Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 257/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť Súkromnej strednej umeleckej školy, Ivanská cesta 21,

Bratislava, Nadácie strednej školy výtvarných umení – súkromná v likvidácii,

Vyšehradská 15, Bratislava, a akad. soch. , ,

zastúpených advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom, advokátska kancelária,

Černyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2017 v konaní sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Súkromnej strednej umeleckej školy, Nadácie strednej školy výtvarných

umení – súkromná v likvidácii, a akad. soch. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 8. decembra

2017 doručená sťažnosť Súkromnej strednej umeleckej školy, Ivanská cesta 21, Bratislava

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), Nadácie strednej školy výtvarných umení – súkromná

v likvidácii, Vyšehradská 15, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), a akad. soch.

, (ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“, spolu aj

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. augusta 2017 v konaní sp. zn.

z 23. augusta 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 3. rade zriadil sťažovateľa

v 2. rade, ktorý je zas zriaďovateľom sťažovateľa v 1. rade. Rozhodnutím č. 506/1998-152

z 12. mája 1998 vtedajšieho Ministerstva školstva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) bola Súkromná stredná umelecká škola, Pekníkova 2, Bratislava, vyradená

zo siete stredných škôl (ďalej len „sieť“), a to na základe návrhu Krajského úradu

v Bratislave, odboru školstva mládeže a telesnej kultúry (ďalej len „navrhovateľ“),

podaného podľa § 4 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva školstva a vedy Slovenskej

republiky č. o súkromných školách (ďalej len „“). Minister školstva

Slovenskej republiky (ďalej len „minister školstva“) rozhodnutím č. 506/1998-152

zo 7. októbra 2002 rozklad sťažovateľa v 2. rade zamietol a napadnuté prvostupňové

rozhodnutie o vyradení zo siete potvrdil.

3. Najvyšší súd rozsudkom z 28. augusta 2003 v konaní sp. zn. obe

administratívne rozhodnutia zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie.

4. Následne ministerstvo rozhodnutím č. CD-2004-9016/17704-1:09 z 31. mája 2004

opätovne rozhodlo tak, že sťažovateľa v 1. rade vyraďuje zo siete. Na základe rozkladu

sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade minister školstva rozhodnutím č. CD-2004-

9016/31618-24sekr. zo 7. októbra 2004 napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil

a rozklad zamietol.

5. Na základe žaloby sťažovateľov podanej podľa druhej hlavy piatej časti zákona

č. v znení v rozhodnom čase Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -388 zo 14. októbra 2010

obe napadnuté administratívne rozhodnutia zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie

konanie, čo na odvolanie ministerstva potvrdil i najvyšší súd rozsudkom zo 14. februára

2012 v konaní sp. zn. .

6. Ministerstvo rozhodnutím č. 2013-2226/46801:7-916 z 1. októbra 2013 konanie

o návrhu navrhovateľa podľa o správnom konaní

(Správny poriadok) v účinnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) zastavilo. Dôvodom

zastavenia konania bolo neodstránenie nedostatkov a chýbajúcich náležitostí v návrhu

navrhovateľa. Minister školstva o rozklade sťažovateľov rozhodol tak, že ho rozhodnutím

č. 2013-21968/61958:1-sekr. zo 17. decembra 2013 zamietol a prvostupňové rozhodnutie

potvrdil.

7. Obe administratívne rozhodnutia sťažovatelia napadli žalobou podľa druhej hlavy

piatej časti . Namietali, že rozhodnutím o rozklade minister

školstva potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré vydal vedúci služobného úradu

ministerstva, a nie jeho sekcia regionálneho školstva, ktorej bola vec vrátená na ďalšie

konanie posledným predchádzajúcim kasačným rozhodnutím. Inak povedané, podľa

sťažovateľov prvostupňové rozhodnutie „vydal organizačný útvar, ktorý na to nemá

zákonné oprávnenie“.

8. Z vecného hľadiska sťažovatelia kritizovali, že „ministerstvo nebolo oprávnené

zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d), lebo:

- Nebolo oprávnené nikoho vyzývať na odstránenie nedostatkov návrhu, ale bolo

povinné návrh vrátiť (lebo návrh neobsahoval všetky náležitosti). V tomto sa osobitný zákon

líši od 19 ods. 3) Správneho poriadku a v zmysle § 1 ods. 1) Správneho poriadku bolo

ministerstvo povinné riadiť sa osobitným zákonom, ktorý neumožňuje vyzývať navrhovateľa,

ale ustanovuje inak – určuje povinnosť návrh vrátiť.

