Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 191/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti

MP Commerce s. r. o., Stará Prievozská 2, Bratislava, zastúpená advokátskou kanceláriou

Karkó, s. r. o., advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, v ktorej mene

koná advokát Mgr. Richard Karkó, konateľ, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti MP Commerce s. r. o. na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti MP Commerce s. r. o. priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 585,76 eur (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatšesť centov),

ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho

zástupcu advokátskej kancelárii Karkó, s. r. o., Sad na Studničkách 1029/32, Žilina,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MP Commerce s. r. o., Stará Prievozská 2,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Karkó, s. r. o.,

advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, v ktorej mene koná advokát

Mgr. Richard Karkó, konateľ, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa 46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že obchodná spoločnosť C.T.M.C. SLOVAKIA,

s. r. o. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou domáhala určenia, že záložné právo na záloh

tvorený nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcu, ktoré bolo zriadené zmluvou o predaji

časti podniku č. 1849/1997 z 28. februára 1997 a zmluvou o zriadení záložného práva

č. 1849/1997/Z zo 7. mája 1997 uzatvorenými medzi žalobcom ako záložcom a Fondom

národného majetku Slovenskej republiky ako záložným veriteľom, zaniklo. Žalovanou

v tomto konaní bola sťažovateľka, ktorá mala predmetnú pohľadávku nadobudnúť

od spoločnosti U T TRADING/CYPRUS/LIMITED.

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 29. mája 2015 tak, že určil, že špecifikované záložné právo zaniklo,

keďže žalobca zaplatil žalovanému (sťažovateľke) celú dlžnú sumu zabezpečenú záložným

právom, síce až po začatí výkonu záložného práva prostredníctvom priameho predaja tretej

osobe, avšak ešte pred jeho vykonaním, pretože vykonanie záložného práva priamym

predajom má byť podmienené povolením vkladu vlastníckeho práva k zálohu do katastra

nehnuteľností. Uvedené záložné právo tak malo zaniknúť zánikom zabezpečenej

pohľadávky.

3. Sťažovateľka sa proti rozsudku okresného súdu odvolala z dôvodu, že okresný súd

rozhodol o určení, že záložné právo zaniklo ako celok napriek tomu, že v konaní

nevystupovali na strane žalovaných všetky pasívne vecne legitimované subjekty, keďže

sťažovateľka tvrdí, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 29. novembra 2010 nenadobudla

záložným právom zabezpečenú pohľadávku za obdobie od 1. decembra 2003 do 6. júla

2004. Sťažovateľka tiež v odvolaní argumentovala, že záložné právo bolo vykonané ešte

pred plnením zo strany žalobcu a úhrady žalobcu boli započítané na pohľadávky

sťažovateľky, ktoré neboli zabezpečené záložným právom.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 18. mája 2016 rozsudok okresného súdu z 29. mája 2015 v celom rozsahu potvrdil, pričom

k námietke, že na strane žalovaného nevystupovali všetky pasívne vecne legitimované

subjekty, uviedol, že ide o námietku, ktorú sťažovateľka mala po prvýkrát použiť až pri

odvolaní a nepredložila ani zmluvu o postúpení pohľadávok z 29. novembra 2010, z ktorej

by mala táto skutočnosť vyplývať.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

odôvodnila dovolacím dôvodom podľa (ďalej

len ,,CSP“), keďže tvrdila, že nemala byť jediný pasívne vecne legitimovaný subjekt

a vecnú legitimáciu mal pritom súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd skúmať z úradnej

povinnosti, a dovolacím dôvodom podľa , keďže podľa

sťažovateľky rozhodnutie odvolacieho súdu bolo závislé od právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Malo ísť podľa sťažovateľky

o otázku, či je výkon záložného práva priamym predajom zálohu – nehnuteľnosti tretej

osobe zavŕšený až nastúpením vecno-právnych účinkov kúpnej zmluvy, t. j. rozhodnutím

o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Sťažovateľka v rámci

dovolacích dôvodov poukázala aj na nesprávne právne posúdenie veci.

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 30. novembra 2017

dovolanie sťažovateľky odmietol, pričom sa zaoberal len dovolacím dôvodom podľa § 420

písm. f) . Dovolacím dôvodom podľa ani ďalším

namietaným nesprávnym právnym posúdením sa vôbec nezaoberal s odôvodnením, že

v zmysle uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

l V nie je možné v dovolaní kumulovať dovolacie dôvody podľa § 420 a § 421

ods. 1 .

