Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 3/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o., Bánovská cesta 11, Žilina, zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Madejom, Vysoká 20, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17

z 3. marca 2015, prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. -14

z 15. decembra 2014, uznesením Okresnej prokuratúry Žilina č. k. -53

zo 16. októbra 2014 a uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Žilina ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o.,

Bánovská cesta 11, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom

Madejom, Vysoká 20, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len „“)

a čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015 (ďalej aj

„napadnutý prípis generálnej prokuratúry“), prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej

len „krajská prokuratúra“) č. k. -14 z 15. decembra 2014 (ďalej aj

„napadnutý prípis krajskej prokuratúry“), uznesením Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len

„okresná prokuratúra“) č. k. -53 zo 16. októbra 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“) a uznesením vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)

ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného riaditeľstva“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh okrem iného vyplýva, že generálna prokuratúra

kvalifikovala návrh sťažovateľky z 21. januára 2015 v napadnutom prípise ako opakovaný

podnet v súlade s o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), a nie ako urgenciu na vybavenie jej návrhu

na postup podľa a nasl. z 24. novembra 2014 (ďalej len „návrh

z 11. novembra 2014“). Sťažovateľka tvrdí, že jej návrh z 11. novembra 2014 nebol

vybavený, resp. bol vybavený nezákonným spôsobom. Výklad § 364 ods. 1 písm. c)

použitý v napadnutom prípise generálnou prokuratúrou bol podľa jej

názoru nesprávny a príliš formalistický. Za nesprávny považuje sťažovateľka aj postup

generálnej prokuratúry, ktorým malo podľa jej názoru dôjsť k porušeniu § 34 ods. 2 zákona

o prokuratúre tým, že jej podanie z 21. januára 2015 ako opakovaný podnet vybavila

prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá zároveň vybavila aj jej predchádzajúce podanie

z 11. novembra 2014 prípisom č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-11 z 24. novembra 2014.

Sťažovateľka namieta, že „o veci mal rozhodnúť nadriadený prokurátor... Je pravda, že

o podnete rozhodol Generálny prokurátor SR, avšak v zastúpení prokurátorky generálnej

prokuratúry Je možné, že z formálneho hľadiska

rozhodol generálny prokurátor ako nadriadený prokurátor, avšak z materiálneho hľadiska

treba uvedený postup chápať ako hrubé obchádzanie zákona.“.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva

podnikať podľa generálnou prokuratúrou sťažovateľka uvádza, že došlo

k zmareniu možnosti „ochrany... vlastníckeho práva prostredníctvom adhézneho konania...

generálny prokurátor... zmaril úlohu štátu chrániť podnikateľské prostredie pred trestnou

činnosťou osôb pôsobiacich v podnikateľskom prostredí... V danom prípade orgány činné

v trestnom konaní správne vyhodnotili, že sa stal skutok zvýhodňovania veriteľa podľa §

240 , avšak doposiaľ nedokázali zistiť rozsah škody, a preto trestné

stíhanie zastavili. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní možno považovať za

absolútne neprijateľný a charakterizovať ho ako odopretie spravodlivosti vo vzťahu

k poškodenému.“.

Sťažovateľka argumentuje, že „prišla o majetok a podnikanie... bolo existenčne

ohrozené, a to preto, že spoločnosť úmyselne plnila iným

svojim veriteľom... a orgány činné v trestnom konaní takýto postup štatutára spoločnosti

, vyhodnotili ako správny, spravodlivý, trestnoprávne súladný

iba preto, že štatutár spoločnosti stratil kompletné účtovníctvo spoločnosti. Zákonodarca

pritom ustanovil takéto konanie za trestný čin poškodzovania veriteľa v § 240 Trestného

zákona... Považujem za jasné a nepochybné, že takýto postup orgánov činných v trestnom

konaní je v demokratickom a právnom štáte neprijateľný, čo konštatoval aj ústavný súd ČR

(napr. nález... z 13. marca 2013, sp. zn. )... uznesenie o zastavení trestného

stíhania bolo vydané iba pár dní ... po tom, ako znalkyňa podala vo veci znalecký posudok...

Z uvedeného vyplýva, že vyšetrovateľ s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, nemohol

rozhodnúť odborne, hodnotiac aj znalecký posudok, ktorý bol pre rozhodnutie veci

kľúčový.“.

