Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 630/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o.,

Račianska 96, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Lukačka s. r. o., Tehelná 25, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Juraj Lukačka, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Košice II sp. zn. z 13. apríla 2017 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o.,

pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 13. apríla 2017 p r i j í m a

na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 13. apríla 2017.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVAK SOLAR ENERGY, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. apríla 2017 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh v stručnosti vyplýva, že pôvodne oprávnená spoločnosť

(ďalej len „pôvodná oprávnená“), sa návrhom podaným 17. júna

2013 domáhala u súdnej exekútorky JUDr. Denisy Regináčovej Mihalovej, Košice (ďalej

len „súdna exekútorka“), vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči

sťažovateľke ako povinnej v sume 142 000 € s príslušenstvom (ďalej len „pohľadávka“)

na základe exekučného titulu – právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu

okresného súdu č. k. -9 z 30. mája 2013. Okresný súd vydal 18. júna 2013

poverenie na vykonanie exekúcie.

3. Predmetnú pohľadávku od pôvodnej oprávnenej odkúpila spoločnosť

(ďalej aj „ďalšia oprávnená“) ako polovičný vlastník

sťažovateľky a 2. apríla 2014 to oznámila súdnej exekútorke. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku súčasne žiadala o zastavenie celej exekúcie, keďže nemala záujem na zexekvovaní

svojej dcérskej spoločnosti. Súdna exekútorka na základe tejto žiadosti podala 30. júla 2014

na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie.

4. Ešte predtým ako okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie, ďalšia oprávnená

postúpila (na základe Smlouvy o postoupení pohledávek z 19. mája 2014) pohľadávku

ďalšej spoločnosti , (ďalej aj „nová oprávnená“), ktorá sa stala novou

oprávnenou. Následne sťažovateľka ako povinná uhradila pohľadávku priamo novej

oprávnenej a túto skutočnosť oznámila 27. januára 2015 súdnej exekútorke. Zároveň

požiadala o zastavenie exekučného konania.

5. Potom, ako sa súdna exekútorka dozvedela o úhrade pohľadávky novej oprávnenej

a zároveň ešte pred tým, ako okresný súd rozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie

z 30. júla 2014, podala súdna exekútorka 4. februára 2015 návrh na čiastočné zastavenie

exekúcie, t. j. dodatočne žiadala o čiastočné zastavenie exekučného konania čo

do vymáhaného nároku a o pokračovanie v exekučnom konaní čo do trov exekúcie súdneho

exekútora. Zároveň súdna exekútorka žiadala, aby jej okresný súd v prípade, ak bude toho

názoru, že exekúcia má byť zastavená ako celok, priznal odmenu podľa § 16 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa

ktorého ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred

jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho

odmeny sa postupuje podľa § 5 vyhlášky s tým, že základom na určenie tejto odmeny je

výška vymoženej pohľadávky.

6. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. februára 2017 exekúciu

zastavil a súdnej exekútorke priznal iba trovy exekúcie podľa § 14 ods. 1 a 2 v spojení

s § 15 ods. 1, ako aj § 22 ods. 1 vyhlášky spolu v sume 68,88 €, na zaplatenie ktorých

zaviazal novú oprávnenú.

7. Dňa 23. marca 2017 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky

na vydanie rozhodnutia podľa § 16 ods. 2 vyhlášky, teda na vydanie doplňujúceho

uznesenia na priznanie odmeny vo výške 20 % zo sumy 142 200 € (§ 16 ods. 2 v spojení

s § 5 ods. 1 vyhlášky).

Napadnutým uznesením okresný súd priznal súdnej exekútorke doplňujúcim

uznesením odmenu v sume 36 175,80 € podľa § 5 ods. 1 v spojení s § 16 ods. 2 vyhlášky,

na ktorej plnenie zaviazal sťažovateľku.

