Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 358/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti MT PLUS TRADE s. r. o., Komjatická 1455/35, Nové Zámky, zastúpenej

advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. marca 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MT PLUS TRADE s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MT PLUS TRADE s. r. o., Komjatická 1455/35,

Nové Zámky (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO

s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím Inšpektorátu práce

Prešov (ďalej len „inšpektorát“) z 3. novembra 2014 bola sťažovateľke uložená pokuta

v sume 1 000 € za porušenie povinností podľa

o inšpekcii práce a o zmene doplnení o nelegálnej práci

a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) na tom skutkovom základe, že sťažovateľka

pri výkone inšpekcie neposkytla podklady potrebné pre výkon inšpekcie na písomné

vyžiadanie z 22. júla 2013, ktoré jej bolo doručené 25. júla 2013.

Proti rozhodnutiu inšpektorátu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol

Národný inšpektorát práce (ďalej len „národný inšpektorát“) rozhodnutím z 18. februára

2015 tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie inšpektorátu potvrdil

s odôvodnením, že sťažovateľka po oboznámení sa s obsahom žiadosti inšpektorátu

nereagovala ani neoznámila žiadne dôvody, ktoré by jej bránili v predložení požadovaných

dokladov. V rozhodnutí národného inšpektorátu sa tiež uvádza, že čiastočné splnenie

uloženej povinnosti po ukončení inšpekcie nezbavuje účastníka konania zodpovednosti

za porušenie povinnosti (včasného poskytnutia požadovaných dokladov na požiadanie),

ktorej nesplnenie bolo sankcionované.

Proti rozhodnutiu národného inšpektorátu z 18. februára 2015 sťažovateľka podala

správnu žalobu, v ktorej argumentuje, že pokuta jej bola uložená na základe výzvy, v ktorej

nebola určená lehota na splnenie povinnosti, preto jej nedodržanie nemôže byť

sankcionované. V žalobe namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa v tom čase

platného a účinného .

Žalobu sťažovateľky Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 24. septembra 2015 zamietol ako nedôvodnú. V odôvodnení

označeného rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v žalobe, že si nemohol plniť povinnosti

stanovené inšpektorom práce, lebo nebola uvedená lehota vo výzve zo dňa 23. 07. 2013 súd

argumentuje vyššie uvedenou úvahou, pričom sa jednoznačne stotožňuje s právnym

názorom uvedeným správnymi orgánmi a pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k pochybeniu

v dôsledku nestanovenia primeranej lehoty, pričom svoju námietku opiera o obsah

ustanovenia Správneho poriadku, resp. o lehotu uvedenú v súd

poukazuje na to, že s poukazom na obsah ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) Zákona

o inšpekcii práce, z ktorého nevyplýva, že by inšpektor práce mal povinnosť určovať

vo vyžiadaní dokladov lehotu na ich predloženie a preto ani neurčenie tejto lehoty vo výzve

zo dňa 22. 07. 2013 nezbavuje žalobcu ako zamestnávateľa splnenia si jeho povinnosti

a to predložiť poskytované podklady inšpektorovi práce tak, ako to inšpektor práce vyžiadal

v konkrétnej výzve zo dňa 22. 07. 2013 doručenej žalobcovi 25. 07. 2013.

Z predmetného konkrétneho ustanovenia

Z. z. jednoznačne vyplýva, že žalobca bol ako zamestnávateľ povinný na požiadanie

poskytnúť inšpektorátu práce, alebo inšpektorovi práce všetky podklady alebo informácie

potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov, dokladov a technických nosičov

dokladov. Preto ani následné čiastočné splnenie ho nezbavilo tejto povinnosti a tak,

ako už súd vyššie uviedol k tejto námietke sa aj súd stavia jednoznačne odmietavo, pretože

povinnosť žalobcu bezpochyby vyplývala z vyššie citovaného zákona o inšpekcii práce

č. K tejto námietke súd musí zdôrazniť, že pri stanovení porušenia povinností

žalobcu a následného uloženia sankcie prvostupňový správny orgán jednoznačne vychádzal

zo skutkového záveru a konštatovania, že žalobca si nesplnil povinnosť uloženú mu

prvostupňovým správnym orgánom a to predložiť doklady, ktoré od neho inšpektor práce

žiadal. Nebola mu uložená sankcia za nedodržanie lehoty. Z tejto skutočnosti má súd

jednoznačne za to, že námietka žalobcu ohľadom nemožnosti uloženia pokuty za nesplnenie

si povinnosti, pretože nebola uložená žalobcovi lehota, je bezpredmetná.

