Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 247/2018
PDF · 146.55 KB
No categories available
I. ÚS 247/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Milanom Rojčekom, Sládkovičova 9, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 8 C 119/2014 zo 7. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. apríla 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 20 ústavy vrátane práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 8 C 119/2014 zo 7. februára 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
vedeného na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 7 C 232/2001, v ktorom sa ako
navrhovateľka domáhala proti odporcom určenia hranice medzi parcelami a vydania časti
nehnuteľnosti. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 26. septembra 2011, ktorým určil
hranicu medzi parcelami patriacimi sťažovateľke a parcelami patriacimi odporcom, uložil
odporcom vypratať časť plochy nehnuteľnosti vyznačenej podľa znaleckého posudku
a vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol. Rozhodnutie o trovách konania vyhradil na čas
po právoplatnosti rozsudku. Z dôvodu odvolania podaného odporcami preskúmal rozsudok
okresného súdu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý ho rozsudkom
sp. zn. 5 Co 55/2011 z 26. septembra 2011 potvrdil a zároveň rozhodol o trovách
odvolacieho konania. Následne okresný súd rozhodol o trovách konania uznesením
sp. zn. 7 C 232/2001 z 30. januára 2012, ktorým uložil odporcom zaplatiť sťažovateľke
náhradu trov konania vo výške 766,51 €. Uznesenie okresného súdu z 30. januára 2012
o trovách konania napadli odvolaním odporcovia. O odvolaní rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 9 Co 292/2012 z 27. augusta 2012, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie
okresného súdu a priznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania. Odporcovia
napriek právoplatným rozhodnutiam neuhradili priznanú sumu trov súdneho konania a trov
odvolacieho konania, preto sťažovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie. Odporcovia
po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie obratom uhradili súdnemu exekútorovi priznané
trovy.
3. Proti rozsudku krajského súdu z 26. septembra 2011 v spojení s rozsudkom
okresného súd sp. zn. 7 C 232/2001 z 22. septembra 2010, ktorým bolo vo veci samej
rozhodnuté, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) na podnet odporcov mimoriadne dovolanie. Na základe podaného
mimoriadneho dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 7 M Cdo 7/2012 z 29. januára 2014 zrušil rozsudok krajského súdu
z 26. septembra 2011 a rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010 vo výroku, ktorým
bolo návrhu sťažovateľky vyhovené, a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
4. Okresný súd vo veci konal ďalej, pričom bol viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 119/2014
z 20. apríla 2016, ktorým súd návrh sťažovateľky zamietol, a zároveň určil, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Sťažovateľka podala
proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 5 Co 343/2016 z 28. marca 2017, ktorým rozsudok okresného súdu
potvrdil a priznal odporcom náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Rozsudok
okresného súdu z 20. apríla 2016 tak nadobudol právoplatnosť. Okresný súd preto následne
rozhodoval o trovách konania samostatným uznesením. O výške trov konania rozhodol
okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 119/2014 zo 16. novembra 2017, ktoré vydal súdny
úradník tak, že uložil sťažovateľke zaplatiť odporcom náhradu trov konania
vo výške 3 083,68 € do troch dní od jeho právoplatnosti. Uvedené uznesenie okresného
súdu o trovách konania napadla sťažovateľka sťažnosťou. Otázku trov konania preto
opätovne preskúmal okresný súd, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. 8 C 119/2014
zo 7. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Okresný súd zmenil uznesenie
zo 16. novembra 2017 zmenil tak, že sťažovateľke uložil zaplatiť odporcom náhradu trov
konania vo výške 3 004,43 € a zároveň priznal odporcom nárok na náhradu trov konania
o sťažnosti v rozsahu 92 %. Došlo tak k zníženiu priznanej náhrady trov konania o 79,25 €.
5. Sťažovateľka nesúhlasí s postupom súdu pri určovaní náhrady trov právneho
zastúpenia. Ako z popísaného priebehu konania vyplýva, najvyšší súd na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súdu
z 26. septembra 2011, ako aj rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010, v dôsledku
čoho bola vec opätovne posúdená a rozhodnutá. Sťažovateľka nebola pri uplatňovaní
svojich nárokov voči odporcom v tejto fáze konania úspešná, preto bola zaviazaná uhradiť
odporcom trovy konania, ktoré museli vynaložiť na úspešné bránenie svojich práv.