- Navyše ministerstvo vyzvalo na odstránenie nedostatkov takého návrhu,

ktorý ani nemá (lebo bol už v r. 1998 vrátený). Bez návrhu nie je ministerstvo legitimované

konať, teda ani vyzývať na odstránenie nedostatkov návrhu ktorý nemá a dokonca 15 rokov

po márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie, keď už nie je oprávnené meritórne rozhodnúť.

- Ministerstvo vyzvalo na odstránenie nedostatkov návrhu navrhovateľa (nie

účastníka konania). Ministerstvo nebolo oprávnené vyzývať navrhovateľa ani preto,

lebo navrhovateľ – krajský úrad nie je účastníkom konania, lebo sa v konaní nerozhoduje

o jeho právach, právom chránených záujmoch, a ani jeho práva a právom chránené záujmy

alebo povinnosti nemôžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Ministerstvo uviedlo nepravdivé pojmové znaky návrhu... lebo:

- Návrhom sa nenavrhuje vyradenie Súkromnej strednej umeleckej školy, Ivánska

cesta 21, ale práve naopak sa navrhuje zaradenie školy na Ivánskej ceste 21.

- Návrhom sa nenavrhuje vyradenie školy s pôvodným sídlom Pekníkova 2,

ale navrhuje sa vyradenie školy so sídlom Pekníkova 2 a súčasné zaradenie školy Ivánska

cesta 21

- V návrhu nie je uvedené žiadne IČO.

V odôvodnení rozhodnutia potom ministerstvo znova nepravdivo uviedlo, že návrhom

sa navrhovalo vyradenie školy s vtedajším sídlom na Pekníkovej 2. Lenže nič také návrh

neobsahuje a žiadna škola s vtedajším sídlom na Pekníkovej 2 ani neexistovala, existovala

iba škola s vtedajším sídlom na Ivánskej 21.“.

9. Sťažovatelia tiež v žalobe citovali právne názory krajského súdu a najvyššieho

súdu z rozhodnutí z predchádzajúcich fáz súdneho prieskumu, na základe čoho následne

administratívnym rozhodnutiam vytýkali, že sa zaoberali otázkami, odpovede na ktoré

od nich súdy nevyžadovali. Osobitne poukázali na názor všeobecných súdov

o samostatnosti predmetu konania o vyradení školy zo siete a konania o zaradení školy

do siete a zároveň argumentovali v prospech vecnej súvislosti oboch takýchto konaní. Práve

v ich kauze „vyradenie a súčasné zaradenie, majú nespochybniteľnú a jednoznačnú vecnú

súvislosť. Relevantné totiž nie je to, či vyradenie a súčasné zaradenie školy bolo vykonané

v tom istom konaní, alebo v dvoch samostatných konaniach... ale relevantné je práve to –

že nezákonné vyradenie a súčasné nezákonné zaradenie školy spolu vecne súvisí a nie je

možné ho oddeliť. Vecne súvisiace súčasné zaradenie novej školy, bolo vykonané na úkor

existujúcej školy odvolateľov a na úkor odvolateľov, lebo zaradenie novej školy s názvom –

Súkromná stredná umelecké škola, Ivánska 21, bolo možné docieliť, iba na úkor vyradenia

a zrušenia ich existujúcej školy, s totožným názvom... a s neoprávneným privlastnením si

materiálno-technického vybavenia (súkromného majetku) ich existujúcej školy, majetku

Nadácie... majetku a neoprávneným užívaním priestorov ich

existujúcej školy.“.

10. Sťažovatelia tak vo svojej žalobe presadzovali názor, podľa ktorého ministerstvo

bolo povinné sporné správne konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. a), e), h) a j), nie

podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku. Orgán štátnej správy, ktorý v roku 1998

podal ministerstvu návrh, totiž nemohol mať podľa sťažovateľov postavenie účastníka

konania a súčasne konanie, ktoré ministerstvo viedlo nebolo, konaním, ktoré môže začať

správny orgán [písm. a)]. Ministerstvo nebolo príslušným orgánom na konanie,

a to v dôsledku absencie zákonných dôvodov a podmienok, v dôsledku nevykonateľného

a nelegitímneho návrhu, v dôsledku toho, že „ministerstvo... nelegitímny návrh... vrátilo

navrhovateľovi... Bez návrhu nie je ministerstvo legitimované konať a rozhodnúť“,

a napokon aj v dôsledku toho „po márnom uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie vo veci,

nie je správny orgán príslušný vo veci konať a rozhodnúť“ [písm. e)]. Odpadnutie dôvodu

na konanie [písm. h)] sťažovatelia videli v tom, že „krajský úrad... v zákonnej lehote

nedoplnil návrh o žiadne zákonné náležitosti, ani žiaden ďalší návrh vo veci nepodal“.

