Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 630/2017
PDF · 287.03 KB
No categories available
III. ÚS 630/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o.,
Račianska 96, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Lukačka s. r. o., Tehelná 25, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Juraj Lukačka, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 49 Er 1646/2013
z 13. apríla 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o.,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 49 Er 1646/2013
z 13. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn.
49 Er 1646/2013 z 13. apríla 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti SLOVAK
SOLAR ENERGY, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 468,51 € (slovom
štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu Lukačka
s. r. o., Tehelná 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením č. k. III. ÚS 630/2017-21 z 10. októbra 2017 Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o., Račianska 96, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
49 Er 1646/2013 z 13. apríla 2017 a zároveň odložil vykonateľnosť tohto uznesenia.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.
49 Er 1646/2013 vyplýva, že obchodná spoločnosť 3PSTAV s. r. o. ako oprávnený (ďalej
len „pôvodný oprávnený“) sa návrhom podaným 17. júna 2013 domáhala po zmene
súdneho exekútora u súdnej exekútorky JUDr. Denisy Regináčovej Mihalovej (ďalej len
„súdna exekútorka“) vymoženia pohľadávky proti sťažovateľke ako povinnému v sume
142 000 € s príslušenstvom. Exekučným titulom bol právoplatný a vykonateľný platobný
rozkaz okresného súdu č. k. 34 Rob 83/2013-19 z 30. mája 2013, ktorým bola sťažovateľka
zaviazaná zaplatiť 142 200 € s 9,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 4. mája
2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku
8 532 € (ďalej len „pohľadávka“). Okresný súd vydal 18. júna 2013 poverenie na vykonanie
exekúcie, vec bola vedená u súdnej exekútorky pod sp. zn. EX 914/2013.
3. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 27. decembra 2013 postúpil pohľadávku
pôvodný oprávnený ako postupca spoločnosti PERSPEKTIVA Znojmo s. r. o. ako
postupníkovi za odplatu 72 875 €, splatnú pri podpise zmluvy. Spoločnosť PERSPEKTIVA
Znojmo s. r. o. bola spoločníkom v spoločnosti SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o. Podľa
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku požiadal postupník o zastavenie exekúcie, pretože nemal
záujem na zexekvovaní svojej dcérskej spoločnosti. Návrh na zastavenie exekúcie bol
súdnej exekútorke doručený 7. apríla 2014. Súdna exekútorka na základe tejto žiadosti
podala 19. júna 2014 na okresnom súde návrh z 15. júna 2014 na zmenu účastníkov
exekučného konania na strane oprávneného a na zastavenie exekúcie s tým, že vyčíslila
trovy exekúcie súdneho exekútora (pozostávajúce z odmeny, náhrady hotových výdavkov
a dane z pridanej hodnoty) vo výške 68,88 €. Ešte predtým ako okresný súd rozhodol
o zastavení exekúcie, postúpila pohľadávku spoločnosť PERSPEKTIVA Znojmo s. r. o. ako
postupca zmluvou z 19. mája 2014 spoločnosti MMPT a. s. ako postupníkovi. Táto
spoločnosť listom z 27. januára 2015 oznámila postúpenie pohľadávky súdnej exekútorke
s tým, že na ňu prešli i práva a povinnosti oprávneného v exekučnom konaní a oznámila
súdnej exekútorke, že pohľadávka jej bola uhradená čo sa týka istiny aj súdneho poplatku
za žalobu, a preto navrhla exekúciu zastaviť.
4. Súdna exekútorka po doručení tohto podania spoločnosťou MMPT a. s. a zároveň
ešte pred tým, ako okresný súd rozhodol o skoršom návrhu na zmenu v osobe oprávneného
a na zastavenie exekúcie, doručila 11. februára 2015 okresnému súdu návrh na zmenu
oprávneného na spoločnosť MMPT a. s., ako aj návrh na čiastočné zastavenie exekučného
konania, čo sa týka vymáhaného nároku, a zároveň požiadala o pokračovanie v exekučnom
konaní, čo sa týka trov exekúcie súdneho exekútora. Súdna exekútorka tento návrh
odôvodnila tým, že pohľadávka týkajúca sa istiny a súdneho poplatku za žalobu bola
uhradená a nový oprávnený požiadal o zastavenie exekúcie. Zároveň súdna exekútorka
žiadala, aby jej okresný súd v prípade, ak bude toho názoru, že exekúcia má byť zastavená
ako celok, priznal odmenu podľa § 16 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého ak súdny exekútor pri
exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania
exekúcie alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5
vyhlášky s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky, t. j.
