Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 100/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,

Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. , za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejedanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Milana Fuleca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2017 doručená sťažnosť , Česká republika (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská 2,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v postavení žalovaného účastníkom konania,

ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáha vydania akcií

a náhrady škody. Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. a začalo

doručením návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia 22. júna 2012. Žalobca

v konaní žaluje šiestich žalovaných, pričom sťažovateľ je žalovaným v druhom rade.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. júna 2012 návrhu žalobcu vyhovel

a vydal ním navrhované predbežné opatrenie, ktoré sa týkalo len žalovaného v prvom rade.

Následne žalobca doručil 24. júla 2012 žalobu vo veci samej. Na základe odvolania

žalovaného v prvom rade Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 11. októbra 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia.

V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením z 12. februára 2013 vyzval

žalobcu, aby odstránil vady návrhu na náhradu škody proti sťažovateľovi a ďalším

žalovaným tak, že presne špecifikuje výšku škody, ktorej sa ako žalobca v konaní domáha.

Žalobca na výzvu okresného súdu reagoval podaním zo 4. marca 2013, v ktorom poukázal

na bližšie neurčené konanie sťažovateľa, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, výšku

ktorej nevie presne vyčísliť, avšak táto je minimálne v sume 5 000 €.

Uznesením zo 4. novembra 2014 okresný súd zrušil predbežné opatrenie na základe

návrhu žalovaného v prvom rade, keďže dospel k záveru, že dôvody jeho nariadenia

pominuli. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. januára 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Po zrušení uznesenia okresného

súdu zo 4. novembra 2014 krajským súdom a vrátení veci okresný súd uznesením

z 27. apríla 2015 návrh žalovaného v prvom rade na zrušenie predbežného opatrenia

zamietol. Toho istého dňa okresný súd uznesením zastavil konanie voči žalovaným

v 2. a 6. rade (teda aj voči sťažovateľovi), a to z dôvodu nedostatku právomoci súdov

Slovenskej republiky v zmysle čl. 5 ods. 3 nariadenia Brusel I.

Proti uzneseniu okresného súdu z 27. apríla 2015 o zastavení konania podal žalobca

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2015

tak, že zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, pričom v odôvodnení

označeného uznesenia uviedol, že „Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ku

skúmaniu procesných podmienok konania, t. j. aj k určeniu právomoci súdu vo veci konať

môže pristúpiť až vtedy, keď bude mať bezpečne ozrejmenú povahu uplatňovaného nároku,

nakoľko táto procesná podmienka je od tejto povahy závislá z čoho vyplýva, že návrh musí

byť dostatočne (najmä po skutkovej stránke) určitý... Povinnosťou súdu prvého stupňa preto

bolo vyzvať navrhovateľa, aj pri jednotlivých nárokoch riadne opísal skutkový stav veci

a pri nároku na náhradu škody nielen označiť osoby škodcov (ktorí v danom prípade všetci

majú bydlisko mimo územia Slovenskej republiky), ale predovšetkým riadne špecifikovať

protiprávne konanie, a to vo vzťahu ku každému odporcovi samostatne (t. j. akého

konkrétneho protiprávneho konania sa dopustil ten ktorý z odporcov – vrátane odporcov

1. a 2., pri ktorých táto náležitosť v návrhu absentuje úplne)... hlavne bližšie zdôvodniť,

prečo územie Slovenskej republiky treba považovať za miesto, kde škoda vznikla (čl. 5 ods.

3 nariadenia Brusel I).“.

Dňa 24. mája 2016 okresný súd na návrh žalovaného v prvom rade uznesením zrušil

svoje uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z 25. júna 2012 z dôvodu nedostatku

právomoci súdov Slovenskej republiky v tejto veci konať a rozhodovať. Krajský súd však

na základe odvolania žalobcu uznesením sp. zn. z 18. augusta 2016 zrušil

označené uznesenie okresného súdu z 24. mája 2016.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v predmetnej veci sa dosiaľ neuskutočnilo

ani jediné pojednávanie, a tiež na skutočnosť, že žalobca od začatia konania ešte

nevymedzil predmet konania, pretože neuviedol rozhodujúce skutočnosti, ktorú sú

nevyhnutné na to, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Túto

skutočnosť potvrdzuje aj odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 31. júla 2015, ktorým odvolací súd zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania

voči sťažovateľovi (a voči žalovanému v šiestom rade, pozn.). Z odôvodnenia označeného

uznesenia odvolacieho súdu totiž sťažovateľ vyvodzuje záver, že žalobca ani po troch

rokoch od podania žaloby neuviedol, akým konkrétnym protiprávnym konaním mu

sťažovateľ, ako aj ostatní žalovaní spôsobili škodu, ktorú si uplatňuje, čo má podľa jeho

tvrdenia nasvedčovať tomu, že nárok na náhradu škody nikdy reálne neexistoval a je

vymyslený.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ argumentuje, že „Z toho dôvodu,