Dôvod očakávaného zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku

v žalobe bližšie nevysvetlili.

11. Krajský súd rozsudkom č. k. -354 z 5. februára 2015 žalobu

sťažovateľov zamietol. Konštatoval, že „z obsahu administratívneho spisu je... nepochybné,

že navrhovateľ vo svojom návrhu č. zo dňa 02.02.1998 navrhol vyradiť

zo siete škôl Súkromnú strednú umeleckú školu, ktorej zriaďovateľom je nadácia.

Navrhovateľ však neuviedol správne sídlo tejto školy, keď uviedol jej pôvodné sídlo

(Pekníkova 2, Bratislava), pričom k zmene sídla tejto školy na Ivánska cesta 21, Bratislava

v sieti škôl došlo už 01.09.1997. Prvostupňový orgán podľa názoru súdu postupoval

správne, keď vyzval navrhovateľa na odstránenie neúplného návrhu, keďže tieto nedostatky

nemohol odstrániť sám. Keďže v konaní neboli odstránené nedostatky vytýkané

v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave, ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu... a návrh

podľa právoplatných rozsudkov nespĺňal náležitosti, ktoré právny poriadok vyžaduje

pre takýto návrh, žalovaný správny orgán podľa názoru súdu postupoval vo veci v súlade

so zákonom, keď po neodstránení nedostatkov konanie s poukazom na ustanovenie § 30

ods. 1 písm. d) zastavil.“.

12. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia namietli, že sa nezaoberal

viacerými dôvodmi podanej žaloby, že sa odklonil od vlastného skoršieho právoplatného

rozsudku v konaní sp. zn. , že nedôsledne preskúmal administratívny spis,

ktorý, navyše, nemal k dispozícii v kompletnej podobe. Osobitne poukazujú na to, že

krajský „súd sa jasne nevyjadril ani k prerušeniu konania po márnom uplynutí lehoty

na rozhodnutie, ani k ďalším prieťahom v konaní. Pre žalobcov je najdôležitejšia otázka,

či bol žalovaný povinný, a ak áno, v akej lehote bol povinný po zrušení všetkých

nezákonných meritórnych rozhodnutí zapísať do siete škôl nezákonne vyradenú školu

a vymazať zo siete škôl nezákonne zaradenú školu. Súd sa jasne nevyjadril ani k tejto,

pre žalobcov najzásadnejšej otázke.“.

13. Najvyšší súd rozsudkom z 23. augusta 2017 v konaní sp. zn.

prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Konštatoval vecnú správnosť rozsudku

krajského súdu a podľa sa stotožnil s jeho

dôvodmi. Odkázal na dôvody právoplatného zrušujúceho rozsudku krajského súdu v konaní

sp. zn. a uviedol, že „v intenciách názoru Krajského súdu... v spojení

s názorom Najvyššieho súdu... úlohou prvostupňového správneho orgánu v konaní

o vyradenie Súkromnej strednej umeleckej školy zo siete škôl bolo preskúmať meritórne

skutočnosti odôvodňujúce vyradenie zo siete škôl, t. j. ktorá škola a s akým zriaďovateľom

má byť vyradená zo siete škôl, aké sú nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti

v personálnom alebo materiálnom vybavení Súkromnej strednej umeleckej školy, doložené

príslušnými inšpekčnými materiálmi vypracovanými školskou inšpekciou... a ako bude

zabezpečená výchova a vzdelávanie žiakov po zrušení školy... Ako vyplynulo z obsahu spisu,

vzhľadom na zmätočnosť návrhu navrhovateľa, ktorým bolo vyradenie školy zo siete škôl,

ktorá už v sieti neexistovala a zaradením školy do siete škôl, ktorá už v sieti existuje,

ale s iným zriaďovateľom, bolo potrebné dostatočne objasniť predmet konania.“.

14. K odvolacej námietke o neúplnosti predloženého administratívneho spisu

najvyšší súd najprv konkretizoval, ktoré administratívne rozhodnutia sú predmetom

aktuálneho súdneho prieskumu, a nadväzne uzavrel, že „administratívny spis datovaný

od roku 2010 postačoval pre potreby rozhodnutia v predmetnej veci“.

15. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nedostatočné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nedostatočné zistenie skutkového stavu

všeobecnými súdmi, nevykonanie žiadneho z dôkazov navrhovaných sťažovateľmi.

Dokonca podľa ich názoru „kasačný súd... porušil princíp rovnosti zbraní...“.

16. Nedostatočné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu

sťažovatelia vidia predovšetkým v tom, že sa tento súd „mal... vyrovnať minimálne s tými

namietanými skutočnosťami, ku ktorým sa prvostupňový súd vôbec nevyjadril, alebo sa

vyjadril iba prevzatými zavádzajúcimi názormi žalovaného. Pri tom tieto sťažovateľmi

namietané skutočnosti majú rozhodujúci vplyv na zákonnosť postupu a rozhodnutí

žalovaného.“. Nadväzne na to odkazujú na námietky prednesené v ich žalobe.

17. Sťažovatelia tvrdia, že správne orgány konajúce v ich veci nerešpektovali právne

názory krajského súdu a najvyššieho súdu vyslovené v konaniach sp. zn.

a sp. zn. , a preto sa „znova museli obrátiť s ďalšou žalobou na správny súd“.

Podľa ich názoru „bez konfrontácie žalobcami namietaných tvrdení žalovaného správneho

orgánu so záväznými názormi predchádzajúceho správneho súdu, ktorý vykonal

dokazovanie, nie je možné, aby sa súdy v zmysle vyrovnali s tými

námietkami žalobcov, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť postupu a rozhodnutí

žalovaného“. Osobitne sa v tomto smere sťažovatelia zaoberajú otázkou samostatnosti,

eventuálne jednoty konaní o vyradení školy zo siete a o zaradení školy do siete. Uvádzajú,

že tvrdenie krajského súdu v prvostupňovom rozsudku, ktorým prevzal argumentáciu

žalovaného o samostatnosti oboch uvedených konaní akceptované najvyšším súdom, je

„nepravdivé a zavádzajúce... lebo Najvyšší súd (v skorších rozhodnutiach, pozn.)...

rozhodne nevyslovil právny názor, že predmetom správneho konania nebolo zaradenie

konkurenčnej školy do siete škôl, ale len vyradenie žalobcu 1. zo siete škôl“.

Preto „žalovaný nemohol v jednom konaní vyradiť jednu školu a súčasne zaradiť inú školu“.

18. Sťažovatelia zdôrazňujú, že „nenapadli žalobou rozhodnutie žalovaného,

pretože ním bolo zastavené správne konanie, ale pretože ním bolo na základe svojvoľnej

úvahy žalovaného zastavené také konanie, ktoré sa nikdy nezačalo, a nebolo zastavené

konanie, ktoré sa skutočne začalo, v ktorom sa nezákonne konalo a nezákonne skutočne

meritórne rozhodlo. Hlavne žalobcovia žalobou napadli tú skutočnosť, že žalované

ministerstvo školstva ani po zrušení nezákonných meritórnych rozhodnutí, ktorými bola

vykonaná nezákonná zmena v sieti škôl, neuviedlo sieť škôl do pôvodného právneho stavu.“.

Pritom poukazujú na názor krajského súdu z rozsudku vo veci sp. zn. ,

podľa ktorého ministerstvo malo po právoplatnom zrušení rozhodnutí o vyradení zo siete

vykonať opravu v registri a zapísať do siete pôvodnú školu, teda sťažovateľa v 1. rade.

Krajský súd v predmetnom skoršom rozsudku konštatoval, že ministerstvo túto povinnosť

nesplnilo. V nadväznosti na to sťažovatelia uvádzajú, že „prvostupňový a ani kasačný súd

sa s takou zásadnou otázkou, akou je v správnom konaní namietané opakované

neodstránenie nezákonného stavu v zákonnom stanovenom úradnom registri škôl

nevyrovnali“.

19. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu o dostatočnosti obsahu

vyžiadaného a krajskému súdu predloženého administratívneho spisu, „lebo v medziach

žaloby nebolo iba preskúmanie rozhodnutí žalovaného, ale aj preskúmanie postupu

žalovaného“. K tomu akcentujú, že právoplatnosťou rozsudku krajského súdu vo veci

sp. zn. „sa vec dostala... do štádia pôvodného právneho stavu.., preto je

administratívny spis, v ktorom chýba dokumentácia za prvých 12 rokov postupu v správnom

konaní nepostačujúci“.

20. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vo veci samej

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov v 1. až 3. rade na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 SR a ich právo na spravodlivé súdne konanie bez prieťahov zaručené

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 23.8.2017 porušené boli.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. zo dňa

23.8.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania a právneho

zastúpenia v sume 551,60 vrátane DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľov, advokáta

JUDr. Jindřicha Stoszka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

21. Sťažnosť sťažovateľa bola po doručení ústavnému súdu náhodným výberom

pridelená sudkyni JUDr. Jane Baricovej, predsedníčke III. senátu ústavného súdu,

ako spravodajkyni. Sudkyňa spravodajkyňa oznámila 12. decembra 2017 dôvody svojho

vylúčenia z prejednávanej veci. Ústavný súd (I. senát) uznesením č. k. -7

zo 14. februára 2018 JUDr. Janu Baricovú vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie vo veci

sťažnosti sťažovateľov. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2018.

Sťažnosť bola náhodným výberom 5. marca 2018 pridelená ako sudcovi spravodajcovi

JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi, ktorý je od 1. marca 2018 zároveň predsedom III. senátu.

Podľa čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 (ďalej len „účinný rozvrh práce“) III. senát

ústavného súdu má štyroch členov. Preto pri určovaní obsadenia tohto senátu

pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov bolo po právoplatnom vylúčení sudkyne

JUDr. Jany Baricovej potrebné uplatniť čl. II ods. 1 písm. a) účinného rozvrhu práce,

z ktorého vyplýva, že vylúčeného člena senátu, ktorý má štyroch členov, zastupuje ďalší

člen senátu. Sťažnosť sťažovateľov teda predbežne prerokoval III. senát ústavného súdu

v zložení: JUDr. Rudolf Tkáčik – predseda senátu (sudca spravodajca), JUDr. Ivetta

Macejková – člen senátu a JUDr. Mojmír Mamojka – člen senátu.

II.

22. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

28. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

29. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

30. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

31. Sťažnosťou sťažovateľov je napadnuté rozhodnutie súdu v správnom súdnictve.

32. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu

na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu

formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude

preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva

nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná (, ).

33. Zmyslom súdneho prieskumu postupov a rozhodnutí správnych orgánov nie je

zabezpečenie procesnej čistoty a dokonalého formálneho súladu výkonu verejnej správy

s právnymi predpismi. Nezákonnosť v postupe alebo rozhodnutí orgánu verejnej správy

zistená súdom v správnom súdnictve je relevantná iba v prípade, ak zasahuje verejné

subjektívne práva žalobcu. Naplnenie tejto požiadavky je zároveň podstatným kritériom

pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti súdnych rozhodnutí v správnom súdnictve

v konaní podľa .

34. Východiskom pre identifikáciu verejného subjektívneho práva žalobcu

dotknutého výkonom verejnej správy je nepochybne predmet správneho konania,

ale aj spôsob rozhodnutia v tomto konaní.

35. V posudzovanej veci bolo predmetom správneho konania vyradenie zo siete škôl

a zaradenie do siete škôl. Z toho vyplýva, že verejným subjektívnym právom sťažovateľov,

ktoré bolo v správnom konaní „v hre“, bolo právo poskytovať výchovu a vzdelávanie

v zriadenej škole. O tomto práve bolo rozhodnuté rozhodnutiami ministerstva o vyradení

zo siete (č. 506/1998-152 z 12. mája 1998 a č. CD-2004-9016/17704-1:09 z 31. mája 2004)

i potvrdzujúcimi rozkladovými rozhodnutiami ministra (č. 506/1998-152 zo 7. októbra 2002

a č. CD-2004-9016/31618-24sekr. zo 7. októbra 2004) a uvedené verejné subjektívne právo

bolo nimi priamo dotknuté.

36. Preto bolo logické, že keď sa sťažovatelia následne domáhali súdneho prieskumu

týchto rozhodnutí, ich žalobami sa krajský súd a najvyšší súd meritórne zaoberali a vecne

o nich rozhodli. Takto bola poskytnutá verejnému subjektívnemu právu sťažovateľov

právna (súdna) ochrana v medziach zákonov ( ), ktoré vykonávajú

základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu ( )

a základné právo na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (čl. 46

ods. 2 ).

37. Po (v poradí) druhom zrušení rozhodnutia o vyradení sťažovateľa v 1. rade

zo siete (rozsudok krajského súdu č. k. -388 zo 14. októbra 2010 spolu

potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. februára 2012 v konaní sp. zn.