aby priznal súdnej exekútorke okrem náhrady hotových výdavkov tak, ako boli vyčíslené
v podaní z 15. júna 2014 (24,20 € + 4,84 €), aj odmenu súdneho exekútora z vymoženej
pohľadávky. Odmenu, ktorú žiadala súdna exekútorka priznať podľa § 5 vyhlášky vyčíslila
sumou 30 146,50 € a daň z pridanej hodnoty sumou 6 029,30 €, ktorá zodpovedá 20 %
zo súčtu sťažovateľkou uhradenej istiny pohľadávky a súdneho poplatku za žalobu
(142 200 € + 8 532 €). Ďalej súdna exekútorka uviedla, že pokiaľ by okresný súd bol toho
názoru, že exekúcia má byť zastavená ako celok a súdnej exekútorke má patriť okrem
náhrady hotových výdavkov iba odmena ako pri upustení od vykonania exekúcie, i v takom
prípade je potrebné vychádzať zo sťažovateľkou uhradenej sumy a vyčíslila i túto odmenu.
5. Uznesením č. k. 49 Er 1646/2013-181 z 12. augusta 2015 okresný súd pripustil
zmenu účastníka konania na strane oprávneného z pôvodného oprávneného na spoločnosť
MMPT a. s.
6. Uznesením č. k. 49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017 okresný súd exekúciu
zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že 7. apríla
2014 oprávnený doručil súdnej exekútorke návrh na zastavenie exekúcie a pretože exekučné
konanie je konaním návrhovým a ovládaným dispozičnou zásadou, exekúciu zastavil podľa
§ 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Pokiaľ súdna exekútorka návrhom doručeným
11. februára 2015 navrhla zastaviť exekučné konanie iba čiastočne, o tomto návrhu už
nerozhodoval, pretože exekúciu zastavil ako celok. Druhým výrokom rovnakého uznesenia
zaviazal oprávneného MMPT a. s. uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške
68,88 €. Tento výrok odôvodnil poukazom na § 200 ods. 1 a 5, § 196, § 203 Exekučného
poriadku a § 3, § 14 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 vyhlášky. Okresný súd vychádzal z toho, že ak je
exekúcia zastavená, a to zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku). V prípade zastavenia exekúcie
patrí súdnemu exekútorovi okrem náhrady hotových výdavkov odmena, ktorá sa určuje
paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, najmenej vo výške 33,19 € (§ 14
ods. 1 a 2 vyhlášky). Súdnej exekútorke priznané trovy exekúcie v celkovej sume 68,88 €
pozostávali z odmeny 33,20 €, náhrady hotových výdavkov (poštovné) 24,20 € a dane
z pridanej hodnoty.
7. Uznesenie okresného súdu č. k. 49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017
nadobudlo v oboch výrokoch právoplatnosť 20. februára 2017. Doručené bolo právnemu
zástupcovi oprávneného MMPT a. s. elektronicky 17. februára 2017, sťažovateľke poštou
20. februára 2017 a súdnej exekútorke elektronicky 16. februára 2017.
8. Súdna exekútorka doručila okresnému súdu 23. marca 2017 podanie, v ktorom
uviedla, že po tom, čo jej bolo doručené 16. februára 2017 uznesenie okresného súdu č. k.
49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, žiada
„o vydanie uznesenia, ktorým súd rozhodne o nároku súdneho exekútora podľa § 16 ods. 2
vyhlášky“. Túto žiadosť odôvodnila súdna exekútorka tým, že okresný súd rozhodoval
o trovách exekúcie súdneho exekútora na základe návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý mu
bol doručený 19. júna 2014, a o zastavení exekúcie rozhodol na základe návrhu, ktorý mu
bol doručený 11. februára 2015. Súdna exekútorka sa dozvedela o úhrade vymáhanej sumy
sťažovateľkou oprávnenému MMPT a. s. až 27. januára 2015. Okresný súd mal o trovách
exekúcie súdnej exekútorky rozhodnúť na základe jej návrhu doručeného súdu 11. februára
2015, ktorý mal k dispozícii a z ktorého bolo zrejmé, že sťažovateľka uhradila oprávnenému
MMPT a. s. istinu a súdny poplatok za žalobu. Súdna exekútorka mala preto nárok
na odmenu vypočítanú v zmysle § 16 ods. 2 a § 5 vyhlášky zo základu, ktorým je výška
vymoženej pohľadávky, a postup okresného súdu bol nesprávny aj s ohľadom
na rozhodovaciu prax (Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 4 MCo 14/2005
z 28. februára 2007).
