Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 473/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska

kancelária, s. r. o., Liptovská 2/A, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného

práva na ochranu osobnosti podľa a 2

a základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -308 z 28. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. júna 2017 sa

, (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -308 z 28. októbra 2014 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1

(ďalej len „OSP“) potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -281 z 13. februára 2013

o zamietnutí návrhu sťažovateľa, ktorým sa proti obchodnej spoločnosti MARKÍZA –

SLOVAKIA, spol. s. r. o., Bratislavská 1/A, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), domáhal

„uloženia povinnosti zverejniť ospravedlnenie a to bezprostredne pred vysielaním

programu Paľba v znení špecifikovanom v petite žalobného návrhu a to zverejnením textu

umiestneného na minimálne 90 % plochy obrazovky“, z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie sťažovateľa v spore, keďže podľa názoru okresného súdu „na podanie danej

žaloby by bolo aktívne legitimovaným subjektom Bytové družstvo Centrum v Bratislave,

pričom však nemožno spájať fyzickú osobu predsedu bytového družstva – navrhovateľa

s právnickou osobou Bytovým družstvom Centrum, aj keď v dotknutej relácii odporcu boli

odvysielané výstupy s navrhovateľom ako predsedom Bytového družstva Centrum, nakoľko

v celom príspevku ako aj napadnutých výrokoch redaktorky odporcu sa hovorilo vždy len

o činnostiach právnickej osoby – Bytového družstva Centrum, a preto podľa názoru súdu

nemožno spájať dva samostatné subjekty – Bytové družstvo Centrom a navrhovateľa, aj keď

v pozícii predsedu tohto Bytového družstva. Z obsahu príspevku odvysielaného v relácii

Paľba podľa presvedčenia súdu vyplýva, že ním mohlo byť zasiahnuté do práv právnickej

osoby – Bytového družstva Centrum, ale nie do práv navrhovateľa, keďže nie je možné ich

identifikovať ako tú istú osobu a to aj napriek postaveniu navrhovateľa v Bytovom družstve

Centrum, ako aj tých skutočností, že v danom príspevku bolo uverejnené jeho vyjadrenie.“.

3. Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. zo 16. februára 2017 odmietol ako procesne

neprípustné podľa (účinného od 1. júla 2016),

keďže jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z , a nezistil ani vady konania

podľa vrátane odňatia možnosti konať pred súdom [písm. f)], ktoré

sťažovateľ uplatnil ako dovolací dôvod.

4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti tvrdí, že

«výroky redaktorky zverejnené v Časti relácie obsahovali rôzne tvrdenia faktov

a hodnotiace úsudky, ktoré sú aj neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu dobrej

povesti Žalobcu, predovšetkým a okrem iného:

1. „Pre vydieranie a pochybné vyčíslenie dlhov bytového družstva zostala so synom,

jeho družkou a trojmesačným dieťaťom na ulici.“...

2. „...a tak si môžeme položiť otázku, či to bola iba nedôslednosť úradníkov, alebo

jednoducho spôsob, ako sa pani zbaviť.“...

3. „... ešte uvidíte ako sa nám družstvo vyhrážalo, neprekvapuje nás to, takto riešia

veci bežne...“...

4. „... nakoniec prehovoril predseda, poriadne zmätočne, tých 16 tisíc EUR je vraj

dlh pani na nájomnom z obdobia keď bola vo väzení, a ktorý ešte stále nezaplatila...“...

5. „... keď ale zistil, že nemôže penalizovať dlh, ktorý neexistuje, prišiel s novou

verziou, družstvo chce od pani to, čo jej pôvodne v súdnom spore odpustilo

a samozrejme s poplatkom z omeškania.“...

6. „... no a keď ste ho odpustili teraz ho znovu chcete ...“...

7. „...a tak bytové družstvo pokojne a bez hanby vydiera...“...

8. „ Vydieranie zastrašovanie ... zdá sa bežné nástroje ľudí z vedenia bytového

družstva...“...

9. „.... ja to skončím ...“, „... štyri roky sa snažím dať to do poriadku, nedajú mi

šancu a ja to už psychicky nezvládnem...“...

Týmito nepravdivými, pravdu skresľujúcimi a hrubo difamujúcimi výrokmi, a celkovo

„ladeným“ kontextom Časti relácie, spracovaním jej strihu, žalovaná veľmi emotívnym

pôsobením na diváka poškodila česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, pričom

následky pociťoval žalobca aj v súkromnej sfére...

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vysielanie Časti relácie Paľba v televízii

Markíza, ktorá je dlhodobo najsledovanejšou televíziou na Slovensku (notorietta), spôsobilo

vo vzťahu k osobe žalobcu značné negatívne následky, spočívajúce v znížení jeho cti,

vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti a to tak sfére profesionálnej, spoločenskej ako ja v jeho

súkromí.».

5. Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že „sa len plne stotožnil so zisteniami

a právnym posúdením veci zo strany prvostupňového súdu a takisto poukázal na legitimitu

obsahu Časti vysielania, avšak nepodrobil, napriek odvolaciemu dôvodu uvedenému

v odvolaní žalobcu/sťažovateľa (nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistenia

vyplývajúce z vykonaného dokazovania), vec skúmaniu proporcionality medzi právami na

ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu, aplikovaním testu proporcionality. Taký

postup je zrejme arbitrárnym a činí rozsudok nepreskúmateľným“, porušujúcim jeho

v záhlaví označené základné práva a slobody.

II.

