Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 68/2018
PDF · 252.04 KB
No categories available
IV. ÚS 68/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,
, , , ,
, a , , zastúpených advokátskou
kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Milan Ficek, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 125/2011 za účasti Okresného súdu
Bratislava II takto
rozhodol:
1. Základné právo , ,
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 125/2011 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 45 C 125/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť ,
, a trovy konania v sume
1 107,85 € (slovom tisícstosedem eur a osemdesiatpäť centov) na účet ich právneho
zástupcu JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľka v prvom rade“), , ,
, (ďalej aj „sťažovateľ v treťom rade“), a ,
(ďalej aj „sťažovateľka v štvrtom rade“, všetci
spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek,
advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Ficek,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 125/2011 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení žalobcov stranou
napadnutého konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 45 C 125/2011, ktoré začalo
podaním žaloby okresnému súdu 29. júna 2011. Predmetom napadnutého konania
je rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k pozemkom špecifikovaným v žalobe. Žaloba
smeruje proti šiestim žalovaným.
Prvé pojednávanie v napadnutom konaní sa konalo 1. februára 2012. V poradí druhé
pojednávanie sa konalo 26. marca 2012 a bolo odročené na neurčito. Uznesením
z 22. júla 2013 okresný súd napriek nesúhlasu sťažovateľov napadnuté konanie prerušil
do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 34/2008.
Proti uzneseniu z 22. júla 2013 o prerušení konania preto sťažovatelia podali odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 9 Co 687/2013 z 31. marca 2014 tak, že ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
Následne okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na 23. september 2015, ktoré
však zrušil a odročil na 7. október 2015. „Od zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu teda
uplynulo viac než 17 mesiacov, kým bolo nariadené ďalšie pojednávanie. Pojednávanie zo
dňa 07. 10. 2015 však bolo opätovne odročené na neurčito.“
Dňa 10. júna 2016 podala sťažovateľka v prvom rade predsedníčke okresného súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú predsedníčka okresného súdu v prípise zo 4. júla 2016
vyhodnotila ako dôvodnú, pričom v tejto súvislosti vo svojej odpovedi okrem iného uviedla:
„... keď síce boli vykonávané procesné úkony vo veci, avšak so značnými časovými
odstupmi...
Uvedené bolo spôsobené množstvom agendy vybavujúcej zákonným sudcom
v súdnom oddelení a za spôsobené prieťahy sa Vám v mene správy a vedenia tunajšieho
súdu ospravedlňujem. Tieto prieťahy považujem vzhľadom na ďalší postup súdu a prijaté
opatrenia za odstránené, pričom sudkyňa bola mnou upozornená na potrebu vo veci konať
ďalej plynulo a bez prieťahov.“
Uznesením z 20. júna 2016 okresný súd zastavil konanie proti žalovaným v druhom
a treťom rade a sťažovateľom priznal náhradu trov konania (z dôvodu, že zastavenie
konania zavinili žalovaní v druhom a treťom rade) a pripustil zmenu petitu. Žalovaní
v druhom a treťom rade v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podali proti označenému
uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 278/2016
z 26. apríla 2017 tak, že uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.
Sťažovatelia konštatujú, že od vydania uznesenia z 20. júna 2016 okresný súd do dňa
podania sťažnosti ústavnému súdu nenariadil žiadne pojednávane.
Sťažovatelia argumentujú, že „súd v danej právnej veci konal a naďalej aj koná
s výraznými a nedôvodnými prieťahmi. Pritom rozhodovanie sporov týkajúcich sa určenia
vlastníckeho práva patrí medzi bežnú agendu súdov...
... sporové strany (predtým účastníci konania) svojim správaním nedali žiadny dôvod
na vznik prieťahov...
Konanie začalo ešte v roku 2011, čo znamená, že medzičasom už uplynulo viac
ako šesť rokov, počas ktorých sú sťažovatelia v neustálej právnej neistote. Konanie
o určenie vlastníckeho práva má pre sťažovateľov obrovský význam z hľadiska ochrany
ich práv. Preto je pre nich neukončené a zdĺhavé súdne konanie zdrojom stresu a starostí...
Obzvlášť zaťažujúce je konanie pre sťažovateľku vo štvrtom rade, ktorá pre svoj vysoký vek
trpí viacerými zdravotnými komplikáciami. Pri tempe, akým súdne konanie prebieha, môže
dokonca nastať situácia, že sa spravodlivosti ani nedožije...
... Súbežne s týmto konaním sa totiž rieši aj odkúpenie, resp. vyvlastnenie týchto
pozemkov, pričom cena za odkúpenie sporných pozemkov štátom je o 20 % vyššia,
než náhrada za ich vyvlastnenie...“.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, bolo postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 45 C/125/2011 porušené.
