Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 382/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom,

Sibírska 1608/4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím

č. 510 907 2660 0 z 18. marca 2014 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) priznala

sťažovateľovi starobný dôchodok od 3. septembra 2010 v sume 49,60 € mesačne a ďalej ho

na základe jednotlivých, vo výroku rozhodnutia citovaných valorizačných úprav, postupne

zvýšila od 1. januára 2014 na sumu 72,20 € mesačne.

Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne podaného sťažovateľom rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2015

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Napriek tomu, že Najvyšší súd SR výrokom

rozsudku čís. k.: zo dňa 14. 03. 2017 rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zmenil tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vrátil jej vec na ďalšie

konanie, právnym názorom vyjadreným v odôvodnení rozsudku sa Najvyšší súd SR stotožnil

s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. Právnym názorom Najvyššieho

súdu SR vyjadreným k prejednávanej veci v texte odôvodnenia rozsudku musí byť Sociálna

poisťovňa viazaná. Najvyšší súd SR podstatnou časťou odôvodnenia, nielen čo do rozsahu

ale jeho obsahu, Sociálnu poisťovňu jasne upovedomil, utvrdil a právne zaviazal, že v

primárnej otázke sporu, v krátení vypočítaného teoretického starobného dôchodku

neprimeranou mierou, má postupovať tak, ako postupovala predtým v zrušenom rozhodnutí,

až na nepatrnú odchýlku jedného roka doby poistenia. Takým postupom Sociálnej poisťovne

sa sťažovateľovi z úhrnnej doby dôchodkového poistenia opätovne nezhodnotilo vyše

odpracovaných 10 rokov, čo ho výrazne poškodzuje.“

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nespravodlivý,

výrazne ho diskriminuje a poškodzuje. V sťažnosti ďalej uvádza:

„1/- Odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal a ani nedal

dostatočné odpovede na najpodstatnejšie skutkové a právne námietky a argumenty

sťažovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu.

2/- Odvolací súd právnu otázku zhodnotenia dĺžky doby služobného pomeru v PZ SR

na výške výsluhového dôchodku, tým aj otázku správnosti krátenia teoretického starobného

dôchodku vypočítaným koeficientom zdôvodňuje , ktorý

podľa sťažovateľa, zhodnocovanie doby služobného pomeru pre priznanie nároku

na výsluhový dôchodok a pre priznanie aj konkrétnej výšky sumy výsluhového dôchodku

neupravuje, čím odvolací súd poprel význam a účel

3/- Protirečivosť tvrdení z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu o dobe

služobného pomeru zhodnoteného v osobitnom a všeobecnom systéme, o neprípustnosti

vylúčenia dôb činnej služby a ich prevedenia pre účely dôchodkového poistenia

a o nemožnosti stotožňovania doby pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a spôsobu

určenia sumy výsluhového dôchodku.

4/- Nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s jednou zo základných právnych

a skutkových otázok sporu a námietok odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu –

o pravdivosti, správnosti a úplnosti oznámenia odboru MV SR, ako základného dôkazu pre

krátenie teoretického starobného dôchodku v rozhodnutí odporkyne – túto základnú otázku

sporu označil, že nebola predmetom prejednania veci.

5/- Nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s princípom právnej istoty na poukázané

právne otázky a právne skutočnosti interpretovaným a aplikovaným v obdobných skorších

sporoch desiatkami rozhodnutí NS SR a súdov nižších stupňov, a to:

a) - k zhodnocovaniu dĺžok dôb služobných pomerov na výške výsluhových

dôchodkov,

b) - ku kráteniu teoretického starobného dôchodku na princípe primeranosti,

c) - k všeobecne platnej zásade nutnosti zhodnocovania celej doby dôchodkového

poistenia získaného vo viacerých dôchodkových systémoch a neprípustnosti straty časti

doby dôchodkového poistenia získaného v niektorom z nich v zmysle ústavnej zásady

primeranosti zabezpečenia v starobe podľa SR.

