Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 633/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Tauberom,

Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -100 zo 17. decembra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Marekom Tauberom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -100

zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. augusta 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podanou žalobou

z 19. mája 2014 domáhal podľa a nasl. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov platného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)

preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Okresného úradu Prešov, odboru výstavby

a bytovej politiky č. OU-PO-OVBP2-2014/12672/2391/ŠSS-KAM zo 7. apríla 2014,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie stavebného úradu mesta Kežmarok č. SÚ 4121/2013-Mj

z 22. januára 2014. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba zamietnutá

s poukazom na ako nedôvodná. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom tak, že vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil rozsudok krajského

súdu.

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že správne orgány a súdy dopustili, že aj po

13 rokoch od vydania stavebného povolenia je ešte veľmi ďaleko do ukončenia stavby,

ktorú od roku 2006 podľa sťažovateľa ani nestavia stavebník, ktorému bolo vydané

stavebné povolenie, ale jeho otec, pričom tento podľa sťažovateľa nešpecifikovaným

spôsobom nepostupuje v súlade s vydaným stavebným povolením.

3.2 Sťažovateľ uvádza: «V predmetnej veci SÚ (stavebný úrad, pozn.) Mesto

Kežmarok vydal dňa 28. 10. 2005 stavebné povolenie č. j. SÚ-476/05-Ja na polyfunkčnú

stavbu „Reštaurácia, penzión, bytová jednotka - prestavba a prístavba dokončenej stavby“

a určil lehotu na ukončenie stavby do 12/2008...

Podľa ods. l o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), stavebný úrad

môže v odôvodnených prípadoch na žiadosť stavebníka povoliť zmenu stavby ešte pred jej

dokončením. To znamená, že žiadosť stavebníka o zmenu stavby musí byť podaná na

stavebnom úrade ešte pred dokončením stanovenej lehoty stav by t. j. do 12/2008 v súlade

s bodom 13 stavebného povolenia zo dňa 28.10.2005. V administratívnom spise sa však

nenachádza žiadna žiadosť stavebníka v lehote do 12/2008, ktorou by žiadal povoliť zmenu

stavby ešte pred dokončením. Je preto záhadou, ako sa mohlo na stavbe ďalej pokračovať

a rovnako je absurdné, ako mohol SÚ Mesta Kežmarok vo vzťahu k predmetnej stavbe

vydávať ďalšie rozhodnutia, ktorým „schvaľoval činnosť“ stavebníka. Je neprijateľné, ak

SÚ Kežmarok skoro po troch rokoch vydá dňa 22.06.2011 rozhodnutie, ktorým predĺži

lehotu na ukončenie stavby do 08/2013.»

3.3 Sťažovateľ preto tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd «svojimi rozhodnutiami

porušili sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces, pretože sa vôbec nezaoberali

vecnými námietkami sťažovateľa uvedenými v samotnej žalobe ako aj v odvolaniu. Týmto

postupom súdy vlastne odsúhlasili postup správnych orgánov pri neustálom „predlžovaní“

termínu na dokončenie stavby, ktoré však nemá zákonné opodstatnenie.».

4. Sťažovateľ požaduje, aby mu ústavný súd v prípade vyhovenia jeho sťažnosti

priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € ako sankciu za porušenie

základných práv sťažovateľa konaním štátnych orgánov.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. -100 zo dňa 17.decembra 2015

a rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa 23.augusta 2018

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn.8Sžo/61/2016 zo dňa 23.augusta

2018 a rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. -100 zo dňa 17.decembra 2015

sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu Prešov vracia na ďalšia konanie.

3. Krajský súd Prešov a Najvyšší súd SR Bratislava sú povinný spoločne

a nerozdielne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000,- eur na

účet sťažovateľa.

4. Krajský súd Prešov a Najvyšší súd SR Bratislava sú povinný spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi doterajšie trovy konania vo výške 303,16 Eur (2 úkony:

prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, pričom 1 úkon v zmysle § 11

ods. je 153,50 Eur + 9.21 Eur) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na

účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

II.A K namietanému porušeniu označeného základného práva a práva krajským

súdom

11. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

14. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok krajského súdu,

bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe

sťažovateľom podaného odvolania. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného

porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom krajského súdu je teda podstatné,

že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc

ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv

zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu. Na prerokovanie

tejto časti sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti

sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.B K namietanému porušeniu označeného základného práva a práva

najvyšším súdom

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

16. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že v zmysle je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

17. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (porov. ).

