Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 358/2018
PDF · 263.48 KB
No categories available
IV. ÚS 358/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti MT PLUS TRADE s. r. o., Komjatická 1455/35, Nové Zámky, zastúpenej
advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžo 5/2016 z 29. marca 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MT PLUS TRADE s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MT PLUS TRADE s. r. o., Komjatická 1455/35,
Nové Zámky (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO
s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 5/2016 z 29. marca 2017
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím Inšpektorátu práce
Prešov (ďalej len „inšpektorát“) z 3. novembra 2014 bola sťažovateľke uložená pokuta
v sume 1 000 € za porušenie povinností podľa § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.
o inšpekcii práce a o zmene doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) na tom skutkovom základe, že sťažovateľka
pri výkone inšpekcie neposkytla podklady potrebné pre výkon inšpekcie na písomné
vyžiadanie z 22. júla 2013, ktoré jej bolo doručené 25. júla 2013.
Proti rozhodnutiu inšpektorátu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol
Národný inšpektorát práce (ďalej len „národný inšpektorát“) rozhodnutím z 18. februára
2015 tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie inšpektorátu potvrdil
s odôvodnením, že sťažovateľka po oboznámení sa s obsahom žiadosti inšpektorátu
nereagovala ani neoznámila žiadne dôvody, ktoré by jej bránili v predložení požadovaných
dokladov. V rozhodnutí národného inšpektorátu sa tiež uvádza, že čiastočné splnenie
uloženej povinnosti po ukončení inšpekcie nezbavuje účastníka konania zodpovednosti
za porušenie povinnosti (včasného poskytnutia požadovaných dokladov na požiadanie),
ktorej nesplnenie bolo sankcionované.
Proti rozhodnutiu národného inšpektorátu z 18. februára 2015 sťažovateľka podala
správnu žalobu, v ktorej argumentuje, že pokuta jej bola uložená na základe výzvy, v ktorej
nebola určená lehota na splnenie povinnosti, preto jej nedodržanie nemôže byť
sankcionované. V žalobe namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa v tom čase
platného a účinného § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Žalobu sťažovateľky Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 2 S 17/2015 z 24. septembra 2015 zamietol ako nedôvodnú. V odôvodnení
označeného rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v žalobe, že si nemohol plniť povinnosti
stanovené inšpektorom práce, lebo nebola uvedená lehota vo výzve zo dňa 23. 07. 2013 súd
argumentuje vyššie uvedenou úvahou, pričom sa jednoznačne stotožňuje s právnym
názorom uvedeným správnymi orgánmi a pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k pochybeniu
v dôsledku nestanovenia primeranej lehoty, pričom svoju námietku opiera o obsah
ustanovenia § 27 ods. 1 Správneho poriadku, resp. o lehotu uvedenú v § 55 O. s. p. súd
poukazuje na to, že s poukazom na obsah ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) Zákona
o inšpekcii práce, z ktorého nevyplýva, že by inšpektor práce mal povinnosť určovať
vo vyžiadaní dokladov lehotu na ich predloženie a preto ani neurčenie tejto lehoty vo výzve
zo dňa 22. 07. 2013 nezbavuje žalobcu ako zamestnávateľa splnenia si jeho povinnosti
a to predložiť poskytované podklady inšpektorovi práce tak, ako to inšpektor práce vyžiadal
v konkrétnej výzve zo dňa 22. 07. 2013 doručenej žalobcovi 25. 07. 2013.
Z predmetného konkrétneho ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006
Z. z. jednoznačne vyplýva, že žalobca bol ako zamestnávateľ povinný na požiadanie
poskytnúť inšpektorátu práce, alebo inšpektorovi práce všetky podklady alebo informácie
potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov, dokladov a technických nosičov
dokladov. Preto ani následné čiastočné splnenie ho nezbavilo tejto povinnosti a tak,
ako už súd vyššie uviedol k tejto námietke sa aj súd stavia jednoznačne odmietavo, pretože
povinnosť žalobcu bezpochyby vyplývala z vyššie citovaného zákona o inšpekcii práce
č. 125/2006 Z. z. K tejto námietke súd musí zdôrazniť, že pri stanovení porušenia povinností
žalobcu a následného uloženia sankcie prvostupňový správny orgán jednoznačne vychádzal
zo skutkového záveru a konštatovania, že žalobca si nesplnil povinnosť uloženú mu
prvostupňovým správnym orgánom a to predložiť doklady, ktoré od neho inšpektor práce
žiadal. Nebola mu uložená sankcia za nedodržanie lehoty. Z tejto skutočnosti má súd
jednoznačne za to, že námietka žalobcu ohľadom nemožnosti uloženia pokuty za nesplnenie
si povinnosti, pretože nebola uložená žalobcovi lehota, je bezpredmetná.
