Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 382/2018
PDF · 307.82 KB
No categories available
IV. ÚS 382/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom,
Sibírska 1608/4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 So 47/2015 zo 14. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 So 47/2015 zo 14. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím
č. 510 907 2660 0 z 18. marca 2014 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) priznala
sťažovateľovi starobný dôchodok od 3. septembra 2010 v sume 49,60 € mesačne a ďalej ho
na základe jednotlivých, vo výroku rozhodnutia citovaných valorizačných úprav, postupne
zvýšila od 1. januára 2014 na sumu 72,20 € mesačne.
Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne podaného sťažovateľom rozsudkom sp. zn. 26 Sd 145/2014 z 12. februára 2015
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Napriek tomu, že Najvyšší súd SR výrokom
rozsudku čís. k.: 1 So/47/2015 zo dňa 14. 03. 2017 rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zmenil tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vrátil jej vec na ďalšie
konanie, právnym názorom vyjadreným v odôvodnení rozsudku sa Najvyšší súd SR stotožnil
s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. Právnym názorom Najvyššieho
súdu SR vyjadreným k prejednávanej veci v texte odôvodnenia rozsudku musí byť Sociálna
poisťovňa viazaná. Najvyšší súd SR podstatnou časťou odôvodnenia, nielen čo do rozsahu
ale jeho obsahu, Sociálnu poisťovňu jasne upovedomil, utvrdil a právne zaviazal, že v
primárnej otázke sporu, v krátení vypočítaného teoretického starobného dôchodku
neprimeranou mierou, má postupovať tak, ako postupovala predtým v zrušenom rozhodnutí,
až na nepatrnú odchýlku jedného roka doby poistenia. Takým postupom Sociálnej poisťovne
sa sťažovateľovi z úhrnnej doby dôchodkového poistenia opätovne nezhodnotilo vyše
odpracovaných 10 rokov, čo ho výrazne poškodzuje.“
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nespravodlivý,
výrazne ho diskriminuje a poškodzuje. V sťažnosti ďalej uvádza:
„1/- Odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal a ani nedal
dostatočné odpovede na najpodstatnejšie skutkové a právne námietky a argumenty
sťažovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu.
2/- Odvolací súd právnu otázku zhodnotenia dĺžky doby služobného pomeru v PZ SR
na výške výsluhového dôchodku, tým aj otázku správnosti krátenia teoretického starobného
dôchodku vypočítaným koeficientom zdôvodňuje § 58 ods. 1 zákona 328/2002 Z. z., ktorý
podľa sťažovateľa, zhodnocovanie doby služobného pomeru pre priznanie nároku
na výsluhový dôchodok a pre priznanie aj konkrétnej výšky sumy výsluhového dôchodku
neupravuje, čím odvolací súd poprel význam a účel § 58 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z.
3/- Protirečivosť tvrdení z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu o dobe
služobného pomeru zhodnoteného v osobitnom a všeobecnom systéme, o neprípustnosti
vylúčenia dôb činnej služby a ich prevedenia pre účely dôchodkového poistenia
a o nemožnosti stotožňovania doby pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a spôsobu
určenia sumy výsluhového dôchodku.
4/- Nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s jednou zo základných právnych
a skutkových otázok sporu a námietok odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu –
o pravdivosti, správnosti a úplnosti oznámenia odboru MV SR, ako základného dôkazu pre
krátenie teoretického starobného dôchodku v rozhodnutí odporkyne – túto základnú otázku
sporu označil, že nebola predmetom prejednania veci.
5/- Nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s princípom právnej istoty na poukázané
právne otázky a právne skutočnosti interpretovaným a aplikovaným v obdobných skorších
sporoch desiatkami rozhodnutí NS SR a súdov nižších stupňov, a to:
a) - k zhodnocovaniu dĺžok dôb služobných pomerov na výške výsluhových
dôchodkov,
b) - ku kráteniu teoretického starobného dôchodku na princípe primeranosti,
c) - k všeobecne platnej zásade nutnosti zhodnocovania celej doby dôchodkového
poistenia získaného vo viacerých dôchodkových systémoch a neprípustnosti straty časti
doby dôchodkového poistenia získaného v niektorom z nich v zmysle ústavnej zásady
primeranosti zabezpečenia v starobe podľa čl. 39 Ústavy SR.
