Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 557/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou LEGATE, s. r. o., Dvořákovo nábrežie

8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Vrábel, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa v spojení s

ods. 1, a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2017, uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 15. marca 2016 a uznesením Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. z 8. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronickým

podaním 28. septembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou LEGATE, s. r. o., Dvořákovo

nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Vrábel, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s , a , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2017, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. marca 2016 a uznesením Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. júna 2015. Na základe výzvy

ústavného súdu z 30. júla 2018 právna zástupkyňa sťažovateľa doplnila sťažnosť

o chýbajúce náležitosti podaním doručeným ústavnému súdu 8. augusta 2018.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že JUDr. Eva Háberová, správca

konkurznej podstaty úpadcu CEEP-Central and East European Properties a. s. (ďalej len

„žalobca“), sa návrhom v konaní vedenom okresným súdom domáhala proti obchodnej

spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, Starobystrická 267/67, Zálesie (ďalej len

„žalovaná v 1. rade), sťažovateľovi v procesnom postavení žalovaného v 2. rade,

, (ďalej len „žalovaný v 3. rade“)

zaplatenia zmenkovej sumy 1 036 814,83 € s príslušenstvom. Zmenkovým platobným

rozkazom sp. zn. z 15. februára 2010 boli žalovaní zaviazaní, aby žalobcovi

spoločne a nerozdielne zaplatili uvedenú zmenkovú sumu aj s príslušenstvom. Vo vzťahu

k žalovanej v 1. rade je konanie už právoplatne ukončené od 1. apríla 2010. Po podaní

námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu sťažovateľom a žalovaným v 3. rade je

predmetná vec okresným súdom ďalej vedená pod sp. zn. .

Podaním z 29. apríla 2015 sa sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. domáhal prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)

(ďalej aj „OSP“), a to až do právoplatného skončenia

exekučného konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

vo veci žalobcu ako oprávneného proti povinnému – obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE DEVELOPMENT, a. s. (ďalej len „povinný“).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „od výsledku exekučného konania oprávneného...

voči SLOVENSKÉ INVESTÍCIE DEVELOPMENT, a. s. vedeného pod sp. zn.

závisí, či pohľadávka správcu konkurznej podstaty voči CI HOLDING,

akciovej spoločnosti bude uspokojená, resp. v akom rozsahu, čo má význam pre rozhodnutie

súdu v konaní sp. zn. , čo bude mať za následok tiež zánik pohľadávky voči

sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade. Preto výsledok exekučného

konania č. k. má význam pre rozhodnutie súdu vo veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava V sp. zn. .“.

Okresný súd návrh sťažovateľa (a tiež žalovaného v 3. rade) na prerušenie konania

do právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

uznesením sp. zn. z 8. júna 2015 zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. júna 2015 sťažovateľ podal

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. marca

2016 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. marca 2016 dovolanie (11. mája 2016), ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. júna 2017 odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom z dôvodu, že:

„- Sťažovateľ poukazoval na ust. a , pričom dôvodil, že

uplatňovanie zmenky navrhovateľom voči odporcom v 2. a 3. rade napriek tomu, že

pohľadávka zo zmenky je uplatňovaná dostatočným spôsobom voči hlavnému dlžníkovi

v exekučnom konaní na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, je

konaním na škodu dlžníka, t. j. odporcov v 2. a 3. rade, ktoré je navyše zo strany

navrhovateľa vedomé. Preto prebiehajúce exekučné konanie na Okresnom súde

Bratislava I, sp. zn. , je konaním, ktoré môže mať význam pre toto konanie

a jeho výsledok bude mať vplyv na to, či sa bude aj v tomto konaní pokračovať. Je preto

daný dôvod na prerušenie konania podľa až do právoplatného

skončenia exekučného konania na Okresnom súde Bratislava 1 sp. zn. ;

- ak zmenka má zabezpečovací charakter, nie je zbavená kauzy zmenky, pričom

v zmenkovom konaní majú odporcovia v 2. a 3. rade status spotrebiteľa, keďže aval zmenky

nebol uskutočnený v rámci predmetu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti;