V konaní o uložení pokuty zo strany Inšpektorátu práce Prešov, ako aj následne

žalovaného ako odvolacieho orgánu bolo bezpochyby preukázané, že žalobca vyžiadanie

požadovaných dokladov zo strany inšpektorátu práce obdržal, táto skutočnosť

je nepochybne preukázaná doručením tejto výzvy z 25. 07. 2013 žalobcovi. Z toho vyplýva,

že žalobca mal vedomosť o existencii požiadavky na predloženie dokladov...“

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu z 24. septembra 2015 podala odvolanie

(s totožnou právnou argumentáciou, pozn.), o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

rozsudkom tak, že označený rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a nesprávne

právne posúdenie veci, k čomu v podstatnom uvádza:

«... k porušeniu povinnosti poskytnúť súčinnosť pri výkone inšpekcie práce nedošlo...

Vo vyžiadaní Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 22. júla 2013... nebola určená lehota

na splnenie tejto povinnosti.

Túto skutočnosť sťažovateľ uvádzal v žalobe, ako aj v odvolaní s poukazom

na ustanovenie o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov, ktoré stanovuje, že: Ak je to potrebné, správny orgán určí

na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, pokiaľ ju neustanovuje tento zákon alebo

osobitný zákon.

Konajúci súdy nezobrali do úvahy citované ustanovenie, nakoľko podľa nich

z ust. .. nevyplýva, že by inšpektor práce mal

povinnosť určovať vo vyžiadaní dokladov lehotu na ich predloženie, a preto ani

nestanovenie tejto lehoty vo vyžiadaní zo dňa 22. júla 2013 nezbavuje sťažovateľa

povinnosti predložiť požadované doklady. Táto argumentácia súdu je nesprávna na dvoch

úrovniach.

... keď osobitný zákon [§ 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii] výslovne neukladá

správnemu orgánu, aby stanovoval lehotu účastníkovi na splnenie povinnosti, nie je

potrebné tak učiniť, neobstojí v kontexte § 27 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý výslovne

vyžaduje, aby túto lehotu správny orgán stanovil vždy, keď nevyplýva z osobitného predpisu

a jej stanovenie je potrebné. Podľa názoru sťažovateľa je toto jasné pravidlo Správneho

poriadku presne namierené práve na prípady, ako je tento.

... v procesnom práve je bežné využívanie analógie, ktorá je o to potrebnejšia,

keď hovoríme o správnom práve, ktoré je upravené fragmentárne.

... argumentácia zo strany súdov nereflektuje podstatu sťažovateľom namietaného

argumentu nestanovenia lehoty. Predmetnou argumentáciou sa sťažovateľ nesnažil

preukázať, že nedošlo k vzniku povinnosti doručením vyžiadania, ale že bez stanovenia

lehoty nebolo možné posúdiť, či sťažovateľ svoju povinnosť splnil alebo nesplnil. Sťažovateľ

netvrdí, že povinnosť na jeho strane nevznikla, ale že nedošlo k jej porušeniu.

Lehota ako časové ohraničenie na plnenie povinnosti je významným prvkom

právnych vzťahov, nakoľko je objektívne identifikuje právne skutočnosti... tvrdené

nesplnenie našej povinnosti bolo zistené pri výkone inšpekcie práce u účastníka konania

od 23. júla 2013 do 13. septembra 2013. Tento nezrozumiteľný údaj je vyjadrením

opodstatnenia sťažovateľovho argumentu, nakoľko je nepredstaviteľne, že správny orgán

nevie identifikovať porušenie povinnosti dodania dokladov presným určením dňa, kedy

malo dôjsť k porušeniu povinnosti. Navyše pokiaľ správny orgán tvrdí, že nesplnenie

povinnosti zistil v období od 23. júla 2013 do 13. septembra 2013, z uvedeného možno

vyvodiť záver, že porušenie povinnosti sťažovateľom mohlo podľa správneho orgánu nastať

dokonca v dňoch od 23. júla 2013 až 24. júla 2013, čo sú dni pred doručením samotnej

prvej výzvy na splnenie povinnosti (v ktorej žiadna lehota na splnenie tejto povinnosti

nebola uložená).

