Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 295/2018
PDF · 250.68 KB
No categories available
III. ÚS 295/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 P 152/2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 152/2015
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 200 €
(slovom dvesto eur), ktoré je Okresný súd Námestovo povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Námetovo j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Jána Vajdu, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 295/2018-14 zo 7. augusta 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 P 152/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na okresnom súde sa od 18. decembra 2015
vedie konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletú , nar.
(ďalej len „maloletá“), v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu
na čas do rozvodu manželstva. Sťažovateľ je otcom maloletej. Tvrdil, že napriek tomu,
že odo dňa začatia namietaného konania uplynuli už 2 roky a 6 mesiacov, dosiaľ nie je
toto konanie právoplatne skončené. Vo veci sa uskutočnilo 5 pojednávaní, avšak
bez právoplatného rozsudku pretrváva stav jeho právnej neistoty. Pozornosť ústavného súdu
upriamil na to, že namietané konanie má pre neho podstatný význam, keďže ide o úpravu
práv a povinností k maloletej, ktorá je jeho jediným dieťaťom. Matka maloletej mu však
od začiatku konania bráni v stretávaní sa s ňou. Sťažovateľ sa podaním doručeným
okresnému súdu 8. júna 2016 obrátil na predsedníčku okresného súdu so sťažnosťou
na zbytočné prieťahy v konaní, ktorá ju vyhodnotila ako neopodstatnenú. Nadväzne využil
i ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 756/2015
z 8. novembra 2016 (ďalej aj „prvá ústavná sťažnosť“) tak, že ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Ani po rozhodnutí ústavného súdu o prvej ústavnej sťažnosti však
podľa názoru sťažovateľa nekoná okresný súd tak, aby bol stav jeho právnej neistoty
odstránený, a preto sa opätovne uchádza o ústavnú ochranu.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127
ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zároveň požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov
konania.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti
prípisom sp. zn. Spr. 560/18 z 5. septembra 2018, ktorý bol spolu s vyžiadaným spisom
doručený ústavnému súdu 10. septembra 2018. Predsedníčka okresného súdu najskôr
chronologicky popísala priebeh namietaného konania, vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a následne k veci uviedla:
„... V predmetnom súdnom konaní súd konal priebežne bez prieťahov, za obdobie
kedy bol súd nečinný možno považovať obdobie od 07. 06. 2016, kedy bolo vo veci
nariadené pojednávanie, pričom ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až 15. 11. 2016,
pričom v tomto medziobdobí bolo síce nariadené ešte jedno pojednávanie, ale toto muselo
byť zrušené z objektívnych dôvodov na strane súdu, pretože prebiehala rozsiahla
rekonštrukcia (celej) budovy súdu vrátane pojednávacích miestností, ktoré boli stavebne
zrušené. K predĺženiu konania prispelo aj znalecké dokazovanie, keďže súd
čakal na vypracovanie znaleckého posudku znalcom z odboru psychológie 7 mesiacov
(znalec ustanovený uznesením zo dňa 11. 06. 2017 - znalecký posudok doručený súdu
až dňa 19. 1. 2018, pričom na vypracovanie znaleckých posudkov má tiež vplyv veľký počet
konaní, v ktorých sú žiadané). Uvedené okolnosti však nemožno považovať za zbytočné
prieťahy v konaní. V priebehu súdneho konania súd dvakrát rozhodoval o návrhoch
na vydanie neodkladného opatrenia, voči ktorým boli podané opravné prostriedky,
a z ktorého dôvodu vec bola predložené odvolaciemu súdu, čo taktiež prispelo k predĺženiu
konania. V súčasnosti je konanie právoplatne skončené. Rodičia na pojednávaní
dňa 23. 8. 2018 uzavreli rodičovskú dohodu, ktorú súd schválil.“
5. Ústavný súd 10. septembra 2018 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu
zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu.
Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 25. septembra 2018
reagoval na vyjadrenie okresného súdu, podrobne popisujúc priebeh namietaného konania
s vymedzením konkrétnych období, v ktorých okresný súd podľa jeho názoru nekonal,
resp. konal neefektívne. Okrem iného uviedol: „Do dnešného dňa odporca nerozhodol
o znalečnom pre znalkyňu za podaný znalecký posudok č. 1/2018
zo dňa 15.1.2018 a za účasť znalkyne... na pojednávaní konanom dňa 23.8.2018.