6/- Nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s dôvodnou obavou sťažovateľa

a s podozrením o jeho diskriminácii, doložené písomnými dôkazmi od útvarov a úradov

osobitného systému sociálneho zabezpečenia a od Sociálnej poisťovne.“

Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor o nesprávnom právnom výklade a aplikácii

viacerých v sťažnosti citovaných zákonných ustanovení a uvádza: «Sťažovateľ je toho

názoru, že právne hodnotenie a úvahy Najvyššieho súdu SR vychádzajú s dôrazom

na nesprávne ustanovenie zák. keď uvádza, že pre nárok a výšku

výsluhového dôchodku bola zhodnotená doba služobného pomeru v rozsahu 41 rokov

71 dní. Podľa sťažovateľa je aplikácia § 58 ods. 1 zák. vo vzťahu k zhodnocovaniu doby

služobného pomeru nesprávna a jeho interpretácia Najvyšším súdom SR. prvostupňovým

súdom a odborom MV SR, účelová, arbitrárna a odchyľujúca sa od znenia a zmyslu § 58

ods. 1 zák. Ustanovenie , podľa sťažovateľa,

zhodnocovanie akejkoľvek doby služobného pomeru neupravuje. Upravuje a taxatívne

stanovuje, aký druh služobnej alebo pracovnej činnosti, ako služba vojaka, policajta, práca

hasiča, či colníka, je možné charakterizovať, že je dobou trvania služobného pomeru, teda

tou dobou, ktorú je potrebné brať v úvahu pri rozhodovaní o vzniku nároku na výsluhový

príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok,

a je potrebné ju brať v úvahu pri rozhodovaní o výpočte aj výšky týchto dávok. Je dobou

definovanou ako „doba služobného pomeru“ rozhodujúcou, nie zhodnocujúcou alebo

zhodnotenou pre nárok aj na výsluhový dôchodok a jeho výšku, nie pre výpočet konkrétnej

výšky. Zrejme nielen gramaticky ale aj logicky, obsahové a významové, výraz rozhodujúcou

sa nerovná, resp. nie je totožný s výrazom zhodnocujúcou. Podľa sťažovateľovho názoru

§ 58 ods. I zák. ani neurčuje, aká dĺžka z rozhodujúcej doby služobného pomeru má byť pre

výpočet výšky výsluhy zhodnotená, určuje, z akého druhu služobnej a pracovnej činnosti

definovanej ako „služobný pomer“ je možné potrebnú časť doby pre určenie nároku

na výsluhový dôchodok a aj pre výpočet jeho výšky uplatniť. To aká dlhá doba

zo služobného pomeru, definovaného podľa § 58 ods. 1 zák., je rozhodujúca a môže byť

zhodnotená pre nárok na výsluhový dôchodok a pre nárok na jeho výšku, ustanovuje

a upravuje § 38 a § 39 zák., preto závery Najvyššieho súdu SR, že pre účely uplatnenia

nároku a aj pre určenie výšky výsluhového dôchodku sťažovateľa sa doba služobného

pomeru zhodnocuje podľa § 58 ods. 1, to je doba v celom rozsahu, sú podľa sťažovateľa

nesprávne. Keďže prvostupňový a odvolací súd vo vzťahu k zhodnocovaniu doby činnej

služby aplikovali výlučne § 58 ods. 1 zák., pri rozhodovaní o tom aká dlhá doba služby bola

pre nárok na výsluhový dôchodok a pre jeho výšku zhodnotená, vychádzali z jeho

nesprávnej interpretácie a z nesprávneho právneho ustanovenia. Právne názory

prezentované odvolacím a prvostupňovým súdom, resp. odborom MV SR o tom, že na výške

výsluhového dôchodku je zhodnotená celá doba služobného pomeru, sú potom podľa

sťažovateľa v rozpore so základným princípom, na ktorom je

budovaný a to princíp výsluhy a zásluhovosti. ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ stručne

zdôvodní...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

„1/- Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní čís. k.:

vedeného na Najvyššom súde SR, porušila právo sťažovateľa:

upravené v ., ods. 1. a ods. 2, SR a v ., ods. 1.,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces, pretože

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, je v rozpore so zákonom, najmä s právom sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces a právom na súdnu ochranu.

2/- Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR čís. k.:

zo dňa 14.03.2017 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal a aby

rozhodol.

