Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 633/2018
PDF · 203.79 KB
No categories available
IV. ÚS 633/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Tauberom,
Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 3 S 47/2014-100 zo 17. decembra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sžo 61/2016 z 23. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. Marekom Tauberom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 47/2014-100
zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 61/2016
z 23. augusta 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podanou žalobou
z 19. mája 2014 domáhal podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov platného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)
preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Okresného úradu Prešov, odboru výstavby
a bytovej politiky č. OU-PO-OVBP2-2014/12672/2391/ŠSS-KAM zo 7. apríla 2014,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie stavebného úradu mesta Kežmarok č. SÚ 4121/2013-Mj
z 22. januára 2014. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba zamietnutá
s poukazom na § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodná. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom tak, že vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil rozsudok krajského
súdu.
3.1 Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že správne orgány a súdy dopustili, že aj po
13 rokoch od vydania stavebného povolenia je ešte veľmi ďaleko do ukončenia stavby,
ktorú od roku 2006 podľa sťažovateľa ani nestavia stavebník, ktorému bolo vydané
stavebné povolenie, ale jeho otec, pričom tento podľa sťažovateľa nešpecifikovaným
spôsobom nepostupuje v súlade s vydaným stavebným povolením.
3.2 Sťažovateľ uvádza: «V predmetnej veci SÚ (stavebný úrad, pozn.) Mesto
Kežmarok vydal dňa 28. 10. 2005 stavebné povolenie č. j. SÚ-476/05-Ja na polyfunkčnú
stavbu „Reštaurácia, penzión, bytová jednotka - prestavba a prístavba dokončenej stavby“
a určil lehotu na ukončenie stavby do 12/2008...
Podľa § 68 ods. l zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), stavebný úrad
môže v odôvodnených prípadoch na žiadosť stavebníka povoliť zmenu stavby ešte pred jej
dokončením. To znamená, že žiadosť stavebníka o zmenu stavby musí byť podaná na
stavebnom úrade ešte pred dokončením stanovenej lehoty stav by t. j. do 12/2008 v súlade
s bodom 13 stavebného povolenia zo dňa 28.10.2005. V administratívnom spise sa však
nenachádza žiadna žiadosť stavebníka v lehote do 12/2008, ktorou by žiadal povoliť zmenu
stavby ešte pred dokončením. Je preto záhadou, ako sa mohlo na stavbe ďalej pokračovať
a rovnako je absurdné, ako mohol SÚ Mesta Kežmarok vo vzťahu k predmetnej stavbe
vydávať ďalšie rozhodnutia, ktorým „schvaľoval činnosť“ stavebníka. Je neprijateľné, ak
SÚ Kežmarok skoro po troch rokoch vydá dňa 22.06.2011 rozhodnutie, ktorým predĺži
lehotu na ukončenie stavby do 08/2013.»
3.3 Sťažovateľ preto tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd «svojimi rozhodnutiami
porušili sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces, pretože sa vôbec nezaoberali
vecnými námietkami sťažovateľa uvedenými v samotnej žalobe ako aj v odvolaniu. Týmto
postupom súdy vlastne odsúhlasili postup správnych orgánov pri neustálom „predlžovaní“
termínu na dokončenie stavby, ktoré však nemá zákonné opodstatnenie.».
4. Sťažovateľ požaduje, aby mu ústavný súd v prípade vyhovenia jeho sťažnosti
priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € ako sankciu za porušenie
základných práv sťažovateľa konaním štátnych orgánov.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 3S/47/2014-100 zo dňa 17.decembra 2015
a rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 8Sžo/61/2016 zo dňa 23.augusta 2018
porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn.8Sžo/61/2016 zo dňa 23.augusta
2018 a rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3S/47/2014-100 zo dňa 17.decembra 2015
sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu Prešov vracia na ďalšia konanie.
3. Krajský súd Prešov a Najvyšší súd SR Bratislava sú povinný spoločne
a nerozdielne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000,- eur na
účet sťažovateľa.
4. Krajský súd Prešov a Najvyšší súd SR Bratislava sú povinný spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi doterajšie trovy konania vo výške 303,16 Eur (2 úkony:
prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, pričom 1 úkon v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky 655/2004 je 153,50 Eur + 9.21 Eur) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na
účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 522/2018).
