Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 92/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Milana Ľalíka a Petra

Brňáka prerokoval sťažnosť , , a , ,

zastúpených advokátkou , , vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. mája 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2017

a takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n ý uhradiť

a náhradu trov konania v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur

a päť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Madajovej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -25 z 28. marca 2018 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“) v časti namietaného porušenia

ich základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 11. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2017. Ústavný

súd zároveň vyhovel návrhu sťažovateľov a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 11. mája 2016 až do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.

V časti, ktorá smerovala proti rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. novembra 2014, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. Konanie pred všeobecnými súdmi sa týkalo nehnuteľností zapísaných na

, katastrálne územie , ako parcely parcelné

číslo

a

(ďalej len „nehnuteľnosti“), ktoré nadobudli sťažovatelia na základe kúpnej zmluvy

uzavretej 4. júna 2007. Pôvodný vlastník týchto nehnuteľností uzavrel ešte 12. augusta 2005

zmluvu o úvere , na základe ktorej bol pôvodnému vlastníkovi poskytnutý úver

vo výške Sk, ako aj zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam (ďalej len „zmluva“) so spoločnosťou

Z dôvodu, že pôvodný vlastník nehnuteľností nesplnil dohodnuté zmluvné povinnosti,

‒ realizoval výkon zabezpečovacieho

prevodu práva a odpredal predmetné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou 6. februára 2007

kupujúcemu – , ktorý ich následne predal sťažovateľom. Pôvodný

vlastník sa žalobou podanou na okresnom súde 5. mája 2006 domáhal vydania rozhodnutia,

ktorým by súd určil, že je vlastníkom nehnuteľností, a zároveň žiadal, aby súd určil, že

zmluva o úvere , ako aj zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam z 12. augusta 2005 je absolútne neplatná. Konanie bolo vedené

na okresnom súde pod sp. zn. , jeho účastníkmi bol pôvodný vlastník

nehnuteľností ako žalobca a na strane žalovaných spoločnosť

ako žalovaný 1, sťažovatelia ako žalovaní 2 a 3 a ako žalovaný 4. V priebehu

konania na okresnom súde bola spoločnosť vymazaná

z obchodného registra z dôvodu jej zlúčenia so spoločnosťou , ktorá sa

tak stala účastníkom konania ako žalovaný 1. bola

16. júna 2013 vymazaná z obchodného registra, právnym nástupcom bola spoločnosť

, ktorá bola zrušená bez likvidácie a 29. augusta 2013 vymazaná

z obchodného registra.

3. Okresný súd v rámci predbežnej otázky posúdil zmluvu uzavretú medzi

žalobcom a žalovaným 1 z 12. augusta 2005 ako absolútne neplatnú z dôvodu absencie

dojednania, akým spôsobom malo byť dlžníkovi, t. j. pôvodnému vlastníkovi zabezpečené

vydanie , a z dôvodu rozporu z dobrými mravmi, pretože predmet

zabezpečenia úveru ‒nehnuteľnosti boli hodnotnejšie ako poskytnutý úver. S poukazom

na uvedené boli posúdené ako neplatné aj ostatné nadväzujúce zmluvy, t. j. kúpna zmluva

medzi žalovaným 1 a žalovaným 4, ako aj kúpna zmluva medzi žalovaným 4 a

sťažovateľmi, pretože žalovaný 1 sa nestal vlastníkom nehnuteľností, a preto nemohol ďalej

previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom

sp. zn. z 12. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že

prvým a druhým výrokom konanie proti žalovanému 1 a konanie o vzájomnom návrhu

žalovaného 1 proti žalobcovi zastavil, tretím výrokom zamietol žalobu proti žalovanému

vo 4. rade, štvrtým výrokom určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca, piatym výrokom

žalobu vo zvyšnej časti zamietol a šiestym výrokom rozhodol o trovách konania.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) na odvolanie sťažovateľov rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potvrdil. Sťažovatelia podali proti

rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. septembra 2017, ktoré bolo sťažovateľom doručené 4. novembra 2017, odmietol

z dôvodu neprípustnosti podľa (ďalej aj

„CSP“). Sťažovatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali podľa f) a

písm. c) , najvyšší súd vzhľadom na závery veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) vyjadrené v uznesení sp. zn.