že uplatnený nárok na náhradu škody nemá reálny skutkový základ, nemožno vec posúdiť

ako skutkovo zložitú. Rovnako po právnej stránke danú vec možno považovať za

štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.“.

Zároveň zdôrazňuje, že on sám na uvedené nedostatky žaloby (nedostatočnú konkretizáciu

nároku a otázku právomoci súdov Slovenskej republiky) vo svojich podaniach

adresovaných okresnému súdu poukazoval. Žaloba od začiatku napadnutého konania trpí

podľa neho vadou, ktorá bráni jej prerokovaniu a ktorú dosiaľ okresný súd neodstránil, resp.

nevykonal opatrenia smerujúce k jej odstráneniu či odmietnutiu žaloby. Okresný súd preto

podľa tvrdenia sťažovateľa postupuje v napadnutom konaní neefektívne, a tým spôsobuje

zbytočné prieťahy.

V rámci odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na tú časť judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej nie je sťažnosť podľa § 62 a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení

neskorších predpisov adresovaná predsedovi príslušného súdu na prieťahy v konaní

účinným prostriedkom nápravy, a zároveň zdôrazňuje, že už 5 rokov čelí právnej neistote,

a preto považuje za primerané, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

4 000 €.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , základné právo sťažovateľa na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 4 000 eur,

ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 374,81 eur, ktoré je

povinný Okresný súd Bratislava I uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -14

z 9. februára 2018 ju v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu sa v prípise sp. zn. 1 Spr

z 19. marca 2018 vyjadrila k podanej sťažnosti a predložila ústavnému prehľad procesných

úkonov uskutočnených v napadnutom konaní, ako aj vyjadrenie zákonnej sudkyne.

Predsedníčka okresného súdu konštatovala, že v napadnutom konaní od jeho začatia až

dosiaľ okresný súd koná. Poukázala na skutočnosť, že spis bol opakovane predkladaný

krajskému súdu na rozhodovanie o odvolaniach súvisiacich s rozhodnutiami okresného súdu

o predbežných opatreniach, pričom predĺženie konania v dôsledku uplatnenia procesných

práv strán sporu nemožno pripisovať v neprospech súdu. Taktiež poukázala na to, že bolo

potrebné sa vysporiadať s otázkou právomoci okresného súdu a bolo potrebné vyhotovovať

preklady písomností a ich doručovanie žalovaným, ktorí majú sídlo, resp. bydlisko mimo

územia Slovenskej republiky. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení nad rámec

argumentácie predsedníčky okresného súdu poukázala aj na enormnú zaťaženosť jej senátu,

ako aj na obdobie jej dlhodobej práceneschopnosti.

Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 13. apríla 2018 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa

vyjadril ku vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčky

okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 19. apríla 2018 ústavnému súdu oznámil, že

súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania a vo vzťahu k vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu oponoval predovšetkým neprimeranou dĺžkou napadnutého

konania, ako aj tým, že je povinnosťou súdu a sudcu organizovať procesný postup

v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. a z písomných

vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledujúci priebeh napadnutého konania:

1. Dňa 22. júna 2012 žalobca , (ďalej len

„žalobca“), podal okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti

žalovanému GBI INVESTMENTS LIMITED, Wood Street 88, Londýn, Veľká Británia

(ďalej len „žalovaný“). Okresný súd návrh zaevidoval pod sp. zn. .

2. Dňa 25. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. -66 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -509 z 11. októbra 2012 nariadil predbežné

opatrenie, ktorým žalovanému zakázal nakladať so 43 kusmi akcií, ktorých emitentom bola

spoločnosť GBI Investments CZ, a. s., Mlýnska 326/13, Brno a žalobcovi uložil povinnosť

do 30 dní podať návrh vo veci samej.