... v Rozhodnutí Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 3. novembra 2014, ktorým bol

jednoznačne určený deliktuálny skutok, bola uložená sťažovateľovi pokuta za porušenie

povinnosti, ktorá mu vznikla na základe vyžiadania zo dňa 22. júla 2013, a teda nie kvôli

porušeniu povinností vyplývajúcich z dodatku k protokolu, ktorý bol navyše vydaný

až dňa 6. septembra 2013 a doručený sťažovateľovi až dňa 10. septembra 2013 a ktorý

stanovoval lehotu na splnenie troch dní. Pokiaľ teda súdy preskúmavali správny delikt

v inom rozsahu (a ten posúdili ako potrestaný adekvátne), než ho určili správne orgány,

porušili svoju povinnosť podľa , a zároveň porušili aj zásadu, že nesmú

konať bez návrhu (v súdnotrestných a správnotrestných veciach bezvýnimočne)...

Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že správny orgán nemôže deklarovať porušenie

povinnosti v prípade, že sa objektívne nedajú identifikovať všetky podstatné náležitosti

povinnosti, ktorou je v danom prípade časové ohraničenie na plnenie. Takýto postup

je v rozpore s princípom právnej istoty.

... pre absenciu využívania tohto zariadenia na závislú prácu nie je dôvod

na sťažovateľa hľadieť ako na zamestnávateľa, keď sťažovateľ poukazoval na to, že toto

zariadenie nepoužíva na svoje podnikanie, ani pre inú vlastnú potrebu, o toto zariadenie sa

nestarajú žiadny zamestnanci sťažovateľa a zároveň objekt na nie je

pracoviskom (žiadna práca sa v týchto objektoch nevykonáva a žiadni zamestnanci

sťažovateľa tam nemajú ani len prechodné miesto výkonu práce). K tomuto sťažovateľ

navrhoval i dôkaz výsluchom sťažovateľa a zamestnancov sťažovateľa...

Konajúce súdy sa k uvedenej argumentácií nevyjadrili, navrhované dokazovanie

bez vysvetlenia nevykonali a uspokojili sa s naplnením formálneho pojmu zamestnávateľa,

vlastníctva zariadenia a plnenia povinností podľa vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych

vecí a rodiny Slovenskej republiky č. , pritom však prehliadli odlišný

aplikačný rozsah týchto subjektov podľa vyhlášky (širší) a subjektov podľa relevantného

ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii, podľa ktorého bola ukladaná sankcia

za správny delikt.

... konajúce súdy vyvodili nesprávny logický záver. Súčasťou riadneho

prevádzkovania vo všeobecnosti je funkčnosť, teda sa dá spraviť záver, že pokiaľ je niečo

prevádzkované, musí to byť z pravidla aj funkčné. Avšak fakt, že je niečo funkčné

neznamená, že to musí byť aj prevádzkované, resp. používané. Preto sa nedá brať do úvahy

mylný záver súdov o tom, že sťažovateľovi vyplývajú povinnosti ako vlastníkovi

a prevádzkovateľovi z dôvodu, že vyhradené technické zariadenie je funkčné, a tým pádom

ani využitie tohto mylného záveru na tvrdenie, že pre predmetné zariadenie vyplývajú

povinnosti z ust. § 16 zákona o inšpekcii.

... Na vyššie uvedenom základe sme namietali nedostatok právomoci správneho

orgánu vykonávať inšpekciu práce v danom prípade [a žalobné dôvody podľa § 250j ods. 2

písm. a) a e) a ods. 3 ]. Konajúce súdy však vec nesprávne právne posúdili,

nevykonaním navrhnutých dôkazov nedostatočne zistili skutkový stav veci (pričom toto

odmietnutie neučinili výslovne, konkrétne a s uvedením dôvodov - a vyššie uvedený

konkrétny návrh jednoducho ignorovali) a zásadnými vadami odôvodnenia nám odňali

možnosť v konaní konať a sa riadne brániť podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. f) Pritom nedostatok právomoci správnych orgánov je takou vadou

konania, pre ktoré je potrebné správne rozhodnutia zrušiť bez ďalšieho...

... Súčasťou právnej argumentácie sťažovateľa v konaní bola námietka smerujúca

na nezákonnosť uskutočnenia inšpekcia ako takej (ak by na jej uskutočnenie aj mali

inšpektoráty práce právomoc), a to konkrétne na absenciu oznámenia žalobcovi, že sa

uskutoční inšpekcia práce pred jej začatím (nezákonnosť v samotnom započatí inšpekcie).

