Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 683/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť organizácie

KÚPELE ŠTÓS, n. o., Štós-kúpele 235, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom

Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júna 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť organizácie KÚPELE ŠTÓS, n. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. októbra 2018 doručená sťažnosť organizácie KÚPELE ŠTÓS, n. o. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Scholczom, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím obce Štós č. 2/2014-09-

Rno z 19. novembra 2014 bola sťažovateľovi vyrubená daň za ubytovanie za zdaňovacie

obdobie roku 2009, ktorá bola určená podľa pomôcok. Predmetné rozhodnutie obce Štós

bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„finančné riaditeľstvo“) č. 1100303/1143582/2015/5306 z 9. apríla 2015.

2.2 Žalobu sťažovateľa, ktorou žiadal zrušiť už menované rozhodnutie finančného

riaditeľstva a vrátiť vec finančnému riaditeľstvu na ďalšie konanie, Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) zamietol rozsudkom č. k. -83 zo 6. októbra 2016.

Napokon najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu.

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že prevádzkuje zariadenie ústavnej zdravotnej

starostlivosti (liečebňa), a to na základe rozhodnutia Košického samosprávneho kraja

č. -29785 z 26. novembra 2007. Ak sa najvyšší súd nestotožnil s jeho

argumentáciou, že v zdaňovacom období roku 2009 poskytoval v liečebni výhradne ústavnú

zdravotnú starostlivosť, a nie iba ubytovanie, dopustil sa podľa sťažovateľa pochybenia,

ktoré viedlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, a to

najmä týmto:

„a) porušovateľ práva zmätočne posudzoval konanie správcu dane (Obec Štós) pri

určení dane podľa pomôcok. Určenie dane za ubytovanie podľa pomôcok nebolo vôbec

predmetom námietok sťažovateľa v kasačnej sťažnosti a nebolo v celom konaní sporné

b) porušovateľ práva sa vôbec nezaoberal poukazom sťažovateľa na existenciu

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 18.02.2016.

ktorý posudzoval obdobnú vec

c) porušovateľ práva sa napriek poukazu sťažovateľa na vyššie uvedené rozhodnutie,

sp. zn. odvolal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

- 23 zo dňa 07.03.2014. ktoré je neaktuálne a prekonané v dôsledku zmeny

( , ktorý novelizoval znenie )

d) porušovateľ práva sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal zmenou ust. § 37

v spojení s vyhláškou č. , čo bolo pre spravodlivé

usporiadanie vzťahov smerné

e) porušovateľ práva nevzal do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 30.11.2017; rozsudok bol vydaný vo veci žalobcu

KÚPELE ŠTÓS, a. s. proti FR SR. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zrušil

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bola konštatovaná správnosť rozhodnutia

FR SR vo veci vyrubenia dane za ubytovanie za rok 2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa vyslovil, že za rok 2009 neboli KÚPELE ŠTÓS. a. s. platiteľom dane za ubytovanie,

nakoľko sa na ne nevzťahoval režim ust. v spojení s vyhláškou

č. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pojednávalo aj

o zmene znenia

f) porušovateľ práva vec nesprávne právne posúdil v takej miere, že došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

3.2 Základ vecnej argumentácie sťažovateľa spočíva v tom, že v roku 2009

prevádzkoval liečebňu nie na základe živnostenského oprávnenia, ale na základe

rozhodnutia Košického samosprávneho kraja č. -29785 z 26. novembra

2007. V roku 2009 pritom úprava dane za ubytovanie podľa vtedy platného § 37 zákona

č. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“)

odkazovala na vyhlášku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do

kategórií a tried (ďalej len „vyhláška“), ktorá sa ale podľa § 1 (vyhlášky) vzťahuje iba na

ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním

spojené služby na základe živnostenského oprávnenia. Sťažovateľ preto tvrdil, že ak sa na

neho nevzťahuje vyhláška, nemohla mu byť vyrubená daň za ubytovanie podľa vtedy

platného § 37 zákona o miestnych daniach, ktorý v rámci klasifikácie ubytovacích zariadení

odkazoval práve na túto vyhlášku. Uvedený záver podľa sťažovateľa vyplýva

aj z rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 2016

a sp. zn. z 30. novembra 2017 (druhý menovaný rozsudok sťažovateľ

predložil ústavnému súdu aj ako prílohu svojej sťažnosti). Podľa právneho názoru

najvyššieho súdu, ktorý vyplýva z pripojených rozsudkov, je ubytovacie zariadenie

prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební platiteľom dane za ubytovanie podľa

§ 37 zákona o miestnych daniach až od 14. októbra 2014, teda od účinnosti novely

č. , ktorá spresnila výpočet ubytovacích zariadení, ubytovanie v ktorých je

predmetom dane za ubytovanie, a vypustila odkaz na vyhlášku.

