Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)III. ÚS 191/2018
PDF · 313.06 KB
No categories available
III. ÚS 191/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018 v senáte
zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti
MP Commerce s. r. o., Stará Prievozská 2, Bratislava, zastúpená advokátskou kanceláriou
Karkó, s. r. o., advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, v ktorej mene
koná advokát Mgr. Richard Karkó, konateľ, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obdo 74/2016 z 30. novembra 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti MP Commerce s. r. o. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 74/2016 z 30. novembra 2017
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 74/2016
z 30. novembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti MP Commerce s. r. o. priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 585,76 eur (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatšesť centov),
ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho
zástupcu advokátskej kancelárii Karkó, s. r. o., Sad na Studničkách 1029/32, Žilina,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MP Commerce s. r. o., Stará Prievozská 2,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Karkó, s. r. o.,
advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, v ktorej mene koná advokát
Mgr. Richard Karkó, konateľ, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 74/2016 z 30. novembra 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že obchodná spoločnosť C.T.M.C. SLOVAKIA,
s. r. o. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou domáhala určenia, že záložné právo na záloh
tvorený nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcu, ktoré bolo zriadené zmluvou o predaji
časti podniku č. 1849/1997 z 28. februára 1997 a zmluvou o zriadení záložného práva
č. 1849/1997/Z zo 7. mája 1997 uzatvorenými medzi žalobcom ako záložcom a Fondom
národného majetku Slovenskej republiky ako záložným veriteľom, zaniklo. Žalovanou
v tomto konaní bola sťažovateľka, ktorá mala predmetnú pohľadávku nadobudnúť
od spoločnosti U T TRADING/CYPRUS/LIMITED.
Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
19 Cb 174/2012 z 29. mája 2015 tak, že určil, že špecifikované záložné právo zaniklo,
keďže žalobca zaplatil žalovanému (sťažovateľke) celú dlžnú sumu zabezpečenú záložným
právom, síce až po začatí výkonu záložného práva prostredníctvom priameho predaja tretej
osobe, avšak ešte pred jeho vykonaním, pretože vykonanie záložného práva priamym
predajom má byť podmienené povolením vkladu vlastníckeho práva k zálohu do katastra
nehnuteľností. Uvedené záložné právo tak malo zaniknúť zánikom zabezpečenej
pohľadávky.
3. Sťažovateľka sa proti rozsudku okresného súdu odvolala z dôvodu, že okresný súd
rozhodol o určení, že záložné právo zaniklo ako celok napriek tomu, že v konaní
nevystupovali na strane žalovaných všetky pasívne vecne legitimované subjekty, keďže
sťažovateľka tvrdí, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 29. novembra 2010 nenadobudla
záložným právom zabezpečenú pohľadávku za obdobie od 1. decembra 2003 do 6. júla
2004. Sťažovateľka tiež v odvolaní argumentovala, že záložné právo bolo vykonané ešte
pred plnením zo strany žalobcu a úhrady žalobcu boli započítané na pohľadávky
sťažovateľky, ktoré neboli zabezpečené záložným právom.
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Cob 379/2015
z 18. mája 2016 rozsudok okresného súdu z 29. mája 2015 v celom rozsahu potvrdil, pričom
k námietke, že na strane žalovaného nevystupovali všetky pasívne vecne legitimované
subjekty, uviedol, že ide o námietku, ktorú sťažovateľka mala po prvýkrát použiť až pri
odvolaní a nepredložila ani zmluvu o postúpení pohľadávok z 29. novembra 2010, z ktorej
by mala táto skutočnosť vyplývať.
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej
len ,,CSP“), keďže tvrdila, že nemala byť jediný pasívne vecne legitimovaný subjekt
a vecnú legitimáciu mal pritom súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd skúmať z úradnej
povinnosti, a dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže podľa
sťažovateľky rozhodnutie odvolacieho súdu bolo závislé od právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Malo ísť podľa sťažovateľky
o otázku, či je výkon záložného práva priamym predajom zálohu – nehnuteľnosti tretej
osobe zavŕšený až nastúpením vecno-právnych účinkov kúpnej zmluvy, t. j. rozhodnutím
o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Sťažovateľka v rámci
dovolacích dôvodov poukázala aj na nesprávne právne posúdenie veci.
Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Obdo 74/2016 z 30. novembra 2017
dovolanie sťažovateľky odmietol, pričom sa zaoberal len dovolacím dôvodom podľa § 420
písm. f) CSP. Dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ani ďalším
namietaným nesprávnym právnym posúdením sa vôbec nezaoberal s odôvodnením, že
v zmysle uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
l V Cdo/2/2017 nie je možné v dovolaní kumulovať dovolacie dôvody podľa § 420 a § 421
ods. 1 CSP.