6/- Nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s dôvodnou obavou sťažovateľa
a s podozrením o jeho diskriminácii, doložené písomnými dôkazmi od útvarov a úradov
osobitného systému sociálneho zabezpečenia a od Sociálnej poisťovne.“
Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor o nesprávnom právnom výklade a aplikácii
viacerých v sťažnosti citovaných zákonných ustanovení a uvádza: «Sťažovateľ je toho
názoru, že právne hodnotenie a úvahy Najvyššieho súdu SR vychádzajú s dôrazom
na nesprávne ustanovenie § 58 ods. 1 zák. 328/2002 Z. z. keď uvádza, že pre nárok a výšku
výsluhového dôchodku bola zhodnotená doba služobného pomeru v rozsahu 41 rokov
71 dní. Podľa sťažovateľa je aplikácia § 58 ods. 1 zák. vo vzťahu k zhodnocovaniu doby
služobného pomeru nesprávna a jeho interpretácia Najvyšším súdom SR. prvostupňovým
súdom a odborom MV SR, účelová, arbitrárna a odchyľujúca sa od znenia a zmyslu § 58
ods. 1 zák. Ustanovenie § 58 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z., podľa sťažovateľa,
zhodnocovanie akejkoľvek doby služobného pomeru neupravuje. Upravuje a taxatívne
stanovuje, aký druh služobnej alebo pracovnej činnosti, ako služba vojaka, policajta, práca
hasiča, či colníka, je možné charakterizovať, že je dobou trvania služobného pomeru, teda
tou dobou, ktorú je potrebné brať v úvahu pri rozhodovaní o vzniku nároku na výsluhový
príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok,
a je potrebné ju brať v úvahu pri rozhodovaní o výpočte aj výšky týchto dávok. Je dobou
definovanou ako „doba služobného pomeru“ rozhodujúcou, nie zhodnocujúcou alebo
zhodnotenou pre nárok aj na výsluhový dôchodok a jeho výšku, nie pre výpočet konkrétnej
výšky. Zrejme nielen gramaticky ale aj logicky, obsahové a významové, výraz rozhodujúcou
sa nerovná, resp. nie je totožný s výrazom zhodnocujúcou. Podľa sťažovateľovho názoru
§ 58 ods. I zák. ani neurčuje, aká dĺžka z rozhodujúcej doby služobného pomeru má byť pre
výpočet výšky výsluhy zhodnotená, určuje, z akého druhu služobnej a pracovnej činnosti
definovanej ako „služobný pomer“ je možné potrebnú časť doby pre určenie nároku
na výsluhový dôchodok a aj pre výpočet jeho výšky uplatniť. To aká dlhá doba
zo služobného pomeru, definovaného podľa § 58 ods. 1 zák., je rozhodujúca a môže byť
zhodnotená pre nárok na výsluhový dôchodok a pre nárok na jeho výšku, ustanovuje
a upravuje § 38 a § 39 zák., preto závery Najvyššieho súdu SR, že pre účely uplatnenia
nároku a aj pre určenie výšky výsluhového dôchodku sťažovateľa sa doba služobného
pomeru zhodnocuje podľa § 58 ods. 1, to je doba v celom rozsahu, sú podľa sťažovateľa
nesprávne. Keďže prvostupňový a odvolací súd vo vzťahu k zhodnocovaniu doby činnej
služby aplikovali výlučne § 58 ods. 1 zák., pri rozhodovaní o tom aká dlhá doba služby bola
pre nárok na výsluhový dôchodok a pre jeho výšku zhodnotená, vychádzali z jeho
nesprávnej interpretácie a z nesprávneho právneho ustanovenia. Právne názory
prezentované odvolacím a prvostupňovým súdom, resp. odborom MV SR o tom, že na výške
výsluhového dôchodku je zhodnotená celá doba služobného pomeru, sú potom podľa
sťažovateľa v rozpore so základným princípom, na ktorom je zákon č. 328/2002 Z. z.
budovaný a to princíp výsluhy a zásluhovosti. ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ stručne
zdôvodní...»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:
„1/- Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní čís. k.:
1 So/47/2015 vedeného na Najvyššom súde SR, porušila právo sťažovateľa:
upravené v čl. 46., ods. 1. a ods. 2, Ústavy SR a v čl. 6., ods. 1.,
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces, pretože
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, je v rozpore so zákonom, najmä s právom sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces a právom na súdnu ochranu.