Odôvodnene predpokladám, že vyšší súdny úradník odporcu bude niekoľko mesiacov
rozhodovať o týchto nárokoch znalkyne...“ Zároveň oznámil, že sťažovateľ súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného
súdu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
- 18. decembra 2015 bol okresnému súdu doručený návrh na úpravu práv
a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva a na nariadenie
predbežného opatrenia;
- 15. januára 2016 okresný súd ustanovil maloletej kolízneho opatrovníka
a zároveň rozhodol o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia;
- 5. februára 2016 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
o nariadení predbežného opatrenia (navrhovateľka sa k odvolaniu vyjadrila
podaním doručeným okresnému súdu 17. februára 2016);
- 26. februára 2016 bol spis okresného súdu s podaným opravným prostriedkom
predložený krajskému súdu;
- 7. marca 2016 krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozhodnutie
okresného súdu potvrdil (rozhodnutie právoplatné 29. marca 2016);
- 4. apríla 2016 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. jún 2016 (zároveň
žiadal kolízneho opatrovníka o zaslanie aktuálnej správy zo šetrenia rodinných
pomerov, a navrhovateľku o oznámenie aktuálnych príjmov a výdavkov);
- 7. júna 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. júl 2016
(sťažovateľ sa na pojednávaní nezúčastnil z dôvodu práceneschopnosti);
- 8. júna 2016 sťažovateľ podal návrh na zrušenie predbežného opatrenia;
- 4. júla 2016 okresný súd zrušil termín pojednávania, ktoré bolo nariadené
na 21. júl 2016 z dôvodu rekonštrukcie budovy;
- 31. augusta 2016 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. november
2016;
- 15. novembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie (sťažovateľ sa opäť
pojednávania nezúčastnil, preto mu okresný súd uložil poriadkovú pokutu
vo výške 200 €), okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie
neodkladného opatrenia;
- 19. decembra 2016 sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia odvolanie (31. januára 2017 sa k odvolaniu
vyjadrila navrhovateľka);
- 3. marca 2017 bol spis okresného súdu s podaným opravným prostriedkom
predložený krajskému súdu;
- 8. marca 2017 krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil
(právoplatné 23. marca 2017), spis bol doručený späť okresnému súdu 14. marca
2017;
- 22. marca 2017 okresný súd nariadil vo veci termín pojednávania na 23. máj
2017;
- 23. mája 2017 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania;
- 11. júna 2017 okresný súd ustanovil na podanie znaleckého posudku znalkyňu
a ustanovil lehotu na jeho podanie 60 dní od právoplatnosti
uznesenia o ustanovení znalca. Neskôr, na žiadosť znalkyne z 27. augusta 2017
bola lehota zmenená na 60 dní od prevzatia spisu (spis prevzala znalkyňa
18. novembra 2017);
- 19. januára 2018 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok;
- 24. januára 2018 okresný súd nariadil termín pojednávania na 27. marec 2018;
- 27. marca 2018 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 12. apríl 2018 na účel vypočutia kolízneho opatrovníka a znalca;
- 12. apríla 2018 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 24. máj 2018 z dôvodu neúčasti znalkyne na nariadenom pojednávaní;
- podaním zo 16. mája 2018 znalkyňa súdu ospravedlnila svoju
neúčasť na pojednávaní uskutočnenom 12. apríla 2018, predvolanie prevzala
až 14. apríla 2018. Zároveň súdu uviedla, že v období mája má plánovanú
operáciu, a preto sa pojednávania zúčastniť nemôže a žiada o ospravedlnenie
svojej neprítomnosti na najbližšom pojednávaní. Okresný súd 18. mája 2018
zrušil termín pojednávania;
- 19. júna 2018 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. august 2018;
- 23. augusta 2018 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom došlo
k uzavretiu rodičovskej dohody, ktorú okresný súd schválil (rozsudok nadobudol
právoplatnosť 30. augusta 2018).
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a súčasne sa domáhal aj vyslovenia porušenia
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
IV. ÚS 90/2010), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
11. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie už označených práv
ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 12 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), ktorý stanovuje, že súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania
a iných osôb a tiež z § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd v súčinnosti
s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná
a rozhodnutá [obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok účinný do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)].
14. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu
(napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
15. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania bol návrh matky na úpravu práv a povinností rodičov
k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva. Konania tohto typu tvoria štandardnú
súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne
zložitú. I keď možno pripustiť istú mieru skutkovej zložitosti veci vyplývajúcu z potreby
znaleckého dokazovania, nešlo o takú komplikovanú záležitosť, ktorá by vyžadovala
osobitný prístup okresného súdu. Prieťahy v konaní na okresnom súde preto nie je možné
považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo skutkovou zložitosťou prejednávanej veci.
