Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 257/2018
PDF · 340.71 KB
No categories available
III. ÚS 257/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť Súkromnej strednej umeleckej školy, Ivanská cesta 21,
Bratislava, Nadácie strednej školy výtvarných umení – súkromná v likvidácii,
Vyšehradská 15, Bratislava, a akad. soch. , ,
zastúpených advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom, advokátska kancelária,
Černyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2017 v konaní sp. zn.
2 Sžo 72/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Súkromnej strednej umeleckej školy, Nadácie strednej školy výtvarných
umení – súkromná v likvidácii, a akad. soch. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 8. decembra
2017 doručená sťažnosť Súkromnej strednej umeleckej školy, Ivanská cesta 21, Bratislava
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), Nadácie strednej školy výtvarných umení – súkromná
v likvidácii, Vyšehradská 15, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), a akad. soch.
, (ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“, spolu aj
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. augusta 2017 v konaní sp. zn. 2 Sžo 72/2015
z 23. augusta 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 3. rade zriadil sťažovateľa
v 2. rade, ktorý je zas zriaďovateľom sťažovateľa v 1. rade. Rozhodnutím č. 506/1998-152
z 12. mája 1998 vtedajšieho Ministerstva školstva Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) bola Súkromná stredná umelecká škola, Pekníkova 2, Bratislava, vyradená
zo siete stredných škôl (ďalej len „sieť“), a to na základe návrhu Krajského úradu
v Bratislave, odboru školstva mládeže a telesnej kultúry (ďalej len „navrhovateľ“),
podaného podľa § 4 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva školstva a vedy Slovenskej
republiky č. 280/1994 Z. z. o súkromných školách (ďalej len „vyhláška“). Minister školstva
Slovenskej republiky (ďalej len „minister školstva“) rozhodnutím č. 506/1998-152
zo 7. októbra 2002 rozklad sťažovateľa v 2. rade zamietol a napadnuté prvostupňové
rozhodnutie o vyradení zo siete potvrdil.
3. Najvyšší súd rozsudkom z 28. augusta 2003 v konaní sp. zn. 6 Sž 132/02 obe
administratívne rozhodnutia zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie.
4. Následne ministerstvo rozhodnutím č. CD-2004-9016/17704-1:09 z 31. mája 2004
opätovne rozhodlo tak, že sťažovateľa v 1. rade vyraďuje zo siete. Na základe rozkladu
sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade minister školstva rozhodnutím č. CD-2004-
9016/31618-24sekr. zo 7. októbra 2004 napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil
a rozklad zamietol.
5. Na základe žaloby sťažovateľov podanej podľa druhej hlavy piatej časti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení v rozhodnom čase Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 S 24/2005-388 zo 14. októbra 2010
obe napadnuté administratívne rozhodnutia zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie
konanie, čo na odvolanie ministerstva potvrdil i najvyšší súd rozsudkom zo 14. februára
2012 v konaní sp. zn. 8 Sžo 1/2011.
6. Ministerstvo rozhodnutím č. 2013-2226/46801:7-916 z 1. októbra 2013 konanie
o návrhu navrhovateľa podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(Správny poriadok) v účinnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) zastavilo. Dôvodom
zastavenia konania bolo neodstránenie nedostatkov a chýbajúcich náležitostí v návrhu
navrhovateľa. Minister školstva o rozklade sťažovateľov rozhodol tak, že ho rozhodnutím
č. 2013-21968/61958:1-sekr. zo 17. decembra 2013 zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil.
7. Obe administratívne rozhodnutia sťažovatelia napadli žalobou podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Namietali, že rozhodnutím o rozklade minister
školstva potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré vydal vedúci služobného úradu
ministerstva, a nie jeho sekcia regionálneho školstva, ktorej bola vec vrátená na ďalšie
konanie posledným predchádzajúcim kasačným rozhodnutím. Inak povedané, podľa
sťažovateľov prvostupňové rozhodnutie „vydal organizačný útvar, ktorý na to nemá
zákonné oprávnenie“.
8. Z vecného hľadiska sťažovatelia kritizovali, že „ministerstvo nebolo oprávnené
zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d), lebo:
- Nebolo oprávnené nikoho vyzývať na odstránenie nedostatkov návrhu, ale bolo
povinné návrh vrátiť (lebo návrh neobsahoval všetky náležitosti). V tomto sa osobitný zákon
líši od 19 ods. 3) Správneho poriadku a v zmysle § 1 ods. 1) Správneho poriadku bolo
ministerstvo povinné riadiť sa osobitným zákonom, ktorý neumožňuje vyzývať navrhovateľa,
ale ustanovuje inak – určuje povinnosť návrh vrátiť.
