Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 247/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátom JUDr. Milanom Rojčekom, Sládkovičova 9, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo 7. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. apríla 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj základného práva podľa vrátane práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 7. februára 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. , v ktorom sa ako

navrhovateľka domáhala proti odporcom určenia hranice medzi parcelami a vydania časti

nehnuteľnosti. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 26. septembra 2011, ktorým určil

hranicu medzi parcelami patriacimi sťažovateľke a parcelami patriacimi odporcom, uložil

odporcom vypratať časť plochy nehnuteľnosti vyznačenej podľa znaleckého posudku

a vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol. Rozhodnutie o trovách konania vyhradil na čas

po právoplatnosti rozsudku. Z dôvodu odvolania podaného odporcami preskúmal rozsudok

okresného súdu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý ho rozsudkom

sp. zn. z 26. septembra 2011 potvrdil a zároveň rozhodol o trovách

odvolacieho konania. Následne okresný súd rozhodol o trovách konania uznesením

sp. zn. z 30. januára 2012, ktorým uložil odporcom zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov konania vo výške 766,51 €. Uznesenie okresného súdu z 30. januára 2012

o trovách konania napadli odvolaním odporcovia. O odvolaní rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 27. augusta 2012, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie

okresného súdu a priznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania. Odporcovia

napriek právoplatným rozhodnutiam neuhradili priznanú sumu trov súdneho konania a trov

odvolacieho konania, preto sťažovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie. Odporcovia

po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie obratom uhradili súdnemu exekútorovi priznané

trovy.

3. Proti rozsudku krajského súdu z 26. septembra 2011 v spojení s rozsudkom

okresného súd sp. zn. z 22. septembra 2010, ktorým bolo vo veci samej

rozhodnuté, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na podnet odporcov mimoriadne dovolanie. Na základe podaného

mimoriadneho dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 29. januára 2014 zrušil rozsudok krajského súdu

z 26. septembra 2011 a rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010 vo výroku, ktorým

bolo návrhu sťažovateľky vyhovené, a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

4. Okresný súd vo veci konal ďalej, pričom bol viazaný právnym názorom

najvyššieho súdu. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 20. apríla 2016, ktorým súd návrh sťažovateľky zamietol, a zároveň určil, že o trovách

konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Sťažovateľka podala

proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2017, ktorým rozsudok okresného súdu

potvrdil a priznal odporcom náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Rozsudok

okresného súdu z 20. apríla 2016 tak nadobudol právoplatnosť. Okresný súd preto následne

rozhodoval o trovách konania samostatným uznesením. O výške trov konania rozhodol

okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2017, ktoré vydal súdny

úradník tak, že uložil sťažovateľke zaplatiť odporcom náhradu trov konania

vo výške 3 083,68 € do troch dní od jeho právoplatnosti. Uvedené uznesenie okresného

súdu o trovách konania napadla sťažovateľka sťažnosťou. Otázku trov konania preto

opätovne preskúmal okresný súd, ktorý rozhodol uznesením sp. zn.

zo 7. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Okresný súd zmenil uznesenie

zo 16. novembra 2017 zmenil tak, že sťažovateľke uložil zaplatiť odporcom náhradu trov

konania vo výške 3 004,43 € a zároveň priznal odporcom nárok na náhradu trov konania

o sťažnosti v rozsahu 92 %. Došlo tak k zníženiu priznanej náhrady trov konania o 79,25 €.

5. Sťažovateľka nesúhlasí s postupom súdu pri určovaní náhrady trov právneho

zastúpenia. Ako z popísaného priebehu konania vyplýva, najvyšší súd na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súdu

z 26. septembra 2011, ako aj rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010, v dôsledku

čoho bola vec opätovne posúdená a rozhodnutá. Sťažovateľka nebola pri uplatňovaní

svojich nárokov voči odporcom v tejto fáze konania úspešná, preto bola zaviazaná uhradiť

odporcom trovy konania, ktoré museli vynaložiť na úspešné bránenie svojich práv.