3.3 Vzhľadom na uznesenie ústavného súdu č. k. -23

zo 7. marca 2014, ktoré v napadnutom rozsudku citoval najvyšší súd, sťažovateľ uviedol, že

tento nález je neaktuálny, pretože bol vydaný pred už uvedenou novelizáciou. Sťažovateľ

teda tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil, v čom sú

odlišné právne situácie v napadnutom rozsudku a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2017 a prečo v napadnutom rozsudku dospel k odlišnému

výsledku. Najvyšší súd taktiež podľa sťažovateľa vôbec neskúmal postavenie sťažovateľa

na účely § 37 zákona o miestnych daniach, nezaoberal sa aplikáciou vyhlášky

a nezohľadňoval postavenie sťažovateľa ako poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti

v liečebni, ktorý v nej poskytuje zdravotnú starostlivosť formou hospitalizácie. Sťažovateľ

sa preto domnieva, že vzhľadom na už uvedené sa najvyšší súd dopustil porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo neziskovej organizácie KÚPELE ŠTÓS, n. o. na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces, podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 19.06.2018 porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 19.06.2018 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľovi vo výške 384,62 EUR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ladislava

Scholcza, advokáta so sídlom Krmanova 16, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8.2 Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

8.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8.4 Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to

neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol

viazaný žalobnými bodmi (konanie podľa o správnej žalobe v sociálnych

veciach, ak správnu žalobu podala fyzická osoba, resp. konanie o správnej žalobe

vo veciach správneho trestania podľa a , teda táto možnosť sa netýka

konania, ktoré bolo skončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, pozn.). Na dôvody,

ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný

súd neprihliada.

9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa , podľa

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude

spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

(, ).

10. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že v zmysle je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

11. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

13. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (porov. ).

14. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany

svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,

ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd

na jej posúdenie nemá právomoc (, , ). Obdobne

vo veci vedenej pod sp. zn. uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú

námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred

iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých

právnych prostriedkov nápravy v zmysle

(m. m. , ), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti (resp. jej

časti) ako neprípustnej. Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej

námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom

podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť

všeobecný súd, a preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu

sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.“

15. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva takýto obsah kasačnej

sťažnosti sťažovateľa (sťažovateľ v rámci príloh sťažnosti adresovanej ústavnému súdu

nepredložil samotnú kasačnú sťažnosť, pozn.): „Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných

bodoch podľa § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. vrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú

povinnosť podľa odseku 2 najmä poukázal na:

- nesprávny výklad pojmu odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám

správnym súdom

ubytované fyzické osoby boli výlučne pacientmi,

účelom ubytovania bolo poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti v liečebni,

účel ustanovenia smeruje k takému adresátovi, ktorý sa

prechodne ubytuje len kvôli ubytovaniu.

pacient sa v liečebni musí podrobovať pravidelnej, často dennej lekárskej

prehliadke,

- nesprávny záver o len poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v zdravotníckych

zariadeniach typu nemocnica

nie je obmedzené na imobilných pacientov a nemocnice,

- správny súd len prevzal argumentáciu žalovaného.

- nesprávny odkaz správneho súdu na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.

tam riešený žalobca so sídlom v Sklených Tepliciach využíva počas kúpeľnej liečby

prírodný liečivý zdroj,

je v nich možné poskytovať aj ambulantnú kúpeľnú zdravotnú starostlivosť, ktorá nie

je viazaná na pobyt na lôžku na rozdiel od sťažovateľa,

naopak sťažovateľ využíva pri poskytovaní ústavnej liečby v liečebni umiestnenej

v klimatickom mieste vhodnom na liečenie ako prírodný liečivý1 zdroj zákonom uznané

klimatické podmienky vhodné na liečenie a je v nich možné poskytnúť len takú liečbu, ktorá

je viazaná na toto klimatické miesto, t. j. aj je viazaná na pobyt na lôžku,

- rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. nie je ojedinelým rozsudkom.“

16.1 Podľa § 37 zákona o miestnych daniach účinného do 14. októbra 2014

predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby

v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis (vyhláška). Z bodu

15 vyplýva, že sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti nespochybňoval ani kategorizáciu

ubytovacieho zariadenia podľa vyhlášky, ale ani skutočnosť, že predmetná vyhláška sa

na neho nevzťahuje (čo je argumentácia, ktorú ale neskôr predložil ústavnému súdu; pozri

bod 3.2), ale spochybňoval samotné posúdenie odplatného prechodného ubytovania

správnym súdom. Vo svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľ síce poukázal aj na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2017 a z neho vyplývajúce závery neuviedol, pretože bol vydaný až po

podaní kasačnej sťažnosti, pozn.), ale iba v kontexte zmeny judikatúry najvyššieho súdu,

resp. rozdielneho posudzovania výkladu pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým

osobám“ (k tejto otázke viac v bode 18), a nie v kontexte argumentácie zhrnutej v bode

3.2 tohto odôvodnenia.

