Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 92/2018
PDF · 180.68 KB
No categories available
I. ÚS 92/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , a ,
zastúpených advokátkou JUDr. Tatianou Madajovou, Heydukova 16, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 31 C 47/2006 z 12. novembra 2014, rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 163/2016 z 28. septembra 2017 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť a vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 1 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 163/2016 z 28. septembra 2017 p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016.
3. V prevyšujúcej časti sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2017 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 31 C 47/2006 z 12. novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 163/2016
z 28. septembra 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli účastníkmi
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 C 47/2006 o určenie neplatnosti
právnych úkonov a o vlastnícke práva k nehnuteľnosti. Sťažovatelia vystupovali
v procesnom postavení žalovaných v 2. a 3. rade, pretože boli vlastníkmi nehnuteľností
zapísaných na , katastrálne územie , ako parcely registra
(ďalej len „nehnuteľnosti“), ktoré pôvodne patrili žalobcovi.
Podstata sporu vyplývala z toho, že žalobca uzatvoril 12. augusta 2005
so spoločnosťou (pôvodne žalovaný v 1. rade) zmluvu o úvere,
ako aj zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ďalej len
„zmluva“). Pretože žalobca nesplnil dohodnuté zmluvné povinnosti, žalovaný v 1. rade
realizoval výkon zabezpečovacieho prevodu práva a odpredal predmetné nehnuteľnosti
žalovanému vo 4. rade, ktorý ich následne predal sťažovateľom. Okresný súd v rámci
predbežnej otázky posúdil zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade
z 12. augusta 2005 ako absolútne neplatnú, pretože v nej absentovala náležitosť –
dojednanie, akým spôsobom má byť dlžníkovi (žalobcovi, pozn.) zabezpečené vydanie tzv.
hyperochy, a z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, pretože predmet zabezpečenia úveru bol
hodnotnejší ako poskytnutý úver. S poukazom na uvedené boli posúdené ako neplatné aj
ostatné nadväzujúce zmluvy, t. j. kúpna zmluva medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným
vo 4. rade, ako aj kúpna zmluva medzi žalovaným vo 4. rade a sťažovateľmi, pretože
žalovaný v 1. rade sa nestal vlastníkom nehnuteľností, a preto nemohol ďalej previesť
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Preto okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom
sp. zn. 31 C 47/2006 z 12. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že
prvým a druhým výrokom konanie proti žalovanému v 1. rade a konanie o vzájomnom
návrhu žalovaného v 1. rade proti žalobcovi zastavil, tretím výrokom zamietol žalobu proti
žalovanému vo 4. rade, štvrtým výrokom určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca,
piatym výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a šiestym výrokom rozhodol o trovách
konania.
3. Proti rozsudku okresného súdu v rozsahu štvrtého výroku, ktorým bolo určené
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, podali sťažovatelia odvolanie z dôvodov, že
(i) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, (ii) súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a (iii) rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. O odvolaní rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
ktorým rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
potvrdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi okresného súdu obsiahnutými v odôvodnení jeho rozsudku. Sťažovatelia podali
proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 Cdo 163/2016 z 28. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak,
že dovolanie odmietol z dôvodu podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“).