) a vrátení veci na ďalšie konanie ministerstvu bolo konanie o vyradení

sťažovateľa v 1. rade zo siete zastavené (rozhodnutie ministerstva č. 2013-2226/46801:7-

916 z 1. októbra spolu s rozhodnutím ministra školstva č. 2013-21968/61958:1-sekr.

zo 17. decembra 2013).

38. Úlohou ústavného súdu je prieskum rozhodnutia najvyššieho súdu o žalobe

sťažovateľov podanej práve proti týmto administratívnym rozhodnutiam procesného

charakteru, ktorými bolo konanie o vyradení sťažovateľa v 1. rade ukončené.

39. Administratívne konanie o vyradení sťažovateľa v 1. rade zo siete nezačalo

na základe procesnej iniciatívy sťažovateľov uplatňujúcich si verejné subjektívne právo

a žiadajúcich tak zmenu existujúceho právneho stavu. Zároveň toto konanie bolo ukončené

zastavením, teda bez rozhodnutia vo veci samej. Popísané dve charakteristiky majú

za následok, že kvalita realizácie verejného subjektívneho práva sťažovateľov sa žalobou

napadnutými rozhodnutiami nemohla nijako zmeniť. Pritom ide práve o to verejné

subjektívne právo, kvôli ktorému sťažovateľom garantuje základné právo na súdnu

ochranu ( ) i právo na súdny prieskum zákonnosti administratívnych

rozhodnutí ( od. 2 ).

40. Ak za týchto okolností sťažovatelia svojou správnou žalobou navrhovali,

aby krajský súd zrušil administratívne rozhodnutia o zastavení konania, domáhali sa

ochrany svojho verejného subjektívneho práva, ktoré však nezaznamenalo žiadnu zmenu

v porovnaní s právnym stavom spred začatia správneho konania, v ktorom navyše

ani žiadnu zmenu nepožadovali. Preto zamietnutie žaloby sťažovateľov krajským súdom

a potvrdenie zamietnutia žaloby najvyšším súdom nesignalizujú ústavno-právne napätie,

ktoré by si vyžadovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

41. Ďalšou námietkou prednesenou sťažovateľmi v sťažnosti bolo tvrdené

nerešpektovanie právneho názoru správnych súdov ministerstvom, ktoré v následnom

súdnom prieskume najvyšší súd napadnutým rozsudkom neodstránil.

42. K tejto námietke ústavný súd uvádza, že zrušenie administratívnych rozhodnutí

o vyradení sťažovateľa v 1. rade zo siete krajským súdom (rozsudok č. k. -388

zo 14. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. februára

2012 v konaní sp. zn. ) bolo okrem porušenia procesných práv sťažovateľov

ťažiskovo založené na závere, podľa ktorého sa rozhodnutie ministerstva a rozhodnutie

ministra školstva neopierali o dostatočne zistený skutkový stav veci, pretože „pred podaním

návrhu na vyradenie a súčasné zaradenie školy žiaden oprávnený kontrolný orgán – školský

inšpektor nevykonal v škole kontrolu výchovno-vzdelávacej činnosti, personálneho

ani materiálneho vybavenia. Napriek tomu podal dňa 5.2.1998 KÚ v Bratislave návrh

na vyradenie a súčasné zaradenie školy, v ktorom nie je zmienka o nedostatkoch

vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo materiálnom vybavení...“ (strany 7

a 8 rozsudku krajského súdu č. k. -388 zo 14. októbra 2010).

43. Vychádzajúc z citovaného právneho názoru, ministerstvo postupovalo podľa § 19

ods. 3 Správneho poriadku a po zistení, že požadované podklady navrhovateľom predložené

neboli, správne konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho konania zastavilo. Preto, ak

krajský súd v rozsudku č. k. -354 z 5. februára 2015 konštatoval, že „v konaní

neboli odstránené nedostatky vytýkané v rozsudkoch Krajského súdu..., ako aj v rozsudku

Najvyššieho súdu... a návrh... nespĺňal náležitosti, ktoré právny poriadok vyžaduje

pre takýto návrh, žalovaný správny orgán postupoval vo veci v súlade so zákonom, keď

po neodstránení nedostatkov konanie s poukazom na ustanovenie § 30 ods. 1 písm. d)

zastavil.“, a najvyšší súd tento záver napadnutým rozsudkom potvrdil, nemožno ich postoj

vyhodnotiť ako svojvoľný a zjavne neodôvodnený v miere, ktorá by mohla zakladať

porušenie základného práva sťažovateľov podľa alebo ich práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

