Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 683/2018
PDF · 231.02 KB
No categories available
IV. ÚS 683/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť organizácie
KÚPELE ŠTÓS, n. o., Štós-kúpele 235, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom
Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 31/2017 z 19. júna 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť organizácie KÚPELE ŠTÓS, n. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. októbra 2018 doručená sťažnosť organizácie KÚPELE ŠTÓS, n. o. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Scholczom, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Sžfk 31/2017 z 19. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím obce Štós č. 2/2014-09-
Rno z 19. novembra 2014 bola sťažovateľovi vyrubená daň za ubytovanie za zdaňovacie
obdobie roku 2009, ktorá bola určená podľa pomôcok. Predmetné rozhodnutie obce Štós
bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
„finančné riaditeľstvo“) č. 1100303/1143582/2015/5306 z 9. apríla 2015.
2.2 Žalobu sťažovateľa, ktorou žiadal zrušiť už menované rozhodnutie finančného
riaditeľstva a vrátiť vec finančnému riaditeľstvu na ďalšie konanie, Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) zamietol rozsudkom č. k. 6 S 63/2015-83 zo 6. októbra 2016.
Napokon najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu.
3.1 Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že prevádzkuje zariadenie ústavnej zdravotnej
starostlivosti (liečebňa), a to na základe rozhodnutia Košického samosprávneho kraja
č. 3609/2007-RU20-29785 z 26. novembra 2007. Ak sa najvyšší súd nestotožnil s jeho
argumentáciou, že v zdaňovacom období roku 2009 poskytoval v liečebni výhradne ústavnú
zdravotnú starostlivosť, a nie iba ubytovanie, dopustil sa podľa sťažovateľa pochybenia,
ktoré viedlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, a to
najmä týmto:
„a) porušovateľ práva zmätočne posudzoval konanie správcu dane (Obec Štós) pri
určení dane podľa pomôcok. Určenie dane za ubytovanie podľa pomôcok nebolo vôbec
predmetom námietok sťažovateľa v kasačnej sťažnosti a nebolo v celom konaní sporné
b) porušovateľ práva sa vôbec nezaoberal poukazom sťažovateľa na existenciu
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf 36/2015 zo dňa 18.02.2016.
ktorý posudzoval obdobnú vec
c) porušovateľ práva sa napriek poukazu sťažovateľa na vyššie uvedené rozhodnutie,
sp. zn. 8Sžf 36/2015 odvolal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
IV.ÚS 118/2014- 23 zo dňa 07.03.2014. ktoré je neaktuálne a prekonané v dôsledku zmeny
zákona č. 582/2004 Z. z. ( zákonom č. 268/2014 Z. z., ktorý novelizoval znenie § 37)
d) porušovateľ práva sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal zmenou ust. § 37
zákona č. 582/2004 Z. z. v spojení s vyhláškou č. 277/2008 Z. z., čo bolo pre spravodlivé
usporiadanie vzťahov smerné
e) porušovateľ práva nevzal do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 5Sžf 39/2016 zo dňa 30.11.2017; rozsudok bol vydaný vo veci žalobcu
KÚPELE ŠTÓS, a. s. proti FR SR. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zrušil
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bola konštatovaná správnosť rozhodnutia
FR SR vo veci vyrubenia dane za ubytovanie za rok 2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa vyslovil, že za rok 2009 neboli KÚPELE ŠTÓS. a. s. platiteľom dane za ubytovanie,
nakoľko sa na ne nevzťahoval režim ust. § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. v spojení s vyhláškou
č. 277/2008 Z. z. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pojednávalo aj
o zmene znenia § 37 zákona č. 582/2004 Z. z.
f) porušovateľ práva vec nesprávne právne posúdil v takej miere, že došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.
3.2 Základ vecnej argumentácie sťažovateľa spočíva v tom, že v roku 2009
prevádzkoval liečebňu nie na základe živnostenského oprávnenia, ale na základe
rozhodnutia Košického samosprávneho kraja č. 3609/2007-RU20-29785 z 26. novembra
2007. V roku 2009 pritom úprava dane za ubytovanie podľa vtedy platného § 37 zákona
č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“)
odkazovala na vyhlášku Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z.,
ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do
kategórií a tried (ďalej len „vyhláška“), ktorá sa ale podľa § 1 (vyhlášky) vzťahuje iba na
ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním
spojené služby na základe živnostenského oprávnenia. Sťažovateľ preto tvrdil, že ak sa na
neho nevzťahuje vyhláška, nemohla mu byť vyrubená daň za ubytovanie podľa vtedy
platného § 37 zákona o miestnych daniach, ktorý v rámci klasifikácie ubytovacích zariadení
odkazoval práve na túto vyhlášku. Uvedený záver podľa sťažovateľa vyplýva
aj z rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 36/2015 z 18. februára 2016
a sp. zn. 5 Sžf 36/2016 z 30. novembra 2017 (druhý menovaný rozsudok sťažovateľ
predložil ústavnému súdu aj ako prílohu svojej sťažnosti). Podľa právneho názoru
najvyššieho súdu, ktorý vyplýva z pripojených rozsudkov, je ubytovacie zariadenie
prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební platiteľom dane za ubytovanie podľa
§ 37 zákona o miestnych daniach až od 14. októbra 2014, teda od účinnosti novely
č. 268/2014 Z. z., ktorá spresnila výpočet ubytovacích zariadení, ubytovanie v ktorých je
predmetom dane za ubytovanie, a vypustila odkaz na vyhlášku.