Sťažovateľka poukazuje na niekoľko pochybení, ktorých sa mal okresný súd pri určení

výšky náhrady trov konania dopustiť. Sťažovateľka nesúhlasí s tým, že okresný súd

pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny aplikoval ustanovenie § 13 ods. 3 vyhlášky

č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), t. j. tarifnú odmenu zvýšil o 1/3 výpočtového základu, resp. pri úkonoch

právnej služby vykonaných do 31. mája 2010 o ½ výpočtového základu. Okresný súd

vychádzal z toho, že sťažovateľka sa domáhala určenia hranice medzi pozemkami a zároveň

žiadala vydanie časti pozemkov. Išlo teda o dva nároky, čo odôvodňuje zvýšenie

výpočtového základu v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky. Sťažovateľka s takýmto postupom

nesúhlasí, pretože podľa jej názoru podala iba jednu žalobu a ani zo strany súdu nedošlo

k žiadnemu spojeniu vecí. Sťažovateľka tiež namieta, že súčasťou trov konania je aj suma

867,89 €, ktorú jej vyplatili už odporcovia ako náhradu trov konania. Túto sumu si mali

odporcovia uplatniť ako bezdôvodné obohatenie, a nie ako ďalšie trovy konania. Súčasťou

priznanej náhrady trov konania boli aj trovy spojené so zaplatením preddavku na trovy

znaleckého dokazovania vo výške 500 €. Závery tohto znaleckého posudku boli

v neprospech odporcov, preto sťažovateľka nesúhlasí s tým, že bola zaviazaná zaplatiť aj

tieto trovy. Sťažovateľka tiež namieta priznanie úkonu právnej služby za podnet

na mimoriadne dovolanie z 28. novembra 2011, pretože v tomto podnete odporcovia neboli

úspešní.

6. Okrem postupu pri určení náhrady trov konania sťažovateľka tiež namieta,

že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcov k jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

zo 16. novembra 2017. Okresný súd jej tak nedal možnosť, aby k nemu zaujala svoje

stanovisko, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania, ktorý by mal byť

rešpektovaný aj pri rozhodovaní o trovách konania.

7. Vzhľadom na uvedené pochybenia sťažovateľka navrhla, aby o sťažnosti rozhodol

ústavný súd nálezom, ktorým vysloví porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 20

, dohovoru, dodatkového protokolu) uznesením okresného súdu

zo 7. februára 2018, zruší napadnuté uznesenie okresného súdu a prizná sťažovateľke

náhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

12. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci

tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný

súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho

predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ,

, , , , ,

).

13. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd uplatnil postup

a aplikáciu , do ktorého ústavný súd nie je zásadne

oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery. Skutočnosť, že okresný súd

pri rozhodovaní považoval podanú sťažnosť za dôvodnú iba v časti priznanej náhrady trov

právneho zastúpenia za úkon vyjadrenie k znaleckému posudku vo výške 79,25 €, nie je

samotná dôkazom o jeho neústavnosti. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

14. Sťažovateľka tiež namietala, že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcov

k jej sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu zo 16. novembra 2017. Sťažnosť

proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom však nie je opravným

prostriedkom, ktoré taxatívne vypočítava v samostatnej štvrtej

časti. V prípade týchto opravných prostriedkov platí povinnosť súdu doručiť odvolateľovi

resp. dovolateľovi vyjadrenie protistrany k podanému odvolaniu, resp. dovolaniu.

Takúto povinnosť však neukladá pri rozhodovaní o sťažnosti

proti uzneseniu súdneho úradníka. Postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o sťažnosti preto v kontexte týchto skutočností nemožno hodnotiť ako taký, ktorým

by mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky.

15. V napadnutom uznesení okresného súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu, pričom tento záver ústavného súdu sa vzťahuje

na všetky práva, ktoré sťažovateľka označila v petite svojej sťažnosti (základné právo

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, základné právo vlastniť

majetok, resp. právo na ochranu majetku).

16. Ústavný súd preto sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to,

že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2018