4. Sťažovatelia namietajú, že okresný súd a ani krajský súd sa nezaoberali otázkou
dobromyseľnosti sťažovateľov pri nadobúdaní nehnuteľností, resp. ju považovali
za irelevantnú. Sťažovatelia poukázali na tieto skutočnosti:
„Nie je sporné, že vlastnícke právo k predmetným Nehnuteľnostiam nadobudli
Sťažovatelia na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 04.06.2007 (ďalej len „Kúpna zmluva")
od Žalovaného v 4. rade. V čase uzavretia Kúpnej zmluvy vychádzali zo zápisov v
a nemali žiadne informácie, ktoré by spochybňovali vlastnícke právo
Žalovaného v 4. rade k Nehnuteľnostiam, prípadne by nasvedčovali tomu, že Žalovaný
v 4. rade by nemusel byť vlastníkom Nehnuteľnosti. Samotný predaj Nehnuteľnosti bol
sprostredkovaný realitnou kanceláriou, kúpna cena bola stanovená s prihliadnutím
na vtedajšie trhové ceny nehnuteľností, nebola v nápadnom nepomere k hodnote
Nehnuteľností, a tak Sťažovatelia ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno
od nich s ohľadom na okolnosti predaja požadovať, nemali dôvodné pochybnosti o tom, že
Žalovanému v 4. rade, ktorý bol zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností, vlastnícke
právo k Nehnuteľnostiam nesvedčí. Kúpnu cenu Sťažovatelia z opatrnosti uhradili realitnej
kancelárii, ktorá ju mala uvoľniť v prospech Žalovaného v 4. rade ako predávajúceho až
po zápise vlastníckeho práva Sťažovateľov do katastra nehnuteľnosti - ak v časti
vlastníctva nebudú evidované žiadne ťarchy. Všetky tieto vyššie uvedené okolnosti
objektívneho ako i subjektívneho charakteru vo svojom celku dôvodne a opodstatnene
založili od počiatku na strane Sťažovateľov ako nových nadobúdateľov Nehnuteľností
dobromyseľnosť, že Kúpnu zmluvu uzavreli s vlastníkom Nehnuteľností a že sa následne
sami týmito vlastníkmi aj stali. Ihneď po kúpe Nehnuteľností začali s ich rekonštrukciou,
nakoľko boli vo veľmi zanedbanom stave. So Žalobcom a jeho tvrdením boli Sťažovatelia
prvýkrát konfrontovaný až v dobe po uzavretí Kúpnej zmluvy, resp. po tom, kedy bolo ich
vlastnícke právo zapísané do katastra nehnuteľností a začali s rekonštrukčnými prácami;
Žalobca ich navštívil s tvrdením, že vlastníkom Nehnuteľností je v skutočnosti on.“
5. Sťažovatelia vyjadrili názor, že situácia, v ktorej sa ocitli, nie je v súlade
s princípom všeobecnej spravodlivosti, pretože sa bez toho, aby to mohli akokoľvek
ovplyvniť, dostali rozhodnutiami všeobecných súdov do situácie, že majú prísť
o zhodnotené nehnuteľnosti. Žalobca tak získa tieto nehnuteľnosti bez toho, aby svoj dlh
voči žalovanému v 1. rade uhradil, pričom z dôvodu zániku žalovaného v 1. rade ani tento
dlh už nie je povinný uhradiť. Súdy mali podľa sťažovateľov prihliadnuť na to, že síce
žalobca podpísal nevýhodnú zmluvu pod psychickým tlakom, avšak do tejto situácie sa
dostal sám svojím rizikovým správaním. Neopatrnosť žalobcu by nemala ísť na ťarchu
sťažovateľov.
Sťažovatelia vyjadrili presvedčenie, že „... v prejednávanej veci všeobecné súdy
úplne scholastický a kazuisticky zotrvali na právnej argumentácií a záveroch, že nie je
možné nadobudnúť vlastnícke právo k Nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností od
nevlastníka. Akceptovanie takéhoto výkladu by znamenalo, že žiadny vlastník, ktorý
nadobudol vlastníctvo na základe „zneplatnenia" zmluvy, prípadne „zneplatnenia" zmluvy,
ktorá bola uzavretá v reťazci kúpnych zmlúv ako prvá, by si nemohol byť istý svojim
vlastníctvom, čo vo svojom dôsledku nezodpovedá zásade materiálneho poňatia právneho
štátu a všeobecného princípu spravodlivosti. V prípadoch, kedy dochádza ku kolízii dvoch
základných práv, v tomto prípade práva dobromyseľného Sťažovateľa na ochranu
majetku a vlastníckeho práva Žalobcu ako pôvodného vlastníka, sme presvedčení, že
dobromyseľnosť Sťažovateľov v zápis v katastri nehnuteľností musí požívať rovnakú ústavnú
ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka (Žalobcu), a to s prihliadnutím
na princíp právnej istoty a princíp ochrany nadobudnutých práv.“.
