Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 569/2018
PDF · 152.58 KB
No categories available
IV. ÚS 569/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
MK REAL, s. r. o., Bratislavská 41, Malinovo, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 217/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MK REAL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MK REAL, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., v mene
ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 217/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka vystupuje
v napadnutom konaní ako odporkyňa v 1. rade. Uznesením č. k. 17 C 217/2014-85
z 12. novembra 2015 okresný súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby a žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Sťažovateľka (odporkyňa v 1. rade)
podala proti výroku o trovách konania v predmetnom uznesení v zákonom stanovenej lehote
odvolanie. O tomto odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“)
uznesením č. k. 2 Co 87/2016-109 z 26. januára 2017, ktoré bolo doručené okresnému súdu
8. marca 2017, a to tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 217/2014-85
z 12. novembra 2015 v znení opravného uznesenia č. k. 17 C 217/2014-94
z 20. januára 2016 vo výroku, ktorým nepriznal náhradu trov konania žiadnemu
z účastníkov, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd v období od momentu, keď jej bolo doručené
uznesenie odvolacieho súdu č. k. 2 Co 87/2016-109, t. j. od 16. marca 2017, až do dňa
podania sťažnosti ústavnému súdu (7. septembra 2018) nevykonal v spise žiadny úkon
smerujúci k vydaniu rozhodnutia o náhrade trov konania. Sťažovateľka tvrdí, že ide
o nečinnosť okresného súdu v dĺžke viac ako 1 roka a 5 mesiacov, pričom obdobie
nečinnosti postihuje takmer celú dĺžku konania po doručení súdneho spisu z odvolacieho
súdu. Sťažovateľka považuje uvedený postup okresného súdu za zbytočné prieťahy
v konaní a za porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur,
ktorú odôvodnila dĺžkou nečinnosti okresného súdu bez akejkoľvek vonkajšej príčiny
a neexistenciou osobitnej zložitosti predmetnej veci.
5. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie
a aby po jej prijatí rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky, obchodnej spoločnosti MK REAL, s.r.o. na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
konaním Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 17C 217/2014 porušené
bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
17C 217/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti MK REAL, s.r.o. priznáva finančné zadosťučinenie v sume
2000,- EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do
30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trovy konania
v plnej výške do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 217/2014 v rámci rozhodovania o náhrade trov konania došlo k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
11.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu
týchto práv neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať
ich namietané porušenie spoločne (napr. IV. ÚS 160/2018).
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ústavný súd
poukazuje na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd
spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom
ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade,
keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu
sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne
neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
15. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že otázka náhrady trov konania je druhotná
vo vzťahu k rozhodovaniu o merite veci, ktoré je primárne spôsobilé nastoliť stav právnej
istoty strán v konaní (m. m. IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016,
IV. ÚS 498/2018). Ústavný súd preto s poukazom na druhotný charakter otázky náhrady
trov konania posudzuje ústavnoprávnu intenzitu porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v takýchto prípadoch reštriktívne.
16. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov iba vo vzťahu k dĺžke konania pri
rozhodovaní o náhrade trov konania po tom, čo odvolací súd zrušil výrok okresného súdu
o nepriznaní náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov. Zo sťažnosti sťažovateľky ale
nevyplýva, že by v namietanom období nečinnosti urgovala okresný súd, aby vydal
rozhodnutie o trovách konania, resp. ani to, že by pre nečinnosť súdu podala sťažnosť
predsedovi predmetného okresného súdu na prieťahy. Sťažovateľka iba uviedla, že o stave
konania sa informovala telefonicky a nahliadnutím do spisu.
17. Po preskúmaní sťažnosti a postupu okresného súdu v napadnutom konaní ústavný
súd síce dospel k záveru, že postup okresného súdu bol poznačený neodôvodnenou
nečinnosťou, avšak vzhľadom na celkovú dĺžku tejto nečinnosti (1 rok a 6 mesiacov), ako aj
na skutočnosť, že uvedená nečinnosť sa týka rozhodovania iba o druhotnej otázke náhrady
trov konania, s prihliadnutím aj na absenciu relevantnej aktivity sťažovateľky voči súdu
(resp. vedeniu súdu) na nápravu tohto stavu ústavný súd uzavrel, že v uvedenom prípade
nejde o nečinnosť v takej ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
19. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť
sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti okresný súd v napadnutom
konaní pokračoval v neodôvodnenej nečinnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018