Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na súde podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa ,

práva nebyť odsúdená za konanie, ktoré nie je trestným činom podľa

Slovenskej republiky, práva nebyť odsúdená za konanie alebo opomenutie, ktoré nie je

podľa vnútroštátneho práva trestným činom podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na súde podľa (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na zachovanie osobnej cti

a dobrej povesti podľa , práva nebyť odsúdená za konanie, ktoré nie je

trestným činom podľa , práva nebyť odsúdená za konanie alebo opomenutie,

ktoré nie je podľa vnútroštátneho práva trestným činom podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru,

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. apríla 2016 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka

bola rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. mája 2012 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“) uznaná vinnou z prečinu

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na skutkovom základe, že ako vlastníčka a užívateľka rodinného domu na

počas prebiehajúcich súdnych sporov týkajúcich sa práva

užívania časti tohto domu jej matkou jej 13. júla 2009 v ranných

hodinách výmenou zámku na dverách znemožnila vstup do uvedeného domu napriek tomu,

že bezplatné a doživotné právo a právo užívania nehnuteľnosti jej bolo priznané osvedčením

o dedičstve sp. zn. , zo 6. apríla 1998. Sťažovateľke bol

uložený peňažný trest vo výške 250 € podľa § 218 ods. 1, § 38 ods. 2 a 3 a § 56 ods. 1 a 2

. Podľa pre prípad, že by výkon peňažného

trestu bol úmyselne zmarený, bol ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2

mesiacov.

Proti prvému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote

odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2012 (ďalej len „prvé uznesenie krajského súdu“) bolo

zamietnuté odvolanie sťažovateľky podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Následne sťažovateľka podala dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. marca 2015 bolo rozhodnuté, že prvým uznesením krajského

súdu a konaním, ktorým mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech sťažovateľky

v ustanovení a . Zároveň bolo

zrušené prvé uznesenie krajského súdu a prvý rozsudok okresného súdu a tiež ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku

ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okresnému súdu sa tiež prikázalo, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Následne bola sťažovateľka rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 3. novembra 2015 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) opätovne uznaná vinnou

z vyššie uvedeného trestného činu na tom istom skutkovom základe a bol jej uložený znova

už uvedený trest.

Proti druhému rozsudku okresného súdu opätovne podala sťažovateľka v zákonnej

lehote odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2016 (ďalej

len „druhé uznesenie krajského súdu“) bolo opätovne zamietnuté odvolanie sťažovateľky

podľa .

Následne sťažovateľka znova podala dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2018 bolo

dovolanie sťažovateľky odmietnuté podľa .

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. zo dňa 24. 3. 2015 (prvé

rozhodnutie dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky) uviedol: „Navyše, vzhľadom na zložitý

právny vzťah v predmetnej veci, treba sa po náležitom objasnení objektívnej stránky

žalovaného prečinu veľmi dôsledne vysporiadať aj so subjektívnou stránkou tohto prečinu,

pretože trestná zodpovednosť je založená nie na spôsobení následku, ale na zavinení

k tomuto následku. V danom prípade ide o úmyselný prečin, preto treba skúmať nie len

vôľovú, ale aj vedomostnú stránku konania obvinenej.“

Pokiaľ ide o dokazovanie naplnenia subjektívnej stránky trestného činu, teda

existenciu úmyslu, či už priameho, alebo nepriameho, u sťažovateľky vo vzťahu

k predmetnému trestnému činu, rozhodnutie súdu prvého stupňa sa zakladá na tejto úvahe:

„Z hľadiska subjektívnej stránky, obžalovaná konala minimálne vo forme

nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Tr. zák.. Obžalovaná je vysokoškolsky vzdelaná

osoba, v čase činu mala 46 rokov, teda mala už aj dostatok životných skúseností, aby bola

správne rozumovo zorientovaná o podstate už vtedy prebiehajúcich občianskych súdnych

sporov o užívanie nehnuteľností, pričom nebolo preukázané, že by svoju vôľovú

a vedomostnú stránku svojho konania odvodzovala od nejakých rozhodnutí, ktoré by ju

v danom čase bez akýchkoľvek pochybností oprávňovali.“

Ako je zrejmé z citovanej časti odôvodnenia rozsudku, ktorá jediná sa venuje otázke

zavinenia sťažovateľky, súd založil uznanie viny sťažovateľky na hypotéze, že obžalovaná,

ako vysokoškolsky vzdelaný človek, vo veku 46 rokov mala byť správne rozumovo

zorientovaná o podstate už vtedy prebiehajúcich občianskych súdnych sporov.

