Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 261/2018
PDF · 214.93 KB
No categories available
I. ÚS 261/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
a inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení so základným právom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na pokojné užívanie
majetku a s právom nebyť zbavený majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 69/2017 z 28. februára 2018 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 Co 1002/2014 z 9. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal v záhlaví tohto rozhodnutia porušenie svojich základných práv podľa Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 69/2017
z 21. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“ – správne má byť
z 28. februára 2018 podľa prílohy k sťažnosti, pozn.) a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 1002/2014 z 9. decembra 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
účastníkom (stranou sporu) konania (žalovaným v 1. rade) vo veci vedenej na Okresnom
súde Spišská Nová Ves (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 49/2010, v ktorom sa
žalobca domáhal určenia, že kúpna zmluva medzi ním
a sťažovateľom ako kupujúcim je neplatná, pretože ju nikdy nepodpisoval ani sa so
sťažovateľom nestretol a jeho podpisy boli sfalšované. Poukázal na to, že sťažovateľ konal
iba s (žalovaným v treťom rade, ktorému bola aj kúpna cena vyplatená). Tento
bol v inom trestnom konaní aj odsúdený za pokračujúci zločin podvodu, „ktorý sa však týka
neoprávneného prevzatia finančných prostriedkov, teda sprenevery kúpnej ceny“.
3. Opisujúc podrobne skutkový stav danej veci, ktorý predchádzal podanej žalobe,
citujúc aj závery krajského súdu a najvyššieho súdu, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že
okresný súd sp. zn. 2 C 49/2010 zo 4. septembra 2014 určil neplatnosť kúpnej zmluvy
z 22. marca 2007 medzi žalobcom a sťažovateľom, ako aj kúpnej zmluvy medzi
sťažovateľom a žalovaným v 2. rade z 27. marca 2007 a súčasne určil, že žalobca je aj
výlučným vlastníkom nehnuteľností. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie sťažovateľ
a žalovaní v 2. a 3. rade a následne krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného
súdu vo veci samej potvrdil. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
dovolanie a následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol.
4. Sťažovateľ práve vo vyslovenom právnom názore najvyššieho súdu vidí porušenie
ním označených práv, prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 ods. 1 písm. d), § 237
ods. 1 písm. f), ako aj § 241 ods. 2 písm. a) a c) vtedy platného Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). V odvolaní proti rozsudku okresného súdu a aj v dovolaní proti
rozsudku krajského súdu namietal, že ak došlo konaním žalovaného v 3. rade k spôsobeniu
škody, táto bola „zhojená priznaním náhrady škody vo výške kúpnej ceny za prevod
predmetnej nehnuteľnosti podľa kúpnej zmluvy zo dňa 22. 3. 2007. Sťažovateľ poukázal na
to, že o náhrade škody rozhoduje súd na základe návrhu poškodeného a tento je v zmysle
§ 82 O. s. p. začatím konania (vo forme adhézneho konania) a tvorí prekážku začatého
konania. Poukázal na uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Obo/34/2008 zo dňa 27. 2.
2009, podľa ktorého je uplatnenie návrhu na náhradu škody prekážkou začatého konania
(litispendenciou) vo vzťahu k občianskemu súdnemu konaniu, v ktorom bola žaloba podaná
neskôr.“.
5. Sťažovateľ ďalej namieta „nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu“, pretože „sťažovateľovi aj po rozhodnutí súdu
prvej inštancie, aj po rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu, zostali naďalej neznáme
konkrétne skutkové okolnosti, ktoré robia, podľa názoru týchto súdov, kúpnu zmluvu
uzatvorenú dňa 22. 3. 2017 medzi ním ako kupujúcim a žalobcom... neplatnou“, neskúmali
zásadnú skutočnosť, či „právny úkon vznikol alebo nie, či existoval prejav vôle žalobcu“.
6. K tomu sťažovateľ ešte uvádza, že «obsahom súdneho spisu sú viaceré listiny
poukazujúce na skutočnosť, že podpisy žalobcu na listine označenej ako kúpna zmluva...
boli overené na štyroch rovnopisoch na Notárskom úrade dňa 22. 3.
2007, pričom totožnosť bola overená na základe dvoch svedkov
totožnosti a to a (čl. 343 a 344 napr. vyjadrenie
Notárskej komory SR zo dňa 6. 3. 2009...).