8. Sťažovateľka považuje uznesenie okresného súdu za také, ktoré bolo vydané

v rozpore s vyhláškou, a preto je toho názoru, že ním došlo k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva sa spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že postup súdneho exekútora pri

uplatňovaní si nároku na náhradu trov exekučného konania je v rozpore s Exekučným

poriadkom, ako aj vyhláškou a v neposlednom rade sa celkom vymyká princípu účelnosti

a nevyhnutnosti nákladov na náhradu trov exekučného konania.

Sťažovateľka tvrdí, že v obdobných situáciách, keď príde k zastaveniu exekučného

konania na návrh oprávneného po dobrovoľnom splnení pohľadávky povinného, sa

postupuje v praxi celkom odlišne. V prípade, ak povinný v exekučnom konaní uhradí

pohľadávku alebo jej časť priamo oprávnenému, nepovažuje sa táto úhrada za vymoženie

zo strany súdneho exekútora, a to ani vtedy ak k úhrade došlo formálne ešte počas

exekučného konania, teda pred právoplatným rozhodnutím o jeho zastavení. V prípade

sťažovateľky dokonca došlo k úhrade pohľadávky v čase, keď ďalšia oprávnená podala

návrh na zastavenie exekúcie, a teda exekútorka ani nemohla vykonávať ďalšie úkony

na vymoženie sumy.

Sťažovateľka ďalej cituje § 4 ods. 1, ako aj § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky, a je toho

názoru, že „... ak dôjde k zastaveniu exekúcie, určenie trov exekúcie podlieha inému režimu

ako pri ukončení exekučného konania upustením alebo vymožením. Predovšetkým

sa v takomto prípade odmena súdneho exekútora určuje odlišne ako pri výpočte odmeny

v zmysle § 4 a § 5 vyhlášky. Ak teda súd exekúciu zastaví, výpočet odmeny súdneho

exekútora sa spravuje iba ust. 14 a § 15 vyhlášky. V takomto prípade sa teda odmena

vypočíta len za úkony exekučnej činnosti, ktoré sú taxatívne vymenované v § 15 ods. 1

vyhlášky, pričom za každý takýto úkon prináleží súdnemu exekútorovi odmena vo výške 3,32

Eur. Ustanovenie § 5 vyhlášky, zmysle ktorého sa vypočíta odmena exekútora vo výške 20

% z vymoženej sumy sa v takomto prípade vôbec neaplikuj, pretože k žiadnemu vymoženiu

zo strany súdneho exekútora nedošlo, keďže povinný uhradil pohľadávku dobrovoľne

a navyše priamo oprávnenému.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v sp. zn. (35/2006 ZSP) z ktorého vyplýva, že v zmysle § 4

ods. 1 je základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri

exekúcii na peňažné plnenie zásadne výška vymáhanej pohľadávky. To však neplatí

v prípadoch, v ktorých § 6 a § 14 až 16 vyhlášky určujú inak. „Inak“ (odlišne než v § 4

ods. 1 vyhlášky) upravuje určenie odmeny súdneho exekútora § 14 ods. 1 vyhlášky aj

v prípade, že súd zastaví exekúciu – odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej

činnosti sa vtedy neurčuje podľa výšky vymáhanej pohľadávky.

10. Sťažovateľka upriamuje pozornosť ústavného súdu na to, že na okresnom súde

prebiehajú ďalšie tri exekučné konania (sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ), kde oprávnenou je taktiež nová oprávnená a povinnou je

rovnako sťažovateľka, kde exekučné konania boli taktiež zastavené a súdnej exekútorke boli

priznané iba trovy exekúcie podľa § 14 ods. 1 a 2 v spojení s § 15 ods. 1, ako aj § 22 ods. 1

vyhlášky, na uhradenie ktorých bol v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazaná

nová oprávnená. Proti týmto rozhodnutiam podala súdna exekútorka odvolania

(čo do výroku o zastavení, ako aj do výroku o priznaných trovách) a žiadala v nich

o priznanie odmeny vo výške 20 % z vymáhanej sumy v zmysle § 16 ods. 2 vyhlášky

v spojení s § 5 ods. 1 vyhlášky. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu v tej veci, ešte

o nich nebolo rozhodnuté.