Podľa názoru sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní nezákonne zastavili

trestné konanie, keďže neboli preukázané skutočnosti, že „... spoločnosť

, nebola v úpadku, stave platobnej neschopnosti alebo predĺžení, keď

plnila iným veriteľom namiesto pomerného plnenia aj v prospech spoločnosti HORVÁT

klimatizácia a vetranie, s. r. o., ani že by spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie,

s. r. o. nebola spôsobená žiadna škoda alebo škoda nepatrná“.

Naopak, z listinných dôkazov, ktoré sa vo vyšetrovacom spise nenachádzajú,

vyplýva, že obchodná spoločnosť « bola celkom jasne

a nepochybne minimálne ku dňu 31. 12. 2010 nielen v predĺžení, ale aj platobne neschopná.

Vo vzťahu k uvedenému nemožno tiež opomenúť aj konštatovanie znalkyne

v jej znaleckom posudku... kde uvádza: „Spoločnosť v roku 2009 a 2010 bola

v úpadku z titulu predĺženia, lebo hodnota záväzkov presahovala hodnotu majetku.“

Je pravda, že presný rozsah škody... nie je možné toho času presne určiť, a to aj z dôvodu,

že doposiaľ nebolo skončené konkurzné konanie spoločnosti

To však neznamená, že škoda skutkom nebola spôsobená. Taktiež z doposiaľ vykonaného

vyšetrovania je celkom zrejme možné vylúčiť, že by spoločnosti HORVÁT klimatizácia

a vetranie, s. r. o. konaním štatutára vznikla iba škoda

nepatrná.».

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že konateľ obchodnej spoločnosti

, „použil majetok... na splatenie dlhov spoločnosti EKOSTAV

SLOVAKIA... voči veriteľovi .. pričom vedel, že týmto

úkonom znemožní uspokojenie splatnej pohľadávky veriteľa HORVÁT klimatizácia

a vetranie... Vzhľadom na uvedené... nie je možné konštatovať, že by nebol spáchaný trestný

čin, naopak iba jeho rozsah sa doposiaľ nepodarilo dostatočne objasniť, čo však je

pochybením v postupe orgánov činných v trestnom konaní a vôbec to nie je dôvod

na zastavenie trestného stíhania. V rozpore s uvedeným vyšetrovateľ OR PZ Žilina zastavil

vo veci trestné stíhanie, pričom rozhodnutie bolo nadriadenými orgánmi aj napriek

uvedenému potvrdené ako zákonné. Vzhľadom na uvedené mám za to, že napadnutým

rozhodnutím a súvisiacimi rozhodnutiami došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé

konanie a súdnu a inú právnu ochranu...“.

Podľa sťažovateľky sa so skutočnosťami, pre ktoré nebolo možné trestné stíhanie

zastaviť, nevysporiadala generálna prokuratúra a ani prokurátor krajskej prokuratúry

a prokurátor okresnej prokuratúry, ktorí uviedli, že „doterajšie závery vyšetrovania

nedokážu vytvoriť podklad pre takýto alebo iný záver. Teda je nepochybné, že existuje

viacero alternatív, a teda v zmysle uvedenej judikatúry má byť podaná obžaloba na súd.

Keďže skutok konateľa spoločnosti , nie je jednoznačne

objasnený, potom je vylúčený postup podľa ,

pretože nemožno vylúčiť možnosť, že skutok je trestným činom.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľka toho názoru, že orgány činné

v trestnom konaní, predovšetkým generálna prokuratúra, odmietli vo veci konať, „hoci boli

k tomu povinné, svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, keď sa nevysporiadali

so všetkými namietanými skutočnosťami, čím založili nepreskúmateľnosť svojich rozhodnutí

a vec právne nesprávne posúdili...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.

SR a a nasl. Listiny základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím

Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015... a súvisiacimi

rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14

z 15. decembra 2014 a prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 -53

z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd.

vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práva základných sloboda čl. 36 Listiny základných ľudských práv

a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca

2015, ... a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina

č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina

č. 3PV/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor

kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta

2014 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa vlastnícke právo podľa SR, Listiny

základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR

č. IV/3 GPt 325/13/1000-17z 3. marca 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca

2015 a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina

č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina

č. 3 Pv/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor

kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta

2014 porušené bolo.