Sťažovateľka poukazuje na niekoľko pochybení, ktorých sa mal okresný súd pri určení
výšky náhrady trov konania dopustiť. Sťažovateľka nesúhlasí s tým, že okresný súd
pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny aplikoval ustanovenie § 13 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), t. j. tarifnú odmenu zvýšil o 1/3 výpočtového základu, resp. pri úkonoch
právnej služby vykonaných do 31. mája 2010 o ½ výpočtového základu. Okresný súd
vychádzal z toho, že sťažovateľka sa domáhala určenia hranice medzi pozemkami a zároveň
žiadala vydanie časti pozemkov. Išlo teda o dva nároky, čo odôvodňuje zvýšenie
výpočtového základu v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky. Sťažovateľka s takýmto postupom
nesúhlasí, pretože podľa jej názoru podala iba jednu žalobu a ani zo strany súdu nedošlo
k žiadnemu spojeniu vecí. Sťažovateľka tiež namieta, že súčasťou trov konania je aj suma
867,89 €, ktorú jej vyplatili už odporcovia ako náhradu trov konania. Túto sumu si mali
odporcovia uplatniť ako bezdôvodné obohatenie, a nie ako ďalšie trovy konania. Súčasťou
priznanej náhrady trov konania boli aj trovy spojené so zaplatením preddavku na trovy
znaleckého dokazovania vo výške 500 €. Závery tohto znaleckého posudku boli
v neprospech odporcov, preto sťažovateľka nesúhlasí s tým, že bola zaviazaná zaplatiť aj
tieto trovy. Sťažovateľka tiež namieta priznanie úkonu právnej služby za podnet
na mimoriadne dovolanie z 28. novembra 2011, pretože v tomto podnete odporcovia neboli
úspešní.
6. Okrem postupu pri určení náhrady trov konania sťažovateľka tiež namieta,
že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcov k jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
zo 16. novembra 2017. Okresný súd jej tak nedal možnosť, aby k nemu zaujala svoje
stanovisko, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania, ktorý by mal byť
rešpektovaný aj pri rozhodovaní o trovách konania.
7. Vzhľadom na uvedené pochybenia sťažovateľka navrhla, aby o sťažnosti rozhodol
ústavný súd nálezom, ktorým vysloví porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu) uznesením okresného súdu
zo 7. februára 2018, zruší napadnuté uznesenie okresného súdu a prizná sťažovateľke
náhradu trov konania.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
12. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci
tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný
súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho
predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,
II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016,
13. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné,
čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci
rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd uplatnil postup
a aplikáciu § 255 Civilného sporového poriadku, do ktorého ústavný súd nie je zásadne
oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery. Skutočnosť, že okresný súd
pri rozhodovaní považoval podanú sťažnosť za dôvodnú iba v časti priznanej náhrady trov
právneho zastúpenia za úkon vyjadrenie k znaleckému posudku vo výške 79,25 €, nie je
samotná dôkazom o jeho neústavnosti. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
14. Sťažovateľka tiež namietala, že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcov
k jej sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu zo 16. novembra 2017. Sťažnosť
proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom však nie je opravným
prostriedkom, ktoré Civilný sporový poriadok taxatívne vypočítava v samostatnej štvrtej
časti. V prípade týchto opravných prostriedkov platí povinnosť súdu doručiť odvolateľovi
resp. dovolateľovi vyjadrenie protistrany k podanému odvolaniu, resp. dovolaniu.
Takúto povinnosť však Civilný sporový poriadok neukladá pri rozhodovaní o sťažnosti
proti uzneseniu súdneho úradníka. Postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o sťažnosti preto v kontexte týchto skutočností nemožno hodnotiť ako taký, ktorým
by mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky.
15. V napadnutom uznesení okresného súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu, pričom tento záver ústavného súdu sa vzťahuje
na všetky práva, ktoré sťažovateľka označila v petite svojej sťažnosti (základné právo
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, základné právo vlastniť
majetok, resp. právo na ochranu majetku).
16. Ústavný súd preto sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2018