Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 348/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom,

Symfonická 1496/9, Praha, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48

ods. 1 a 2 a podľa a 2 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -159 z 3. apríla 2018,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného usadeným

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 2 (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -159

z 3. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového

súdu Prešov sp. zn. z 8. novembra 1960 bol sťažovateľ uznaný vinným

z trestného činu vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona

č. 86/1950 Sb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pretože 10. októbra 1960 odmietol po prevedenej lekárskej prehliadke a prezentácii

vo vojenskom útvare 6199 Prešov obliecť si vojenskú rovnošatu a vykonávať vojenské

cvičenie so zbraňou v ruke s odôvodnením, že mu to ako príslušníkovi náboženskej sekty

„Svedkovia Jehovovi“ nedovoľuje jeho náboženská viera. Bol za to odsúdený podľa § 270

ods. 1 na trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov nepodmienečne. Zároveň

mu bola na dobu výkonu trestu odňatia slobody uložená strata čestných práv občianskych.

Uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. To 125/60

z 30. novembra 1960 boli zamietnuté odvolania sťažovateľa a jeho otca proti už uvedenému

rozsudku ako nedôvodné.

2.2 Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.

z 31. januára 1991 bol podľa a o súdnej

rehabilitácii v znení neskorších predpisov zrušený výrok o treste v už uvedenom rozsudku,

pričom boli zrušené aj ďalšie rozhodnutia na zrušenú časť rozsudku obsahovo nadväzujúce.

Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 5. marca

1991 bol sťažovateľ pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku Vojenského obvodového

súdu Prešov sp. zn. z 8. novembra 1960 odsúdený podľa § 270 ods. 1 a § 30

ods. 1 k trestu odňatia slobody na jeden mesiac.

2.3 Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 18. marca 2016 bola

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) povolená obnova konania vo veci

už uvedených odsúdení, pričom súd prvého stupňa zrušil výroky o vine a treste v týchto

rozhodnutiach a zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 8. augusta 2016 bolo

už uvedené uznesenie o povolení obnovy konania podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku zrušené a súdu prvého stupňa bolo uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

2.4 Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 3. marca 2017 bolo

podľa a vyhovené návrhu na povolenie

obnovy konania v už uvedenej trestnej veci, pričom boli zrušené výroky o treste v rozsudku

Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 8. novembra 1960 v spojení

s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. To 125/60 z 30. novembra 1960

a v rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. z 15. marca

1991, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. mája 2017 bolo

už uvedené uznesenie zrušené podľa v celom

rozsahu a súdu prvého stupňa bolo uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

2.5 Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. z 3. apríla

2018 okrem iného skonštatoval: „Napokon bolo uznesením súdu prvého stupňa rozhodnuté

tak, že podľa per analógiam s poukazom na zák. č.

o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bola povolená obnova

konania v rehabilitačnej veci odsúdeného sťažovateľa vedenej na bývalom Vojenskom

obvodovom súde Prešov pod sp. zn. . Podľa

per analógiam súd prvého stupňa zároveň zrušil uznesenie Vojenského obvodového súdu

Prešov sp. zn. z 5. marca 1990.“

3. Sťažovateľ v sťažnosti nespochybňuje právo nadriadeného súdu nariadiť, aby bola

vec prejednaná v inom zložení senátu, nesúhlasí iba s dôvodmi, ktorými krajský súd

odôvodnil svoje rozhodnutie. Naopak, sťažovateľ sa stotožňuje s postupom prvostupňového

súdu, ktorý podľa sťažovateľa nezadal žiaden dôvod k odňatiu veci, preto namieta porušenie

svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1

.

4.1 Sťažovateľ ďalej tvrdí, že opakované vracanie veci krajským súdom

prvostupňovému súdu znamená porušenie práva na rozhodnutie v primeranej lehote

a bez prieťahov, preto namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 38 ods. 2 listiny

a .

4.2 Vzhľadom na to, že ani po 29 mesiacoch od podania návrhu na obnovu konania

sťažovateľ nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu, uplatňuje si

aj primerané zadosťučinenie, ktoré s poukazom na judikatúru ústavného súdu vyčíslil

na sumu 1 000 €.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol:

„1. Výrokom č. 2 uznesenia Krajského súdu Trenčín zo dňa 3. 4. 2018

č. k. -159 bolo porušené právo sťažovateľa na

- zákonného sudcu podľa Listiny a ;

- prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru;

- prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 odst. 2 Listiny a čl. 48

odst. 2 .

