Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 254/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť , zastúpeného

JUDr. Pavlom Záhorským, advokátska kancelária, Malinová 13, Košice, vo veci

namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská

Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská

Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 432, 30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Pavla Záhorského, advokátska kancelária, Malinová 13, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. 20 z 2. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na základe

vykonateľného rozsudku sp. zn. z 2. decembra 2009 upravujúceho styk

sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom (ďalej len „rozhodnutie o styku“) okresnému súdu 1.

augusta 2012 návrh na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272 a § 273

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“). Sťažovateľ v ňom navrhol, aby okresný súd písomne vyzval povinnú dobrovoľne sa

podrobiť súdnemu rozhodnutiu a v prípade bezvýslednosti výzvy, aby okresný súd uložil

povinnej pokutu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v rámci vedeného konania uplatnenými návrhmi

inicioval prijatie účinnejších opatrení poskytovaných ,

keďže výzvy okresného súdu a zaangažovaného kompetentného štátneho orgánu adresované

povinnej ostali bezvýsledné.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v záujme dosiahnutia požadovaného výsledku

okresnému súdu navrhol realizovať vo veci pojednávanie pre účely zistenia skutkového

stavu (či ide zo strany povinnej o zavinené neplnenie povinností vyplývajúcich

z rozhodnutia o styku) a následného poučenia povinnej o možnosti prijatia radikálnejších

opatrení poskytovaných pre účely vynútenia plnenia

povinností.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na podľa jeho názoru neefektívne procesné úkony

okresného súdu a viaceré technické pochybenia v jeho postupe, čo kvalifikoval ako

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného a listiny, ako aj práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ zároveň vyjadril v sťažnosti vážne znepokojenie a uviedol: „V priebehu

časove dlhodobého konania sme dospeli na základe vyjadrení a postojov matky, že táto pod

rôznymi výhovorkami, menením miesta odovzdávania dcéry otcovi, zatajovaním svojho

bydliska, neochotou akceptovať náhradné termíny v prípade onemocnenia dieťaťa, sleduje

odcudzenie maloletej od svojho otca.“

Sťažovateľ napokon dodal, že v záujme účinnej ochrany svojich základných práv

využil aj právny prostriedok poskytovaný mu a nasledujúcich

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a adresoval predsedovi okresného súdu

29. mája 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá mu však nepriniesla požadovaný efekt,

keďže bola predsedom okresného súdu vyhodnotená ako nedôvodná.

Na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a listiny, ako aj práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu

konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v

sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu. Jeho stanovisko doručené ústavnému súdu 14. júla 2015

obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania, na základe

ktorého predseda okresného súdu konštatoval, že je sťažnosť sťažovateľa

„neopodstatnená“. V liste okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu

7. augusta 2015 sťažovateľ uviedol:

«Vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 7.7.2015 konajúcej zákonnej sudkyne JUDr. Márie

Husárovej sa táto samotná usvedčuje z prieťahov v konaní o ktorých sme písali vo svojej

sťažnosti na Ústavný súd SR z 10.8.2014.

Hneď v druhom riadku chronologickej korešpodencie týkajúcej sa predmetnej veci

podpísanej konajúcou sudkyňou uvádza, cit. že: „31.10.2012 súdu oznámené, že matka sa

zdržiava s maloletou dcérou .

Napriek uvedenému v ďalšom v tom istom písomnom prehľade je uvedené, že:

„15.5.2013 matka tunajším súdom vyzvaná na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia

zo dňa 2.12.2009“, ale že: „matka na adrese výzvu

neprevzala, napriek opakovanému doručovaniu súdu bola vrátená ako neprevzatá dňa

24.5.2013 s uvedením adresát neznámy“. Čiže 10 mesiacov od podania návrhu (1.8.2012)

na výkon rozhodnutia oprávneným, povinnej ani nebola doručená.

V ďalšom prehľade korešpodencie sa uvádza, že: „Výzva na dodržanie súdneho

rozhodnutia opätovne matke zaslaná 17.6.2013, vrátená súdu ako neprevzatá 20.6.2013“.

Dňa 24.6.2013 znovu súd zasiela žiadosť na ÚPSVaR o prešetrenie pomerov u matky

„nakoľko na poslednej známej adrese sa matka nenachádza“.

Ďalej súd v prehľade korešpodencie uvádza ako novú vec, cit. že: „28.6.2013 súdu

doručená správa ÚPSVaR Košice v ktorej je uvedené, že matka má bydlisko

,napriek tomu, že súd o tom vedel od 31.10.2012 (viď druhý riadok

chronologickej korešpodencie).