9. Okresný súd uznesením sp. zn. 49 Er 1646/2013 z 13. apríla 2017 priznal súdnej
exekútorke odmenu podľa § 5 ods. 1 vyhlášky v spojení s § 16 ods. 2 vyhlášky v sume
36 175,80 €, na ktorej zaplatenie zaviazal sťažovateľku. V odôvodnení uviedol, že „dňa
06. 02. 2017 rozhodol tunajší súd uznesením 49 Er/1646/2013 o zastavení exekúcie
a priznal súdnej exekútorke JUDr. Denise Regináčovej Mihalovej trovy exekúcie vo výške
68,88 Eur avšak nerozhodol o odmene podľa ust. § 5 ods. 1 v spojení s ust. § 16 ods. 2
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Dňa 23.03.2017
bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora na vydanie rozhodnutia podľa
ust. § 16 ods. 2 zák. č. 288/1995 Z. z. vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov. Súd z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise ako aj v spise
súdneho exekútora Ex 914/2013 zistil, že povinný dňa 22. 05. 2014 (čl. 162 súdneho spisu)
uhradil oprávnenému pohľadávku vymáhanú v exekučnom konaní v plnej výške a podľa ust.
§ 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. má súdny exekútor nárok na odmenu z vymoženej
pohľadávky. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. odmena súdneho exekútora je 20%
zo základu na jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura. Podľa ust.
§ 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie
vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej
zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie
tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Odmena súdneho exekútora podľa vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. pozostáva z vymoženej istiny a súdneho poplatku (142 200 Eur +
8 532 Eur) podľa ust. § 5 ods. 1 vyhl. č. 288/1995 Z. z. je odmena 36 175,80 Eur (z toho
DPH 6 029,30 Eur).“. Pokiaľ zaviazal na zaplatenie odmeny súdnej exekútorke
sťažovateľku ako povinného, vychádzal z § 196, § 197 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorých náklady exekúcie uhrádza povinný. Procesne okresný súd vydanie uznesenia
odôvodnil poukazom na ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) upravujúce vydanie doplňujúceho rozsudku,
ktoré sa použijú i na uznesenie (§ 225 ods. 1, 2, 3, § 234 ods. 2 CSP) a v závere
odôvodnenia konštatoval, že „vzhľadom na vyššie uvedené, súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, priznal odmenu z vymoženej pohľadávky
súdnemu exekútorovi vo výške 36 175,80 Eur a na úhradu zaviazal povinného“.
10. Uznesenie sp. zn. 49 Er 1646/2013 z 13. apríla 2017 nadobudlo právoplatnosť
11. mája 2017.
11. Sťažovateľka v sťažnosti na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu č. k. 49 Er 1646/2013 z 13. apríla 2017 poukázala na to, že
postup súdnej exekútorky pri uplatňovaní si nároku na náhradu trov exekučného konania je
v rozpore s Exekučným poriadkom, ako aj vyhláškou, vymyká sa princípu účelnosti
a nevyhnutnosti nákladov na náhradu trov exekučného konania. Sťažovateľka tvrdila, že
v obdobných situáciách, keď príde k zastaveniu exekučného konania na návrh oprávneného
po dobrovoľnom splnení pohľadávky povinného, nepovažuje sa v súdnej praxi táto úhrada
za vymoženie zo strany súdneho exekútora, a to ani vtedy ak k úhrade došlo formálne ešte
počas exekučného konania, teda pred právoplatným rozhodnutím o jeho zastavení.
Poukázala na to, že v jej prípade došlo k úhrade pohľadávky v čase, keď už bol podaný
návrh na zastavenie exekúcie, a teda exekútorka ani nemohla vykonávať ďalšie úkony
na vymoženie sumy.
12. Sťažovateľka ďalej citovala § 4 ods. 1, ako aj § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky a uviedla,
že je toho názoru, že „... ak dôjde k zastaveniu exekúcie, určenie trov exekúcie podlieha
inému režimu ako pri ukončení exekučného konania upustením alebo vymožením.