3. Dňa 13. júla 2012 žalobca podal ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

4. Dňa 20. júla 2012 okresný súd uznesením č. k. -132 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým spoločnosti GBI Investments CZ, a. s., zakázal konať

mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré sa malo konať 6. augusta 2012.

5. Dňa 20. júla 2012 žalobca vo veci samej podal žalobu, ktorou sa voči šiestim

žalovaným (vrátane sťažovateľa ako žalovanému v 2. rade) domáhal náhrady škody

a vydania veci.

6. Dňa 11. októbra 2012 krajský súd na základe odvolania žalovaného uznesením

č. k. -509 uznesenie okresného súdu z 20. júla 2012 zmenil tak, že návrh

žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

7. Dňa 15. októbra 2012 krajský súd po rozhodnutí uznesením č. k.

509 z 11. októbra 2012 vrátil spis okresnému súdu.

8. Dňa 10. januára 2013 okresný súd uznesením uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podané proti uzneseniu o nariadení predbežného

opatrenia.

9. Dňa 12. februára 2013 okresný súd uznesením vyzval žalobcu na odstránenie vád

jeho žaloby (na presnú špecifikáciu sumy požadovanej náhrady škody).

10. Dňa 4. marca 2013 žalobca doplnil svoju žalobu.

11. Dňa 10. januára 2014 okresný súd urgoval svoju výzvu z 25. júla 2013

adresovanú žalobcovi (resp. jeho právnemu zástupcovi), v ktorej ho žiadal o oznámenie, či

žalovaní v 3. až 6. rade „majú zvolených zástupcov na území SR, resp. či ovládajú slovenský

jazyk“.

12. Dňa 3. februára 2014 žalobca okresnému súdu oznámil, že nemá vedomosť

o tom, či žalovaní v 3. až 6. rade „majú zvolených zástupcov na území SR, resp. či ovládajú

slovenský jazyk“. Žalobca vo svojom podaní zároveň uviedol, že výzva súdu z 25. júla 2013

mu (ani jeho právnemu zástupcovi) nebola doručená, preto na ňu nemohol reagovať.

13. Dňa 30. apríla 2014 žalobca doručil okresnému súdu doplnenie svojej žaloby.

14. Dňa 12. júna 2014 žalovaní v 1., 3., 4. a 5. rade doručili okresnému súdu podanie,

v ktorom namietali nedostatok jeho právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci (ako aj

nedostatok právomoci všetkých ostatných súdov Slovenskej republiky, pozn.).

15. Dňa 12. septembra 2014 doručil okresnému súdu námietku nedostatku jeho

právomoci žalovaný v 6. rade.

16. Dňa 16. septembra 2014 sťažovateľ ako žalovaný v 2. rade doručil okresnému

súdu svoje vyjadrenie vo veci, v ktorom tiež navrhol zrušenie uznesenia okresného súdu

z 25. júna 2012, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie.

17. Dňa 25. septembra 2014 a 6. októbra 2014 žalobca doručil okresnému súdu svoje

vyjadrenia k podaniam žalovaných a opätovne tiež zmenil petit svojej žaloby (v časti výšky

uplatňovanej náhrady škody).

18. Dňa 4. novembra 2014 okresný súd uznesením č. k. -853 zrušil

predbežné opatrenie nariadené uznesením z 25. júna 2012.

19. Dňa 27. novembra 2014 žalobca podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu

zo 4. novembra 2014.

20. Dňa 5. decembra 2014 bol do spisu okresného súdu sp. zn.

založený prípis predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2359/2014 z 28. 11. 2014, ktorým

reagoval na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní z 29. októbra 2014, v ktorom

predseda okresnému súdu uznal sťažnosť za dôvodnú, (v podstate) preto, že vo veci dovtedy

nebolo vykonané žiadne pojednávanie a že o návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia

o predbežnom opatrení nebolo zákonným sudcom rozhodnuté v zákonom ustanovenej

lehote (za použitia analógie s lehotou na rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného

opatrenia, pozn.).

21. Dňa 18. decembra 2014 okresný súd predložil spis krajskému súdu na účel

rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti uzneseniu okresného súdu zo 4. novembra 2014.