Krajský súd sa k otázke zavinenia obžalovanej nijako nevyjadril, ale v celom rozsahu

sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu.

Ako už bolo vyššie uvedené, subjektívna stránka trestného činu je obligatórnou

zložkou trestného činu a patrí k znakom trestného činu uvedeným v zákone (§8 Tr. zák.).

Trestným činom teda môže byť len také konanie, ktoré napĺňa aj v znaku subjektívnej

stránky – zavinenia, formu zavinenia ustanovenú zákonom. Ak zákonom predpísaná forma

nie je naplnená, nejde o trestný čin.

Z doposiaľ uvedeného je však zrejmé, že v otázke zavinenia rozhodol okresný súd na

základe svojej vlastnej hypotézy o tom, že sťažovateľka vzhľadom n svoje vzdelanie a vek

mala byť dostatočne rozumovo zorientovaná o podstate prebiehajúcich občianskoprávnych

konaní a z tejto svojej hypotézy, ako mala byť sťažovateľka zorientovaná, vyvodil svoj záver,

že takto zorientovaná aj bola, a tento záver urobil základom pre konštatovanie o úmyselnom

zavinení sťažovateľky.

Z uvedeného je zrejmé, že záver súdu prvého stupňa nebol založený na skutkových

zisteniach súdu vo vzťahu k zavineniu sťažovateľky, ale na predstave súdu o tom, ako mala

byť sťažovateľka zorientovaná.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že už v citovanom rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 24. 3. 2015 najvyšší súd o dohode dedičov

v dedičskom konaní po otcovi sťažovateľky a manželovi poškodenej, ,

uviedol: „Treba konštatovať, že v tejto časti je táto dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva

neurčitá a právne nevymožiteľná. Je pritom zrejmé, že kvôli týmto nedostatkom sa viedli

a aj vedú na príslušnom súde občianskoprávne spory. Dokonca všetko nasvedčuje tomu, že

táto dohoda môže byť posudzovaná ako absolútne neplatná, ktorá vlastne nevznikla. A nie

je žiadnym spôsobom vynútiteľná. Z toho teda logicky vyplýva, že nemôže byť vynútiteľná

ani normami trestného práva.“

Neopodstatnenosť a arbitrárnosť hypotézy o úmyselnom zavinení sťažovateľky vo

vzťahu k spôsobenému následku, teda bráneniu oprávnenej osobe v užívaní domu, je však

zrejmá aj z ďalších okolností. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu zo dňa 3. 11. 2015,

základom ich právneho posúdenia, či matka sťažovateľky je oprávnenou osobou, ktorej

patrí právo užívania domu na vo vlastníctve sťažovateľky a jej

manžela, boli rozhodnutia, vydané v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II sp. zn.

– rozsudok zo dňa 31. 10. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. zo dňa 20. 11. 2013. Ku skutku, z ktorého bola sťažovateľka uznaná

vinnou, však malo dôjsť dňa 13. 7. 2009, teda 3 roky pred rozsudkom okresného súdu a viac

než 4 roky pred vynesením rozsudku krajského súdu. Zavinenie sťažovateľky tak bolo

posúdené v trestnej veci na základe rozhodnutí civilných súdov, vydaných o niekoľko rokov

po skutku.

Zavinenie sťažovateľky však nemôže byť posudzované z hľadiska skutočností, ktoré

vyšli najavo ex post (teda právne posúdenie dedičskej dohody ako určitého a platného

úkonu, z ktorého vyplýva matke sťažovateľky právo užívať predmetný rodinný dom, ku

ktorému došlo v konaní Okresného súdu Košice I sp. zn. ), ale musí byť

hodnotené z pohľadu ex ante, teda z okolností, ktoré existovali v čase pred údajným

skutkom. Je potrebné zopakovať, že záver o vine sťažovateľky bol tak v rozhodnutí

prvostupňového súdu, ako aj v rozhodnutí odvolacieho súdu založený práve na právnom

posúdení veci v už označenom civilnom konaní.