- s námietkou postavenia odporcu v 2. a 3. rade ako spotrebiteľov sa tiež dovolací

súd vôbec nevysporiadal, nakoľko nereagoval na námietku sťažovateľa, že ako osoba

majúca status spotrebiteľa môže vzniesť voči zmenke v zmysle zákona

námietky aj neskôr, nakoľko v čase podania námietok ešte rozsudok Okresného súdu

Bratislava I, ktorý je exekučným titulom v exekučnom konaní na Okresnom súde

Bratislava I, sp. zn. neexistoval, pričom na tieto námietky je súd povinný

prihliadnuť z úradnej povinnosti.“

Podľa názoru sťažovateľa „sa uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 30. 06. 2017 javí ako značne arbitrárne a celkom zjavne nesprávne, porušujúce

základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ako aj na spravodlivé rozhodnutie, ktoré vychádza z platnej hmotnoprávnej

normy“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu, krajského súdu, ako

aj najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že „súdy prvého a druhého stupňa ako aj

Najvyšší súd SR nesprávne právne posúdili vec a nevyjadrili sa k ani jednej zo zásadných

námietok, vznesených sťažovateľom. Uznesenie Najvyššieho súdu SR a súdov nižšieho

stupňa vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, má za následok porušenie princípov spravodlivého procesu a zároveň je

takýto postup súdu v rozpore s , teda s princípom právneho štátu, ktorého

súčasťou je aj princíp právnej istoty, ktorého základným atribútom je istota subjektov

práva, spočívajúca v premise, že orgány verejnej moci pri výkone verejnej moci postupujú v

súlade s a platnými právnymi predpismi a že ich postup je takto predvídateľný.“.

Podľa názoru sťažovateľa v prípade napadnutých rozhodnutí súdu prvého a druhého

stupňa ide práve o prípad absencie zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných

pre rozhodnutia súdov, ktoré sa vôbec nevyjadrili k otázkam:

„a. Prečo ak konkrétna kauza v celku alebo čiastočne môže zaniknúť, potom

nemožno priznať plnenie na základe zmenky v rozsahu, v akom kauza zmenky zanikla, keďže

zabezpečovací vzťah ako vzťah akcesorický k hlavnému záväzku zaniká spolu s hlavným

záväzkom, čo je potrebné zohľadniť pri posúdení, či prebieha iné konanie ktoré môže mať

vplyv na rozhodnutie vo veci;

b. Keďže pohľadávka zo zmenky je uplatňovaná aj iným dostatočným spôsobom

(v exekučnom konaní pred OS BA I sp. zn. na základe právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu), je toto konanie konaním na škodu dlžníka - odporcu

v 2. rade ako aj odporcu v 3. rade, ktoré je zo strany navrhovateľa vedomé;

c. Potom prebiehajúce exekučné konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.

je konaním, ktorého výsledok musí mať význam a vplyv na výsledok tohto

konania sp. zn. ;

d. Nepreskúmateľné odôvodnenie, prečo nepovažoval odporcov v 2. a 3. rade za

spotrebiteľov a ako sa s touto právnou otázkou vysporiadal.“

V nadväznosti na už citované sťažovateľ ďalej argumentuje, že „podľa Spoločného

stanoviska č. 93 kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 (zverejneného

v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 8/2015) k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach

návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa:

I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez

ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ

z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou

povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť

prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok

základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,

súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok

zohľadňujúcich rozsah a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu

neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody

o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka

vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez

ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať

a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený

v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces

dosahuje.“.

Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že „súdy sa nesprávne a nepreskúmateľne

vysporiadali s postavením sťažovateľa ako odporcu v 2. rade a odporcu v 3. rade ako

spotrebiteľov, ktorým prináleží zvýšená miera ochrany najmä vo formalizovanom

zmenkovom konaní. Bez jednoznačného a právne nespochybniteľného zdôvodnenia, prečo

odporcovia v 2. a 3. rade nespĺňajú definíciu spotrebiteľa, nie je možné priznať

sťažovateľovi a odporcovi v 3. rade ani zvýšenú ochranu priznanú okrem iného aj vyššie

uvedeným zjednocujúcim stanoviskom, vo vzťahu k prieskumu vznesených námietok voči

konaniu navrhovateľa na škodu odporcov v 2. a 3. rade, ako aj zániku kauzy zmenky. Súdy

sú pritom vždy povinné ex offo preskúmať nekalú povahu a neprípustnosť uplatňovaného

nároku, najmä ak by bol tento uplatňovaný voči spotrebiteľom. Predpokladom na

uplatnenie správneho procesného postupu je ale jednoznačné ustálenie povahy odporcov 2.

a 3. tak, aby laxným a nepreskúmateľným odôvodnením rozhodnutia súdov nebolo porušené

ich právo na súdnu ochranu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa 30. 06.

2017, Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -415 zo dňa 15. 03. 2016

a Okresný súd Bratislava V uznesením č. k. -398 zo dňa 08. 06. 2015

porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a SR.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 30. 06. 2017, zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -415 zo dňa 15. 03. 2016 a zrušuje uznesenie Okresného súdu

Bratislava V č. k. -398 zo dňa 08. 06. 2015 a vec vracia Okresnému súdu

Bratislava V na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. júna

2015, uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. marca 2016, ako aj

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2017 došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s ,

ods. 2 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ešte pred preskúmaním dôvodov uvedených v ,

ktoré opodstatňujú odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd

poznamenáva, že v čase konania pred všeobecnými súdmi bol platný a účinný Občiansky

súdny poriadok, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými

kódexmi. Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto

skutočnosti a prihliadať na v rozhodujúcom čase platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu

sa na vec sťažovateľa, a teda aj rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. júna 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. marca 2016

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v podstatnom tým, že v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia veci okresným súdom nebolo konanie o vymáhanie nárokov zo zmenky

voči nemu ako žalovanému v 2. rade prerušené napriek tomu, že v exekučnom konaní

žalobca vymáha tú istú pohľadávku od povinného, ktorý pristúpil k zmenkovému záväzku

žalovanej v 1. rade. Sťažnosťou však napáda aj uznesenie krajského súdu ako odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa

(o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania do právoplatného ukončenia veci vedenej

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ) a vytýka mu jeho vecnú

nesprávnosť. Sťažovateľ sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu

a vrátenia veci na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa uspokojením pohľadávky žalobcu

v exekučnom konaní zanikne pohľadávka uplatnená v tomto konaní a zanikne kauza

zmenky. Preto má podľa neho výsledok exekúcie význam aj pre rozhodnutie súdu v tejto

veci.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„Okresný súd Bratislava V napadnutým uznesením zamietol návrh odporcov v 2. a 3.

rade na prerušenie konania do právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. ...

Súd prvého stupňa poukázal na to, že prerušenie konania je namieste najmä vtedy,

kedy súd určitú otázku, významnú pre jeho rozhodnutie (predbežnú otázku), je síce

oprávnený posúdiť aj sám, ale vzhľadom na to, že rovnaká otázka sa už rieši v inom konaní,

nie je účelné v konaní pokračovať, najmä v záujme hospodárnosti, aby sa predišlo

duplicitnému dokazovaniu tých istých skutočností. Ak bude príslušným orgánom o takejto

otázke vydané rozhodnutie, súd z neho vychádza ( ). V tomto konaní súd

rozhoduje o námietkach odporcov v 2. a 3. rade proti zmenkovému platobnému rozkazu.

Významnou preto podľa súdu môže byť len otázka, ktorej posúdenie je dôležité pre záver, či

sú námietky odporcov dôvodné, t. j. či na základe namietaných skutočností je namieste

zmenkový platobný rozkaz celkom alebo sčasti zrušiť alebo ho ponechať v platnosti...