4. Základné práva sťažovateľa na podnikanie podľa SR a Listiny

základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR

č. IV/3 GPt 325/13/1000-17z 3. marca 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca

2015 a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina

č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina

č. 3 Pv/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor

kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta

2014 porušené bolo.

5. Rozhodnutie Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt325/13/1000-17 z 3. marca

2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca 2015 sa zrušuje.

6. Rozhodnutie prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14

z 15. decembra 2014sa zrušuje.

7. Rozhodnutie prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 PV/U19/11/5511-53

z 16. októbra 2014 sa zrušuje.

8. Rozhodnutie vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd.

vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 sa zrušuje.

9. Vec sa vracia vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru SR Žilina,

odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania na ďalšie konanie a rozhodnutie.

10. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- eur

(slovom jednostotisíc eur), ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

11. Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Madeja, advokáta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka navrhuje aj alternatívny petit, ktorého uplatnenie by prichádzalo

do úvahy vtedy, ak by ústavný súd dospel k záveru, že generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o návrhu na postup podľa § 363 a nasl.

dosiaľ nerozhodol. Alternatívny petit je v bodoch 1 až 4, 10 a 11

totožný s petitom už citovaným a navyše jeho súčasťou je aj výrok, podľa ktorého ústavný

súd „Generálnemu prokurátorovi SR vo veci vedenej Generálnou prokuratúrou SR

pod č. IV/3 GPt 325/13/1000 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

zaručených , a a tiež ,

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom

generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015, prípisom krajskej

prokuratúry č. k. -14 z 15. decembra 2014, uznesením okresnej

prokuratúry č. k. -53 zo 16. októbra 2014 a uznesením vyšetrovateľa

okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým prípisom krajskej

prokuratúry, napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým uznesením

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva

Uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011

z 28. augusta 2014 bolo v súlade s zastavené

trestné stíhanie vedené pre zločin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 3 Trestného

zákona, ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe, že štatutárny zástupca

obchodnej spoločnosti , v stave platobnej neschopnosti mal

úmyselne uprednostniť iných veriteľov pred sťažovateľkou ako veriteľkou, ktorej ako

dlžník nevyplatil viaceré faktúry týkajúce sa pohľadávky v sume 387 870,47 € splatnej

k 1. máju 2011, ale mal poskytnúť plnenie iným veriteľom, čo nezodpovedá zásade

pomerného uspokojenia veriteľov, a tak mal zmariť uspokojenie veriteľa (sťažovateľky)

k jej škode v sume 387 870,47 € z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je

dôvod na postúpenie veci.

Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva podala

sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. -53

zo 16. októbra 2014 podľa zamietla.

Prípisom krajskej prokuratúry č. k. -14 z 15. decembra 2014 bol

odmietnutý ako nedôvodný podnet sťažovateľky podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre

z 11. novembra 2014, ktorý s prihliadnutím na jeho obsah posúdil prokurátor krajskej

prokuratúry ako podnet smerujúci proti napadnutým uzneseniam vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva a okresnej prokuratúry.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je

ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, uplatnenie kompetencia ktorého

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ).

Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľky, ústavný súd

konštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, keďže jeho preskúmanie podliehalo prieskumnej

právomoci okresnej prokuratúry na základe sťažovateľkou podanej sťažnosti. Rovnako

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať ani napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry,

pretože tak bola oprávnená a aj povinná urobiť krajská prokuratúra na základe podnetu

sťažovateľky podľa zákona o prokuratúre. Uvedené platí aj pre napadnutý prípis krajskej

prokuratúry, pretože opakovaný podnet sťažovateľky, resp. jej podanie z 21. januára 2015,

bola oprávnená a aj povinná preskúmať generálna prokuratúra na základe opakovaného

podnetu sťažovateľky podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a listiny, a listiny,

a čl. 26 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým prípisom

generálnej prokuratúry boli porušené ňou označené základné práva podľa a listiny.

Porušenie svojich práv odôvodňuje tým, že napadnutý prípis generálnej prokuratúry je

nedostatočne odôvodnený, a tým aj nepreskúmateľný.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok

nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s a listiny každý má právo na slobodnú

voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť.

