Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 82/2018
PDF · 173.29 KB
No categories available
III. ÚS 82/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivanou Slávikovou, Mostová 2, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 12/2017 z 25. októbra 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 12/2017 z 25. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Cdo 12/2017 z 25. októbra
2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 390,50 eur (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat
centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivany Slávikovej, Mostová 2, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 82/2018 z 28. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v rozsahu, v ktorom namietal porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 12/2017 z 25. októbra
2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 7. júla 2016
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 Co 753/2015-492 z 27. apríla 2016, ktorého prípustnosť vyvodzoval popri sebe z § 420
písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) a zároveň aj z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení s poukazom na názor veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie veľkého senátu“) zaoberal
len dôvodom dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Keďže vadu zmätočnosti označeného
rozsudku krajského súdu nezistil a k posúdeniu ostatných dovolacích dôvodov nepristúpil,
rešpektujúc uvedené rozhodnutie veľkého senátu, dovolanie sťažovateľa odmietol
ako procesne neprípustné.
3. Sťažovateľ s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí. Je presvedčený
o tom, že najvyšší súd svojvoľne interpretoval novú zákonnú úpravu prípustnosti dovolania
podľa Civilného sporového poriadku a v rozpore so zákonom zásadne obmedzil rozsah
prípustnosti dovolania. Takéto obmedzenie nie je podľa názoru sťažovateľa podložené
žiadnym legitímnym cieľom a nerešpektuje požiadavku proporcionality. Považuje preto
za protiústavné, aby sa cez neprípustnosť dovolania reguloval nápad vecí na najvyššom
súde, ktorý má meritórne rozhodnúť o každom dovolaní spĺňajúcom náležitosti stanovené
zákonom. Ďalej uvádza, že dovolanie podal 7. júla 2016, t. j. pred prijatím rozhodnutia
veľkého senátu, a preto pri formulovaní dovolania legitímne očakával, že prípustnosť
dovolania bude najvyšším súdom skúmaná z oboch ním uplatnených dovolacích dôvodov.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127
ústavy nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho
v záhlaví označené práva podľa ústavy a dohovoru. Zároveň požaduje, aby ústavný súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania.
5. Ústavný súd 13. marca 2018 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke
sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci.
6. Najvyšší súd doručil 9. mája 2018 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke prijatej
sťažnosti v podstatnom uviedol:
„... Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie
splnenia predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný
rámec ochrany základných práv. To znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať
a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak. aby boli dodržané
zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie
strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho
subjektívneho práva.
Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania
(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje)
a pre vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom
za ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie
uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia
výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou C. s. p.,
ale naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového
procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná
zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada
o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.
Najvyšší súd medzičasom zrevidoval stanovisko vyslovené v uznesení veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017
a to uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018
sp. zn. 1 VCdo 1/2018, v ktorom vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420
Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľove namietané práva boli
rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.“
7. Vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal 9. mája 2018 právnej zástupkyni
sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň požiadal aj o vyjadrenie
k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
8. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 6. júna 2018 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom najvyššieho súdu, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07)
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľa, ústavný súd v prvom rade
pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
16. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
17. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia
veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom
na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti
takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného
vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu
podľa § 6 zákona o ústavnom súde, pričom v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018
bolo 25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom,
ktorým sú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde
pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané.
18. V zmysle stanoviska pléna ústavného súdu „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne
uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového
poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (PLz. ÚS 1/2018).“.
19. III. senát ústavného súdu sa s prijatým stanoviskom pléna plne stotožňuje
a v podrobnostiach naň odkazuje.
20. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna
ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, pretože najvyšší súd neposúdil
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti jeho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a § 421
ods. 1 písm. b) CSP, ale obmedzil sa len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska
§ 420 písm. f) CSP. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie označených
práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
22. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany
porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56
ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).
23. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
24. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
25. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si uplatnila trovy konania za tri úkony právnej služby.
26. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá
bola 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu trov konania
priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti). Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 € za jeden úkon
uskutočnený v roku 2018. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len
„DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky.
Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH tak v konaní pred ústavným súdom
predstavujú celkovú sumu 390,50 € (bod 3 výroku nálezu). Podanie právnej zástupkyne
sťažovateľa doručené ústavnému súdu 6. júna 2018 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom
na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu
zaň nepriznal.
27. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018