Predovšetkým sa v takomto prípade odmena súdneho exekútora určuje odlišne ako pri
výpočte odmeny v zmysle § 4 a § 5 vyhlášky. Ak teda súd exekúciu zastaví, výpočet odmeny
súdneho exekútora sa spravuje iba ust. 14 a § 15 vyhlášky. V takomto prípade sa teda
odmena vypočíta len za úkony exekučnej činnosti, ktoré sú taxatívne vymenované v § 15
ods. 1 vyhlášky, pričom za každý takýto úkon prináleží súdnemu exekútorovi odmena
vo výške 3,32 Eur. Ustanovenie § 5 vyhlášky, zmysle ktorého sa vypočíta odmena exekútora
vo výške 20 % z vymoženej sumy sa v takomto prípade vôbec neaplikuj, pretože k žiadnemu
vymoženiu zo strany súdneho exekútora nedošlo, keďže povinný uhradil pohľadávku
dobrovoľne a navyše priamo oprávnenému.“.
13. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 16/2005 (35/2006 ZSP), z ktorého vyplýva, že
v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky je základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon
exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie zásadne výška vymáhanej pohľadávky.
To však neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a § 14 až § 16 vyhlášky určujú inak. „Inak“
(odlišne než v § 4 ods. 1 vyhlášky) upravuje určenie odmeny súdneho exekútora § 14 ods. 1
vyhlášky aj v prípade, že súd zastaví exekúciu – odmena súdneho exekútora za výkon
exekučnej činnosti sa vtedy neurčuje podľa výšky vymáhanej pohľadávky.
14. Sťažovateľka upriamila pozornosť ústavného súdu i na to, že na okresnom súde
prebiehajú ďalšie tri exekučné konania (sp. zn. 35 Er 1647/2013, sp. zn. 39 Er 1648/2013
a sp. zn. 39 Er 1649/2013) u rovnakej súdnej exekútorky a s rovnakým priebehom,
v ktorých je sťažovateľka, resp. spoločnosť SLOVAK SOLAR ENERGY II, s. r. o.,
povinným. Vo všetkých týchto konaniach boli súdnej exekútorke priznané trovy exekúcie
podľa § 14 ods. 1, 2 v spojení s § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 vyhlášky, na uhradenie ktorých
bola v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazaná spoločnosť MMPT a. s., teda
oprávnený. Súdna exekútorka sa v týchto konaniach proti výroku o zastavení exekúcie, ako
aj proti výroku o priznaní trov odvolala a žiadala o priznanie odmeny vo výške 20 %
z vymáhanej sumy v zmysle § 16 ods. 2 vyhlášky v spojení s § 5 ods. 1 vyhlášky. V čase
podania sťažnosti ústavnému súdu ešte o odvolaniach súdnej exekútorky nebolo
rozhodnuté.
15. V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že okresný súd porušil jej
základné právo na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol v rozpore so zákonom, rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít a jeho konanie nesie znaky arbitrárnosti. Vzhľadom na to, že
v napadnutom uznesení sa okresný súd „odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a porušil
tak princíp právnej istoty sťažovateľa a vzhľadom k tomu, že v uvedenom prípade navyše
absentuje akékoľvek zdôvodnenie tohto odklonu, máme za to, že postup súdu prvej inštancie
pri vydaní a odôvodnení Uznesenia spĺňa všetky náležitosti toho, že ide o postup, ktorý
nesie výrazné prvky arbitrárnosti a je protiústavný“.
16. V závere sťažnosti sťažovateľka zdôraznila, že pohľadávka, ktorá bola
predmetom exekučného konania, nebola reálna, išlo o fiktívne vytvorenú pohľadávku, ktorá
vznikla účelovo s cieľom bývalého konateľa sťažovateľky obohatiť sa. Navyše, pohľadávka
vznikla v dôsledku takého jeho konania, ktoré nemalo vôbec spôsobovať právne účinky,
keďže valné zhromaždenie, na základe ktorého ustanovil seba ako jedinú osobu konajúcu
za sťažovateľku, bolo súdom vyhlásené za neplatné. Napriek tomu sa však spoločnosť
PERSPEKTIVA Znojmo s. r. o. rozhodla túto pohľadávku odkúpiť, aby neprišlo
k vyhláseniu konkurzu, resp. k likvidácii sťažovateľky. V exekučnom konaní preto
spočiatku vystupovala ako oprávnený subjekt materská spoločnosť PERSPEKTIVA
Znojmo s. r. o. proti sťažovateľke, svojej dcérskej spoločnosti, ako povinnému. Takisto
spoločnosť MMPT a. s., na ktorú bola následne pohľadávka prevedená, bola a je
spriaznenou voči spoločnosti PERSPEKTIVA Znojmo s. r. o. Z tohto dôvodu sťažovateľka
ako povinný ani nemusela predmetnú pohľadávku v exekučnom konaní uhradiť, oprávnený
mohol podať výlučne návrh na zastavenie exekúcie. Skutočnosť, že pohľadávka bola
napokon dobrovoľne uhradená, bola iba výsledkom dohody medzi spriaznenými
spoločnosťami (ktoré majú v riadiacej štruktúre rovnaké osoby), keďže tento postup bol pre
obe spoločnosti z účtovno-daňového hľadiska výhodnejší. Aj v súvislosti s uvedeným
je zrejmé, že súdna exekútorka sa nijakým spôsobom nepričinila a ani sa nemohla pričiniť
k vymoženiu pohľadávky, o účelnosti a nevyhnutnosti vyčíslených trov exekúcie ani
nehovoriac.
17. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie zrušil a priznal
jej náhradu trov právneho zastúpenia.
18. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn.
1 SprV 779/2017 z 31. októbra 2017, v ktorom uviedol, že okresný súd sa pri svojom
rozhodovaní opieral o vykonané dôkazy, rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi,
a preto sťažnosť nie je opodstatnená. Súčasne vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
19. Sťažovateľka vo vyjadrení z 22. novembra 2017 k stanovisku predsedu
okresného súdu zhrnula dôvody sťažnosti, zdôraznila, že sa pridržiava doterajšej
argumentácie. Zároveň predložila ústavnému súdu uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 15 CoE 39/2017 z 27. júla 2017, ktorým rozhodol o odvolaní súdnej exekútorky proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 35 Er 1647/2013-195 zo 16. júla 2015 (vydanému v jednej
z obdobných vecí, na ktoré sťažovateľka poukazovala už v sťažnosti), a to tak, že odvolanie
odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Sťažovateľka zdôraznila, že v právnom štáte nie je prípustné, aby v totožných konaniach
rozhodovali všeobecné súdy rôzne, pretože takáto situácia je v rozpore s princípom právnej
istoty. Sťažovateľka ďalej poukázala i na to, že okresný súd v uznesení, ktorým exekúciu
zastavil, rozhodol i o trovách exekúcie, a teda vyčerpal predmet prejednávanej veci. Z tohto
dôvodu už nebol následne okresný súd oprávnený vydať akékoľvek doplňujúce uznesenie
a opätovne rozhodovať o trovách exekúcie. Predpokladom vydania doplňujúceho
rozhodnutia totiž je, že v doplňovanom rozhodnutí nebolo rozhodnuté o niektorej časti
predmetu konania. Navyše, postup okresného súdu je i v rozpore s § 237 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlási. Okresný súd preto nemal ani
právomoc napadnuté uznesenie vydať. V závere vyjadrenia sťažovateľka poukázala
s ohľadom na výšku priznanej odmeny súdnej exekútorke znova na to, že táto je v hrubom
rozpore s princípom účelnosti a nevyhnutnosti nákladov na náhradu trov exekučného
konania, keď sťažovateľka pohľadávku splnila dobrovoľne. Aj sťažovateľka vyslovila
súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
20. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
21. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
24. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
27. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť
a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.
či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd
nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,
III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
28. Ústavný súd konštatoval už i to, že skutkové závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom jeho preskúmavania iba vtedy, ak by z nich vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov
29. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
30. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých
noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých
sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady
svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými
slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie
je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale
obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,
či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol
k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
31. Ako z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 49 Er 1646/2013 vyplýva, uznesením
č. k. 49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017 okresný súd rozhodol (okrem iného)
o trovách exekúcie, a to tak, že zaviazal oprávneného MMPT a. s. uhradiť súdnej
exekútorke trovy exekúcie vo výške 68,88 € a priznané trovy exekúcie pozostávali
z odmeny 33,20 €, náhrady hotových výdavkov (poštovné) 24,20 € a dane z pridanej
hodnoty. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2017 a súdnej exekútorke bolo
doručené 16. februára 2017. Súdna exekútorka doručila návrh na vydanie uznesenia, ktorým
súd rozhodne o nároku súdneho exekútora podľa § 16 ods. 2 vyhlášky okresnému súdu
23. marca 2017.
32. Podľa § 226 CSP právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá
spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.