5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a uvádza, že „Prezentovaný názor, hoc v súlade s Uznesením veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1 VCdo/2/2017, nie je podľa názoru
sťažovateľa správny a ani spravodlivý.
V prvom rade poukazuje sťažovateľ na to, že v žiadnom ustanovení CSP nie je
uvedené, že dovolacie dôvody podľa § 420 CSP a 421 ods. 1 CSP nie je možné kumulovať.
Takýto úmysel zákonodarcu navyše nevyplýva ani z dôvodovej správy. Vylúčenie kumulácie
dovolacích dôvodov je pritom tak zásadnou otázkou, že v prípade, ak by zákonodarca taký
úmysel mal, s určitosťou by to v príslušných zákonných ustanoveniach výslovne uviedol.
Jednoducho povedané, dovolací súd sa svojím formalistickým výkladom zákona rozhodol,
že kumulovať dovolacie dôvody nie je možné, a to bez akejkoľvek opory v ustanoveniach
CSP. Postup súdov, vrátane súdu dovolacieho, by mal pritom vychádzať zo zákona, tento
interpretovať a aplikovať v súlade s materiálnym poňatím práva, a nie z nejakých
predpokladov a domnienok, ktoré navyše ani nie sú zadefinované v príslušných
ustanoveniach zákona. V danom prípade tak podľa názoru sťažovateľa dovolací súd
vychádzal z názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorý zákon (CSP)
nevyložil, ale zmenil, čo je však v právnom systéme SR úlohou zákonodarcu.“
6. Sťažovateľka tiež v sťažnosti argumentovala tým, že k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces nedošlo primárne tým, že na strane žalovaných nevystupovali všetky
pasívne legitimované subjekty, ale tým, že sa súdy s touto skutočnosťou napriek jej
namietaniu vôbec nezaoberali, pričom sa malo ísť o posúdenie základnej procesnej
podmienky konania. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil
subjektívnu stránku prípustnosti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (objektívnu
prípustnosť dovolací súd pripustil), keďže sťažovateľka bola v konaní neúspešná a zároveň
bola zaviazaná nahradiť žalobcovi aj trovy konania, teda bola rozhodnutím odvolacieho
súdu negatívne dotknutá a bola jej spôsobená ujma.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2017, č. kon. 2Obdo/74/2016 porušené
bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.11.2017, č. kon. 2Obdo/74/2016 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia na účet advokátskej kancelárie Karkó s.r.o., vedený v Tatra banka,
a.s., pobočka Žilina, do 2 mesiacov
od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“
8. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 191/2018 z 22. mája 2018 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
9. Podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) po prijatí veci na
ďalšie konanie ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníka konania,
v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to obchodnú spoločnosť
C.T.M.C. SLOVAKIA, s. r. o., ktorá bola v spore so sťažovateľkou žalobcom. Na list
ústavného súdu, ktorý jej bol doručený 10. júla 2018, však spoločnosť nereagovala a svoje
právo vyjadriť sa nevyužila.
10. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadrila predsedníčka
najvyššieho súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2018. Vo vzťahu
k retroaktívnej aplikácií záverov z uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017 uviedla, že tento argument
sťažovateľky nemôže obstáť, a poukázala pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 198/2017 z 19. marca 2018, podľa ktorého „účinky zmeny judikatúry nemožno
obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retroaktívne pôsobenie
zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“.
Pokiaľ najvyšší súd postupoval podľa uznesenia veľkého senátu, postupoval pritom podľa
ustanovenia § 48 ods. 3 prvej vety CSP, podľa ktorej právny záver vyjadrený v rozhodnutí
veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Keďže aj v konaní pred ústavným
súdom došlo k zmene judikatúry vo vzťahu k možnosti kumulácie dôvodov dovolania, a to
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení právnych názorov sp. zn. PLz. ÚS 1/2018
z 25. apríla 2018, ktorý bol následne prezentovaný aj v ďalších rozhodnutiach ústavného
súdu, ponecháva otázku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na posúdenie
ústavnému súdu.
Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľky, a to že sa dovolací súd nesprávne
vysporiadal so subjektívnou stránkou prípustnosti dovolania a vadou zmätočnosti podľa
§ 420 písm. f) CSP, zdôraznila, že sťažovateľka nebola postupom odvolacieho súdu a súdu
prvej inštancie dotknutá na svojich právach, neutrpela žiadnu ujmu a jej postavenie sa
nezmenilo. Vo vzťahu k údajnému nedostatku svojej pasívnej legitimácie, ktorú
sťažovateľka namietala, najvyšší súd uviedol, že sama sťažovateľka ďalšie pasívne
legitimované subjekty neoznačila, z aktuálneho listu vlastníctva, ako uviedol odvolací súd,
nevyplynula existencia iného záložného veriteľa, a navyše je posúdenie vecnej legitimácie
v spore otázkou právnou a nejde o vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP.
V závere stanoviska predsedníčka najvyššieho súdu v súlade s § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní a s upustením od ústneho
pojednávania súhlasí.
11. Sťažovateľka sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila svojím
podaním doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2018, kde zopakovala svoje námietky
smerujúce k nesprávnosti záverov uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu vo vzťahu k možnosti kumulácie dovolacích dôvodov, na ktoré sa najvyšší
súd v napadnutom uznesení odvolával a zdôraznila, že správnosť jej argumentácie už bola
potvrdená aj uznesením ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 1/2018 o zjednotení právnych
názorov senátov.
Sťažovateľka tiež vyjadrila nesúhlas s tvrdením najvyššieho súdu, že poukázala na
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie až v podanom odvolaní, keďže k súdnemu spisu
vo veci samej mal byť pripojený iný spis, kde sa zmluva o postúpení pohľadávky
z 29. novembra 2010 nachádzala a z ktorej malo byť podľa sťažovateľky zrejmé, že nie je
vlastníkom celej zabezpečenej pohľadávky, a preto nemohla byť v konaní jediným pasívne
vecne legitimovaným subjektom, keďže predmetom konania bolo určenie, že záložné právo
zaniklo ako celok. Porušenie svojich práv preto vidí v tom, že súd prvej inštancie neskúmal
vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti, touto námietkou sa vôbec nezaoberal, odvolací súd
sa touto skutočnosťou zaoberať odmietol, pričom malo ísť o posúdenie základnej procesnej
podmienky konania, ktorej splnenie bolo obligatórnym predpokladom na to, aby bolo vôbec
možné podanej žalobe vyhovieť.
Subjektívna stránka odvolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tak bola naplnená
tým, že napriek základným procesným nedostatkom konania bola sťažovateľka v konaní
neúspešná a zároveň bola zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy konania.
Sťažovateľka vyjadrila v závere súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
20. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
III.
21. Podstatu sťažnosti sťažovateľky predstavuje jej tvrdenie, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 74/2016 z 30. novembra 2017, ktorým bolo dovolanie
sťažovateľky v spore o určenie, že záložné právo zaniklo, odmietnuté, bolo porušené
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto uznesení sa najvyšší súd
zaoberal len dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP, vo vzťahu ku ktorému pripustil
objektívnu prípustnosť dovolania, avšak nebola podľa neho naplnená subjektívna stránka,
keďže rozhodnutím odvolacieho súdu nebola sťažovateľka negatívne dotknutá z procesného
hľadiska a nebola jej spôsobená ujma dopadajúca na jej pomery. Dovolacím dôvodom
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako ani ďalším namietaným nesprávnym právnym
posúdením sa najvyšší súd vôbec nezaoberal s odkazom na uznesenie veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, v zmysle ktorého nie
je možné dovolacie dôvody kumulovať.
22. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
23. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným
súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len
v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
24. Ústavný súd sa najskôr zaoberal námietkou sťažovateľky, ktorá smerovala voči
postupu najvyššieho súdu, ktorý sa v napadnutom uznesení zaoberal len dovolacím
dôvodom podľa § 420 ods. písm. f) CSP, no ďalším sťažovateľkou označeným dôvodom
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako ani namietaným nesprávnym právnym posúdením sa
najvyšší súd vôbec nezaoberal s odkazom na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017.
25. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia
veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom na
nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti takéhoto
názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného vo viacerých
prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu podľa § 6 zákona
o ústavnom súde, pričom v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 bolo 25. apríla
2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom, ktorým sú
jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní
v ďalších obdobných veciach viazané (III. ÚS 82/2018).
26. V zmysle stanoviska pléna ústavného súdu „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne
uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového
poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (PLz. ÚS 1/2018).“.
III. senát ústavného súdu sa s prijatým stanoviskom pléna plne stotožňuje
a v podrobnostiach naň odkazuje.
27. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna
ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, pretože najvyšší súd neposúdil
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti jeho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a § 421
ods. 1 písm. b) CSP, ale obmedzil sa len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska
§ 420 písm. f) CSP. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo 74/2016 z 30. novembra 2017 (bod 1 výroku nálezu).
28. Ústavný súd sa ďalej ako obiter dictum vyjadril aj k námietke sťažovateľky, ktorá
smerovala voči záveru najvyššieho súdu o tom, že nie je daný dovolací dôvod podľa § 420
ods. 1 písm. f) CSP. Z obsahu napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší súd
vo vzťahu k tomuto dôvodu prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľky uviedol:
„Podstatná časť argumentácie dovolateľa, odôvodňujúca prípustnosť a dôvodnosť
dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p., v prejednávanej veci smerovala k nesprávnemu
postupu súdov v procese skúmania, či na strane žalovaného vystupujú všetky pasívne vecne
legitimované subjekty.
Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania má
vo všeobecnosti subjektívnu a objektívnu stránku. Objektívna stránka sa nevzťahuje na
osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku
- či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je
dovolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu
konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je
u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu
objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť,
že postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, bol dovolateľ po procesnej
stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.
Z objektívnej stránky, podané dovolanie žalovaného je prípustné, ako dovolací súd už
konštatoval vyššie a pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné
vziať na zreteľ to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce)
nemôže byť negatívne dotknutý ním namietaným postupom odvolacieho súdu ako aj súdu
prvej inštancie.
Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danom prípade
podáva ten, kto na dovolanie nie je (subjektívne) oprávnený, lebo žalovaný postupom
odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie nebol dotknutý na svojich právach, neutrpel
postupom súdu žiadnu ujmu a jeho postavenie sa vôbec nezmenilo.
Napriek uvedenému, dovolací súd podotýka, že z obsahu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa odvolacou námietkou žalovaného
(ktorá je totožná s dovolacou), náležíte vysporiadal. Pričom odvolací súd poznamenal, že
z výpisu z listu vlastníctva týkajúceho sa predmetných nehnuteľností nevyplýva existencia
iného záložného veriteľa okrem žalovaného.“
Pre úplnosť sa ústavný súd oboznámil aj s odôvodnením Krajského súdu v Žiline ako
súdu odvolacieho, ktorý v rozsudku sp. zn. 13 Cob 379/2015 z 18. mája 2016 potvrdil
rozhodnutie prvostupňového súdu v merite veci a vo vzťahu k námietke sťažovateľky
v podstatnom uviedol:
„Napriek uvedeným záverom ohľadom novo tvrdenej námietky žalovaného, že
v konaní na strane žalovaného nevystupovali všetky pasívne vecne legitimované subjekty,
krajský súd uvádza, že z obsahu spisového materiálu nevyplývalo, že by nositeľom záložným
právom zabezpečenej pohľadávky mal byť akýkoľvek ďalší subjekt odlišný od žalovaného.
Žalovaný ohľadom tohto svojho vyjadrenia odkázal na Zmluvu o postúpení pohľadávky
zo dňa 29.11.2010, ktorej predmetom nemali byť pohľadávky podľa zmluvy o predaji časti
podniku za obdobie od 01.12.2003 do 06.07.2004. Túto zmluvu však žalovaný v konaní
nepredložil. Existencia iného záložného veriteľa nevyplývala ani z listu vlastníctva ,
kde ako záložný veriteľ bol pôvodne evidovaný výlučne Fond národného majetku SR
a následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávok je ako záložný veriteľ evidovaný
žalovaný. Za situácie, kedy existencia akéhokoľvek iného záložného veriteľa v konaní
nebola preukázaná, nemohla obstáť námietka žalovaného v tom smere, že v konaní neboli
zúčastnení všetci pasívne legitimovaní záložní veritelia.“
29. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky sa v stanovisku k sťažnosti vyjadrila aj
predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá zopakovala, že sťažovateľka si tento argument
po prvýkrát uplatnila až v odvolacom konaní, pričom nešlo o výnimku z ustanovenia § 205a
ods. 1 OSP (v tom čase účinného). Sťažovateľka tvrdila, že postavenie záložného veriteľa
mali aj niektoré iné subjekty, tieto však v odvolaní, dovolaní a ani dokonca v ústavnej
sťažnosti nekonkretizovala.