2. Sťažovateľke v prvom rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- €,
ktoré jej je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. Sťažovateľke v druhom rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.500,-
€, ktoré jej je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi v treťom rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- €,
ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažovateľke vo štvrtom rade sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume
3.000,- €, ktoré jej je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť sťažovateľom spoločne
a nerozdielne trovy konania v sume 728,40 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 68/2018-16
z 25. januára 2018 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti, a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu sa v prípise sp. zn. Spr. 42/2018
z 28. marca 2018 vyjadrila k podanej sťažnosti a následne mailom zo 6. augusta 2018
predložila ústavnému súdu prehľad procesných úkonov uskutočnených v napadnutom
konaní. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zdôrazňuje, že „po skutkovej
a právnej stránke ide o zložitejší spor. Vec bola dva krát predkladaná odvolaciemu súdu,
z dôvodu odvolania proti uzneseniu o prerušené konania a odvolania proti uzneseniu,
ktorým súd zastavil konanie proti žalovaným v II. a III. rade. Naposledy dňa 28. 01. 2018
tunajší súd rozhodoval o náhrade trov odvolacieho konania a bude vo veci stanovený
termín pojednávania... je zrejmé, že v konaní súd vykonával úkony vo veci, niekedy však s
časovými odstupmi.“.
Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Dňa 18. júna 2018 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov,
aby sa vyjadril ku vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 17. apríla 2018
oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. K vyjadreniu predsedníčky okresného
súdu uviedol, že záver okresného súdu o tom, že ide o skutkovo a právne zložitejší spor
len s poukazom na typ žaloby bez uvedenia konkrétnych okolností prípadu, neobstojí.
Taktiež poukázal na to, že využívanie procesných práv účastníkmi konania nesmie byť
účastníkom konania na ťarchu. V závere poukázal na to, že okresný súd prieťahy v konaní
uznal aj v odpovedi predsedníčky okresného súdu na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy
v konaní, ktorú podali ešte 4. júla 2016.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu (ktoré korešponduje s obsahom spisu
okresného súdu sp. zn. 45 C 125/2011) ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého
konania:
1. Dňa 29. júna 2011 sťažovatelia podali okresnému súdu žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Konanie je vedené pod sp. zn. 45 C 125/2011.
2. Dňa 4. októbra 2011 bola žaloba doručená na vyjadrenie žalovaným, ktorí sa k nej
vyjadrili 4. novembra 2011.
3. Dňa 9. novembra 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania
na 1. február 2012.
4. Dňa 1. februára 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 26. marec 2012 z dôvodu zabezpečenia účasti sťažovateľov na ďalšom pojednávaní
(s výnimkou sťažovateľky , ktorá bola prítomná na pojednávaní, pozn.).
5. Dňa 26. marca 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
na účel oboznámenia sa so súvisiacimi spismi.
6. Dňa 25. februára 2013 okresný súd vyhotovil fotokópie z pripojených spisov.
7. Dňa 22. júla 2013 okresný súd vydal uznesenie, ktorým konanie prerušil
do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 34/2008.
8. Dňa 6. septembra 2013 sťažovatelia podali proti uzneseniu o prerušení konania
odvolanie.
9. Dňa 9. decembra 2013 bol spis po predložení vyjadrenia žalovaných k odvolaniu
sťažovateľov predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.
10. Uznesením sp. zn. 9 Co 687/2013 z 31. marca 2014 krajský súd uznesenie
okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie – spis bol vrátený okresnému súdu 30. apríla 2014.
11. Dňa 5. mája 2014 okresný súd doručoval zrušujúce rozhodnutie krajského súdu
účastníkom konania.
12. Dňa 23. mája 2014 okresný súd rozhodol o vrátení poplatku sťažovateľom.
13. Dňa 1. augusta 2014 okresný súd preveroval stav súvisiacich konaní na okresnom
súde a po pripojení spisov vyhotovoval fotokópie z týchto spisov 5. mája 2015.
14. Dňa 5. mája 2015 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. september
2015.
15. Dňa 14. septembra 2015 okresný súd oznámil účastníkom konania, že sa ruší
termín pojednávania nariadený na 23. september 2015, a to bez udania dôvodu nariadil nový
termín na 7. október 2015.
16. Dňa 7. októbra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito na účel rozhodnutia o procesných návrhoch sťažovateľov.
17. Dňa 20. júna 2016 okresný súd uznesením zastavil konanie proti žalovaným
v druhom a treťom rade zastavil a rozhodol o pripustení zmeny žalobného petitu.
18. Dňa 30. júna 2016 podali sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu z 20. júna 2016
v časti výroku o náhrade trov konania.
19. Dňa 8. júla 2016 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho
poplatku za odvolanie.
20. Dňa 25. augusta 2016 okresný súd predložil spis odvolaciemu súdu
na rozhodnutie o odvolaní.
21. Dňa 26. apríla 2017 krajský súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu a 15. júna 2017 spis vrátil okresnému súdu.