- Navyše ministerstvo vyzvalo na odstránenie nedostatkov takého návrhu,
ktorý ani nemá (lebo bol už v r. 1998 vrátený). Bez návrhu nie je ministerstvo legitimované
konať, teda ani vyzývať na odstránenie nedostatkov návrhu ktorý nemá a dokonca 15 rokov
po márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie, keď už nie je oprávnené meritórne rozhodnúť.
- Ministerstvo vyzvalo na odstránenie nedostatkov návrhu navrhovateľa (nie
účastníka konania). Ministerstvo nebolo oprávnené vyzývať navrhovateľa ani preto,
lebo navrhovateľ – krajský úrad nie je účastníkom konania, lebo sa v konaní nerozhoduje
o jeho právach, právom chránených záujmoch, a ani jeho práva a právom chránené záujmy
alebo povinnosti nemôžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.
Ministerstvo uviedlo nepravdivé pojmové znaky návrhu... lebo:
- Návrhom sa nenavrhuje vyradenie Súkromnej strednej umeleckej školy, Ivánska
cesta 21, ale práve naopak sa navrhuje zaradenie školy na Ivánskej ceste 21.
- Návrhom sa nenavrhuje vyradenie školy s pôvodným sídlom Pekníkova 2,
ale navrhuje sa vyradenie školy so sídlom Pekníkova 2 a súčasné zaradenie školy Ivánska
cesta 21
- V návrhu nie je uvedené žiadne IČO.
V odôvodnení rozhodnutia potom ministerstvo znova nepravdivo uviedlo, že návrhom
sa navrhovalo vyradenie školy s vtedajším sídlom na Pekníkovej 2. Lenže nič také návrh
neobsahuje a žiadna škola s vtedajším sídlom na Pekníkovej 2 ani neexistovala, existovala
iba škola s vtedajším sídlom na Ivánskej 21.“.
9. Sťažovatelia tiež v žalobe citovali právne názory krajského súdu a najvyššieho
súdu z rozhodnutí z predchádzajúcich fáz súdneho prieskumu, na základe čoho následne
administratívnym rozhodnutiam vytýkali, že sa zaoberali otázkami, odpovede na ktoré
od nich súdy nevyžadovali. Osobitne poukázali na názor všeobecných súdov
o samostatnosti predmetu konania o vyradení školy zo siete a konania o zaradení školy
do siete a zároveň argumentovali v prospech vecnej súvislosti oboch takýchto konaní. Práve
v ich kauze „vyradenie a súčasné zaradenie, majú nespochybniteľnú a jednoznačnú vecnú
súvislosť. Relevantné totiž nie je to, či vyradenie a súčasné zaradenie školy bolo vykonané
v tom istom konaní, alebo v dvoch samostatných konaniach... ale relevantné je práve to –
že nezákonné vyradenie a súčasné nezákonné zaradenie školy spolu vecne súvisí a nie je
možné ho oddeliť. Vecne súvisiace súčasné zaradenie novej školy, bolo vykonané na úkor
existujúcej školy odvolateľov a na úkor odvolateľov, lebo zaradenie novej školy s názvom –
Súkromná stredná umelecké škola, Ivánska 21, bolo možné docieliť, iba na úkor vyradenia
a zrušenia ich existujúcej školy, s totožným názvom... a s neoprávneným privlastnením si
materiálno-technického vybavenia (súkromného majetku) ich existujúcej školy, majetku
Nadácie... majetku a neoprávneným užívaním priestorov ich
existujúcej školy.“.
10. Sťažovatelia tak vo svojej žalobe presadzovali názor, podľa ktorého ministerstvo
bolo povinné sporné správne konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. a), e), h) a j), nie
podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku. Orgán štátnej správy, ktorý v roku 1998
podal ministerstvu návrh, totiž nemohol mať podľa sťažovateľov postavenie účastníka
konania a súčasne konanie, ktoré ministerstvo viedlo nebolo, konaním, ktoré môže začať
správny orgán [písm. a)]. Ministerstvo nebolo príslušným orgánom na konanie,
a to v dôsledku absencie zákonných dôvodov a podmienok, v dôsledku nevykonateľného
a nelegitímneho návrhu, v dôsledku toho, že „ministerstvo... nelegitímny návrh... vrátilo
navrhovateľovi... Bez návrhu nie je ministerstvo legitimované konať a rozhodnúť“,
a napokon aj v dôsledku toho „po márnom uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie vo veci,
nie je správny orgán príslušný vo veci konať a rozhodnúť“ [písm. e)]. Odpadnutie dôvodu
na konanie [písm. h)] sťažovatelia videli v tom, že „krajský úrad... v zákonnej lehote
nedoplnil návrh o žiadne zákonné náležitosti, ani žiaden ďalší návrh vo veci nepodal“.