Opozdené reakcie súdu na návrh oprávneného na výkon rozhodnutia podaný

1.8.2012:

1. Výzva súdu na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia styku otca s dieťaťom

z 15.5.2013 po 10 mesiacoch.

2. List súdu adresovaný Úradu PSVaR Košice 14.3.2014 na vykonanie pohovoru s povinnou

o dodržiavaní súdneho rozhodnutia o styku otca s dieťaťom po dobe 19,5 mesiacov.

3. Predvolanie na výsluch povinnej na deň 8.1.2014 po 17 mesiacoch (výsluch bol

odročený na neurčito doposiaľ sa neuskutočnil).

4. Uznesenie súdu o ustanovení kolízneho opatrovníka ÚPSVaR Gelnica z 18.12.2013 –

po 17 mesiacoch.

5. Žiadosť o vydanie predbežného opatrenia zo dňa 17.2.2012 prijatá na súde 21.2.2012,

nikdy nebolo vydané žiadne uznesenie.

Prvým náznakom normalizácie styku otca s maloletou dcérou v súlade

s právoplatným rozsudkom Okresného súdu zo dňa 2.12.2009, dochádza po konečne

vytýčenom súdnom pojednávaní dňa 3.2.2015 po 2,5 rokoch na ktorom sa zúčastnili všetky

zainteresované zložky, oprávnený aj povinná, ich právny zástupcovia , kolízny opatrovník

ÚPSVaR Gelnica. Na tomto pojednávaní bol daný priestor pre vyjasnenie mnohých

problémov, povinná si uvedomila nezvratnosť plnenia právoplatného uznesenia súdu o styku

otca s dieťaťom. Je na škodu veci, že pojednávanie sa uskutočnilo až po tak dlhej dobe

od podania návrhu, aj to na základe viacerých urgencií oprávneného a jeho právneho

zástupcu a úradov práce sociálnych vecí a rodiny v Spišskej Novej Vsi, Gelnici

a v Košiciach.

Ďalej je na škodu veci, že prvá sankcia uložená pokuta povinnej bola uložená

Uznesením súdu až 13.1.2015, teda po 2,5 ročnom boji otca za svoje práva.

Škoda, že matka povinná za svoje popieranie práv styku otca s dieťaťom nebola

potrestaná, pretože Krajský súd v Košiciach konštatoval, že uznesenie o udelení pokuty bolo

chybné, zmätočné a nepreskúmateľné.

Ako sa bude vyvíjať ďalšie stretávanie otca s dieťaťom po odročenom pojednávaní

na ktorom sa majú upresniť styky otca s dieťaťom záleží od konajúceho súdu.

Sankcia uložená matke po prežitom 2,5 ročnom trápení otca by určite pôsobila

preventívne.»

Súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci prezentoval sťažovateľ ešte

v podanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, vyjadrenia

účastníkov konania, ako aj súvisiacu právnu úpravu a dospel k týmto pre posúdenie

sťažnosti relevantným zisteniam:

Podľa je súd oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia

na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.

Podľa pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd

písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa

rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností

ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť

pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,

oprávneného, maloleté dieťa, zástupcu príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí

a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce.

Podľa je súd oprávnený výzvu podľa odseku 3 uskutočniť

bezprostredne pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1. Zápisnica o výzve sa

doručuje spolu s rozhodnutím o odňatí dieťaťa.

Podľa je súd oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa

odseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,

prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch

nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmä

v mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti.

Podľa ak výzva súdu podľa zostane bezvýsledná, súd

je oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutu

v sume 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane.

Podľa ak výzva súdu podľa zostane bezvýsledná, súd

je oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby

a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu,

b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému

podľa osobitného predpisu.

Podľa ak povinný začal dobrovoľne plniť rozhodnutie podľa

ods. 1, súd vyzve príslušný štátny orgán, aby obnovil výplatu dávok zastavených podľa

odseku 2.

Podľa súd je oprávnený v súčinnosti s príslušným orgánom

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obce

zabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jeho

odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie

priznáva právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený

neoprávnene premiestnené alebo zadržané dieťa prevziať. Sudca je oprávnený poveriť

zabezpečením odňatia dieťaťa vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.

Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnaké

oprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvorenie

obydlia, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibaže

sudca výkonom tohto oprávnenia poverí vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho

tajomníka.

Návrh sťažovateľa na výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom bol

1. augusta 2012 doručený Okresnému súdu Košice I. Tento postúpil návrh sťažovateľa

11. septembra 2012 okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému.