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp.

ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ich

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verenej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , ).

Podľa judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú právnu

ochranu podľa a listiny aj právo dotknutej osoby požiadať

o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu,

opakovaného podnetu, alebo ďalšieho opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom

ustanoveným spôsobom sa takýmto podaním zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu

vyrozumieť. Súčasťou tohto práva nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry

podnetu (aj opakovanému a ďalšiemu opakovanému) vyhoveli (m. m. napr. ,

, , ), t. j. za porušenie základného práva na inú

právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že príslušná prokuratúra

vybavením podnetu (aj opakovaného a ďalšieho opakovaného) nesplní očakávania

a predstavy dotknutej osoby (napr. , , ).

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry, ústavný súd preskúmal napadnutý prípis

generálnej prokuratúry, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„Vyšetrovateľ PZ uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 zo dňa

28. 08. 2014 podľa zastavil trestné stíhanie

vo veci zločinu zvýhodňovania veriteľa podľa 240 ods. 1, ods. 3 ,

ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe ako je uvedené v citovanom uznesení.

Proti tomuto uzneseniu oprávnené osoba podala sťažnosť, ktorú prokurátorka

Okresnej prokuratúry Žilina uznesením sp. zn. zo dňa 16. 10. 2014 podľa

ako nedôvodnú zamietla.

Závery uznesení sp. zn. ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 a , ktoré boli

riadne doručené oprávneným osobám, som si osvojila v celom rozsahu a na tieto Vás

odkazujem. Uvedené uznesenia obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyplývajú z ustanovenia

a .

Pochybenie som nezistila ani vo vybavení predchádzajúceho podnetu prokurátorom

Krajskej prokuratúry Žilina pod sp. zn. zo dňa 15. 12. 2014, ktorý sa zaoberal

skutočnosťami uvedenými v podnete primeraným a akceptovateľným spôsobom.

Skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len

preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Oznamovateľ

(poškodený) má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní

majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o tom, avšak posúdenie, či skutok

napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstata trestného činu je plne v ich

kompetencii. Každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi

kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby

výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (primerane aj uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. )...“

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry

predovšetkým namieta formalistický výklad

použitý generálnou prokuratúrou, ktorá podanie sťažovateľky označené ako „žiadosť

o vybavenie návrhu na postup podľa a nasl. “, ktorým sa

domáhala zrušenia napadnutého uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva

z 28. augusta 2014, posúdila podľa obsahu ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona

o prokuratúre.

Podľa generálny prokurátor zruší právoplatné

rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému

predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,

ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedené

v odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže generálny prokurátor zrušiť len tú časť

rozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb alebo skutkov.

Podľa generálny prokurátor v konaní podľa

odseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.

V súlade s návrh na postup podľa môžu

podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

a) obvinený vo svoj prospech,

b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie,

c) poškodený v neprospech obvineného,

d) zúčastnená osoba.

K námietke týkajúcej sa návrhu na postup podľa

generálna prokuratúra v napadnutom prípise uviedla, že v preskúmavanej veci sťažovateľka

nepatrila k osobám oprávneným na podanie návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní, keďže ako poškodená má ex lege právo podať takýto návrh len

v prípade vyplývajúcom z (v neprospech

obvineného), v predmetnej veci však nebolo obvinenie vznesené. Z uvedeného dôvodu

posudzovala generálna prokuratúra návrh na postup podľa

v súlade s prvou vetou a podanie sťažovateľky kvalifikovala

podľa obsahu ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným generálnou prokuratúrou

v napadnutom prípise, pričom zdôrazňuje, že ňou použitú interpretáciu § 364 ods. 1 písm. c)

nepovažuje za formalistickú, t. j. takú, prostredníctvom ktorej by mohlo

dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľkou. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že základné právo na právnu ochranu podľa

a listiny nemôže orgán verejnej moci v zásade porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom

konaní (m. m. napr. , , ) tak, ako to bolo aj v posudzovanej

veci.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani námietke sťažovateľky, podľa ktorej k porušeniu