V konaní o uložení pokuty zo strany Inšpektorátu práce Prešov, ako aj následne
žalovaného ako odvolacieho orgánu bolo bezpochyby preukázané, že žalobca vyžiadanie
požadovaných dokladov zo strany inšpektorátu práce obdržal, táto skutočnosť
je nepochybne preukázaná doručením tejto výzvy z 25. 07. 2013 žalobcovi. Z toho vyplýva,
že žalobca mal vedomosť o existencii požiadavky na predloženie dokladov...“
Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu z 24. septembra 2015 podala odvolanie
(s totožnou právnou argumentáciou, pozn.), o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
rozsudkom tak, že označený rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a nesprávne
právne posúdenie veci, k čomu v podstatnom uvádza:
«... k porušeniu povinnosti poskytnúť súčinnosť pri výkone inšpekcie práce nedošlo...
Vo vyžiadaní Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 22. júla 2013... nebola určená lehota
na splnenie tejto povinnosti.
Túto skutočnosť sťažovateľ uvádzal v žalobe, ako aj v odvolaní s poukazom
na ustanovenie § 27 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov, ktoré stanovuje, že: Ak je to potrebné, správny orgán určí
na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, pokiaľ ju neustanovuje tento zákon alebo
osobitný zákon.
Konajúci súdy nezobrali do úvahy citované ustanovenie, nakoľko podľa nich
z ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z... nevyplýva, že by inšpektor práce mal
povinnosť určovať vo vyžiadaní dokladov lehotu na ich predloženie, a preto ani
nestanovenie tejto lehoty vo vyžiadaní zo dňa 22. júla 2013 nezbavuje sťažovateľa
povinnosti predložiť požadované doklady. Táto argumentácia súdu je nesprávna na dvoch
úrovniach.
... keď osobitný zákon [§ 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii] výslovne neukladá
správnemu orgánu, aby stanovoval lehotu účastníkovi na splnenie povinnosti, nie je
potrebné tak učiniť, neobstojí v kontexte § 27 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý výslovne
vyžaduje, aby túto lehotu správny orgán stanovil vždy, keď nevyplýva z osobitného predpisu
a jej stanovenie je potrebné. Podľa názoru sťažovateľa je toto jasné pravidlo Správneho
poriadku presne namierené práve na prípady, ako je tento.
... v procesnom práve je bežné využívanie analógie, ktorá je o to potrebnejšia,
keď hovoríme o správnom práve, ktoré je upravené fragmentárne.
... argumentácia zo strany súdov nereflektuje podstatu sťažovateľom namietaného
argumentu nestanovenia lehoty. Predmetnou argumentáciou sa sťažovateľ nesnažil
preukázať, že nedošlo k vzniku povinnosti doručením vyžiadania, ale že bez stanovenia
lehoty nebolo možné posúdiť, či sťažovateľ svoju povinnosť splnil alebo nesplnil. Sťažovateľ
netvrdí, že povinnosť na jeho strane nevznikla, ale že nedošlo k jej porušeniu.
Lehota ako časové ohraničenie na plnenie povinnosti je významným prvkom
právnych vzťahov, nakoľko je objektívne identifikuje právne skutočnosti... tvrdené
nesplnenie našej povinnosti bolo zistené pri výkone inšpekcie práce u účastníka konania
od 23. júla 2013 do 13. septembra 2013. Tento nezrozumiteľný údaj je vyjadrením
opodstatnenia sťažovateľovho argumentu, nakoľko je nepredstaviteľne, že správny orgán
nevie identifikovať porušenie povinnosti dodania dokladov presným určením dňa, kedy
malo dôjsť k porušeniu povinnosti. Navyše pokiaľ správny orgán tvrdí, že nesplnenie
povinnosti zistil v období od 23. júla 2013 do 13. septembra 2013, z uvedeného možno
vyvodiť záver, že porušenie povinnosti sťažovateľom mohlo podľa správneho orgánu nastať
dokonca v dňoch od 23. júla 2013 až 24. júla 2013, čo sú dni pred doručením samotnej
prvej výzvy na splnenie povinnosti (v ktorej žiadna lehota na splnenie tejto povinnosti
nebola uložená).