Súd tiež konštatoval, že v exekučnom konaní sa o nároku oprávneného nerozhoduje,

o ňom bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorý je právoplatný. Predmetom exekučného konania je

už len nútený výkon rozhodnutia. Nerieši sa v ňom preto žiadna otázka, ktorá by mohla mať

význam pre rozhodnutie súdu o námietkach odporcov v 2. a 3. rade proti zmenkovému

platobnému rozkazu. Dôvodom prerušenia konania nie je podľa súdu ani predpoklad

odporcov, že by mohla byť v rámci exekúcie pohľadávka uspokojená a navrhovateľ by tak

získal bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie by navrhovateľ mohol získať len

v prípade, ak by odporcovia zmenkový záväzok splnili a napriek tomu by navrhovateľ

v exekučnom konaní pokračoval...

Napadnuté uznesenie považuje odvolací súd za vecne správne. Argumenty odporcov

v 2. a 3. rade vôbec nekorešpondujú so zmyslom a podstatou procesného inštitútu

prerušenia konania v zmysle cit. ust. , preto sú z hľadiska

navrhovaného prerušenia konania bezpredmetné. Predmetom exekučného konania je už len

nútený výkon rozhodnutia a nerieši sa v ňom preto žiadna otázka, ktorá by mohla mať

význam pre rozhodnutie súdu o námietkach odporcov v 2. a 3. rade proti zmenkovému

platobnému rozkazu. Zmenkové konanie je samostatným konaním, jeho predmetom sú práva

vyplývajúce zo zmenky a súd rozhoduje o námietkach odporcov v 2. a 3. rade proti

zmenkovému platobnému rozkazu. Exekučné konanie sa vedie voči subjektu, ktorý pristúpil

ku kauzálnemu záväzku odporcu v 1. rade, a to nepredstavuje dôvod na prerušenie konania

o námietkach odporcov v 2. a 3. rade, ktorí podpísali ako ručitelia zabezpečovaciu zmenku.

Nedôvodné prerušenie konania by vytvorilo pre účastníkov stav právnej neistoty

a spôsobilo by porušenie práva účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Prerušenie súdneho konania by malo do úvahy prichádzať len v nevyhnutných prípadoch.

Aj podľa odvolacieho súdu teda nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa

. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že uvedené

ustanovenie neukladá súdu povinnosť, ale možnosť prerušiť konanie.“

V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je

ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd

pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite odôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (m. m. , , ). Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu možno vyvodiť, že odvolací

súd v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu svoj záver, že návrh na prerušenie

konania nie je dôvodný, založili na skúmaní podmienok, či ide o otázku, bez vyriešenia

ktorej súd nemôže vo veci rozhodnúť a zároveň, či túto otázku nie je oprávnený vyriešiť

sám. Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých krajský súd (detailne

oboznámený s rozhodujúcimi okolnosťami kauzy) ako súd odvolací dospel k záveru

o nesplnení podmienok pre obligatórne prerušenie konania, pričom tento právny záver

nemožno považovať za odporujúci pravidlám logiky alebo ho označiť v inom smere za

excesívny. Napokon treba pripomenúť, že podstata námietok sťažovateľa smeruje

k hmotnoprávnej stránke posudzovanej veci (vysporiadanie sa s postavením sťažovateľa ako

spotrebiteľa, ktorému prináleží zvýšená miera ochrany najmä vo formalizovanom

zmenkovom konaní), pričom uznesenie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na prerušenie

konania je rozhodnutím procesnej povahy, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Aj

z toho dôvodu takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do

a dohovorom zaručených základných práv a slobôd.

S ohľadom na zmienené skutočnosti ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu signalizovalo príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv

sťažovateľa, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2017

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Zo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho

súdu je založený na tvrdení, že mu bola odopretá súdna ochrana tým, že dovolací súd „čisto

formalisticky odmietol dovolanie, aj keď konaním súdov prvého a druhého stupňa bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a znemožnený prístup k spravodlivosti“.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľom v sťažnosti považuje

za potrebné poznamenať, že je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jeho dovolaní.

Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa zaoberal v dovolacom konaní,

pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľa

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je

prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže

porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ani právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (napr.