5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a uvádza, že „Prezentovaný názor, hoc v súlade s Uznesením veľkého

senátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. , nie je podľa názoru

sťažovateľa správny a ani spravodlivý.

V prvom rade poukazuje sťažovateľ na to, že v žiadnom ustanovení nie je

uvedené, že dovolacie dôvody podľa a 421 ods. 1 nie je možné kumulovať.

Takýto úmysel zákonodarcu navyše nevyplýva ani z dôvodovej správy. Vylúčenie kumulácie

dovolacích dôvodov je pritom tak zásadnou otázkou, že v prípade, ak by zákonodarca taký

úmysel mal, s určitosťou by to v príslušných zákonných ustanoveniach výslovne uviedol.

Jednoducho povedané, dovolací súd sa svojím formalistickým výkladom zákona rozhodol,

že kumulovať dovolacie dôvody nie je možné, a to bez akejkoľvek opory v ustanoveniach

. Postup súdov, vrátane súdu dovolacieho, by mal pritom vychádzať zo zákona, tento

interpretovať a aplikovať v súlade s materiálnym poňatím práva, a nie z nejakých

predpokladov a domnienok, ktoré navyše ani nie sú zadefinované v príslušných

ustanoveniach zákona. V danom prípade tak podľa názoru sťažovateľa dovolací súd

vychádzal z názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorý zákon

nevyložil, ale zmenil, čo je však v právnom systéme SR úlohou zákonodarcu.“

6. Sťažovateľka tiež v sťažnosti argumentovala tým, že k porušeniu jej práva na

spravodlivý proces nedošlo primárne tým, že na strane žalovaných nevystupovali všetky

pasívne legitimované subjekty, ale tým, že sa súdy s touto skutočnosťou napriek jej

namietaniu vôbec nezaoberali, pričom sa malo ísť o posúdenie základnej procesnej

podmienky konania. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil

subjektívnu stránku prípustnosti dovolacieho dôvodu podľa (objektívnu

prípustnosť dovolací súd pripustil), keďže sťažovateľka bola v konaní neúspešná a zároveň

bola zaviazaná nahradiť žalobcovi aj trovy konania, teda bola rozhodnutím odvolacieho

súdu negatívne dotknutá a bola jej spôsobená ujma.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2017, č. kon. porušené

bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.11.2017, č. kon. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet advokátskej kancelárie Karkó s.r.o., vedený v Tatra banka,

a.s., pobočka Žilina, do 2 mesiacov

od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

8. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. mája 2018 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) po prijatí veci na

ďalšie konanie ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníka konania,

v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to obchodnú spoločnosť

C.T.M.C. SLOVAKIA, s. r. o., ktorá bola v spore so sťažovateľkou žalobcom. Na list

ústavného súdu, ktorý jej bol doručený 10. júla 2018, však spoločnosť nereagovala a svoje

právo vyjadriť sa nevyužila.

10. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadrila predsedníčka

najvyššieho súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2018. Vo vzťahu

k retroaktívnej aplikácií záverov z uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 uviedla, že tento argument

sťažovateľky nemôže obstáť, a poukázala pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. marca 2018, podľa ktorého „účinky zmeny judikatúry nemožno

obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome

aplikovať judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné

aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retroaktívne pôsobenie

zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“.

Pokiaľ najvyšší súd postupoval podľa uznesenia veľkého senátu, postupoval pritom podľa

ustanovenia prvej vety , podľa ktorej právny záver vyjadrený v rozhodnutí

veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Keďže aj v konaní pred ústavným

súdom došlo k zmene judikatúry vo vzťahu k možnosti kumulácie dôvodov dovolania, a to

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení právnych názorov sp. zn. PLz.

z 25. apríla 2018, ktorý bol následne prezentovaný aj v ďalších rozhodnutiach ústavného

súdu, ponecháva otázku porušenia a dohovoru na posúdenie

ústavnému súdu.

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľky, a to že sa dovolací súd nesprávne

vysporiadal so subjektívnou stránkou prípustnosti dovolania a vadou zmätočnosti podľa

, zdôraznila, že sťažovateľka nebola postupom odvolacieho súdu a súdu

prvej inštancie dotknutá na svojich právach, neutrpela žiadnu ujmu a jej postavenie sa

nezmenilo. Vo vzťahu k údajnému nedostatku svojej pasívnej legitimácie, ktorú

sťažovateľka namietala, najvyšší súd uviedol, že sama sťažovateľka ďalšie pasívne

legitimované subjekty neoznačila, z aktuálneho listu vlastníctva, ako uviedol odvolací súd,

nevyplynula existencia iného záložného veriteľa, a navyše je posúdenie vecnej legitimácie

v spore otázkou právnou a nejde o vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)

.

