Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 67 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (74)III. ÚS 473/2017
PDF · 196.39 KB
No categories available
III. ÚS 473/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska
kancelária, s. r. o., Liptovská 2/A, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného
práva na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 475/2013-308 z 28. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. júna 2017 sa
, (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co 475/2013-308 z 28. októbra 2014 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil rozsudok Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 119/2009-281 z 13. februára 2013
o zamietnutí návrhu sťažovateľa, ktorým sa proti obchodnej spoločnosti MARKÍZA –
SLOVAKIA, spol. s. r. o., Bratislavská 1/A, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), domáhal
„uloženia povinnosti zverejniť ospravedlnenie a to bezprostredne pred vysielaním
programu Paľba v znení špecifikovanom v petite žalobného návrhu a to zverejnením textu
umiestneného na minimálne 90 % plochy obrazovky“, z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie sťažovateľa v spore, keďže podľa názoru okresného súdu „na podanie danej
žaloby by bolo aktívne legitimovaným subjektom Bytové družstvo Centrum v Bratislave,
pričom však nemožno spájať fyzickú osobu predsedu bytového družstva – navrhovateľa
s právnickou osobou Bytovým družstvom Centrum, aj keď v dotknutej relácii odporcu boli
odvysielané výstupy s navrhovateľom ako predsedom Bytového družstva Centrum, nakoľko
v celom príspevku ako aj napadnutých výrokoch redaktorky odporcu sa hovorilo vždy len
o činnostiach právnickej osoby – Bytového družstva Centrum, a preto podľa názoru súdu
nemožno spájať dva samostatné subjekty – Bytové družstvo Centrom a navrhovateľa, aj keď
v pozícii predsedu tohto Bytového družstva. Z obsahu príspevku odvysielaného v relácii
Paľba podľa presvedčenia súdu vyplýva, že ním mohlo byť zasiahnuté do práv právnickej
osoby – Bytového družstva Centrum, ale nie do práv navrhovateľa, keďže nie je možné ich
identifikovať ako tú istú osobu a to aj napriek postaveniu navrhovateľa v Bytovom družstve
Centrum, ako aj tých skutočností, že v danom príspevku bolo uverejnené jeho vyjadrenie.“.
3. Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 102/2016 zo 16. februára 2017 odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016),
keďže jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP, a nezistil ani vady konania
podľa § 237 ods. 1 OSP vrátane odňatia možnosti konať pred súdom [písm. f)], ktoré
sťažovateľ uplatnil ako dovolací dôvod.
4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti tvrdí, že
«výroky redaktorky zverejnené v Časti relácie obsahovali rôzne tvrdenia faktov
a hodnotiace úsudky, ktoré sú aj neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu dobrej
povesti Žalobcu, predovšetkým a okrem iného:
1. „Pre vydieranie a pochybné vyčíslenie dlhov bytového družstva zostala so synom,
jeho družkou a trojmesačným dieťaťom na ulici.“...
2. „...a tak si môžeme položiť otázku, či to bola iba nedôslednosť úradníkov, alebo
jednoducho spôsob, ako sa pani zbaviť.“...
3. „... ešte uvidíte ako sa nám družstvo vyhrážalo, neprekvapuje nás to, takto riešia
veci bežne...“...
4. „... nakoniec prehovoril predseda, poriadne zmätočne, tých 16 tisíc EUR je vraj
dlh pani na nájomnom z obdobia keď bola vo väzení, a ktorý ešte stále nezaplatila...“...
5. „... keď ale zistil, že nemôže penalizovať dlh, ktorý neexistuje, prišiel s novou
verziou, družstvo chce od pani to, čo jej pôvodne v súdnom spore odpustilo
a samozrejme s poplatkom z omeškania.“...
6. „... no a keď ste ho odpustili teraz ho znovu chcete ...“...
7. „...a tak bytové družstvo pokojne a bez hanby vydiera...“...
8. „ Vydieranie zastrašovanie ... zdá sa bežné nástroje ľudí z vedenia bytového
družstva...“...
9. „.... ja to skončím ...“, „... štyri roky sa snažím dať to do poriadku, nedajú mi
šancu a ja to už psychicky nezvládnem...“...
Týmito nepravdivými, pravdu skresľujúcimi a hrubo difamujúcimi výrokmi, a celkovo
„ladeným“ kontextom Časti relácie, spracovaním jej strihu, žalovaná veľmi emotívnym
pôsobením na diváka poškodila česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, pričom
následky pociťoval žalobca aj v súkromnej sfére...
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vysielanie Časti relácie Paľba v televízii
Markíza, ktorá je dlhodobo najsledovanejšou televíziou na Slovensku (notorietta), spôsobilo
vo vzťahu k osobe žalobcu značné negatívne následky, spočívajúce v znížení jeho cti,
vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti a to tak sfére profesionálnej, spoločenskej ako ja v jeho
súkromí.».
5. Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že „sa len plne stotožnil so zisteniami
a právnym posúdením veci zo strany prvostupňového súdu a takisto poukázal na legitimitu
obsahu Časti vysielania, avšak nepodrobil, napriek odvolaciemu dôvodu uvedenému
v odvolaní žalobcu/sťažovateľa (nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistenia
vyplývajúce z vykonaného dokazovania), vec skúmaniu proporcionality medzi právami na
ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu, aplikovaním testu proporcionality. Taký
postup je zrejme arbitrárnym a činí rozsudok nepreskúmateľným“, porušujúcim jeho
v záhlaví označené základné práva a slobody.