Dôvod očakávaného zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku
v žalobe bližšie nevysvetlili.
11. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 36/2014-354 z 5. februára 2015 žalobu
sťažovateľov zamietol. Konštatoval, že „z obsahu administratívneho spisu je... nepochybné,
že navrhovateľ vo svojom návrhu č. PED-128/1998 zo dňa 02.02.1998 navrhol vyradiť
zo siete škôl Súkromnú strednú umeleckú školu, ktorej zriaďovateľom je nadácia.
Navrhovateľ však neuviedol správne sídlo tejto školy, keď uviedol jej pôvodné sídlo
(Pekníkova 2, Bratislava), pričom k zmene sídla tejto školy na Ivánska cesta 21, Bratislava
v sieti škôl došlo už 01.09.1997. Prvostupňový orgán podľa názoru súdu postupoval
správne, keď vyzval navrhovateľa na odstránenie neúplného návrhu, keďže tieto nedostatky
nemohol odstrániť sám. Keďže v konaní neboli odstránené nedostatky vytýkané
v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave, ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu... a návrh
podľa právoplatných rozsudkov nespĺňal náležitosti, ktoré právny poriadok vyžaduje
pre takýto návrh, žalovaný správny orgán podľa názoru súdu postupoval vo veci v súlade
so zákonom, keď po neodstránení nedostatkov konanie s poukazom na ustanovenie § 30
ods. 1 písm. d) zastavil.“.
12. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia namietli, že sa nezaoberal
viacerými dôvodmi podanej žaloby, že sa odklonil od vlastného skoršieho právoplatného
rozsudku v konaní sp. zn. 1 S 24/2005, že nedôsledne preskúmal administratívny spis,
ktorý, navyše, nemal k dispozícii v kompletnej podobe. Osobitne poukazujú na to, že
krajský „súd sa jasne nevyjadril ani k prerušeniu konania po márnom uplynutí lehoty
na rozhodnutie, ani k ďalším prieťahom v konaní. Pre žalobcov je najdôležitejšia otázka,
či bol žalovaný povinný, a ak áno, v akej lehote bol povinný po zrušení všetkých
nezákonných meritórnych rozhodnutí zapísať do siete škôl nezákonne vyradenú školu
a vymazať zo siete škôl nezákonne zaradenú školu. Súd sa jasne nevyjadril ani k tejto,
pre žalobcov najzásadnejšej otázke.“.
13. Najvyšší súd rozsudkom z 23. augusta 2017 v konaní sp. zn. 2 Sžo 72/2015
prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Konštatoval vecnú správnosť rozsudku
krajského súdu a podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa stotožnil s jeho
dôvodmi. Odkázal na dôvody právoplatného zrušujúceho rozsudku krajského súdu v konaní
sp. zn. 1 S 24/2005 a uviedol, že „v intenciách názoru Krajského súdu... v spojení
s názorom Najvyššieho súdu... úlohou prvostupňového správneho orgánu v konaní
o vyradenie Súkromnej strednej umeleckej školy zo siete škôl bolo preskúmať meritórne
skutočnosti odôvodňujúce vyradenie zo siete škôl, t. j. ktorá škola a s akým zriaďovateľom
má byť vyradená zo siete škôl, aké sú nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti
v personálnom alebo materiálnom vybavení Súkromnej strednej umeleckej školy, doložené
príslušnými inšpekčnými materiálmi vypracovanými školskou inšpekciou... a ako bude
zabezpečená výchova a vzdelávanie žiakov po zrušení školy... Ako vyplynulo z obsahu spisu,
vzhľadom na zmätočnosť návrhu navrhovateľa, ktorým bolo vyradenie školy zo siete škôl,
ktorá už v sieti neexistovala a zaradením školy do siete škôl, ktorá už v sieti existuje,
ale s iným zriaďovateľom, bolo potrebné dostatočne objasniť predmet konania.“.
14. K odvolacej námietke o neúplnosti predloženého administratívneho spisu
najvyšší súd najprv konkretizoval, ktoré administratívne rozhodnutia sú predmetom
aktuálneho súdneho prieskumu, a nadväzne uzavrel, že „administratívny spis datovaný
od roku 2010 postačoval pre potreby rozhodnutia v predmetnej veci“.
15. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nedostatočné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nedostatočné zistenie skutkového stavu
všeobecnými súdmi, nevykonanie žiadneho z dôkazov navrhovaných sťažovateľmi.
Dokonca podľa ich názoru „kasačný súd... porušil princíp rovnosti zbraní...“.
16. Nedostatočné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu
sťažovatelia vidia predovšetkým v tom, že sa tento súd „mal... vyrovnať minimálne s tými
namietanými skutočnosťami, ku ktorým sa prvostupňový súd vôbec nevyjadril, alebo sa
vyjadril iba prevzatými zavádzajúcimi názormi žalovaného. Pri tom tieto sťažovateľmi
namietané skutočnosti majú rozhodujúci vplyv na zákonnosť postupu a rozhodnutí
žalovaného.“. Nadväzne na to odkazujú na námietky prednesené v ich žalobe.
17. Sťažovatelia tvrdia, že správne orgány konajúce v ich veci nerešpektovali právne
názory krajského súdu a najvyššieho súdu vyslovené v konaniach sp. zn. 1 S 24/2005
a sp. zn. 8 Sžo 1/2011, a preto sa „znova museli obrátiť s ďalšou žalobou na správny súd“.
Podľa ich názoru „bez konfrontácie žalobcami namietaných tvrdení žalovaného správneho
orgánu so záväznými názormi predchádzajúceho správneho súdu, ktorý vykonal
dokazovanie, nie je možné, aby sa súdy v zmysle § 250i ods. 3 OSP vyrovnali s tými
námietkami žalobcov, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť postupu a rozhodnutí
žalovaného“. Osobitne sa v tomto smere sťažovatelia zaoberajú otázkou samostatnosti,
eventuálne jednoty konaní o vyradení školy zo siete a o zaradení školy do siete. Uvádzajú,
že tvrdenie krajského súdu v prvostupňovom rozsudku, ktorým prevzal argumentáciu
žalovaného o samostatnosti oboch uvedených konaní akceptované najvyšším súdom, je
„nepravdivé a zavádzajúce... lebo Najvyšší súd (v skorších rozhodnutiach, pozn.)...
rozhodne nevyslovil právny názor, že predmetom správneho konania nebolo zaradenie
konkurenčnej školy do siete škôl, ale len vyradenie žalobcu 1. zo siete škôl“.
Preto „žalovaný nemohol v jednom konaní vyradiť jednu školu a súčasne zaradiť inú školu“.
18. Sťažovatelia zdôrazňujú, že „nenapadli žalobou rozhodnutie žalovaného,
pretože ním bolo zastavené správne konanie, ale pretože ním bolo na základe svojvoľnej
úvahy žalovaného zastavené také konanie, ktoré sa nikdy nezačalo, a nebolo zastavené
konanie, ktoré sa skutočne začalo, v ktorom sa nezákonne konalo a nezákonne skutočne
meritórne rozhodlo. Hlavne žalobcovia žalobou napadli tú skutočnosť, že žalované
ministerstvo školstva ani po zrušení nezákonných meritórnych rozhodnutí, ktorými bola
vykonaná nezákonná zmena v sieti škôl, neuviedlo sieť škôl do pôvodného právneho stavu.“.
Pritom poukazujú na názor krajského súdu z rozsudku vo veci sp. zn. 1 S 24/2005,
podľa ktorého ministerstvo malo po právoplatnom zrušení rozhodnutí o vyradení zo siete
vykonať opravu v registri a zapísať do siete pôvodnú školu, teda sťažovateľa v 1. rade.
Krajský súd v predmetnom skoršom rozsudku konštatoval, že ministerstvo túto povinnosť
nesplnilo. V nadväznosti na to sťažovatelia uvádzajú, že „prvostupňový a ani kasačný súd
sa s takou zásadnou otázkou, akou je v správnom konaní namietané opakované
neodstránenie nezákonného stavu v zákonnom stanovenom úradnom registri škôl
nevyrovnali“.
19. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu o dostatočnosti obsahu
vyžiadaného a krajskému súdu predloženého administratívneho spisu, „lebo v medziach
žaloby nebolo iba preskúmanie rozhodnutí žalovaného, ale aj preskúmanie postupu
žalovaného“. K tomu akcentujú, že právoplatnosťou rozsudku krajského súdu vo veci
sp. zn. 1 S 24/2005 „sa vec dostala... do štádia pôvodného právneho stavu.., preto je
administratívny spis, v ktorom chýba dokumentácia za prvých 12 rokov postupu v správnom
konaní nepostačujúci“.
20. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vo veci samej
takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov v 1. až 3. rade na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a ich právo na spravodlivé súdne konanie bez prieťahov zaručené čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR č. 2Sžo/72/2015 zo dňa 23.8.2017 porušené boli.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2Sžo/72/2015 zo dňa
23.8.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania a právneho
zastúpenia v sume 551,60 vrátane DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľov, advokáta
JUDr. Jindřicha Stoszka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
21. Sťažnosť sťažovateľa bola po doručení ústavnému súdu náhodným výberom
pridelená sudkyni JUDr. Jane Baricovej, predsedníčke III. senátu ústavného súdu,
ako spravodajkyni. Sudkyňa spravodajkyňa oznámila 12. decembra 2017 dôvody svojho
vylúčenia z prejednávanej veci. Ústavný súd (I. senát) uznesením č. k. I. ÚS 64/2018-7
zo 14. februára 2018 JUDr. Janu Baricovú vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie vo veci
sťažnosti sťažovateľov. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2018.
Sťažnosť bola náhodným výberom 5. marca 2018 pridelená ako sudcovi spravodajcovi
JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi, ktorý je od 1. marca 2018 zároveň predsedom III. senátu.
Podľa čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 (ďalej len „účinný rozvrh práce“) III. senát
ústavného súdu má štyroch členov. Preto pri určovaní obsadenia tohto senátu
pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov bolo po právoplatnom vylúčení sudkyne
JUDr. Jany Baricovej potrebné uplatniť čl. II ods. 1 písm. a) účinného rozvrhu práce,
z ktorého vyplýva, že vylúčeného člena senátu, ktorý má štyroch členov, zastupuje ďalší
člen senátu. Sťažnosť sťažovateľov teda predbežne prerokoval III. senát ústavného súdu
v zložení: JUDr. Rudolf Tkáčik – predseda senátu (sudca spravodajca), JUDr. Ivetta
Macejková – člen senátu a JUDr. Mojmír Mamojka – člen senátu.
II.
22. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
26. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
28. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
29. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
30. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
31. Sťažnosťou sťažovateľov je napadnuté rozhodnutie súdu v správnom súdnictve.
32. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu
na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu
formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude
preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva
nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná (III. ÚS 502/2015, III. ÚS 33/2018).
33. Zmyslom súdneho prieskumu postupov a rozhodnutí správnych orgánov nie je
zabezpečenie procesnej čistoty a dokonalého formálneho súladu výkonu verejnej správy
s právnymi predpismi. Nezákonnosť v postupe alebo rozhodnutí orgánu verejnej správy
zistená súdom v správnom súdnictve je relevantná iba v prípade, ak zasahuje verejné
subjektívne práva žalobcu. Naplnenie tejto požiadavky je zároveň podstatným kritériom
pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti súdnych rozhodnutí v správnom súdnictve
v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
34. Východiskom pre identifikáciu verejného subjektívneho práva žalobcu
dotknutého výkonom verejnej správy je nepochybne predmet správneho konania,
ale aj spôsob rozhodnutia v tomto konaní.
35. V posudzovanej veci bolo predmetom správneho konania vyradenie zo siete škôl
a zaradenie do siete škôl. Z toho vyplýva, že verejným subjektívnym právom sťažovateľov,
ktoré bolo v správnom konaní „v hre“, bolo právo poskytovať výchovu a vzdelávanie
v zriadenej škole. O tomto práve bolo rozhodnuté rozhodnutiami ministerstva o vyradení
zo siete (č. 506/1998-152 z 12. mája 1998 a č. CD-2004-9016/17704-1:09 z 31. mája 2004)
i potvrdzujúcimi rozkladovými rozhodnutiami ministra (č. 506/1998-152 zo 7. októbra 2002
a č. CD-2004-9016/31618-24sekr. zo 7. októbra 2004) a uvedené verejné subjektívne právo
bolo nimi priamo dotknuté.
36. Preto bolo logické, že keď sa sťažovatelia následne domáhali súdneho prieskumu
týchto rozhodnutí, ich žalobami sa krajský súd a najvyšší súd meritórne zaoberali a vecne
o nich rozhodli. Takto bola poskytnutá verejnému subjektívnemu právu sťažovateľov
právna (súdna) ochrana v medziach zákonov (čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré vykonávajú
základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a základné právo na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (čl. 46
ods. 2 ústavy).
37. Po (v poradí) druhom zrušení rozhodnutia o vyradení sťažovateľa v 1. rade
zo siete (rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 24/2005-388 zo 14. októbra 2010 spolu
potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. februára 2012 v konaní sp. zn.