... v Rozhodnutí Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 3. novembra 2014, ktorým bol
jednoznačne určený deliktuálny skutok, bola uložená sťažovateľovi pokuta za porušenie
povinnosti, ktorá mu vznikla na základe vyžiadania zo dňa 22. júla 2013, a teda nie kvôli
porušeniu povinností vyplývajúcich z dodatku k protokolu, ktorý bol navyše vydaný
až dňa 6. septembra 2013 a doručený sťažovateľovi až dňa 10. septembra 2013 a ktorý
stanovoval lehotu na splnenie troch dní. Pokiaľ teda súdy preskúmavali správny delikt
v inom rozsahu (a ten posúdili ako potrestaný adekvátne), než ho určili správne orgány,
porušili svoju povinnosť podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy, a zároveň porušili aj zásadu, že nesmú
konať bez návrhu (v súdnotrestných a správnotrestných veciach bezvýnimočne)...
Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že správny orgán nemôže deklarovať porušenie
povinnosti v prípade, že sa objektívne nedajú identifikovať všetky podstatné náležitosti
povinnosti, ktorou je v danom prípade časové ohraničenie na plnenie. Takýto postup
je v rozpore s princípom právnej istoty.
... pre absenciu využívania tohto zariadenia na závislú prácu nie je dôvod
na sťažovateľa hľadieť ako na zamestnávateľa, keď sťažovateľ poukazoval na to, že toto
zariadenie nepoužíva na svoje podnikanie, ani pre inú vlastnú potrebu, o toto zariadenie sa
nestarajú žiadny zamestnanci sťažovateľa a zároveň objekt na nie je
pracoviskom (žiadna práca sa v týchto objektoch nevykonáva a žiadni zamestnanci
sťažovateľa tam nemajú ani len prechodné miesto výkonu práce). K tomuto sťažovateľ
navrhoval i dôkaz výsluchom sťažovateľa a zamestnancov sťažovateľa...
Konajúce súdy sa k uvedenej argumentácií nevyjadrili, navrhované dokazovanie
bez vysvetlenia nevykonali a uspokojili sa s naplnením formálneho pojmu zamestnávateľa,
vlastníctva zariadenia a plnenia povinností podľa vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 508/2009 Z. z., pritom však prehliadli odlišný
aplikačný rozsah týchto subjektov podľa vyhlášky (širší) a subjektov podľa relevantného
ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii, podľa ktorého bola ukladaná sankcia
za správny delikt.
... konajúce súdy vyvodili nesprávny logický záver. Súčasťou riadneho
prevádzkovania vo všeobecnosti je funkčnosť, teda sa dá spraviť záver, že pokiaľ je niečo
prevádzkované, musí to byť z pravidla aj funkčné. Avšak fakt, že je niečo funkčné
neznamená, že to musí byť aj prevádzkované, resp. používané. Preto sa nedá brať do úvahy
mylný záver súdov o tom, že sťažovateľovi vyplývajú povinnosti ako vlastníkovi
a prevádzkovateľovi z dôvodu, že vyhradené technické zariadenie je funkčné, a tým pádom
ani využitie tohto mylného záveru na tvrdenie, že pre predmetné zariadenie vyplývajú
povinnosti z ust. § 16 zákona o inšpekcii.
... Na vyššie uvedenom základe sme namietali nedostatok právomoci správneho
orgánu vykonávať inšpekciu práce v danom prípade [a žalobné dôvody podľa § 250j ods. 2
písm. a) a e) a ods. 3 O. s. p.]. Konajúce súdy však vec nesprávne právne posúdili,
nevykonaním navrhnutých dôkazov nedostatočne zistili skutkový stav veci (pričom toto
odmietnutie neučinili výslovne, konkrétne a s uvedením dôvodov - a vyššie uvedený
konkrétny návrh jednoducho ignorovali) a zásadnými vadami odôvodnenia nám odňali
možnosť v konaní konať a sa riadne brániť podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. f) O. s. p. Pritom nedostatok právomoci správnych orgánov je takou vadou
konania, pre ktoré je potrebné správne rozhodnutia zrušiť bez ďalšieho...
... Súčasťou právnej argumentácie sťažovateľa v konaní bola námietka smerujúca
na nezákonnosť uskutočnenia inšpekcia ako takej (ak by na jej uskutočnenie aj mali
inšpektoráty práce právomoc), a to konkrétne na absenciu oznámenia žalobcovi, že sa
uskutoční inšpekcia práce pred jej začatím (nezákonnosť v samotnom započatí inšpekcie).