Okresný súd následne zisťoval aktuálny pobyt účastníka konania – povinnej, kde

kompetentný štátny orgán reagoval na žiadosť okresného súdu 31. októbra 2012, keď mu

oznámil aktuálnu adresu povinnej. Okresný súd pristúpil k prešetreniu pomerov u povinnej

prostredníctvom kompetentného štátneho orgánu, ktorého správu potom predložil

na vyjadrenie sťažovateľovi. Okresný súd adresoval 15. mája 2013 povinnej výzvu

na dobrovoľné plnenie povinností s príslušným poučením. Zásielku sa mu však nepodarilo

povinnej doručiť, pretože ju zaslal (napriek oznámeniu kompetentného štátneho orgánu

z 31. októbra 2012) na neaktuálnu adresu.

Okresnému súdu bola opätovne zo strany kompetentného štátneho orgánu 28. júna

2013 oznámená aktuálna adresa povinnej a predložená správa o prešetrení pomerov

u povinnej. Okresný súd vyzval povinnú na predloženie vyjadrenia. Na uvedenú výzvu

povinná reagovala 25. septembra 2013.

Okresný súd určil termín výsluchu účastníkov konania na 8. január 2014. Povinná

a jej právny zástupca však ospravedlnili svoju neprítomnosť a súčasne požiadali o vypočutie

povinnej dožiadaným súdom. Okresný súd 19. marca 2014 povinnej adresoval „výzvu

na rešpektovaniu rozhodnutia“ a poučil ju o možnosti uloženia poriadkovej pokuty

a ďalších relevantných opatrení; takisto vyzval kompetentný orgán o vykonanie pohovoru

s povinnou pre účely dobrovoľného plnenia.

Okresný súd uznesením z 24. apríla 2014 uložil povinnej poriadkovú pokutu v sume

200 €, pričom povinná podala proti uzneseniu odvolanie. Uznesením nadriadeného súdu

z 27. novembra 2014 bolo rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty

zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Nadriadený súd odôvodnil svoje rozhodnutie

postupom podľa , kde skonštatoval procesnú vadu spôsobujúcu

nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu, keď podľa jeho názoru nespĺňalo zrušené

uznesenie obsahové náležitosti požadované ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojení

s ustanoveniami , pretože v ňom absentovala špecifikácia konkrétneho

porušenia povinností povinnou (chýbala „časová konkretizácia nesplnenia povinnosti

uloženej súdom“). Odvolací súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť vykonať potrebné

dôkazy pre účely náležitej špecifikácie porušenia povinností zo strany povinnej a posúdenia,

či prípadné nesplnenie povinností možno pričítať zavinenému a vedomému konaniu

povinnej.

Po vrátení spisového materiálu odvolacím súdom v decembri 2014 vykonal okresný

súd 3. februára 2015 pojednávanie, na ktorom sa venoval zisťovaniu skutkového stavu

v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročil pre účely priebežného

informovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.

Okresný súd uskutočnil 25. augusta 2015 pojednávanie, na ktorom sa venoval

zisťovaniu skutkového stavu v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročil

pre účely priebežného informovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

a listiny (ako aj právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vec

prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho

a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon

rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani

a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach

nevynímajú z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť

poskytnutá súdna ochrana (pozri ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa a podľa listiny (ako aj práva podľa

dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj

v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú

a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej správanie

sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Ústavný

súd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako

zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou

úpravou, ako aj rezortnou internou inštrukciou a tiež príslušnou judikatúrou.

Pokiaľ ide hľadisko skutkovej zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že treba

uznať u tohto druhu konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnosti

z hľadiska potreby dokazovania týkajúceho sa otázky dodržiavania povinností

vyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia alebo súdom schválenej dohody o výchove

maloletých detí a o úprave styku s nimi.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aplikujúc

kritérium významnosti veci z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranosti

plynulosti konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide

o konania vyžadujúce si:

primeranú rýchlosť,

osobitnú rýchlosť,

výnimočnú rýchlosť.

V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžaduje ESĽP od vnútroštátnych

súdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný súd pri posudzovaní konania

sťažovateľa vychádzal z kritéria výnimočnej rýchlosti požadovanej v prípadoch konaní

o rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie o výkon rozhodnutia

o výchove maloletých detí.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti hodnotil a prisúdil význam

plynutia lehoty vo vývoji dieťaťa z hľadiska budovania citových väzieb k osobám, v ktorých

výchove a starostlivosti sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie je

v pravidelnom kontakte (pozri ). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuje

špecifickú povahu konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si prístup

s osobitnou starostlivosťou.

Špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí

korešponduje aj osobitý účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny (ako aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípade

pružnosť konania garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej vynútenie

plnenia povinností vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí o výchove maloletých detí

a o úprave styku s nimi.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by

signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka konania,

čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné prieťahy

posudzovaného konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a

listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

V rámci označeného kritéria ústavný súd zohľadnil aj požiadavku výnimočnej

rýchlosti konania kladúcu vyššie nároky na aktivitu konajúceho súdu a sprísňujúcu

hodnotenia jeho prípadnej nečinnosti či neefektívnej činnosti v priebehu súdneho konania.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil,

že závažným nedostatkom v činnosti okresného súdu bol jeho nesústredený, a teda

neefektívny postup. Okresný súd sa hneď v úvodnej fáze konania dopustil drobného

technického pochybenia majúceho, aj keď nie výrazný, ale negatívny vplyv na plynulosť

postupu konania (doručovanie písomnosti účastníčke konania na neaktuálnu adresu, napriek

náležitému oboznámeniu o jej aktuálnej adrese v rámci poskytnutej súčinnosti). Okresný

súd v ďalšej etape postupoval neefektívne v súvislosti s okolnosťou, že zbytočne duplicitne

obstarával správu o prešetrení pomerov u povinnej po jej prvotnom predložení zo strany

kompetentného štátneho orgánu. Ako nesústredený treba kvalifikovať aj ďalší postup

okresného súdu, v rámci ktorého bolo uložené opatrenie súdu smerujúce k represívnemu

vynúteniu plnenia povinností zo strany povinnej (o čom svedčí rozhodnutie odvolacieho

súdu), keďže prijatiu rozhodnutia o uložení príslušného opatrenia – poriadkovej pokuty,

nepredchádzalo náležité zistenie skutkového stavu ako nevyhnutný podklad rozhodnutia

rešpektujúceho limity zákona. Tento nesústredný postup súdu viedol k zrušeniu jeho

rozhodnutia, a teda k zbytočnému narušeniu plynulosti postupu konania.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v a tiež listiny osvojil judikatúru

ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,

z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Úlohou ústavného súdu nemohlo byť a ani nebolo posudzovanie vhodnosti opatrení,

ktoré okresný súd zvolil alebo mohol zvoliť na základe výsledkov skutkových zistení

na dosiahnutie cieľa predmetného konania o výkon rozhodnutia, pretože posudzovanie

skutkových záverov všeobecných súdov nepatrí do právomoci ústavného súdu ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že v prípade tohto druhu konania musí byť rozhodovanie o použití jednotlivých

opatrení poskytovaných právnou úpravou podrobené dôkladnej úvahe založenej

na dôslednom zistení skutkového stavu, čo sú úlohy patriace do výlučnej právomoci

všeobecného súdu. Vychádzajúc z uvedeného obmedzil ústavný súd v danom prípade svoj

prieskum na posúdenie sústredenosti konania, ako aj pružnosti a včasnosti opatrení

okresného súdu ako záruky celkovej efektivity posudzovaného konania.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,

ktorých sa dopustil v dôsledku zisteného nesústredeného, a teda neefektívneho postupu

v konaní.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené

boli (bod 1 výroku nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného a listiny a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ukončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania, ako aj nútenou investíciou finančných

prostriedkov, pracovného času a súkromného času, ktoré musel vložiť do ochrany svojich

práv, a tiež osobnou frustráciou prameniacou z pocitov bezprávia a nespravodlivosti.

Vychádzajúc z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 5 000 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil skutočnosť statusového

charakteru konania, u ktorého práve efektívnosť postupu súdu (ako predpoklad úspešného

vynútenia plnenia povinností zo strany povinnej) môže poskytnúť sťažovateľovi reálne

citeľnú satisfakciu. Toto východisko viedlo ústavný súd k rozhodnutiu o nepriznaní

primeraného finančného zadosťučinenia s tým, že podľa jeho názoru vyslovenie porušenia

práv sťažovateľa a príkaz ústavného súdu konať v posudzovanom konaní okresného súdu

bez zbytočných prieťahov (bod 1 a 2 výroku nálezu) sú v tomto prípade postačujúce

opatrenia na zabezpečenie efektívnosti konania, a teda ochranu , listinou

a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 574,34 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2013, ktorá

predstavovala sumu 804 € a za prvý polrok roku 2014, ktorá predstavovala sumu 839 €.

Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2015 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 €

a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83, k tomu

tiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

za dva úkony právnych služieb vykonaných v roku 2014 a za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2015. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná

odmena vrátane režijného paušálu sumu 432,30 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 432,30 €

a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015