2/- Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR čís. k.: 1 So/47/2015
zo dňa 14.03.2017 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal a aby
rozhodol.
3/- Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 500.-
€ ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4/- Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu
SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia vo výške
312,34 €, a to všetko na bežný účet advokáta...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred
ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu
musel najprv zaoberať rozsahom svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovho odvolania proti rozsudku
Sociálnej poisťovne pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01,
III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom
alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu
Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (rozsudku) najvyššieho súdu ako odvolacieho
súdu, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Z uvedeného vyplýva, že proti
namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom
priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv.
Ústavný súd konštatuje, že zmenou prvostupňového rozsudku krajského súdu sa vec
sťažovateľa vrátila Sociálnej poisťovni, t. j. vec sťažovateľa sa vrátila do štádia konania
pred orgán verejnej správy, ktorý bude o nej opätovne konať a rozhodovať meritórnym
rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný prostriedok. Krajský súd
však bude v ďalšom konaní prioritne viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom.
Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva
názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala
preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní
rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť
domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania
nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore
zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov
súdneho konania nemožno na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými
odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento
porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu,
že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu
a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom
postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola
by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických
osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia
základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným
rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom
v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv
účastníkov takéhoto konania.
Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.
II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o predloženej
sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený najvyšším súdom
v napadnutom rozsudku kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovom
odvolaní záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri
prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli
odstrániteľné.
Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdení, že nesprávnou aplikáciou
a výkladom ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom
a účinnom k 30. novembru 2011 (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení vojakov“)
sa mu „z úhrnnej doby dôchodkového poistenia opätovne nezhodnotilo vyše
10 odpracovaných rokov, čo ho výrazne poškodzuje“.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za potrebné citovať zákonné
ustanovenia, ktorých nesprávny výklad a aplikáciu sťažovateľ namieta spolu s ostatnými
vo veci relevantnými zákonnými ustanoveniami.
Podľa § 39 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov výsluhový dôchodok policajta
alebo profesionálneho vojaka je za 15 rokov trvania služobného pomeru 30 % základu
zisteného podľa § 60. Za 16. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší
skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného
pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2 % základu zisteného podľa
§ 60. Za 21. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania
služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane
sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3 % základu zisteného podľa § 60.
Za 26. skončený rok trvania služobného pomeru a každý ďalší skončený rok trvania
služobného pomeru sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 1 % základu zisteného
podľa § 60, najviac však do 60 % základu zisteného podľa § 60.
Podľa § 58 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov dobou trvania
služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné,
úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok
je doba
a) výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej vojenskej služby, alebo
prípravnej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe
jej výkonu,
b) trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, v ozbrojených
zboroch a v ozbrojených silách Československej republiky, Československej socialistickej
republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred 1. januárom 1993,
c) trvania služobného pomeru príslušníka Federálnej bezpečnostnej informačnej
služby v období od 1. júla 1991 do 31. decembra 1992,
d) trvania služobného pomeru v Armáde Českej republiky v období
od 1. januára 1993 do 31. marca 1993,
e) hodnotená ako doba služby podľa predpisu o súdnych rehabilitáciách a podľa
predpisu o mimosúdnych rehabilitáciách,