Navyše je potrebné zdôrazniť, že predmetné civilné konanie začalo na návrh

sťažovateľky a jej manžela ešte v roku 2006, a v tomto konaní sa sťažovateľka aj jej manžel

domáhali vypratania predmetného domu matkou sťažovateľky. Aj táto okolnosť vyvracia

hypotézu okresného súdu o tom, čo sťažovateľka mala vedieť, keďže stav vedomostnej zložky

sťažovateľky k predmetnej otázke, teda či jej matka je oprávnená užívať predmetný dom,

bola vyjadrená práve tým, že sťažovateľka podala návrh na vypratanie domu, súc

presvedčená, že jej matke toto právo nepatrí.

Treba podotknúť aj to, že predmetné civilné konanie začalo v roku 2006 a rozsudok

okresného súdu bol vynesený v roku 2012, teda po 6 rokoch. Samotná dĺžka konania

poukazuje na to, že v žiadnom prípade nešlo o triviálnu otázku, ktorej skutkové a právne

posúdenie bolo vopred jasné a jednoznačné. Nakoniec hypotézu o úmyselnom zavinení

sťažovateľky vyvracia aj rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. zo dňa

25. 3. 2009, ktorou bola zamietnutá žaloba matky sťažovateľky o tom, že jej právo

doživotného a bezplatného bývania v rodinnom dome sa považuje za vecné bremeno,

zaťažujúce predmetnú nehnuteľnosť.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že výrok tohto rozsudku bol podľa ust.

záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Ak aj v odôvodnení

predmetného rozsudku bolo uvedené, že sťažovateľke vznikol osobný záväzok umožniť

poškodenej bezplatné a doživotné právo užívania predmetnej nehnuteľnosti, toto

odôvodnenie nemalo žiadne záväzné účinky pre účastníkov konania a samotné uvedené

konštatovanie súdu nevyvolávalo žiadne právne účinky.

Ako vyplýva zo zistených skutočností v trestnom konaní, práve zamietnutie žaloby

matky sťažovateľky o určenie, že jej právo bývania je vecným bremenom, sťažovateľku

utvrdilo vo vedomí, že jej matka nemá k predmetnému domu právo bývania, z čoho následne

vyplynul ďalší krok sťažovateľky, ktorým zrušila svojej matke v predmetnom dome trvalý

pobyt.

Otázka zavinenia však nie je jedinou, ktorou súdy oboch stupňov posúdili vinu

sťažovateľky arbitrárne v rozpore s konkrétnymi ustanoveniami právnych predpisov.

Uznanie viny v trestnom konaní je založené na zistení skutkového stavu veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.

Pojmovým znakom trestného činu, ako už bolo uvedené, je aj objektívna stránka, teda

konanie, alebo opomenutie, ktorým boli naplnené pojmové znaky skutkovej podstaty

trestného činu, v tomto prípade podľa § 218 ods. 1.

Sťažovateľka namietala v priebehu celého konania, že nebolo preukázané, že by to

bola ona, kto vymenil zámok na dverách rodinného domu a tým znemožnil poškodenej vstup

do uvedeného domu. S touto obranou sa súd prvého stupňa vysporiadal tak, že: „Nie je

relevantné, akým spôsobom sa tak stalo (znemožnenie prístupu poškodenej do rodinného

domu), či došlo k výmene zámku, ponechaniu kľúča v zámku z vnútornej strany dverí a pod.,

a či to osobne realizovala obžalovaná. Bolo totiž preukázané, že sa ako väčšinová

vlastníčka nehnuteľnosti verejne, verbálne, v aktuálnom čase, stotožňovala so stavom, ktorý

poškodenej bránil v užívaní domu.“

Samotný súd prvého stupňa však jednoznačne skonštatoval, že nie je podstatné, či

sťažovateľka bránila poškodenej svojou činnosťou v užívaní domu, keďže bolo preukázané,

že sa verejne, verbálne, v aktuálnom čase s takýmto stavom stotožňovala.

Skutková podstata predmetného trestného činu však neobsahuje ako jednu z foriem

konania alebo opomenutia, ktorým sa tohto trestného činu možno dopustiť, verejné,

verbálne stotožňovanie so stavom, kedy je oprávnenej osobe bránené v užívaní domu.

Keďže len zákon určuje, aké konanie je trestným činom a nedáva súdu právomoc

označiť za trestný čin aj iné konanie, je nepochybné, že sťažovateľka bola odsúdená bez

toho, aby bolo bez dôvodných pochybností zistené, že sa dopustila konania, ktoré by

napĺňalo objektívnu stránku trestného činu, keďže súdy oboch stupňov skonštatovali, že táto

otázka nie je významná, keďže postačuje verbálne stotožňovanie sa sťažovateľky so stavom

bránenia oprávnenej osobe v užívaní domu.