Hoci inšpektorát práce vysvetľoval v dodatku č. 1 zo dňa 6. septembra 2013 k protokolu
č. IPV-52-04-2.2/P-E22-13 zo dňa 5. augusta 2013, že sa tak stalo z dôvodu, „aby nebol
negatívne ovplyvnený výkon inšpekcie práce“, toto vysvetlenie nie je prípadne, nakoľko
inšpekcia práce sa - podľa samotného už citovaného protokolu - zamerala výlučne
na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a obmedzila sa výlučne na formálnu kontrolu
písomných dokladov týkajúcich sa odborných prehliadok a odborných skúšok vyhradených
technických zariadení. Z tohto pohľadu tzv. prekvapivá kontrola nebola na mieste
(nezisťovalo sa napr. nelegálne zamestnávanie, kedy by takáto kontrola bola
opodstatnená)...
Keďže sa inšpekcia uskutočnila v rozpore so zákonom, nemožno sťažovateľovi
vytýkať porušenie povinnosti spolupracovať pri jej výkone, a preto sťažovateľ dôvodne
uplatnil žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p.; napriek tomu naň súdy
neprihliadli...
Zároveň sťažovateľ namietal aj výšku pokuty a jej odôvodnenie. To odôvodnil najmä
s poukazom na to, že pri ukladaní akýchkoľvek pokút je v prvom rade potrebné vyriešiť
otázku závažnosti protiprávneho konania...
... Inšpektori mali prístup k zariadeniu, mohli ho kontrolovať, ohliadať a zisťovať
jeho bezpečnosť či nebezpečnosť aj sami, prípadne zakázať jeho používanie, ak sa im javilo
ako nebezpečné. Nič z toho však neučinili.
... má byť trestanie tou poslednou možnosťou pre nápravu najzávažnejších deliktov.
Práve z tohto hľadiska bolo potrebné preskúmať materiálnu stránku celej záležitosti...:
vyhradené technické zariadenie je priebežne udržiavané, prehliadané a skúšané. Vytýkaná
nespolupráca sa tak naozaj javí ako ospravedlniteľná...
Konajúce súdy sa navyše nesústredili na posúdenie odôvodnenia závažnosti konania
vymedzeného vo výroku rozhodnutia správneho orgánu. Súdy tak vec nesprávne právne
posúdili a celkovo v podstate neuskutočnili súdny prieskum, na čo boli povinné...
... Súd však konkrétne neuvádza, kde a ako boli inšpektorátom práce tieto zákonné
kritériá zisťované a konkrétne odôvodňované (pretože tak súd učiniť ani nemohol - takáto
argumentácia v smere k ostatným zákonným kritériám a ich konkrétnym prejavom v danej
veci, a ich vyhodnotenia ako poľahčujúcich či priťažujúcich, ich intenzity - úplne chýba).
Napriek špecifickej námietke obsiahnutej v odvolaní sa ani touto námietkou Najvyšší súd
Slovenskej republiky nezaoberal a neposkytol na ňu odpoveď.»
Na základe citovanej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a prizná jej trovy konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (m.m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; obdobne
pozri tiež II. ÚS 439/2016).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže jej sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu vydanému
najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva, ústavný súd považuje za potrebné poukázať
aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť
orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy,
t. j. orgánov, ktoré netvoria súčasť sústavy súdov (m. m. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015,
Podstatou námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti napadnutého rozsudku a nesprávneho právneho
posúdenia nevyhnutnosti určenia lehoty na poskytnutie dokladov potrebných pre inšpekciu.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu odvolací súd
po stotožnení sa s argumentáciou obsiahnutou v odvolaním napadnutom rozsudku krajského
súdu uvádza:
„Po preskúmaní veci Najvyšší súd SR konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu,
ktorým zamietol žalobu je vecne správne. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru
ako krajský súd a správne orgány, že pokutu vo výške 1.000 € uložil žalovaný žalobcovi
za nepredloženie požadovaných podkladov, konkrétne správ o odborných prehliadkach
a odborných skúškach inšpektorom práce. Žalobca počas inšpekcie práce od 23. 07. 2013
do 13. 09. 2013, o ktorej bol informovaný dňa 25. 07. 2013, kedy si prebral vyžiadanie
inšpektora práce zo dňa 22. 07. 2013, nepredložil doklady, ktoré od neho inšpektor práce
preukázateľne vyžiadal. Odvolací súd konštatuje, že aj keď vo vyžiadaní zo dňa 22. 07. 2013
nebola stanovená lehota na predloženie dokladov, bolo povinnosťou žalobcu reagovať
na predmetnú výzvu a doklady, ktoré od neho inšpektorát práce žiadal, aj predložiť.