2. Výrok č. 2 uznesenia Krajského súdu Trenčín zo dňa 3. 4. 2018

č. k. -159 sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur, ktoré

je Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť sťažovateľovi poštovou poukážkou do miesta jeho

bydliska do 30 dní od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi sa podľa advokátskej tarify priznáva náhrada trov právneho

zastúpenia, ktoré je Krajský súd Trenčín povinný vyplatil na účet právneho zástupcu

sťažovateľa v , č. účtu:

, do 30 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.1 Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

7.2 Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2

a a 2 listiny, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

9. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

12. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

15. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým napáda odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu týkajúce sa zdôvodnenia, aby vo veci znova rozhodol

prvostupňový súd v inom zložení senátu. Sťažovateľ sa domnieva, že zmeny v právnych

názoroch prvostupňového súdu mali reflektovať postup českých súdov, ktoré sťažovateľovi

poskytli úplnú rehabilitáciu vo vzťahu k jeho odsúdeniu českými súdmi z roku 1953

z rovnakého dôvodu a na základe rovnakej právnej kvalifikácie ako odsúdenie slovenskými

súdmi v roku 1960. Sťažovateľ taktiež polemizuje s názorom krajského súdu týkajúcim sa

aplikácie zásady „ne bis in idem“ a vzťahom medzi rehabilitáciou a obnovou konania.

Sťažovateľ aj vzhľadom na uvedené zastáva názor, že v danom prípade sa prvostupňový súd

nedopustil konania, ktoré by odôvodňovalo odňatie veci pôvodnému senátu, a preto toto

odňatie predstavuje porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu.

16. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k výroku, ktorým

nariadil, aby bola vec znovu prejednaná a aby o nej bolo rozhodnuté v inom zložení senátu,

uviedol:

«K veci je pre zovšeobecnenie potrebné úvodom uviesť, že návrh odsúdeného

na povolenie obnovy konania bol dňa 8. 12. 2015 podaný prostredníctvom

svojho obhajcu po tom, čo vo vzťahu k jeho vyššie uvedenému odsúdeniu vojenskými súdmi

v roku 1960 bola uskutočnená na jeho návrh súdna rehabilitácia podľa

vojenskými súdmi v roku 1991. Odsúdený svojím návrhom na mimoriadny opravný

prostriedok chcel dosiahnuť „priaznivejšie“ rozhodnutie, než ktorým rozhodnutím bola

právoplatne ukončená jeho súdna rehabilitácia.

V tejto súvislosti senát nadriadeného súdu opakovane pripomína, že vyššie uvedený

zákon o súdnej rehabilitácii a jeho uplatnenie v rozhodovaní súdov je tým osobitným

právnym nástrojom (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 13. 3. 2014) ktorého účelom je napravenie „krívd“ v súdnych

rozhodnutiach za skutky spáchané v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.

Taktiež v tejto konkrétnej veci uznesením Krajského súdu v Trenčíne,

sp. zn. zo dňa 8. 8. 2016 už senát nadriadeného súdu podrobne vysvetlil

svoj právny názor na možnosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku - obnovy

konania len na nedostatky skutkové a nie právne.

Preto použitie obnovy konania na eventuálnu možnosť nápravy „krívd“

(podľa subjektívneho názoru odsúdeného) tam, kde už došlo k vykonaniu súdnej

rehabilitácie, môže byť len veľmi výnimočné. V predmetnej veci pritom o takýto prípad

ani nejde a v súčasnosti už skutkovo ani nejde o porušenie zásady „ne bis in idem“.

Súd prvého stupňa svojimi opakovanými tromi rozhodnutiami o návrhu na povolenie

obnovy konania sa vyššie uvedenými právnymi úvahy vôbec neriadil. Vo svojom prvom

rozhodnutí (dňa 18. 3. 2016) povolil obnovu konania za súčasného zrušenia výroku o vine

a trestoch (pôvodné odsudzujúce rozhodnutia a rehabilitačné rozhodnutia) z dôvodu

porušenia zásady „ne bis in idem“. Vo svojom druhom rozhodnutí (dňa 3. marca 2017)

znovu povolil obnovu konania, avšak za súčasného zrušenia len výroku o trestoch (pôvodné

odsudzujúce rozhodnutie a rehabilitačné rozhodnutie). Z nejasného odôvodnenia tohto

rozhodnutia sa len možno domnievať, že opäť dôvodom pre takéto rozhodnutie je porušenie

zásady „ne bis in idem“. Napokon vo svojom treťom rozhodnutí v tejto veci súd prvého

stupňa znovu povolil obnovu konania, avšak už len v rehabilitačnej veci odsúdeného

vedenej na Vojenskom obvodovom súde Prešov pod sp. zn.

za súčasného zrušenia uznesenia Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn.

zo dňa 5. 3. 1990 (správne malo byť uvedené dňa 31. 1. 1991). Z odôvodnenia tohto

rozhodnutia vyplýva, že doposiaľ bola uskutočnená iba čiastočná súdna rehabilitácia

odsúdeného podľa zák. č. 119/1190 Zb. a súd prvého stupňa per analógiam rozhodol

o povolení obnovy konania, aby mohlo dôjsť k ďalšiemu vykonaniu prieskumného konania

podľa

Už z výrokových častí vyššie uvedených troch rozhodnutí súdu prvého stupňa

vyplýva, že súd prvého stupňa postupne „mení“ svoj rovnaký názor na povolenie obnovy

konania z pohľadu dopadov tohto mimoriadneho opravného prostriedku na doterajšie

odsudzujúce súdne rozhodnutia (vina a tresty, len tresty, „nové prieskumné konanie).