3.3 Vzhľadom na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 118/2014-23
zo 7. marca 2014, ktoré v napadnutom rozsudku citoval najvyšší súd, sťažovateľ uviedol, že
tento nález je neaktuálny, pretože bol vydaný pred už uvedenou novelizáciou. Sťažovateľ
teda tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil, v čom sú
odlišné právne situácie v napadnutom rozsudku a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 36/2016 z 30. novembra 2017 a prečo v napadnutom rozsudku dospel k odlišnému
výsledku. Najvyšší súd taktiež podľa sťažovateľa vôbec neskúmal postavenie sťažovateľa
na účely § 37 zákona o miestnych daniach, nezaoberal sa aplikáciou vyhlášky
a nezohľadňoval postavenie sťažovateľa ako poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti
v liečebni, ktorý v nej poskytuje zdravotnú starostlivosť formou hospitalizácie. Sťažovateľ
sa preto domnieva, že vzhľadom na už uvedené sa najvyšší súd dopustil porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo neziskovej organizácie KÚPELE ŠTÓS, n. o. na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces, podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžfk 31/2017 zo dňa 19.06.2018 porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžfk 31/2017
zo dňa 19.06.2018 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľovi vo výške 384,62 EUR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ladislava
Scholcza, advokáta so sídlom Krmanova 16, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8.2 Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
8.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
8.4 Podľa § 453 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to
neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol
viazaný žalobnými bodmi (konanie podľa § 203 ods. 2 SSP o správnej žalobe v sociálnych
veciach, ak správnu žalobu podala fyzická osoba, resp. konanie o správnej žalobe
vo veciach správneho trestania podľa § 195 a § 196 SSP, teda táto možnosť sa netýka
konania, ktoré bolo skončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, pozn.). Na dôvody,
ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný
súd neprihliada.
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude
spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07, IV. ÚS 522/2018).
10. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že v zmysle čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
11. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
13. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len
preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že
správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej
sústavy (porov. IV. ÚS 127/2012).
14. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany
svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,
ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Obdobne
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 284/08 uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú
námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred
iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých
právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(m. m. IV. ÚS 100/07, IV, ÚS 284/08), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti (resp. jej
časti) ako neprípustnej. Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej
námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom
podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť
všeobecný súd, a preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu
sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.“
15. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva takýto obsah kasačnej
sťažnosti sťažovateľa (sťažovateľ v rámci príloh sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
nepredložil samotnú kasačnú sťažnosť, pozn.): „Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných
bodoch podľa § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. vrátane nutnosti zohľadniť hore uvedenú
povinnosť podľa odseku 2 najmä poukázal na:
- nesprávny výklad pojmu odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám
správnym súdom
ubytované fyzické osoby boli výlučne pacientmi,
účelom ubytovania bolo poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti v liečebni,
účel ustanovenia § 38 zák. č. 582/2004 Z. z. smeruje k takému adresátovi, ktorý sa
prechodne ubytuje len kvôli ubytovaniu.
pacient sa v liečebni musí podrobovať pravidelnej, často dennej lekárskej
prehliadke,
- nesprávny záver o len poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v zdravotníckych
zariadeniach typu nemocnica
nie je obmedzené na imobilných pacientov a nemocnice,
- správny súd len prevzal argumentáciu žalovaného.
- nesprávny odkaz správneho súdu na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.
tam riešený žalobca so sídlom v Sklených Tepliciach využíva počas kúpeľnej liečby
prírodný liečivý zdroj,
je v nich možné poskytovať aj ambulantnú kúpeľnú zdravotnú starostlivosť, ktorá nie
je viazaná na pobyt na lôžku na rozdiel od sťažovateľa,
naopak sťažovateľ využíva pri poskytovaní ústavnej liečby v liečebni umiestnenej
v klimatickom mieste vhodnom na liečenie ako prírodný liečivý1 zdroj zákonom uznané
klimatické podmienky vhodné na liečenie a je v nich možné poskytnúť len takú liečbu, ktorá
je viazaná na toto klimatické miesto, t. j. aj je viazaná na pobyt na lôžku,
- rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 36/2015 nie je ojedinelým rozsudkom.“
16.1 Podľa § 37 zákona o miestnych daniach účinného do 14. októbra 2014
predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby
v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis (vyhláška). Z bodu
15 vyplýva, že sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti nespochybňoval ani kategorizáciu
ubytovacieho zariadenia podľa vyhlášky, ale ani skutočnosť, že predmetná vyhláška sa
na neho nevzťahuje (čo je argumentácia, ktorú ale neskôr predložil ústavnému súdu; pozri
bod 3.2), ale spochybňoval samotné posúdenie odplatného prechodného ubytovania
správnym súdom. Vo svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľ síce poukázal aj na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 36/2015 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 36/2016
z 30. novembra 2017 a z neho vyplývajúce závery neuviedol, pretože bol vydaný až po
podaní kasačnej sťažnosti, pozn.), ale iba v kontexte zmeny judikatúry najvyššieho súdu,
resp. rozdielneho posudzovania výkladu pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým
osobám“ (k tejto otázke viac v bode 18), a nie v kontexte argumentácie zhrnutej v bode
3.2 tohto odôvodnenia.