6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj ustanovenia čl. 1
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského
súdu a uznesením najvyššieho súdu a zároveň aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne sťažovatelia žiadajú priznať
právnej zástupkyni nárok na vzniknuté trovy právneho zastúpenia.
7. Ústavnému súdu bolo 15. februára 2018 doručené písomné podanie sťažovateľov
označené ako „Návrh na odklad vykonateľnosti“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku okresného
súdu a rozsudku krajského súdu až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tento
návrh sťažovatelia odôvodnili tým, že žalobca podal v januári 2018 návrh na vykonanie
záznamu vlastníctva k nehnuteľnostiam, a to na základe napadnutého rozsudku okresného
súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Na základe tohto návrhu Okresný
úrad Piešťany, katastrálny odbor vykonal zápis do katastra záznamom a žalobca sa stal
výlučným vlastníkom nehnuteľností, ku ktorým súdy určovali vlastnícke právo.
Po vykonaní záznamu v ten istý týždeň bola v časti zapísaná
ťarcha v podobe exekučného záložného práva s poznámkou
. Sťažovatelia zároveň doručili ústavnému súdu list
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam z 15. februára 2018, z ktorého vyplývajú
uvedené skutočnosti a záznamy.
Napadnuté rozsudky tak vyvolali právne následky priamo v neprospech
sťažovateľov, pretože na ich základe došlo k zápisu žalobcu ako vlastníka nehnuteľností,
ktorý môže s nimi ľubovoľne nakladať. Navyše hrozí, že výkonom exekučného záložného
práva zriadeného na nehnuteľnostiach môže vzniknúť, ak nebude odložená vykonateľnosť
napadnutých rozsudkov, nenávratná ujma, ktorá bude nereparovateľná, resp. len ťažko
reparovateľná.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ak sa návrh
neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo
výroku uznesenia o prijatí návrhu (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
10. Podanie sťažovateľov možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy
v spojení s § 18 ods. 1 písm. h) a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, ktorá je podaná včas,
oprávnenou osobou, má všetky zákonné náležitosti, nie je neprípustná a na jej prerokovanie
v časti týkajúcej sa namietaného porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu má ústavný súd právomoc.
Sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátkou) v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažnosť obsahuje dostatok
dôvodov namietanej protiústavnosti v rozsudku krajského súdu a uznesení najvyššieho
súdu, čím sa ústavnému súdu otvára možnosť meritórneho prejednania sťažnosti, v ktorom
posúdi, či k porušeniu označených práv u sťažovateľov skutočne objektívne došlo alebo či
sa o tom sťažovatelia len subjektívne domnievajú.
11. Ústavný súd preto rozhodol o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, kde bude
predmetom skúmania prípadné porušenie označených práv sťažovateľov napadnutým
rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a na to nadväzujúce rozhodovanie
o ďalších uplatnených nárokoch.
12. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie označených práv
rozsudkom okresného súdu, v tejto časti ústavný súd sťažnosť musel odmietnuť
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Ústavný súd totiž nemá právomoc rozhodnúť
o namietanom porušení označených práv sťažovateľov vo vzťahu k rozsudku okresnému
súdu, pretože zákon zveruje v tomto prípade právomoc odvolaciemu súdu, ktorá vylučuje
právomoc ústavného súdu konať a rozhodnúť o podanej sťažnosti vo vzťahu k okresnému
súdu a jeho rozsudku. Túto možnosť navyše sťažovatelia využili, proti rozsudku okresného
súdu podali odvolanie, na základe ktorého bol meritórne preskúmaný krajským súdom.
III.
13. Ústavný súd môže podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde na návrh
sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia,... ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon
napadnutého rozhodnutia... neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká pri odložení
vykonateľnosti môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
14. Podmienky citovaného ustanovenia sú podľa názoru ústavného súdu splnené,
pretože v opačnom prípade by ochrana označených práv sťažovateľov ústavným súdom
mohla byť poskytnutá neskoro, čím by stratila prakticky význam. Ústavný súd preto návrhu
na odklad vykonateľnosti vyhovel bez toho, že by tým akýmkoľvek spôsobom predpovedal
výsledok konania o ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018