f) trvania služobného pomeru od 1. januára 1993 v ozbrojených bezpečnostných
zboroch, v ozbrojených zboroch, v Slovenskej informačnej službe, v Národnom
bezpečnostnom úrade a v ozbrojených silách Slovenskej republiky,
g) pracovného pomeru colníka k colnej správe, ktorá bola započítaná
do 30. júna 1998 podľa § 266 ods. 1 a 2 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov
a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
h) trvania služobného pomeru hasiča,
i) výkonu zamestnania ako pracovníka Hlavnej správy požiarnej ochrany
ministerstva, zariadení ministerstva na úseku požiarnej ochrany, inšpekcie požiarnej
ochrany národného výboru alebo verejného požiarneho útvaru národného výboru, ak bol
zamestnanec vymenovaný do hodnosti,
j) výkonu zamestnania ako príslušníka Zboru požiarnej ochrany,
k) výkonu zamestnania v Mestskom požiarnom zbore hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy, Mestskom požiarnom zbore mesta Košice a Mestskom hasičskom
a záchrannom zbore hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy,
l) výkonu zamestnania záchranára v Slovenskom ústrednom výbore
Československého zväzu telesnej výchovy do 31. mája 1990,
m) výkonu zamestnania záchranára v Horskej službe na Slovensku od 1. júna 1990
do 31. decembra 2002,
n) výkonu zamestnania záchranára v Správe Tatranského národného parku
do 31. decembra 1994,
o) výkonu zamestnania záchranára v Štátnych lesoch Tatranského národného parku
od 1. januára 1995 do 31. decembra 2002,
p) výkonu zamestnania ako zamestnanec Horskej záchrannej služby
od 1. januára 2003 do 31. decembra 2007,
r) výkonu zamestnania v závodnom požiarnom útvare do 31. marca 2002, ak bol
zamestnanec vymenovaný do hodnosti, a ak doba trvania služobného pomeru hasiča podľa
písmena h), doba trvania výkonu zamestnania podľa písmena i), j) alebo k) alebo súčet
týchto dôb je najmenej desať rokov,
s) pracovného pomeru príslušníkov Zboru ozbrojenej ochrany železníc, ktorý
sa považuje za služobný pomer príslušníkov železničnej polície podľa zákona
č. 230/1992 Zb. o Federálnej železničnej polícii v znení neskorších predpisov.
Podľa § 60 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov základ na výpočet
výsluhového príspevku, odchodného, úmrtného, výsluhového dôchodku a invalidného
výsluhového dôchodku policajta sa zistí z priemerného služobného platu podľa odseku 3
a u profesionálneho vojaka z priemerného služobného platu podľa odseku 5 v príjmovo
najlepšom ukončenom kalendárnom roku v období posledných desiatich ukončených
kalendárnych rokov predo dňom skončenia služobného pomeru, ak ďalej nie je ustanovené
inak.
Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona
č. 555/2007 Z. z. (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) poistenec má nárok na starobný
dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Podľa § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávka sa prizná alebo sa zvýši
odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia,
že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume ako patrí, alebo najviac tri roky spätne
od uplatnenia nároku na dávku...
Podľa § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení za obdobie dôchodkového poistenia
sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej
služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak
prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa
osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný
dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.
Podľa čl. 33 ods. 1 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach
(ďalej len „dohovor o starobných dávkach“) ak má alebo ak by mala inak chránená osoba
súčasne nárok na rôzne invalidné, starobné alebo pozostalostné dávky, môžu sa tieto dávky
krátiť za určených podmienok a v určenom rozsahu; chránená osoba dostane spolu aspoň
toľko, koľko sú najvýhodnejšie dávky.
Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru o starobných a dávkach ak má alebo ak by mala inak
chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto dohovore a ak dostáva inú peňažnú
dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných
prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených
podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo
je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
Pri hodnotení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal
z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Krajský súd v relevantnej časti rozsudku uvádza: „Odvolanie navrhovateľa
nepovažoval krajský súd za dôvodné. Koeficient, o ktorý bola suma jeho starobného
dôchodku krátená, bol určený správne, v súlade s vyššie citovaným záväzným rozhodnutím
Najvyššieho súdu, ktorým bol vykonaný výklad čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach. Podľa neho sa zohľadňuje obdobie výkonu doby služby v celých
rokoch, ktoré bolo zhodnotené pre účely priznania výsluhového dôchodku. Rozhodujúca
je doba služby, ktorá bola pre účely priznania výsluhového dôchodku zhodnotená a tá bola
zhodnotená v rozsahu 41 celých rokov, preto pre účely určenia koeficientu bola správne
použitá táto hodnota, to znamená, že starobný dôchodok navrhovateľa nebol neprimerane
krátený. V týchto súvislostiach nie je rozhodujúci výpočet sumy dávky výsluhového
zabezpečenia. Výška výsluhového dôchodku navrhovateľa bola obmedzená preto, že zákon
č. 328/2002 Z. z. o sociálnom poistení stanovoval maximálnu výmeru výsluhového
dôchodku policajta, najviac 60 % základu použitého pre jeho výpočet. Určité obmedzenie
výšky výsluhových, či dôchodkových dávok je v oblasti sociálneho zabezpečenia bežné.