V závere stanoviska predsedníčka najvyššieho súdu v súlade s § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní a s upustením od ústneho

pojednávania súhlasí.

11. Sťažovateľka sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila svojím

podaním doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2018, kde zopakovala svoje námietky

smerujúce k nesprávnosti záverov uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu vo vzťahu k možnosti kumulácie dovolacích dôvodov, na ktoré sa najvyšší

súd v napadnutom uznesení odvolával a zdôraznila, že správnosť jej argumentácie už bola

potvrdená aj uznesením ústavného súdu sp. zn. o zjednotení právnych

názorov senátov.

Sťažovateľka tiež vyjadrila nesúhlas s tvrdením najvyššieho súdu, že poukázala na

nedostatok pasívnej vecnej legitimácie až v podanom odvolaní, keďže k súdnemu spisu

vo veci samej mal byť pripojený iný spis, kde sa zmluva o postúpení pohľadávky

z 29. novembra 2010 nachádzala a z ktorej malo byť podľa sťažovateľky zrejmé, že nie je

vlastníkom celej zabezpečenej pohľadávky, a preto nemohla byť v konaní jediným pasívne

vecne legitimovaným subjektom, keďže predmetom konania bolo určenie, že záložné právo

zaniklo ako celok. Porušenie svojich práv preto vidí v tom, že súd prvej inštancie neskúmal

vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti, touto námietkou sa vôbec nezaoberal, odvolací súd

sa touto skutočnosťou zaoberať odmietol, pričom malo ísť o posúdenie základnej procesnej

podmienky konania, ktorej splnenie bolo obligatórnym predpokladom na to, aby bolo vôbec

možné podanej žalobe vyhovieť.

Subjektívna stránka odvolacieho dôvodu podľa tak bola naplnená

tým, že napriek základným procesným nedostatkom konania bola sťažovateľka v konaní

neúspešná a zároveň bola zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy konania.

Sťažovateľka vyjadrila v závere súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

16. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

17. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

20. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

III.

21. Podstatu sťažnosti sťažovateľky predstavuje jej tvrdenie, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2017, ktorým bolo dovolanie

sťažovateľky v spore o určenie, že záložné právo zaniklo, odmietnuté, bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto uznesení sa najvyšší súd

zaoberal len dovolacím dôvodom podľa , vo vzťahu ku ktorému pripustil

objektívnu prípustnosť dovolania, avšak nebola podľa neho naplnená subjektívna stránka,

keďže rozhodnutím odvolacieho súdu nebola sťažovateľka negatívne dotknutá z procesného

hľadiska a nebola jej spôsobená ujma dopadajúca na jej pomery. Dovolacím dôvodom

podľa ako ani ďalším namietaným nesprávnym právnym

posúdením sa najvyšší súd vôbec nezaoberal s odkazom na uznesenie veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. , v zmysle ktorého nie

je možné dovolacie dôvody kumulovať.

22. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

23. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ().

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

24. Ústavný súd sa najskôr zaoberal námietkou sťažovateľky, ktorá smerovala voči

postupu najvyššieho súdu, ktorý sa v napadnutom uznesení zaoberal len dovolacím

dôvodom podľa ods. písm. f) , no ďalším sťažovateľkou označeným dôvodom

podľa , ako ani namietaným nesprávnym právnym posúdením sa

najvyšší súd vôbec nezaoberal s odkazom na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. .

25. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia

veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom na

nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti takéhoto

názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného vo viacerých

prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, pričom v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. bolo 25. apríla

2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom, ktorým sú

jednotlivé senáty podľa poslednej vety pri rozhodovaní

v ďalších obdobných veciach viazané ().

26. V zmysle stanoviska pléna ústavného súdu „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne

uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového

poriadku, ako aj a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , poruší tým právo na prístup k súdu podľa

.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky (PLz. ).“.

III. senát ústavného súdu sa s prijatým stanoviskom pléna plne stotožňuje

a v podrobnostiach naň odkazuje.

27. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna

ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, pretože najvyšší súd neposúdil

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti jeho dovolania podľa a

ods. 1 písm. b) , ale obmedzil sa len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2017 (bod 1 výroku nálezu).