II.A K namietanému porušeniu označeného základného práva a práva krajským
súdom
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
14. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok krajského súdu,
bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe
sťažovateľom podaného odvolania. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného
porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom krajského súdu je teda podstatné,
že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc
ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv
zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu. Na prerokovanie
tejto časti sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti
sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.B K namietanému porušeniu označeného základného práva a práva
najvyšším súdom
15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
16. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že v zmysle čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
17. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len
preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že
správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej
sústavy (porov. IV. ÚS 127/2012).
19. Základom sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu je jeho tvrdenie, že
najvyšší súd sa vôbec nezaoberal jeho vecnými námietkami uvedenými v odvolaní
adresovanom najvyššiemu súdu.
20. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd ako odvolací súd vo vzťahu
k sťažovateľovi potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom k odvolacím námietkam
sťažovateľa uviedol:
„V prípade rozhodovania o zmene stavby pred jej dokončením možno prihliadať len
na námietky, ktoré sa týkajú zmeny, ak sa táto dotýka práv, právom chránených záujmov
alebo povinností účastníkov stavebného konania.
Predmetom konania o zmene stavby pred jej dokončením bolo výlučne rozhodovanie
o zmene (predĺžení) termínu na jej dokončenie. Lehota na dokončenie stavby bola v čase
rozhodovania správneho orgánu stanovená stavebným povolením č. SU-476/05-Ja
z 28. októbra 2005 a rozhodnutím o povolení zmeny stavby pred jej dokončením č. SU-
1791/2011-Ja z 22. júna 2011 do augusta 2013...
Odvolací súd potom námietku, že stavba mala byť dokončená v lehote do 12/2008,
pričom správny orgán vydal rozhodnutie č. SU-1791/2011-Ja z 22. júna 2011 svojvoľne,
nakoľko stavebník podal v celom konaní len jednu žiadosť o zmenu stavby a to až
29. júla 2013, preto bolo potrebné posudzovať žiadosť stavebníka z 29. júla 2013 ako
podanú po lehote, považoval za bezpredmetnú, nakoľko rozhodnutie č. SU-1791/2011-Ja
z 22. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom toto rozhodnutie nebolo
v prekluzívnej trojročnej lehote napadnuté zákonným spôsobom a preto tak žalovaný, ako aj
správny súd nemal dôvod pochybovať o zákonnosti tohto rozhodnutia...
Záverom najvyšší súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že lehota na dokončenie stavby,
ktorá bola predĺžená žalobou napadnutým rozhodnutím do augusta 2015, medzičasom
uplynula, z formálneho hľadiska odpadol predmet zásahu do práv a právom chránených
záujmov žalobcov, čím de facto odpadol predmet súdneho konania, avšak vzhľadom na
žalobné body a všetky ďalšie žalobcami tvrdené skutočnosti, považoval najvyšší súd
v záujme právnej istoty účastníkov konania za potrebné, o žalobe/odvolaní meritórne
rozhodnúť.“
21.1 Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery najvyššieho súdu
úplné, dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti nevykazujú. Námietky, ktoré vzniesol sťažovateľ proti postupom
a rozhodnutiam správnych orgánov v rámci správneho súdnictva, sa netýkali správnym
súdom preskúmavaného rozhodnutia, t. j. rozhodnutia stavebného úradu mesta Kežmarok
č. SÚ 4121/2013-Mj z 22. januára 2014, ale iného rozhodnutia stavebného úradu mesta
Kežmarok (rozhodnutia č. SU-1791/2011-Ja z 22. júna 2011), preto sa im nemohol venovať
tak, ako si to predstavoval sťažovateľ.
21.2 Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu v konečnom dôsledku potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, ktorým
bola predĺžená lehota na dokončenie stavby, pričom táto lehota medzičasom uplynula.
Ak v konkrétnej procesnej situácii sa porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa
posunie do výlučne teoretickej roviny, ústavný súd sa vyhranene prikláňa k odmietnutiu
v takejto veci rozhodovať, a to aj s poukazom na princíp minimalizácie zásahov
do právoplatne skončených konaní a na hospodárnosť konania (m. m. IV. ÚS 242/08,
22. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
23. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2018