Ich výpočet v sebe vždy obsahuje určité obmedzenie, napríklad pri zisťovaní priemerného
mesačného zárobku, alebo obmedzením hodnoty priemerného osobného mzdového bodu
alebo obmedzením výšky všeobecného vymeriavacieho základu alebo maximálnym
stanovením výšky dôchodkovej (výsluhovej) dávky a pod.
Pre účely priznania starobného dôchodku a určenia jeho výšky však boli
u navrhovateľa zohľadnené zárobky, ktoré dosiahol aj počas trvania jeho služobného
pomeru, tak ako to vyplýva z osobného listu dôchodkového poistenia, kde rozhodujúcim
obdobím pre výpočet sumy starobného dôchodku boli roky 1984 až 2005, kedy vykonával
službu príslušníka policajného zboru. Zohľadnením celého obdobia jeho dôchodkového
poistenia pre účely priznania starobného dôchodku, ako aj zárobkov, ktoré navrhovateľ
dosiahol v rozhodujúcom období, napriek tomu, že boli dosiahnuté počas výkonu
jeho služby s následným krátením v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 bol podľa názoru
dodržaný princíp hmotného zabezpečenia zodpovedajúceho celej dĺžke jeho dôchodkového
poistenia.“
Najvyšší súd, ktorý napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak,
že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v relevantnej
časti napadnutého rozsudku uviedol:
„Obdobie služobného pomeru v trvaní 41 rokov bolo zhodnotené v osobitnom
systéme pre výšku výsluhového dôchodku navrhovateľa, čo vyplýva aj z administratívneho
spisu odporkyne. Pokiaľ však v danom čase právna úprava sociálneho zabezpečenia
príslušníkov policajného zboru nespájala s obdobím služobného pomeru presahujúceho
30 rokov ďalšie zvýšenie výsluhového dôchodku, nakoľko tento mohol byť vo výške najviac
60 % zo základu vypočítaného podľa ust. § 60 zák. č. 328/2002 Z. z... táto skutočnosť
navrhovateľovi nezakladá nárok hodnotiť dobu výkonu služby presahujúcu 30 rokov
vo všeobecnom systéme dôchodkového zabezpečenia.
Zák. č. 328/2002 Z. z. v § 58 ods. 1 výslovne ustanovuje, ktoré doby sa zhodnocujú
pre vznik nároku na dávky výsluhového zabezpečenia a ich výšku, naproti tomu v § 58 ods.
2 sú uvedené doby, ktoré sa na tento účel nezhodnocujú. Ani tieto, ani žiadne iné
ustanovenia tohto zákona ako aj zák. č. 461/2003 Z. z. však neumožňujú vylúčenie iných
dôb započítateľnej služby len preto, že presahujú dobu 30 rokov, ktoré boli zhodnotené pre
maximálnu percentuálnu výmeru výsluhového dôchodku a ich prevedenie pre účely
civilného dôchodkového poistenia.
Zo znenia ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z. z. vyplýva,
že za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta
získané do 31. decembra 2003 ako aj od 1. januára 2004, ak toto obdobie policajt nezískal
v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok. Z rozhodnutia MV SR, odboru
sociálneho zabezpečenia č. SPC-OSZ-VZ-46.512-1/2011 z 23. 01. 2012 vyplynulo, že doba
služby, ktorú navrhovateľ získal v rozsahu 41 skončených rokov, mu založila nárok
na výsluhový dôchodok...
... Skutočnosť, že ust. § 39 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení platnom pre prejednávanú
vec nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby
presahujúcu 30 rokov nie je z pohľadu ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zák.
č. 461/2003 Z. z. právne relevantné.
Z ustanovení § 38, § 39 a § 128 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. vyplýva, že nemožno
stotožňovať dobu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok (trvanie služobného pomeru
v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok) a spôsob určenia sumy výsluhového
dôchodku.“
Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu prezentovaný
v napadnutom rozsudku v kontexte rozsudku krajského súdu v danej veci nemožno
považovať za arbitrárny, pričom právny názor najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku
možno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť ako presvedčivý a ústavne udržateľný.
Ako teda z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď na všetky
jeho podstatné argumenty. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť,
že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok takéto prvky
nevykazuje.