22. Dňa 13. júla 2017 okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom
konania.
23. Dňa 31. augusta 2017 bol spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi na účel
rozhodnutia o trovách konaniach.
24. Dňa 26. januára 2018 okresný súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú
zásadné odlišnosti (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03), čo umožňuje preskúmať ich namietané
porušenie spoločne.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
v ich všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôrazňuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01). Základnou povinnosťou
súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou
o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117
ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
keď sa bude konať nové pojednávanie.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento
základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu
konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej
z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán,
aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona,
alebo § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť
len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o žalobe sťažovateľov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (pozemkom),
a to jednak z dôvodu nerešpektovania predkupného práva podielových spoluvlastníkov,
ako aj z dôvodu tvrdeného falšovania listiny – výmeru o vlastníctve. Právni predchodcovia
sťažovateľov nadobudli sporné nehnuteľnosti ešte v roku 1948 na základe výmeru
o vlastníctve pôdy. Autenticita výmeru o vlastníctve pôdy na osobu C. R., ktorú sťažovatelia
spochybňujú, je predmetom prieskumu v inom civilnom konaní, ako aj v trestnom konaní.
Vychádzajúc zo súdneho spisu, ústavný súd považuje z právneho i skutkového
hľadiska vec sťažovateľov za zložitejšiu, a to jednak s poukazom na úlohu okresného súdu
vysporiadať sa s platnosťou výmeru o vlastníctve pôdy, tiež z dôvodu potreby oboznámiť
sa s priebehom a výsledkami súvisiacich civilných konaní, ako aj vzhľadom na vysoký
počet účastníkov konania na strane žalovaných, ako aj žalobcov a nimi uplatňované
námietky.
2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľov (v spore žalobcov)
ako účastníkov napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sú v konaní
aktívni a svojím konaním nespôsobili prieťahy v napadnutom súdnom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 45 C 125/2011. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,
v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
Z prehľadu úkonov okresného súdu je zrejmé, že za 7 rokov od začatia napadnutého
konania sa na okresnom súde uskutočnili tri pojednávania, pričom v rokoch 2013, 2014,
2016, 2017 a 2018 sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie, a okresný súd o žalobe dosiaľ
meritórne nerozhodol. Okrem rozhodovania o prerušení konania a o zastavení konania
proti niektorým zo žalovaných v dôsledku späťvzatia žaloby a rozhodovania o trovách
konania okresný súd za celé doterajšie obdobie s výnimkou troch pojednávaní
a opakovaného oboznamovania sa s obsahom súvisiacich spisov vo veci v zásade nekoná.
Navyše, uznesenie o prerušení konania z 22. júla 2013 krajský súd v odvolacom konaní
zrušil ako neobsahujúce dostatočné odôvodnenie. Krajský súd v zrušujúcom uznesení
uviedol, že „Súd prvého stupňa pritom v napadnutom uznesení neuviedol, ani aký je okruh
účastníkov a ani aký je predmet konania vedený v právnej veci sp. zn. 17C/34/2008... Súd
prvého stupňa bližšie nerozviedol ani to, aká otázka sa rieši v konaní vedenom pod
sp. zn. 17C/34/2008, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súd... a dokonca ani to
aký konkrétny podstatný význam majú výsledky dokazovania v konaní, resp. v konaniach
vedených na súde prvého stupňa pod sp. zn... Po dôkladnom preštudovaní obsahu spisového
materiálu odvolací súd dospel k záveru, že uvedené nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa neumožňuje zistiť, aké konkrétne dôvody ho viedli k záveru
o potrebe prerušiť súdne konanie vedené pod sp. zn. 45C/125/2011 a že touto absenciou
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred
súdom.“.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnou
nečinnosťou, ako aj rozsiahlymi obdobiami nečinnosti v napadnutom konaní spôsobil
zbytočné prieťahy, na základe ktorých porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 125/2011 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 500 € pre sťažovateľov v prvom až treťom rade a v sume 3 000 € pre sťažovateľku
v štvrtom rade. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujú dlhodobým
stavom právnej neistoty a negatívnym vplyvom doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého
konania na ich zdravotný stav, a zvlášť ich psychický stav. Osobitne zdôrazňujú vysoký vek
sťažovateľky v štvrtom rade, pre ktorú je predmetné konanie obzvlášť zaťažujúce. Taktiež
poukazujú na negatívny vplyv tohto konania na ich majetkové pomery.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím
na charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel
k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € každému zo sťažovateľov
bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia sa domáhajú priznania úhrady trov konania v sume 1 107, 85 €. Ústavný
súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14,
Bratislava. Úhradu trov konania ústavný súd priznal v sume požadovanej sťažovateľmi,
poukazujúc na skutočnosť, že sťažovateľmi požadovaná suma neprekračuje sumu
vypočítanú podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018