30. Existenciu dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP videla
sťažovateľka v takom postupe odvolacieho súdu, ktorý sa podľa jej tvrdenia skúmaním
pasívnej vecnej legitimácie nezaoberal a len stroho konštatoval, že sťažovateľka v konaní
nepredložila zmluvu o postúpení pohľadávky z 29. novembra 2010 a prvýkrát túto námietku
uplatnila až v odvolaní. Danosť tohto dovolacieho dôvodu tkvie podľa sťažovateľky v tom,
že bola v konečnom dôsledku v konaní neúspešná a zároveň bola zaviazaná zaplatiť trovy
konania.
31. S takto koncipovanou argumentáciou sťažovateľky sa však ústavný súd nemôže
stotožniť.
Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva
žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).
Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho
vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho
z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej
strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je
rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne
cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho
hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004 citovaný v uznesení ústavného súdu
32. Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. júna 2010
„Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva subjektu – žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej
(existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii
nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. Tým, že prvostupňový súd rozhodol v
prospech žalobcu, ktorému právo na náhradu škody priznal, implicitne rozhodol aj o
tom, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby voči
žalovanému, u ktorého súd dospel k záveru, že je pasívne vecne legitimovaný.“.
33. Sťažovateľka bola v spore o určenie, že záložné právo zaniklo, pasívne vecne
legitimovaná, čo vyplývalo z jej hmotnoprávneho postavenia záložného veriteľa.
Ako záložný veriteľ bola sťažovateľka uvedená na aktuálnom liste vlastníctva pre
kat. územie Kysucké Nové Mesto. Dôvodom na uplatnenie žaloby o určenie zo strany
žalobcu bola skutočnosť, že sťažovateľka v postavení záložného veriteľa si začala formou
priameho predaja podľa § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka výkon záložného práva
realizovať, pričom žalobca v žalobe tvrdil, že pohľadávka, ktorá bola zabezpečená
záložným právom, bola z jeho strany už splnená v celom rozsahu.
Ak prvostupňový súd rozhodol tak, že žalobe vyhovel, znamená to, že dospel
k záveru, že sťažovateľka v postavení žalovaného je pasívne vecne legitimovaná, čo
vyplynulo z jej hmotnoprávneho postavenia záložného veriteľa. Z obsahu ústavnej
sťažnosti, vyjadrenia sťažovateľky ani z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
pritom ani nevyplýva, že by sťažovateľka nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie
tvrdila. Pokiaľ mala obrana sťažovateľky v konaní o určenie, že záložné právo zaniklo,
spočívať na tvrdení, že postavenie záložného veriteľa majú aj iné subjekty, mala túto
skutočnosť jednoznačne tvrdiť a na jej preukázanie predložiť dôkazy.
Nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu sťažovateľky, že sa jej odvolacou námietkou o tom,
že nemala byť v spore jediným žalovaným, odmietol krajský súd zaoberať. Napriek tomu,
že krajský súd skonštatoval, že ide zo strany sťažovateľky o novo tvrdenú námietku,
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s ňou vysporiadal. Uviedol pritom, že z obsahu
spisového materiálu nevyplývalo, že by nositeľom záložným právom zabezpečenej
pohľadávky mal byť akýkoľvek ďalší subjekt, sťažovateľka bola ako jediný záložný veriteľ
evidovaná na liste vlastníctva a zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá mala podľa
sťažovateľky existenciu ďalších záložných veriteľov preukazovať, sťažovateľka
nepredložila. Toto v napadnutom uznesení skonštatoval aj najvyšší súd a dospel k záveru, že
týmto postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie z procesného hľadiska (ktoré
je v prípade tohto dovolacieho dôvodu rozhodujúce) nemohla byť sťažovateľka negatívne
dotknutá. Najvyšší súd teda dospel k záveru, že nebol naplnený dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
34. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zastáva názor, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (obdobne napr.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).
35. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reagoval na sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Tento záver
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za akceptovateľný a udržateľný, a preto nemá dôvod
do napadnutého uznesenia v tejto časti zasahovať.
Uvedený záver však nič nemení na výroku ústavného súdu, ktorým vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, avšak z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi
prípustnosti dovolania, tak ako ich sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní (bod 28
nálezu).
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
37. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
38. Sťažovateľka v sťažnosti nežiadala priznať finančné zadosťučinenie, preto
ústavný súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.
39. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
40. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia,
ktorých výšku nevyčíslila.
41. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za tri úkony právnej
služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za
písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku najvyššieho súdu.
42. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť
peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej
republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného
paušálu je 9,21 €. Trovy konania spolu (s DPH) predstavujú sumu 585,76 €, ktorých
náhrada bola priznaná sťažovateľke (bod 3 výroku nálezu).
43. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to
neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 13. novembra 2018