K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd „právnu otázku zhodnotenia dĺžky doby
služobného pomeru v PZ SR na výške výsluhového dôchodku, tým aj otázku správnosti
krátenia teoretického starobného dôchodku vypočítaným koeficientom zdôvodňuje § 58
ods. 1 zákona 328/2002 Z. z., ktorý podľa sťažovateľa, zhodnocovanie doby služobného
pomeru pre priznanie nároku na výsluhový dôchodok a pre priznanie aj konkrétnej výšky
sumy výsluhového dôchodku neupravuje, čím odvolací súd poprel význam a účel § 58 ods. 1
zák. č. 328/2002 Z. z.“, ústavný súd uvádza, že uvedený právny záver je potrebné vykladať
a správne pochopiť v kontexte celého napadnutého rozsudku.
V prejednávanej veci možno súhlasiť so sťažovateľom, že § 58 zákona o sociálnom
zabezpečení policajtov neupravuje otázku zhodnocovania dĺžky doby služobného pomeru,
ale taxatívne ustanovuje, aká doba trvania služobného pomeru je rozhodujúca pre vznik
nároku aj na výsluhový dôchodok. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že sťažovateľ
v konečnom dôsledku nebol na svojich právach ukrátený, tak ako to popisuje v sťažnosti.
Ústavný súd uvádza, že výška výsluhového dôchodku nebola a ani nie obmedzená
v závislosti na maximálnej dobe trvania služobného pomeru, ktorá nie je ustanovená
v žiadnom právnom predpise.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uvádza skutočnosť,
že „ust. § 39 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení platnom pre prejednávanú vec, [ktoré]
nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby
presahujúcu 30 rokov nie je z pohľadu ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5
zák. č. 461/2003 Z. z. právne relevantné.“.
Podľa § 39 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov v znení účinnom
do 30. apríla 2013, ako aj od 1. mája 2013 výška výsluhového dôchodku bola
a je obmedzená jeho maximálnou výmerou, a nie maximálnou dobou trvania služobného
pomeru.
Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné
pre rozhodnutie vo veci. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne konzistentné
a v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď
v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu badať určitú terminologickú nepresnosť
v používaní pojmov „zhodnotenie“ a „hodnotenie“, možno uzavrieť, že z obsahu spisovej
dokumentácie, ktorú ústavný súd mal pri posúdení opodstatnenosti sťažnosti k dispozícii,
vyplýva, že sťažovateľovi sa pri výpočte výsluhového dôchodku (ktorý mu bol priznaný pri
maximálnom zhodnotený základu zisteného podľa § 60 zákona o sociálnom zabezpečení
vojakov) hodnotila pri jeho výpočte doba trvania služobného pomeru v celom jeho
rozsahu, t. j. v trvaní 41 rokov a 71 dní, a teda námietky sťažovateľa o „nezhodnotení vyše
10 odpracovaných rokov“ sú neopodstatnené.
O skutočnosti, že sťažovateľovi sa hodnotila pri vzniku nároku na výsluhový
dôchodok celá doba trvania služobného pomeru, svedčí aj jednoduchý fakt, že základom pre
výpočet jeho výsluhového dôchodku bol priemerný služobný plat v roku 2010 (najlepší
ukončený kalendárny rok pred dňom skončenia služobného pomeru), ktorý bol jeho
štyridsiatym prvým rokom trvania služobného pomeru. Skutočnosť, že podľa § 39 zákona
o sociálnom zabezpečení policajtov v znení účinnom v rozhodnom čase sa už nepriznáva
ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby presahujúcu
30 rokov, nemožno zamieňať so skutočnosťou hodnotenia celkovej výmery doby trvania
služobného pomeru ako základu pre jeho výpočet podľa § 60 zákona o sociálnom
zabezpečení vojakov.
Vo vzťahu k citovanej judikatúre najvyššieho súdu, ktorou sťažovateľ rozsiahlo
argumentuje vo svoj prospech, možno len uviesť, že sa v nich skoro identicky riešila otázka
hodnotenia doby trvania služobného pomeru, ktorá má byť základom pre správny výpočet
výsluhového dôchodku pri súbehu nárokov na výsluhový a starobný dôchodok. V prípade
sťažovateľa však niet pochýb o tom, že sa mu pri výpočte výsluhového dôchodku hodnotilo
celé obdobie trvania služobného pomeru.
Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2
ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru
o ich porušení, a preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018