44. Pozornosti ústavného súdu neušiel ani právny názor krajského súdu vyjadrený

v skoršom rozsudku, podľa ktorého „žalovaný bol povinný vrátiť navrhovateľovi... návrh,

ktorý je nevykonateľný a nebol oprávnený o nevykonateľnom návrhu začať konanie

a ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku nemôže konať na základe nelegitímneho

návrhu, a preto bol povinný konanie zastaviť a návrh vrátiť. Súd síce poukazuje, že návrh

bol vrátený ešte v roku 1998 s tým, že v ďalšom návrhu na vyradenie školy zo siete, je

potrebné predložiť podrobnejšie poklady, avšak žiaden ďalší návrh na vyradenie a súčasné

zaradenie školy z KÚ... nebol následne podaný. Preto je súd názoru, že bez návrhu nebol

žalovaný legitimovaný konať a rozhodnúť vo veci vyradenia a súčasného zaradenia školy.“.

45. Citovaný právny názor je podľa ústavného súdu skutočne interpretovateľný

aj tak, že po vrátení veci nezaväzoval ministerstvo k výzve navrhovateľovi na doplnenie

podkladov a na zastavenie správneho konania v prípade ich nedoplnenia. Zároveň sa

právnym názorom krajského súdu otvárajú ďalšie otázky. Napríklad, či predmetné správne

konanie je oficiózne alebo návrhové („nebol oprávnený... začať konanie“), či v ňom bolo

ministerstvo povinné uprednostniť Správny poriadok, alebo malo postupovať

podľa , či nepredloženie ďalšieho návrhu navrhovateľom znamenalo, že žiadne

konanie vlastne ani nezačalo. Podľa názoru ústavného súdu sú však tieto otázky

v okolnostiach posudzovanej veci mimo sféry ústavnej relevancie a ide v nich skôr

o procesnú čistotu postupu správneho orgánu (ministerstva) a jeho formálny súlad

so zákonom a . Z ústavno-právneho hľadiska je rozhodujúce, že po kasačnom

rozhodnutí krajského súdu (č. k. -388 zo 14. októbra 2010) bolo problematické

správne konanie zastavené, v dôsledku čoho nedošlo k žiadnej zmene v subjektívno-právnej

pozícii sťažovateľov (bod 39). Zamietnutie žaloby podanej proti zastaveniu konania

preto nesignalizuje porušenie označených práv sťažovateľov na podklade nerešpektovania

záväzného právneho názoru, ktorý správne súdy vyslovili v prechádzajúcom súdnom

prieskume, ministerstvom.

46. V sťažnosti sťažovatelia kritizujú aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého

potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu.

47. Základné právo na súdnu ochranu zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia,

čo vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa

ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

48. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

49. Najvyšší súd bol v napadnutom rozsudku povinný reagovať na dôvody

prednesené sťažovateľmi v ich odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu

č. k. -354 z 5. februára 2015. Z predmetného odvolania ústavný súd zistil,

že v prevažnej miere bolo koncipované ako sumár čiastkových výhrad prednášaných

sťažovateľmi v priebehu celého konania od roku 1998, pričom po každej takejto čiastkovej

výhrade sťažovatelia v odvolaní uviedli, že sa prvostupňový súd touto ich námietkou

nezaoberal, nezaujal k nej stanovisko, ani sa k nej nevyjadril, prípadne že ju ignoroval.

50. Krajský súd v prvostupňovom rozsudku vysvetlil podstatu súladu postupu

ministerstva s právnymi názormi vyjadrenými v skorších kasačných súdnych rozhodnutiach

a na konci odôvodnenia uviedol, že „k námietkam žalobcov uvedených v žalobe súd uvádza,

že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia...“.

Najvyšší súd na to v napadnutom rozsudku nadväzne dôvodil, že „úlohou prvostupňového

orgánu v konaní o vyradenie... bolo preskúmať meritórne skutočnosti odôvodňujúce

vyradenie zo siete škôl“, a z tohto uhla pohľadu potom hodnotil preskúmavané správne

konanie i jeho právne významný výsledok. Obdobne ako krajský súd v závere uviedol,

že „obsah podaného odvolania žalobcov vo veľkej miere korešponduje so žalobou

a žalobcovia neuviedli žiadne vecné námietky týkajúce sa rozhodnutia krajského súdu“.