II.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd (každý) návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok
prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal
v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti
uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne
neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
10. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd so zreteľom
na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu (bod 5) dospel k názoru, že nie je opodstatnená.
11. „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom
hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade
sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva
žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu
vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania,
sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho
sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak
vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný),
nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
12. Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. júna 2010
„Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva subjektu – žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej
(existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii
nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.“.
13. Aj krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
konštatoval, že „súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci dokazovanie v rozsahu
potrebnom na posúdenie vecnej (hmotnoprávnej) legitimácie navrhovateľa, na základe
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľ
nemá aktívnu legitimáciu z hľadiska nárokov, ktorých sa v konaní domáha z dôvodu
neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu
návrhu, aj v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil“. Zdôraznil, že
„k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže dôjsť nielen zásahom
do práv samotnej právnickej osoby ako celku, ale aj zásahmi, ktoré sa dotýkajú jej
jednotlivých predstaviteľov, respektíve zamestnancov. Pokiaľ teda existuje vzájomná
prepojenosť/väzba medzi jednotlivými fyzickými osobami tvoriacimi právnickú osobu a jej
dobrou povesťou, môže útok na konkrétneho predstaviteľa právnickej osoby poškodiť dobrú
povesť právnickej osoby a rovnako môže útok na dobrú povesť právnickej osoby mať
negatívny vplyv na samotné fyzické osoby; vždy však bude záležať na konkrétnom zásahu,
jeho obsahu, forme, okolnostiach prípadu.“. V danom prípade odporkyňa poukázala na to,
že «pred Okresným súdom Bratislava IV prebieha konanie o ochranu dobrého mena
a povesti, v ktorom ako navrhovateľ vystupuje Bytové družstvo „Centrum“ v Bratislave,
zastúpené navrhovateľom ako jeho štatutárnym zástupcom, v ktorom si táto právnická
osoba uplatňuje morálnu satisfakciu a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur»,
čo sťažovateľ nepoprel. Krajský súd preto dospel k záveru, že «v preskúmavanej veci
postupoval súd prvého stupňa správe... Je zrejmé, že snahou reportáže bolo spracovať tému
týkajúcu sa zaradenia ženy z výkonu trestu (p. ) do reálneho života a v tejto súvislosti
poukázať aj na riešenie jej bytovej otázky v nadväznosti na ukončenie jej nájomného vzťahu
s Bytovým družstvom ,,Centrum“ v Bratislave... Reportáž reagovala na postoj a postup
bytového družstva ako vlastníka bytu, ktorý bol pôvodne daný do nájmu pani V.
Navrhovateľ vystupoval v príspevku ako štatutárny zástupca bytového družstva – predseda
predstavenstva právnickej osoby, ktorej činnosti a konania sa reportáž dotýkala,
navrhovateľ sa vyjadroval v mene tejto právnickej osoby, v sporných pasážach príspevku
nebol označený svojím menom, tvrdenia o vydieraní a zastrašovaní sa týkali bytového
družstva, resp. jeho vedenia, a pokiaľ sa k problematike vyjadroval, prezentoval názory
a postoje bytového družstva ako jeho zástupca, a teda išlo priamo o vyjadrenia právnickej
osoby, na riadení činnosti ktorej sa – ako predseda predstavenstva podieľa a znáša
s výkonom tejto funkcie aj s tým spojenú zodpovednosť. S poukazom na legitímny zámer
reportáže, a to upriamiť pozornosť divákov (verejnosti) na problémy spojené s návratom
osoby z výkonu trestu do reálneho života a skutočnosť, že navrhovateľ, vystupujúci ako
relevantný zástupca dotknutej právnickej osoby (bytového družstva), nebol v reportáži
priamo a ani nepriamo označený ako osoba podieľajúca sa na nezákonnej činnosti
bytového družstva, možno v kontexte celého obsahu príspevku vyvodiť záver, že
navrhovateľovi svedčí právo domáhať sa ochrany len v mene právnickej osoby ako jej
štatutárny zástupca tak, ako aj v spornom príspevku vystupoval, a to titulom svojej
zodpovednosti za činnosť právnickej osoby, ako jej najvyšší riadiaci pracovník.».
14. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje právne závery napadnutého
rozsudku krajského súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, keďže z neho (v spojení
s rozsudkom okresného súdu) vyplýva dostatok právne relevantných argumentov
odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie, pokiaľ ide o posúdenie aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľa v spore ako jednej z procesných podmienok konania, ktorú sú všeobecné súdy
povinné skúmať ešte predtým, ako pristúpia k meritórnemu prejednaniu konkrétnej žaloby,
resp. opodstatnenosti v nej uplatňovaných nárokov. Keďže sťažovateľ, na podnet ktorého
začalo konanie, nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávnych oprávnení v právnom
vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, nebolo potrebné zo strany
všeobecných súdov pristúpiť ani k vykonaniu testu proporcionality, ktorý by ne/preukázal,
že výroky obsiahnuté v reportáži odvysielanej odporkyňou boli spôsobilé zasiahnuť do jeho
základného práva (ako fyzickej osoby) na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy.
15. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval
na sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (týkajúce sa opodstatnenosti žalobou
uplatneného nároku), na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne
a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu presvedčivo a náležite
odôvodnil.
16. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
17. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názormi krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy ani
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto jeho sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017