11. V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že súd prvej inštancie

porušil jej základné právo na súdne konanie podľa , ako aj jej právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol v rozpore so zákonom,

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a jeho konanie nesie prvky arbitrárnosti.

Vzhľadom na to, že v napadnutom uznesení sa okresný súd „odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe a porušil tak princíp právnej istoty sťažovateľa a vzhľadom k tomu, že

v uvedenom prípade navyše absentuje akékoľvek zdôvodnenie tohto odklonu, máme za to, že

postup súdu prvej inštancie pri vydaní a odôvodnení Uznesenia spĺňa všetky náležitosti

toho, že ide o postup, ktorý nesie výrazné prvky arbitrárnosti a je protiústavný“.

12. V závere sťažnosti sťažovateľka zdôrazňuje, že pohľadávka, ktorá bola

predmetom exekučného konania, nebola reálna, išlo o fiktívne vytvorenú pohľadávku, ktorá

vznikla účelovo s cieľom bývalého konateľa sťažovateľky obohatiť sa. Navyše, pohľadávka

vznikla v dôsledku takého jeho konania, ktoré nemalo vôbec spôsobovať právne účinky,

keďže valné zhromaždenie na základe ktorého ustanovil seba ako jedinú osobu konajúcu

za sťažovateľku, bolo súdom vyhlásené za neplatné. Napriek tomu sa však spoločnosť

(ďalšia oprávnená) rozhodla túto pohľadávku odkúpiť, aby

neprišlo k vyhláseniu konkurzu, resp. k likvidácii sťažovateľky. V exekučnom konaní preto

spočiatku vystupovala ako oprávnený subjekt materská spoločnosť

voči sťažovateľke ako svojej dcérskej spoločnosti ako povinnému. Takisto

spoločnosť (nová oprávnená), na ktorú bola následne pohľadávka prevedená,

bola a je spriaznenou voči spoločnosti Z tohto dôvodu

sťažovateľka ako povinná ani nemusela predmetnú pohľadávku v exekučnom konaní

uhradiť, oprávnená mohla podať výlučne návrh na zastavenie exekúcie. Skutočnosť, že

pohľadávka bola nakoniec dobrovoľne uhradená, bolo iba výsledkom dohody medzi

spriaznenými spoločnosťami, ktorými boli sťažovateľka a nová oprávnená (ktoré majú

v riadiacej štruktúre rovnaké osoby), keďže tento postup bol pre obe spoločnosti z účtovno-

daňového hľadiska výhodnejší. Aj v súvislosti s uvedením je zrejmé, že súdna exekútorka sa

nijakým spôsobom nepričinila a ani sa pričiniť nemohla k vymoženiu pohľadávky,

o účelnosti a nevyhnutnosti vyčíslených trov exekúcie ani nehovoriac.

13. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu

bolo porušené jej základné právo podľa , ako aj jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie zruší a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Zároveň žiada, aby ústavný súd podľa odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

III.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

15. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že predložená sťažnosť spĺňa

všetky ostatné náležitosti požadované , pričom nezistil

procesné prekážky uvedené v , ktoré sú dôvodom

pre odmietnutie sťažnosti.

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

tohto uznesenia.

18. Ústavný súd podľa môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

19. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu a dôvodov

sťažnosti, berúc pritom do úvahy skutočnosť, že podľa § 61 Exekučného poriadku je

v exekučnom konaní navrátenie do predošlého stavu vylúčené, ústavný súd dospel k záveru,

že sťažovateľka osvedčila existenciu predpokladov na zabezpečenie toho, aby sa prípadný

výsledok konania pred ústavným súdom nezmaril v dôsledku núteného výkonu napadnutého

uznesenia. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku by totiž podľa názoru ústavného súdu

mohlo dôjsť v prípade vyslovenia neústavnosti napadnutého uznesenia okresného súdu

k vážnej ujme na strane sťažovateľky, ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne

mohla vzniknúť súdnemu exekútorovi následkom odkladu vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia. Návrh sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení pritom nie je

v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

20. Ústavný súd preto v súlade s citovaným

odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu (bod 2 výroku tohto

uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2017