Pokiaľ sa súdy nad zákonný rámec uchýlili k spájaniu osobného záväzku

sťažovateľky umožniť poškodenej bývanie v predmetnom dome a z toho vyvodili, že

sťažovateľkina trestná zodpovednosť vyplýva aj z toho, že mala zabezpečiť, ak aj sama

neznemožnila poškodenej vstup do domu, aby jej tento vstup umožnený bol, je potrebné

opätovne poukázať na skutočnosť, že skutková podstata trestného činu podľa ust. § 218

ods. 1 Tr. zák. vyžaduje z objektívnej stránky bránenie v užívaní a nie nevykonanie opatrení

vyplývajúcich z osobného zmluvného záväzku sťažovateľky, smerujúcich k obnoveniu

možnosti užívať predmetný dom sťažovateľkou.

Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní, keď prostriedkami trestného

práva sankcionovali konanie upravené ust. občianskeho práva, ktoré navyše trestné právo

za trestné nepovažuje, je postupom, ktorý porušuje zásadným spôsobom princíp ultima

ratio.

Ak sťažovateľke svedčila z platného právneho úkonu dohody dedičov v dedičskom

konaní po otcovi sťažovateľky povinnosť, tak, ako to konštatovali aj súdy, išlo o záväzkovo

právny vzťah (, a ). Povinnosti, ktoré z takéhoto

záväzkovo právneho vzťahu pre sťažovateľku vyplývali, teda plnenie povinností zabezpečiť

bezplatné doživotné užívanie domu, resp. spory o pnenie týchto povinností prejednávali

a rozhodovali aj v čase, keď malo dôjsť k skutku, súdy v občianskom súdnom konaní (§ 2

). Návrhom na začatie konania pís. b) bolo možné domáhať sa splnenia

povinností, ktoré vyplývali zo zákona, z právneho vzťahu, alebo z porušenia práva,

a v prípade, že povinný neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, bol oprávnený podať

návrh na vykonanie exekúcie.

Ak súdy kriminalizovali prípadné neplnenie povinností, vyplývajúcich zo záväzkovo

právneho vzťahu, spočívajúce v tom, že neodstránila bezodkladne stav znemožnenia

užívania domu poškodenou, nielenže uznali sťažovateľku za vinnú za konanie, ktoré

trestným nie je, ale prisvojili si aj právomoc, ktorá im nepatrí, a to označiť za trestný čin

konanie, ktoré zákon za trestný čin neoznačuje.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených základných práv namietaným

uznesením krajského súdu, ďalej žiada, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu

pokračovať v porušovaní sťažovateľkou v bode 1 označených základných práv.

Sťažovateľka sa zároveň domáha, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie krajského

súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okrem toho požaduje aj priznanie náhrady trov

konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(porov. napr. , , , ).

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

11. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ).

14. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

15. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným uznesením krajského súdu vrátane

sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi sťažovateľkou v bode 1 označených článkov a dohovoru, ktorých porušenie

namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho

úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení krajského súdu. Uvedený

prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu

odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie

právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľky aplikoval, inými slovami, ústavnú

udržateľnosť namietaného uznesenia krajského súdu.

16. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa krajský

súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením druhého rozsudku okresného súdu. Krajský

súd primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky (strany 10 až 11 namietaného uznesenia

krajského súdu, ktoré ústavný súd už necituje, keďže sú sťažovateľke známe, pozn.).

Ústavný súd považuje odôvodnenie krajského súdu za zrozumiteľné a dostatočne logické,

teda nemožno ho hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené alebo

za extrémne porušujúce v bode 1 označené práva sťažovateľky. Ústavný súd s úvahami

krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať

jeho právny názor svojím vlastným.

17. Ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci.

Zároveň poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad

v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti

konkrétneho prípadu ().

18. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s namietaným

uznesením krajského súdu tiež poznamenáva, že nie je možné základné právo podľa čl. 46

ods. 1 stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj

ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (, ,

). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

19. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavnoprávne významnú

argumentáciu. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre

ňu priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd uvádza, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

20. Sťažovateľka taktiež konštatovala, že namietaným uznesením krajského súdu

došlo k zásahu do jej základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými

článkami a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky rovnako porušené.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského súdu

a možným porušením základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru.

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (bod 9, pozn.).

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2018