Hoci inšpektorát práce vysvetľoval v dodatku č. 1 zo dňa 6. septembra 2013 k protokolu

č. IPV-52-04-2.2/P-E22-13 zo dňa 5. augusta 2013, že sa tak stalo z dôvodu, „aby nebol

negatívne ovplyvnený výkon inšpekcie práce“, toto vysvetlenie nie je prípadne, nakoľko

inšpekcia práce sa - podľa samotného už citovaného protokolu - zamerala výlučne

na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a obmedzila sa výlučne na formálnu kontrolu

písomných dokladov týkajúcich sa odborných prehliadok a odborných skúšok vyhradených

technických zariadení. Z tohto pohľadu tzv. prekvapivá kontrola nebola na mieste

(nezisťovalo sa napr. nelegálne zamestnávanie, kedy by takáto kontrola bola

opodstatnená)...

Keďže sa inšpekcia uskutočnila v rozpore so zákonom, nemožno sťažovateľovi

vytýkať porušenie povinnosti spolupracovať pri jej výkone, a preto sťažovateľ dôvodne

uplatnil žalobný dôvod podľa ; napriek tomu naň súdy

neprihliadli...

Zároveň sťažovateľ namietal aj výšku pokuty a jej odôvodnenie. To odôvodnil najmä

s poukazom na to, že pri ukladaní akýchkoľvek pokút je v prvom rade potrebné vyriešiť

otázku závažnosti protiprávneho konania...

... Inšpektori mali prístup k zariadeniu, mohli ho kontrolovať, ohliadať a zisťovať

jeho bezpečnosť či nebezpečnosť aj sami, prípadne zakázať jeho používanie, ak sa im javilo

ako nebezpečné. Nič z toho však neučinili.

... má byť trestanie tou poslednou možnosťou pre nápravu najzávažnejších deliktov.

Práve z tohto hľadiska bolo potrebné preskúmať materiálnu stránku celej záležitosti...:

vyhradené technické zariadenie je priebežne udržiavané, prehliadané a skúšané. Vytýkaná

nespolupráca sa tak naozaj javí ako ospravedlniteľná...

Konajúce súdy sa navyše nesústredili na posúdenie odôvodnenia závažnosti konania

vymedzeného vo výroku rozhodnutia správneho orgánu. Súdy tak vec nesprávne právne

posúdili a celkovo v podstate neuskutočnili súdny prieskum, na čo boli povinné...

... Súd však konkrétne neuvádza, kde a ako boli inšpektorátom práce tieto zákonné

kritériá zisťované a konkrétne odôvodňované (pretože tak súd učiniť ani nemohol - takáto

argumentácia v smere k ostatným zákonným kritériám a ich konkrétnym prejavom v danej

veci, a ich vyhodnotenia ako poľahčujúcich či priťažujúcich, ich intenzity - úplne chýba).

Napriek špecifickej námietke obsiahnutej v odvolaní sa ani touto námietkou Najvyšší súd

Slovenskej republiky nezaoberal a neposkytol na ňu odpoveď.»

Na základe citovanej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv

podľa a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a prizná jej trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa a 2 a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m.m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; obdobne

pozri tiež ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného

práva podľa , keďže jej sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu vydanému

najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva, ústavný súd považuje za potrebné poukázať

aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť

orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy,

t. j. orgánov, ktoré netvoria súčasť sústavy súdov (m. m. , ,

).

Podstatou námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej základných práv

podľa a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nesprávneho právneho

posúdenia nevyhnutnosti určenia lehoty na poskytnutie dokladov potrebných pre inšpekciu.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu odvolací súd

po stotožnení sa s argumentáciou obsiahnutou v odvolaním napadnutom rozsudku krajského

súdu uvádza:

„Po preskúmaní veci Najvyšší súd SR konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu,

ktorým zamietol žalobu je vecne správne. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru

ako krajský súd a správne orgány, že pokutu vo výške 1.000 € uložil žalovaný žalobcovi

za nepredloženie požadovaných podkladov, konkrétne správ o odborných prehliadkach

a odborných skúškach inšpektorom práce. Žalobca počas inšpekcie práce od 23. 07. 2013

do 13. 09. 2013, o ktorej bol informovaný dňa 25. 07. 2013, kedy si prebral vyžiadanie

inšpektora práce zo dňa 22. 07. 2013, nepredložil doklady, ktoré od neho inšpektor práce

preukázateľne vyžiadal. Odvolací súd konštatuje, že aj keď vo vyžiadaní zo dňa 22. 07. 2013

nebola stanovená lehota na predloženie dokladov, bolo povinnosťou žalobcu reagovať

na predmetnú výzvu a doklady, ktoré od neho inšpektorát práce žiadal, aj predložiť.