19. Základom sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu je jeho tvrdenie, že

najvyšší súd sa vôbec nezaoberal jeho vecnými námietkami uvedenými v odvolaní

adresovanom najvyššiemu súdu.

20. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd ako odvolací súd vo vzťahu

k sťažovateľovi potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom k odvolacím námietkam

sťažovateľa uviedol:

„V prípade rozhodovania o zmene stavby pred jej dokončením možno prihliadať len

na námietky, ktoré sa týkajú zmeny, ak sa táto dotýka práv, právom chránených záujmov

alebo povinností účastníkov stavebného konania.

Predmetom konania o zmene stavby pred jej dokončením bolo výlučne rozhodovanie

o zmene (predĺžení) termínu na jej dokončenie. Lehota na dokončenie stavby bola v čase

rozhodovania správneho orgánu stanovená stavebným povolením č. SU-476/05-Ja

z 28. októbra 2005 a rozhodnutím o povolení zmeny stavby pred jej dokončením č. SU-

1791/2011-Ja z 22. júna 2011 do augusta 2013...

Odvolací súd potom námietku, že stavba mala byť dokončená v lehote do 12/2008,

pričom správny orgán vydal rozhodnutie č. SU-1791/2011-Ja z 22. júna 2011 svojvoľne,

nakoľko stavebník podal v celom konaní len jednu žiadosť o zmenu stavby a to až

29. júla 2013, preto bolo potrebné posudzovať žiadosť stavebníka z 29. júla 2013 ako

podanú po lehote, považoval za bezpredmetnú, nakoľko rozhodnutie č. SU-1791/2011-Ja

z 22. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom toto rozhodnutie nebolo

v prekluzívnej trojročnej lehote napadnuté zákonným spôsobom a preto tak žalovaný, ako aj

správny súd nemal dôvod pochybovať o zákonnosti tohto rozhodnutia...

Záverom najvyšší súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že lehota na dokončenie stavby,

ktorá bola predĺžená žalobou napadnutým rozhodnutím do augusta 2015, medzičasom

uplynula, z formálneho hľadiska odpadol predmet zásahu do práv a právom chránených

záujmov žalobcov, čím de facto odpadol predmet súdneho konania, avšak vzhľadom na

žalobné body a všetky ďalšie žalobcami tvrdené skutočnosti, považoval najvyšší súd

v záujme právnej istoty účastníkov konania za potrebné, o žalobe/odvolaní meritórne

rozhodnúť.“

21.1 Podľa názoru ústavného súdu sú skutkové a právne závery najvyššieho súdu

úplné, dostatočne jasné, ale aj presvedčivé. Nijaké známky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti nevykazujú. Námietky, ktoré vzniesol sťažovateľ proti postupom

a rozhodnutiam správnych orgánov v rámci správneho súdnictva, sa netýkali správnym

súdom preskúmavaného rozhodnutia, t. j. rozhodnutia stavebného úradu mesta Kežmarok

č. SÚ 4121/2013-Mj z 22. januára 2014, ale iného rozhodnutia stavebného úradu mesta

Kežmarok (rozhodnutia č. SU-1791/2011-Ja z 22. júna 2011), preto sa im nemohol venovať

tak, ako si to predstavoval sťažovateľ.

21.2 Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu v konečnom dôsledku potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, ktorým

bola predĺžená lehota na dokončenie stavby, pričom táto lehota medzičasom uplynula.

Ak v konkrétnej procesnej situácii sa porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa

posunie do výlučne teoretickej roviny, ústavný súd sa vyhranene prikláňa k odmietnutiu

v takejto veci rozhodovať, a to aj s poukazom na princíp minimalizácie zásahov

do právoplatne skončených konaní a na hospodárnosť konania (m. m. ,

).

22. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

23. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018