6. Podľa ústavný súd (každý) návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal

v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

10. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd so zreteľom

na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu (bod 5) dospel k názoru, že nie je opodstatnená.

11. „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom

hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade

sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva

žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-

právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu

vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník

na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania,

sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.

Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho

sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého

hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je.

Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho

oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak

vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný),

nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ (rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. ).

12. Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 29. júna 2010

„Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého

vyplýva subjektu – žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva

procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej

(existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju

žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii

nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“.

13. Aj krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

konštatoval, že „súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci dokazovanie v rozsahu

potrebnom na posúdenie vecnej (hmotnoprávnej) legitimácie navrhovateľa, na základe

výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľ

nemá aktívnu legitimáciu z hľadiska nárokov, ktorých sa v konaní domáha z dôvodu

neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu

návrhu, aj v súlade s ustanovením odôvodnil“. Zdôraznil, že

„k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže dôjsť nielen zásahom

do práv samotnej právnickej osoby ako celku, ale aj zásahmi, ktoré sa dotýkajú jej

jednotlivých predstaviteľov, respektíve zamestnancov. Pokiaľ teda existuje vzájomná

prepojenosť/väzba medzi jednotlivými fyzickými osobami tvoriacimi právnickú osobu a jej

dobrou povesťou, môže útok na konkrétneho predstaviteľa právnickej osoby poškodiť dobrú

povesť právnickej osoby a rovnako môže útok na dobrú povesť právnickej osoby mať

negatívny vplyv na samotné fyzické osoby; vždy však bude záležať na konkrétnom zásahu,

jeho obsahu, forme, okolnostiach prípadu.“. V danom prípade odporkyňa poukázala na to,

že «pred Okresným súdom Bratislava IV prebieha konanie o ochranu dobrého mena

a povesti, v ktorom ako navrhovateľ vystupuje Bytové družstvo „Centrum“ v Bratislave,

zastúpené navrhovateľom ako jeho štatutárnym zástupcom, v ktorom si táto právnická

osoba uplatňuje morálnu satisfakciu a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur»,

čo sťažovateľ nepoprel. Krajský súd preto dospel k záveru, že «v preskúmavanej veci

postupoval súd prvého stupňa správe... Je zrejmé, že snahou reportáže bolo spracovať tému

týkajúcu sa zaradenia ženy z výkonu trestu (p. ) do reálneho života a v tejto súvislosti

poukázať aj na riešenie jej bytovej otázky v nadväznosti na ukončenie jej nájomného vzťahu

s Bytovým družstvom ,,Centrum“ v Bratislave... Reportáž reagovala na postoj a postup

bytového družstva ako vlastníka bytu, ktorý bol pôvodne daný do nájmu pani V.

Navrhovateľ vystupoval v príspevku ako štatutárny zástupca bytového družstva – predseda

predstavenstva právnickej osoby, ktorej činnosti a konania sa reportáž dotýkala,

navrhovateľ sa vyjadroval v mene tejto právnickej osoby, v sporných pasážach príspevku

nebol označený svojím menom, tvrdenia o vydieraní a zastrašovaní sa týkali bytového

družstva, resp. jeho vedenia, a pokiaľ sa k problematike vyjadroval, prezentoval názory

a postoje bytového družstva ako jeho zástupca, a teda išlo priamo o vyjadrenia právnickej

osoby, na riadení činnosti ktorej sa – ako predseda predstavenstva podieľa a znáša

s výkonom tejto funkcie aj s tým spojenú zodpovednosť. S poukazom na legitímny zámer

reportáže, a to upriamiť pozornosť divákov (verejnosti) na problémy spojené s návratom

osoby z výkonu trestu do reálneho života a skutočnosť, že navrhovateľ, vystupujúci ako

relevantný zástupca dotknutej právnickej osoby (bytového družstva), nebol v reportáži

priamo a ani nepriamo označený ako osoba podieľajúca sa na nezákonnej činnosti

bytového družstva, možno v kontexte celého obsahu príspevku vyvodiť záver, že

navrhovateľovi svedčí právo domáhať sa ochrany len v mene právnickej osoby ako jej

štatutárny zástupca tak, ako aj v spornom príspevku vystupoval, a to titulom svojej

zodpovednosti za činnosť právnickej osoby, ako jej najvyšší riadiaci pracovník.».

14. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje právne závery napadnutého

rozsudku krajského súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, keďže z neho (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) vyplýva dostatok právne relevantných argumentov

odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie, pokiaľ ide o posúdenie aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľa v spore ako jednej z procesných podmienok konania, ktorú sú všeobecné súdy

povinné skúmať ešte predtým, ako pristúpia k meritórnemu prejednaniu konkrétnej žaloby,

resp. opodstatnenosti v nej uplatňovaných nárokov. Keďže sťažovateľ, na podnet ktorého

začalo konanie, nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávnych oprávnení v právnom

vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, nebolo potrebné zo strany

všeobecných súdov pristúpiť ani k vykonaniu testu proporcionality, ktorý by ne/preukázal,

že výroky obsiahnuté v reportáži odvysielanej odporkyňou boli spôsobilé zasiahnuť do jeho

základného práva (ako fyzickej osoby) na ochranu osobnosti podľa a 2 .

15. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (týkajúce sa opodstatnenosti žalobou

uplatneného nároku), na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne

a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu presvedčivo a náležite

odôvodnil.

16. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

17. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názormi krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na ochranu osobnosti podľa a 2 ani

základného práva na súdnu ochranu podľa , preto jeho sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017