Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 239/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jiřím Martausom, 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, vo veci

namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -899

z 30. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva

podľa (ďalej len „“) a základného práva

na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -899 z 30. novembra 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom

na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -853 z 28. mája 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného

súdu“), ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcov o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, okrem iného aj vo vzťahu k sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv rozsudkom krajského súdu

a vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na podľa nej nesprávne závery krajského

súdu k otázke nadobudnutia vlastníctva k spornej ploche pozemkov sťažovateľkou, a to

vydržaním, ako aj na podľa nej nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla:

«Podstata obrany sťažovateľky v súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

spočívala v tom, že v čase rozhodnutia súdu už nie je rozhodujúce, z akých pôvodných

parciel boli geometrickým plánom číslo vypracovaným znalcom

, overeným Správou katastra dňa 27. 8. 2013, o ktorý

súdy opreli svoje rozhodnutie, vytvorené pozemky parcely

v katastrálnom území , nakoľko túto časť zemského povrchu

zameranú znalcom užívala dobromyseľne a nerušene ako ich vlastníčka na základe kúpnych

zmlúv z roku 2002 a z roku 2004, na základe ktorých bol povolený Správou katastra

aj vklad vlastníckeho práva ). Teda, aj pokiaľ

by bol geometrický plán správny, tak pri započítaní doby svojich právnych

predchodcov (predávajúcich a ) nadobudla vlastníctvo

týchto pozemkov titulom vydržania, pričom poukázala aj na ustanovenie druhej vety § 130

ods. 1 , podľa ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba

je oprávnená.

Sťažovateľka odvádzala svoju dobromyseľnosť od okolnosti, že v dobe, keď pozemky

kupovala, tieto boli oplotené, pričom nemala žiadny dôvod pochybovať, že plot nie je na ich

hranici a zasahuje do susediacich pozemkov, nakoľko do danej lokality sa prisťahovala už

v roku 1968, pričom pozemky už v tom čase boli oplotené v súčasných miestach, pričom

desiatky rokov nebol nikdy problém s vlastníctvom a užívaním pozemkov v hraniciach

vytýčených týmto plotom. Až po náročnom niekoľko rokov trvajúcom znaleckom dokazovaní

bolo zistené, že časť pozemkov, ktoré kúpila, zasahuje do pôvodnej pozemnoknižnej parcely

, teda, že plot je „posunutý“ do susediacich pozemkov. Nie je žiadny dôvod

neveriť tvrdeniam sťažovateľky, pretože jej vlastníctvo bolo aj riadne registrované

v príslušnom katastri nehnuteľnosti a dokonca aj samotní žalobcovia v čase podania žaloby

v roku 2005 akceptovali a ani v najmenšom nespochybňovali vlastnícke právo sťažovateľky

predmetných nehnuteľností. V súdnom konaní bolo vypracovaných viacero geometrických

plánov a žalobcovia až následne počas súdneho konania na základe geometrického plánu

dospeli k presvedčeniu, že ploty medzi pozemkami sú postavené nesprávne a že do ich

vlastníctva zasahuje nielen pôvodne žalovaný , ale aj sťažovateľka. Písomným

podaním doručeným súdu až dňa 11. 9. 2009, teda po štyroch rokoch od podania žaloby,

preto žalobcovia navrhli pripustiť vstup sťažovateľky do konania ako ďalšej účastníčky na

strane žalovaného.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti potom nevedno prečo odvolací Krajský

súd v Žiline na 7. strane rozsudku č. k. -899 uvádza, že sťažovateľka

v podanom odvolaní len hypoteticky zastala názor, že mohlo k prevodu vlastníctva

k predmetnej parcele mpč. dôjsť na základe ústneho dojednania. Sťažovateľka

nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nikdy neodvodzovala od ústnej dohody.

Odvolací súd tiež v odôvodnení rozsudku uvádza, že nebol preukázaný titul nadobudnutia

pozemku mpč. právnou predchodkyňou sťažovateľky , od ktorej mala

sťažovateľka odvodzovať svoje vlastnícke právo. Sťažovateľka však neodvodzovala svoje

vlastnícke právo od vlastníkov parcely mpč. ale od vlastníkov parcely mpč. 41.

Odvolací súd tiež vyslovil názor, že aj napriek vkladu vlastníckeho práva v prospech

sťažovateľky, sú zmluvy, ktoré uzavrela s predávajúcimi a

, neplatné. Podľa názoru sťažovateľky sú však tieto zmluvy platné, nakoľko spor

bol v podstate len o určenie hranice medzi pozemkami, pričom súd až po desiatich rokoch

trvania súdneho sporu a niekoľkých geometrických plánoch ustálil, kade vlastne vedie

hranica medzi pozemkami vo vlastníctve sťažovateľky a pozemkami vo vlastníctve žalobcov.