3/- Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 500.-

€ ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4/- Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia (v zmysle , o organizácii Ústavného súdu

SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia vo výške

312,34 €, a to všetko na bežný účet advokáta...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu

musel najprv zaoberať rozsahom svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovho odvolania proti rozsudku

Sociálnej poisťovne pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov

(m. m. ). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. , ,

). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom

alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu

().

Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (rozsudku) najvyššieho súdu ako odvolacieho

súdu, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Z uvedeného vyplýva, že proti

namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom

priznaný účinný procesný prostriedok na ochranu svojich práv.

Ústavný súd konštatuje, že zmenou prvostupňového rozsudku krajského súdu sa vec

sťažovateľa vrátila Sociálnej poisťovni, t. j. vec sťažovateľa sa vrátila do štádia konania

pred orgán verejnej správy, ktorý bude o nej opätovne konať a rozhodovať meritórnym

rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný prostriedok. Krajský súd

však bude v ďalšom konaní prioritne viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom.

Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní

rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť

domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním sťažnosti podľa

proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania

nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore

zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

súdneho konania nemožno na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými

odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento

porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu,

že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom

postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným

v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola

by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických

osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia

základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným

rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom

v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv

účastníkov takéhoto konania.

Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , ) si pri rozhodovaní o predloženej

sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený najvyšším súdom

v napadnutom rozsudku kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovom

odvolaní záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri

prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli

odstrániteľné.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdení, že nesprávnou aplikáciou

a výkladom ustanovení o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom

a účinnom k 30. novembru 2011 (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení vojakov“)

sa mu „z úhrnnej doby dôchodkového poistenia opätovne nezhodnotilo vyše

10 odpracovaných rokov, čo ho výrazne poškodzuje“.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za potrebné citovať zákonné

ustanovenia, ktorých nesprávny výklad a aplikáciu sťažovateľ namieta spolu s ostatnými

vo veci relevantnými zákonnými ustanoveniami.

Podľa § 39 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov výsluhový dôchodok policajta

alebo profesionálneho vojaka je za 15 rokov trvania služobného pomeru 30 % základu

zisteného podľa § 60. Za 16. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší

skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného

pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2 % základu zisteného podľa

§ 60. Za 21. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania

služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane

sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3 % základu zisteného podľa § 60.

Za 26. skončený rok trvania služobného pomeru a každý ďalší skončený rok trvania

služobného pomeru sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 1 % základu zisteného

podľa § 60, najviac však do 60 % základu zisteného podľa § 60.

Podľa § 58 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov dobou trvania

služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné,

úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok

je doba

a) výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej vojenskej služby, alebo

prípravnej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe

jej výkonu,

b) trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, v ozbrojených

zboroch a v ozbrojených silách Československej republiky, Československej socialistickej

republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred 1. januárom 1993,

c) trvania služobného pomeru príslušníka Federálnej bezpečnostnej informačnej

služby v období od 1. júla 1991 do 31. decembra 1992,

d) trvania služobného pomeru v Armáde Českej republiky v období

od 1. januára 1993 do 31. marca 1993,

e) hodnotená ako doba služby podľa predpisu o súdnych rehabilitáciách a podľa

predpisu o mimosúdnych rehabilitáciách,

f) trvania služobného pomeru od 1. januára 1993 v ozbrojených bezpečnostných

zboroch, v ozbrojených zboroch, v Slovenskej informačnej službe, v Národnom

bezpečnostnom úrade a v ozbrojených silách Slovenskej republiky,

g) pracovného pomeru colníka k colnej správe, ktorá bola započítaná

do 30. júna 1998 podľa a o štátnej službe colníkov

a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,

h) trvania služobného pomeru hasiča,

i) výkonu zamestnania ako pracovníka Hlavnej správy požiarnej ochrany

ministerstva, zariadení ministerstva na úseku požiarnej ochrany, inšpekcie požiarnej

ochrany národného výboru alebo verejného požiarneho útvaru národného výboru, ak bol

zamestnanec vymenovaný do hodnosti,

j) výkonu zamestnania ako príslušníka Zboru požiarnej ochrany,

k) výkonu zamestnania v Mestskom požiarnom zbore hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy, Mestskom požiarnom zbore mesta Košice a Mestskom hasičskom