Žalobca tak svojim konaním, resp. nekonaním, porušil povinnosť vyplývajúcej mu

z ust. , a teda nepredložil inšpektorovi práce

konkrétne doklady, na základe preukázateľne doručeného vyžiadania zo dňa 25. 07. 2013,

a túto povinnosť si nesplnil ani do ukončenia inšpekcie práce dňa 13. 09. 2013. Žalobca si

svoju povinnosť nesplnil ani na základe nariadenia inšpektora práce, ktoré je uvedené

v Dodatku č. 1 zo dňa 05. 09. 2013, ktorý bol žalobcovi preukázateľne doručený

dňa 10. 09. 2013, podľa ktorého bol žalobca povinný splniť svoju povinnosť bezodkladne.

Žalobca svoju povinnosť čiastočne splnil dňa 24. 09. 2013, kedy bola časť dokladov

žalobcom predložená. K nesplneniu povinnosti žalobcu predložiť vyžiadané doklady

najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne

vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že

v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria

jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.“

V nadväznosti na citované ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa výšky

uloženej pokuty sťažovateľke ako právnickej osobe a podnikateľskému subjektu,

proti uloženiu ktorej sťažnosť smeruje, by bolo možné podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu vyhodnotiť ako sťažnosť v bagateľnej veci, ktorej ústavný prieskum prichádza

do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch (m. m. pozri napr. ,

, , , ). Napriek uvedenému

ústavný súd zohľadnil, že vo veci sťažovateľky ide o správne trestanie za správny delikt,

pri ktorom sa uplatňuje mocenská autorita štátnych orgánov, ktoré sankcionujú protiprávne

konanie vo vzťahu k účastníkovi konania v nerovnom postavení. Ústavný súd preto

považoval za potrebné zaujať postoj k sťažnostnej argumentácii predostretej sťažovateľkou

a až na tom základe vyhodnotiť, či možno sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,

že najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca

platných a účinných právnych predpisov a preskúmal odvolaním napadnuté prvostupňové

rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom svoje závery zrozumiteľne

a presvedčivo odôvodnil. Ústavný súd sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že aj keď

lehota na poskytnutie požadovaných dokladov nebola určená vo výzve inšpektorátu

(obsahujúcej náležitosti podľa lex specialis – zákon o inšpekcii práce, pozn.), sťažovateľka

bola s obsahom tejto žiadosti oboznámená 25. júla 2013 a bol jej inšpektorátom poskytnutý

dostatočný časový priestor (inšpekcia bola ukončená až 13. septembra 2013, pozn.)

na poskytnutie požadovanej súčinnosti, ktorý nevyužila, požadované doklady nepredložila

a neuviedla ani žiadne relevantné dôvody, prečo na žiadosť nereagovala. Navyše,

ani dodatočné predloženie dokladov z jej strany, ku ktorému došlo 24. septembra 2013

(11 dní po ukončení inšpekcie), nebolo úplné a v požadovanom rozsahu. Zároveň ústavný

súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelému patrí právo)

a na procesnú zodpovednosť sťažovateľky, ktorá ako subjekt, u ktorého sa vykonávala

inšpekcia, mohla a mala využiť inšpektorátom ponechaný časový priestor na splnenie

žiadosti.

Aj zvyšnú časť sťažnostnej argumentácie ústavný súd považuje vo vzťahu

k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu za neodôvodnenú. K námietke neprimeranej

výšky pokuty a jej ukladania až ako nástroja ultima racio ústavný súd poznamenáva,

že je vecou správnej (voľnej) úvahy správnych orgánov, do ktorej ústavný súd nemá dôvod

v rámci ústavného prieskumu zasahovať, keďže nevybočuje z medzí a hraníc ustanovených

právnymi predpismi.

Vo vzťahu k námietke nedôvodného požadovania predmetných dokladov

inšpektorátom ústavný súd taktiež poznamenáva, že je vecou úvahy správneho orgánu, ktoré

dôkazy považuje za potrebné vykonať na účel zistenia skutkového stavu veci pri výkone

inšpekcie. Ani prípadné iné právne posúdenie veci sťažovateľkou ju nezbavuje povinnosti

poskytnúť súčinnosť formou predloženia požadovaných dokladov, ktorých významnosť

pre právne posúdenie veci môže následne v procese dokazovania vyvracať či spochybňovať.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľkou namietaná

arbitrárnosť napadnutého rozsudku a namietané nesprávne právne posúdenie dôsledkov

absencie určenia lehoty na plnenie vo výzve inšpektorátu zo strany najvyššieho súdu

neobstojí, a preto považuje sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky za zjavne

neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa a 2 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenej bolo

už bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018