16. Konania týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti si vyžadujú
mimoriadnu pozornosť súdu, ktorá by mala viesť k efektívnemu a rýchlemu postupu
v konaní. Táto požiadavka vyplývala i z § 176 ods. 3 OSP, za účinnosti ktorého konanie
v počiatočnej fáze prebiehalo, a v zmysle ktorého, ak zákon neustanovuje inak, vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr
do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto
prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s ESĽP (napr. H. v. United
Kingdom z 8. 7. 1987) prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov
maloletého dieťaťa a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu
s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Ústavný súd v rámci svojej
rozhodovacej činnosti hodnotil a prisúdil význam plynutia lehoty vo vývoji dieťaťa
z hľadiska budovania citových väzieb k osobám, v ktorých výchove a starostlivosti
sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie je v pravidelnom kontakte
(pozri II. ÚS 35/01). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuje špecifickú povahu konaní
týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si prístup s osobitnou starostlivosťou
(napr. III. ÚS 254/2015). Povaha tohto konania preto podmieňovala prísnejšie hodnotenie
jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo nečinnosťou alebo
neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom (m. m. I. ÚS 419/2015).
17. Druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. V rámci jeho posudzovania
ústavný súd zistil určitú okolnosť signalizujúcu narušenie plynulosti konania pričítateľnú
na vrub sťažovateľovi ako účastníkovi konania. Ide o dvojnásobné odročenie pojednávania
pre neprítomnosť sťažovateľa (v prvom prípade z dôvodu jeho práceneschopnosti, v druhom
prípade svoju neúčasť na pojednávaní ani neospravedlnil, za čo mu okresný súd uložil
poriadkovú pokutu). Práve neprítomnosť sťažovateľa na nariadených pojednávaniach sa javí
ako jedna z kľúčových okolností, pre ktoré sa nepristúpilo k rozhodnutiu o potrebe
nariadenia znaleckého dokazovania už oveľa skôr, a prirodzene ovplyvnila aj ďalší priebeh
a trvanie konania vo veci. Okolnosťami majúcimi vplyv na plynulosť postupu konania bolo
aj rozhodovanie o dvoch návrhoch na vydanie neodkladného opatrenia, na čo poukázal
i okresný súd. V tejto súvislosti však ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej úkony účastníka konania smerujúce k uplatňovaniu práv v súdnom konaní
v súlade s možnosťami danými príslušnými procesnými predpismi môžu síce spôsobiť
predĺženie konania, nemožno ich však samy osebe hodnotiť ako postup vedúci k zbytočným
prieťahom v konaní. Z podstaty veci je totiž zrejmé, že dôvodom podávania predmetných
návrhov bola práve absencia meritórneho rozhodnutia. Tieto okolnosti preto ústavný súd
nepričítal ani na ťarchu sťažovateľa, ani na ťarchu okresného súdu, keďže o týchto
návrhoch (a nadväzne i o uplatnených opravných prostriedkoch) bolo potrebné v určitom
časovom priestore rozhodnúť, čo logicky vyústilo do predĺženia namietaného konania.
18. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Z prehľadu procesných úkonov
zistených zo spisu možno sumarizovať, že okresný súd konal v namietanom konaní v zásade
plynulo až na dve obdobia krátkodobej nečinnosti, na ktoré poukázal i okresný súd. Prvým
obdobím bol časový úsek medzi pojednávaním uskutočneným 7. júna 2016 a pojednávaním
uskutočneným 15. novembra 2016 (5 mesiacov), v rámci ktorého síce bolo nariadené ešte
jedno pojednávanie, ktoré však muselo byť zrušené z dôvodu rekonštrukcie budovy
okresného súdu. Druhým obdobím, v ktorom možno vzhliadnuť zbytočný prieťah v konaní,
bolo obdobie vypracovania znaleckého posudku, ktorý mala znalkyňa podať v lehote 60 dní
od právoplatnosti uznesenia o jej ustanovení. Neskôr bola táto lehota na žiadosť znalkyne
z 27. augusta 2017 zmenená na 60 dní od prevzatia spisu. Súdny spis si ustanovená
znalkyňa prevzala až 18. novembra 2017 a znalecký posudok doručila okresnému súdu
19. januára 2018. Z celkového obdobia od ustanovenia súdnej znalkyne na podanie
znaleckého posudku do jeho skutočného podania (7 mesiacov) možno teda identifikovať
viac ako 4 mesiace, počas ktorých vo veci nekonala ani ustanovená znalkyňa, ani okresný
súd, čo rozhodne nemožno považovať za postup bez zbytočných prieťahov. Rovnako
negatívne možno vnímať i obdobie preodročovania pojednávaní medzi 12. aprílom 2018
a 23. augustom 2018 z dôvodu prekážok na strane znalkyne (4 mesiace). Na základe
uvedených skutočností doba nečinnosti okresného súdu predstavuje 13 mesiacov z celkovej
dĺžky konania 2 rokov a 8 mesiacov.