Žalobca tak svojim konaním, resp. nekonaním, porušil povinnosť vyplývajúcej mu
z ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z., a teda nepredložil inšpektorovi práce
konkrétne doklady, na základe preukázateľne doručeného vyžiadania zo dňa 25. 07. 2013,
a túto povinnosť si nesplnil ani do ukončenia inšpekcie práce dňa 13. 09. 2013. Žalobca si
svoju povinnosť nesplnil ani na základe nariadenia inšpektora práce, ktoré je uvedené
v Dodatku č. 1 zo dňa 05. 09. 2013, ktorý bol žalobcovi preukázateľne doručený
dňa 10. 09. 2013, podľa ktorého bol žalobca povinný splniť svoju povinnosť bezodkladne.
Žalobca svoju povinnosť čiastočne splnil dňa 24. 09. 2013, kedy bola časť dokladov
žalobcom predložená. K nesplneniu povinnosti žalobcu predložiť vyžiadané doklady
najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne
vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.“
V nadväznosti na citované ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa výšky
uloženej pokuty sťažovateľke ako právnickej osobe a podnikateľskému subjektu,
proti uloženiu ktorej sťažnosť smeruje, by bolo možné podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu vyhodnotiť ako sťažnosť v bagateľnej veci, ktorej ústavný prieskum prichádza
do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch (m. m. pozri napr. IV. ÚS 358/08,
IV. ÚS 94/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015). Napriek uvedenému
ústavný súd zohľadnil, že vo veci sťažovateľky ide o správne trestanie za správny delikt,
pri ktorom sa uplatňuje mocenská autorita štátnych orgánov, ktoré sankcionujú protiprávne
konanie vo vzťahu k účastníkovi konania v nerovnom postavení. Ústavný súd preto
považoval za potrebné zaujať postoj k sťažnostnej argumentácii predostretej sťažovateľkou
a až na tom základe vyhodnotiť, či možno sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,
že najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca
platných a účinných právnych predpisov a preskúmal odvolaním napadnuté prvostupňové
rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom svoje závery zrozumiteľne
a presvedčivo odôvodnil. Ústavný súd sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že aj keď
lehota na poskytnutie požadovaných dokladov nebola určená vo výzve inšpektorátu
(obsahujúcej náležitosti podľa lex specialis – zákon o inšpekcii práce, pozn.), sťažovateľka
bola s obsahom tejto žiadosti oboznámená 25. júla 2013 a bol jej inšpektorátom poskytnutý
dostatočný časový priestor (inšpekcia bola ukončená až 13. septembra 2013, pozn.)
na poskytnutie požadovanej súčinnosti, ktorý nevyužila, požadované doklady nepredložila
a neuviedla ani žiadne relevantné dôvody, prečo na žiadosť nereagovala. Navyše,
ani dodatočné predloženie dokladov z jej strany, ku ktorému došlo 24. septembra 2013
(11 dní po ukončení inšpekcie), nebolo úplné a v požadovanom rozsahu. Zároveň ústavný
súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelému patrí právo)
a na procesnú zodpovednosť sťažovateľky, ktorá ako subjekt, u ktorého sa vykonávala
inšpekcia, mohla a mala využiť inšpektorátom ponechaný časový priestor na splnenie
žiadosti.
Aj zvyšnú časť sťažnostnej argumentácie ústavný súd považuje vo vzťahu
k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu za neodôvodnenú. K námietke neprimeranej
výšky pokuty a jej ukladania až ako nástroja ultima racio ústavný súd poznamenáva,
že je vecou správnej (voľnej) úvahy správnych orgánov, do ktorej ústavný súd nemá dôvod
v rámci ústavného prieskumu zasahovať, keďže nevybočuje z medzí a hraníc ustanovených
právnymi predpismi.
Vo vzťahu k námietke nedôvodného požadovania predmetných dokladov
inšpektorátom ústavný súd taktiež poznamenáva, že je vecou úvahy správneho orgánu, ktoré
dôkazy považuje za potrebné vykonať na účel zistenia skutkového stavu veci pri výkone
inšpekcie. Ani prípadné iné právne posúdenie veci sťažovateľkou ju nezbavuje povinnosti
poskytnúť súčinnosť formou predloženia požadovaných dokladov, ktorých významnosť
pre právne posúdenie veci môže následne v procese dokazovania vyvracať či spochybňovať.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľkou namietaná
arbitrárnosť napadnutého rozsudku a namietané nesprávne právne posúdenie dôsledkov
absencie určenia lehoty na plnenie vo výzve inšpektorátu zo strany najvyššieho súdu
neobstojí, a preto považuje sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky za zjavne
neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenej bolo
už bez právneho významu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018