.... Súčasťou súdneho spisuje aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
8To/4/2012 zo dňa 24. 9. 2012, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa v treťom rade
proti odsudzujúcemu rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1 T/73/2008 zo
dňa 17. 4. 2009.
... Sťažovateľovi v treťom rade bolo pričítané, že zjavne manipuloval so
splnomocneniami, ktoré poškodený (žalobca) podpísal na notárskom úrade.
... Súd uzavrel, že obžalovaný peniaze z odpredaja domu prevzal, ale poškodenému -
žalobcovi vyplatené neboli.
... Odvolací súd v trestnej veci skonštatoval, že žalovaný v treťom rade si, podľa jeho
názoru, zadovážil „podvodným spôsobom aj podpis ako
predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve, eventuálne tiež na návrhu na vklad do katastra
nehnuteľností“.
... Rozsudok o vine sťažovateľa v treťom rade z trestného činu podvodu nenahrádza
posúdenie platnosti, či neplatnosti právneho úkonu, resp. zistenia, či právny úkon vznikol
v občianskoprávnom konaní...
Ďalšou skutočnosťou, ktorá zakladala dôvodnosť sťažovateľovho dovolania
a zároveň je porušením namietaných práv sťažovateľa, je postup odvolacieho súdu, ktorý
v rozpore s ust. § 213, účinným v čase jeho rozhodovania, nevyzval účastníkov konania na
to, aby sa vyjadrili k použitiu ust. § 39 O. s. p., a to napriek tomu, že dovtedy nebolo
použité.
... Za tohto stavu nemožno mať žiadne rozumné pochybnosti o tom, že sťažovateľ
nebol vyzvaný k možnosti použitia ust. § 39 vo vzťahu k neplatnosti zmluvy, ktorej bol
účastníkom. Za tohto stavu konštatovanie dovolacieho súdu, že mu týmto postupom nebola
odňatá možnosť konať pred súdom, neobstojí...
... Pred súdom žiadneho stupňa nebolo sporné, že žalobca si ako poškodený
v trestnom konaní uplatnil a v následnom exekučnom konaní aj vymáhal náhradu škody
spôsobenej mu tým, že , na základe sfalšovaného splnomocnenia, prevzal
kúpnu cenu z predmetnej zmluvy z notárskej úschovy. Je nesporné, že týmto úkonom si
uplatnil právo na náhradu škodu spôsobenej tým. že kúpnu cenu
z kúpnej zmluvy, ktorej účastníkom bol sťažovateľ, prevzala iná osoba a nie on, ako vlastník
predávaných nehnuteľností. týmto úkonom prejavil jednoznačnú vôľu
prijať (dostať) kúpnu cenu z predmetnej zmluvy. Ak sa zároveň následne domáha určenia
neplatnosti takejto zmluvy a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli
predané práve takouto zmluvou, ide nesporne o výkon práv vyplývajúci z občiansko-
právnych vzťahov, ktorý celkom zjavne zneužíva svoje postavenie v týchto vzťahoch na úkor
sťažovateľa.».
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
jeho právo „- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde a inom
orgáne Slovenskej republiky zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, v spojení s právom
na ochranu vlastníckeho práva zakotveným v článku 20 ods. 1 Ústavy SR
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., v spojení
s právom na pokojné užívanie majetku a s právom nebyť zbavený majetku podľa článku 1
ods. 1 Dodatkového protokolu...
bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/69/2017 zo dňa
21. 3. 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.1 Co/1002/2014 zo dňa 9. 12.
2015 porušené.
Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... a Krajskému súdu v Košiciach
pokračovať v porušovaní sťažovateľom namietaných práv.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn.
5 Cdo/69/2017 zo dňa 21. 3. 2018 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
lCo/1002/2014 zo dňa 9. 12. 2015 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
Odporcovia sú povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
10. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné
posudzovať spoločne.
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
12. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno
považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr.
I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
13. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
15. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je prípad sťažovateľa.
16. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnutým rozsudkom krajského súdu (napokon aj rozsudkom okresného súdu), ako aj
námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní a dovolaní, ktoré boli priložené k sťažnosti,
a konštatuje, že odôvodnenie k jednotlivým dovolacím dôvodom sťažovateľa uvedeným
v jeho dovolaní z 22. februára 2016 a tiež nosné odôvodnenie (pozri stranu 5 až 9, body 11
až 32), ktoré viedlo najvyšší súd k odmietnutiu jeho dovolania (ktoré sťažovateľ dobre
pozná, preto z neho citovať ústavný súd nebude, pozn.), z ústavného hľadiska spĺňa
nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nie je ho možné
označiť ako arbitrárne či svojvoľné.
17. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci
z ústavného hľadiska primerane dostatočným spôsobom reagoval na podstatu právneho
sporu, o ktorom bolo rozhodnuté. V tejto súvislosti ústavný súd predostiera, že ak by aj
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa odpovedí na jeho námietky (napr.
výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý uplatnil až najvyšší súd), nebolo jediným
možným výkladom v tejto veci, ani prípadná spornosť vysloveného právneho názoru
v kontexte posudzovanej veci ešte neznamená, že ide v tomto prípade o arbitrárne či zjavne
(očividne) neodôvodnené rozhodnutie, ako sa domnieva sťažovateľ. Takisto ústavný súd
zistil, že žalobu proti žalovanému v 3. rade okresný súd zamietol z dôvodu nedostatku jeho
pasívnej legitimácie, a tak jeho odvolanie bolo zamietnuté z dôvodu, že ho podala
neoprávnená osoba. Sťažovateľove argumenty týkajúce sa údajného zhojenia žalobcu
žalovaným v 3. rade sú teda tiež pre ústavný súd irelevantné.
18. Ústavný súd k tomu uvádza, že nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho
úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie
právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08). Ústavný súd nie je ani opravným
súdom právnych názorov všeobecných súdov. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle
judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol celkom zjavne svojvoľný, prípadne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný, čo sa však v prípade sťažovateľa nepotvrdilo. V neposlednom rade
ústavný súd dodáva, že z jeho úlohy strážcu ústavnosti okrem iného vyplýva aj to, že
v sporoch, ktoré vykazujú isté znaky špekulatívnosti či účelovosti, musí osobitným
spôsobom pristupovať aj k otázkam prípadnej formálnoprávnej ne/dokonalosti napadnutých
súdnych rozhodnutí. Spravodlivosť sa totiž nesmie iba javiť ako spravodlivosť, ale
spravodlivosťou aj musí byť. Po oboznámení sa so skutkovými zisteniami sporu, jeho
právnym posúdením v kontexte s dôvodmi rozhodnutia dovolacieho súdu je ústavný súd
toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje extrémny nesúlad právnych názorov
s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniam či interpretáciu, ktorá by bola v nesúlade
s obsahom právnej praxe. Odôvodnenie rozhodnutia napádaného sťažovateľom vyhovuje
všeobecnej požiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky ním nastolené relevantné
skutkové a právne otázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Citované
rozhodnutie obsahuje presvedčivé argumenty a je racionálne, vnútorne logické
a konzistentné. Napriek námietkam sťažovateľa uvedeným v bodoch 2 až 6 podľa názoru
ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia spĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov a nie je možné ho označiť za arbitrárne či svojvoľné, ako to
tvrdí sťažovateľ.
19. Na tomto základe (pozri body 11 až 18) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by reálne dospel
k záveru o ich porušení. Nevyhovieť možno takej sťažnosti, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktorú
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov, napr. vtedy, ak ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
20. Ústavný súd súčasne konštatuje, že aj rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným
stotožnil (§ 219 ods. 2 OSP), obsahuje vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení
príslušných právnych predpisov, s ktorou korešponduje logické a náležité odôvodnenie
rozhodnutia prezentované v rámci právnych úvah konajúcich súdov a ktoré kvalifikuje
ústavný súd ako dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysel a podstatu použitej právnej
úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu vo výroku prijatého rozhodnutia.
21. Rozsudok krajského súdu teda tiež zodpovedá požiadavkám kladeným
konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov
a ústavný súd tak konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je sťažnosť
sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
22. Napokon ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej
vyslovenie porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, pretože sťažovateľ v sťažnosti, kvalifikovane zastúpený
advokátkou, tieto práva, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k porušovateľom
(najvyššiemu súdu a krajskému súdu) vecne nijako neodôvodnil, iba uviedol, že je
„presvedčený“, že boli porušené.
23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018