19. Okrem toho, z preskúmania obsahu súdneho spisu vyplynuli pre ústavný súd
i zistenia, ktoré svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu, ktorý síce vykonal značné
množstvo pojednávaní (7. júna 2016, 15. novembra 2016, 23. mája 2017, 27. marca 2018,
12. apríla 2018) a i napriek tomu nedospel k takému dôkaznému stavu, ktorý by mu umožnil
prijať konečné meritórne rozhodnutie. Ústavný súd poznamenáva, že v priebehu konania sa
síce vyskytli okolnosti objektívneho charakteru, resp. okolnosti nepričítateľné na vrub
okresnému súdu (rozhodovanie o návrhoch účastníkov konania na nariadenie neodkladných
opatrení, odročenie určených termínov z dôvodov na strane účastníkov konania a znalca
a pod.), ktoré narušili plynulosť konania, avšak tieto okolnosti nemôžu ospravedlniť
nekoncentrovaný postup okresného súdu, ktorému sa nepodarilo ustáliť skutkový stav
potrebný pre meritórne rozhodnutie i napriek početnosti vykonaných pojednávaní.
20. V tejto súvislosti sa žiada poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil
na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
21. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného krátkodobou nečinnosťou, resp. neefektívnosťou početných pojednávaní,
zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ústavný súd dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
a preto rozhodol, že boli porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd
podľa čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
23. Aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd neprikázal, aby okresný súd vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, pretože by to nebolo účelné. Pred rozhodnutím
o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo totiž namietané konanie právoplatne
skončené (30. augusta 2018), keď okresný súd rozsudkom č. k. 4 P 152/2015-408
z 23. augusta 2018 schválil rodičovskú dohodu o úprave práv a povinností k maloletému
dieťaťu. Z rovnakého dôvodu je úplne bez významu i námietka sťažovateľa o tom,
že okresný súd dosiaľ nerozhodol o znalečnom pre ustanovenú znalkyňu, keďže táto
skutočnosť sa nedotýka jeho práv.
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
26. Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €, ktorú
odôvodnil tým, že bez právoplatného rozhodnutia okresného súdu u neho „... dlhodobo
pretrvával stav právnej neistoty o tom, ako skončí toto konanie, obavy o ochranu...
rodičovských práv, stav psychického vypätia a pocit sklamania z neprimeranej dĺžky
konania. Primerané finančné zadosťučinenie je určitou satisfakciou za tieto existujúce
stavy...“. Okrem toho poukázal na jednoduchosť veci, jeho správanie počas konania
a spôsob, akým okresný súd v konaní postupoval.
27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
28. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na dĺžku
napadnutého konania (2 roky a 8 mesiacov) a v rámci nej na obdobie relatívne krátkodobej
nečinnosti okresného súdu po dobu 13 mesiacov, resp. neefektívnej činnosti popísanej
na inom mieste tohto nálezu (bod 19). Osobitne prihliadol na to, čo bolo pre sťažovateľa
„v hre“ a v tomto kontexte aj na podiel účastníkov konania na prieťahoch vo veci, zvlášť
na podiel samotného sťažovateľa, ktorého neúčasť na prvých dvoch pojednávaniach
spôsobila ich odročenie a prispela tým k predĺženiu konania. S ohľadom na uvedené,
ako aj na výsledok konania (rodičovská dohoda) ústavný súd považoval za primerané
priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 200 € podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
29. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania sumou
488,13 € za tri úkony právnej služby.
30. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu trov konania
ústavný súd priznal za tri úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania, podanie
sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu. Odmena za jeden úkon právnych
služieb za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €.
Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018. Odmena advokáta
za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom tak predstavuje celkovú sumu
488,13 € (bod 3 výroku nálezu).
31. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018