22. Dňa 25. februára 2015 bol spis vrátený okresnému súdu po rozhodnutí krajského

súdu uznesením č. k. -878 z 28. januára 2015, ktorým odvolací súd zrušil

uznesenie okresného súdu zo 4. novembra 2014 o zrušení predbežného opatrenia

nariadeného uznesením č. k. -66 z 25. júna 2012 a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

23. Dňa 27. apríla 2015 okresný súd uznesením č. k. -889 návrh

sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu

č. k. -66 z 25. júna 2012 zamietol.

24. Dňa 27. apríla 2015 okresný súd zároveň uznesením č. k. -892

zastavil konanie o vydanie veci a konanie o náhradu škody zastavil vo vzťahu k žalovaným

v 2. až 6. rade (t. j. vrátane sťažovateľa), a to (v podstate) z dôvodu nedostatku právomoci

súdov Slovenskej republiky na prejedanie a rozhodnutie veci.

25. Dňa 27. mája 2015 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -892. Toho istého dňa podal žalovaný v 6. rade odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -892 v časti výroku o trovách konania.

26. Dňa 30. júna 2015 okresný súd predložil spis krajskému súdu na účel rozhodnutia

o odvolaniach žalobcu a žalovaného v 6. rade proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -892.

27. Dňa 31. júla 2015 krajský súd uznesením č. k. -949 zrušil

uznesenie okresného súdu č. k. -892 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

28. Dňa 30. septembra 2015 okresný súd uznesením poveril prekladateľku prekladom

uznesenia krajského súdu z 31. júla 2015 do anglického jazyka.

29. Dňa 1. januára 2016 došlo na základe dodatku k rozvrhu práce z dôvodu

preloženia zákonnej sudkyne na krajský súd k zmene zákonného sudcu (aj) vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. .

30. Dňa 2. februára 2016 žalovaný v 1. rade podal návrh na zrušenie predbežného

opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu č. k. -66 z 25. júna 2012.

31. Dňa 21. apríla 2016 žalobca doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie

k odvolaniu žalovaného v 1. rade z 2. februára 2016.

32. Dňa 24. mája 2016 okresný súd uznesením č. k. -1139 čiastočne

zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením z 25. júna 2012.

33. Dňa 15. júna 2016 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 24. mája 2016.

34. Dňa 2. augusta 2016 okresný súd postúpil spis krajskému súdu na účel

rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti uzneseniu z 24. mája 2016.

35. Dňa 19. augusta 2016 krajský súd vrátil spis okresnému súdu po tom, čo

uznesením č. k. -1164 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 125/2012-

1139 z 24. mája 2016.

36. Dňa 11. júla 2017 okresný súd uznesením vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní

odstránil vady jeho žaloby (najmä aby jasne, stručne a zrozumiteľne uviedol rozhodujúce

skutočnosti, vymedzil skutkový stav pri jednotlivých nárokoch na náhradu škody

a špecifikoval, v čom spočíva protiprávne konanie jednotlivých žalovaných).

37. Dňa 2. augusta 2017 žalobca požiadal súd o predĺženie lehoty na odstránenie vád

žaloby.

38. Dňa 21. augusta 2017 žalobca opätovne požiadal okresný súd o predĺženie lehoty

na odstránenie vád žaloby.

39. Dňa 8. decembra 2017 okresný súd uznesením č. k. -1196 odmietol

podanie (žalobu) žalobcu.

40. Dňa 2. januára 2018 žalobca podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 8. decembra 2017 a „doplnil žalobu“.

41. Dňa 27. marca 2018 okresný súd uznesením č. k. -1231 zrušil svoje

uznesenie č. k. -1196 z 8. decembra 2017 podľa § 129 ods. 4 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj svojho práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vychádzajúc z podstaty sťažnostnej argumentácie, ústavný súd sa zaoberal

namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane konštatuje, že medzi

obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné odlišnosti (, ), čo umožňuje ich

namietané porušenie preskúmavať spoločne.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , resp. podľa listiny (rovnako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (,

, , , , , , ,

, , , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil, že (obdobne aj

dohovoru) v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania

a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho

predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

(). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný

postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa

účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu

vyplývala do 30. júna 2016 z príslušných ustanovení (ďalej

len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, pričom od tohto dňa je táto

povinnosť súdu a sudcov v civilnom sporovom konaní upravená v príslušných

ustanoveniach .