28. Ústavný súd sa ďalej ako obiter dictum vyjadril aj k námietke sťažovateľky, ktorá

smerovala voči záveru najvyššieho súdu o tom, že nie je daný dovolací dôvod podľa § 420

ods. 1 písm. f) . Z obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší súd

vo vzťahu k tomuto dôvodu prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľky uviedol:

„Podstatná časť argumentácie dovolateľa, odôvodňujúca prípustnosť a dôvodnosť

dovolania podľa ust. , v prejednávanej veci smerovala k nesprávnemu

postupu súdov v procese skúmania, či na strane žalovaného vystupujú všetky pasívne vecne

legitimované subjekty.

Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania má

vo všeobecnosti subjektívnu a objektívnu stránku. Objektívna stránka sa nevzťahuje na

osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku

- či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je

dovolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu

konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je

u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu

objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť,

že postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, bol dovolateľ po procesnej

stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.

Z objektívnej stránky, podané dovolanie žalovaného je prípustné, ako dovolací súd už

konštatoval vyššie a pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné

vziať na zreteľ to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce)

nemôže byť negatívne dotknutý ním namietaným postupom odvolacieho súdu ako aj súdu

prvej inštancie.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danom prípade

podáva ten, kto na dovolanie nie je (subjektívne) oprávnený, lebo žalovaný postupom

odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie nebol dotknutý na svojich právach, neutrpel

postupom súdu žiadnu ujmu a jeho postavenie sa vôbec nezmenilo.

Napriek uvedenému, dovolací súd podotýka, že z obsahu odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa odvolacou námietkou žalovaného

(ktorá je totožná s dovolacou), náležíte vysporiadal. Pričom odvolací súd poznamenal, že

z výpisu z listu vlastníctva týkajúceho sa predmetných nehnuteľností nevyplýva existencia

iného záložného veriteľa okrem žalovaného.“

Pre úplnosť sa ústavný súd oboznámil aj s odôvodnením Krajského súdu v Žiline ako

súdu odvolacieho, ktorý v rozsudku sp. zn. z 18. mája 2016 potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu v merite veci a vo vzťahu k námietke sťažovateľky

v podstatnom uviedol:

„Napriek uvedeným záverom ohľadom novo tvrdenej námietky žalovaného, že

v konaní na strane žalovaného nevystupovali všetky pasívne vecne legitimované subjekty,

krajský súd uvádza, že z obsahu spisového materiálu nevyplývalo, že by nositeľom záložným

právom zabezpečenej pohľadávky mal byť akýkoľvek ďalší subjekt odlišný od žalovaného.

Žalovaný ohľadom tohto svojho vyjadrenia odkázal na Zmluvu o postúpení pohľadávky

zo dňa 29.11.2010, ktorej predmetom nemali byť pohľadávky podľa zmluvy o predaji časti

podniku za obdobie od 01.12.2003 do 06.07.2004. Túto zmluvu však žalovaný v konaní

nepredložil. Existencia iného záložného veriteľa nevyplývala ani z listu vlastníctva ,

kde ako záložný veriteľ bol pôvodne evidovaný výlučne Fond národného majetku SR

a následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávok je ako záložný veriteľ evidovaný

žalovaný. Za situácie, kedy existencia akéhokoľvek iného záložného veriteľa v konaní

nebola preukázaná, nemohla obstáť námietka žalovaného v tom smere, že v konaní neboli

zúčastnení všetci pasívne legitimovaní záložní veritelia.“

29. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky sa v stanovisku k sťažnosti vyjadrila aj

predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá zopakovala, že sťažovateľka si tento argument

po prvýkrát uplatnila až v odvolacom konaní, pričom nešlo o výnimku z ustanovenia § 205a

ods. 1 (v tom čase účinného). Sťažovateľka tvrdila, že postavenie záložného veriteľa

mali aj niektoré iné subjekty, tieto však v odvolaní, dovolaní a ani dokonca v ústavnej

sťažnosti nekonkretizovala.

30. Existenciu dôvodu prípustnosti dovolania podľa videla

sťažovateľka v takom postupe odvolacieho súdu, ktorý sa podľa jej tvrdenia skúmaním

pasívnej vecnej legitimácie nezaoberal a len stroho konštatoval, že sťažovateľka v konaní

nepredložila zmluvu o postúpení pohľadávky z 29. novembra 2010 a prvýkrát túto námietku

uplatnila až v odvolaní. Danosť tohto dovolacieho dôvodu tkvie podľa sťažovateľky v tom,

že bola v konečnom dôsledku v konaní neúspešná a zároveň bola zaviazaná zaplatiť trovy

konania.