, , ). Takýmto predpisom bol vo veci sťažovateľa

(platný a účinný do 30. júna 2016, keďže dovolanie bolo podané

pred 1. júlom 2016).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval v čase

relevantnom pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa a nasl. . V rámci všeobecnej

úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v

výslovne uvádzalo, že dovolanie je prípustné len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a)

až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v a .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto sa právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych východísk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2017, ktorým

podľa odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné (keďže dospel k záveru, že prípustnosť

dovolania sťažovateľa nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v znení účinnom ku dňu podania jeho dovolania).

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky... ako súd dovolací... skúmal najskôr, či

dovolania (najvyšší súd rozhodoval aj dovolaní žalovaného v 3. rade, pozn.) smerujú proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom (§ 419

a nasl. ).

Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti

..., dovolací súd postupoval v zmysle ,

veta prvá a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle , a

...

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (

Podľa je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a proti uzneseniu, ktorým

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. c).

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na

území Slovenskej republiky.

Podľa výslovného znenia však ustanovenia odsekov 1 a

neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch,

oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej

pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo

veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým sa zamietol návrh žalovaných 2/ a 3/

na prerušenie konania.

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že žalovanými 2/ a 3/

podané dovolania, voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o potvrdení rozhodnutia súdu prvej

inštancie o neprerušení konania, nie sú podľa prípustné. Neprípustnosť

dovolania v takom prípade znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť

využitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať

sa reparácie prípadných nesprávnosti v súdnom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou

v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a nesprávnym právnym posúdením veci ( ).

Prípustnosť dovolaní žalovaných 2/ a 3/ v danej veci prichádza do úvahy len ak

v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej

v ..

Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/

netvrdili a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

ich dovolaní preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah obidvoch dovolaní a v nich vytýkaných nesprávností,

ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či sa

stranám sporu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom ( ).

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

strane sporu odníma tie procesné práva, ktoré jej zákon priznáva. Konaním súdu sa

rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s.

p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu

jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje

v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo

jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva strane

sporu, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Za odňatie možnosti

konať pred súdom nemožno považovať vyslovený právny názor v rozhodnutí, s ktorým sa

strana nestotožňuje.“

K dovolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého

uznesenia, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „...

judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle , ale

(len) inú vadu konania ( ), ktorá však nie je dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej

veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom

vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn.

, , , , ,

, , , ).

Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke

Stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 2/2016), podľa

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku. V danom prípade nejde o výnimku uvedenú v uvedenom stanovisku,

keďže rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje základné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré vo

veci rozhodol, a to aj s ohľadom na charakter napadnutého rozhodnutia (uznesenie

o neprerušení konania).

V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím

odvolacieho súdu nebola odňatá možnosť dovolateľa konať pred súdom a konanie nie je

zaťažené vadou v zmysle , ktorá by odôvodňovala prípustnosť

podaného dovolania.“

K dovolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdeného nesprávneho

posúdenia neexistencie dôvodov pre prerušenie konania podľa

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale

právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle ... Právne posúdenie veci (viď

ods. 2 písm. c/ ) súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky

považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný

názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je

procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia... I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť

právnych záverov konajúcich súdov boli dôvodné a mali by za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237

ods. 1

Keďže prípustnosť dovolaní žalovaných 2/ a 3/ nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia v znení účinnom ku dňom podaní oboch

dovolaní, najvyšší súd ho odmietol podľa ustanovenia ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa

o existencii dovolacieho dôvodu podľa , s ktorou sa nestotožnil, a preto

jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach počas

jeho platnosti a účinnosti).

V nadväznosti na uvedené závery ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní

obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho konfrontácie

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že neexistuje reálna možnosť na to, aby

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie.

Ústavný súd preto podľa odmietol aj túto časť sťažnosti

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše dodáva, že z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

zistil, že konanie vo veci samej o zaplatenie zmenkovej sumy

1 036 814,83 € s príslušenstvom nie je v súčasnosti ešte právoplatne ukončené.

II.4 Sťažovateľ tiež tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu , a .

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel,

ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ,

a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže

predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

možno v tomto konaní uvažovať o porušení , a

len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože

v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného

práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018