Súd prvého stupňa pritom ani v poslednom preskúmavanom rozhodnutí prakticky

dostatočne a zrozumiteľne „neodôvodnil“ svoje rozhodnutie, pričom sa argumentáciou

senátu nadriadeného súdu uvedenom vo vyššie uvedených rozhodnutiach opätovne

nevysporiadal. Tu má senát nadriadeného súdu na mysli v súčasnosti už neexistenciu

predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, ktoré by zakladalo porušenie zásady „ne bis in

idem“. Taktiež uskutočnená súdna rehabilitácia už prakticky „bráni v jej pokračovaní“

prostredníctvom obnovy konania.

Z takto rozvedených dôvodov nadriadený súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa

v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol. Súčasne vzhľadom na vyššie uvedené výhrady k rozhodnutiu súdu

prvého stupňa - opakované nevysporiadanie sa s názorom senátu nadriadeného súdu,

dospel senát nadriadeného súdu k rozhodnutiu o „odňatí“ veci tomuto senátu.

V novom konaní bude musieť iný senát súdu prvého stupňa znovu na verejnom

zasadnutí vykonať potrebné dokazovanie. Pri svojom rozhodnutí bude musieť pritom

vysporiadať sa aj s právnymi úvahami a názormi vyslovenými senátom nadriadeného súdu

vo všetkých (troch) rozhodnutiach v tejto veci.»

17. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

18. Ústavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis

, , , ). Z ústavného postavenia ústavného súdu

a jeho funkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

19. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu.

20.1 Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným

sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu

práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

20.2 Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

21.1 Podľa súd rozhodujúci o sťažnosti môže,

ak to pokladá za nevyhnutné, nariadiť, aby vec bola znovu v prvom stupni prejednaná a

bolo o nej rozhodnuté v inom zložení senátu alebo iným súdom toho istého druhu a toho

istého stupňa v jeho obvode.

21.2 Podľa orgán, ktorému bola vec vrátená na nové

prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý

vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento

orgán nariadil.

22. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil,

že za zákonného sudcu podľa zásadne treba považovať toho, kto bol

určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti

odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody

uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba

takisto považovať za zákonných sudcov podľa (,

, , , ).

23. Postup krajského súdu, ktorý v súlade s

rozhodol, aby bola vec znovu prejednaná a bolo o nej rozhodnuté v inom zložení senátu

nemožno preto hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania

podľa . Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul svoj právny názor

v predmetnej právnej veci a poukázal na to, že v priebehu konania sa týmto jeho záväzným

právnym názorom prvostupňový súd opakovane neriadil (bod 16). Ustanovenie § 194 ods. 5

v danom prípade nemalo dostatočný efekt, preto krajský súd po štvrtom

zrušení rozhodnutia prvostupňového súdu pristúpil k odňatiu veci doterajšiemu senátu

prvostupňového súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd toto svoje rozhodnutie

dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil a svojím postupom v súlade so zákonom v tomto

prípade nemohol porušiť právo sťažovateľa na zákonného sudcu.

24. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva na zákonného sudcu

podľa , resp. listiny neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o jeho porušení, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva na prejednanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

25. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namietal, že opakované zrušovanie

prvostupňových rozhodnutí krajským súdom a následné vracanie veci na opätovné

prejednanie a rozhodnutie spôsobilo porušenie jeho základného práva na prejednanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote. V petite svojej

sťažnosti sťažovateľ namietal, že porušenie bolo spôsobené napadnutým uznesením,

nenamietal však, že toto porušenie bolo spôsobené postupom predchádzajúcim vydaniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným rozhodnutím

konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym

postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namietal

porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom,

ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne

napr. , ).

27. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí rozsah, predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ). Úlohou ústavného súdu nie je následné

„opravovanie“ sťažností podaných kvalifikovaným právnym zástupcom v rámci povinného

právneho zastúpenia v konaniach o individuálnych sťažnostiach sťažovateľov. Ak v danej

veci sťažovateľ namietal, že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov došlo napadnutým uznesením krajského súdu, a nie jeho

postupom, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

28. Ústavný súd na záver poznamenáva, že opätovné zrušovanie rozhodnutí

prvostupňového súdu a vracanie mu predmetnej veci na ďalšie konanie a rozhodnutie bolo

spôsobené neefektívnou a nesústredenou činnosťou prvostupňového súdu, nie však

činnosťou krajského súdu, proti ktorého rozhodnutiu bola sťažnosť podaná.

29. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018