8 Sžo 1/2011) a vrátení veci na ďalšie konanie ministerstvu bolo konanie o vyradení
sťažovateľa v 1. rade zo siete zastavené (rozhodnutie ministerstva č. 2013-2226/46801:7-
916 z 1. októbra spolu s rozhodnutím ministra školstva č. 2013-21968/61958:1-sekr.
zo 17. decembra 2013).
38. Úlohou ústavného súdu je prieskum rozhodnutia najvyššieho súdu o žalobe
sťažovateľov podanej práve proti týmto administratívnym rozhodnutiam procesného
charakteru, ktorými bolo konanie o vyradení sťažovateľa v 1. rade ukončené.
39. Administratívne konanie o vyradení sťažovateľa v 1. rade zo siete nezačalo
na základe procesnej iniciatívy sťažovateľov uplatňujúcich si verejné subjektívne právo
a žiadajúcich tak zmenu existujúceho právneho stavu. Zároveň toto konanie bolo ukončené
zastavením, teda bez rozhodnutia vo veci samej. Popísané dve charakteristiky majú
za následok, že kvalita realizácie verejného subjektívneho práva sťažovateľov sa žalobou
napadnutými rozhodnutiami nemohla nijako zmeniť. Pritom ide práve o to verejné
subjektívne právo, kvôli ktorému ústava sťažovateľom garantuje základné právo na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i právo na súdny prieskum zákonnosti administratívnych
rozhodnutí (čl. 46 od. 2 ústavy).
40. Ak za týchto okolností sťažovatelia svojou správnou žalobou navrhovali,
aby krajský súd zrušil administratívne rozhodnutia o zastavení konania, domáhali sa
ochrany svojho verejného subjektívneho práva, ktoré však nezaznamenalo žiadnu zmenu
v porovnaní s právnym stavom spred začatia správneho konania, v ktorom navyše
ani žiadnu zmenu nepožadovali. Preto zamietnutie žaloby sťažovateľov krajským súdom
a potvrdenie zamietnutia žaloby najvyšším súdom nesignalizujú ústavno-právne napätie,
ktoré by si vyžadovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
41. Ďalšou námietkou prednesenou sťažovateľmi v sťažnosti bolo tvrdené
nerešpektovanie právneho názoru správnych súdov ministerstvom, ktoré v následnom
súdnom prieskume najvyšší súd napadnutým rozsudkom neodstránil.
42. K tejto námietke ústavný súd uvádza, že zrušenie administratívnych rozhodnutí
o vyradení sťažovateľa v 1. rade zo siete krajským súdom (rozsudok č. k. 1 S 24/2005-388
zo 14. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. februára
2012 v konaní sp. zn. 8 Sžo 1/2011) bolo okrem porušenia procesných práv sťažovateľov
ťažiskovo založené na závere, podľa ktorého sa rozhodnutie ministerstva a rozhodnutie
ministra školstva neopierali o dostatočne zistený skutkový stav veci, pretože „pred podaním
návrhu na vyradenie a súčasné zaradenie školy žiaden oprávnený kontrolný orgán – školský
inšpektor nevykonal v škole kontrolu výchovno-vzdelávacej činnosti, personálneho
ani materiálneho vybavenia. Napriek tomu podal dňa 5.2.1998 KÚ v Bratislave návrh
na vyradenie a súčasné zaradenie školy, v ktorom nie je zmienka o nedostatkoch
vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo materiálnom vybavení...“ (strany 7
a 8 rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 24/2005-388 zo 14. októbra 2010).