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do

30. júna 2016 vyplývala predovšetkým z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá. V § 117

ods. 1 bolo ustanovené, že sudca je povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a v § 119 ods. 1

bolo ustanovené, že pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa

musia účastníkom oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca

spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla

2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania

v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp

konania je premietnutý do ďalších ustanovení , v ktorých sa

zohľadňujú osobitostí jednotlivých druhov civilných konaní. Ústavný súd upozorňuje v tejto

súvislosti predovšetkým na povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplývajúcu z § 157 ods. 1

, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo

a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.

Rovnako možno poukázať aj na ustanovenia až 172 , ktoré upravujú predbežné

prejednanie sporu a následky neprítomnosti strán, ako aj na , podľa

ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1

prvej vety , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a podľa , resp. aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie

o žalobe o náhradu škody, pričom sťažovateľ je jedným zo žalovaných. Konanie bolo začaté

podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia 22. júna 2012. Návrh na rozhodnutie

vo veci samej bol podaný o mesiac neskôr. Po právnej stránke ústavný súd nepovažuje vec

za zložitú, a to s poukazom na to, že obdobné spory tvoria v zásade súčasť štandardnej

rozhodovacej agendy okresných súdov. Základnou právnou otázkou v posudzovanom

konaní, ktorú okresný súd musí vyriešiť prv, než pristúpi k meritórnemu prieskumu žaloby

a rozhodnutiu, je otázka právomoci súdov, keďže všetci žalovaní majú bydlisko, resp. sídlo

mimo územia Slovenskej republiky. Zo skutkového hľadiska ústavný súd akceptuje, že ide

o zložitejšiu vec najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní sa zdržiavajú, resp. majú sídlo

mimo územia Slovenskej republiky, čo objektívne sťažuje kontakt súdu s nimi.

2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľa (v spore žalovaného

v druhom rade) ako účastníka napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu

významnejšiu skutočnosť, ktorou by negatívne prispel k predĺženiu doterajšieho priebehu

napadnutého konania. Sťažovateľ navyše aktívne využíval právne prostriedky, ktorými

usiloval o urýchlenie postupu okresného súdu (sťažnosť na odstránenie prieťahov v konaní

adresovaná predsedníčke okresného súdu).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. . Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,

v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,

ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, ,

).

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že okresný súd ku dňu podania sťažnosti

vo veci neuskutočnil ani jediné pojednávanie, pričom až 11. júla 2017, t. j. päť rokov

po podaní žaloby vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby, ktoré by viedli k objasneniu

skutkového stavu a tým aj k vytvoreniu podmienok na vyriešenie kľúčovej právnej otázky,

či súdy Slovenskej republiky v danej veci disponujú právomocou na konanie a rozhodnutie.

Z ústavného hľadiska považuje ústavný súd za neakceptovateľné, ak okresný súd až

po piatich rokoch od podania žaloby pristúpi k odstraňovaniu jej elementárnych nedostatkov

a k ujasneniu predmetu konania a z neho plynúcej otázky právomoci súdu. Ústavný súd

podotýka, že okresný súd síce vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby ešte 12. februára

2013, avšak len vo vzťahu k výške požadovanej náhrady škody, a teda nie k podstate

uplatňovaného nároku na náhradu škody, ako to urobil 11. júla 2017.

Okresný súd v celom doterajšom priebehu napadnutého konania v zásade rozhodoval

len o rôznych návrhoch na nariadenie predbežných opatrení bez toho, aby mal skutkovo

ustálený žalobcom uplatňovaný nárok a vyriešenú otázku právomoci súdu, hoci krajský súd

poukázal na nedostatky žaloby a potrebu ich odstránenia už v uznesení z 31. júla 2015.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje v zásade celý doterajší postup

okresného súdu v napadnutom konaní za neefektívny, a teda spôsobujúci zbytočné prieťahy.

Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

4 000 € z dôvodu, že po celý čas čelí právnej neistote a pritom ani nevie, z akého dôvodu je

proti nemu vedené súdne konanie.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc predovšetkým z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania,

prihliadajúc na charakter zistených zbytočných prieťahov, ústavný súd dospel k názoru, že

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primerané konkrétnym

okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská 2, Bratislava. Úhradu priznal za tri úkony právnej

služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, stanovisko

k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 475,05 €. Priznanú úhradu

trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 4

výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018