a záchrannom zbore hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy,

l) výkonu zamestnania záchranára v Slovenskom ústrednom výbore

Československého zväzu telesnej výchovy do 31. mája 1990,

m) výkonu zamestnania záchranára v Horskej službe na Slovensku od 1. júna 1990

do 31. decembra 2002,

n) výkonu zamestnania záchranára v Správe Tatranského národného parku

do 31. decembra 1994,

o) výkonu zamestnania záchranára v Štátnych lesoch Tatranského národného parku

od 1. januára 1995 do 31. decembra 2002,

p) výkonu zamestnania ako zamestnanec Horskej záchrannej služby

od 1. januára 2003 do 31. decembra 2007,

r) výkonu zamestnania v závodnom požiarnom útvare do 31. marca 2002, ak bol

zamestnanec vymenovaný do hodnosti, a ak doba trvania služobného pomeru hasiča podľa

písmena h), doba trvania výkonu zamestnania podľa písmena i), j) alebo k) alebo súčet

týchto dôb je najmenej desať rokov,

s) pracovného pomeru príslušníkov Zboru ozbrojenej ochrany železníc, ktorý

sa považuje za služobný pomer príslušníkov železničnej polície podľa zákona

č. o Federálnej železničnej polícii v znení neskorších predpisov.

Podľa § 60 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov základ na výpočet

výsluhového príspevku, odchodného, úmrtného, výsluhového dôchodku a invalidného

výsluhového dôchodku policajta sa zistí z priemerného služobného platu podľa odseku 3

a u profesionálneho vojaka z priemerného služobného platu podľa odseku 5 v príjmovo

najlepšom ukončenom kalendárnom roku v období posledných desiatich ukončených

kalendárnych rokov predo dňom skončenia služobného pomeru, ak ďalej nie je ustanovené

inak.

Podľa o sociálnom poistení v znení zákona

č. (ďalej len „“) poistenec má nárok na starobný

dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Podľa § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávka sa prizná alebo sa zvýši

odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia,

že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume ako patrí, alebo najviac tri roky spätne

od uplatnenia nároku na dávku...

Podľa § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení za obdobie dôchodkového poistenia

sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej

služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak

prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa

osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný

dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.

Podľa čl. 33 ods. 1 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach

(ďalej len „dohovor o starobných dávkach“) ak má alebo ak by mala inak chránená osoba

súčasne nárok na rôzne invalidné, starobné alebo pozostalostné dávky, môžu sa tieto dávky

krátiť za určených podmienok a v určenom rozsahu; chránená osoba dostane spolu aspoň

toľko, koľko sú najvýhodnejšie dávky.

Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru o starobných a dávkach ak má alebo ak by mala inak

chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto dohovore a ak dostáva inú peňažnú

dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných

prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených

podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo

je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Krajský súd v relevantnej časti rozsudku uvádza: „Odvolanie navrhovateľa

nepovažoval krajský súd za dôvodné. Koeficient, o ktorý bola suma jeho starobného

dôchodku krátená, bol určený správne, v súlade s vyššie citovaným záväzným rozhodnutím

Najvyššieho súdu, ktorým bol vykonaný výklad čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných

a pozostalostných dávkach. Podľa neho sa zohľadňuje obdobie výkonu doby služby v celých

rokoch, ktoré bolo zhodnotené pre účely priznania výsluhového dôchodku. Rozhodujúca

je doba služby, ktorá bola pre účely priznania výsluhového dôchodku zhodnotená a tá bola

zhodnotená v rozsahu 41 celých rokov, preto pre účely určenia koeficientu bola správne

použitá táto hodnota, to znamená, že starobný dôchodok navrhovateľa nebol neprimerane

krátený. V týchto súvislostiach nie je rozhodujúci výpočet sumy dávky výsluhového

zabezpečenia. Výška výsluhového dôchodku navrhovateľa bola obmedzená preto, že zákon

č. o sociálnom poistení stanovoval maximálnu výmeru výsluhového

dôchodku policajta, najviac 60 % základu použitého pre jeho výpočet. Určité obmedzenie

výšky výsluhových, či dôchodkových dávok je v oblasti sociálneho zabezpečenia bežné.