43. Vychádzajúc z citovaného právneho názoru, ministerstvo postupovalo podľa § 19
ods. 3 Správneho poriadku a po zistení, že požadované podklady navrhovateľom predložené
neboli, správne konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho konania zastavilo. Preto, ak
krajský súd v rozsudku č. k. 1 S 36/2014-354 z 5. februára 2015 konštatoval, že „v konaní
neboli odstránené nedostatky vytýkané v rozsudkoch Krajského súdu..., ako aj v rozsudku
Najvyššieho súdu... a návrh... nespĺňal náležitosti, ktoré právny poriadok vyžaduje
pre takýto návrh, žalovaný správny orgán postupoval vo veci v súlade so zákonom, keď
po neodstránení nedostatkov konanie s poukazom na ustanovenie § 30 ods. 1 písm. d)
zastavil.“, a najvyšší súd tento záver napadnutým rozsudkom potvrdil, nemožno ich postoj
vyhodnotiť ako svojvoľný a zjavne neodôvodnený v miere, ktorá by mohla zakladať
porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo ich práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
44. Pozornosti ústavného súdu neušiel ani právny názor krajského súdu vyjadrený
v skoršom rozsudku, podľa ktorého „žalovaný bol povinný vrátiť navrhovateľovi... návrh,
ktorý je nevykonateľný a nebol oprávnený o nevykonateľnom návrhu začať konanie
a ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku nemôže konať na základe nelegitímneho
návrhu, a preto bol povinný konanie zastaviť a návrh vrátiť. Súd síce poukazuje, že návrh
bol vrátený ešte v roku 1998 s tým, že v ďalšom návrhu na vyradenie školy zo siete, je
potrebné predložiť podrobnejšie poklady, avšak žiaden ďalší návrh na vyradenie a súčasné
zaradenie školy z KÚ... nebol následne podaný. Preto je súd názoru, že bez návrhu nebol
žalovaný legitimovaný konať a rozhodnúť vo veci vyradenia a súčasného zaradenia školy.“.
45. Citovaný právny názor je podľa ústavného súdu skutočne interpretovateľný
aj tak, že po vrátení veci nezaväzoval ministerstvo k výzve navrhovateľovi na doplnenie
podkladov a na zastavenie správneho konania v prípade ich nedoplnenia. Zároveň sa
právnym názorom krajského súdu otvárajú ďalšie otázky. Napríklad, či predmetné správne
konanie je oficiózne alebo návrhové („nebol oprávnený... začať konanie“), či v ňom bolo
ministerstvo povinné uprednostniť Správny poriadok, alebo malo postupovať
podľa vyhlášky, či nepredloženie ďalšieho návrhu navrhovateľom znamenalo, že žiadne
konanie vlastne ani nezačalo. Podľa názoru ústavného súdu sú však tieto otázky
v okolnostiach posudzovanej veci mimo sféry ústavnej relevancie a ide v nich skôr
o procesnú čistotu postupu správneho orgánu (ministerstva) a jeho formálny súlad
so zákonom a vyhláškou. Z ústavno-právneho hľadiska je rozhodujúce, že po kasačnom
rozhodnutí krajského súdu (č. k. 1 S 24/2005-388 zo 14. októbra 2010) bolo problematické
správne konanie zastavené, v dôsledku čoho nedošlo k žiadnej zmene v subjektívno-právnej
pozícii sťažovateľov (bod 39). Zamietnutie žaloby podanej proti zastaveniu konania
preto nesignalizuje porušenie označených práv sťažovateľov na podklade nerešpektovania
záväzného právneho názoru, ktorý správne súdy vyslovili v prechádzajúcom súdnom
prieskume, ministerstvom.
46. V sťažnosti sťažovatelia kritizujú aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého
potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu.
47. Základné právo na súdnu ochranu zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia,
čo vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa
ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).
48. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
49. Najvyšší súd bol v napadnutom rozsudku povinný reagovať na dôvody
prednesené sťažovateľmi v ich odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu
č. k. 1 S 36/2014-354 z 5. februára 2015. Z predmetného odvolania ústavný súd zistil,
že v prevažnej miere bolo koncipované ako sumár čiastkových výhrad prednášaných
sťažovateľmi v priebehu celého konania od roku 1998, pričom po každej takejto čiastkovej
výhrade sťažovatelia v odvolaní uviedli, že sa prvostupňový súd touto ich námietkou
nezaoberal, nezaujal k nej stanovisko, ani sa k nej nevyjadril, prípadne že ju ignoroval.
50. Krajský súd v prvostupňovom rozsudku vysvetlil podstatu súladu postupu
ministerstva s právnymi názormi vyjadrenými v skorších kasačných súdnych rozhodnutiach
a na konci odôvodnenia uviedol, že „k námietkam žalobcov uvedených v žalobe súd uvádza,
že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia...“.
Najvyšší súd na to v napadnutom rozsudku nadväzne dôvodil, že „úlohou prvostupňového
orgánu v konaní o vyradenie... bolo preskúmať meritórne skutočnosti odôvodňujúce
vyradenie zo siete škôl“, a z tohto uhla pohľadu potom hodnotil preskúmavané správne
konanie i jeho právne významný výsledok. Obdobne ako krajský súd v závere uviedol,
že „obsah podaného odvolania žalobcov vo veľkej miere korešponduje so žalobou
a žalobcovia neuviedli žiadne vecné námietky týkajúce sa rozhodnutia krajského súdu“.