z 19. apríla 2017 posudzoval prípustnosť dovolania podľa f) . Najvyšší súd sa

k otázke posúdenia dobromyseľnosti sťažovateľov pri nadobúdaní nehnuteľnosti vyjadril

v závere napadnutého uznesenia takto: „... Prvoinštančný ako aj odvolací súd sa zhodli

na právnom závere o absolútnej neplatnosti právneho úkonu – zmluvy o zabezpečovacom

prevode vlastníckeho práva a v nadväznosti na to vysvetlili, prečo je tvrdenie žalovaných

2/ a 3/ o ich dobromyseľnosti bez právneho významu. Neposudzovali teda otázku

dobromyseľnosti nadobúdateľov.“

5. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že všeobecné súdy sa otázkou ich

dobromyseľnosti pri nadobudnutí nehnuteľností nezaoberali, resp. ju považovali

za irelevantnú. Sťažovatelia nadobudli nehnuteľnosti kúpnou zmluvou uzavretou

4. júna 2007. V čase jej uzavretia vychádzali zo zápisov na a nemali

žiadne informácie, ktoré by spochybňovali vlastníctvo žalovaného 4, od ktorého

nehnuteľnosti kúpili, prípadne ktoré by jeho vlastníctvo spochybňovali. Predaj

nehnuteľností bol sprostredkovaný realitnou kanceláriou, kúpna cena zodpovedala

vtedajším trhovým cenám nehnuteľností, a preto nebola v nápadnom nepomere k hodnote

nehnuteľností. Kúpnu cenu Sk sťažovatelia z opatrnosti uhradili realitnej

kancelárii, ktorá ju mala uhradiť v prospech žalovaného 4 ako predávajúceho až po zápise

vlastníckeho práva sťažovateľov do katastra nehnuteľností, ak v časti

nebudú evidované žiadne ťarchy. Všetky tieto okolnosti objektívneho aj subjektívneho

charakteru založili od počiatku u sťažovateľov ako nadobúdateľov nehnuteľností

dobromyseľnosť, že kúpnu zmluvu uzatvorili s vlastníkom nehnuteľností a že sa stali ich

vlastníkmi. Nehnuteľnosti boli vo veľmi zanedbanom stave, preto ihneď po kúpe začali

s ich rekonštrukciou. Žalobcovia boli prvýkrát konfrontovaní s tvrdením o vlastníctve

žalobcu až po tom, ako bolo ich vlastníctvo zapísané do katastra nehnuteľností a začali

s rekonštrukčnými prácami. Žalobca ich navštívil s tvrdením, že vlastníkom nehnuteľností

je v skutočnosti on.

6. Podstatou sťažnosti je posúdenie otázky, či sa všeobecné súdy dostatočnými

a ústavne konformným spôsobom vysporiadali s tým, či sťažovateľom ako nadobúdateľom

nehnuteľností nesvedčila v situácii, v ktorej sa ocitli, dobromyseľnosť, hoci nehnuteľnosti

nadobudli od nevlastníka. Sťažovatelia vyjadrili názor, že by nemali niesť riziko

nedostatočnej hodnovernosti údajov katastra, naopak, mala by byť zaručená ochrana

dobromyseľnosti v hodnovernosť údajov a zápisov v katastri nehnuteľností. Súdy však

pri rozhodovaní na tieto aspekty vôbec neprihliadali a rigidne zotrvali na právnej

argumentácii, že nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

od nevlastníka. Sťažovatelia sa tak bez toho, aby priebeh udalostí mohli zásadne ovplyvniť,

dostali do situácie, že na základe popísaných rozhodnutí súdov prišli o vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, za ktoré riadne zaplatili kúpnu cenu a ktoré na vlastné náklady

zrekonštruovali. Oproti tomu žalobca získal vlastnícke právo k zhodnoteným

nehnuteľnostiam a dlh voči žalovanému 1 zo zmluvy o úvere do dnešného dňa

neuhradil. Z dôvodu zániku žalovaného 1, ako aj jeho právnych nástupcov tento dlh už

nie je povinný uhradiť. Za neopatrnosť či v istom zmysle rizikové správanie žalobcu by

však nemali byť postihovaní sťažovatelia.

7. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že ich označené

práva boli porušené rozsudkom okresného súdu z 12. novembra 2014, rozsudkom krajského

súdu z 11. mája 2016, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2017 a zároveň

aby ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Sťažovatelia tiež požiadali, aby im bol priznaný nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia advokátkou.

II.

8. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo vymedzenom rozsahu ústavný súd vyzval

najvyšší súd a krajský súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadrili a zároveň aby oznámili, či

trvajú na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

9. Predseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti zo 17. apríla 2018 v podstatnom

uviedol:

«K námietke odvolateľov, že súd prvej inštancie ustálil prednosť žalobcovho

základného práva vlastniť majetok oproti ich základnému právu, odvolací súd uviedol, že

na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho

práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu

uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred

zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám...

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v danom prípade právny názor

prezentovaný v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016, sp. zn.

predstavuje odklon od doposiaľ vzácne jednotnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako

aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , ).

Nemožno tiež dospieť k záveru, že nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.

došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“

(nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má) v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu,

keď z uznesenia Ústavného súdu zo dňa 20.4.2016, sp. zn. vyplýva, že

právna zásada „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ sa dá vyjadriť

aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná 2/ podobne ako žalovaný

1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia,

teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným

nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť,

pričom dobrá viera žalovanej 2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva

a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti

účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri

nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené

tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa

nepreukáže opak.»

10. Predseda krajského súdu vyjadril v závere názor, že postupom súdov nedošlo

k porušeniu označených práv sťažovateľov, preto navrhol sťažnosť ako „nedôvodnú

zamietnuť“. Zároveň predseda krajského súdu vo vyjadrení uviedol, že súhlasí, aby ústavný

súd upustil od ústneho prejednania sťažnosti.

11. K sťažnosti sa vyjadrila aj predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá sa vo vyjadrení

k sťažnosti z 2. mája 2018 zaoberala predovšetkým otázkou prípustnosti súbežného

uplatnenia dovolacích dôvodov s ohľadom na závery veľkého senátu najvyššieho súdu

vyjadrené v uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017. Sťažovatelia prípustnosť

dovolania vyvodzovali podľa f) a , najvyšší súd

vzhľadom na závery uvedeného veľkého senátu občianskoprávneho kolégia posudzoval

prípustnosť dovolania predovšetkým podľa f) . V tejto súvislosti predsedníčka

najvyššieho súdu uviedla:

„Absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je

medzerou , ale naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy

prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná

a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych

práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.“

V závere predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

12. Sťažovatelia vo vyjadrení z 20. apríla 2018 uviedli prostredníctvom právnej

zástupkyne, že súhlasia s tým ,aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

13. Po rozhodnutí o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd upovedomil

o podanej sťažnosti aj , ktorý bol v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania, v ktorom boli vydané napadnuté rozhodnutia.

vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. júla 2018, opísal priebeh konaní

vo veci a vyjadril názor, že práva sťažovateľov neboli porušené. Tiež uviedol, že podal

návrh na predbežné opatrenie, ktorým by sa zabránilo prevodom s nehnuteľnosťou. Pre

neho z nepochopiteľných dôvodov však krajský súd predbežné opatrenie zrušil. Tiež

vyjadril názor, že sťažovatelia by si mali finančné nároky na zaplatenie kúpnej ceny sa

nehnuteľnosti uplatňovať voči , ktorý im nehnuteľnosti predal.

14. Vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania, ktorý sa vyjadrili, že netrvajú na

ústnom pojednávaní, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa , ako aj listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. V konaní o ústavných sťažnostiach sťažovateľov podľa a

a nasl. sa ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti (

) obmedzuje na posúdenie, či rozhodnutiami všeobecných súdov alebo postupom

predchádzajúcim ich vydaniu neboli porušené zaručené základné práva a slobody.