ňou označených práv došlo aj tým, že podanie z 21. januára 2015 ako opakovaný podnet

vybavila prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá zároveň vybavila predchádzajúce

podanie sťažovateľky z 11. novembra 2014. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že

prípisom č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-11 z 24. novembra 2014 prokurátorka generálnej

prokuratúry podnet sťažovateľky z 11. novembra 2014 len postúpila z dôvodu vecnej

a miestnej príslušnosti na ďalšie konanie krajskej prokuratúre, ktorá podnet následne

vybavila napadnutým prípisom v súlade so zákonom o prokuratúre. Z uvedených dôvodov

napadnutým prípisom, ktorým opakovaný podnet sťažovateľky vybavila prokurátorka

generálnej prokuratúry, k porušeniu sťažovateľkou označených práv dôjsť nemohlo.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosť

uvedenú v § 11 a 12 a § 13 ods. 1 zákona o prokuratúre, pričom v ostatných prípadoch

(aj v prípade vybavenia podnetu) môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene (§ 16

zákona o prokuratúre).

Sťažovateľka mala zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podaním

generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemala však nárok na to, aby výsledok konania

zodpovedal jej predstave, v konkrétnostiach, aby generálna prokuratúra vyhovela „jej

návrhu na postup podľa a nasl. “ (obdobne ,

).

Zákonnou a ústavnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovaný

podnet sťažovateľky riadne reagovať a zistiť, či namietaným postupom podriadených

prokuratúr a vyšetrovateľa okresného riaditeľstva boli dodržané ustanovenia relevantnej

právnej normy.

Vzhľadom na skutočnosť, že generálna prokuratúra nezistila pochybenie zo strany

krajskej prokuratúry pri preskúmavaní napadnutých uznesení vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva a okresnej prokuratúry, ústavný súd v ďalšom považoval, aj s prihliadnutím

na sťažovateľkou vznesené námietky, za potrebné poukázať na nasledovné časti

napadnutého prípisu krajskej prokuratúry:

«Za doposiaľ zisteného skutkového stavu nemožno ale napriek pretrvávajúcemu

podozreniu z možného spáchania trestného činu vymedziť skutok – konkrétne konanie, ktorý

by bolo možné klásť za vinu konkrétnej osobe s náležitým vymedzením všetkých znakov

do úvahy pripadajúcej skutkovej podstaty a určením konkrétnej výšky možného ukrátenia

pomerného uspokojenia...

Hlavnou prekážkou zmeny takéhoto stavu je absencia kompletnej účtovnej

dokumentácie (možnosť relevantnej rekonštrukcie účtovníctva z iných zdrojov je podľa

momentálneho poznania okolností „fungovania“ spol. ... absolútne

nereálna). ...“

Vašu námietku, že pre vymedzenie inkriminovaného konania, resp. určenie výšky

škody v trestnom konaní nie je rozhodujúce poznanie účtovníctva a môže sa aplikovať

rozsah škody identicky ako by sa to udialo podľa zásad a ustanovení zákona o konkurze

a vyrovnaní, z časti neakceptujem. ...

V trestnom práve musí byť totiž dokazovaný konkrétny skutok a všetky znaky

skutkovej podstaty, pričom otázka výšky škody (ukrátenia na nezaplatenej / neuspokojenej

časti pohľadávky ) u daného do úvahy pripadajúceho druhu skutkovej podstaty nie je takou

predbežnou otázku, pri ktorej by orgány činné v trestnom konaní a súd mohli byť

automaticky viazaní pomerom uspokojenia určeným v rámci konkurzného konania...

V rámci konkurzného konania pripadá do úvahy neprihlásenie niektorých

pohľadávok (napr. z dôvodu, že veriteľ nezistí, že bol konkurz na jeho dlžníka vyhlásený

alebo neprihlási pohľadávky...)...

Preto pomer a výška uspokojenia, ktorý by pripadali do úvahy v čase skutku, môžu

byť zásadne odlišné od výsledku konkurzného konania. Nepoznanie, či neistota nielen

o celkovom stave a vzájomnom pomere záväzkov a pohľadávok, ale obzvlášť potom

o jednotlivých prijatých a poskytnutých platbách, zápočtoch a plneniach po dobe splatnosti

inkriminovaných pohľadávok, znemožňuje v trestnom konaní formulovať skutok spôsobom,

ktorý by mohol viesť k úspešnému uznaniu viny.»

Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v napadnutom prípise aj

s prihliadnutím na napadnutý prípis krajskej prokuratúry sťažovateľke v dostatočnej miere

objasnila dôvodnosť namietaného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Nemožno

mať výhrady ani k jej argumentácii, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní majú

povinnosť sa zaoberať trestným oznámením, avšak vo výlučnej právomoci týchto orgánov

je rozhodnúť o tom, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty

trestného činu a v prípade zistenia, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod

na postúpenie veci, trestné stíhanie zastaviť.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojich základných práv na ochranu

majetku podľa a listiny a podnikať a vykonávať inú

zárobkovú činnosť podľa a listiny z dôvodu, že generálny

prokurátor napadnutým prípisom zmaril úlohu štátu prostredníctvom adhézneho konania

chrániť vlastnícke práva a podnikateľské prostredie pred trestnou činnosťou.

Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3

je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť

škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému

(napr. ).

Pre vyslovenie porušenia základných práv podľa a

listiny, ako aj podľa a listiny je podľa názoru ústavného

súdu nevyhnutné zistenie, že postupom orgánov verejnej moci (v konkrétnom prípade

generálnou prokuratúrou) došlo k porušeniu procesnoprávnych záruk tvoriacich súčasť

práva podľa a listiny, ktoré sťažovateľke v konečnom

dôsledku zabránili tomu, aby si mohla v trestnom konaní náhradu škody uplatniť.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou napadnutým

prípisom generálnej prokuratúry k takémuto záveru nedospel, nemohol dospieť ani k záveru

o porušení základných práv zaručujúcich právo vlastniť majetok a vykonávať podnikateľskú

a inú zárobkovú činnosť.

Navyše ústavný súd konštatuje, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

vo veci sťažovateľky nie je dotknuté jej právo na prípadnú náhradu škody uplatnením

nároku voči osobám, resp. obchodnej spoločnosti v občianskoprávnom konaní

(). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časť

napadnutého prípisu generálnej prokuratúry, v ktorej sa uvádza: „... nie je účelom trestného

konania, aby poškodený nápravu prípadného porušenie obchodno-právneho vzťahu, ktorý

mal vzniknúť neuhradením faktúr v plnej výške alebo vôbec, ktorému nezabránili nutnou

dávkou opatrnosti (... vykonávanie ďalších prác bez uhradenie predchádzajúcich,

neuplatnenie sankcií zo zmluvy) požadoval od orgánov činných v trestnom konaní trestno-

právny postih zmluvného partnera, pričom sám poškodený vo svojom výsluchu zo dňa

10. 01. 2012 uviedol, že žalobu na vymáhanie predmetnej pohľadávky nepodal na príslušný

súd... pretože nemal na súdne poplatky.“

Okrem už uvedeného z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka si

v prebiehajúcom konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn.

podala prihlášku pohľadávky v sume 387 870,47 € (vo veci neuhradenej

pohľadávky) proti úpadcovi (obchodnej spoločnosti ), využila

teda ďalší právny prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže domáhať úhrady splatnej

pohľadávky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že generálna

prokuratúra ďalší opakovaný podnet sťažovateľky vybavila ústavne akceptovateľným

spôsobom, keď ho z dôvodu nezistenia nezákonného postupu vyšetrovateľa a podriadených

prokuratúr ako nedôvodný odložila. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto

časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

prípisom generálnej prokuratúry

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisom

generálnej prokuratúry, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na vec sťažovateľky.

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne

o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie

je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani

povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide

().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Krumpel

a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005, bod 40) a následne aj z judikatúry ústavného súdu

(napr. , , ) totiž vyplýva, že nárok profitovať

zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu poškodení v trestnom konaní, ktorí si v rámci tohto

konania uplatnili nárok na náhradu škody (občianskoprávny prvok v rámci trestnoprávneho

konania), a to voči konkrétnej osobe – obžalovanému ( ),

ktorého identita je najskôr známa vznesením obvinenia. Z tohto pohľadu sťažovateľka

(ako poškodená) nemôže v trestnom konaní bez obvinenia vzneseného konkrétnej osobe

požívať garancie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj aj ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016