Podľa § 238 ods. 1 CSP doručené uznesenie, ktoré nemožno napadnúť odvolaním
alebo sťažnosťou, je právoplatné.
Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať znova.
Podľa § 225 ods. 1 CSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu
konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj
bez návrhu.
Podľa § 225 ods. 2 CSP doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa
primerane použijú ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu strany na doplnenie
rozsudku, návrh zamietne.
Podľa § 234 ods. 2 CSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
33. Ako z hypotézy normy obsiahnutej v § 225 ods. 1 CSP vyplýva, základným
predpokladom vydania doplňujúceho uznesenia je, že súd v doplňovanom rozhodnutí
nerozhodol o niektorej časti predmetu konania a strana navrhla doplnenie rozhodnutia
do 15 dní od doručenia rozhodnutia, ktoré navrhuje doplniť; súd môže bez návrhu
doplňujúcim rozhodnutím doplniť rozhodnutie iba do momentu nadobudnutia jeho
právoplatnosti.
34. V prípade sťažovateľky však okresný súd o trovách exekúcie súdnej exekútorky
už prv v celom rozsahu rozhodol, a to uznesením č. k. 49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára
2017. Nadobudnutím právoplatnosti výroku tohto uznesenia o náhrade trov súdnej
exekútorky sa toto rozhodnutie stalo záväzným a zásadne nezmeniteľným (§ 226 CSP),
v dôsledku čoho o trovách exekúcie súdnej exekútorky (jej odmene) nebolo možné
rozhodovať znova (§ 230 CSP). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je jednou
zo základných záruk právnej istoty ako súčasti požiadaviek materiálneho právneho štátu.
35. Navyše, ako sa zo skutočnosti a tvrdení samotnej súdnej exekútorky javí, ak jej
uznesenie č. k. 49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017 bolo doručené 16. februára 2017
a súdna exekútorka doručila návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia okresnému súdu
23. marca 2017, splnená nebola ani podmienka podania návrhu v lehote stanovenej v § 225
ods. 1 CSP. Pritom ak uznesenie č. k. 49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017 nadobudlo
právoplatnosť 20. februára 2017 a doplňujúce uznesenie bolo vydané 13. apríla 2017, neboli
splnené podmienky ani na jeho doplnenie súdom bez návrhu, pretože takto môže súd
postupovať iba vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré právoplatnosť ešte nenadobudlo.
36. Ústavne neudržateľným a nekonzistentným sa potom javí opačný záver
okresného súdu, ktorý považoval podmienky stanovené v hypotéze normy obsiahnutej
v § 225 ods. 1 CSP za naplnené a umožňujúce napadnuté rozhodnutie vydať.
37. Pretože každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými
súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (v tomto prípade podľa § 225 ods. 2
druhej vety CSP, upravujúceho zamietnutie návrhu na vydanie doplňujúceho uznesenia)
a k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma, pokiaľ okresný súd napriek
uvedenému považoval podmienky na vydanie doplňujúceho uznesenia za splnené, aplikoval
jednoduché právo spôsobom, ktorý má za následok porušenie základných práv a slobôd.
Vzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces napadnuté uznesenie
okresného súdu s poukazom na uvedené dôvody neobstojí, pretože postup okresného súdu
nie je zlučiteľný s ústavou a je preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.
38. S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že uznesením okresného
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
III.
39. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľky bolo potrebné napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
40. V ďalšom konaní je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku nálezu).
41. Úlohou okresného súdu bude rozhodnúť o žiadosti súdnej exekútorky, ktorá mu
bola doručená 23. marca 2017 a ktorá je svojím obsahom návrhom na vydanie doplňujúceho
uznesenia, a to so zohľadnením účinkov právoplatnosti svojho uznesenia č. k.
49 Er 1646/2013-232 zo 6. februára 2017, ktorým bolo už trovách exekúcie súdnej
exekútorky rozhodnuté. Posúdi i včasnosť podania návrhu súdnej exekútorky na vydanie
doplňujúceho uznesenia, rešpektujúc závery ústavného súdu obsiahnuté v tomto náleze.
42. Ústavný súd sťažovateľke napokon priznal náhradu za tri úkony právnej služby
[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti 11. júla 2017 a stanovisko k vyjadreniu
z 22. novembra 2017 podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov]. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 €
a hodnota režijného paušálu 8,84 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia sťažovateľky tak
predstavujú sumu 468,51 €.
43. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde; bod 3 výroku nálezu).
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2018