Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 522/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná advokát a konateľ

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. marca 2018, ako aj postupom, ktorý predchádza jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou , ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádza jeho vydaniu.

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom

prvostupňového správneho orgánu č. 392/2011 z 19. septembra 2011 bol sťažovateľ

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e)

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru“). Dôvodom prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru bola

skutočnosť, že 13. júla 2011 v čase po 20.40 h pred budovou Nemocnice s poliklinikou

v Žiari nad Hronom, teda v čase mimo výkonu služby a na mieste prístupnom verejnosti,

pristúpil k putami spútanému , ktorý bol v tom čase eskortovaný

z lekárskeho ošetrenia hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Žiar nad Hronom

(ďalej len „obvodné oddelenie“) do budovy tohto oddelenia, a následne ho pri služobnom

cestnom vozidle udrel rukou do oblasti tváre a vyhrážal sa mu, že ho zabije. V ďalšom

pokračovaní fyzického útoku na zabránila uvedená hliadka obvodného

oddelenia. Následne bol eskortujúcimi členmi hliadky obvodného oddelenia

usadený do služobného motorového vozidla a vzápätí po nasadnutí členov hliadky

obvodného oddelenia do vozidla sťažovateľ otvoril zadné dvere a opäť

viackrát udrel do oblasti hlavy. Ďalšiemu napádaniu opätovne zabránila

hliadka obvodného oddelenia.

2.2 Proti personálnemu rozkazu č. 392/2011 z 19. septembra 2011 podal sťažovateľ

v zákonom stanovenej lehote rozklad ako riadny opravný prostriedok. Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, zastúpené ministrom JUDr. Danielom Lipšicom,

ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. SLV-PS-PK-215/2011 z 22. decembra

2011 zamietlo rozklad sťažovateľa a súčasne potvrdilo napadnuté prvostupňové

rozhodnutie. Rozhodnutie č. SLV-PS-PK-215/211 z 22. decembra 2011 bolo sťažovateľovi

doručené 27. decembra 2011.

2.3 Sťažovateľ podal žalobu na najvyššom súde 31. januára 2012 a tá bola postúpená

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 26. marca 2012. Touto žalobou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-PK-215/2011 z 22. decembra 2011. Krajský súd

rozsudkom č. k. -46 zo 17. septembra 2013 (v poradí prvým) žalobu

v celom rozsahu zamietol. Na základe podaného odvolania najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 29. januára 2015 zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -46 zo 17. septembra 2013 (v poradí prvý) a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -85

zo 16. júna 2015 zrušil napadnuté rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

č. SLV-PS-PK-215/2011 z 22. decembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti tomuto v poradí druhému rozsudku krajského súdu podalo Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky ako žalovaný odvolanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil

rozsudok krajského súdu č. k. -85 zo 16. júna 2015 v znení opravného

uznesenia č. k. -109 z 29. januára 2016 tak, že žalobu zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vyčíta najvyššiemu súdu, že v rozpore s vlastnou

judikatúrou nedostatočne odôvodnil, z akého dôvodu nepovažuje vykonanie konfrontácie

medzi sťažovateľom a členmi hliadky obvodného oddelenia, ako aj

za podstatné, čo následne podľa sťažovateľa viedlo k nedostatočne zistenému skutkovému

stavu.

4. Sťažovateľ tvrdí, že pre naplnenie skutkovej podstaty personálneho opatrenia

podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru

v prípade porušenia disciplíny a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom je potrebné

konkrétne okolnosti skutku skúmať a vyhodnocovať vo väzbe na charakter doterajšieho

výkonu služby policajta. Podľa sťažovateľa najvyšší súd toto v odôvodnení napadnutého

rozsudku nerešpektoval, vychádzal teda z nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto

je napadnutý rozsudok formalistický, arbitrárny a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť.

Pri posudzovaní tejto veci mali správne orgány a všeobecné súdy podľa sťažovateľa

objektívne posúdiť mieru zodpovednosti policajta v pomere k vzniknutým následkom

a následne proporcionálne uložiť sankciu a nie hneď udeliť najvyššiu sankciu v podobe

prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

ako aj rozsudkom sp. zn. zo dňa 29.03.2018 porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa č. 460/1992

Zb. v platnom znení a aj právo sťažovateľa garantované v Slovenskej

republiky č. ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhl. v Zbierke zákonov SR

pod č.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 29.3.2018 sa v celosti

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ako

sťažovateľovi trovy tohto konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť EUR

štyridsaťdva centov) na účet jeho advokáta , Advokátska kancelária

, s.r.o., so sídlom , vedeného

v číslo účtu IBAN je : .“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

10. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

12. Článok 46 ods. 2 upravuje základné právo na prístup k súdu vo veci,

o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Táto ústavná norma upravuje primárne právo toho,

kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa

pri zákonom [v tomto prípade v znení

účinnom v predmetnom čase (ďalej len „“)] splnených

podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

13. V predmetnej veci sťažovateľa nie sú žiadne pochybnosti, že rozhodnutie

o personálnom opatrení, s ktorým on nesúhlasí, preskúmali súdy v rámci dvoch stupňov

správneho súdnictva. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ žiadnym spôsobom nezdôvodnil, akým

spôsobom malo byť v tomto prípade porušené jeho základné právo na prístup k súdu podľa

. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného

práva na prístup k súdu podľa , odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

17. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo

služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere

by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

18. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

20. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí

a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy

(porov. ).

21. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyčíta najvyššiemu súdu, že neuviedol, prečo

nepovažoval vykonanie konfrontácie medzi sťažovateľom a členmi hliadky obvodného

oddelenia, ako aj za potrebné, a rovnako zdôrazňuje, že konajúce správne

orgány a všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva nevenovali dostatočnú pozornosť

hodnoteniu doterajšieho výkonu služby sťažovateľa ako policajta.

22. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku s poukazom na nevykonanie konfrontácie

správnym orgánom uviedol:

„Žalobcom namietaný rozpor vo výpovediach poškodeného, svedkov a jeho výpovedí

správny orgán pri svojom rozhodovaní zohľadnil a vysporiadal sa s nimi tak, že výpoveď

žalobcu bola inými doposiaľ vykonanými dôkazmi vyvrátená, ako subjektívny názor.

Správny orgán síce čiastočne nesprávne interpretoval zákon, keď uviedol, že zákon o štátnej

službe príslušníkov PZ inštitút konfrontácie neupravuje, a teda nepripúšťa, avšak súčasne

uviedol, že na konfrontáciu, v kontexte doplnenia dokazovania, nebol vzhľadom

na jednoznačnosť dôkazov dôvod.

Z obsahu spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, že tento vykonal vo veci

extenzívne dokazovanie, zabezpečil množstvo dôkazov, ktoré nezávisle na seba, poškodeným

prezentovaný priebeh konfrontácie so žalobcom potvrdzujú, pričom okrem svedeckých

výpovedi sa jedná aj o iné objektívne dôkazy, napr. lekárske správy, ktorých správnosť

a zákonnosť nebola spochybnená. Správny orgán dostatočným spôsobom ustálil skutkový

stav, z ktorého vyplynulo, že zo strany žalobcu došlo k fyzickému a slovnému útoku

na poškodeného , čo správny orgán vyhodnotil ako porušenie služobnej prísahy

príslušníka PZ, čo odôvodňuje prepustenie žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

o štátnej službe príslušníkov PZ zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru...

Najvyšší súd si pre úplnosť zabezpečil spisový materiál Okresného úradu Žiar nad

Hronom č. ObU-ZH-OVVS-2012/03341, súčasťou ktorého je aj znalecký posudok

č. 23/2012 vypracovaný znalcom , podľa ktorého zranenia

zistené v následnej lekárskej správe zodpovedajú popisu útoky poškodeným

.“

23. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné alebo formalistické. Najvyšší súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom dospel k záveru,

že skutkový stav (najmä s ohľadom na výpovede členov hliadky obvodného oddelenia

a a tiež na lekársku správu) bol správnym

orgánom v tomto prípade ustálený dostatočne, a preto by sťažovateľom navrhovaná

konfrontácia nemala žiadnu relevanciu ani prínos pre predmetné konanie. Ústavný súd pri

preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovaného odvolacieho prieskumu

v rámci správneho súdnictva), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné.

24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, ktorou naznačoval, že správny orgán

nezhodnotil dostatočne charakter jeho doterajšej policajnej služby, ústavný súd uvádza,

že túto námietku považuje iba za subjektívne hodnotenie prísnosti personálneho opatrenia

správneho orgánu proti sťažovateľovi. Sťažovateľ totiž tvrdí, že správny orgán mu mal

uložil bližšie nešpecifikovanú proporcionálnu sankciu a nie hneď ukončiť jeho služobný

pomer príslušníka Policajného zboru. Sťažovateľ ale v ústavnej sťažnosti neuviedol žiadnu

okolnosť z jeho doterajšieho výkonu služby policajta, ktorá mala byť protiváhou

personálneho opatrenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, preto táto jeho námietka vyznieva nielen nepresvedčivo, ale aj neurčito.

Vzhľadom na okolnosti predmetného prípadu (opísané v bode 2.1) nie je ústavnému súdu

zrejmé, aké okolnosti dovtedajšieho výkonu služby policajta sťažovateľa mohli byť čo i len

teoreticky natoľko dôležité a relevantné, aby v danom prípade zabránili aplikácii § 192

ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.

25. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

26. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018