16.2 Argumentácia sťažovateľa zhrnutá v bode 3.2 tohto uznesenia je pre vec

sťažovateľa relevantná a bola by zrejme spôsobilá presvedčiť súdy konajúce v rámci

správneho súdnictva na vydanie rozhodnutia v prospech sťažovateľa za predpokladu, ak by

ju sťažovateľ bol použil už pred súdmi konajúcimi v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom

na znenie mal teda sťažovateľ túto argumentáciu predniesť najneskôr vo svojej

kasačnej sťažnosti adresovanej najvyššiemu súdu 2. januára 2017. V tomto smere nemá

žiadny význam ani argument sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

bol vydaný až 30. novembra 2017, pretože predmetnú argumentáciu

bolo možné vzniesť už v samotnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce Štós

č. 2/2014-09-Rno z 19. novembra 2014 (ktorým bola sťažovateľovi vyrubená daň za

ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009), a to aj bez jej „podopretia“ predmetným

rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd teda zjavne nemohol pri hodnotení porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu všeobecným súdom posúdiť, či sa

všeobecný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa, keďže ju tento pred všeobecným súdom nepredniesol, ale

poukázal na ňu až vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

16.3 S poukazom na už uvedené, keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa možného

porušenia jeho práv spočívajúcu v tom, že sa na neho nevzťahovala vyhláška a až

do 14. októbra 2014 nebol platiteľom dane za ubytovanie, nevyužil (už) v konaní

pred všeobecným súdom, ústavný súd túto časť sťažnosti [bod 3.1 písm. c), d) a e)] pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú ( ).

17. Vzhľadom na námietku, že najvyšší súd zmätočne posudzoval konanie správcu

dane (obce Štós) pri určení dane podľa pomôcok, pretože toto nebolo sporné, najvyšší súd

poukázal na znenie o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový

poriadok“), podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa

pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite § 48 (postup

pri určení dane podľa pomôcok). Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli

dodržané, odvolaniu nevyhovie a napadnuté rozhodnutie potvrdí. Vzhľadom na zákonné

znenie § 74 ods. 5 daňového poriadku sa najvyšší súd musel zaoberať aj týmto aspektom, aj

keď napokon uzavrel, že to nebolo medzi účastníkmi sporné.

18. Základ argumentácie sťažovateľa v kasačnej sťažnosti spočíval v tom, že správca

dane (obec Štós) a tiež krajský súd nesprávnym spôsobom aplikovali pojem „odplatné

prechodné ubytovanie fyzickým osobám“ a nedospeli k záveru, že zákon o miestnych

daniach sa na sťažovateľa ako na poskytovateľa kúpeľnej zdravotnej starostlivosti

nevzťahuje (podrobnejšie uvedené v citácii v bode 15). Pretože sťažovateľ neuviedol

vo svojej kasačnej sťažnosti argumentáciu, ktorú neskôr predniesol ústavnému súdu, je

potrebné považovať odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý pri

posudzovaní argumentov sťažovateľa poukázal na uznesenie ústavného súdu

č. k. -23 zo 7. marca 2014, za dostatočné. Ústavný súd sa v predmetnom

uznesení stotožnil s právnym názorom, že v zákone o miestnych daniach a ani v iných

právnych predpisoch nie je upravená výnimka platenia dane za ubytovanie v tom smere, že

by ju nemal platiť poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti. Samotná skutočnosť, že sa najvyšší

súd v napadnutom rozsudku priklonil k právnemu názoru vyslovenému ústavným súdom,

a nie k odlišnému názoru, ktorý podľa sťažovateľa vyplýval z rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. , nemôže byť podľa ústavného súdu dôvodom na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

19. Ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je

len to, ak sa súd stotožní s argumentáciou strany v konaní (m. m. ,

). Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že argumentácia

sťažovateľa prednesená v jeho ústavnej sťažnosti [bod 3.1 písm. a), b) a f)] nebola spôsobilá

spochybniť právne závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd zastáva

názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje zrozumiteľné zdôvodnenie svojich

záverov. Ústavný súd preto považuje z ústavného hľadiska napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu za akceptovateľný a za takýchto okolností nemá žiaden dôvod ani oprávnenie na

prehodnocovanie jeho právnych záverov.

20. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta v časti, na prerokovanie ktorej má ústavný súd právomoc, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

21. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018