Ich výpočet v sebe vždy obsahuje určité obmedzenie, napríklad pri zisťovaní priemerného

mesačného zárobku, alebo obmedzením hodnoty priemerného osobného mzdového bodu

alebo obmedzením výšky všeobecného vymeriavacieho základu alebo maximálnym

stanovením výšky dôchodkovej (výsluhovej) dávky a pod.

Pre účely priznania starobného dôchodku a určenia jeho výšky však boli

u navrhovateľa zohľadnené zárobky, ktoré dosiahol aj počas trvania jeho služobného

pomeru, tak ako to vyplýva z osobného listu dôchodkového poistenia, kde rozhodujúcim

obdobím pre výpočet sumy starobného dôchodku boli roky 1984 až 2005, kedy vykonával

službu príslušníka policajného zboru. Zohľadnením celého obdobia jeho dôchodkového

poistenia pre účely priznania starobného dôchodku, ako aj zárobkov, ktoré navrhovateľ

dosiahol v rozhodujúcom období, napriek tomu, že boli dosiahnuté počas výkonu

jeho služby s následným krátením v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 bol podľa názoru

dodržaný princíp hmotného zabezpečenia zodpovedajúceho celej dĺžke jeho dôchodkového

poistenia.“

Najvyšší súd, ktorý napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak,

že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v relevantnej

časti napadnutého rozsudku uviedol:

„Obdobie služobného pomeru v trvaní 41 rokov bolo zhodnotené v osobitnom

systéme pre výšku výsluhového dôchodku navrhovateľa, čo vyplýva aj z administratívneho

spisu odporkyne. Pokiaľ však v danom čase právna úprava sociálneho zabezpečenia

príslušníkov policajného zboru nespájala s obdobím služobného pomeru presahujúceho

30 rokov ďalšie zvýšenie výsluhového dôchodku, nakoľko tento mohol byť vo výške najviac

60 % zo základu vypočítaného podľa ust. .. táto skutočnosť

navrhovateľovi nezakladá nárok hodnotiť dobu výkonu služby presahujúcu 30 rokov

vo všeobecnom systéme dôchodkového zabezpečenia.

v výslovne ustanovuje, ktoré doby sa zhodnocujú

pre vznik nároku na dávky výsluhového zabezpečenia a ich výšku, naproti tomu v § 58 ods.

2 sú uvedené doby, ktoré sa na tento účel nezhodnocujú. Ani tieto, ani žiadne iné

ustanovenia tohto však neumožňujú vylúčenie iných

dôb započítateľnej služby len preto, že presahujú dobu 30 rokov, ktoré boli zhodnotené pre

maximálnu percentuálnu výmeru výsluhového dôchodku a ich prevedenie pre účely

civilného dôchodkového poistenia.

Zo znenia ustanovení a vyplýva,

že za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta

získané do 31. decembra 2003 ako aj od 1. januára 2004, ak toto obdobie policajt nezískal

v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok. Z rozhodnutia MV SR, odboru

sociálneho zabezpečenia č. SPC-OSZ-VZ-46.512-1/2011 z 23. 01. 2012 vyplynulo, že doba

služby, ktorú navrhovateľ získal v rozsahu 41 skončených rokov, mu založila nárok

na výsluhový dôchodok...

... Skutočnosť, že ust. v znení platnom pre prejednávanú

vec nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby

presahujúcu 30 rokov nie je z pohľadu ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zák.

č. právne relevantné.

Z ustanovení , a vyplýva, že nemožno

stotožňovať dobu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok (trvanie služobného pomeru

v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok) a spôsob určenia sumy výsluhového

dôchodku.“

Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu prezentovaný

v napadnutom rozsudku v kontexte rozsudku krajského súdu v danej veci nemožno

považovať za arbitrárny, pričom právny názor najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku

možno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť ako presvedčivý a ústavne udržateľný.

Ako teda z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď na všetky

jeho podstatné argumenty. Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť,

že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok takéto prvky

nevykazuje.