31. S takto koncipovanou argumentáciou sťažovateľky sa však ústavný súd nemôže

stotožniť.

Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-

právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva

žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).

Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho

vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho

z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej

strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom

práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je

rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne

cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom

objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto

o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho

hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti

(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. citovaný v uznesení ústavného súdu

).

32. Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 29. júna 2010

„Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého

vyplýva subjektu – žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva

procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej

(existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju

žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii

nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. Tým, že prvostupňový súd rozhodol v

prospech žalobcu, ktorému právo na náhradu škody priznal, implicitne rozhodol aj o

tom, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby voči

žalovanému, u ktorého súd dospel k záveru, že je pasívne vecne legitimovaný.“.

33. Sťažovateľka bola v spore o určenie, že záložné právo zaniklo, pasívne vecne

legitimovaná, čo vyplývalo z jej hmotnoprávneho postavenia záložného veriteľa.

Ako záložný veriteľ bola sťažovateľka uvedená na aktuálnom liste vlastníctva pre

kat. územie Kysucké Nové Mesto. Dôvodom na uplatnenie žaloby o určenie zo strany

žalobcu bola skutočnosť, že sťažovateľka v postavení záložného veriteľa si začala formou

priameho predaja podľa výkon záložného práva

realizovať, pričom žalobca v žalobe tvrdil, že pohľadávka, ktorá bola zabezpečená

záložným právom, bola z jeho strany už splnená v celom rozsahu.

Ak prvostupňový súd rozhodol tak, že žalobe vyhovel, znamená to, že dospel

k záveru, že sťažovateľka v postavení žalovaného je pasívne vecne legitimovaná, čo

vyplynulo z jej hmotnoprávneho postavenia záložného veriteľa. Z obsahu ústavnej

sťažnosti, vyjadrenia sťažovateľky ani z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

pritom ani nevyplýva, že by sťažovateľka nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie

tvrdila. Pokiaľ mala obrana sťažovateľky v konaní o určenie, že záložné právo zaniklo,

spočívať na tvrdení, že postavenie záložného veriteľa majú aj iné subjekty, mala túto

skutočnosť jednoznačne tvrdiť a na jej preukázanie predložiť dôkazy.

Nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu sťažovateľky, že sa jej odvolacou námietkou o tom,

že nemala byť v spore jediným žalovaným, odmietol krajský súd zaoberať. Napriek tomu,

že krajský súd skonštatoval, že ide zo strany sťažovateľky o novo tvrdenú námietku,

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s ňou vysporiadal. Uviedol pritom, že z obsahu

spisového materiálu nevyplývalo, že by nositeľom záložným právom zabezpečenej

pohľadávky mal byť akýkoľvek ďalší subjekt, sťažovateľka bola ako jediný záložný veriteľ

evidovaná na liste vlastníctva a zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá mala podľa

sťažovateľky existenciu ďalších záložných veriteľov preukazovať, sťažovateľka

nepredložila. Toto v napadnutom uznesení skonštatoval aj najvyšší súd a dospel k záveru, že

týmto postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie z procesného hľadiska (ktoré

je v prípade tohto dovolacieho dôvodu rozhodujúce) nemohla byť sťažovateľka negatívne

dotknutá. Najvyšší súd teda dospel k záveru, že nebol naplnený dôvod prípustnosti

dovolania podľa , že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

34. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zastáva názor, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , , ).

35. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reagoval na sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa . Tento záver

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za akceptovateľný a udržateľný, a preto nemá dôvod

do napadnutého uznesenia v tejto časti zasahovať.

Uvedený záver však nič nemení na výroku ústavného súdu, ktorým vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, avšak z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi

prípustnosti dovolania, tak ako ich sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní (bod 28

nálezu).

36. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a vec mu podľa

vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

37. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie (podobne ).

38. Sťažovateľka v sťažnosti nežiadala priznať finančné zadosťučinenie, preto

ústavný súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

40. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia,

ktorých výšku nevyčíslila.

41. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za tri úkony právnej

služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za

písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku najvyššieho súdu.

42. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť

peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej

republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného

paušálu je 9,21 €. Trovy konania spolu (s DPH) predstavujú sumu 585,76 €, ktorých

náhrada bola priznaná sťažovateľke (bod 3 výroku nálezu).

43. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to

neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 13. novembra 2018