16.2 Argumentácia sťažovateľa zhrnutá v bode 3.2 tohto uznesenia je pre vec
sťažovateľa relevantná a bola by zrejme spôsobilá presvedčiť súdy konajúce v rámci
správneho súdnictva na vydanie rozhodnutia v prospech sťažovateľa za predpokladu, ak by
ju sťažovateľ bol použil už pred súdmi konajúcimi v rámci správneho súdnictva. Vzhľadom
na znenie § 453 SSP mal teda sťažovateľ túto argumentáciu predniesť najneskôr vo svojej
kasačnej sťažnosti adresovanej najvyššiemu súdu 2. januára 2017. V tomto smere nemá
žiadny význam ani argument sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 36/2016 bol vydaný až 30. novembra 2017, pretože predmetnú argumentáciu
bolo možné vzniesť už v samotnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce Štós
č. 2/2014-09-Rno z 19. novembra 2014 (ktorým bola sťažovateľovi vyrubená daň za
ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009), a to aj bez jej „podopretia“ predmetným
rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd teda zjavne nemohol pri hodnotení porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu všeobecným súdom posúdiť, či sa
všeobecný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa, keďže ju tento pred všeobecným súdom nepredniesol, ale
poukázal na ňu až vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
16.3 S poukazom na už uvedené, keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa možného
porušenia jeho práv spočívajúcu v tom, že sa na neho nevzťahovala vyhláška a až
do 14. októbra 2014 nebol platiteľom dane za ubytovanie, nevyužil (už) v konaní
pred všeobecným súdom, ústavný súd túto časť sťažnosti [bod 3.1 písm. c), d) a e)] pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Vzhľadom na námietku, že najvyšší súd zmätočne posudzoval konanie správcu
dane (obce Štós) pri určení dane podľa pomôcok, pretože toto nebolo sporné, najvyšší súd
poukázal na znenie § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“), podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite § 48 (postup
pri určení dane podľa pomôcok). Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli
dodržané, odvolaniu nevyhovie a napadnuté rozhodnutie potvrdí. Vzhľadom na zákonné
znenie § 74 ods. 5 daňového poriadku sa najvyšší súd musel zaoberať aj týmto aspektom, aj
keď napokon uzavrel, že to nebolo medzi účastníkmi sporné.
18. Základ argumentácie sťažovateľa v kasačnej sťažnosti spočíval v tom, že správca
dane (obec Štós) a tiež krajský súd nesprávnym spôsobom aplikovali pojem „odplatné
prechodné ubytovanie fyzickým osobám“ a nedospeli k záveru, že zákon o miestnych
daniach sa na sťažovateľa ako na poskytovateľa kúpeľnej zdravotnej starostlivosti
nevzťahuje (podrobnejšie uvedené v citácii v bode 15). Pretože sťažovateľ neuviedol
vo svojej kasačnej sťažnosti argumentáciu, ktorú neskôr predniesol ústavnému súdu, je
potrebné považovať odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý pri
posudzovaní argumentov sťažovateľa poukázal na uznesenie ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 118/2014-23 zo 7. marca 2014, za dostatočné. Ústavný súd sa v predmetnom
uznesení stotožnil s právnym názorom, že v zákone o miestnych daniach a ani v iných
právnych predpisoch nie je upravená výnimka platenia dane za ubytovanie v tom smere, že
by ju nemal platiť poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti. Samotná skutočnosť, že sa najvyšší
súd v napadnutom rozsudku priklonil k právnemu názoru vyslovenému ústavným súdom,
a nie k odlišnému názoru, ktorý podľa sťažovateľa vyplýval z rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžf 36/2015, nemôže byť podľa ústavného súdu dôvodom na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
19. Ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej základné
právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je
len to, ak sa súd stotožní s argumentáciou strany v konaní (m. m. II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05). Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že argumentácia
sťažovateľa prednesená v jeho ústavnej sťažnosti [bod 3.1 písm. a), b) a f)] nebola spôsobilá
spochybniť právne závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd zastáva
názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje zrozumiteľné zdôvodnenie svojich
záverov. Ústavný súd preto považuje z ústavného hľadiska napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu za akceptovateľný a za takýchto okolností nemá žiaden dôvod ani oprávnenie na
prehodnocovanie jeho právnych záverov.
20. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta v časti, na prerokovanie ktorej má ústavný súd právomoc, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
21. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018