51. Ide o všeobecné a pomerne povrchné odôvodnenia, z ústavno-právneho hľadiska

však ešte akceptovateľné. Dôvodom tohto záveru ústavného súdu je už zdôraznená

skutočnosť identity žalobných dôvodov s obsahom množstva podaní sťažovateľov

adresovaných orgánom verejnej moci, ktoré im od roku 1998 poskytovali v danej kauze

právnu ochranu, pričom k týmto dôvodom zaujímali (predovšetkým súdy v skorších

rozhodnutiach) meritórne stanoviská. Hodno tu tiež doplniť, že niektoré námietky sa

vymykajú z mantinelov právomoci správneho súdnictva, čo výrazne oslabuje povinnosť

správneho súdu explicitne k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujímať meritórne

alebo hoci aj skratkovité a formálne stanoviská.

52. V súhrne preto ústavný súd pri námietke atakujúcej odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru o aplikovateľnosti vlastného stabilne

judikovaného názoru, podľa ktorého k dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

53. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietaný problém spočívajúci v pasivite ministerstva

pri zavedení sťažovateľa v 1. rade späť do registra tvoriaceho sieť, ústavný súd

nespochybňuje, že sa nečinnosť ministerstva dotýka subjektívnych práv sťažovateľov,

správna žaloba však nie je zákonodarcom určeným ( ) prostriedkom

na prieskum takého zásahu verejnej správy do subjektívnych práv fyzických osôb

a právnických osôb, ktorý má povahu nečinnosti. Na to slúžila žaloba proti nečinnosti

orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti

(v súčasnosti prvá hlava štvrtej časti

v znení neskorších predpisov).

54. Napokon ústavný súd neopomenul ani praktický aspekt celého konštruktu

prostriedkov právnej ochrany, ktoré sťažovatelia v ich kauze od roku 1998 využívali. Ten je

v skrátenej forme vyjadrený v závere krajského súdu (v rozsudku č. k. -388

zo 14. októbra 2010), podľa ktorého „zaraďovaná škola p. Baču, pre ktorú nemal priestory

ani žiadne materiálno-technické vybavenie, toto mohla mať iba na úkor vyradenia

a zrušenia školy – žalobu 1. a následným privlastnením si jeho materiálno-technického

vybavenia a neoprávneným užívaním jej priestorov“. Obdobne v žalobe proti zastavujúcim

správnym rozhodnutiam sťažovatelia uviedli, že „na úkor“ sťažovateľa v 1. rade „bola

za podmienok, ktoré sú v rozpore so zákonom zaradená do siete škôl nová súkromná škola.

Nová súkromná škola bola (na úkor žalobcov) do siete škôl zaradená – s obchodným

menom školy – žalobcu 1., so sídlom (v sídle ktoré mala prenajaté škola – žalobca 1.),

s odborom činnosti a s materiálno-technickým vybavením žalobcu 1. (súkromným majetkom

žalobcov) a s klamlivým dátumom začatia činnosti...“.

55. K týmto postojom ústavný súd súhlasne uvádza, že rozhodnutia ministerstva

a ministra školstva zrušené súdmi pre nezákonnosť nepochybne mohli viesť k citovaným

negatívnym dôsledkom. Ich náprava v správnom súdnictve je však možná len v rovine

prostriedkov legálne rámcujúcich právomoc správnych súdov. Ak teda došlo

k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľov, majú k dispozícii systém

civilných žalôb (reivindikačných, určovacích), ak vznikla sťažovateľom ako priamy

dôsledok nezákonných administratívnych rozhodnutí škoda, môžu využiť koncept

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci, a ak došlo k zásahu

do práv nehmotného charakteru, majú právo požadovať použitie satisfakčných, reštitučných

a reparačných prostriedkov ochrany pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti

alebo pred neoprávneným použitím názvu podľa

v znení neskorších predpisov. V príkladmo popísaných situáciách správne súdnictvo

nepredstavuje zákonodarcom určený prostriedok na ochranu hmotných práv sťažovateľov,

preto i námietky tohto charakteru v sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiam súdov

v správnom súdnictve sú márne.

56. Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že námietky

sťažovateľov voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú dôvodné. Skutkové

ani právne závery najvyššieho súdu nemožno vyhodnotiť ako tak excesívne a postrádajúce

základ v pravidlách formálnej logiky, že by do nich mohol ústavný súd ako súdny orgán

ústavne oddelený od sústavy všeobecných súdov vstúpiť a korigovať ich.

57. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

58. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia o základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu ( ) a ani ich práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol ich sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

59. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľov na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

či návrhom na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018