51. Ide o všeobecné a pomerne povrchné odôvodnenia, z ústavno-právneho hľadiska
však ešte akceptovateľné. Dôvodom tohto záveru ústavného súdu je už zdôraznená
skutočnosť identity žalobných dôvodov s obsahom množstva podaní sťažovateľov
adresovaných orgánom verejnej moci, ktoré im od roku 1998 poskytovali v danej kauze
právnu ochranu, pričom k týmto dôvodom zaujímali (predovšetkým súdy v skorších
rozhodnutiach) meritórne stanoviská. Hodno tu tiež doplniť, že niektoré námietky sa
vymykajú z mantinelov právomoci správneho súdnictva, čo výrazne oslabuje povinnosť
správneho súdu explicitne k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujímať meritórne
alebo hoci aj skratkovité a formálne stanoviská.
52. V súhrne preto ústavný súd pri námietke atakujúcej odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru o aplikovateľnosti vlastného stabilne
judikovaného názoru, podľa ktorého k dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
53. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietaný problém spočívajúci v pasivite ministerstva
pri zavedení sťažovateľa v 1. rade späť do registra tvoriaceho sieť, ústavný súd
nespochybňuje, že sa nečinnosť ministerstva dotýka subjektívnych práv sťažovateľov,
správna žaloba však nie je zákonodarcom určeným (čl. 51 ods. 1 ústavy) prostriedkom
na prieskum takého zásahu verejnej správy do subjektívnych práv fyzických osôb
a právnických osôb, ktorý má povahu nečinnosti. Na to slúžila žaloba proti nečinnosti
orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(v súčasnosti prvá hlava štvrtej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov).
54. Napokon ústavný súd neopomenul ani praktický aspekt celého konštruktu
prostriedkov právnej ochrany, ktoré sťažovatelia v ich kauze od roku 1998 využívali. Ten je
v skrátenej forme vyjadrený v závere krajského súdu (v rozsudku č. k. 1 S 24/2005-388
zo 14. októbra 2010), podľa ktorého „zaraďovaná škola p. Baču, pre ktorú nemal priestory
ani žiadne materiálno-technické vybavenie, toto mohla mať iba na úkor vyradenia
a zrušenia školy – žalobu 1. a následným privlastnením si jeho materiálno-technického
vybavenia a neoprávneným užívaním jej priestorov“. Obdobne v žalobe proti zastavujúcim
správnym rozhodnutiam sťažovatelia uviedli, že „na úkor“ sťažovateľa v 1. rade „bola
za podmienok, ktoré sú v rozpore so zákonom zaradená do siete škôl nová súkromná škola.
Nová súkromná škola bola (na úkor žalobcov) do siete škôl zaradená – s obchodným
menom školy – žalobcu 1., so sídlom (v sídle ktoré mala prenajaté škola – žalobca 1.),
s odborom činnosti a s materiálno-technickým vybavením žalobcu 1. (súkromným majetkom
žalobcov) a s klamlivým dátumom začatia činnosti...“.
55. K týmto postojom ústavný súd súhlasne uvádza, že rozhodnutia ministerstva
a ministra školstva zrušené súdmi pre nezákonnosť nepochybne mohli viesť k citovaným
negatívnym dôsledkom. Ich náprava v správnom súdnictve je však možná len v rovine
prostriedkov legálne rámcujúcich právomoc správnych súdov. Ak teda došlo
k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľov, majú k dispozícii systém
civilných žalôb (reivindikačných, určovacích), ak vznikla sťažovateľom ako priamy
dôsledok nezákonných administratívnych rozhodnutí škoda, môžu využiť koncept
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci, a ak došlo k zásahu
do práv nehmotného charakteru, majú právo požadovať použitie satisfakčných, reštitučných
a reparačných prostriedkov ochrany pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti
alebo pred neoprávneným použitím názvu podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov. V príkladmo popísaných situáciách správne súdnictvo
nepredstavuje zákonodarcom určený prostriedok na ochranu hmotných práv sťažovateľov,
preto i námietky tohto charakteru v sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiam súdov
v správnom súdnictve sú márne.
56. Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že námietky
sťažovateľov voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú dôvodné. Skutkové
ani právne závery najvyššieho súdu nemožno vyhodnotiť ako tak excesívne a postrádajúce
základ v pravidlách formálnej logiky, že by do nich mohol ústavný súd ako súdny orgán
ústavne oddelený od sústavy všeobecných súdov vstúpiť a korigovať ich.
57. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
58. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia o základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ani ich práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol ich sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
59. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľov na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
či návrhom na priznanie náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018