Potom vzhľadom na dobromyseľnú a nerušenú viac ako desaťročnú dobu užívania sporných

pozemkov sťažovateľkou a jej právnymi predchodkyňami až „po plot“, je podľa názoru

sťažovateľky súčasné zistenie priebehu hranicu bezpredmetné vzhľadom na ustanovenia

o vydržaní. Hoci súdy obidvoch inštancií nadobudnutie

vlastníckeho práva predmetných pozemkov neakceptovali, tak pre úplnosť sťažovateľka

uvádza, že pokiaľ by aj v minulosti jej právne predchodkyne v zmysle ustanovenia § 135a

ods. 2 vydržali pozemky pre štát, tak vzhľadom na ďalšiu viac ako

desaťročnú dobromyseľnú a nerušenú dobu ich užívania došlo k ich vydržaniu aj voči štátu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľka toho názoru, že

odôvodnenie rozsudku odvolacieho Krajského súd v Žiline č. k. -899 zo dňa

30. 11. 2015 nie je ani v súlade s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

pretože nie je logickým záverom procesu poznania skutkových zistení a tvrdení žalovanej

a odvolací súd sa ani náležité nevysporiadal so všetkými rozhodujúcim tvrdeniami

sťažovateľky a dôkazmi o ich pravdivosti. Sťažovateľke tým bola zároveň odňatá reálna

a efektívna, nielen formálna, či faktická, možnosť konať pred súdom. Aj riadne odôvodnenie

rozhodnutí súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základným

právam na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -899 zo dňa 30. 11. 2015

boli porušené základné práva sťažovateľky... podľa článku 46 ods. 1 a článku 20 ods. 1

.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.

-899 zo dňa 30. 11. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného

súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – pozemkom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-

B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej

nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku,

ktorými odobril správnosť záverov prvostupňového rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov krajského súdu, resp.

z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v príčinnej súvislosti

s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv a konštatuje, že krajský súd sa

relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci vrátane

odvolacích dôvodov sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu a svoje závery dostatočne

odôvodnil, keď uviedol:

«K námietke žalovaných v rade 1/, 2/, že vlastníctvo k pozemkom nadobudli

vydržaním menovite žalovaná v rade 2/ k pozemkom ,

že súd vlastne pozbavil žalovanú v rade 2/ vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam

napriek tomu, že tieto vznikli z parcely ktorú v dobrej viere kúpila žalovaná v

rade 2/ od svojich právnych predchodcov, a že predmetnú nehnuteľnosť evidoval kataster

nehnuteľností v registri „C“ na právnych predchodcov žalovanej v rade 2/ už roku v 1973,

považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že žalovaní v rade 1/, 2/

nepreukázali nadobudnutie vlastníctva vo vzťahu k pozemku mpč. ich právnou

predchodkyňou a iba v podanom odvolaní hypoteticky zastali názor, že mohlo

k prevodu vlastníctva k predmetnej parcele mpč. dôjsť na základe ústneho dojednania,

nepreukázali jednu zo zákonných podmienok nadobudnutia vlastníctva týmto spôsobom, a

to podmienku dobromyseľnosti. Pokiaľ i právni predchodcovia žalovanej v rade 2/ boli ako

vlastníci pozemkov evidovaní v katastri nehnuteľností a žalovaná v rade 2/ predmetnú

nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere, spoliehajúca sa na správnosť údajov obsiahnutých

v katastri nehnuteľností, vklad práva do katastra nehnuteľností je nutné vnímať len ako

jednu z podmienok pre platný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoľko pokiaľ

predávajúcemu nesvedčí v čase prevodu aprobovane nadobudnutý vlastnícky titul, nemôže

previesť viac práv, ako má sám. V takom prípade síce k nadobudnutiu nehnuteľnosti

a samotnému prevodu je daný modus – rozhodnutie o vklade do katastra nehnuteľností, ale

jasne chýba titulus – platne uzavretá zmluva medzi scudziteľom a nadobúdateľom. Nakoľko

nebol preukázaný titul nadobudnutia pozemku mpč. právnou predchodkyňou

žalovaných – , nemohli ani ďalší právni predchodcovia, od ktorých

odvodzovala svoje vlastnícke právo žalovaná v rade 2/, nadobudnúť platné vlastnícke právo

k prevádzanej nehnuteľnosti. V rámci zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest

quam ipse habet nemohli nehnuteľnosti previesť na žalovanú i napriek tomu, že vklad

kúpnopredajnej zmluvy bol správou katastra povolený, nakoľko neboli nositeľom žiadnych

práv k nehnuteľnosti, a teda nemali čo previesť, nemohli previesť viac práv, ako sami mali.

Právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá

vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná v rade 2/, podobne

ako žalovaný v rade 1/ nemohli plame nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich

právni predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto

právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných

ani platne previesť. Dobrá viera žalovanej v rade 2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno

priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129

a nasl. . Dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi

nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ zápis

v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je

vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ

sa nepreukáže opak.

S poukazom na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia

zo strany okresného súdu, odvolací súd toto ako správne, podľa ,

potvrdil.»

Na základe uvedeného ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by

posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom krajského súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016