To znamená, že ich ochrana je jediným dôvodom, ktorý otvára priestor pre zásah

do rozhodovacej činnosti týchto súdov, čo platí i pre prípadné prehodnotenie ich skutkových

zistení alebo právnych záverov. Ústavný súd totiž nie je v postavení ich ďalšej inštancie,

a teda jeho zásah nemožno odôvodniť len tým, že sa všeobecné súdy dopustili pochybenia

pri aplikácii podústavného práva či inej nesprávnosti.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu tohto základného práva

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v

jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

20. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

22. Podľa sťažovateľov vzhľadom na konkrétnu situáciu, ktorá nastala, bolo potrebné

posúdiť otázku, či im ako nadobúdateľom nehnuteľnosti nesvedčila dobromyseľnosť, hoci

nehnuteľnosť nadobudli od nevlastníka. Priznaním vlastníckeho práva žalobcovi bol podľa

sťažovateľov rozvrátený celý reťazec kúpnych zmlúv o prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré pritom vychádzali z dôvery v hodnovernosť údajov katastra.

Všeobecné súdy, ktoré vo veci rozhodovali, otázku ich dobromyseľnosti neposudzovali,

prípadne ju považovali za irelevantnú.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu

z 28. septembra 2017

23. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnili dôvodmi podľa , ako aj podľa .

Vzhľadom na závery veľkého senátu najvyššieho súdu vyjadrené v uznesení sp. zn. 1 V

Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017 sa najvyšší súd zaoberal v rozhodujúcej miere prípustnosťou

dovolania podľa a dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa tohto

ustanovenia prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného

uviedol:

„... 31. K námietke žalovaných 2/ a 3/ o tom, že súd prvej inštancie a odvolací súd

k hodnoteniu ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľnosti vôbec nepristúpili, najvyšší

súd uvádza, že ide o nedôvodnú námietku, nakoľko odvolací súd sa vyjadril

k dobromyseľnosti nadobúdateľa, keď uviedol, že na základe absolútne neplatného

právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného

nadobúdateľa.

32. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie

žalovaných 2/ a 3/ nie je podľa prípustné.“

24. Najvyšší súd prihliadol na skutočnosť, že dovolanie bolo podané v medziobdobí

od nadobudnutia účinnosti do vydania rozhodnutia veľkého

senátu, zaujal stanovisko aj k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c)

. Vo vzťahu k tomuto dôvodu dovolania najvyšší súd uviedol:

„... aj za predpokladu prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa ustanovenia

a , dovolateľmi uplatnený dovolací dôvod podľa

nie je daný. V danom prípade nedošlo k riešeniu právnej otázky, ktorá by bola dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne. Prvoinštančný ako aj odvolací súd sa zhodli na právnom

závere o absolútnej neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva a v nadväznosti na to vysvetlili, prečo je tvrdenie žalovaných 2/ a 3/

o ich dobromyseľnosti bez právneho významu. Neposudzovali teda otázku dobromyseľnosti

nadobúdateľov.

34. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaných

2/ a 3/ podľa ustanovenia .“

25. Sťažovatelia pritom na preukázanie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1

písm. c) poukázali na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2013, kde v inej, avšak skutkovo obdobnej veci najvyšší súd poskytol

ochranu dobromyseľnému držiteľovi nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka. Zároveň

v dovolaní sťažovatelia uviedli aj nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca

2016, v ktorom ústavný súd výslovne uložil všeobecným súdom požiadavku posudzovania

dobrej vôle nadobúdateľov vlastníckych práv. Obdobný právny názor vyjadril ústavný súd

aj v náleze sp. zn. z 3. mája 2017, na ktorých ústavný súd zotrváva.

26. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd aj napriek rozhodnutiu veľkého senátu

pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania aj z druhého uplatneného dôvodu podľa § 421

ods. 1 písm. c) , dospel však k nesprávnemu záveru o jeho absencii. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia sa tiež ústavnému súdu javí, že najvyšší súd vyhodnotil zhodu

v právnom názore medzi prvoinštančným súdom a odvolacím súdom o absolútnej

neplatnosti právneho úkonu – zmluvy a o tom, že dobromyseľnosť sťažovateľov je bez

právneho významu. Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. z 27. februára 2013,

v ktorom zaujal najvyšší súd iný právny názor k otázke dobromyseľnosti nadobúdateľov

nehnuteľnosti, najvyšší súd napadnuté uznesenie vôbec neodôvodnil. Tiež sa vôbec

nevyjadril ani k nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2016, na ktorý

sťažovatelia v dovolaní tiež poukazovali. Dovolací dôvod podľa ,

ktorým sťažovatelia odôvodňovali prípustnosť dovolania, je založený na rozdielnosti

v rozhodovaní dovolacím súdom. Preto aj prípadný súlad v právnom názore medzi

prvoinštančným súdom a odvolacím súdom nemohol odôvodňovať záver o tom, že

dovolanie nemohlo byť prípustné podľa . Z uvedeného vyplýva,

že najvyšší súd nesprávne aplikoval ustanovenie relevantnej právnej normy (Civilného

sporového poriadku) vo vzťahu k situácii rozdielnej judikatúry, na ktorú poukazovali

sťažovatelia.

27. Ako nedostatok napadnutého rozhodnutia považuje ústavný súd aj postup,

ktorým najvyšší súd aj napriek záveru o neprípustnosti dovolania skúmal dovolacie dôvody.

Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia pristúpil k posúdeniu dôvodnosti

námietky dobromyseľnosti sťažovateľov pri nadobudnutí nehnuteľností ako dovolacieho

dôvodu, mal dovolanie zamietnuť podľa .

28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovatelia uplatnili

dovolací dôvod podľa a najvyšší súd sa obmedzil iba na zhodu

v právnom názore medzi prvoinštančným a odvolacím súdom o tom, že ich dobromyseľnosť

je bez právneho významu, pričom vôbec nezohľadnil odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu

v skutkovo obdobnej veci a ani judikatúru ústavného súdu, rozhodol arbitrárne, čím porušil

základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a

listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

29. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľov podľa a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil ( v spojení s

ods. 2 ) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v spojení

s ; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom

konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56

ods. 6 ).

30. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku

krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine

, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ) ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným

rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu

po vrátení veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa relevantnými právnymi otázkami, ktoré

sťažovatelia uplatnili aj v dovolaní, bude zaoberať po vrátení veci. Ústavný súd v tejto

súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,

ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu

namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri

napr. ).

31. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

32. V časti namietajúcej porušenie základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny sťažnosti tiež nebolo vyhovené, pretože vec bude opätovne riešiť

najvyšší sud, ktorého úlohou bude posúdiť aj opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva

sťažovateľov. Ústavný súd pripomína, že jeho kompetencia overovať súlad rozhodnutia

všeobecného sudu s je obmedzená a že nie je jeho úlohou tieto súdy nahradzovať

v takej otázke, akou je skúmanie dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností, o ktorých má

v prvom rade rozhodovať všeobecný súd.

33. Ústavný súd sťažnosti nevyhovel ani v časti namietaného porušenia čl. 1

dohovoru. Ústavný súd dáva do pozornosti, že čl. 1 dohovoru (nazvaný „záväzok

dodržiavať ľudské práva“) vyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha

jeho jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá

do hlavy I dohovoru nazvanej „práva a slobody“ – spadajú do nej čl. 2 až čl. 18). Uvedený

článok je teda východiskom pre určenie pôsobnosti dohovoru ratione personae a ratione

loci. Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1

v rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by čl. 1 dohovoru primárne upravoval

subjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto

subjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom. Preto ústavný súd

sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

IV.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov

konania z dôvodu právneho zastúpenia, ktorých výšku však nevyčíslili. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd v súlade s v spojení s

rozhodol iba o náhrade trov konania, ktoré vyplynuli so spisu.

35. Sťažovateľom, ktorí boli vo veci namietaných porušení práv úspešní, vznikli

trovy konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátkou v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a), c) a g) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za tri úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie návrhu na odklad

vykonateľnosti), a to za dva úkony vykonané v roku 2017; 2 x 147,33 € a paušálnou

náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,84 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2018

sumu 153,50 € a paušálnu náhradu 9,21 €, čo spolu predstavuje sumu 475,05 €.

36. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 475,05 € je najvyšší

súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( ).

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018