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd „právnu otázku zhodnotenia dĺžky doby

služobného pomeru v PZ SR na výške výsluhového dôchodku, tým aj otázku správnosti

krátenia teoretického starobného dôchodku vypočítaným koeficientom zdôvodňuje § 58

ods. , ktorý podľa sťažovateľa, zhodnocovanie doby služobného

pomeru pre priznanie nároku na výsluhový dôchodok a pre priznanie aj konkrétnej výšky

sumy výsluhového dôchodku neupravuje, čím odvolací súd poprel význam a účel § 58 ods. 1

“, ústavný súd uvádza, že uvedený právny záver je potrebné vykladať

a správne pochopiť v kontexte celého napadnutého rozsudku.

V prejednávanej veci možno súhlasiť so sťažovateľom, že § 58 zákona o sociálnom

zabezpečení policajtov neupravuje otázku zhodnocovania dĺžky doby služobného pomeru,

ale taxatívne ustanovuje, aká doba trvania služobného pomeru je rozhodujúca pre vznik

nároku aj na výsluhový dôchodok. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že sťažovateľ

v konečnom dôsledku nebol na svojich právach ukrátený, tak ako to popisuje v sťažnosti.

Ústavný súd uvádza, že výška výsluhového dôchodku nebola a ani nie obmedzená

v závislosti na maximálnej dobe trvania služobného pomeru, ktorá nie je ustanovená

v žiadnom právnom predpise.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uvádza skutočnosť,

že „ust. v znení platnom pre prejednávanú vec, [ktoré]

nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby

presahujúcu 30 rokov nie je z pohľadu ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5

právne relevantné.“.

Podľa § 39 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov v znení účinnom

do 30. apríla 2013, ako aj od 1. mája 2013 výška výsluhového dôchodku bola

a je obmedzená jeho maximálnou výmerou, a nie maximálnou dobou trvania služobného

pomeru.

Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné

pre rozhodnutie vo veci. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne konzistentné

a v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď

v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu badať určitú terminologickú nepresnosť

v používaní pojmov „zhodnotenie“ a „hodnotenie“, možno uzavrieť, že z obsahu spisovej

dokumentácie, ktorú ústavný súd mal pri posúdení opodstatnenosti sťažnosti k dispozícii,

vyplýva, že sťažovateľovi sa pri výpočte výsluhového dôchodku (ktorý mu bol priznaný pri

maximálnom zhodnotený základu zisteného podľa § 60 zákona o sociálnom zabezpečení

vojakov) hodnotila pri jeho výpočte doba trvania služobného pomeru v celom jeho

rozsahu, t. j. v trvaní 41 rokov a 71 dní, a teda námietky sťažovateľa o „nezhodnotení vyše

10 odpracovaných rokov“ sú neopodstatnené.

O skutočnosti, že sťažovateľovi sa hodnotila pri vzniku nároku na výsluhový

dôchodok celá doba trvania služobného pomeru, svedčí aj jednoduchý fakt, že základom pre

výpočet jeho výsluhového dôchodku bol priemerný služobný plat v roku 2010 (najlepší

ukončený kalendárny rok pred dňom skončenia služobného pomeru), ktorý bol jeho

štyridsiatym prvým rokom trvania služobného pomeru. Skutočnosť, že podľa § 39 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov v znení účinnom v rozhodnom čase sa už nepriznáva

ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby presahujúcu

30 rokov, nemožno zamieňať so skutočnosťou hodnotenia celkovej výmery doby trvania

služobného pomeru ako základu pre jeho výpočet podľa § 60 zákona o sociálnom

zabezpečení vojakov.

Vo vzťahu k citovanej judikatúre najvyššieho súdu, ktorou sťažovateľ rozsiahlo

argumentuje vo svoj prospech, možno len uviesť, že sa v nich skoro identicky riešila otázka

hodnotenia doby trvania služobného pomeru, ktorá má byť základom pre správny výpočet

výsluhového dôchodku pri súbehu nárokov na výsluhový a starobný dôchodok. V prípade

sťažovateľa však niet pochýb o tom, že sa mu pri výpočte výsluhového dôchodku hodnotilo

celé obdobie trvania služobného pomeru.

Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2

ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorá

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru

o ich porušení, a preto ústavný súd sťažnosť podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018