobená. Namietať porušenie
práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru zo strany orgánov verejnej moci teda nemôže
poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu
obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, § 30 – § 33).
Podľa názoru ústavného súdu sú uvedené právne názory ESĽP k výkladu čl. 6 dohovoru
v plnom rozsahu uplatniteľné aj na interpretáciu základného práva na inú právnu ochranu
garantovaného predovšetkým prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 202/2013).
19. Navyše, je potrebné uviesť, že slovo ,,každý“ v čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa
rovnaký okruh oprávnených subjektov v akomkoľvek type zákonom upraveného konania.
V prvom rade je potrebné uviesť, že iné osoby sa stotožňujú s pojmom ,,každý“ v rámci
trestného konania a iné osoby v rámci civilného konania (I. ÚS 53/96). V nadväznosti
na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia je potrebné
zdôrazniť, že poškodenému, ktorý sa pripojil k trestnému stíhaniu páchateľa trestného činu
a zároveň si v adhéznom konaní uplatnil svoj nárok na náhradu škody, prislúcha ochrana len
podľa civilnej časti čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda len pokiaľ ide o rozhodovanie o občianskych
právach a záväzkoch poškodeného, medzi ktoré nepochybne patrí konanie a rozhodovanie
o náhrade škody, ktorá mu v príčinnej súvislosti s trestným činom vznikla. Sťažovateľ však
takým poškodeným v posudzovanom prípade nebol.
20. Argumentom a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu) je podľa názoru
ústavného súdu, aj v súlade s už citovanou judikatúrou ESĽP, možné uzavrieť nasledujúce:
ak čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je možné ani vo svojej civilnej rovine aplikovať na ochranu
práv tých poškodených, ktorí sa trestného konania zúčastňujú len s cieľom prispieť
k odsúdeniu obvineného (bez uplatnenia svojho nároku na náhradu škody v trestnom
konaní), nemôže sa tento článok vzťahovať ani na oznamovateľa trestného činu, ktorý
zároveň nie je poškodeným, a to aj napriek skutočnosti, že procesné oprávnenia
oznamovateľa trestného činu boli výrazným spôsobom posilnené najmä prostredníctvom
zmienenej novelizácie Trestného poriadku účinnej od 1. marca 2019. Procesné postavenie
sťažovateľa ako oznamovateľa trestného činu v trestnom konaní vedenom úradom
inšpekčnej služby nedeterminuje taký spor, ktorého výsledok by mal vplyv na jeho
materiálne postavenie. Článok 6 ods. 1 dohovoru sa totiž vo svojej civilnej časti vzťahuje
iba na spory, ktoré sa týkajú občianskych práv a záväzkov, pričom výsledok sporu musí mať
priamy a rozhodujúci vplyv na práva sťažovateľa (Le Compte a ďalší proti Belgicku,
rozhodnutie z 23. 6. 1981, č. 6878/75, oddiel 49). Pri posúdení neaplikovateľnosti čl. 6 ods.
1 dohovoru na procesné postavenie osoby poškodenej trestným činom, ktorá si náhradu
škody v trestnom konaní neuplatňuje, a oznamovateľa trestného činu je spoločným
menovateľom skutočnosť, že ani v jednom z oboch zmienených prípadov v rámci trestného
konania nejde o taký spor, ktorý by sa týkal občianskych práv a záväzkov uvedených osôb,
a zároveň by mal materiálny vplyv na ich práva. V načrtnutých súvislostiach je možné
dodať, že legislatívne zmeny, uskutočnené na vnútroštátnej úrovni, nemusia vždy esenciálne
nájsť svoj odraz v medzinárodne inštitucionalizovanom mechanizme ochrany ľudských práv
a základných slobôd, ktorý v konkrétnom prípade predstavuje čl. 6 ods. 1 dohovoru
a k nemu prislúchajúca judikatúra ESĽP, a teda môžu existovať mimo jeho rámca.
21. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že medzi namietaným postupom krajskej
prokuratúry a jej opatrením z 9. decembra 2019 a obsahom práv, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ vo svojej ústavnej
sťažnosti výslovne formuloval. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú prax, v zmysle
ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho prípade nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Keďže ústavný súd, tak ako to je
uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, skonštatoval dôvody
pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa v prevažnej miere pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť, rozhodol o žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie advokáta tak, že jej nevyhovel (bod 2 výroku).
23. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu